Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Chcela som hrať s Weri, miesto toho vas tu je XY. Yakira si Jennu nevšimla?
Btw mám k dispozícii len mobil som po úraze, ale posnažím sa nejako odpísať.

Samozrejme mojou prvotnou reakciou na jej slová bolo, že mnou prudko trhlo. Obrátil som hlavu na vlčicu a vyhľadal jej oči. Zopár sekúnd mi na tvári spočinul dosť zmätený výraz, ktorý som napokon zo seba akosi striasol. Nemyslím na nič a ty si len domýšľaš, hundral som si v mysli a odmietal prejaviť porazenecký postoj a premohol som taktiež aj ťažký povzdych, ktorý si zmyslel drať sa mi von z hrdla.
"Druhou alfou je môj priateľ, ktorý bol kedysi členom v mojej vlaqstnej svorke. Len ma trápi, čo je s ním, prečo zmizol, chod svorky je pre mňa nanajvýš nezaujímavý, uprednostňujem slobodu," žmurkol som na Réto, nakoľko sme sa čiastočne navzájom mali ako pochopiť. "Ale vieš, kým si Kappou, nemusíš sa starať o nič, flákať sa koľko chceš stále máš zázemie a flek, kde sa skryť pred dažďom," uškrnul som sa nad vlastnou mierne pochybnou hypotézou ohľadom členstva vo vlčej svorke a povzbudivo na ňu zavrtel chvostom.
Potom mi však pohľad padol na jej zohyzdené labky, na ktorých jej rany stále krvácali. Zachmúrene som k nej opatrne prikročil a kým som sa pred ňu vôbec postavil, už ich mala omotané listami posplietanými menšími lianami dohromady. Reálne by som nemohol určiť, či to bola šalvia alebo iná liečivá bylina, no bol som si istý, že áno. "Ak sa rozídeme tak si tie nohy aj urvi, čo tam po tom," zašomral som potichu mierne ľútostivým hlasom. Neľutoval som ju, ale skôr fakt, že kamarátka - ak sa za ňu dala považovať - sa trestala za muky, ktoré jej život kládol pod nohy. Ale či jej to stálo za to, aby niekedy na končatiny ochrnula?

Obzrel som sa, či vôbec vlčica zaregistrovala, že skutočne môže jesť, no ona si zrejme vychutnávala ten krvavý výjav alebo čo. Tíško som si povzdychol a napodobnil ju, posadil sa. Potom sa však spamätala, pristúpila k srncovi trhajúc z neho lačne mäso. Veľmi dobre som si všimol jej prepadnuté boky a trčiace rebrá, hoci bola noc. Keď už nič iné tak aspoň nebude hladná, povzdychol som si a napokon pristúpil k zadným nohám, ktoré padli mne za obeť. avšak nijak zvlášť som to nesilil.
Nasýtil som sa len do miery, aby mi prestalo škvŕkať v žalúdku a na to som nechal srnca tak, pretože na ňom stále zostávalo toľko mäsa, ktoré by uživilo pár hladných krkov vo svorke, teda minimálne Scaritu, na ktorú som myslel. Stále niekam behá, Kessela niet, zrejme spanikáril a ušiel a nemá čas si ani vydýchnuť. Veľmi dobre som chápal jej postavenie, no napokon som ju vytriasol z hlavy dívajúc sa na Réto, ktorá od zabitia srnca ani neprehovorila. "Sýta?" opytoval som sa mierne nezaujatým hlasom dívajúc sa kamsi pomedzi stromy. Napokon som uprel oči na strieborný mesiac presvitajúci pomedzi stromy. Pripomenulo mi to, ako dlho sa tu už zahadzujem s vlčicou, hoci to bolo dobrovoľné a prakticky nenútené. A tiež, ako dlho už nebola jasná noc a prečo ju trávim s mierne pofidérnym stvorením.

Mal som omnoho väčší pokoj na duši, keď ani jeden z kopancov vlčicu nezasiahol. V duchu som ju mhool len obdivovať, či trochu súdiť za tie jej doráňané nohy, čo ju napriek odolnej psychike muselo iste bolieť. Pravda, bolelo to pár týždňov, kým sa rany zacelili, mrkol som si rýchlo na vlastné zohyzdené laby a napokon potrasením hlavy vytriasol blbosti, zaflekoval a zvrtol sa na druhý smer, z druhej strany štvanej zveri.
Prvý okamih som sa celkom potešil, že sa jej podarilo dostať ku krku, lenže nebolo to tak, ako som očakával, že je. Že vlčica zaútočí na tepnu, kdeže. Trhala zaživa zo zvieraťa mäso a nechala ho v agónii utekať pred istou smrťou. Kto ju učil loviť, že zver sa má usmrtiť pokiaľ možno najrýchlejšie?! zhrozil som sa a napokon použil mágiu, aby zvieraťu zviazala nohy. Chvíľu letelo kým dopadlo na zem. Priskočil som odsotiac vyhladovanú Réto a zaboril tesáky priamo na pulzujúce miesto na krku, z ktorého vytryskol prúd krvi a zmáčal mi hrudník, predné nohy i tvár. Odtrhol som sa následne od srnca uvedomujúc si, že ma stihol poriadne skopať do boku a zachvátil ma dusivý kašeľ. Jednak som minul naraz veľa energie, namáhal a a ešte k tomu mi ten malý... zasiahol bok. Z papule sa mi rinula aj krv, hoci som prepodkladal, že nebola moja. Mierne dotknuto som sa obrátil na Réto.
"Z unikajúceho a živého zvieraťa moc potravy nedostaneš, akurát by ťa tie kopytá zabili skôr, ako tvoje zuby jeho," precedil som pomedzi zuby a kašeľ a napokon sa odvrátil. Ešte predtým som jej hlavou pokynul, nech si pokojne vyberie, čo si uráči.

Bol som aj celkom rád, že sme to načas uzavreli, prestali sme byť trápnymi spoločenskými bytosťami rozoberajúcimi len problémy sveta a nás vlkov - ako jeho obetí - a stali sa lovcami noci, a to doslova. Ocenil som jej tmavé sfarbenie, hoci ten žiarivý chvost tomu nehral do karát a po pravde až doteraz som si neuvedomil ani aké je počasie, ani denná doba. Videl som dobre aj potme, neuvedomil som si (za čo som sa v duchu potrestal), že zvieratá nie sú úplne pri zmysloch, kým sme nedošli ku kroviu.
Úprimne prekvapený som sledoval útlu vlčicu, ktorá sa odrazila a skočila po menšej koristi, ktorá sa razom prebrala a prchala preč. Do vzduchu sa dostal kovový zápach krvi. Ako som sa odrazil skáčuc ponad kríky, dopadajúc mäkko do machu po okolí a bežiac za ňou, došlo mi, že tá krv patrí vlčici a jej ranám, ktoré záťažou otvorila. Popri pravidelnom dýchaní som premýšľal, nakoľko zdatná je, ale usúdil som, že bude potrebovať veľa pomoci. Najmä po tom, čo po nej srnec dosť brutálne vykopol, dobre že jej nezasiahol trup a krehké rebrá.
Pridal som výrazne do tempa kľajúc na každý strom, ktorý mi prekážal a okľukou obehol mrštné rýchle zviera veriac vlastným schopnostiam. Prudko som mu skočil do cesty, prekotúľal sa na bok, aby som sa len vyhol kopancom predných nôh a zdržal ho dúfajúc, že vlčici napadne skákať mu po bokoch, možno opatrne avšak s riskom po šľachách a podobne, len aby sme mu uškodili. Ja sám som roztrhol zubami časť jeho krku, no žiaľ len sval, pretože srnča sa trhlo a prchalo. Z hrdla sa mi vydralo zavrčanie pobehnúc za ním, kým sa srnec nepotkol o zaujímavo nastavený koreň stromu, ktorý som mal na svedomí ja, avšak začal som aj na Réto, aké zásluhy sa jej pridelia za spoločný lov.

Dobre, skončili sme kde? Ahá, psychopat to nie je, narušená asi tiež nie - možno v zdravej forme - avšak páli jej to vôbec? uvažoval som hľadiac na ňu a jej vnútorný boj so samou sebou. Síce sa z toho nedalo vydedukovať, či má chuť mi skočiť po krku, alebo je len naštvaná a potrebuje sa vyventilovať, či snáď ju trápi schizofrénia alebo nadúvanie. Ktovie?
Môj monológ zrejme ani nezvážila, len tíško skonštatovala, že to nie je ona. Isteže, ale ja tu mám byť za vševeda, pomyslel som si mierne rozhorčene a napokon len prevrátil oči, pretože nemalo zrejme zmysel vracať sa k doterajšej téme.
Zrazu podotkla o mojom zdôrazňovaní slov s povzdychom, ktorý som si už nepriraďoval k ničomu. Moja tvár bola sťa kameň, zbytočne hľadať na nej štipky súcitu. "Nie si jediná, ktorá má trýznivé spomienky, ktorá si prešla smrťou, ktorú zožiera trauma," takmer som jej až odvrkol a hrdo sa narovnal. Ja sa nebudem krčiť a schovávať sa za bolesťou, napadlo mi a jediné, čo ma potešilo bol fakt, že prejvila Réto trochu viac nadšenia a zápalu pre lov a bola v momente na tých dokatovaných nohách vedľa mňa.
Spoločne sme sa vydali z pachom niečoho bylinožravého, čo som si špecifikoval ako srnca, alebo čosi podobné, nakoľko som vedel, že statnejšie zviera ako los žije len na pláňach. Raz som sa len obzrel, či mi stíha, sklonil som nos nižšie k zemi a potichu sa zakrádal naprieč lesom, kým som nebol dostatočne blízko s vlčicou po boku. SPoza kríkov sme mohli zazrieť dvoch srncov, len o čosi väčších od nás, no poskytovali by potravu pokojne aj pre troch či štyroch vlkov. Spýtavo som sa pozrel na spoločníčku, na ktorého z nich si trúfa, či vidí nejaké slabiny.

Bola odhodlaná rozprávať a aj odpovedať, hoci tým jej svojským zaužitým štýlom a slovami bez farby a citu, no zrejme mi nechcela prezradiť nič viac. Ako som ju však tak počúval a sem tam zastrihal hnedými ušami, pobadal som čriepky minulosti, ktoré sa neurčito snažila dať dokopy. Možno ani nechcela, no ja som mal ten nejaký šiesty zmysel vycibrený a vnímavosť mi cudzia nebola. A nepotrebujem ani mágiu, poznamenal som si mierne pyšne a napokon v tvári skamenel, pretože vlčica si tiež prežila zrejme zlé a čo horšie - takto a tými vetami by som ja vyjadril niečo o sebe tiež. Presne tými istými. Prebehli po mne zimomriavky.
"To, čo sa stalo, už nezmeníš. A ani seba ľútosť nás nezabije," odvetil som tvrdo a dôrazne zvýraznil slovo 'nás'. Jej tón mi ozaj skoro vliezol pod kožu, no bol som na to až príliš rezistentný a z ocele. Začul som čochvíľa, ako jej skrútilo žalúdok. Trpko som si povzdychol. Nevedel som, na koľko sa cítim, no po pravde aj ja som bol hladný a mal som viac energie, nakoľko som krátko po prijatí spal a medzitým ešte pár razy podriemal. Odvrátil som teda hlavu a zavetril. Niekde blízko hraníc Narvinijského lesa som čosi postrehol, zastrihal som roztrhnutým uchom a následne aj započul, nakoľko sluch som mal výnimočnejší.
"Tak nemiluj a poď si ukojiť svoj morbídny život na krvi nejakej vysokej," riekol som svedomito napodobniac jej mŕtvolne bledý tón hlasu, no napokon som vstal, otriasol sa a na potvrdenie vlastných slov zašvihal chvostom, ňufákom značiac smer cesty k okraju lesa. "Ako som povedal, aj keby nezvládneš ani zajaca zabiť, spolu niečo zvládneme."
Preniesol som váhu na zadné laby a ponaťahoval si poriadne chrbát, až v ňom stavce zapukali. Overíme si, či sme stále vo forme,
pomyslel som si ironicky a napokon pomerne chápavo prikývol, keď mi Réto vysvetlila, že jej búrky a katastrofy prírodného a asi aj iného typu prinášajú potešenie. "Možno by si mala vyskúšať sa tomu vyhnúť a odosobniť sa. Každý z nás skrýva vnútri svoju bolesť, ale nemusíme ňou trýzniť seba aj celý svet." Netušil som ,ako si to vyloží, no maximálne som chápal, že sa zle cíti, a že nie je rozhodne psychopat. Mal som pre vlkov ako ona pochopenie, keby som sa ja sám neodosobnil, ako som spomenul, od problémov, tak by som bol zrejme rovnaký. Zranenia ma však od tých dôb neboleli, len čo je pravda. Poklusom som zamieril na severovýchod.

Stačilo to málo, aby sa viac rozhovorila a problém bol vyjavený v pravom svetle. Nechcel som byť zbytočne dotieravý, no nepustilo ma to, preto som len krátko kývol hlavou, akože akceptujem jej názor, že rodina si nemôže byť verná a akurát to bolí, ak zradia. S tou láskou som tiež až veľmi dobre rozumel, pretože mi čierna Réto bodla do hrude, v ktorej to zabolelo. Veruže si to vyťahovať nemusela a taktiež trafiť vždy do čierneho, hundral som v duchu a trpko si povzdychol. Popri tom všetkom som vnímal ostrý hlas, ktorým to hovorila a tiež to, ako plynule a pevne všetko povedala. Myslela to vážne, znela snáď morbídnejšie ako vyzerala. "Milovať znamená aj okúsiť bolesť, ak sa niečo stane. To je daň za to, milá Réto." Riekol som vážnym hlasom a odhodlane jej pozrel do očí chladným pohľadom, v ktorom bola možno až bezcitnosť a krutá pravda zo života, ktorá značila, že som si tým sám prešiel, že šediny v hnedej srsti nemám len tak ore nič za nič, že som si mohol povedať, aký som ostrieľaný životom. A predsa len sa nájde vždy niečo prekvapujúcejšie ako to predtým a deje sa to stále... pomyslel som si. "Máš stále ranu v srdci, zviera ti hrudník a ty sa proti tomu staviaš takto, pretože sa nič nevráti," šepol som mierne nakloniac hlavu a zvoľnil hlas, aby sa vlčica necítila nepríjemne.
Medzitým som prešľapol, pár krát švihol chvostom odháňajúc si z láb pochod mravcov, ktorý ma šteklili akurát na vankúšikoch. "Čo potrebuješ, čo hľadáš?" vyriekol som otázku znenazdajky a snažil sa jej násjť aspoň nejaký záblesk vo fialových očach, aby trošku ožila, hoci jej sa ten jej životný štýl iste páčil. Aj týmto gestom som definitívne potvrdil, že ju neodvrhujem a snažím sa pochopiť.

Jej zmena nálady na čisto ľahostajnú ma vykoľajila. Nie len že som bol z jej správania načisto zmätený, ale zároveň aj z vlastných myšlienkových pochodov, ktoré sa mi snažili napomáhať, no len sa prekrikovali a robili všetko horšie. Spočiatku som premýšľal o tých jej teóriách, potom o nečakaných otázkach na ešte menej uveriteľné témy a jej správanie to zavŕšilo ako bodka za vetou.
A viete, čo bolo nové? Nechala ma rozmýšľať o tom, čo znamená mať city. "Ešte že ty ich nemáš, inak by ťa seba poškodzovanie bolelo," poznamenal som veľmi potichu viac menej sám pre seba a snažil sa čo najviac pôsobiť nezaujato. Skôr mi napadlo jej povedať čosi múdre, ale napokon som len neurčito mykol plecami a obmotal si chvostom predné laby. "Vvlk by mal byť verný rodine, nemusí ju milovať, ale aspoň rešpektovať," riekol som napokon niečo, čo vyznelo ako akési múdro, no reálne to bola moja prax zo života. To mi pripomína, že musím nájsť Kessa, je to celé divné, pomyslel som si a s "nadvihnutým" obočím pozoroval, ako sa vyrovnala snažiac sa dosiahnuť moju výšku, ktorá nebola ako metroví severskí vlci, no vyvážila to mohutnosť v podobe svalov.
Akonáhle však vlčici zaškvŕkalo v bruchu, hneď mi bolo jasné, na ktorú bije. Uškrnul som sa nenápadne a napokon sa postavil otriasajúc si znova kožuch a popri tom otvárajúc papuľu v mohutnom zívnutí. "čo sa týka vysokej lovnej zveri, ak by si chcela, my dvaja si vystačíme," riekol som ticho, vôbec nie sebavedomím navrch, ako by to povedlai iní. Proste som vedel aké vlastnosti a najmä skúsenosti mám. A taktiež, že s drobnučkou Lucy bol lov úspešný.
"Avšak nie som úplne zdravý a najmä nie odpočinutý... takže sa spýtam na rovinu - uvažovala si o členstve vo svorke?" usilovne som potlačil zívnutie a jeden kútik úst mi vyšiel smerom hore v náznaku úsmevu, ktorý však zmizol tak rýchlo ako blesky v noci.

Netušil som práve, kto z nsá je ten obmedzený - či teda viac obmedzený. Evidentne som ju nepochopil a ona sa opäť razom zmenila. Na tvári som ponechal vyrovnaný, pokojný a najmä nič nehovoriaci výraz. Miestami som jej dokonca hľadel i do tých očí vlčice, ktorá vládne ilúziám. A to by jej aj sadlo, len čo je pravda, pomyslel som si, poposadol o kúsok ďalej pri mojom vybratom strome a zamýšľal sa.
"Svorka ti slobodu neobmedzuje," mrkol som okom, na ktorom sa po zavretí viečka krásne vynímala výrazný jazva. Sám som si hryzol do jazyka, pretože jej nikto vo svorke nezakazoval výletovať, no nie zrejme tak často,ako by ona chcela.
"Takto...?" opýtal som sa však miesto dotieravých a nezmyselných dotazov o svorke a prekvapene jej s plnou intenzitou pohľad opäťoval. Réto rozhodne nebola neviniatko, no nepripadala mi ani ako nejaký satan v srsti. Preto som odhodlane vypäl hruď a len ju pozoroval. "Má to svoje čaro," podotkol som len tak náhle a krátko na ňu pozrel, no napokon s aodvrátil.

Po očku som sledoval vlčicu a popri tom si otriasal kožuch, len aby na ňom zostalo zachytenej čo najmenej dažďovej vody. Nie že by to nejako pomohlo, ale...
Posadila sa a neurčito čosi mumlala o tom, ako sa nič nikdy nedeje. Automaticky som natočil do strany hlavu pohadzujúc pritom chvostom. Si v poriadku, vlčica? uvažoval som uprutne snažiac sa ju nesúdiť a napokon si len trpko povzdychol.
Následne som urýchlene zamaskoval mierne vydesený výraz, keď si to čudo so seba poškodzovacími sklonmi zmyslelo kráčať priamo ku mne a položila mi tú najmenej uveriteľnú i pravdepodobnú otázku. Po prvý raz v jej spoločnosti, hoc krátkej, som sa zasmial. "Územie určite áno, veľa členov nemá. Prečo s apýtaš?" prepichol som ju zvedavým, mienre podozrievavým pohľadom. Nedokázal som ani definovať čo je zač a nie to si ju radiť do nejakej skupiny známostí.

Začal som pomaly ale isto ľutovať. že som sem vôbec išiel, že som sa nevytratil hneď po tom, čo som ucítil vlčicu a pach krvi. Ale čo by sa stalo? napadlo mi v prípade, keby tam nechám vlčicu, aby si ďalej hyzdila laby. Tak som bol pred len tu s ňou, držal ju prikvačneú na zemi, no napokon som odstúpil a premeral si ju pochybovačným pohľadom.
"Čo je, Réto?" oslovil som ju mierne s vrčaním, pretože odrazu stíchla a ja som vôbec netušil, na čom som. Nepokojne som švihal chvostom všímajúc si, že daždivá noc vyústila do bieleho dňa. Trpko som si povzdychol, pretože sa mi ťažko zatvárali viečka.
Unavene som sa oprel o najbližší strom pozorujúc čiernu, či ju napadne čosi povedať alebo aspoň trochu akčnejší skutok vykonať. Lebo ja som túžil len po zaslúženom spánku apri predstave, že ešte aj v tej svorke ma čakajú povinnosti, sa mi dvíhal jendoducho žalúdok.

//Krátke, o ničom, no nestíham a som unavená

Celkom som nepochopil, čo presne jej vadilo. Nadával som v duchu popri tom všetkom sám sebe, že mi nedošlo hneď, že zrejme naozaj nemá pud sebazáchovy, keď sa toľko kaličí. Tak prečo by jej malo vadiť, že jej lopatky pobozkali mokrú zem? Zvláštne, usúdil som a posunul laby tak, aby som jej aspoň netlačil na hrudný kôš. Takto som ju minimálne donútil pozrieť sa mi do očí a možno i trošku viac o to jedno percento reagovať.
Zaznelo jej meno. Prerušil som ten napätá očný kontakt a na okamih tie svoje oči zavrel, aby som si oddýchol. Bolo toho dokonca aj na moje obvykle rýchle chápanie priveľa.
Opýtala sa ma otázku. Chvíľu osm predýchal zmätok na tvári, ktorý som zatrasením hlavou striasol spolu s kvapkami vody. Kožuch mi medzitým stmavol na čierny. A ja som práve riešil farbu svojej srsti ako táto vlčica nejaké existenčné maniere. Pýtala sa ma, kd so mbol toľké roky. Kyslo som sa uškrnul. "Viedol 22člennú svorku ako Alfa jednej južnej svorky..." riekol som zamyslene a našťastie sa však včasne vrátil do reality

//Kde som zmienila, že ju zrazil na zem? :D

Stoj čo stoj som nemohol odhadnúť dopredu jej reakcie. Nepridávalo mi to veru na sebavedomí, ešte keď sa po mne chcelo rečniť tak systematicky a so zmyslom v každej čiarke vo vete. Celkom zložité, je ako hlavolam, napadlo mi na okamih sa odvrátiac a otriasajúc z kožucha milióny kvapiek, ktoré možno zasiahli aj ju, ale jej zrejme toto počasie vyhovovalo, ako inak. Ponuré rovnako ako ona.
Avšak i v tomto na vonok bezduchom stvorení sa prejavila iskra života, hoci ten svoj brala naozaj odlišne a aj mierky všetkého v živote mala stavané inak. Zostala mi hľadieť len do očí skrz vodnú slonu padajúcu z neba. Neuhol som a pohľad jej opätoval.
Dostala zo seba až jednu vetu, ktorá súhlasila s mojou predtsavou o nej, čo ma donútilo si trochu oddýchnuť, pretože keby je to žulová doska bez pohybov, bál by som sa okolo nej prejsť niet o tu sedieť. "Savior je jeho meno, keď už takto rozprávaš," zahundral som podráždenejším hlasom, než by bolo potrebné a prišpendlil som jej oči na nohy, ktoré si začala zas driapať.
Jedným skokom som bol pri nej a nerozmýšľajúc, či jej srsť obsahuje taký a taký percentuálny obsah bĺch som jej nohu prekryl svojou, ktorá dostala priamy zásah jej pazúrov. Zlostne som sykol a zamračil som na ňu. "Si príliš mladá a svet najprv musí pochopiť svoju existenciu, nemôžeš sa dokaličiť skôr," odsekol som na jej reakciu a napokon cúvol s mierne podvihnutou labkou, ktorú mi poranila. Beztak mi škrabanec vyplachovala voda.