Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//úvodzovky...

<- Západný Galtavar

Prebehlo mnou zvláštne tušenie, že les, takmer ako kedykoľvek, bude aj tentoraz úplne prázdny, alebo v tom druhom prípade nebude k dostupnosti vlk, ktorého som potreboval. A čo ak aj? Tak len prejdem, pomyslel som si mierne trúfalo, nakoľko som akosi zaspomínal na staré teda respektíve svoje mladšie časy a hrania sa na akéhosi rebela bez rešpektu. Avšak napriek mojej rýchlosti, ktorú som vedel dosiahnuť pri love (keďže moc utekať som nebol nútený), minimálne tie nešťastné pľúca mi už toľko neslúžili a predsa len boli tu mladší, ich generácia, ktorá prevzala labku moci.
Zastavil som pár metrov za hranicami lesa zdvihnúc hlavu, vetriac. Samozrejmosťou bolo územie napáchnuté pachom tunajšej Alfy a zároveň aj môjho dlhovekého priateľa Storma. No ako som sa tak rozklusal popri hraniciach, stopa mi napovedala, že nedávno odišiel. Opätovne som zastal a s povzdychom sa pustil priamo lesom, hlavu som znížil a takpovediac som sa šuchtal ako nemohúci bezdomovec po lese tušiac o prítomnosti dvoch vlkov, ba aj sa mi zazdalo, že som počul ich hlasy. Ale čo by ma to malo trápiť, kým sa zabávajú medzi sebou? Ja po nich nič nechcem, prebehlo mi hlavou a postupne som pokračoval k južným hraniciam, pretože niekde tam v diaľke za nimi bol môj cieľ. Bol som si istý - teda aspoň som dúfal - že Storm nebude príliš hromžiť, keď som sa tu len tak prechádzal, hoc toto privilégium som si tak akosi udelil ja sám. Hrdo a automaticky.

<- Narvinijský les

Obrátil som sa mierne bokom, aby som nešiel tvárou priamo proti vetru a slobodne sa nadýchol, pretože už som mal zlý zadúšajúci pocit, ako keby mi išlo doslova roztrhnúť pľúca. Avšak nestalo sa tak, našťastie. Odrazu som však spomalil, pretože som s určitosťou netušil, kam by som asi len mal ísť. Do nejakého lesa? Pokračovať k jazeru? Prebrodiť rieku a objaviť neobjavené?
Ako som sa tak lomcoval s dilemou, moje laby samovoľne zablúdili na južný cíp tohto územia, akoby ich tam niečo ťahalo. Zastavil som uvedomujúc si jemné šteklenie trávnatých stebiel medzi prstami a zavetril s hlavou zdvihnutou. Nie je tamto Stormov les, ich územie? napadlo mi, pretože som si v konečnom dôsledku uvedomil, kam ma to tie staré nohy ťahajú. Podľa môjho osobného merítka som však navštívil Borúvkový les sotva nedávno, takže som nemal ani najmenšiu chuť tam zase len tak zájsť a otravovať, no na druhú stranu som nechcel ísť ani cez rieku. Tým by mi zostalo už len to obrovitánske jazero, ktorého pláže som veruže neobľuboval a nemal v láske. Jednoducho zakaždým sa tam povaľovali nejakí vlci, zakaždým tam niekto bežal, kričal, zavýjal a predovšetkým otravoval, keď ste chceli mať svoj vnútorný pokoj a snažili ste sa uzavrieť do tej svojej mierne autistickej bubliny, ktorá tu mala byť tesne okolo vás len pre vás, nemal mať do nej prístup nikto... a skrátene, nemal som to tam rád a návštevy tobôž.
Napokon som sa predsa len rozhodol ísť do toho obsadeného lesa vlčou svorkou, ak nie na trvalejšiu návštevu, tak minimálne ako nocľah na deň alebo dva, prípadne presun na iné územie. Ako som tušil, za tými horami predo mnou, kde bolo jedno známejšie údolie sa nachádzala svorka mojich dávnych priateľov, ktorí boli kedysi pod mojou Alfa labkou... ktorej časy sa pominuli.

-> Borúvkový les

Neurčito som blúdil po lese, občas sa potkol, potichu si zašomral nejaké to nevhodnejšie slovíčko neľúbosti voči všetkým pníkom, koreňom a nenápadným jamám, ktoré tu zrejme z roztopaše vyhrabal nejaký vlk, alebo iný pozemný malý tvor. V noci osm počúval zlovestné hrmenie, nechal studený vietor, aby sa mi opieral do tela ako som takmer až bezducho brázdil lesom svedomito obchádzajúc rieku. Jednak to severné vetrisko, jednak studená voda - a vôbec voda. A o mokrý kožuch nestojí nikto, pravda, povzdychol som si náhle si uvedomujúc, že som naozaj ako schránka bez duše a neviem ani kam idem, nemám cieľ a to nie je dobre.
Zavše - do mysli sa mi svedomito zakrádala silueta čiernej vlčice s bielymi zadnými nohami, s krvou stekajúcou po jej predných labách... Réto. Čím takým si si prešla, že si toľko zatrpknutá? premýšľal som a napokon s hlbokým nádychom vyrazil klusom priamo kami na západ. Možno by som tam niekoho stretol, teda nastala asi jedna z mála chvíľ, čo som stál o akúsi spoločnosť - bol som síce čisto vypočítavý, no urgentne som sa potreboval zbaviť tej mátohy. Áno milá Réto, si živá chodiaca, ledva žijúca, mentálne mŕtva mátoha, sprevádzaš ma stále v myšlienkach a predsa k tebe neprechovávam zášť, ktorú by si si len a len zaslúžila, pomyslel som si prdko zavrtiac chvostom, až som sa počas behu otriasol celý. Jedným skokom som sa však dostal na pláň znenazdajky privierajúc oči, pretože tu aj trocha pršalo, hoci to bola zrejme len nejaká prehánka, a taktiež mi ľadový vzduch vyhnal kyslík z pľúc a ja som sa potreboval nadýchnuť.

-> Západný Galtavar

Ako som sa pôvodne utiahol do tieňa blízkeho buku, chvíľu som vydržal pozorovať vlčice, nosom som nasal pachy okolia zisťujúc, že aj nejakí iní členovia sa vrátili do lesa a ktovie - možno mali tiež na Scaritu nejakú žiadosť. Ani by som to však nepostrehol, nakoľko mi padali viečka a ja som podriemával vnímajúc len okolité zvuky.
Preto ma prebudil hlas Réto a narastajúci vnútorný nepokoj Scarity, ktorý bol na nej pobadať len z hlasu, pretože sa jej prirodzene nepáčilo, ako Réto vystupovala - ak som sa nad tým mal zamyslieť, tak ani mne. Avšak posledná reč pred akoby konečným verdiktom ma prebrala zo sladkých mdlôb nadobro. Réto bola priveľmi uštipačná a pravdu z ostra jej očí mohla predniesť aj trochu nevinnejšie, nie takým tónom. Hoci je pravda, že sme všetci iba vlci a každý máme iný charakter, žiaľ len na Alfe bolo ako sa s tým popasuje, pretože vlčice boli veľké protiklady, nielen farbou srsti, ale najmä vlastnosťami.
Nad uštipačnosťou v hlase čiernej som z tieňa potichu hlboko zavrčal. Iba krátke oznámenie, že jej nemienim týmto smerom kryť chrbát a taktiež upozornenie, že som stále tu. Možno sa rozpamätáš zvláštna Réto... možno ti napadne, že nejaký starý vlk ako ja riskoval vlastné zdravie, aby si sa nažrala. Ale čo tam po mne, takmer som to zamrmlal nahlas, no zamaskoval som to zakašlaním a radšej sa zdvihol z mäkkej zeme, nakoľko už aj môj kožuch bol nasiaknutý vlhkosťou z hmly, ktorá ustala nadránom a tiež toho mrholenia.
Otriasol som sa a prešiel okolo vlčíc pomalým ležérnym krokom, pričom som Scarite len kývol a Réto prebodol pohľadom... akási zmes ľútosti, hnevu, zmätku. Sama sa rozhodni, rozum máš, iba o ňom nevieš, napadla mi skrúšená myšlienka a na to im zo zorného poľa zmizol aj koniec môjho chvosta, pretože som sa ponoril do šera stromov a nečinne blúdil po lese. Možno by ma niekto zastavil, že sa chce porozprávať. Netúžil som po spoločnosti, ale niekedy je to dobré ako rozptýlenie.

K jednej z tých veľmi nezvyčajných uvítacích ceremónií vďaka prítomnosti Réto sa onedlho pridal ďalší vlčí prišelec. Zavetril som ho pri príchode a hoci zostal pomerne ďalej od vlčíc, všimol som si jeho hnedé sfarbenie a hoci som musel zopár ráz zažmurkať, kým som pochopil, že má naozaj na chrbte pár krídel. Nič nezvyčajné, Smrť sa činila trochu viac, napadlo mi na čo osm zatrepal hlavou a vyhnal z hlavy prebytočné myšlienky o cudzincoch.
Začal som sa však mračiť smerom k Réto. Mala šťastie, že sa tak intenzívne rozpršalo, aby nevidela môj kamenný výraz a najmä sklamaný. Vlk ide vypľuť pľúca a zadrhnúť sa kašľom, len aby pomohol nejakej nevďačnej... chytiť srnca a teraz toto, šomral som si v duchu a podráždene hrabol labou do zeme.
Nedivil som sa, že stratila záujem, proste spanikárila. Alebo premýšľala o smrti. Alebo o tom, kde a kedy si čo najskôr rozdriape nové rany. Ale to už je jej vec, len čo je pravda, povzdychol som si smutne a so záujmom pozoroval správanie Scarity. Hoci Réto všetky slová zašepkala, ja som mal sluch ako moju prednosť zo všetkých zmyslov a začul som všetko - žiaľ. Alfa vycibrene pevným hlasom oznámila prišelkyni, že musí opustiť územie, ak už nemá záujem. Ja som sa medzitým pokúšal tváriť nezaujato, no veľmi mi to nešlo. Možno mi bolo aj ľúto niekoho, kto si prešiel takou traumatickou časťou života, že to na ňom zanechalo takéto značné stopy. Nevedela sa o seba postarať, nevedela ani loviť poriadne. Ale ak sa rozhodne ísť ku Smrti a nevrátiť sa, tak prosím... potom budú vládnuť zrúcanine beštie dve. Medzitým som sa otriasol od dažďa, ktorý mi prekážal len tým, že to bola voda a mal som tým pádom mokrý kožuch. Začalo svitať... a počasie neustávalo, ale aspoň že som bol dostatočne aklimatizovaný a cez hrubú srsť sa voda nedostala, takže som si hoc v nepohodlí, ale v teple,mohol užívať pribúdajúceho svetla a čiastočného odpočinku po prebdených nociach.

Voči čiernobielej prišelkyni to bolo zrejme neslušné, dorozumievať sa nenápadne prostredníctvom myšlienok, no nemal som na výber. Odjakživa som bol zdvorilý a bolo mi celkom proti srsti vlčicu uraziť, hoc i keby nemala hlavu a psychiku naozaj v najlepšom poriadku, avšak o tom som nepochyboval. Jednoducho nejaká traumatická časť jej života či spomienka, bolestivá do dnešného dňa a zostáva stále s ňou na nej nalepená...
Scarita mi však porozumela a v duchu som obdivoval, s akou dôstojnosťou vystuouje, že dokáže zakryť hoc aj údiv, ktorý by sa iným naskytol pri pohľade na to vychudnuté stvorenie menom Réto po tom, čo sa dozvedia, že má seba poškodzovacie sklony.
Alfa sa poďakovala za prinesený úlovok a hoci sa pýtala ešte čosi, netušil som čo odpovedať, zavše som potláčal kašeľ, ktorý sa mi snažil zas vydrať z hrdla.
Réto však neodpovedala, neovládol som pomerne hlasné povzdychnutie. Napokon som sa odkradol do najbližšieho tieňa stromu schovávajúc si tvár pred blížiacim sa úsvitom a pozorne čakal, ako sa to vyvinie. Nebudem nadšený, ak zdrhne...

//...mohla si počkať na reakciu...

//Ďakujem za hru :)

"Odpovedz," zavrčal som náhle skrz stisnuté zuby s pohľadom ostro zabodnutým v chudere vlčici. Rozhodla sa totiž mlčať a ja som neplánoval skončiť za vlastnú dobrotu ako odkopnuté kosti. Prečo si tak zatrpknutá? povzdychol som si, napokon silou vôle donútil zelené oči, aby sa zavreli a ja som uvoľnil napätie v tele.
Keď som sa na Réto znovu pozrel, v očiach som mal síce mierne prísny pohľad, no podčiarkovala ho vľúdnosť. "Čo robím zle? Smrť by bola neľútostnejšia k tebe a ani by si si ten pôžitok nestihla vychutnať, aspoň sa postav na nohy ako hrdá vlčica a ukáž tým, čo ťa zranili, že ťa nezlomia..." zašomral som odvracajúc pohľad a strihajúc hnedými ušami, pretože som začul blížiace sa tlmené kroky.
Odkráčal som od Réto tým smerom a napokon sa vrátil zastaviac kúsok od nej, aby som dobre videl aj na ňu a aj na Scaritu, ktorá sa elegantne zastavila. S úctou som sklonil hlavu na pozdrav Alfe, no vyjadrujúc podriadenie v rámci slušnosti, nebolo to podliezavé gesto, akým sa u mnohých vlkov mohlo zdať.
Bolo prirodzené, že sa pýtala na vlčicu. Najprv som však pozornosť sústredil na hodnú časť srny, ktorá sa povaľovala v priestore medzi nami. "Predpokladám, že k lovu si sa moc poslednou dobou nedostala, snáď Ti úlovok postačí," mierne som sa pousmial a napokon zvážnel, pretože bolo načase predstaviť mierne labilnú vlčicu a podať to tak, aby sme sa so Scaritou nepochopili zle a zároveň to Réto neurazilo. Bude veľmi ťažké opísať, čo je zač, ale má v hlave akýsi blok a nezdá sa byť... laicky povedané zdravá... pomyslel som si vediac, že Alfa myšlienky zachytí i keby nechcela.
"Jej meno je Réto. Pomohol som jej uloviť vysokú, pretože dlho nič nežrala, hoci nezmýšľa tak ako bežní vlci a je...iná. Dúfal som, že by som jej vedel pomôcť a prípadne ak by chcela ona," zadíval som sa zvláštnym pohľadom na čiernobielu, "dať jej možnosť zázemia na území, kde zostane chránená pred vlkmi zvonka, ktorí by jej duchu neprospeli a samozrejme by tak neumrela hladom." Dokončil som dusivým kašľom, na ktorý som celkom zabudol, pretože som priveľa rozprával. Rany na nohách si spôsobuje sama, dodal som v duchu nevediac, či som to chcel oznámiť Scarite, alebo to malo zostať len v mojej hlave.
Napokon som pozrel na Réto. Ak máš stále záujem, pomyslel som si s mierne ospravedlňujúcim výrazom, ktorý sa však razom stratil.
Ešte raz som si odkašľal, kým záchvat ustal. Preniesol som váhu na druhú nohu počúvajúc zvuky z lesa a ešte predtým Réto vyzval pohľadom k reči. Pohľadom, ktorému sa nedodalo odporovať, pretože z neho sršala autorita, ktorú som si predtým neopovažoval prejaviť, najmä nie pred Alfou, ktorá si to mohla všimnúť. Moc som si nepamätal či Scarita vie, aká bola moja minulosť.

<- Neprebádaný les

Bolo to celkom zvláštne vrátiť sa, a ešte k tomu to slovíčko domov mi prišlo dosť nevšedné. Síce som pred odchodom sľúbil, že som čoskoro naspäť, ale považoval som Réto za dostatočnú výhovorku, prečo som tu vlastne nebol tak dlho. Veď tá vlčica sa nedala pochopiť hneď a sám som netušil, či bolo vôbec rozumné sa s ňou zapliesť.
Každopádne na opačné rozhodnutia už nebol čas a bolo neskoro. Okamžite som totiž vedel, kedy sme prekročili hranice a pôžitkársky nasal známy vzduch vnímajúc, že Alfa je stále na území. Občas som sa obzrel, či ma vlčica nasleduje a tiež jej krvácajúce rany, ktoré za sebou nechávali cestičku krvi. V duchu som nadával na jej nerozumnosť, ale tak ak mala dôvod...
"Alfou je tu zhovievavá vlčica, skúsená a rozumná, takže asi nebude mať s tebou problém, hoci..." zarazil som sa dívajúc sa na jej rany, napokon si len vzdychol a rozklusal sa priamo lesom. "Vieš čo vôbec chceš, Réto?" oslovil som ju, kým som pustil na chviľku srnu a premýšľal, že si úlovok egoisticky proste nechám, nakoľko som nejak intuitívne tušil, že sa bude konať spoločný lov, veď sme pomaly nemali čo jesť.
Nasledoval som svedomito Scaritin pach a občas zastal, by sme sa s vlčicou obaja vydchali. Kkým mi však neodpovedala, nechcel som vyjsť z tieňa stromov a viesť nejakú dlhšiu konverzáciu s viacerými vlkmi.

Nedalo sa nevšimnúť si, že sa mierne upokojila. či už to spôsobil šok alebo čosi iné - nevedel som, no každopádne stíchla a prestala zvyšovať hlas. Výborne, pomyslel som si no uchoval si starostlivo neutrálny nič nehovoriaci výraz.
Tvrdila, nech sa o ňu nestarám, nuž som len pohodil chvostom a pohol sa o tri kroky preč od nej. "Záleží mi na niečom zdraví, čo je na tom zlé?" zamumlal som celkom úprimne a ticho vydýchol z pľúc zadržiavaný vzduch, čo sa takmer premenilo na dusivý kašeľ. Nnapokon som sa narovnal a v duchu sa takmer víťazoslávne usmial, keď potvrdila to, čo som si aj myslel. Že so mnou do tej svorky pôjde. Múdro, napadlo mi a pokynul som jej hlavou, aqby mi pomohla trochu so zvyškom srny, ktorá ešte nebola v tak zdevastovanom stave. Odohnal som od nej menšiu háveď, ktorá sa sem stihla dopraviť či doplaziť a chmatol zviera za jednu nohy mocne sa zapierajúc labami, aby sme ju potiahli čo najďalej.
"Ideme do Narvinijského lesa, nikto ti tam neublíži ani keby sa musím postaviť proti vlastnej rodine, pokrytcov moc neuznávam," riekol som jej mierne na povzbudenie a ťahal smerom na východ.

-> Narvinijský les

Urýchlene som zakryl prekvapenie, pretože po mne ba až nepríjemne vybehla. Napokon mi to došlo a len som sa zamračil. Nestojíš o nič? Bárs aj vykrvácaj, nevďačnica! hromžil som no popri tom racionálna časť môjho mozgu mi šepkala, že práve toto kako premýšľam v náhlom amoku rozčúlenia je iracionálne.
Nevedel som aký je deň, aká denná hodina, sotva som si všímal počasie len čo som sa pri tých daždivých obdobiach otriasol od dotieravých vodných kvapiek. Premýšľal som, či je rozumná alebo ju pomiatli udalosti v minulosti - čomu som dával viac za pravdu. Poslednej vete som teda nerozumel len spýtavo naklonil hlavu. "Mrzí ma, ak si kvôli mne podráždená. No nie je to môj problém a ak dovolíš, buď poď so mnou alebo nie, ale zvyšok úlovku odnášam Alfe, nakoľko ja sám nechcem," doriekol som snáď ani nedúfajúc, že by ju napadlo mi odpovedať na jej mne nepochopiteľné vyrieknuté slová...

Neušlo mi, že sa vlčica tvári stále rovnako. Niekde vnútri ma to aj zamrzelo, že si tu len tak akoby bedákam do vetra, zatiaľ čo čiernobiela sa tvári bezvýrazne. čo tam po nej... pomyslel som si a prekvapene zažmurkal, keď na mňa zvýšila hlas. "Ako chceš, ale ty si živá, iba sa snažíš presvedčiť samu seba, aká si neživá," zavrčal som ostrejšie než som chcel a pripomenul jej tak, že som sa od nej stále neodvrátil a vidím v nej niečo viac ako vrahyňu - alebo vlčicu bez duše. Už len to, že dosiaľ sa vydržala so mnou rozprávať...
Obvinenie som zobral takmer s úsmevom. "Nerozumiem tvojmu príbehu, za to som ti vykreslil svoj, hoci som nemusel," pohodil som hlavou a hrdo sa vystrel. Napokon som si bol utrhnúť veľmi malý kúsok zo srny, ktorá bola stále dostačujúca ako menšia korisť Alfe.
Mĺkvo som sledoval, ako si strhla rastliny, ktoré sa jej snažili pomôcť a obnovila zranenia. Mlčky som k nej prikročil a nespustil pohľad z jej fialových očí. Napokon som jej prešiel nosom cez hlavu, pomedzi uši, po krku, chrbte... nebol to nežný dotyk, vyjadroval len dôveru a možno mierne priateľstvo. Nna to som odstúpil, aby mala späť svoj osobný priestor. "Vidím príťažlivú vlčicu z mäsa a kostí, ktorej neustále krvácanie však nepodlomilo nohy. Jasný pohľad v očiach a zreteľný hlas, ducha ktorý sa so mnou rozpráva - to nie je mŕtvola," dodal som presvedčivým hlasom a držal napnuté svaly stojac pred vlčicou. Nerozumel som jej pohnútkam, no fakty boli beztak očividné...

Zrejme jej to tak vyhovovalo aj to tak chcela, no okamžite mi bolo jasné, že dážď je jej príjemný, ba v tomto druhu počasia si to priam užíva. Ticho som si povzdychol, pretože rozvíjať beztak mierne mŕtvu konverzáciu smerom o počasí iste nemalo zmysel. Tteda nie pri Réto. Ja som sa len s mierne namrzeným pohľadom v očiach otriasol. Aspoň to z nej zmyje tú krv, no nie? pomyslel som si nepekne o vlčici.
Nechápavo som natočil hlvu a zažmurkal, keď mi venovala pomerne intenzívny pohľad, ktorý som si práve pri tejto vlčici nedokázal vysvetliť q pýtal sa, prečo aq starám. No ozaj, prečo vlastne? zamyslel som sa a nechal si dostatok priestoru i času na odpoveď.
"Mojou zásluhou som zahubil celú vlčiu svorku. Moju svorku, rodinu. Neskôr na to zničil životy mnohým vlkom v druhej svorke. Každý jeden pohľad ma zabil, doteraz ma trýzni zavýjanie vlčích hlasov, ktoré boli to posledné, čo som počul pred nástupom smrti." Vvety som vyslovoval s mimoriadne zachmúrenou tvárou, no môj hlboký hlas bol mimoriadne ostrý a dával som dôraz na takmer každé slovo. "Nechcem, aby museli trpieť aj iní... nik si toľkej bolesti nezaslúži," riekol som šeptom a veľavýznamne sa na vlčicu pozrel, pretože som všetko myslel úprimne, a snáď jej dával šancu akoby na druhý život.
"Bolesť nás má posunúť ďalej, nie? Iba pomáham nájsť lepšiu cestu milá Réto." Napokon som sa mierne upokojil, hoci som stále potláčal triašku a prihovoril sa jej zdvorilo. Veľmi zľahka nsom pritom zavrtel chvostom.