Gallirea - Příspěvky uživatele

Vďačne som sa usmial, keď si prisadol vedľa mňa. Bolo celkom vtipné pozorovať, aký je medzi nami rozdiel, čo sa týkalo telesnej konštitúcie. Vekovo sme na tom boli rovnako, akurát v jeho bledšej srsti tie strieborné nitky vyššieho veku neboli vidieť. On bol však statný, zjavom odpovedajúci k Alfa vlkovi a ja nižší, výrazne pochudnutý a na tele mi zostali síce ešte svaly, ale bolo vidieť, že keby som hračka- tak jedine zanedbaná.
Celkom sa mi však aj páčilo, ako s amu na tvári striedali rôzne výrazy a medzitým som občas zavrtel chvostom alebo sa natiahol, kým som mu musel znova odpovedať. Medzitým som postrehol aj nepatrnú zmenu, že sa približoval opätovne večer. "Bola priveľmi drzá a hlúpa... a na druhú stranu som mrzutejší než som býval a nie som názoru, že dospelú vlčicu treba milo upozorňovať, že jej otec nie je odpad," odvetil som s pomerne zmäteným pohľadom. Naozaj som tak starý, že si nepamätám ani tohtoročné udalosti? uvažoval som úplne neuvedomujúc si Stormovu schopnosť čítať myšlienky, pretože pri ňom som sa cítil spokojne a uvoľnený, takže ani takýto fakt ma nijako nerozhádzal.
Ako som sa rozhovoril o Naile a celkovo týchto plytých vzťahoch, súcitil so mnou, za čo som mu vďačne na pár sekúnd položil hlavu na krk a napokon len chabo prikývol. Obaja sme sa mali o čom rozprávať ako najväčšie vlčie klebetnice, pretože sme si ako bratia prežili rovnako surovú aj príjemnú cestu životom.
ďakujem, podobne aj tebe s tvojou svorkou. Ja už nemám nejako ambície, asi som len zo všetkého unavený," vytiahol som na svet svoju väčšiu nechuť k bytiu a zrejme zverejnil aj fakt, že som akosi stratil elán. Netušil som ani, čo ma také tešilo, bol som čiastočne bezduchou schránkou.
"Ale kdeže. Veľmi dávno ako sa narodili v Klímovom lese vĺčatá jeden los trafil šťastne do hrudníku a o niečo neskôr lov na Galtavare, na ktorom bola aj Tailla, kde som tuším zachraňoval niekomu krk a dostal som repete," nadýchol som sa dohovoriac temer ľahostajne, už zo zvyku z menších ťažkostí, "...ale iba keď dlho rozprávam či pri vysokej námahe," ubezpečil som priateľa a letmo sa pousmial. "Koľko vlkov tu vôbec máš? A ako sa ti darí?" obrátil som už pevnejším hlasom tému na jeho kožuch a zakýval špičkou chvosta.

Dva vlky boli už úplne z dohľadu aj dosluchu. Svoju plnú pozornosť som preto venoval situácií predo mnou, kde sa Storm rozhodoval, či prijme mladú vlčicu pod ochranné laby svorky. Nezlepšila mu veru svojou dlhodobejšou prítomnosťou náladu, zvlášť kvôli tomu, že sa sotva vrátil do lesa isto s úmyslom oddychovať a miesto toho tu boli povinnosti. Viem ako sa cítiš, povzdychol som si polohlasne a opätovne sa posadil opierajúc sa o kmeň stromu.
Po záverečnej pár sekundovej odmlke z oboch strán bola žiadosť mladej vlčice s čiernym kožuchom zamietnutá. Alfa vlk, ktorý bol mojim najlepším priateľom, jej mierne kajúcne objasnil dôvod, prečo nie. Aj ja som vedel, aké ťažké to býva niekedy v zime, hoci ja som za čias onoho radšej nespomínaného lesa nemal starosti aspoň s tými vĺčatami, ktoré mali kožuchy po rodičoch. Zato Auriel, ktorá bola tiež ako vĺča... potriasol som hlavou a letmo zdvorilo kývol, keď sa vo vlčici prebudila nová rázna dávka entuziazmu a zapálenia pre nový cieľ. A už jej nebolo. Hoci som začul ešte jej poslednú vetu a ticho cvakol zubami.
Napokon sa mi papuľa roztiahla do radostného úsmevu, ktorým som opätoval Stormovu veselosť, ktorý bol zrazu náramne zvedavý, Uškrnul som sa vrtiac chvostom. "Všade, kam moje laby vládali ísť predsa," riekol som zvesela. Ako keby si ma nepoznal, pomyslel som si a zamával ešte raz chvostom. Vedel som však, čo ma čaká.
Zhlboka som sa nadýchol, aby som pokiaľ čo možno čo najďalej oddialil záhvat kašľa, ktorý sa pri dlhším monológoch stihol dostaviť. "Bezúčelne som sa motal vyhýbajúc sa všetkým... Zistil, že moja druhá stratená dcéra Amelis žije a nehnevá sa na mňa, dokonca som istý čas putoval s druhou dcérou Lucy, ktorá hoc je dospelá, stále nejako nevie ako uloviť jeleňa..." zamyslel som sa, čo by som také dodal, kým mi niečo svitlo. "Ju ak si aj nepamätáš spoznáš rýchlo, hyzdí jej tvár pätoro jaziev, dielo týchto láb," šepol som polorozčúleným a čiastočne previnilým hlasom ukazujúc nosom na vlastné jazvami križované laby so zelenými pazúrmi. Napokon osom zdvihol hlavu a chabo sa na Storma pousmial. "A zostal som sám, vrátila sa ku mne Naila... ale neviem čo sa jej stalo, pretože ma opustila," doriekol som už citeľne skormúteným hlasom a na chvíľku odvrátil hlavu, čo sa mi zaleskli smaragdové oči, kým náznak akejkoľvek precitlivenosti nezmizol. "Pridal som sa k Narvinijskej svorke, viedol ju môj priateľ, ktorý býval kedysi kappou za mojich Alfa čias... mám už nejaký vek a nejako som vycítil, že by som možno nezvládol byť tulákom a aj sám, takto sa o mňa postará nová rodina a ja im poskytnem vedomosti a schopnosti, kým budem vládať," pousmial som sa ledabolo pohadzujúc chvostom, pretože som nerád chodil s pravdou takto najavo von. "Verný však zostanem svojmu domovu, ktorý zmiatla z povrchu Gallirei veľká voda," pošepkal som tak potichu, že keby nebol hnedý vlk vedľa mňa, nepočul by to. Nepotreboval som konkretizovať, obaja sme poznali Klímový les a dopadlo to všelijako. Ja som bol aspoň osobne rád, že Stormovi je lepšie.
"Takže vravíš, že máte v lese plné stavy?" zakuckal som sa kašľom pri nevinno podanej otázke, ktorou som sa snažil zabiť nostalgiu, ktorá na mňa odrazu doľahla ako hustá melasa, v ktorej som sa topil a nevedel sa nadýchnuť. Lepšie bolo... rozveseliť sa, hoci v mojom prípade nie doslova. Opsravedlňujúco som sa na priateľa usmial.

Trpko som si povzdychol. Mladá čierna vlčica zrejme naozaj potrebovala dostať tvrdšiu príučku a ukážku ako vôbec funguje život, kým pochopila všetky naše negatívne podnety, ktoré boli podané jej smerom. V duchu som prevracal očami. Kto si zaslúžil také mláďatá, že k výchove nepotrebuje nadbytočné násilie? uvažoval som a nenápadne po očku skúmal sivobieleho mladého vlka, ktorý stál bokom nalepený k Taille, no rozumovo konal bystrejšie ako tuto Auriel. Hoci pri krátkom žmurknutí po Taille som dospel k presvedčeniu, že jej sila zanechala zrejme následky aj u tohoto jej potomka, za ktorého som vlka považoval, ale neplánoval som sa miešať do rodinných záležitostí druhých. Hoci zrejme rozpadajúci sa - ak nie aj zničený - vzťah čiernobielej a Storma ma zarážal a mrzel zároveň.
Zrejme preto Tailla aj stiahla uči okamžite p tom, ako sa vynoril spomedzi šera lesa spomínaný Alfa a jej partner, teda možno bývalý. Začul som jej syna, ako jej opatrne, no múdro šepká. A má pravdu, pred problémom sa nesmie utekať, súhlasil som potichu s vĺčikom a odtušil, že možno má vlčica mágiu myšlienok a niečo si vezme k srdcu.
To už ale bolo preč, pretože som opätoval Stormovo priateľské gesto plné otázok, ktoré zatiaľ boli nevyslovené. Bujaro som zavrtel chvostom a pohľadom len kývol, aby sa venoval najprv svojim povinnostiam, čo samozrejme ani jeho zodpovednosť nezanedbala.
Jediné ma pri pozorovaní Aurielinej audiencie zarazilo bolo to, akým chladným prístupom k nej Storm podišiel. Kedysi bol pokojnejší, zrejme tiež s pribúdajúcimi rokmi sa nechal otesať ráznosťou a tiež mohol vycítiť, že táto mladá vlčia slečna je tu už nejaký ten piatok.

//Tak ešte raz, veľmi pekne ďakujem, že sa niekto "pridá" k hre, ktorú mám rozohratú a ešte si ma zo 2 razy preskočí, čím ma vyčlení z deja. Presne pre takéto prípady strácam občas chuť hrať. Who cares.

Mne neznámy vlk bol aspoň slušný, len mi potvrdil moje slová, čím som ho zrejme utvrdil v tom ,že sa nechystám robiť problémy - nebol to teda dôvod, prečo som tu stál opierajúc sa hnedým bokom o strom. Tailla, ktorej menom som si bol už úplne istý sa však zachovala pomerne... kruto by bolo silné slovo... ľadovo. Mala pravdu, preto som len prepichol Auriel tvrdým pohľadom, no keď zostala spútaná pod klietkou koreňov, že som sa divil, či jej tým Tailla nerozgniavi pľúca, prišlo mi jej ľúto. Je iba hlúpa a mladá, ale príučku, ktorá v nej zafixuje strach z nádeje pridať sa k nejakej svorke a vôbec vkročiť na nejaké nepoznané územie nie je alternatíva, nesúhlasil som v duchu so situáciou a len letmo postrehol, ako sa mi aj čiernobiela ospravedlnila. Kyslo som sa uškrnul. "Niečo mi o mladých hovor, keď každý šedivý chlp na mne je za každý deň výchovy tých mojich," odvetil som, ohľadom sivej srsti obrazne mysliac a radšej som sa stiahol.
Po pravde prestal som strácať aj prehľad o tom všetkom, čo sa tu začalo odohrávať. Padali nan mňa totiž driemoty, oči som mal trochu privreté a hlavu spustenú na prsiach. Ešte predtým som sa stihol posadiť a nechal chvost spočinúť na predných labách, aby zakryl zelené pazúry a najmä nepekné množstvo jaziev.
Na okamih ma prebrala Aurielina reakcia, ktorá odignorovala moju prítomnosť. Ani som sa nestihol nadýchnuť, nie to reagovať. Drzosť mierne ustúpila a za niečím, čo hovorila som videl aj pravdu. Nečujne pre iné uši som zavrčal. Preháňajú to.
Odrazu Tailla hovorila na mňa, zmätene som zažmurkal, odpustil si zívnutie a pozrel sa na ňu. Navrhla mi, aby som zostal s ňou alebo i sám a každého, kto by otravoval nech zahrabem pod zem. "Si si vedomá, že zahrabať pod zem viem doslova," zamrmlal som a po tvári mi prebehol sekundový zlomyseľný úškrn, no okamžite na to bola moja tvár vyrovnaná a ja ľahko pobavený. "Asi aj zostanem, ak teda nemáte s tvojím ehm... no vieš, plány alebo tak, poobzerať sa tu." Dokončil som rýchlo. Nechcel som sa zase trápiť s kašľom, celkovo mi boli situácie počas mojich záchvatov trápne a moje ego zakaždým kleslo a to už som po toľkých rokoch mal nejakú tú hrdosť.
Obrátil som sa však krátko aj k Auriel. "Rešpektovať starších by si mala a najmä skúsenejších. Tailla bola mierna, dovolím si podotknúť," riekol som pomerne zvesela, teda nakoľko to pasovalo k mojej zamračenej tvári. "Keby na mňa štekneš niečo drzé, prišla by si o jazyk," štekol som vážnym hlasom, ktorý sršal úprimnosťou. Úplne neochvejne som mladej pobláznenej vlčici oznámil, že by mi nerobilo problém jej skočiť po krku a nadobro jej odobrať schopnosť reči. A bolo mi to jedno, hocijako to kruto mohlo znieť. Prebudila sa vo mne nostalgia, stesk po Klímovom lese, moja tvrdá neústupná povaha, ktorá prináležala vodcovi kedysi... no teraz som sa krčil v tieni stromu s prepadnutými bokmi a prešedivenou srsťou. Bez elegancie a elánu minulých rokov.

//Nechcu byt drza, ale ja sa ako magor idem ospravedlnit, ze sa mi vyskytli vazne problemy v rodine, kvoli ktorym by som odpjsala az po 22, ale vy si ma x raz preskocite. Paci sa.

Na otázku, prečo sa vlastne smejem som takmer okamžite stíchol a len sa slabo pousmial, no i ten náznak predošlého úsmevu už bol v tento moment dávno pasé. Nerozprávalo sa mi s ňou zle - prekvapivo - no na druhú stránku som s určitosťou nevedel ako jej odpovedať na jej ponosovanie sa nad niekým tak arogantným, ako boli vlci z rodu Assasinov, ktorých som osobne ani poriadne nepoznal. Iba tuto čierna vlčica mi porozprávala krátky príbeh, nanešťastie zrejme aj jej prvú spomienku, skúsenosť po príchode na Gallireu.
Zamrvil som sa, nakoľko som mal údy už úplne drevené a chcel sa jej len tak zo zaujímavosti popýtať, odkiaľ eda pochádza, keď sa nenarodila tu - čo by bolo aj celkom možné, pretože už dávno osm nemal chuť ani silu preskúmávať každé zákutie rozľahlej krajiny, už som nemal prehľad ako Alfa vlk a tým pádom nedostával užitočné informácie aj od druhých. Tie, ktoré som si sám nezistil. Lenže vtom si milá, veselá, mladá vlčia slečna zmyslela, že sa potrebuje vyspať. Úplne bez strachu, zdravého rozumu, ktorý jej chýbal , či snáď slušnosti sa zvalila na zem a onedlho aj zaspala. Prekvapene som zažmurkal a neveriacky pokrútil hlavou. Zrejme je naozaj všetko možné, ako sa vrvaí.
Môj údiv sa zväčšil krátko na to, ako som s poryvom vetra zaňuchal dva približujúce sa pachy. Bol som sklamaný sám zo seba, že som ich nepočul ani prichádzať, pretože keby som toľko nedumal nad Auriel a jej zvláštnou zmesou vlastností, aj by som ich dávno počul vďaka veľmi vycibrenému sluchu. Zavše jeden pach, ten jemnejší, ktorý som pripisoval vlčici mi bol veľmi povedomý. V tomto lese... koho som poznal? Lov? Nezáväzná reč? dumal som. Druhého vlka som nepoznal.
Obaja sa vynorili z tieňa, tesne bok po boku, no po krátkom uvážení som usúdil, že ten druhý pach - ktorý prináležal vlkovi čiernobielej farby - nebude partner vlčice, ktorú som po vizuálnej stránke začal skúmať. Zároveň som opätoval pohľad hľadiac jej do sýto modrých očí a spočiatku ignoroval pomerne zdvorilo vystupujúci monológ vlka, ktorý mohol byť jej syn, alebo súrodenec. Vybavíš sa mi so Stormom... žila si tu... poznám ťa. Hlavou mi prebiehali rôzne obrazy, napriek pomerne husto zaplnenej mysli sa i spomienky začali vynárať.
Vlk s apýtal, čo tu chceme a požiadal ma o prebudenie mojej spoločníčky. Ovládol som sa a len si ticho povzdychol. Sotva nepatrne som sa obrátil hlavou k Auriel, na čo jej následne pri zadnej labe vyrašil zo zeme tenší koreň, ktorý sa jej okolo nohy obmotal a trhol do strany, takže s ňou šklblo. "Auriel?" zvolal som polohlasne meravým hlasom. Mne samému sa priečilo, že tu drzo podrichmávala a nezaslúžila si po mojej mienke nežnejšie prebudenie. Beztak mi bola cudzia.
"Na územi Borúvkovej svorky, ktorou Alfa je Storm. Som si vedomý, že nie je na území a zo slušnosti tu nedrichmem ako tuto mladá slečna, ale čakám, nestojím o..." v druhej tretine ma dostal ten nešťastný záchvat dusivého kašľa, ktorý som sa snažil potlačiť tisnutím si hlavy k hrudníku, hoci to prešlo... "...nestojím o problémy, pardon," dokončil som sťažka lapajúc dych a nadávajúc na nie najmladší vek, hoci som sa stále cítil veľmi dobre.
Zarazil ma melodickejší hlas zo smeru čiernobielej vlčice, ktorej sa na krku pohupoval prívesok. Postavil som sa, otriasol zo seba napadané lístie a pozrel jej do očí. Tailla. Bola to intuícia?
"Pretože ja poznám teba, ako ďaleko moja pamäť dosiahne," odpovedal som potichu a trochu si odpustil od toho nevrlého výrazu, ktorý mi spočíval na tvári doteraz skusmo zašvihal chvostom. Raz do jednej strany, potom do druhej. Zostával som však obozretný.

K lovnej zveri a tejto téme len poznamenala, že najväčšie čo kedy ulovila, bola líška, napadlo mi spočiatku, kým neprehlásila, že to bol diviak. Div že som nevyprskol údivom, ak naozaj toto zviera považovala takmer až s humorom na niečo malé či menej nebezpečné ako jelene a kopytníky. "Ak ťa ako malú neroztrhal divý kanec, tak aspoäň jedlo si vieš zaobstarať," pokýval som uznanlivo hlavou, no výraz sa mi prakticky nezmenil. Bol som jednoducho jej opakom a časom mi aj začala vadiť jej spoločnosť, teda vôbec už len situácia, že som sa tu hral na nejakého spoločenského vlka. Bol som aspoň rád, že po tom, čo jej zelené zraky zbadali moje jazvy a moju minulosť po vizuálnej stránke, skrotla. Keby nie, mala by to v hlave asi pomýlené ako Réto, otriasol som sa pri spomienke na danú vlčiu a radšej to zahnal kamsi mimo scénu.
Nevydržal som to a bujaro sa rozosmial, lesom sa niesol môj hlboko posadený hlas, čo vyústilo až do ďalšieho záchvatu kašľu. Auriel si totižto myslela, že Smrť je len vlčica, ktorá je škaredá, nie že je to naozaj niečo, čo môže postihnúť ju, že je to reálny stav vložený v telesnej schránke. Avšak aspoň prirovnanie ako odpornej zberačke kamienkov to vystihla. "Smrť je stav, keď život zahynie, keď prehrá. Tento stav je vtesnaný do telesnej schránky odpornej vlčice," riekol som úvodom a veľavýznamne na Auriel pozrel, či ma počúva a naozaj rozumie. "Takto každý vie a vidí, aká je smrť odporná, aký cenný je náš život. Preto si ho aj zdravie treba vážiť. Ani najodvážnejší a najhlúpejší vlk nedokáže nestáť prikrčený pred tou beštiou," dokončil som pevným hlasom s výrazným dôrazom na konci vety, aby pochopila tú svetom danú pravdu. Istotne ju zaujímalo, kde sa to nachádzalo, ale ja som nebol studnica info, a rozhodne nie takéhoto.
Spomenula akýchsi Assasinov. Assasin... assasin... čo mi to len hovorí? dumal som a dumal a napokon sa mi v mysli vykresal obraz neurčito sfarbenej vlčice, ktorá bola centrum arogancie. Ale nič viac, ani tie dve zvyšné mená. No hápal som, čo svojou sťažnosťou myslela. "Nepatria sem, vedel by som o tom," upokojil som ju o percento zmierlivejším hlasom a zľahka mávol chvostom.

Ako som si aj správne domyslel a dovolil si do nej rýpnuť, naozaj jej bola vlastnosť menom trpezlivosť celkom cudzia - možno nie celkom, ale vo veľkej miere rozhodne. Povedal by som, že to vĺča v tebe mocnie s tebou, ale neustupuje dospelosti, napadla mi kúsavá myšlienka, no zo zdvorilosti som sa neopovážil ju vysloviť nahlas, nakoľko aj jej poznámky sa ma meirne dotkla a iste ani jej by nebolo nič také príjemné. Hoci...
Mrzuto som sa odvrátil, akonáhle začala vyzvedať na moje problémy. "Povedzme, že je to dôsledok lovných skúseností a názorná ukážka že aj bylinožravce majú silu," zahundral som citeľne nevrlo a prekvapene sa otočil, keď priam s hrdosťou v hlase prehlásila, že má dve jazvy a ešte mi natočila hlavu, aby som videl aj druhú za uchom, nie len vertikálnu, ktorá jej hyzdila chrbát. Po tvári mi prebehli chmáry, ktoré sa na nej so zamračeným pohľadom aj usadili. Automaticky som podišiel bližšie snažiac sa využiť to málo svetla z mesiaca a Auriel tak mala v strede zorného poľa moje predné laby, ktoré okrem zelenej srsti boli krížom krážom pretkané hlboký jazvami, ktoré značili, že na ich mieste boli široké otvorené rany, na ktorých miestach mi už nikdy nedorastie poriadne srsť. V skratke moje predné laby boli viac zjazvené ako zasrstené a to nehovorím o výrazne jazvou preseknutom oku, deravom uchu a tak ďalej...
"Zatiaľ? Neprajem ti zažiť to peklo, čo mi spôsobilo nespočet zranení a v minulosti po kosti dotrhané predné hnáty... pretože potom by si nebola nadšená, ale si ešte mladá a dúfam, že sa ti bude dariť viac ako mne," prehovoril som mŕtvolne bledým hlasom, no na záver sa pokúsil usmiať, kajúcne, pretože som jej nechcel hovoriť také veci. Okamžite som ustúpil späť k svojmu stromu a zakryl si aspoň tretinu labiek huňatým chvostom, tým pádom aj zelené pazúry boli skryté v tme. V tvári sa mi usadila neľúbosť z morbídnych tém.
A Auriel? Tá si láme hlavu len nad tým, ako uloviť hmyz, zavrtel som nechápavo hlavou a v duchu s uškrnul, no nie na dlho, lebo ju zaujímala Smrť. "Vieš čo je Smrť. Má aj fyzické stelesnenie v podobe ohyzdnej vlčice, z ktorej má každý vlk strach... Je prefíkaná, zákerná a všetko možné zlé, no má závislosť na drahé kamene a kryštály... Za ne s obrovskou dávkou odvahy môžeš získať lepšie schopnosti, novú mágiu... ale návštevy poznačí psychicky každého, ak ju dotyční vlci prežijú bez inej ujmy," odpustil som si hrozivý tón, ktorý sa mi spočiatku monológu vkrádal do hlasu už len preto, že som sa po niektorých slovách dusil a zadržiaval kašeľ. A taktiež som celú záležitosť bral ako dosť ľahostajnú, lebo som tam neraz bol. A Auriel s jej horkou hlavou sama potrebovala okúsiť svet.

Jej prejavy radosti v podobe jasotu a výskania som si jednoducho nevšímal. Pripomínala mi vĺča, ktoré sa pri dozrievaní psychickej stránky jedinca proste zaseklo a neposunulo sa ďalej. Ale nič to, možno to raz dobehne, keď bude mať vlastných potomkov, pomyslel som si s potmehúdskym úsmevom, ktorý si však Auriel popri svojom nadšení nemohla všimnúť.
Bola však prvou vlčicou teda vôbec niekým, koho nejako extra zaujalo moje meno. Nad doslovným prekladom svojho mena som sa nikdy nezamýšľal, ani len mená dvoch nebohých bratov som si nepamätal, nie to význam svojho. "Zachránil som svorku vlkov pred potopou, ale tak by konal každý Alfa, ktorý sa bojí o svoju rodinu. Meno pre mňa nemá význam, všetci sme rovnakí, len táto skutočnosť nás odlišuje." Nedbalo som mykol plecami a huňatým chvostom zároveň. Naozaj som nevidel vo vlkoch rozdiely - všetci sme mali základné pudy a charakter rovnaký, divý. Zvyšok som nevedel nijako inak komentovať a ani som nechcel, nerád som súdil druhých.
Ako som aj čakal, Auriel bola nadšená tým, že neviem len s trávou manipulovať, ale priamo donútiť prírodu napriek ročnému obdobiu prispôsobiť sa mojim želaniam. Nedostavil sa mi však žiadny pocit zadosťučinenia, lebo som nemal v úmysle byť chválený. Jednoducho táto vlčia duša bola tak nevinná, že aj keby jej o sebe vysypem všetko, neuškodí to. "Isteže sa to dá, všetko sa dá, len treba chcieť..." zamumlal som a skúmavo si ju premeral. "...k rastom kvetov a drobných rastlín sa dostaneš čoskoro, k dokonalosti ti môže dopomôcť Smrť, ktorá za úplatky vie zlepšiť tvoje schopnosti." Nevykladal osm jej viac o tom, čo dokážem už s najvyšším levelom mágie zeme, nakoľko som nepatril medzi chvastúňov. A zvláštne na tomto celom bolo, že sa mi s ňou konverzovalo príjemne, taká svieža zmena v stereotype všedných dní, oživenie...
A možno to bude mať prospech a vydržím byť hodinu veselý, napadlo mi ako starému mrzákovi s nevrlým základom charakteru.
Auriel mi medzitým vysvetlila jej teóriu o dôvere, neurčito som mykol hlavou, pretože každý sme mali iný názor. "Rozumiem, no niektorých vlkov ošľahal vietor v živote príliš a sú obozretnejší, ale teba to len čaká," odvetil som pomerne chladným hlasom, nakoľko hoci som si uvedomoval vlastný vyšší vek, dotkla sa ma jej možno nevedomá poznámka, avšak tá o mojich schopnostiach ma vyslovene zamrzela, na čo sa mi naježila srsť na chrbte a na sekundu sa mi zablysli zuby, ktoré som však rýchlo schoval a zachoval si meravý výraz skaly.
"Trpezlivosť prináša aj potravu. Ak takou nie si, schradneš," zasadil som jej úder pod pás životom ostrieľanou pravdou, ktorú si musela uvedomovať aj ona. Následne som zostal mierne zamračený a podráždenejší ako doteraz, pretože ma hlboko podcenila - naivnou hlúposťou mladého vlka. "Mám svoj vek a vyše polovice života za sebou. Loviť stále viem, a týka sa to aj silnej vysokej zveri - roky skúseností," zavrčal som slabo na jej nevyslovené myšlienky, ktoré som si domyslel z jej udiveného pohľadu. "Avšak časom si opotrebuješ kĺby a môže sa nám stať kadečo... mne po jednom incidentne nepracujú stopercentne pľúca." Akoby naschvál na potvrdenie slov som sa ešte v polovici vety rozkašľal dusivým suchým kašľom, odvrátil a a pozrel na vlčicu až ked záchvat konečne ustal. Sprudka som vydýchol a uvoľnil sa.

Takmer ma trhlo pri jej neočakávanej, až príliš radostnej reakcii na môj príchod, no ovládol som sa a len si ticho povzdychol. Už len z tých prvých neskutočne rýchlo vychŕlených slov zo seba dostala, že je vlastne mladá, mierne hlúpa, naivná, detinská, a hľadá si svorku - čo ako som pochopil, mala na mysli práve túto. Slabo som sa uškrnul. Priateľu, snáď vekom nie si ešte moc starý aj na tento prípad. Môj výraz sa nezmenil, ba zdalo sa, že som sa začal aj nudiť. Ak to bolo za normálnych okolností teda pri nej možné. (//Ach jaj, čo som to za povahu schválila a prečo s ňou hrám?! (nie v zlom))
Začala nekontrolovateľne vrtieť chvostom čo bolo spojené s uvoľneným gestom a jazykom von z papule a uši mi zaplavil jej zvučný smiech. Letmo som sa uškrnul premýšľajúc, ako sa čo najšikovnejšie z jej slovného týrania a zvedavosti vymotám.
"Tunajšia Alfa je môj dobrý priateľ, takže som skôr na návšteve milá vlčica," riekol som pokojne a mierne sa pritom zamračil, pretože toto stvorenie bolo jendoducho až nenormálne dôverčivé. Keby si vedela dva a dva dať dokopy, napadlo by ju, že šedivá srsť znamená určitý vek, ten zase skúsenosti a to by sa rovnalo pri zákernej povahe jej prehryznuté hrdlo, napadali ma nejaké tie čierne myšlienky, asi dôsledkom farby jej srsti alebo čo. Ppredsa len toto veselie bolo na mňa príliš!
A vôbec neviem, akú máš mágiu, áno to si mi musela povedať, poznamenal som v duchu sarkasticky a ľahostajne zažmurkal, keď nechala povyrásť trávu. Následne sa samozrejme vyzvedala na moje meno. Nuž, prečo nie? "Savior, teší ma mladá Auriel," okúsil som na jazyku zároveň jej meno a po dopovedaní mojej časti predstavovania sa jej pravú prednú labu obrástla veľká margaréta, atypická pre toto obdobie - pre mňa energiu neuberajúca maličkosť. Teda keď sme si aj s mágiami potykali, pravdaže.
"Svorke som na čele bol a teraz mám druhú, ako som vravel, som tu len na nejaký čas. A tiež si myslím, že by si ako cudzinka nemala dôverovať vlkom a vôbec nie starším a skúsenejším od teba." Poučil som ju múdro mračiac sa prito, no napoon sa mi z hrdla vydral len povzdych, zakrútil som hlavou a posadil sa opierajúc si chrbát pritom o najbližší kmeň stromu.

Ani som si celkom neuvedomil ako, no zrazu ma z tranzu prebrala tupá bolesť v ľavej nohe, nakoľko som nohy ani poriadne nezdvíhal, skôr len tak bezducho vláčil o zemi a priplietol sa mi do cesty zablúdený koreň. Otriasol som sa a zmätene sa poobzeral mierne dezorientovaným pohľadom. Čo...? Napokon som sa spamätal a na tvári sa mi opätovne usalašil mrzutý výraz. Len sa mi podarilo akosi zaspávať a driemať počas chôdze, nakoľko ma únava už naozaj veľmi zmáhala. A pokročil som nejako snáď?
Ale ba, blúdil som známym lesom stále dookola a ešte jeden raz sa mi podarilo privrieť oči, kým sa ďalší vnem postaral o to, aby som zostal stále čulý ako ryba na suchu. Bol to hlas, konkrétne patril akejsi vlčici, pachom mne neznámej. Samozrejme som si ju overil čuchom a nakoľko sa dosť rozkrikovala takým zvučným výrazným hlasom, ktorý počujete aj keď šepká dotyčný, neovládol som miernu zvedavosť. Tá bola spôsobená mrzutosťou z toho, že keď sa môj organizmus neodhodlával urobiť krôčik viac a chcel spať, ona ma vyrušila.
Nuž, aj to sa stáva, pomyslel som si a naoko drzo som sa vybral prepeletajúc sa krovím sladkého ovocia, ktoré sa už s príchodom zimy strácalo, priamo smerom k stanovisku neznámej. (//AURIEL)
A onedlho ju moje zraky uvideli, čiernu srsť a miestami na zátylku a bruchu odlesky akejsi orieškovej, možno trochu do jantárova. Zacítil som aj krv a o pár sekúnd na to moje oči ticho analyzovali jej zdroj - ktorým bola menšia lovná zver, ktorú si tu zrejme vlčica chytila. Razom som sa cítil lepšie. A že kto je drzý, zachechtal som sa v mysli a rozodol sa konečne pre nejaký prejav života. "Hľa aké drzé gesto, loviť na obsadenom území," ozval sa môj hlboký hlas ´, no pri pohľade na mňa mohla vlčica vidieť len kamennú tvár a po tej vizuálnej stránke hnedú srsť pretkanú šedinami, zopár jaziev a zelené oči. Nemal som to nutkanie sa jej predstaviť, reálne som si robil žarty aj sám zo seba - obaja sme tu boli votrelcami.

//Drzo skúšam hrať ďalej, kým sa uvoľní nejaký člen svorky na hru.

//Vysvetlite mi už konečne, prečo sa predstavuje pod menom vlčice, korá reálne bola...

Hlas