Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Ospravedlňujem sa, ale zaspala som včera a dnes som došla od zubára po trošku horšom zákroku a neskutočne ma bolia zuby aj hlava, takže to nedám fakt...

//Neviem aký máš monitor, no Castor je tmavohnedý a odznaky c rôznych odtieňoch béžovej

<- Východný Galtavar

Popri nenáhlivom cestovaní som si ani nestačil povšimnúť, kedy sa vôbec zotmelo. Spočiatku som to pripisoval vstupu do lesa, no stromy boli beztak bez lístia a len pokryté snehom. Zamyslený som si klusal hlbšie do lesa svedomito sa vyhýbajúc stromom a možno i vďaka mágií zeme intitívne preskakoval korene, ktoré neboli ešte natoľko zasnežené, že by sa o ne vlk nepotkol. No mne sa to, našťastie, nestalo. A akoby sa aj mohlo, že, uškrnul som sa a veselo preskakujúc záveje pokračoval kamsi k toku rieky, kým ma môj citlivý nos konečne upozornil na dianie v lese.
V lese som rozpoznal pach Daikona, ešte jedného povedomého vlka, Scarita tu kdesi tiež bola... vskutku docela plný les, na to, že väčšina vlkov sa len pridala do svorky a zdúchla sa kamsi do neznáma. Ale zarazilo ma, že od Daikona išiel ešte jeden pach, nedávno poznaný. Pre vlka, čo tá tu robí? pýtal som sa zmätene sám seba a napokon usúdil, že to pôjdem možno omrknúť.
Po pár krokoch som sa však zastavil nechajúc prednú labu visieť vo vzduchu. Ale veď nie je sama a zrejme sa rozprávajú, nebudem rušiť, usúdil som napokon a stočil to opačným smerom, akým bola ona vlčica, Auriel. Rozklusal som sa teda smerom k rieke stále dúfajúc, že nebude ešte úplne zamrznutá.
A pošťastilo sa. Brehy síce pokrýval tenký ľad, ale dal sa zatlačením laby a zelených pazúrov preboriť, takže som spokojne mohol skloniť hlavu a začať hltavo piť. Voda bola trýznivo ľadová, ako mi stekala dolu pažerákom, no ja som len tuho zavrel oči a vydržal to. Horšie bolo, ako sa cez ňu dostať na druhý breh, ale napokon som len mykol plecami a vyriešil to mágiou. Z brehu na druhej strane mi pomohol hrubý koreň stromu, ktorý na ten krátky okamih uzrel j svetlo sveta, kým som ja nebol v bezpečí na druhej strane a to bez namočenia jedinej labky či chvosta. S pobaveným výrazom som sa vydal priamo k hore v strede územia, o ktorej som ešte nemal dosiaľ tušenia, no intuitívne som vycítil, že tu kdesi sa bude nachádzať aj náš úkryt. A začalo sa hľadanie.

-> Tireské jaskyne

<- V.V.J.

Klusal som priamo cez holé územie, ktoré nebolo tak pekne a rovnomerne zasnežené, ako by malo byť po toľkých hodinách sneženia. Ocitol som sa na známom lovisku a veru tu aj bolo vlkov! Rozoznal som podľa pachov členov neďalekej Bborúvkovej svorky, samozrejme, že sa tu kdesi potuloval aj Storm. Nemal som naponáhlo, ani žiadne iné dôležité priority, proste som bol lenivý a prispôsoboval som sa lenivému obdobiu roka, ktoré ma k tomu samé ponúkalo. A to čas tráviť priamo v lese, kde som mal chránený kožuch. Hoci na tomto príliš mierumilovnom svete by na mňa nik nezaútočil.
Aspoň kdesi v druhej tretine pláne som sa rozhodol byť ešte tým dobrým. "Snáď inokedy," ozval sa môj hlboký hlas v podobe vlčieho vytia naprieč krajinou. Do uší vlkov na love sa to muselo dostať, no ja som myslel len na jedného hnedého priateľa. Ppotom som sa odvrátil a jednoducho o pár skokov behom sa ponoril do tieňov zasnežených stromov známeho lesa.

-> Narvinijský les

<- Ovocná oná

Výčitky svedomia - hoc drobné - zmiernila vzrastajúca radosť z krajiny pokrytej snehovou perinou. V očiach sa mi zračil smiech, čo sa mi každý jeden chuchvalec snehu snažil dostať stoj čo stoj na ňufák. Rozbehol som sa nabitý novou energiou cez pláň blížiac sa celkom rýchlo k jazeru, ktoré som začal obiehať. Akonáhle som skočil do hlbšieho záveju, okolie vo mne mohlo vidieť vlka, ktorý len tak skáče ako žaba a prediera sa snehom. S chvostom zdvihnutým, jazykom vyplazeným. So všetkou veselosťou. Bol som naozaj rád, že aspoň niečo ma na tomto svete teší, keď mi vlastne nič nezostalo. Potomkovia sa rozpŕchli, každá láska nevydržala po mojom boku, čo mi zostáva, kto je ešte so mnou? pomyslel som si svedomito odolávajúc nostalgii, ktorej zabránil - rovnako aj smútku - bielučký sneh, ktorý sa mi lačne lepil do srsti.
Náhle som zastal. Kam sa ďalej pohnúť, čo urobiť? Už to bolo dávno, čo som lovil s divnou Réto srnu, ani o jej osude som nič netušil. A veruže môj žalúdok sa hlásil, ale ja som bol lenivý ísť loviť. No premyslel som si to nečinne hľadiac na sivú hladinu jazera, ktorú pomaly oblizovala ľadová škrupina. Veď vo svorke je vraj veľa mladých vlkov a rovnako drzých ako Lennie, niekoho si zoženiem akože ako pomocná labka... alebo možno aj Scarita plánuje otestovať schopnosti svojich vlkov, ako lovia, usúdil som a so sklamaným výdychom sa teda rozklusal v náruč pláni.

-> Východný Galtavar

//Škoda miestami zlého usporiadania slov, inak by sa mi to dosť páčilo nakoľko ten jej príbeh poznám :)

Mne niekto zabral zelenú, že Nox :D Tiež som mala dilemu a naopak, ja tmavomodrú neznášam ^^
Stormí prajem ti pevné nervy, najmä nech ti to neznechutí hru a herne si teda neber odo mňa príklad ;) (s poľutovaním dodávam)

<- Borúvkový les

Musel som akosi rapídne spomaliť. A čo je to rapídne, keď som len klusal? No vlastne zastaviť, nadýchať sa nového vzduchu, potlačiť záchvat kašľa a slimačím krokom pokračvať vpred. A to som ja zabudol, stará hlava tupá, že ma čaká menšia preliezačka v podobe skalísk okolo tône. S fučaním som sa dostal k akejsi barinke, ktorá sa nedá ani považovať za jazierko, ako bola táto mláka vody plytká. A ba čo som sa čudoval, nebola zamrznutá celkom. Práve vďaka tejto záhadnej okolnosti som sa prebrodil hustou premrznutou trávou vyšších rozmerov a sklonil hlavu k hladine, pričom som si ju najprv rozčeril, aby drobné kusy ľadu odplávali. Nebolo to ktoviečo máčať si nos v trýznivo studenej vode, ale smäd nepočká, rovnako ako aj iné základné potreby pre život.
Po vypití niekoľkých dlhých dúškov som zdvihol hlavu zároveň naťahujúc sa, a akonáhle ustalo aj posledné praskanie kostí s vydýchnutím som sa vyštveral na skaly okolo jazierka, dívajúc sa späť na les, v ktorom sídlila Stormova svorka. Ba dokonca som mal pocit, že som uzrel zopár vlčích tiel vybiehať z lesa. Rozlúčky si necháme na inokedy, si príliš zaneprázdnený, usúdil som, hoci pokiaľ moja pamäť krátkodobá siahala, vystríhal ma ten hnedý chlpáč, že sa mám rozlúčiť. No on vlastne zdrhol ako prvý bez pozdravu čiže som bez štipky výčitok opustil aj druhú časť ich územia.

-> VVJ

Ešte predtým, než by Storm opustil moju spoločnosť som sa rozklusal naprieč lesom kamsi k miestam, o ktorých som tušil, že sa tu nachádza nejaká malá vodná oblasť. Pripomínalo mi to môj starý les, no i tieto myšlienky som veľmi rýchlo zahnal.
Nemohol som sa ani veľmi usalašiť kdesi, pretože buď tu bodal ma do krížov krík, alebo ma tlačili korene stromu. Trvalo mi asi zo dve hodiny, kým som si ja hlupák uvedomil, že vládnem mágii zeme a môžem si terén zarovnať podľa seba. A skutočne. Našiel som si postarší akosi divno ohnutý strom, ľahol som si mu do náručia koreňov, ktoré sa mi rozostúpili a v rámci prírody a prirodzenosti sa vytvarovali podľa môjho tela. I zem sa mi prispôsobila a vyhĺbila v sebe neveľkú jamu, pomerne plytkú, kam som sa zložil stočiac sa do svedomitého klbka, zakrývajúc si prenikavé zelené oči a stareckú tvár pod huňatý hnedý chvost - ktorý bol stále mojou pýchou, hoci som si ho veľakrát ani nevšímal, že ho mám.
A stačí už len zavrieť oči a nenechať sa rušiť... bola moja posledná myšlienka.
...
Nespal som celkom až tak pokojne, nakoľko ma pred pár hodinami prebudil beh vlčice, ktorú som však nepostrehol, hoci jej pach mi bol známy. Cítil som sa vyspato, čulo, no hrozne skrehnuto. Údy ma boleli od dlhej nečinnosti a papuľa sa mi otvárala v dlhočiznom zívaní, a to niekoľko ráz za sebou, kým to konečne ustalo. Zavše som postrehol, že ma oziabajú labky aj nos, na ktorý mi práve dopadla tučná snehová vločka. To tak rýchlo? Prespal som začiatok zimy? zostal som v duchu pomerne zhrozený, čo ma donútilo vyskočiť na rovné nohy a poriadne sa otriasť. Nna končekoch srsti sa mi tvorili ľadové kryštáliky, hoci sneh bol zo mňa dávno fuč, ale ten sa stále sypal a sypal z nebies...
Zza mnou zostalo medzi koreňmi vyležané miesto, no mňa trápili suchoty v hrdle, nuž som sa teda vydal smerom za vodou.

-> Ovocná oná

Nie je aj tretí súrodenec? Záujemcov na to menej nervy žerúce je viac :D (pochopiteľne)

I keby to nebolo na mne tak zjavné, priateľ ma hneď prekukol, že na mňa padá útlm. Netušil som či káravo alebo skôr z toho dobrého úmyslu mi pripomenul, že si môžem kdekoľvek v lese oddýchnuť, že tu nie je vlka, ktorý by mi bol hrozbou. Hoci som si nevedel s určitosťou predstaviť, ako by nejaký z tých mladých vlkov tu mohol byť pre mňa hrozbou, nikdy neviete kto na vás v spánku skočí.
Doľahla tak na mňa nostalgia, možno sa preniesla aj zo Storma, neviem. No spomenul som si na vĺčatá, ako bežne vyvádzali a skočili nič netušiacemu vlkovi, ktorý spal, na chrbát. To bolo potom kriku, zvlášť pri Elise, zacnelo sa mi po dávnej kamarátke so sivým kožuchom a rozmýšľal, že keď už tu tak blúdim, či by som nevyhľadal aj ju. No bolo na čase vrátiť sa do reality, aspoň na chvíľu, kým nepadnem do ríše snov. "Ďakujem, niekde sa odpracem," uškrnul som sa a vďačným gestom štuchol hnedého Alfa vlka do boku.
Riešili sme však, čo on urobí s tým jeho ďalším, nešťastným, rozvráteným vzťahom. Usilovne som bránil myšlienkam na tie vlčice, ktoré zranili moje srdce. Zastrihal som prederaveným uchom smerom k Stormovi. "Niekedy sú myšlienky vlčíc nad naše chápanie," utrúsil som súcitne a snažil sa vžiť do jeho kože. Jeho rozchod aspoň nebol tak dramatický, Tailla neskončila dokaličená a neumrela. Ale to je len dobre...
"Mám taký návrh," predniesol som opätujúc Stormovi vrtenie chvostom, "bež ty za ňou, skôr ako sa vyparí a ja si medzitým zdriemnem. Dal by som jej dve možnosti a nech si vyberie, nebuď zbytočne milosrdnýýýýýýýý," zívlo sa mi ku koncu, ospravedlňujúco som zaýval hlavou a napokon nechal si spočívať na tvári úškrn.
Postrehol som rýchlo približujúci sa pach, málo známy, no patril synovi môjho priateľa. Mladý vlk prebehol, nezastavil sa, ešte hodnú chvíľu som počúval zvuky dopadu jeho láb na mäkký povrch. Avšak netrvalo dlho, kým sa onen spomnaný rozhodol les opustiť - čo ma však zarazilo, vlčí pach sa rozptýlil. Mágia? pomyslel som si a mračil s apomedzi stromy, kade- ako som prepdokladal - sa vlk vyparil z lesa.

Neviem kresliť, toto je unfair guys...

Storm to napokon docela spokojne uzavrel, hoci som podvedome cítil, že to nie je preňho ľahké. Vedel som, že som nemal až tak nárok si sťažovať, keď ja som teoreticky s tými malými - teraz u ž veľkými - strávil trojnásobne viac času, ako sa ku svojim potomkom dostal Storm. Teda táto kapitola bola už uzavretá, už sme sa len naťahovali a zostali chvíľku mlčky, pretože som sa opatrne opýtal na momentálnu situáciu.
Zatiaľ kým priateľ premýšľal nad odpoveďou som sa teda natiahol ešt raz a nechal si vetrom prečesávať srsť, nakoľko sa znateľne ochladilo a to už bol deň. Potom sa mi z hrdla vydralo dlhé zívnutie, na čo som ospravedlňujúco mykol plecami. Kedy naposledy? V lese či ešte pred Réto? uvažoval som krátko zablúdiac severovýchodne, pretože som už dlho netušil, či to v tom lese ešte vôbec žije, čo sa tam deje. A ani ma to tak nefascinuje, necítim sa tam stále ako doma, napadlo mi.
Odhodlal sa napokon potvrdiť, že na tom nie sú najlepšie, no dúfal som, že sa presne podľa očakávaní neopýta mňa na radu. Trpko som si povzdychol. Nie som vhodný adept na vzťahy, napadlo mi. "Rozprávať sa s ňou a ak to nebude chápať, definitívne jej oznámiť vlastné stanovisko - ak nemá záujem, nech odíde," bol som možno príliš priamočiary, možno som sa ho aj dotkol, ale hnedý vlk si už za tie roky známosti mohol zvyknúť na moju niekedy až príliš úprimnú papuľu. Napokon som si k nemu len prisadol a chlácholivo zavrtel chvostom, ktorý sa odrazil po každom zavrtení od Stormovho boku.

//Pardon za to, že to je tak odfláknuté, ale nestíham a nemám chuť písať.

Spočiatku som zostal potichu ako opisoval zrejme daný fakt, že ma tí malí - teraz už celkom veľkí - nemôžu vystrnadiť zo života len tak, čo bola vlastne pravda, keďže som aj v ich životoch zohral veľkú úlohu - ba časom ak nie aj väčšiu ako ich matka. Napodobnil som Storma a sklonil hlavu obzerajúc si nezaujatým pohľadom laby. Trošku mi to pripadalo, akoby hovoril aj čiastočne o sebe a svojich synoch, ale veď oni majú lepšie vzťahy nie? On im nezabil ich matku, zavrčalo vo mne niečo v duchu a zatriasol som hlavou zároveň zdvihnúc zrak. "Čo tam po slovách, skôr to, že asi potom zdedili po mne talent sa zašívať kdesi, aby ich ostatní nenašli," zahundral som celkom pesimisticky, otriasol sa no napokon uvoľnil svaly v tvári a pozrel sa na kamaráta.
Rozprával a pri tom som si vybavoval aj ich mená. Pousmial som sa, keď poznamenal, že jeden vlk už možno aj nejakú tú vlčicu má, za to protiklad jeho brat bol nezvestný. "To ma mrzí, jeden môj syn je tiež niekde dávno preč," šepol som.
Bol som napomenutý. Prekvapene som zažmurkal a napokon len mykol plecami, pretože Storm zastával názoru, že som užitočný tým mladým vlkom vlastnými skúsenosťami - čo bola vlastne pravda vzhľadom na vekovú kategóriu od troch do piatich rokov vo svorke. "Možno máš pravdu," riekol som skromne zmierlivým hlasom. "Ale vždy ma zamrzí, že ak sa chcem zabaviť lovom na niečo väčšie, musím sa zmieriť s dlhodobejšími problémami s tými pľúcami," uškrnul som sa zároveň s tichým povzdychom. No napriek tomu všetko stále zvládnem, pomyslel som si s hrdosťou.
Nasledoval som Stormov príklad s natiahnutím sa, hoci mne chrbtica pomaly zapraskala. Potom som sledoval jeho pohľad po lese a vpíjal do pľúc tú charakteristickú ovocnú vôňu tohto lesa. Poďakoval sa mi pohľadom, z ktorého som vytušil, že by ho hlina na kožuchu dosť rozhodila. veselo som zavrtel chvostom a zasmial sa prezerajúc si vlastnú polepenú srsť špinou a bárs čím po tele. "Musíš vyzerať ako Alfa reprezentatívne o nie?" pousmial som sa nadhodiac otázku skôr ako rečnícku. Potom som sa trochu opatrnejšie spýtal: "A čo s Taillou?"

Veľmi som si cenil jeho povahy, ktorá bola rozumná a jednoducho zostal potichu pri mojom opise chvíľkovej nepeknej rodinnej záležitosti a iba prikývol. A hneď to aj otočil, pretože som pocítil štuchnutie na krku, na čo som hlavu automaticky otočil tým smerom, okato prevrátil oči a napokon sa naňho usmial zubatým úsmevom. "A niekto zasa jedol vtipnú kašu," podpichol som ho zatiaľ čo v očiach sa mi mihli šibalské iskierky. Naozaj čudné pre niekoho, kto vidí dva pomerne staršie ročníky ako sa tu pošťuchujú a ksichtia, napadlo mi a táto myšlienka ma prinútila k úsmevu, pričom sa k veselému gestu pridal automatick aj hnedý chvost.
"Vieš, nemám čo stratiť. Energiu by mi možno vrátilo, keby sa jeden z mojich potomkov rozhodne ma vyhľadať, hoc je pravda, že som občas ako prízrak," uchechtol som sa na vlastnej pravde, pretože známi vlci o mne vedeli, že spom neustále na cestách a vyhýbam sa všetkému živému. A taktiež sa mi zacnelo po vĺčatách, ktoré už boli mladými vlkmi a žili svoje životy - kým som sa do nich znova skúsil pripliesť, vždycky sa čosi zlého stalo. A tak mi napadlo sa opýtať: "Ako sa majú tvoji malí? Teda či už veľkí vlci?" riekol som s priateľským záujmom no zároveň sa prestal škeriť a zostal obozretný voči jeho reakcii. Nerád by som ho nejako, ba i nevedomky ranil.
Zamyslel som sa aj nad situáciou v Narvinijskom lese dívajúc sa na oblohu blížiacu s aprivítať súmrak. Oči mi zastrelo zopár miniatúrnych kvapôčiek, ktoré naznačili mrholenie a pridal sa k nim ostrý vietor, ktorý však nezamával ani so mnu, ani so Stormom. Obaja sme boli otužilí a dostatočne huňatí. "Je to tam zvláštne, byť pod niekým, kto bol mojou Kappou, jeho partnerku ani nepoznám a on sa sám zdúchol," rozhovoril som sa nejako o Alfe Narvinijského lesa, ktorou bol môj priateľ, avšak nezvestný. Možno to ani nemalo vyjsť z mojej šedivej papule do éteru, ale stalo sa. "A sú tam samí mladí vlci, ambiciózni, plní elánu a života... pripadám si ako vetchá myš, o ktorú nik ani nezakopne," chabo som sa zasmial nad vlastnými emóciami, ktoré boli počas celého rozhovoru naozaj rozmanité.
"Zvykol som si a rán so utrpel za život veľa, nejaký kašeľ ma nepošle na večné veky k tej nechutnej Smrti," ozvalo sa mi z hrude odhodlané zavrčanie. K takej nechutnej znôške kostí obalených plesnivou kožou som nemal v úmysle ísť, ledaže by som mal záujem sa vylepšiť - ani to nie. Stačí mi to, s čím som sa narodil, upevnil som si skromne jedinú myšlienku, kým Storm objasnil situáciu v jeho svorke.
Chápavo som prikývol a natočil hlavu do strany zastrihajúc občas ušmi. Doľahol ku mne hlas vlka, ktorý predtým sprevádzal Taillu, na čo som automaticky natočil zrak ich smerom. V pološere moje smaragdové oči a pazúry len žiarili a cítil som sa ako bludička nejaká. "Staré časy s dvadsiatimi dvomi vlkmi na krku," ponuro som sa zasmial a vyjadril jasný súhlas v nižšom počte vlkom, najmä k nastupujúcemu krutému ročnému obdobiu. "Ak sa budeš chcieť zahrabať, stačí povedať," dovolil som si s úsmevom rýpnuť do priateľa a následne na to sa najbližší malý kríček opodiaľ prepadol do hlbokej jamy ako po zosuve pôdy, na čo ho daná rozrytá zemina aj zasypala, avšak do miery, že ak narastie, nájde znova kyslík a priestor pre rozmach.