Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Tento osud je ešte aktuálny? :D Ja som si to všimla až teraz

Prestal som sa už úplne zamýšľať nad predošlou nepeknou témou. Moju myseľ ešte chvíľu brázdila myšlienka na Amelis a zelené lístky a snažil som sa vybaviť si tú krémovú vlčicu. Napokon i toto zaniklo a vnímal som už len mihajúce sa stromy okolo nás. Môj spoločník bol kdesi po boku a sám sa trápil so svojimi nohami, nuž som nasledoval jeho príklad.
Ako veľmi som sa snažil dať myšlienky na jeho posledné slová ohľadom druhej dcéry z hlavy preč, tak tým intenzívnejšie sa vracali. Poznal ju ešte predtým? Veď mi nič nepovedala! ponosoval som sa v duchu, a vlastne o nej ani nič neviem. Čo som to za otca? Neviem či práve so Suertem po boku, no musím sa trošku polepšiť. Hocijak, zaumienil som si a čerstvo odhodlaný preskočil spadnutý kmeň stromu, ktorý sa mi znenazdajky vynoril pod nohami.
Moje labky dopadali na mäkkú zem v pravidelnom dvojtaktnom rytme, zelené pazúry sa mi borili do hliny. Miestami som zastrihal ušami a obzrel sa po čiernobielom vlkovi. Blížili sme sa už pomaly k vlkom. Narvinijský les mohol byť veľký, no skutočnú prekážku tu vždy tvorila a tvoriť bude rieka. Nedbal som a spomalil do ležérneho kroku. "Chceš nájsť Lucy? Alebo ako ste sa rozišli?" zavolal som polohlasno na Suerteho smer všímajúc si len bielu špičku chvosta. No napriek tomu som veľmi dobre počul každý jeden jeho krok aj nádychy.
medzičasom čakania na odpoveď na ledabolo položenú otázku som lepšie zavetril a strnul. Auriel?! zhrozil som sa v duchu a napokon sa krátko otriasol. Nemal som proti tej vlčici nič, ale bola priveľmi mladá a pochabá. Ako som tušil, chcela sa pridať do svorky, keďže v tej Stormovej nepochodila. Mladá vlčica... mne sa tu nechce vychovávať vĺčatá, pomyslel som si porazenecky. Zmieril som sa s tým a radšej bedlivejšie ovzdušie neskúmal. Vlastne stačilo, že v tej skupinke bol jeden neznámy vlk, podľa pachu samec.
Netrvalo dlho a pomaličky sme sa s čiernym objavili pri trojčlennej skupinke. Tou cestičkou, ktorou som vyšiel spomedzi krovia som cítil ďalších dvoch členov svorky - čiže prekvapivo to tu bolo plné. Ba ako som po krátkom zhodnotení situácie zistil, bol tu s nimi aj ten mladý, ktorý tiež patril do svorky. Letmo som kývnutím hlavy pozdravil Scaritu, ktorá stála hrdo pred Auriel - nezmýlil som sa. Môj pozdrav bol trošku strohý a jednoduchý, možno by sa patrilo viac vyjadriť podriadenie. Ale to nie je nič pre mňa. K cudziemu vlkovi som len nezaujato otočil hlavu, pozdravil ho švihnutím chvosta a utiahol sa opodiaľ skupinky hľadajúc pohľadom spoločníka, či už dorazil. Aby sme mohli ísť.

//Preboha a prečo mi do kelu nikto neposlal vzkaz na TENTO hlavný účet, že som na rade? Ja mesiac nepíšem a čakám, kým napíše Haiku a vy si tu veselo hráte?

//Neviem ako Suerte, no môžeme sa zdržať s tým, že keď sa dokotúľame k vám, by to Scarita navrhla. A môže tak otestovať Auriel, toť len návrh.

Počas doby, čo som mlčal a rozjímal sa nad prichádzajúcim úsvitom som len nečinne hľadel kamsi pomedzi stále holé koruny stromov. Bolo mi ľúto, že zima tak rýchlo skončila. Chcel som opäť sneh, opätovne zažiť radosť z tých vločiek... cítiť sa dobre.
Ako som však tak tápal vo svojom vnútri, ani za bisťu som nedokázal odhadnúť, ako sa vlastne cítim. Ako sa mám? Ako mi je? Prežíval som len zo dňa na deň, ba ani v tejto svorke nebolo vlka, ktorého by som dôverne poznal. Jediný bol a aj ten sa zdúchol ako náhly poryv vetra... Smutne som prešľapol bedlivo skrývajúc boj emócií v mojom vnútri. Iní by to odhalili jedine ak s mágiou emócií. Fyzicky som bol schránka na štyroch nohách, ktorá sa presúvala sem a tam. Tu sa náhle zastavila a vyhľadala vlka. Našiel som Suerteho tápať vo vlastných problémoch. A čo som docielil? Len som odkladal tie svoje. Aby sa na ne zabudlo, mojej duši bolo tým pádom aspoň na okamih lepšie.
Akonáhle však Suerte prehovoril, že moje dcéry pozná, prestalo mi biť srdce. Na milisekundu. A ako poznám Lucy, isto mu porozprávala ako k tým jazvám prišla, ak aj neprikrášlila tej spomienke zopár blbostí ako 'ja som nevinná', napadlo mi v duchu zlostne, avšak zaťal som silnejšie zuby, aby som neprehovoril a neprerušil ho. Začala ma vďaka tomu bolieť sánka.
Počúval som o Amelis. O najcitlivejšom článku našej rodiny. Videl som sa s ňou a dokázala mi odpustiť - celkove ju som mal veľmi rád. Keby toľko nepripomínala jej matku, prebleskla mi mysľou spomienka, ktorú som rýchlo zahnal rýchylm prikývnutím, akože rozumiem. Donútil som sa k slabému úsmevu. "Isto je z toho nadšená, miluje prírodu a všetko zelené," odvetil som krotko a načúval ďalej. V hrudníku sa mi medzitým všetko možné upokojilo, takže som neočakával v najbližšej dobe žiadny ďalší záchvat kašľa, akým som sa trápil počas monológu a popisovania vĺčat. Spokojne som teda vyčkal, kým odpovedal a s nádychom mohol prehovoriť.
Zdvihol zadok zo zeme, zamával špinavým chvostom, ktorého špička mala od bielej farby teraz veľmi ďaleko a súhlasil. Napokon múdro poznamenal, ž sme stále viazaní okovami svorky. "Myslím, že jej to prekážať nebude. Môžeme ale ísť okolo a oznámiť jej, že sa istý čas zdržíme mimo územia. Napokon, možno jedného z tých piatich šidiel dovlečieme sem a bude nám chodiť loviť," preniesol som so žartom nemysliac svoje slová o vlčích sluhoch skutočne vážne. A ešte ma čosi zastavilo, čo mi blúdilo po podvedomí. S labou zdvihnutou vo vzduchu pripravenou na prvý krok som sa mu vážne zadíval do očí. "Za Lucyine jazvy ma neodsudzuj. Priveľmi povolila uzdu svojej arogantnej papuli a vedela od svojho narodenia, že ja sa s nimi maznať nebudem. Keby áno, neprežili by a skončili by ako naivný úlovok nejakého škodoradostného vlka či v pazúroch medveďa."
Napokon som mu pokynul hlavou a rozklusal sa po pachu okolo hory Tire a kamsi popri rieke späť tam, odkiaľ vial najvýraznejší pach spomedzi nás a to Scaritin. Nebola sama, o to ľahšie bolo ísť. Ani stopovať sme nemuseli. Občas som sa obzrel, či mám vlka stále so sebou, pokojne som mu dával možnosť ma predbehnúť - ja sám som nerád naberal rýchlosť v lese plnom krov, stromov, živočíchov, pňov a koreňov, hoc všetky ôprírodné prekážky som mohol bez mihnutia oka presunúť.

Musel som uznať, že tu s ním nestrácam čas len tak. Bol rozumný, keď už ďalej tému nerozrýpaval. A zrejme som mu naozaj pomohol aspoň k lepšej nálade, čo ma niekde vnútorne tešilo. Nakoniec možno i pre mňa nebude tento les tak cudzí, premýšľal som a prehodnocoval svoj plán nenápadne sa na mesiac dva vytratiť.
Naopak popri mojom skoro až ľahostajnom pozorovaní svetielkujúcich nočných tvorov - svetlušiek - ma vyrušil. Jeho záujmom. Neskrývajúc sa za žulovú dosku som naňho prekvapene pozrel. Ainesson ho donúti skočiť z vodopádu, Lucy mu prikáže vyčistiť jej kožuh, amelis ho prigniavi k zemi v objatí preplnenom šťastím že sa jej niečo venuje... A tí dvaja neviem, nič sa mi nepozdávalo dobré a bezpečné pre Suerteho, nakoľko ich chcel spoznať. Napokon som sa premohol a krátko hlbokým hlasom sa zasmial. "Každý má jedinečnú povahu, povedal by som že nie moc bezpečnú pre svoje okolie," uškrnul som sa. S veľkým nádychom som sa rozhodol ich predstaviť. "Prvý je Ainesson, býval členom Asgaarskej svorky. Má zvláštne bielo hnedo čierne sfarbenie a nemá pud sebazáchovy... a rád do svojich vylomenín vťahuje aj ostatných. Potom drobná šedohnedá Lucy. Je jedinečná, panovačná, sebecká... a spoznáš ju okamžite podľa piatich nepekných jaziev, ktoré jej brázdia tvár, nos, čelo..." prestal som pri opise dcéry a odvrátil sa, aby vlk nepostrehol ani náznak miernej previnilosti, keďže ja som bol dôsledok jej zohyzdenej tváre. Ale môže si za to sama, napadlo mi a s tou myšlienkou som zvážil, že by nebolo na škodu ju nájsť. Alebo iného z potomkov.
Obrátil som sa späť k nemu. "Ďalšia je dcéra Amelis. Piesková s čiernymi odznakmi, tá je najviac bezpečná, milá a všetko možné dobré. Potom žíhaný hnedý vlk s bielymi špičkami labiek, volá sa Sigy. Taktiež neškodný," utrúsil som s úsmevom, no potom mi preťali tvár chmáry. Sám som nevedel, čo je s mojim posledným synom. Najutiahnutejším, prudkým ako ja sám, najbystrejším. Ale tak aspoň meno som si pamätal. "Posledného syna som roky nevidel. Volá sa Allasseon, obyčajný hnedý s bledšími odznakmi, správaním sa mi najviac podobá," dokončil som a prudko sa rozkašľal. K záveru záchvatu som len bez ostychu zanadával a venoval mu ospravedlňujúci pohľad.
POstavil som sa, otriasol zo seba čokoľvek čo sa mi usadilo v srsti za posledné dni a hľadel naňho s výzvou v smaragdových očiach. Tiež sa chcel prebehnúť. "Záleží na aký dlhý čas. Mohli by sme napríklad vyhľadať jedného z tých mojich chlpatých mladých potvor," riekol som a pri opise vĺčat mierne zagánil, pretože sa mi vždy vybavilo s radosťou aj kopec strastí s nimi. A bolesti na srdci, ktorú mi spôsobili, ktorú ja im. Celé to bol zamotané.

//Ja tu fyzicky vlka ani nemam takze nieee :P

//Miesto je okúzľujúce, ale hlavne že mu pripomína škaredé spomienky na zničený domov *good one!* :D

Podľa všetkého si aj Suerte uvedomoval, že jeho družka naozaj musí ešte psychicky dospieť. Veru by jej to nezaškodilo, napadlo mi a povzbudivo som na jeho slová prikývol. Zároveň som natiahol predné zjazvené laby pred seba a ponaťahoval si chrbát. Po celý čas nečinnosti a len nenúteného rozhovoru som zostal akýsi strnulý. Opätoval som mu úsmev. "Určite sa uvedomí a ak nie, žiaľ," dodal som na záver a ledabolo zašvihal hnedým huňatým chvostom. Vnútorne vo mne rástol taký zvláštny, no príjemný pocit, ktorý ma šteklil až kdesi v žalúdku. Snáď z toho, že som mu rozjasnil náladu a bral to aj on už trochu optimistickejšie. Bol to až paradox, že som ostatným pomáhal sa cítiť na duši lepšie, keďže som bol empatický, ale na druhú stranu ja sám som mal masku mrzúta.
Suerte akosi stihol zaregistrovať moju poznámku o mojich vĺčatách, ktorá však pôvodne bola skôr určená mojim ušiam ako tým jeho. Začudovane naklonil hlavu, na čo som sa trošku zahanbil, no tento pocit zmizol rýchlo. Pochválil ma, že určite sú špičkovo vychovaní - zrejme z hľadiska toho počtu. Nuž som sa teda len skromne usmial a zavrtel chvostom. "Vlastne rodičovskej lásky sa im moc nedostalo, ako Alfa som mal priveľa povinností s partnerkou, pretože svorka mala 22 členov a o malých sa starali práve jej členovia, ktorí sú všade možne po Galliree roztrúsení a moje vĺčatá - teda už dospelí vlci - sú tiež ktovie kde," dokončil som s prijatím jeho pochvaly.
Jeho otázka o mojich plánoch ma celkom zaskočila. Nevedel som, či sa pýta len tak alebo má niečo za lubom. "Nikdy nemám nič v pláne, konám bezmyšlienkovite," utrúsil som opäť už s mĺkvym výrazom, ktorému by sa vlk radšej vyhol, keby si vyberal medzi tými, ktorými sa zoznámi. Celkovo môj zjav starého zjazveného mrzáka nepôsobil prívetivo. Ba dokona mi niečo aj vravelo, že ma Scarita neprijala do svorky len tak. Zrejme kvôli Kesselovi... kde je tomu koniec, zamyslel som sa. Následne precitol do reality a odpovedal hlasom, v ktorom čnela otázka: "Mohli by sme sa ísť prebehnúť, alebo niečo, aj staré kĺby potrebujú pohyb." Potmehúdsky som sa pousmial popri drobnom žarte na vlastný účet a čakal, ako mi odpovie.

S príchodom nového dňa sa krásne rozjasnila obloha, len čo tu preletelo zopár mráčikov. Bol som spokojný hoci sa zdalo, že zima je definitívne u konca. A zavše ma pod zadkom hriala a zároveň šteklila hravá jarná tráva - samozrejme neprirodzená a vytvorená mnou. Popri tom krátkom zasnení sa do úvah o belasom nebi som opätoval Suertemu uvoľnené gestá ako napríklad švihanie chvostu. Bol som vyspatý, sýty ani nie - no pri mojom zvyku nežrať poriadne niekoľko dní počas tuláckeho života - to bolo tak akurát, hoci rozmaznaný syn alfa páru vo svorke by asi umieral hladom. A vzhľadom na toto všetko som si mohol vychutnávať prostredie, príjemné počasie,hoc kožuch mi už bol prihorúci. A počúvať... koho? priateľa? Skôr niečo ako spolubývajúceho.
Vysvetlil mi, že na jeho družku idú akési materinské pudy, na čo som sa ľahko pousmial. Ale to by najprv musela dospieť ona, smial som sa v duchu, však vôbec nie zlostne. "Ak si jej objasnil, že má na to ešte čas, dobre si učinil a vinovatá je, prirodzene, ona," ubezpečil som ho a povzbudivo žmurkol okom, ktoré pretínala jazva. "Nemá dôvod na teba tlačiť a zavše by sa malé takto narodili v zime, a nakoľko mne sa to tak nejak prihodilo vychovávať potomkov cez najhoršie nečasy toho ročného obdobia, neodporúčam. " Môj výraz bol úplne vážny a jasne zamietal rozhodnutie Lennie, čiže som bol úplne na strane Suerteho. "A aj to sa čudujem, že napriek mrazom prežili všetci piati," zahundral som si pre seba no môj ťažký povzdych a okaté pretáčanie očí ukazovali, aké je to hrozne otravné mať práve taký počet potomkov a starať sa o to. Všetci zrazu vedia z čoho mám šediny na čele, vtipkoval som sám so sebou v duchu.
Skromne som sa usmial na kompliment z jeho strany, že som rozumný. "Najviac nás naučí život," preniesol som múdro tichým hlasom a venoval mu zvedavý pohľad. A ako sa s tým vysporiadaš ty?
Nemusel nijako. Nebola to jeho chyba, preňho by bolo najlepšie ísť spať a počkať si na netaktný, hlasný budíček jeho Lennie. Ale je vo hviezdach - či práve teraz v lúčoch slnka - čo sa stane.

//Celkom to nestíham, tak aspoň v krátkosti budem odpisovať... ani kvalita, ani kvantita, ale nech to teda nestojí.

Atmosféra sa značne uvoľnila, ba dokonca ma vlk obdaroval úsmevom. I jeho tón hlasu už bol priateľskejší a napäté svaly na jeho tele sa uvoľnili - napokon iba jeho, pretože ja som sa cítil bezpečný, hoci som tŕpol v istom duchu nepohodlia po nepríjemnom vstávaní a vôbec. Letmo som zašvihal chvostom opätujúc jeho gesto a vypočul si, že rozhodne nie je pod papučou a má ako takú hrdosť. A predsa je zvláštne, že vlčice si beztak vedia vydobiť svoje, uškrnul som sa nemysliac konkrétne Suerteho ako živý príklad. Skôr tak všeobecne. Súcítil som však s ním, nakoľko mal pravdu, že Lennie je tvrdohlavá. Teda aby som to upresnil - ja sám som ju natoľko nepoznal, no z jej vystupovania voči ostatným z nej sršalo trošku vyššie ego, ktoré bolo rado nad ostatnými. Alebo sa len ona rada tvárila byť hrdá a prechádzať sa tadeto ako kráľovná. A vlastne je to fakt, ktovie či si nerobí zálusk na niečo viac, napríklad vyššie postavenie, alebo niečo, dumal som a napokon jemne zatriasol hlavou. Len aby som tak vyhnal všetky hlúposti, ktoré mi zbytočne zabíjali potrebné mozgové bunky na racionálne rozmýšľanie.
Suerte sa narovinu vyjadril, že nie je so správaním svojej partnerky spokojný. Citeľná bola irónia v každej vete o všetkom sladkom, čo by ona vlčica chcela. Smutne som si povzdychol a zamračil sa. "A to chcela po tebe až také niečo moc?" vyzvedal som sa slušným, nevtieravým hlasom. Nepriložil som otázke dôraz, nebola to pre mňa životne dôležitá vec.
Moje domnienky sa potvrdili vtedy, ako začal s poslednými vetami jeho monológu. Neisto som prikývol na jeho slová. "Vieš, lenže na rozdiel od nej mám v sebe toľko zdvorilosti, že mlčím," uškrnul som sa. "A ver mi, že ma ani za mak nezaujíma názor druhých, keď ma bude vytáčať až moc, to sa už ozvem," odvetil som s drobným varovaním a napokon len mykol plecami. Ale čo ma po nej.

Nechal som si v ušiach znieť jeho meno a díval sa pomedzi obnažené konáre stromov na prichádzajúci úsvit. Stále som mal plnú hlavu neporiadku všemožného druhu, no beztak som periférne pozoroval aj Suerteho, len čisto zo zvyku a vlastnej ostražitosti. Napokon som sa mu znova zahľadel krátko do tyrkysových očí skúmavým pohľadom, avšak stále nevtieravým. Pripadalo mi to tak, že ma celkom nepochopil vzhľadom na nasledujúci monológ, ktorý zo seba dostal. Zľahka som zavrtel hlavou. "Inak povedané - nevadí mi, že som nemohol poriadne spať. Iba mi vaša hádka, či akákoľvek iná, pripomína rozpad mojich doterajších záväzkov, čo ma bolí i po rokoch dodnes," ospravedlňujúco som sa usmial. Nechcem ho zaťažovať s mojimi problémami, má svoje. A zvyšné? dumal som, naňho ešte len čakajú...
Ako som mu tak v krátkosti objasnil mrzutosť možno i trochu smútok, ktorý zo mňa vyžaroval po príchode k nemu, hlboko som sa nadýchol brániac vlastným zdravotným ťažkostiam a zodpovedal mu aj zvyšok. Už však sebavedomejšie, ráznejším hlasom, z tváre mi zostala znovu chladná maska. Rokmi naučená schopnosť krotiť emócie tiež ni je na škodu, napadlo mi hneď. "Prejde to, až si ona uvedomí, že je príliš pochabá a neváži si to, čo má," začal som, a to teba, Suerte. Môže byť šťastná ak naozaj chce, ak si ťa váži mala by mať snahu to opraviť. Na tvojom mieste by som za ňou nedoliezal..." Krátko som si odkašľal neuvedomujúc si, že sa mi na tvári mihli chmáry a odvrátil sa. "Ja som sa tak pokúšal zahnať hádku a chodil za ňou, robil všetko za ňu ako vtedajší Alfa s desiatkami krkov pod nami, len aby to zlé obdobie prešlo. A nakoniec to všetko skončilo," dokončil som s krátkym záchvatom suchého kašľa a ledabolo švihol chvostom a krátko sa pousmial. Nemal som pôvodne v pláne mu odhaliť toľko z mojej minulosti, aj kým som bol, aj prečo si ma niektorí z pôvodne žijúcich vlkov tu dokážu vážiť, hoc som o nič z toho nestál. Ale je to tak... "Lennie je iná, možno potrebuje modré z neba, ale len kým to naozaj chceš aj ty," dokončil som a zastrihal ušami v letmom, povznášajúcom atmosféru, geste.
Vlastne som mu s určitosťou neporadil, no dal možnosť výberu - ako sa rozhodne jeho srdce. Na oplátku mi stačil jeho vďačný úsmev a kývanie chvosta, nakoľko cbolo aj nad to chabé zimné slnko jasné, že je rád za trochu teplejšie, či vlastne pohodlnejšie miesto na sedenie preňho. "Ja už nie som autorita, ale stále jej môžem povedať, že je proti mne šteňa," dodal som mračiac sa kamsi smerom, kde sa mohla nachádzať spomínaná vlčica. "No mám toľko slušnosti a dôstojnosti, že si to nechám pre seba," uškrnul som sa vlastne absolútne nedôstojným gestom, akoby zasa mladého vlka a zavrtel chvostom. Páčilo sa mi na ňom, že si ju vedel obhájiť napriek tomu, ako detinsky sa správala, aká bola zbytočne hysterická. Avšak snáď to nepreháňal - myslel som, že nie, už len z jeho postoja a vyjadrovania sa. "Aj ona dospeje, iba jej život ešte nepodložil pod nohy príliš ťažkú prekážku," riekol som povzbudivo sám veriac, že sa tak stane.

Bolo mi celkom ľúto, kdesi tam v mojom vnútri, že sa trápil. Ja - a zrejme ani nik iný - nechápal, ako vôbec môžu niekedy vzniknúť takéto zamotané vzťahy. Nesnažil som sa však nad tým ani premýšľať, pretože by ma do srdca bodlo všetko bolestivé, čo som nanešťastie mal stále hlboko zakorenené v pamäti, nech som sa akokoľvek pokúšal to vymazať. Ale možno to časom príde, pomyslel som si zároveň sa prizerajúc čiernemu vlkovi, ktorý zvolil samotu, aby mu pomohla sa vystrábiť z nepríjemných chvíľ s Lennie. Bolo až prekvapivé, že som súcítil, no len z dôvodu, že som bol tiež samotár. Lepšie tak ako nejaký extrovert.
Ako mi odpovedal, jeho výraz bol príliš prázdny. Vylúdil som spočiatku zo seba len tiché 'Hmm...' a na krátky okamih sa odvrátil. Snažil om sa totiž v hlave sformulovať vety tak, aby som ho neurazil.
Začiatok som teda vybral pozvoľný, dôvera bola predsa dôležitá zvlášť, ak sme tu všetci boli v jednej svorke a mali byť rodina. Ja sám som si to nedokázal predstaviť, ale predsa po dvoch svorkách tu nebolo miesto pre moje srdce. Páčil sa mi les, Alfa vlčica, ale to bolo všetko. Nnepociťoval som k týmto vlkom priateľské pocity. Skôr sa vo mne prebudila rokmi a prachom zaprášená láskavosť, pretože som sa vedel vcítiť do vlka predo mnou.
"Nemali sme moc času zoznámiť sa. Moje meno jest Savior," predstavil som sa mu slušne s hlboko posadeným, no intonáciou príjemným hlasom. "Nejde ani tak o mňa," zavrtel som prudko hlavou. "Iba sa nedokážem prizerať vzťahu, ktorého múry sa boria, pretože mi to pripomína veľmi zlé spomienky," riekol som opisujúc situáciu malou metaforou hlasom pochmúrnym. Môj pohľad bol na pár sekúnd neprítomný a zelené jasné oči hľadeli do neznáma. Donútil som sa hryznúť si do jazyka, aby som sa prebral a ospravedlňujúco sa na vlka pousmial.
Ako sme tu tak posedávali, netušil som, čím mu pomôcť. A nebola vo mne ani istota, či mu vôbec túžim byť nápomocný. Na druhú stránku z miernej vypočítavosti - prečo nie? Je dobré si robiť kladné meno, kým všetci nevedia, že bývam večne mrzutý. Preto sa pod vlkom a jeho zabaltenými labkami rozrástla svieža jarná tráva, hustá natoľko,aby mu viac do srsti nevsiakala voda z roztopeného snehu a prízemný chlad. Len som ledabolo švihol chvostom, že Ďakovať netreba, vlastne nič na to riecť. "Neviem čo ti Lennie o mne natárala, no sama by si mala uvedomiť, že mám vek na to, aby som si dovolil po nej chcieť trošku úcty, prerušil som náhle ticho a zamračeným pohľadom sa díval kamsi do lesa. Pri tomto výraze mi vystúpili na svetlo mesačné striebristé šediny, pretkané mnohými cestičkami po mojej tvári, papuli, krku... Nechcel som vlastne po vlkoch tu, aby sa podriadili. No len aby bolo všetkým jasné, že na mňa si papule už otvárať nemôžu- pretože som si zažil viac ako oni. Aj na nich to príde, toto obdobie po mladej dospelosti, vzdychol som si a letmo sa na vlka usmial. Nemyslel som narážku na jeho družku nijako zle. Iba som bol zvyknutý hovoriť priamočiaro, bez ostychu, bez obáv negatívnych reakcií.

<- Tireské jaskyne

Vyškriabal som sa žmúriac pritom oči von, do nového dňa. Skôr ako v tom úkryte začala vlčica ziapať a hádať sa s partnerom, tak som si pospal, hoci som sa nezobudil veselý a svieži, ale čoby len ako stresovaný. Pomedzi labky sa mi pretisol akýsi malý ker plný tŕňov, ktorý bol vlastne šípový. Znázornil len moju bolesť aj v reálnej podobe a dobre mi dodriapal nohy. Zostal som ešte tak chvíľu hovieť si to na úpätí hory, dívajúc sa na ten nový krížek, ktorý bol čosi zvláštne. Zvlášť, keď na ňom boli červené šípky, ktoré už dávno mali byť v tomto čase na ňom zmrznuté.
S nič nevyjadrujúcim výrazom tváre som sa nečinne díval na dielo mojej vrodenej mágie. Čakal som. A čo vlastne? Možno malý náznak radosti, ktorá sa kedysi dostavila zaakždým pri niečom živom, zelenom. Bezúspešne, pomyslel som si a sám seba v duchu podpichol, no neznížilo mi to sebavedomie, možno iba teraz, kým som bol taký mrzutý a vrčal som na každú vec vôkol, pretože ma napokon toto rozptýlenie prestalo baviť a rozišiel som sa lesom smerom na východ. Čuch mi napovedal, ž dvaja vlci zo svorky sa rozišli každý iným smerom. Nemal som náladu na jedovatú, detinskú Lennie, preto som sa rozhodol ísť práve týmto opačným lesom. Na koži som cítil jemné pošteklenie slnečného lúču, ktorý sa nenápadne dral spomedzi mraky. Znateľne sa oteplilo a na moje ešte väčšie sklamanie po snehu nebolo skoro ani stopy.
Poklusom vpred...
Laby mi celkom hlučne dopdali do čľapkajúcej zmesi snehu, blata, trávy - ktorá sa po mojom dotyku oživovala a obkresľovala svojimi trsmi stopy mojich láb. Vytvoril som v lese teda celkom nezvyčajnú cestičku, srdcu lichotivú pre vlkov s mágiou zeme, niečo pekné v tom spustošenom blatovom lese. Ja som si beztak našiel cstičky ako našľapovať čo najtichšie a nedbal som na špinu v kožuchu. Beztak ani blato nezakrylo moje predné laby, ktoré boli doslova hlboko rozryté dávnymi zahojenými zraneniami. Bolo vlastne príjemné len tak sa zakrádať lesom, skúmať ho a nechať si svišťať vietor srsťou a ušami. No beztak som sa nevystrábil ešte z toho sna a nepríjemného pocitu, ktorý sa ma umocnil okamžite po kriku tých dvoh, pretože ak by sa nehádali, nejačali by po sebe. Bol som starý, no zato sluch mi slúžil stále bravúrne.
Vďaka tomu, čo som ani nechcel počuť a byť nepriamym svedkom sa vo mne pohla vrodená láskavosť, ktorá sa však na povrch vydrala málokedy. Ba i moji potomkovia ju zažili len v ich ranom veku a teraz už nie. Preto som sa rozhodol, že ak by som na Lennie a jej partnera natrafil, skúsil by som nevtieravo vyzistiť, čo sa stalo. Samému sa mi zrútili tri vzťahy , na toľko ráz zlomený duch a oni čo to nezažili... si nevážia, hundral som na nich v duchu a bezmyšlienkovito sa prepletal lesom, kým som si vlastne neuvedomil, že som sa oitol kdesi úplne na cípe.
Možno to bol osud, alebo nejaká laba nad nami, čo zariadila, že som hoci nechtiac - no predsa - naďabil práve na čierneho vlka s bielou špičkou chvosta a labkami. Bolo zvláštne, že tá farba srsti mi bodla do mysle ďalšiu spomienku, ktorá bolela. No zrejme jemu bolo horšie.
Môj výraz bol celkom meravý, mierne ostražitý, ba až chladný keď som sa k vlkovi priblížil. Predčasne som mu dal vedieť jemným šteknutím, že som tu. Až teraz som si povšimol zvláštnej ozdoby na jeho prednej labe a v duchu mi len napadlo, že tento kraj je naozaj neobyčajný. "Je príliš pekný deň na to, aby sme tvorili hádky, nemyslíš?" oslovil som ho hlbokým hlasom a priblížil sa len natoľko, aby to bolo nám obom pohodlné. Pomaly som si sadal a ešte skôr, ako sa mi zadok a chvost dotkli zeme okolo mňa i podo mnou vyrašla hustá, žiarivá tráva, do ktorej som sa pohodlne usadil. Zadíval som sa naňho rovnako meravým výrazom, bez emócií. Skôr som sa viac teda mračil ako usmieval. "Teda aspoň mne sa príjemne nevstávalo, kým Lennie jačala," podotkol som krotko, ba napokon po minútach ticha zakýval letmo chvostom na znak povzbudenia.

//V prvom rade sa prosím TY zamysli nad tým, akým štýlom píšeš, akú zvolila Liwerty intonáciu viet. A potom zistíš, že naozaj došla len tak, akoby sa nechumelilo a poznala všetkých vlkov, vtrhne im do rozhovoru a začne pliesť piate cez deviate.