Příspěvky uživatele

< návrat zpět

V Drabble NEMUSIA byť zachované pôvodné vyznačované slová, ide o obsah poviedky.

//Kto je vlastne na rade?

//NIHISSA zaspamovali nás tu,tak v ďalšom príspevku napíš niekam presun

<- Východný hvozd

Vedel som, že dlho tam po mne nezostane ani troška mágie, no na druhú stranu zaslúžila si. Dobre, možno to bolo z mojej strany hlúpe, ale stačilo bz, aby sem ešte raz vkročila a po štzroch labách by veru neodišla. Ako som sa však vzďaľoval a les začal napokon rednúť, upokojoval som sa. Netrvalo dlho a do nosa s ami začínali dostávať známé pachy vlkov z územia. Začalo sa však zvečeriavať a už sa mi veru ani necestovalo najlepšie. Niekoľko krát sa mi podarilo takmer zakopnúť, no nedbal som. Chcel som si ísť čo najskôr ľahnúť do tepla jaskyne a o nič a nikoho sa viac nestarať.
Trochu ma mrzelo, že som od Suerteho len tak zdrhol a neodpovedal mu,. no bol som si istý, že kdesi zaspal ne
ďaleko Scarity a isto stále platí náš plán vydať sa na prieskum von. Avšak aj tak nám neprialo jednak počasie, ktoré sa zasa nápadne začalo ochladzovať a jednak vytie autority, ktoré nás zvolávalo. Ale že by sme boli toľkí v lese? napadlo mi prekvapene a spomalil som do kroku, pretože som sa začal blížiť ku skupine, kde boli pachy najvýraznejšie.
Okolo Scarity sa medzitým zhromaždilo niekoľko vlkov, ja som prichádzal skrytý spoza krovia, kde som naďabil na biely chvost a povedomú vlčicu. Ttaktiež môj nos zasiahol železitý pach jej krvi, ktorá sa jej zas a znova rinula vodopádmi po labkách. Takmer som sa uškrnul, pretože som myslel, že zdrhla. Potichu som sa k nej priblížil a švacol ju chvostom po boku. "Ale kto že sa nám tu ukázal?" rýpol som do Réto a vynoril sa pri Suertem. Okrem neho tu ešte čakala Auriel a ten mladý. Hoci som však mal iné plány na lov som sa tešil, aspoň to bola nejaká vyhliadka behu po dlhej nečinnosti. Taktiež som zostal prekvapený, prečo sa tu všetci okrem Scarity tvárili ako vyorané myši, čo netušili, aká udalosť teraz príde. Akoby to z vytia nebolo jednoznačne jasné, no krotko som mlčal a čakal, kým sa to tu rozbehne. Medzitým som si len zjazvené laby zakryl chvostom, pritisol nos k hrudi a tváril sa, že snívam a spím - aspoň trochu som si oddýchol.

//Čo s tým lovom vôbec?

Ju nezaujímali moje slová, ktoré mali aspoň niečo do seba, mňa zas nezaujímali jej priority. "Dobre teda, veľa šťastia pri zdochýnaní zubmi niekoho iného," žmurkol som a povzdychol si. Nedokázal som si ani len predstaviť, ako by niekto normálny pri zmysloch vedel považovať túto vlčicu za svoju kamarátku či niečo podobné. Zrejme však bola zvyknutá a podľa jej vyjadrovania sa viac než pohodlná.
Dosiahol som ´vlastne čo som chcel, veď to už nebola moja starosť, že nič z povedaného nezobrala v úvahu. Vlastne som si len prezeral les ponorený do tmy a možno trošku v kúsočku duše dúfal, že sa v tej diere udusí. Ale asi by som mal priveľké šťastie.
"Pre mňa za mňa," odvetil som ľahostajne po poslednom výleve slov a postavil sa. "Loviť sa má na neutrálnych územiach. Keď si taká múdra, mala by si to vedieť, hanba tvojim rodičom," riekol som mrazivým hlasom a zberal sa k odchodu. Avšak ešte predtým som nechal zo zeme vyraziť zopár hrubších koreňov, ktoré svedomito obmotali celý jej úkryt a aspoň na nejaký čas, pár hodín, jej znemožnili únik. Až keď mágia vyprchá. A čo bolo lepšie, z koreňov vyrastalo tŕnie, o ktoré sa mohla akurát tak dobre poraniť.
Bez akéhokoľvek slova navyše som sa stratil v najbližšom kroví a potichu sa vytratil.

-> Narvinijský les

//Neviem, prečo ti to príde ako manipulácia, keď vždy môžeš napísať, že sa mu vyšmykla... Keby napíšem, že ju nejako zviazal na zemi alebo čo mágiu a nemôže sa pohnúť, vtedy by to bolo trochu zle
Btw. sorry nechcelo sa mi postnúť za tohto vlka :)

Mohol som asi počítať s tým, že vlčica takého otravného charakteru, ako bola béžová, je zvyknutá na pravidelné útoky okolia. Že sa za svoje mladé roky naučí kľučkovať, skrývať sa a najmä utekať. Som pochabý blázon, zrejme mi staroba škodí, keď zabúdam, uvedomil som si vlastnú chybu, keď sa mi vlčica vyšmykla a behom sa rozbehla pomedzi stromy. (// čo mi tiež nejde do hlavy keď je tu les dosť hustý). Vydal som sa poľahky po čuchu za ňou, voľnejším tempom. Mohol som ju zastaviť pomocou mágie, ale už sa mi nechcelo. Pľúca stále nevykazovali schopnosť stopercentného výkonu a robili mi problémy. Bolo mi ukradnuté, či sa na mne bude smiať, sama to isto pochopí vo vyššom veku.
"Skutočne, nemôžem zaspať bez tvojej spoločnosti," riekol som krotko a najmä sarkasticky, akonáhle som sa priblížil k rozpolenej skale, do ktorej sa strčila. Zrejme však ani nemala priestor na nadýchnutie sa a únikový východ bol jedine vchod, pred ktorý som sa posadil, chvostom si zakryl predné doráňané laby - avšak s ranami dávno zahojenými.
A snažil som sa akože počúvať, no kým ona rozprávala som zíval a tváril sa, že si prezerám so záujmom strom opodiaľ, avšak stále som ol ostražitý a mal ju v dohľade. Takže akonáhle by sa pokúsila zas utiecť, chmatol by som ju do zubov.
Jej poznámky som prešiel krátkym hrdelným smiechom. "Isto mám záujem o mladú vlčicu, ktorá neprechováva úctu ani k samej sebe - keď si pomaly do krvi derie telo o skaly," obdaril som ju úškrnom a pretočením očí. Vôbec sa ma jej poznámky nedotkli, tváril som sa asi podobne ako tá skala, v ktorej zostala dobrovoľne zakliesnená.
"Vlastne som ti len prišiel vysvetliť, že to čo si spravila je maximálne nezdvorilé. Aby si raz neľutovala, pretože nebyť zrovna dobrej nálady, moje zuby by si mala v krku hneď v prvom okamihu a bez rečí," dokončil som už chladným hlasom bez známok humoru. V smaragdových očiach sa mi zablyslo a i ona mohla vytušiť, že všetko čo hovorím je úprimné. A nemýlim sa, dodal som si sám pre seba.
Naopak o chvíľu som sa na ňu zaujato otočil. Predsa len mala čo to v hlave. "Tak prečo lezieš na cudzie územie, keď vieš, že ochranca môže byť niekto silnejší ako ty a môže ti urvať nohu, dajme tomu?" opýtal som sa.

//Postnem neskor asi okolo deviatej najneskor o 22:00

<- Narvinijský les

Vlčica bola rozhodnutá, že sa mi stratí v o niečo hustejšom hvozde. Nedbal som na nutkanie spánku, ktoré bolo síce slabé, ale bolo tu. Alebo hladu. Chcel som si vydobiť spravodlivosť, hoci to možno bolo zbytočné. Ale dúfal som - pre dobro neznámej a mne ľahostajnej vlčice bez mena - že ju to poučí do budúcna nerozčuľovať členov svorky, na ktorých územie len tak svojvoľne vtrhla a taktiež týmto územiam sa strániť. Alebo je naozaj primitívna a nepomôže jej nič a ja zabíjam čas, pomyslel som si a takmer zastavil. No napokon som len odfrkol a zrýchlil klus na beh, ktorý som striedal so skokmi cez husté krovie, korene alebo občas klus, nakoľko tento les bol v jeho srdci priveľmi hustý a tmavý. Našťastie svital nový deň.
Napokon som unvený a zadýchaný prešiel do kroku a chvíľu len nečinne predýchaval záchvat kašľa, ktorý ma zachvátil námahou. Nebol som ako mrštný mladý kamzík, čo by si mohol dovoliť takmer akrobatické skoky ponad padnuté stromy pri určitom znížení pliec a sklone hlavy, len aby ma neudrel kmeň nado mnou zas - akoby skákať cez vtáčie hniezda. Ráz lesa sa omnoho zvýšil. Pribúdalo skál, až som sa napokon naozaj cítil ako horská koza a sústavne kašľal, no nevzdával som sa. Pomáhal som si s dlhými pazúrmi, aby som sa z plochších strán skál nešmýkal, kým so toto peklo prekonal.
A až tu som začal vetriť viac - pretože tu sa cestička rovná pachu vlčice prerušovala, lebo kamsi odbočila. Bol som blízko.
čo bolo najhoršie a úplne kazilo moju nenápadnosť bol prudký suchý kašeľ, ktorým som sa dusil a isto ho počul celý les, bez výnimky tej béžovej. Napriek tomu som ju napokon našiel a s kašľom derúcim sa von z hrdla a prudkým dvíhaním hrudníku zastavil pár minút od nej - odpočívajúcej. Už som však neváhal a nezaoberal sa viac zdvorilým správaním. Priblížil som sa prikrčený, bez skrývania sa a rovno po nej skočil. Mocné hnedé laby, ktorých koža bola pretkaná nespočetným množstvom jaziev (ktorých je viac ako srsti) prigniavili vlčici hrdlo k zemi. Zazeral som po nej zúrivým pohľadom a smaragdové zraky sa len blýskali.
"Kto sú tvoji rodičia, že nedokážu vychovať jedno drzé vĺča?" vyštekol som hrubo po nej, bez zvyškov určitej grácie ako predtým. Vetu som zakončil opätovným suchým kašľom, no na stisku nepoľavil. "Hrdinka ako sa patrí, ujsť a myslieť si, že ťa nedobehnem," zavrtel som nechápavo hlavou a veľmi ostražito sledoval jej reakciu.
Už mi neutečieš...

Takmer mi stuhla krv v žilách, keď sa opovážila na mňa vyplaziť jazyk. Ba som na moment zastal a zostal ako obarený. To, že ti melie huba piate cez dvadsiate je v poriadku, ale úcta k druhým, starší a na území svorky by ti niečo mala hovoriť, začal som v duchu ľutovať, že som si vôbec dovolil pomyslieť čosi ako - že je aj múdra. Ale kdeže, pche! A zavše začala rýpať a zasa spomínať tú vlčicu menom Winter. Aj tej robila peklo zo života.
A hlavne mala kopec rečí, že jej je ukradnuté kto je aký a podobne. Ja som pokračoval za ňou a ona sa napokon dostala natoľko blízko ku koreňu, že oň naozaj zakopla, stále zrejme netušiac, že som to mal na svedomí ja. Veď v takom lese je tých trčiacich prekážok veľa, a nie?
Už už som chcel po nej skočiť, keď ona sa rozlúčila - opovážila sa! - a tryskom rozbehla pomedzi stromy. Aj som sa za ňou rozbehol, no napokon som zastavil prekvapený náhlym vánkom. Díval som sa za jej béžovým chvostom. Nebolo to mojou slabosťou či neschopnosťou, že som ju nenaháňal až bezpečne za hranice územia. Stavil by som sa o najlepší kus jeleňa, že by som ju desaťnásobne predčil v rýchlosti a určite aj sile - bola mladá a pochabá a zmohla sa na hryzenie húb - ako som si všimol po ceste po jej pachu, odkiaľ prišla. Úbohá, smial som sa. Nechal som ju, aby v nej vzrástol pocit samoľúbosti a pýchy a najmä ten, že je v bezpečí. No niekoľko ráz sa ma snažila uraziť a nevážila si hodnôt.
Pretože som bol zvyknutý po výchove vlastných šidiel potomkov na to, čo by mladý vlk mal ovládať, uľútostilo sa mi jej. Rodičia ju asi dobre nevychovali.
A toto bolo moje rozhodnutie. Nasledovať ju.
Ešte predtým som obrátil hlavu k útrobám lesa a s prichádzajúcim úsvitom hlboko a dlho zavyl - vytie bolo určené len pre Scaritu, hoci ho počuli všetci. Bola tu cudzinka, mimoriadne drzá, idem chvíľu mimo územia za ňou, ale vrátim sa, znel obsah mojej správy a na to už moje nohy upaľovali so skúsenými zmyslami lovca za korisťou - ktorou bola paradoxne vlčica.

-> Východný hvozd

//Ak si myslí Ašink, že vyjde bez trestu, je na omyle ^^ Neser deda :D

Evidentne som bol pre ňu absolútne nezaujímavý objekt, na čo som sa len uškrnul. Vôbec ma netrápila dobrá nálada a zábava nejakej neznámej vlčice, tobôž nie takejto, ktorá si len tak vtrhla na cudzie územie a zavše sa odvážila snoriť po potrave. Po našej ešte k tomu, opravil som sa v duchu a skepticky sledoval jej počínanie aj to, že ma oboznámila s jej veľkou slovnou zásobou.
Ako som postupoval bližšie k nej, ona sa strategicky vzďaľovala. "Keď máš veľa rečí, aspoň máš niečo v hlave," skonštatoval som sucho a pokračoval v lenivom tempe čakajúc, kedy sa potkne o nejaký koreň, na čo sa zároveň s malou myšlienkou za vlčicinou zadnou nohou z najbližšieho stromu vynoril zo zeme koreň tak, aby sa pri najbližších krokoch pekne potkla. A všetko, samozrejme, nenápadne. Je bežné, že kdesi v lese zakopnete o nejaký zablúdený peň či v tomto prípade - koreň.
"Nepoznám ju a nebudem milý k nejakému šteňaťu, ktoré je drzé a vlezie hlúpo na územie vlčej svorky," odsekol som a prižmúril oči.
Akoby jej nestačilo, začala ešte provokovať. Tam to nebolo len o tom, že mala veľa slov, čo chcela povedať, kdeže. Provokovala úmyselne. Slabo som sa usmial a zagúľal očami. "Ale kdeže, neznáma. Až túto krajinu poznáš, že také niečo ako odznaky mágie si zaslúži len naozaj odvážny vlk, ktorý sa postaví pred samotnú Smrť, ale čo by to teba zaujímalo," dokončil som ľahostajným hlasom.
"A teraz vypadni."

//Počítalo by sa, ale nakoľko som si hľadala kľúče od domu, došla som sem až teraz :D Maybe later, bye! (a narviňáci nárok na zožratie si beriem ja)

Prekvapením som natočil hlavu do strany, v dôsledku čoho mi v ľavom uchu zacengala tá strieborná opacha v tvare lístku. Ani za mak som jej neuveril, že by sa naozaj bála. Hrala trápne divadlo, pretože ak by to bola pravda, dávno by zdrhla čo by jej len nohy stačili. Akési zaujímavé niečo, usúdil som a v tichosti si ju prezeral. Bola hrozne drobná, hoci statne huňatá, oči mala žlté, čiže som netušil, akú mágiu má a nakoľko dobre ju ovláda. No o seba som sa nikdy nestrachoval.
Netrpezlivo som tľoskol jazykom a zašvihal hnedým chvostom pri nezmyselnej tiráde béžovej. Bola otravná, príliš ukecaná a z toho divadla sa mi akurát začal zdvíhať žalúdok. Avšak či už úmyselne alebo omylom - potvrdila mi moje domnienky, že sa tu naozaj pokúšala loviť. Bolo to drzé, no keby som tulák, tak by som na ňu nedbal. Sám som robil to isté, no s určitou noblesou a slušnosťou, čo tejto tu evidentne chýbalo.
Zvlášť na to aký mala stále idúci jazyk sa ani raz nepreriekla a neprezradila mi jej meno - nie že by na tom vlastne záležalo. Lenivo som zívol nijak nekomentujúc jej neprimeranú zvedavosť k zelenej srsti na ľavom pleci a nohe. Otriasol som zo seba kvapky ktoré sa mi usídlili v srsti po postupnom miznutí hmly a zadíval sa jej do očí. "Ešte nejaké slová pred tým, ako ti vytrhnem jazyk z tej ukecanej huby?" riekol som cvaknúc zubami naprázdno a priblížil sa k nej pomalým krokom.

//Musím do práce, takže odpíšem nevedno kedy zajtra asi, jedine že by si post stihla do 40, ale nemusíš

Popri vyvaľovaní sa kdesi v tieni stromu a sledovaní audiencie dvoch vlčíc som sa začal aj nudiť. Zopár ráz som zívol a nechal si ešte spätne hlavou prejsť Suerteho slová. Napokon bude fajn vypadnúť, pomyslel som si sledujúc nočné okolie a množstvo žiariacich svetlušiek, ktoré nás obkolesili. Obzrel som sa ešte po Suertem, nakoľko mu prináležala moja odpoveď. "No ja by som ju aj rád videl a možno sa bude zaujímať, prečo si vtedy odišiel," žmurkol som po ňom, hoci to zrejme nemohol vidieť. V tme mi žiarili iba oči a neónovo zelené pazúry.
Ani sme sa nenazdali a s postupným ústupom hmly bola Auriel na dobré srdce našej Alfy napokon prijatá. Zablyslo sa mi v očiach. Mladá vlčica sa pekne poďakovala s nejakom prehlásení o najbližšom prieskume úkrytu a vydala sa preč. Až vtedy si ma všimla a keď jej zmizol z tváre šok, ba ma i pozdravila hoci pomerne stroho. Čo som jej urobil? bola moja jediná myšlienka.
Aby som celkom nezdrevenel odišiel som od skupiny schovajúc sa medzi tiene stromov, ktoré sa v noci tvárili zlovestne. Bolela ma hlava a vlastne som až teraz po niekoľkých dňoch na území tohto lesa pochopil, že počujem hlasy - ktoré patrili svetluškám, ako som sa pri audiencii Auriel dozvedel. Les bol najmä v noci magický a zrejme mala svorka svoju mágiu, čo ma zarážalo. Celkovo sa náš vlčí svet veľmi zmenil, za mojich čias čo som viedol vlkov tak sme takéto niečo nemali. Alebo sa Smrti pretrhlo vrece so štedrosťou, napadla mi uštipačná myšlienka. Zavrel som na chvíľku oči, počúval svetlušky a len vetril. Už dlho bolo toto bzučanie pre mňa nezmyselné, kým sa mi so závanom vetra nedonieslo šepkané slovo: Vlk... vlk... nerozumel som tomu malému hmyzu. Otrávene som po jednej chňapol, ktorá spanikárila a zhasla, na to som sa rozklusal naspäť k skupine a popri okrajoch stromov, že ma mali v dohľade som teda vetril. Necítil som sa na to, že by som blúznil.
Zdvihol som prudko hlavu zastrihajúc ušami smerom k východnej časti lesa. Ale no, žeby mal hmyz pravdu? povzdychol som si a sotva polovične otočil hlavu k vlkom, ktorí boli beztak opodiaľ. "Cudzinec," šepol som, možno len tie najcitlivejšie uši ma mohli počuť. Bez váhania som sa rozbehol po pachu prenasledovaný tajomnými hlasmi lesa. Občas nejaký ten skok ponad krík, len čo mi kosti zapraskali.
Som možno starý, ale vydržím veľa... Ale moje nervy nie a rozhodne nejakého ignoranta, čo sa sem zatúla, pomyslel som si približujúc sa k neznámemu pachu, jemnejšieho rázu. Vlčica? prebleslo mi mysľou. Spomalil som teda krok a úplne sa stíšil, mierne prikrčený som sa zakrádal pomedzi stromy. Nápadné boli akurát moje pazúry. Pach zosilnel, zdvihol som teda hlavu, hoci stále som pri svojej starobe a krčení sa vyzeral ako obyčajný vetchý vlk, ktorý určite už nepočuje a nezmôže sa ani na jeden poriadny skok.
Takého ma mala možnosť neznáma béžovej srsti uvidieť. Pripomínala mi jednu dávnu priateľku, čo sa farby týka, ale toto stvorenie som nepoznal. A čo ma viac zarazilo, evidentne bola na love alebo tu skôr len snorila. Ak by sa chcela pridať, zavyla by, usúdil som a potichu zavrčal, aby som jej dal vedieť o svojej prítomnosti - keby je tak nevšímavá. "Čo tu chceš?" zavrčal som po nej hlbokým hlasom a stále tváriac sa ako slabé nemohúce staré čosi som zastavil pár metrov od nej prezerajúc si ju chladným a meravým pohľadom.