Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Vďaka mimoriadne priaznivému počasiu sa mi aj dobre pobehovalo, sem a tam, roztopašne sťa vĺča. Tešil som sa z pohybu, kým ma nerozčuľovali kĺby, ktoré sa sem tam prelupovali. Na území teda bolo celkom mŕtvo, chýbala mi nejaká tá možnosť vyceriť na niekoho zuby. Už sú to roky, čo sa nič také nedeje. Vlci sa menia k divným tvorom, ktorým odrazu nevyhovuje život vo svorke, pričom sme spoločenskí, premýšľal som klusajú pozdĺž rieky, merom k úkrytu.
Neďaleko môjho momentálneho stanoviska pri skoku ponad padnutý strom som zavetril železitý pach krvi, zmiešaný s pachom tej vychudnutej vlčice, ktorej sa mi uľútostilo. Nuž som obehol horu, v ktorej sa nachádzali naše svorkové úkryty. Kdesi bokom som postrehol bledý chvost patriaci Scarite, na čo som sa len slabo pousmial. Vážil som si, že sa snažila to tu držať napriek tomu, že Kessel zdrhol. A to som si aj ja myslel, že sa na teba bude dať spoľahnúť, priateľu, tíško som si povzdychol, dobiehajúc po pachu so skloneným nosom k dvojici vlkov. Jedného som nepoznal, šedého, s odznakmi, ktorý zliezal z Réto totálne rozcapenej na zemi, pričom jej tiekla z papule krv.
Napriek tomu, že som okolnosti nepoznal som ohrnul prešedivené pysky a naježil sa, no evidentne to bol len návštevník pod záštitou Alfa vlčice, preto som ho obišiel s podozrievavým pohľadom. Nad Réto som zastavil, podvihol jej vlastnou hlavou ten jej vychudnutý krk. "Ešte ti nevyhrýzol nik ten jedovatý jazyk z papule?" opýtal som sa jej nevrlo namiesto pozdravu a odsunul sa obďaleč, tak dva metre od nej, nakoľko bola nevyspytateľná.

Snov sa prehnalo hlavou milión, spomienok, myšlienok podvedomých a ja som stále spal. Zobudila ma asi zmena mojej polohy, nakoľko som sa prevalil a omylom si zakliesnil labu medzi korene stromu, o ktorý som sa celý čas opieral. Zafúkal vietor, prebral ma úplne z mdlôb, len čo som dlho zazíval a rozhliadal sa - stále mierne dezorientovaným pohľadom. Napokon čo som sa len vyhrabal a vytiahol labami spomedzi koreňov dubu, ktorý mi bol dočasným úkrytom, vstal a mocne sa oklepal. Nánosy špiny, blata, pár opadaných lístkov boli razom preč. Ako som sa tak prezrel, moja srsť bola polepená, nepravidelne strapatá a evidentne vydržala nejakú tú dažďovú búrku, vzhľadom na cestičky pomedzi srsť, ktoré vymyla voda.
Nonšalantným krokom som sa rozišiel po sluchu za šumom rieky. Popri tom som zavetril, kto sa vlastne nachádza v lese. A dalo by sa aj tak povedať, že je tu prázdno a mrtvo. Ako som ja nemal rád takéto dni, ktoré boli len ponuré neprítomnosťou členov, tíško som si povzdychol, trochu ponaťahoval chrbát a laby a klusom pokračoval pomedzi stromy.
Rieka už mi bola v dohľade, nestretol som sa po ceste ani s nedávno prijatou vlčicou, ani Scaritou ani cudzím pachom, ktorí zrejme tie dve zmenežovali. Laby som ponoril po členky do studenej vody a hltavo pil, kým nebolo dosť. Žalúdok ma už taktiež trýznil, no najprv som chcel byť aspoň užitočným, preto som sa rozhodol obehnúť hranice.
Prebehol som kolom hory, v ktorej sa nachádzal spoločný úkryt, popri ramenách rieky, pričom jedno som prebrodil, skontroloval čo sa dalo. Napokon som len kráčal a flákal sa popri hraniciach.

Zdvíha druhú labu.

<- Východný Galtavar

Keby som počas ťahania lane vedel rozprávať, asi by som si len sťažoval. Napríklad na to, že najmladší a najschopnejší vlci si len skackali sťa vĺčatá okolo nás, že ja som sa dusil kašľom popri ťahaní a aj okamžite po pustení lane na zem, alebo že bolo nechutné daždivé počasie a môj kožuch mokrý a veľmi ťažký. Asi bolo lepšie, že som mal papuľu upchatú.
Po príchode do lesa si tradične Scarita vzala prvý kus, nasledoval Suerte a ostatní. Ja som len škúlil na Réto, ktorá ako hrdinka roka došla naprázdno do lesa, no hrdosť jej zrejme nedovolila vziať si mäso - teda skôr tá pošahaná psychika. Následne ju Lennie so sebou niekam odvliekla. Ak nie hodiť ju do stredozemnej prepadliny, tak neviem kam, napadlo mi mierne škodoradostne, na čo som sa mocne otrepal. Kvapôčky vody lietali všade...
Došuchtal som sa teda aj ja po rozbahnenej zemi k lani, podobral jej krk hlavou a prevrátil ju. Nezaujímalo ma blato, ale jej krk a šťavnaté plece - aj som si tak utrhol a trochu sa stiahol, nech to teda nevyzerá, že si chránim úlovok pre seba. Po dlhých dňoch a namáhavých hodinách lovu a behu a fyzickej námahy sa mi do žalúdka dostala konečne toľko žiadaná potrava. Netrvalo dlho a tak ako som bol - špinavý, polepený blatom i krvou - som zaspal na prekrížených labách s pocitom bezpečia. Veď psychopatka a protivná Lennie boli preč, tak som sa o kožuch nebál...

// inak uz sa netreba drzat poradia... Neviem kedy odpisem

//Ddaikon dopekla napíš, alebo už niekto, trčíme v jednej malej akcii v hre vyše dvoch mesiacov a ked nemám čas, aspoň to sem postnem, nech sa hýbeme.

//Narovinu poviem, že nečítam to, nestíham to všetko čítať, nemám prehľad, ale píšem aspoň.

Nerád som si priznával postupne objavujúce sa šediny a pripisoval ich teda k hromade problémom či už počas tohto zdĺhavého lovu, alebo len pri bežných činnostiach, no z toho otlačeného kopyta na mojich rebrách som vskutku nadšený nebol. Jednak ten malý kopanec bol spínačom dusivého kašľa, ktorý ma zmohol po zvalení lane na zem, jednak tá úžasná výpomoc zo strany Réto, ktorá si zmyslela, že sa jej ani za žrádlom behať nechce a Daikona, ktorého totálne vykoľajil z miery zvláštny jeleň silno nasiaknutý mágiou. Avšak je vidieť tých zelenáčov, že ich na Gallirei nepostretlo ešte mnoho... Taký jeleň to tu je bežná omáčka, hundral som si v duchu sám pre seba a vlkov ovládajúcich mágiu myšlienok. Keďže mne to však nikdy nevadilo byť otvorene priamočiarym, nelámal som si hlavu nad tým, koho mojou mysľou pobúrim.
Ku všetkému nám parádne zmokli kožuchy, takže momentálne som mal tú hustú srsť načechranú ako nejaká ovečka a zjav dôstojnosti zo mňa sa kamsi... odišiel. Znova som sa zatrepal teda, nech tá voda ide preč a keď sa laň posledný raz trhla, načal som jej zubmi ďalšiu tepnu, nech sa zviera netrápi. Od Lennie som bleskový útok očakával, stavbou tela nebola rozhodne jemný typ akoby Réto ...alebo skôr na smrť podviživený a škaredý... a ocenil som aj jej bystrosť, že pochopila všetky posunky, vytie, povely, hlavne že reagovala. Jej priateľské drcnutie nosom som len prešiel gúľaním očí. Stačí jedna siláčka a jeden starec, čo sa dusí vlastným dýchaním, poslal som jej myšlienku a zaškeril sa, no následne nasadil svoj typicky chladný výraz nečitateľnosti.
Na Alfu som sa len skromne pousmial, nereagoval na príliš nadšenú reakciu Auriel, ktorá... no bola tiež len štyri laby navyše a chmatol laň pod hrdlom chytiac ju za sánku, keď už boli nohy zabrané. Bbol som rád aspoň za tú minulosť na vysokom poste a stále veľkú silu, ktorá sa nestrácala pravidelným pohybom a dlhými púťami krížom krážom po celom kraji.

-> Narvinij

// Daikon mas cas este do polnoci inak pise ART

Nehľadiac teda na počasie a to, že sa nám laby šmýkali na všetky strany, podarilo sa nám vybranú laň oddeliť od stáda a už ju stačilo len skoliť. Iba som premýšľal, či si aj ostatní z mojej skupinky zapamätali, že ju majú poraniť, kým ju my ako silnejší s Lennie pošleme k zemi a potom všetci dorazíme. Ale žiadne všetci sa nekonalo. Postupne sa mi totiž to vytrácal z nosa pach čiernej a aj kovový pach krvi. Rozum mi nedovolil otočiť sa, no tu sme boli na laň traja a moje zaváhanie ma stálo kopenec do boku, ktorý sa však stal len ošuchom, lebo som sa sťa obratný mladík vyhol. Následne som sa odrazil a zavesil pazúrmi a zubami lani o slabiny a trhal hlavou len čo to lo, kým som nemusel doskočiť dole. Zviera bolo poranené a zatackalo sa. Ookamžite som vyštekol po pozostalých z našej skupiny lovcov, že je čas k útoku. Sám som zveri ešte chňapol po nohách a po niekoľkých štuchancoch do krku a hlavy docielil pretrhnutie šľachy, laň sa potkla a spadla do blata, z ktorého sa však dostala na nohy. A takto dookola. Bol tu pokus o útek, no korisť bola dávno osudom predurčená zomrieť a skončiť nám v žalúdkoch. Ja som bol nútený tým predošlým rozkazom vpred spomaliť, pretože ma náhle zachvátil suchý kašeľ. Nechal som ho, nech sa dusí v mojom hrudníku a ešte jedným mohutným skokom pristál lani na chrbte a chmatil ju za krk. A uvidí sa, či sa mám spoľahnúť na skúsenosti a mágiu, alebo mi tí ťuťmáci pomôžu a nezutekajú...

//Nevládzem viac

//Veľmi sa ospravedlňujem a mrzí ma to, no dostala som sa k počítaču až teraz a mám ešte robotu, ktorú bezodkladne musím vyriešiť hoci zaspávam pomaly aj postojačky. Zajtra napíšem, ale naozaj,

//Lennie nenapísala, Scar si na rade...

Postrehol som pohľad Lennie, čím mi bolo okamžite jasné, že v mysli dala signál Scarite. Bol čas vyraziť. Ja som sa medzitým prikrčený priplížil bližšie a viac smerom na sever, keby si stádo zvolilo inú cestu, než by sme očakávali. Daikonovi a čiernej som venoval vážny pohľad, mierne napätý. Vzhľadom na Réto, ktorej krvácali laby, bola kosť a koža a mala v hlave len a len bordel, nedalo sa na sto percent očakávať, že lov prebehne bez problémov - zvlášť keď bola v útočnej skupine. To mi bola Smrť dlžná za návštevu v zrúcanine, spoliehať sa na ňu, povzdychol som si.
Starosti mi však robilo aj počasie, pretože odrazu už nebol deň ale noc a na hlavu mi dopadla ťažká, studená, dažďová kvapka, plus fúkal vetrisko. V tom ruchu počasia som postrehol vzdialený dupot kobýl a hluk. Stádo je v pohybe, pomyslel som si a ticho štekol po skupine, aby sme sa pohli vpred. Vzhľadom na tmu a zhoršenú viditeľnosť vďaka dažďu nás ani tie bylinožravce nemohli postrehnúť, teda až na Daikona. Popri kluse som odbehol trošku bokom k nemu, šepkajúc: "Drž ešte svoj biely kožuch vzadu," riekol som, pretože predsa len ani pre nás neboli podmienky ružové. A určite nepotrvá dlho, kým sa začne aj zem šmýkať.
Akonáhle boli splašené zvieratá v dohľade a hluk vôkol sa rázne stupňoval, snažil som sa urputne hľadať našu laň, no nebolo to ako med lízať. Aká krásna noc, s perfektným počasím, a my len v blate bežíme a hľadáme jednu laň spomedzi dvadsať, myslel som si uštipačne a nále vyštekol úľakom, pretože ma skoro jedno zviera zašľaplo.
A bolo to tu. Dostali sme sa do ruchu stáda, teda respektíve ono na nás narazilo prvé. Nažente ju severnejšie, preč z toho chaosu, snažil som sa urputne myslieť aj na Scaritu, ktorej to bolo adresované, pretože som vytušil, že sú blízko, nakoľko som ich skupinu cítil.
Stačilo už len rozohnať lane preč a urobiť si cestu. Zúrivo som po jednej, čo sa na mňa vyrútila vyštekol a cvakol zubami - a razom cesta voľná. Už som však neklusal, tempo sa zmenilo na beh. Bežal som smerom po pachu k druhej skupine, pretože tá hnala laň - eďže nám to počasie zahmlilo zrak. A úprimne som dúfal, že zvyšok skupiny sa tiež posnaží rozohnať kúsky zveri, ktoré sú pre nás nezaujímavé a pobeží severnejšie - smerom k druhej skupine.

//No ideas... to počasie čo si rosničky vymysleli...

//Zajtra

//Ak Art nenapíše tak šup, píše Ďalší...

Spočiatku som bol dosť tolerantný voči pochybám i obavám mladších členov svorky, ba i trpezlivosť mi nechýbala. Ale akoby uťalo tým, že po Réto - čo bolo pochopiteľné - sa ani Daikon nedokázal rozhodnúť a naozaj len Lennie sa mi postavila k boku. Vďačne som sa posumial a prekvapený krátko mávol hnedým chvostom, keď do mňa drcla nosom. Možno sa nám raz svitne na kamarádskejšie časy? moje podvedomie bolo mierne skeptické. Zavrtel som hlavou a prešiel pár krokov smerom pred Lennie už seriózne sa mračiac na vlčie osadenstvo. Aj sám by som zvládol na úkor zdravia a končatiny, napadlo mi trpko a o ďalšie problémy som nestál.
Vlastne počas celej tejto dohady som držal čeľuste pevne stisknuté, ba až kŕčovito, aby som sa zbytočne nerozčúlil a nehovoril. Snažil som sa odďaľovať nevyhnutné problémy s pľúcami na neskôr keď po dlhom behu zastavím - a takmer vypľujem dušu. Ale opúšťať sa netreba.
Akonáhle Scarita priradila ku mne ešte Réto i Daikona, ktorí to tu skoro sabotovali vzdychol som si. Bežať po boku s vlčicou, ktorá je zranená, vychudnutá, v hlave prepnutá a najmä jej ide len o seba je prvý krok k samovražde, pomyslel som si a venoval jej aj Daikonovi maximálne prísny pohľad plný autority - čo bolo u mňa zvykom kedysi a momentálne automatické. Neuvedomoval som si, ako pôsobím.
"Žiadne samovražedné nápady, ako sa hodiť lani po kopytá," zavrčal som na nich nevrlo spočiatku a prebehol pohľadom aj po Lennie. "S Lennie ju napadneme prví, lebo rátam, že sme o dosť silnejší. Potom príde rad na vás," riekol som stále nevrlým hlasom, no k záveru po nich žmurkol jedným okom. Medzitým Scarita s mladými odišla a poverila Lennie myšlienkovou komunikáciou. Predtým, než som sa stihol klusom rozbehnúť druhým smerom som po vlčici s pávím príveskom mrkol očami. Aj tak si budem hocikedy myslieť o kom čo ja chcem, škeril som sa v duchu, pretože sa mi práve potvrdilo, že jej schopnosti mágie sú silné.
Uši som natočil smerom k stádu a pohľadom sa zameral na vybranú laň bokom. Museli sme sa preplížiť nepozorovane druhým smerom ako zvyšok svorky, ktorí nám ju naženú do zubov. "Pravdepodobne sa rozbehne našim smerom aj stádo, treba byť opatrný," zašepkal som ešte v dostatočnej vzdialenosti od zvere, "a potichu - to pre Rétin jedovatý jazyk." dokončil som ešte tichšie, zavetril a podľa smeru vetra sa vydal východnejšie, aby sme obišli stádo. Moje labky našľapovali na mäkkú zem takmer nečujne a netrvalo dlho, kým sme sa dostali zhruba do úrovne vybranej lane len z druhej strany, kde nám mohli ostatní zviera nahnať. Otočil som hlavu vyhľadajúc Lennie pohľadom a pokynul jej zastrihaním uší a otočením nosa k stádu.