Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Situácia sa zvrtla ako sa len mohla. Kdejaké úvahy o záhadnom zdroji dymu boli ta-tam. Dokonca nemohlo ani len prísť na myseľ, ako sa majú naši blízki, keď po vás ide tlupa obrovských zvierat, ktoré už len oko metricky boli mnohonásobne ťažšie a obalené svalstvom, aké u vlkov ani nevídať.
Zamieril som si to do úkrytu a dobre sa skryl pod kmeň stromu, pričom som dúfal, že zvery akosi nepôjdu kamsi doprava, za oblúk a ešte pár metrov iným smerom, než odkiaľ sa zjavili – ale akoby zázrakom, určite vedeli kde som a rozhodli sa ma asi nájsť alebo čo. Nedokázal som proste pochopiť pri pociťovaní dunenia zeme od ich mohutných nôh, ako je možné, že zmenili smer a ešte ma aj našli, pretože som si úkryt nenašiel na priamke ich trasy, ale život vedel byť záhadný i krutý. Stačil som akurát tak pomýšľať na syna, ktorý sa krčil niekde medzi koreňmi stromov a hádam nebol pre ne dosiahnuteľným. Útek mi prišiel jednoducho zbabelý a aj vtedy, keď som sa krčil v nore pod kmeňom. No na druhú stranu skúšať šťastie a stáť tam rovno v ceste tomu najväčšiemu... to je dosť pochabé a možno i naivné. A aj keby som utrpel zranenia, mohol som si potom povedať, že som vynaložil snahu o zachránenie si kožuchu.
Keby som vedel, že všetky tieto dedukcie a úvahy sa stanú skutočnosťou... Mohol som predsa bežať na pláž a skúsiť vodu – pomohlo by to? Mohol som sa rozbehnúť sám po vlastnej osi do kopca, no udýchal by som to v tomto sparne a horku? Keby bolo keby...
A tak som sa len stočil čo najviac do klbka, aby som najviac ako a dalo zmenšil veľkosť tela – a teda aj cieľa pre ich deštruktívny útok, ktorý som očakával. Srsť sa mi nevedela prestať ježiť adrenalínom a dokonca aj strachom. Bolo to možno prvý raz v živote, čo som sa pochabo a chrabro nepustil do bitky. Tu som len zdrhol, keďže v tej sekunde, ako sa vynoril ich alfa samec mi to prišlo ako rozumný nápad.
No s vekom sa možno kašľal a krivil aj úsudok. Začul som nejaké to pridusené vyšteknutie, keď sa dali obludy do pohybu, no inak nič. Iba lámanie konárov, šuchot a plieskanie lístia, neskutočné dunenie zeme, ktoré mi otriasalo telom v úkryte. Moja myseľ sa mi snažila prehrať spomienky a celý život, ako sa to hovorieva, no keďže som bol stále živý, aspoň nasledujúcich pár sekúnd či minútu, nedovolil som si vybaviť ani len tvár partnerky, ktorá ma zranila azda i po stý raz počas dĺžky našej niekoľko ročnej známosti. Nič milé mi neprišlo na rozum.
...a keď dopadla noha tvora na kmeň nado mnou, ktorý začal praskať spolu so šialeným zvukom, z ktorého sa mi naježil aj ten posledný chlp na tele, zostalo mi v hlave skoro prázdno. Bude toto koniec?
Myšlienka mi rezonovala v hlave niekoľko krát, kým som pochopil, že strom sa prelomil, noha dopadla tesne vedľa môjho chrbta. Trhol som sebou v úzkom priestore, no neodvážil spm sa vyliezť, pretože sa rútilo podľa sluchu týmto smerom azda celé ich „stádo“. A povedzme si na rovinu, zrejme by som nestihol ani len manéver úteku, v snahe zachrániť sa. Bol som realista a došlo mi, že toto zrejme len tak nedám. Nepripustil som si, že by som tu mohol umrieť – veď načo by som za život mal toľko šťastia, že som prežil toľko strastí a zranení? Toľko bolesti len tak pre nič? Vždy som veril, že mal som mnou život nejaký zámer, keď mi umožnil vyše desať rokov behať pomerne zdravý po Gallirei. Nestretol som na potulkách okrem Storma nikdy tak starého vlka, akými sme boli my dvaja.
Tu však cesta jedného starého vlka končila.
Nado mnou zadunelo, zvery boli pri mne, bežali skrz polámaný kmeň stromu. Bežali cez zlom, pod ktorým som sa krčil.
Oči mi zasypala hlina a azda i úlomky dreva, telo mi v oblasti zadných nôh zachvátila náhle ukrutná bolesť, ktorá prišla možno aj skôr ako tlak, kedy mohutná končatina dopadla skrz polámané drevo a kmeň na moju nohu. Zahryzol som si do jazyka, aby som nezavyl tak, že by to prehlušilo všetok hluk v lese. Bolesť ma takmer omráčila, sotva som sa udržal pri vedomí. Pripomenulo mi to návštevu zrúcaniny, keď som hľadal Nym. Nym? Prečo spomínam na ňu? Rozhodne som nespomínal len na ňu; spomienky a zážitky sa vynárali samé. Bol som vďačný, pomáhalo mi to držať sa pri vedomí a hoc som sa skúsil pohnúť, zadná noha mi praskla a aj pod hlinou som počul, že kosť stehenná a k nej ďalšie to nevydržali. Druhú som necítil vôbec. I keby som mal ešte silu sa dvihnúť, odhrabať a vyliezť, čo by bolo potom?
Každopádne zvyšok zvierat mi neumožnilo ani ten nápad skúsiť realizovať. S ďalším dopadom nôh viacerých zvierat zvuk lámajúcich sa kostí prehlušil aj to zaskučanie, ktoré sa mi vydralo z hrdla. Telo mi horelo, všetko bolelo, zavše som sa stihol dusiť krvou, ktorá sa rozlievala v tele aj mimo ciev a žíl, rinula sa mi aj z tlamy...
...ktorá už nevydala ani hláska. S posledným kňučaním som vydýchol len meno syna, ktorý sa ocitol na tomto cudzom mieste so mnou, čo možno ani nepočul. Nevedno ako, no Smrť mi dala pocítiť ukrutnú trýzeň, keď ma prevalcovali ťažké zvieratá a dolámali mi telo, rozmliaždili pod prasknutým stromom a hlinou to, čo ešte zostalo pred odchodom z Gallirei z jedného starého vlka. Srdce mi nedovolilo pred posledným výdychom vyť bolesťou a kňučať, môj odchod sprevádzali len dozvuky dunenia mohutných nôh a prašťanie kostí, ktoré boli odrazu vetché a slabé ako steblá trávy v zime.
.
.
.
Akýmsi zázrakom nikto z tých veľkých tvorov netrafil lebku. Určite o hlavu zakopli, no tú len prevrátilo. Tlama zostala na tele prevrátená smerom hore, zaliata krvou, ktorá stále tiekla pomedzi zuby. Z kedysi jasných zelených očí vytiekol posledný prameň sĺz, čo bol už len akýsi dozvuk po smrti, alebo ako to nazvať. Časť ľavého ucha utrhlo spolu so strieborným lístkom, ktorý ho niekoľko rokov zdobil. Ozdoba ležala kus od tela, ako keby čakala na nejakú straku, ktorá si ju vezme.
Torzo starého vlka zostalo pomliaždené; bola v ňom vlastná prepadlina, z ktorej sa valila krv, keďže pre kožu bolo nemožné, aby zostala neporušená. Celý výjav hyzdili polámané rebrá, z ktorých niektoré trčali mimo. Končatiny vlka sa nedali nazvať končatinami, našťastie pre náhodne okoloidúceho ich zakryla hlina, ktorú vlk na sebe mal; ktorú zvieratá rozmetali pri behu. Iskra v očiach zhasla, zostali mdlé a prázdne, plné agónie, ktorú vlk zažil. Isto by si takto svoj skon nepredstavoval, keby vedomie ešte žilo... A razom, počas niekoľkých minút zhasol život, ktorý dal možnosť žiť toľkým ďalším, ktorí si však naňho možno ani len nespomenú.

//Zakar za pekný a veľmi dobre čitateľný! príspevok získal 2 kryštále, 4bonusové a 2 perly

//Náhodou dobrá téma :D Meinere získal 1 kryštál, 4 bonusové a 3 perly za pravidelnú dochádzku

//Lilac posielame vlčie objatie a s ním 2 kryštále + bonusové kryštále na ktoré všetci zjavne se*ú ) v počte 6... a teda za odvahu napísať aj 3 perly :)

//za zaujímavý námet (bude pokračovať?) si Styx prilepší o 2kryštále

Ono tomu šedému s oboma očami to zjavne nestačilo. Potreboval provokovať, takže sa aj tak obluda otočila na nás. A čo viac, z podrastu a hustého lesa sa začali objavovať ďalšie tváre, ďalšie obrovské oči a laby, ktoré by vedeli vlka rozmačkať ako obyčajný hmyz. Po tomto bude každý rád za tú faunu doma, prebehlo mi hlavou, kým Lilac spanikárila a hodila sa o zem hrajúc mŕtvolu, zatiaľ čo ten šedý by bol ochotný ju obetovať.
Keď však prišiel očividne alfa samec celej tej skupiny, mali sme po srande. Nie, nebol priestor na žiadne srandičky. I Alastor zmizol skôr, než by som stačil žmurknúť, no ja som ho nasledoval. Nevybral som si rovnaký úkryt, prilepil som ňufák k zemi a napriek dymu v ovzduší začal hľadať, rozbehol som sa viac na východ (asi), hoci mi bolo jasné, že asi za mnou nejaké zviera pôjde. Hádam nebudú tak rýchli, keď sú tak obrovskí. Trvalo mi to, kým som stihol preskúmať potencionálne úkryty v zemi, no napokon som našiel vyhĺbenú jamu pod kmeňom padnutého stromu s dlhými listami. Cítil som z nory nejaké zviera, no to beztak sa vydralo von a mohlo len bezmocne sledovať, ako mu rozširujem vchod do nory, kým som sa nepodhrabal pod padnutý strom celý. Napchal som sa do malej nory a snažil sa ešte labami poprihŕňať vyhrabanú zeminu na seba. Tmavá srsť mi značne pomohla, pretže som si zašpinil náprsenku a nohu skryl svedomito pod seba. Už stačilo len ohnúť krk do nepríjemnej polohy a skryť si tvár - tú mi čiastočne prekrývali aj dlhé listy stromu. A či to bude stačiť? Mohol som asi len dúfať, dýchal som taktiež len veľmi plytko a šetril si nádychy, nech ma to zviera nenájde po sluchu. Aj tak sme vlastne netušili, pred čím stojíme, takže ďalšie udalosti isto nejako posunú situáciu - či už k horšiemu alebo lepšiemu.

//Asi by mal napísať osud... a vrátime sa do starého poradia?

Obrovský had z pralesa nebol až tak vážny problém. Alastor len žasol, kým sme uzavreli našu rodinnú debatu na tému vzťahy, kým zvyšok sebecky vliekol laby za nami a nechali si od nás čistiť cestu. Nebolo to nič prekvapujúce, preto som sa ani neobzeral a ani to nijak nekomentoval. Proste bolo treba použiť často zuby a sklbat popinave rastliny, ktoré nám znemoznovali postup do kopca k hore a dymom.
Fakt mi nebolo chvíľkami dobre, takže som nechával zbabelo Alastora ísť vpred, kým však nezast al.
Aby sme mali veselšie, zahatila nám cestu obrovská... obluda čiernej farby. Aby nebolo málo, mala na chrbte mláďa, takže inštinktívne som cúvol a po zappcuti blbý h slov od jedného zo sivych som popri cuvnuti doňho vrazil prekvapivou silou na očividne veľmi starého vlka. Blysol som po ňom ostrým pohľadom. "Radšej drž tlamu, ak nechceš skončiť naporcovaný ty tej obludné," riekol som chladne a potichu, aby som Viera nejako nevyštorcoval k útoku a obrane jej mladého.
Spokojné som sa však pousmial, že syn, hoc nemal moc odvahy, vybral rozumné riešenie. Vydal som sa za ním a po ocku sledoval zviera, či sa nerozhodne bezdôvodne útočiť. Koniec koncov ja som nebol ten, čo na to zviera ziapal.

//1 kryštáľ a naviac 1 perla pre Styx zabudla som tu na to pardoon

//Nemám čas :((((

Na azda nikoho tvári nebolo stopy po radosti, že sa musíme pustiť cez neznámy les. Les, v ktorom Flora mi takmer nič nehovorila a to som mal mágiu zeme v krvi. Zavše som si spomenul ako Alastor zmienil nejaké nebezpečenstvo,keď tu bol s tou jeho známosťou, takže mi mohla prasknúť hlava od sústredenia sa a číhania na nejaký nebezpečný podnet. Zvukov tu teda bolo neúrekom a vlk nikdy nevie, kedy sa ten zvuk ozve za.uchom a stane sa aj niečo po tom.
Šedivá dvojica sa dohrabala až neskôr, zrejme v tých troskách nenašli nič dobrého. Nervózne som strihol ich smerom uchom s náušnicou, pretože z nich fakt nešla dobrá nálada a ani energia. Za to Lilac s kratkosrstym sa držali pospolu, akonáhle si ten s padnutym uchom všimol, že vlčica zaostáva. "Ideme vlastne stále správne?" Ozval som sa zvučne cez kašeľ tak nejak na všetkých a na sekundu sa zhacil, kým sa mi podarilo s Alastorovou pomocou zubami zdolať popinave rastlinstvo, ktoré bolo ako sieť od pavúka a nedalo sa prejsť.
Syn sa medzitým na mňa natlačil a pošepol mi pár viet ako odpoveď. Cítil som aj bez mágie, že je rozpačitý a nevie čo si myslieť. Len som mu venoval slabý úsmev a prehrabol mu nosom srsť na čele. "Aký si mal z toho pocit? Podľa toho totiž zistíš, či ju máš rád viac ako náhodnú známosť, ktorú si stretol na výlete," odmlčal som sa a potlačil ďalší záchvat kašľu. Dym sa valil z hory nad nami síce na našu krajinu, no vo vlhkom ovzduší lesa sa tiež obšmietol, a beztak sa zle dýchalo.
"Skús s ňou potom tráviť viac času, každý potrebuje svoju spriaznenú bytosť po boku, budeš mať život plnší a možno aj šťastnejší," dodal som tiež septom a podozrievavo si premietal dvojicu šedivých.
"Ak by sa vám uracilo pomôcť zvyšku s kliesnením si cesty do kopca, bolo by to prínosné pre celú skupinu," dodal som s dôrazom na záver a obom venoval len vážny pohľad. Nemienil som po nich vrcat, v cudzej situácii a inom prostredí asi nemalo úsek sa rozhadat.
Alastorovu námietku som odignoroval so slabým usrknom a napokon ho nechal,nech ide dopredu, kým odrazu ho zakryl tieň... a pred nás sa z konári stromu spustil had. Ale nie že malý had, ktorý loví žaby pri rieke. Tento bol mohutný a dlhý, že by ulovil zrejme aj malú srnu, keby mohol. Varovne som po synovi štekol a chňapol mu zubami po chvoste, no akurát som mu vytrhol trochu srsti, bol moc vpredu. Ani nám nemusí chcieť ublížiť, jediné že by začal rozprávať a balamutit nás pre iný smer, uvažoval som a odišiel kúsok napravo ku kroviu, skrz ktoré som sa pokúsil prepchať a vyrobiť obkluku, keď si had zmyslel, že zrovna teraz musí vidieť nad priamkou k hore zo stromu. Abnormálne veľké palzy, ešte čo príde? Orol ako hora?

Cítil som sa tu mierne nepatrične, nemal som sa v podstate okrem syna s kým z tých vlkov baviť. Azda s výnimkou Lilac, ktorá sa rozhodla preskúmať okraj lesaz v ktorom rástli rôznorodé stromy a aj po okrajoch kry, aké som za život nikdy nevidel. Koniec koncov narodil som sa v krajine ľadu.
Kým tí dvaja šedivci šli skúmať práchnivé trosky stavby neznámeho pôvodu,, vlčica nám zmizla v lese krátko po tom, čo vlk s padnutým uchom prezradil synovi zaujímavosti o nehjakom ich spoločnom známom. Nezaujato som sem tam strihol ušami a mračil sa na dym, z ktorého ma dusil nepríjemný kašeľ, ktorý bol isto počuť na míle. Ak sa nezadusím tu v tom horku a neuvarím vo vlastnej srsti, tak ja už neviem... Život, kde je tá energia? (//btw kým nefungujú mágie, budem sa tváriť, že Savior stále nie je omladený)
Ale mohol som sa od toho pekla a pomyslenia na záhubu gallirejských vlkov za nami, odpútať k rozhovoru so synom, ktorého som tiež tak strašne dlho nevidel. Je azda i vyšší ako ja, čo má asi po Lennie... S tým hrubým kožuchom a časom aj svalmi bude zjavom postrach napriek povahe, pomyslel som si a odpustil si úškrn, ktorý sa mi dral na okraje tlamy. Syn mi totiž takmer až koktavo vysvetlil, kto je Elora - teda kde býva. Zagúľal som očami. "To mi došlo, že to bude samica," odvetil som pobavene a vynaložil maximálne úsilie, aby som mal na vári empatický a chápavý výraz starého vlka, keď sa snažil z tejto trápnej situácie vykľučkovať. "Mať niekoho rád a cítiť k nemu niečo nie je zlé a ani zakázané," šepol som popri tom, ako som vstal a zanadával si na bolesti kĺbov v nohách. Ešte chvíľu mi v hlave išla predstava neznámej vlčice, no nehodilo sa to teraz riešiť.
V podstate sme si všetci všimli, že ľadové pláne nevidno a pohltil ich dym. Skôr či neskôr by zasiahol pľúca vlkov a tí by sa udusili... Je to šťastie, náhoda alebo prekliatie, že sme sa tu my šiesti ocitli? Každopádne keďže dym vychádzal z hory nad nami, nezostávalo moc nič iné ako ho nasledovať, ísť po stope záhade, z ktorej sa ježila rsť na zátylí.
Keďže dvaja siví zjazvení vo mne nevyvovali dojem spoľahlivosti, drcol som Alastora, nech ide za Lilac po cestičke, ktorú sme si museli v podstate prehrýzť cez popínavé rastliny a veľké listy. Nechcel som dopustiť, aby mal on tých dvoch za chrbtom a u seba som veril stále vynikajúcemu sluchu a inštinktom ostražitosti, vďaka ktorým som nedokázal nikdy ani tuho spať. Celý život na mňa číhala Smrť a podobné nebezpečenstvá a tušil som, že táto prechádza lesom nebude práve o nič iná.
Stihol som ešte zavrtieť hlavou, keď syn vyjadril obavy o ostatných. "Poradia si, nepomôžeme im tam teraz. Sústreď sa, aby si prežil teraz ty," šveholil som rýchlo jeho chvostu šeptom, ktorý však jeho citlivé uši zachytili. Aspoň som chcel veriť, že mierne nadpriemerný sluch zdedil tiež po mne. Znova som si odkašľal a napokon sa prepchal pomedzi papradie popri Lilac, aby som jej pomohol trošku čistiť nám priechod cez les smerom do kopca. Z vtáčieho škreku ma čochvíľa začali šialene bolieť uši, takže som často dvíhal zrak a prudko očami sledoval okolie.

Vlcica, teda vlastné aj jediná z našej skupiny, sa len usmiala a pár skokmi sa dostala s nami na pláž. Ja som sa na ňu lenivo dotiahol a mracil sa na kudol dymu,ktorý sa tu krútil a ako sa zdalo, začal plynúť aj smerom na more. Len nech sa nedostane aj na Gallireu, je tam toľko toho, čo musím vyriešiť... Premýšľal som a ani si neuvedomil, že mám myseľ zas jasnejšiu a oči bez zákalu znova bystré. Život a jeho moc mali určite obmedzenia a silu mi zjavne nedokázal dať a vrátiť hneď , ako by to možno bolo s mágiou od jeho sestry.
Mal som však po krk ich hádok. Dosť, že sme sa mohli utopiť hromadne v ľadovej vode. Farebný s padnutym uchom sa držal pri Lilac, pretože sa evidentne poznali a ako má čuch neklamal, spoznal som dvoch asgaarďanov. Nemiesil som sa do ich debaty , radšej som sa chladil jazykom a prešiel sa pár metrov po piesku, či neuvidím niekde vodný zdroj, ktorý by bol aj pitný teda. Alastor si medzitým až príliš starostlivo vyberal zrná piesku z Lab, na čo som sa pobavene úškrnul. Veľmi živo sa mi objavila. Pamäti spomienka na jeho prvú skúsenosť s takýmto povrchom.
Z dvoch šedých samcov som nedokázal určiť, ktorý bude teda viac otravný. Im ten dym zjavne nevadil, rozhodli sa vydať k drevenej stavbe cudesneho tvaru. Možno keby ma niekoľko minút nedusil kašeľ, ako som vychoval dym, začul by som ich protivne slová. Veď ten s oboma očami sa musel naviezt aj do Alastora. Lilac bola rýchlejšia a zastala sa ho, zatiaľ čo ja som po ňom len varovne blysol pohľadom. Ak si myslí, že má pred sebou nevladneho dedka... Ani som však nedokončil myšlienku a rozhodol sa kráčať za slečnou, ktorá vybrala rozumnejšie riešenie - a to ísť sa skryť. Pri opise lesa a vlkov, ktorí odtiaľ utekali od syna som však na okraji zaváhal. Zastal som pod širokým listom stromu mäso mnou a díval sa na tých dvoch na pláži. "Koľko bude trvať až z toho vylezie niečo mocné ako Smrť a spočíta im to?" Zamyslel som sa nahlas a znova si odkaslal. Dym šiel kdesi z hôr nad nami, konkrétne z jednej. Ak to bude veľký prúser, radšej by sme to mali čím skôr zistiť... Ale najprv zistíme, či je nebezpečná ťa vec z dreva alebo les, čo bude horšie, zhodnotil som si, pretože vlci pri mne boli zabrani svojich veci.
Zameral som sa však na predošlé slová z monológu Alastora."Kto je Elora?" Opýtal som sa so šibalským úškrnom ako za mladi a zvedavosť mi len iskrila z očí. Keď som si tak syna prezeral a jeho medvedovite telo, nakoľko z neho narástol dosť statny vlk, všimol som si Meny. Zmeny v zelenej srsti, neziarila toľko. Mne neziarili toľko pazúry. Cítil som náhle úbytok energie, ako keby nebolo možné sa do toho kopca vyskriabat a preskúmať príčinu dymu či ohňa. Sústredene som sa zadíval na obzor v snahe docieliť príchod mračien, ktoré by vytvorili nad nami tieň. No žiadna odozva. Žiadna tajomná energia niekde zvnútra. Nič. "Ak ste zbehli v mágii svojej, skúste, či ju viete použiť... Začínam mať zlé tušenie," dokončil som skoro až septom a začal sa.prechadzat po hraniciach lesa, pričom som sustredene obzeral stromy a cudzie rastliny, či nezachytim pohyb.

//priamu reč dávaš medzi uvodzovky aj v bežnom živote predsa, nejako ušli :)