Gallirea - Příspěvky uživatele

Do čoho som sa to namočil... Z tlamy mi vyšiel krátky povzdych. Jasné, že ju zaujala tak veľká vec. "Áno, sú tu, minimálne tri alebo štyri také miesta so svojimi vlčími rodinami," pomenoval som to trošku inak pri odpovedi.
Mierne som sa bál jej bezprostrednosti, pretože sa rozhovorila o mágii Krvi, ktorou disponovala jej domovská svorka a ako to vlastne u nich celé je. "Neviem či rovnakú, či inú. Bol tu les, temné miesto, kde vládla aj taká mágia. A pritom viem, že inde som to nezažil. Tak ako iní vlci, asi aj iné schopnosti a možnosti," uzavrel som to neurčitým hlasom napokon, pretože som si nebol úplne istý. Nemal som ôldvod si vymýšať, keď som sa ani nebavil osobne so všetkými alfami daných svoriek - a ešte k tomu, kto by prezrádzal len tak na počkanie svoje tajomstvá?
Zaujímalo ma však to ich prepojenie, ktoré spomínala. Zároveň som vytušil, že je čas s apobrať na cestu, aj keby si to dopovieme počas chôdze - v jej prípade poskakovania. "akže nikomu neujde nič o tom druhom... a ak neboli vzťahy medzi vlkmi harmonické, ako dokázali potom žiť na jednom mieste s takou mágiou? " Strihol som ušami a zároveň jej zelenými zrakmi naznačil, či pôjdeme pozrieť za vodu, ako je vonku. Pomalým krokom som sa obrátil tým smerom, avšak teraz s plánom šetriť energiu a obetovať suchý kožuch.

Pri debate o užitočnosti jednotlivých mágií som sa uškrnul a stočil pohľad k jej čiernym labám. "Byť na inom mieste, ocitla by si sa ľahko pod zemou, buď v jame alebo zasypaná," podotkol som a klepol pár krát chvostom o zem, aby to nebrala zrazu ako moje otočenie na niekoho podozrivého, kto by sa pokúšal ju potencionálne pochovávať zaživa. A bezdôvodne k tomu.
"Príroda je mocná a rovnako ako tvorí nový život, tak ho dokáže aj vziať, na to nezabúdaj," dodal som a prezrel si ju. Oheň v nej rozhodne neplápolal, priam horel a netrvalo dlho, aby sa ošívanie zmenilo na postoj. Zarážali ju len moje slová, ktoré v nej vzbudzovali emócie, ktorými značne ovplyvnila moje vnútorné rozpoloženie. Zamračil som sa, pretože som svojim všetkým magickým schopnostiam nerozumel a táto sa mi nepáčila. Nemôže to byť normálne.
Kým som sa snažil vyrovnať sa s tým, ako jej energia mávala mnou, vlčica mi stihla povedať, že mali liečiteľov u nich doma. Sigyho by som tam priradil taktiež, spomenul som si v krátkosti, než som odpovedal. "Som samotársky typ a často som nie len chcel, ale aj musel byž nevystopovateľný... a pri takých chvíľach sa naučíš s mágiou lepšie zžiť. Alebo už vieš, čo všetko oheň dokáže?"[/b] Otočil som svoju odpoveď otázkou na ňu a naklonil hlavu na stranu.
Malo to však zostať ešte otvorené, keďže som ukázal zas čosi zo seba a mal som na sebe okamžitú pozornosť. Pred pár rokmi by to bolo o inom, že sa ti venuje nejaká mladá... Podvedomý hlások, ktorý vyrypoval som rýchlo v sebe udusil. Nepotreboval som takéto rozrušenie z reality.
Musel som sa totiž postaviť a zadívať sa na vlčicu, stopnúť ju chvíľu pohľadom. Ticho som sa snažil pochopiť, kým som prehovoril. Pozná iný svet. "Alfy v tvojom kraji sú takého rázu?" Veril som, že to nebude považovať a nejaké konfrontovanie, len som sa zaujímal, odkiaľ to mala tak ako to mala. (//som lenivá to rozpísať) "Viedol som svorku v horách, kým sa nestalo prírodné nešťastie a nepochovali hory všetkých, až na mňa," rozhovoril som sa tlmene. V tej spomienke bola kopa bolesti, odvahy ju vysloviť, no zároveň som mal hlas aj pohľad pevný. Dávno som sa nerozsypal mentálne z toho trauma, naučil som sa s tým žiť a tým o tom aj rozprávať. "Až prídeš o rodinu takým spôsobom, zmení ti to hodnoty. Druhú svorku som prebral s partnerkou, ktorá tam bola na pozícií Beta. Mali sme pod sebou vyše tridsať vlkov, nemohla si byť s každým zadobre, no vždy sa dá byť spravodlivý. Snažili sme sa vždy chrániť si našu rodinu ale aj územie, ktoré jej patrilo," prerušil ma kašeľ, na čo som s aodvrátil a poodišiel smerom k východu z jaskyne, k vodnej clone. Tá moje iné dávne problémy so zdravím prehlušila.
Vrátil som sa až keď mi bolo umožnené sa normálne nadýchnuť. Každý mal oporu, hoci nemusel vychádzať zadobre s kýmkoľvek zo svorky, spomenul som si a študoval otázky v červených očiach, ktoré tam boli azda badateľné skôr, než ich vyslovila tlama. Nestránil som sa už toľko pobytu pri nej zrovna, pretože rozhovor plynul sám. Len som mrkol na opätpovanie úsmevov z jej strany, kým si brala dobré rady k srdcu a zároveň sa vyjadrila, že väčšinou sa jej nehody s ohňom nestávajú.
Skúsil osm zamaskovať trhnutie hnedou hlavou k chvostu za mnou, či je ešte okej, ale aj tak si to musela všimnúť, Mne zostávalo len dôverovať, že sa dokáže sústrediť na prúdenie energie správnym smrerom.

Bolo zaujímavé, ako dokázala vlčica rozvinúť aj moje strohé či zjednodušené odpovede. Mágie evidentne poznala, nebolo to niečím novým a mali ich asi aj členovia tej jej rodnej svorky. Ako mnohí, tak i ona sa zamýšľala, k čomu užitočnému ten živel je. V krátkosti som sa zasmial. "Okrem toho, že ti vie pomôcť, je dobrá ako útočná mágia. A poznal som vlka, ktorý dokázal rozoznať nespočet liečivých druhov - rastlín - a tými si dokázal ošetrovať rany. Každopádne mne vždy pomôže mágia vytvoriť si bezbolestne a kdekoľvek úkryt, zakryť vlastné stopy, keďže nechcem, aby ma hocikto len tak našiel," usekol som monológ o čosi skôr, pretože ma zas raz chcel zadusiť kašeľ, ktorý mi bol verným spoločníkom už po hodnu dobu liet. Ono to beztak prešlo a ja som mohol s nádychom aspoň dopovedať: "Moju svorku raz postihli záplavy, vtedy bolo na mne ako alfa tento problém riešiť... a pomohla nám mágia, stromy, prepadliny až rokliny, ktoré dokážeš vytvoriť, ak ju dobre ovládaš. Zavše ak máš element vrodený, tak budeš ho môcť ovládať omnoho lepšie ako kdejakí vlci tu, ktorí dostanú rovnaký element darom od bohov," mrkol som zjazveným okom a prestal s prezrádzaním ďalších tajomstiev. Musela by byť zvedavá.
Pozrel som sa však na ňu, nájduc červené zraky. "A rovnako by som sa ja mohol pýtať, na čo je dobrý oheň, okrem zohriatia sa, usušenia. Je to deštruktívny živel,"[/b] uškrnul som sa, pretože som mal doposiaľ skúsenosti najmä s vlkmi teroristami, ktorí tento element radi zneužívali na zlé veci.
Upútal ma jej chvost, ktorým rozmetala prach vôkol a zrejme naše leháro skončilo, vonku už by malo byť isto lepšie počasie. Nad jej entuziazmom s životu som sa musel pousmiať a zhodiť tak mrzutú masku, ktorá mi na tvári spočívala obvykle. Ťažko som zdolával chmáry, ktoré ma prenasledovali a vnútorné démony, ktoré sa tak často mojej mysli pripomínali. "Užívaj a neobávaj sa robiť chyby. Posilnia nás a veľa naučia, si mladá a máš toho kopu pred sebou. Táto magická krajina vie pripraviť množstvo milých ale aj veľa nemilých prekvapení," podotkol som. "Tak mi napadá, tu býva zvykom, že každá svorka disponuje svojou mágiou, ktorú ovládajú všetci členovia na nejakej úrovni. Máte také čosi aj u vás?" Opýtal som sa ešte zvedavo strihnúc uchom s náušnicou a vytiahol som sa do sedu. Ved prečo by sa vlk nemohol podozvedať aj niečo o iných krajoch, mám dojem, že som tu zapečený sto rokov, pomyslel som si a pritom ani netušil, koľko rokov mám skutočne odžitých,z že]y som mohol písať kroniku Gallirei prinajmenšom.

Napokon uznala, že na niečo je tá mágia dobrá a zároveň sa ma opýtala niečo, nad čím som sa dosiaľ ani nemal prečo zamýšľať. Z pohľadu iného vlka muselo byť čudné, že vládol inej mágii,.než mal sfarbené oči. "To mi pripomína, že jeden z tunajších bohov vie zmeniť farbu očí... Údajne," riekol som a na chvíľu odsunul odpoveď na jej zvedavosť stranou. "Stane sa tak, že dokážeš vládnuť aj inému živlu, mojim vrodeným je mágia Zeme..." Nemal som dôvod jej neodpovedat. Bolo to vecné, ale čo viac k tomu dodať, že.
Vlčica však následne dodala na tému presvedčení a viery, že jej to prináša v konečnom dôsledku upokojenie, na čo som pokýval v krátkosti hlavou.
Koho dohľad ale? Nasadila mi počas rozhovoru chrobáka do hlavy a veru, že som sa aj odmlčal na zopár minút, sledujúc len východ a prezerajúc si riady okolo nás v jaskyni. Kým som sa nadýchol k odpovedi. ""Keď som dohľad druhých najviac potreboval, poslali ma na smrť. Život to otočil a dohliadal som ja na druhých, svorky,.rodiny
.. a tak," ukončil som to a dal najavo, že na túto tému sa do hĺbky ešte nebudem baviť. Nie s ňou.
Nebolo v Tom vlastne nič osobné...A predsa som odtušil, že je pri mne príliš cítiaca bytosť. Na svoj vek volíš slová a otázky až.prilis...
Za triasol som hlavou a našiel jej oči. Len som sa.dival, či uvidím tak, ako ona. Kdeže.
Aj s tými mafiáni a bohmi to hneď pochopila. "Rozumiem, že žiješ proste život," riekol som napokon po jej širšom objasnení, ako to má s tým či je alebo nie je úplne tulák. Nebolo k tomu asi čo viac dodávať.
"Z ďaleka, zo severných krajín... Ale tu žijem väčšinu života," odvetil som na jej otázku a tú poslednú nechal visieť vo vzduchu. Aj tak ti to už došlo. Alebo dôjde.

Vlčice, povzdychol som si, keď sme sa vrátili k téme jej srsti. "A presne na takýto prípad je tá bublina, je škoda si nechať macat pekný kožuch, keď nemusím," pripomenul som jej mierne pochyby nad mojou volbou ako prejsť skrz clonu vodopádu, za ktorým sme sa ukrývali.
Ukázal som o čosi väčší záujem, keď úprimne priznala, že ju to vlastne vôbec nebaví. "Preč so všetkým, čo ti narušuje pohodu," zafunel som si do Láb na zemi viac menej pre seba a tváril sa naďalej, že ju dobre počúvam.
Beztak pokračovala.dlhsim monológom. Odskrntem si, že mám rodinu, sestru, ďalej... Neznáma rozprávala a pochopiteľne jej ideológia bola rozhodne niečím podobná aj tunajšej, gallirejskej. "Asi to funguje všade obdobne, skúšal však niekedy niekto vysrať sa na všetko a žiť si podľa seba bez obety času, energie a vecí bohom? Zničia takého tvora snáď bleskom?" uškrnul som sa a nechal druhú otázku skôr visieť ako rečnícku. Vedel som, že táto téma asi zostane otvorená a ak aj nie,. dotyčná sa k tomu vráti.
Preto minúty ticha boli slasť pre.usi, na čo sa mi začali zatvárať oči. Nedovolil by som si však zaspať pri cudzincovi, ktorý v životopise možno má obetovavanie druhých pre lepší spánok, alebo tak.
Aj má.zaskocilo, že je celkom vyspelá v určitých názoroch
Neotacal som sa viac, spokojné som podrimoval a v určitých momentoch strihol ušami, že som mentálne prítomný.
Ozval som sa.az keď sa rozhovorila, že.ju drží nejaký sľub jej rodnej svorke. "A čo ťa teda poslalo na potulky,.keď sa musíš vrátiť na späť?" Jej som sa ani nepýtal inak. Už som nejak mal v hlave, že za tým bude záhadná príčina, či teda súvisiaca s ich spôsobmi života. Medzitým ju však prepadol ošiaľ zistiť okamžite všetko. Hou. Pokúšala sa rozhovorit aj mňa. "Tvoja druhá veta, dokonale si to opísala," uškrnul som sa a natiahol si zadné nohy ďalej od tela.
"Jestvujú tu entity,.ktoré sú údajne súrodencami. Smrť a Život. A opísala si to presne, za obeť a v.pripade jedného rozhovor či spoločnosť ti vyhovejú... Vedia ti dať silu, rýchlosť, mágie, špeciálne schopnosti, zmeniť ti vzhľad... A nikto nevie čo všetko," zivol som si znova a pokúsil sa.uoratat si rozburenu myseľ, kým som mal možnosť byť ticho.
"Na Gallirei je všetko. Všetko možné, nie len morská príšera," dodal som ešte stroho,.no so svetelnou vážnosťou v hlase. Bol som vo i nej maximálne úprimný, hoci moje slová neboli asi predstaviteľné.

Vôbec ma neprekvapilo, že dokázala viesť konverzáciu aj v divnej polohe, ktorá ma upútala s jej pohľadom. Mal som tušenie, že tuto neznáma mala chuť skúsiť riasy, na čo som len žmurkol a krátko mykol nosom smerom ku stenám.Nech sa ti páči, lízni si, napadlo mi a zase bola chvíľu o čosi pokojnejšia. Za ten krátky čas som pochopil, že toto lenivý flegmatik zjavne nebude.
Ponúkla mi pomoc s mágiou a hoci som laby mal mokré, prešiel som to len zavrtením hlavou. Neopätoval som jej úsmev, vyvolal vo mne rozpačité emócie, na čo som proste hnedú hlavu odvrátil a na chvíľu si ju dovolil položiť na zem, medzi predné laby. P očoku som sledoval vlčicu a uškrnul som sa nad faktom, že jej odpoveď bola vlastne celkom normálna. A aj tak by mi nenapadlo vešať na seba... všetko, divil som sa a natočil ono ľavé ucho jej smerom na znak, že teda načúvam a úplne ju neignorujem, hoc tak bolo pôvódne v mojom zámere. "Je milé, že sa nejaké vlčice ešte snažia navyše sa.. hm, páčiť," uzavrel som neisto,m pretože som vlastne nevedel na nu reagovať, "Vyzeralo to... slušne," zhodnotil som napokon jej zjav pred búrkou záhadne a viac som dával pozor pri vysvetlení všetkej tej krvi na jej srsti, ktorá nebola jej.
"Baví ťa tie ornamenty kresliť znovu a znovu?" spýtal som sa jej na rovinu, pretože v tomto som logiku rozhodne nevidel. Otočil som na ňu pohľad a akurát sa mi stretli oči s jej, keď mi,,, položila kompliment? Niečo vo mne rozhodne zapriadlo a pohladilo mi ego, no ja som sa len uškrnul a zo dvakrát buchol chvostom o zem v polichotenom geste. "Mám veľa odžitých skúseností," skonštatoval som len napokon a možno minútu po ňom si ju prezeral, kým som za sodvrátil pohľad. "Chceš sa potom neskôr túlať alebo si hľadať domov vo svorke? Nie si miestna," odtušil som snažiac sa naviazať na pokojnejšiu konverzáciu, pretože nám trošku zhustol vzduch v jaskyni.
Počúval som ako sa rozhovorila o božstvách a celko msom rozumel jej ideologii. "Tunajší bohovia zbierajú drahokamy a kvety, či iné veci z prírody, jeden viac chamtivo ako druhý..." dodal som k téme, pretože som ju prekvapivo počúval, hoci sa mi začalo postupne aj zívať. Pohodlnejšie som sa natiahol na zemi a nechal svoju hlavu tiež spočinutú na kamenistej zemi. "Proste... jeden malý morský tvor s kloepetami a bum, šperk - teda vraj náušnica - v uchu," neorzumel som tomu, čo chcela podrobnejšie vysvetľovať. Na niektoré veci ani moj mozog nestačil či si volil únikovú a ľahšiu cestu v konverzácii.

*~*

1. Navštívit bývalý Klímový les a na 3 posty přemítat nad minulostí (3 body)
2. Donutit jiného vlka přespat ve své dýni a pomoct ti ji vydlabat (min. 4 posty) (4 body)
3. Nechat vyrůst tu největší dýni a z té si udělat úkryt (min. 2 posty) (2 body)
4. Jít za jezevcem a promluvit si s mrtvými kamarády (1 bod)

Ako sama povedala, bola zrejme v Tom najlepšom poriadku. Zrejme. Asi ako ja, napadlo mi, kým sa mi snažila priblížiť jej obdiv nad riasami v jaskyni. Znechutene som nákrčník nos. "Budú jedlé, ale môj ty Život, prečo by to niekto pchal do tlamy?!" Nechápavo som zavrtel hlavou a zostal z nej napokon celkom prekvapený.
Vytvorila si magické ohnivé gule, ktorými si susila srsť. Prekvapila ma však jej bezprostrednosť,. pretože mi svoje schopností mágie priam nukala. "Ďakujem, nemám mokrú srsť," riekol som proste neutrálne a ignoroval laby, ktoré somsi pri prechode sem namočil.
Cudzinka si napokon tie lah ok a a vrátili sme s k pôvodnej téme môjho šperku. "A si teda niečo ako zberateľka, alebo je to ovešovanie sa vecami nejaký druh uctievania... Niečoho?" Pýtal som sa.jej, pretože som so veril, že sa vždy aj vo vyššom veku môžem niečo naučiť. "Napadla ma malá morská potvora pri mori," utruail som len záhadne ako odpoveď, keď vyzvedala, či už sa môže zaujímať o to blystive v mojom ľavom uchu.

//Rieka Tenebrae

S menším omeškaním som sa dostal do skalnatého priestoru, ktoré sídlilo s omnoho väčšou vodou, než bola rieka, od ktorej bol presun sem. Odkaslal som si a vnútorne chvíľu vstrebával celkom nadmerné použitie mágie za posledné dni.
Ponáhľať hlbšie do jaskyne som sa.zacal až s jej výkrikom. "Hej, v pohode...?" Ozval som sa zaťažené. Moje zraky sledovali vlčicu, ktorá sa točila, krútila, ohybala a zo srsti jej padali tie jej pakšamenty, ktorým som ani len nevenoval väčšiu pozornosť. Mohol som sa dívať na cudzinku,. ktorá sa hrabala v riasach po stenách, kým som sa.objavil.
Odpustil som si gulanie očami. "Aby som nebol mokrý? Nečakané, však?!" zasmial som sa v krátkosti a nechal to tak, nechcel som byť na ňu zbytočne zlý. Energiu som v Tom starom tele nazvyš teda nemal. Ona zas nosila so sebou a nejakým trikom vesala haluze, kosti a kadečo do inak celkom peknej srsti. Zostal som ju rozpačito pozorovať, na čo som sa utiahol k stene jaskyne, odkiaľ som sa rozhodol počúvať len šumu vody, kým slečna skončí so svojimi beauty záležitosťami.

-presun do úkrytu za Morghanou

Jediné šťastie pre neznámu, že som mal po potomstve bozsku trpezlivosť a zároveň som toleroval mladícku nerozvážnosť. Takých desať liet vzad by prišla aspoň o ucho, uškrnul som sa pre seba a uvoľnil napäté svaly v tvári, akonáhle mi prestala dotyčná funieť do tváre a obzerať sa v šperku na mojom uchu. “Bez trochy rozvahy môžeš takto ľahko prísť k ujme, zrovna ja nenávidím, keď ma niekto potrebu sa cpať do môjho osobného priestoru,“ dodal som po jej ospravedlnení sa a odolal som zároveň nutkaniu pretočiť oči. Také čosi ako rozkošne sa vrtiaci chvost peknej vlcice na mňa už nezaberá, posledný raz ma niečí zadok dostal do pekného kolotoča, pomyslel som si. Úsmev odna nemohla očakávať, len som sa prestal mračiť. Nešlo mi o image, odjakživa ma mal každý za nevrlého mrzuta, ktorým som sa aj javil navonok.
Po minúte tichá som mal možnosť lepšie si prezrieť jej zaujímavý kozusok. “Kde si našla toľko... cenností?“ Prejavil som Známku zvedavosti pri pohľade na (//kostičky? Ja som fakt zabudla čo tam teraz má xD) serepetičky, ktoré nejakým zázrakom zamotala.do inak pomerne krátkej srsti (//lol snáď si to nemylim zas s niekým iným).
Keď som však vopred upozorňoval, že s počasím to najbližšie hodiny nebude sranda, ona len ľahkovážne pretočila očami. Nie dlho od toho gesta zahrmelo a ona vyskočila súdiac, že naozaj si treba nájsť prístrešie. Sotva som stihol čosi navrhnúť a už jej vytlstrelila ľavá i pohľad smerom k vodopádu , za ktorým by teoreticky mohol byť úkryt. jej šťuchanec som oplatil nadavkou a chnapol po jej chvoste, ktorý bol však veľmi rýchlo preč. Obratna mladá vlčica si to už mierila ktovie kam. Namrzene som ju nasledoval a premýšľal , ako by som sa tej vode vyhol, čo moje schopnosti vyriešili za mňa, hoci som netušil, že sa zvládnem vode vyhnúť efektívne schovanim sa do vlastnej vodnej bubliny, v ktorej som aj prešiel cez závoj padajúcej vody.

Maple: Aký má potom zmysel mágia, ktorá nie je konzistentná a každý vlk s bonusom si vymyslí svoj level? Lebo takto to chápem

//Edit: ďakujem maple:)

Čo sme si to hovorili o nejakej príčetnosti...? Periférne som zazrel len chvost, ktorý pripomínal vrtuľu. Nedalo sa čakať, že by bol niekto iný ako ja objektom záujmu, v konečnom dôsledku vlcice, a nie vlka, ako som si sprvoti myslel. Z diaľky sa mi zdala svetlá až na oči, ktoré žiarili. Keď sa však priblížila, so záujmom som natočil hlavu na stranu. V srsti mala pakšamenty skoro neidentifikovateľné ho charakteru, ktoré hrkali v srsti, ako sa s pokrikom dostala až ku mne.
A čo bolo horšie, nebezpečne blízko. Na sekundu som ukázal časť chrupu, kým na to prešlo a dal som na slušnosť. Musel som si ju vypočuť, nie že by som úplne o toľko viet stál. Jej energia by však akékoľvek moje námietky zamietla a nedostal by som zrejme priestor.
Jej hlas a prejav boli azda ešte zaujímavejšie, ako zovňajšok. Len som po nej hodil pohľad s nevyslovenou otázkou, pretože som si nepripadal ako niečo požehnané od bohov. "Niekedy stačí len šťastie," odvetil som a v duchu mal možnosť porovnať, ako znie môj bas proti azda aspoň dvom rôznym tónom, ktoré sa prelinali v jej hlase akonáhle otvorila tlamu. Keď však priťapkala ešte bližšie, až som razom pochopil, prečo mi jej pach pripomínal krv. Mala ňou zapatlanu srsť a kým nezačalo pršať, tvorila nejaké kliky haly v inak celkom peknej srsti.
Cvaklo som jej náznakom po tvári, keď mi výrazne narušila osobný priestor a potom ju len zamračený ďalej počúval. Spočiatku chcela s niečím poradiť, čomu by som zo slušnosti aj venoval pozornosť, no jej hlas mi zarezonoval v citlivých ušiach, na čo som protestne vyštekol a venoval jej veľmi nevrazivy pohľad. "Keď postrcis tú prdel ďalej od mňa, možno ti to aj poviem," zagúľal som očami nad jej zvedavosťou ohľadom šperku v mojom uchu a pre.istotu odvrátil hlavu tak, aby mala ľavé ucho mimo svoj dosah. "Ale najprv... Ide búrka, treba si nájsť úkryt," dodal som ako všeobecnú radu a nechával otvorené, či si také miesto nájdeme spoločne. Bola veľmi mladá, a preto som sa dokázal pomerne dosť krotiť, byť vo mne chvíľu vrela túžba streliť jej dobrú facku, ktorá by ju zastavila od poskakovania v mojej tesnej blízkosti.

//Esicka

Nenapadlo mi nič rozumnejšie, ako nasledovať tok rieky a obzerať sa, či ten hnedý kožuch neuvidím. Nenašiel som žiaľ ďalšie stopy, takže som sa len na moment zastavil kvôli vode a smädu,. ktorý nie a nie uhasiť. Bol by tak... Šiel by do púšte hľadať Život, aby mu pomohol, ak nešiel domov? Nie,.na to je moc lenivý, dumal som nad možnosťami jedného zo synov, ktorého som sa snažil nájsť. Potreboval som s ním hovoriť o samote skôr, než celé toto dianie posledných dní vyšumí.
Aj som sa vydal prikrčený ďalej po brehu, než moje oči zbystrili na dlhé končatiny... ktoré určite nepatrili nikomu z mojej rodiny. Siluetu som mal na dohľad, ale ešte dobrých sto metrov možno kdo mňa. Hľadal som teda ďalej v tráve a krovinach vôkol po nejakom ďalšom trse srsti prenasledovaného, pričom som sa o kúsok priblížil, či danú osobnosť nepoznám. S krajinou sa však určité zmenili aj tváre, takže keď som zavetrila zvláštny pach, ktorý pripomínal krv, zostal som len ostražitejší. Chcel som najprv zistiť, či je mentálne pricetny dotyčný. Podľa toho som mohol vyhodnotiť, či niečo hľadá, sám seba, alebo stratil smer.

//Tulipánová lúka

Jeden by nepovedal, koľko síl sa vám vráti, keď si doprajete niekoľko hodín trvajúci spánok. Ešte k tomu po upadnutí do mdlôb, to vás nepreberie snáď ani blesk. Stále som mal v sebe zmiešané pocity, kde sa striedala zlosť, prekvapenie, láska, strach, ľútosť a všetko možné ďalšie. Nebyť Života, ktorý mal divný zmysel pre humor, tak v mojom reálnom veku by sa mi zastavilo srdce a kleplo by ma, ako to pomenoval Sirius. Bolo to príliš veľa na vstrebanie do hlavy naraz na jedného vlka. Jediné šťastie, že som toho videl a zažil príliš mnoho na to, aby mnou šľahlo o zem v mŕtvici.
Nasledoval som so svojimi úvahami šum vody, ktorá bola neďaleko a patrila kľukatej riečke., Pamäť či oriuenbtačný zmysel mi však bud zlyhávali, alebo sa krajina menila rekordnou rýchlopsťou. Nepoiznával som to tu. Všimol som si však čoskoro po uhasení smädu trblietavých šupín rýb, ktoré sa veselo hemžili vodným rokom. Bolo tu kopec plytších miest či balvanov, z ktorých sa dalo číhať, a preto, po možno dvoch neúspešných pokusioch,m som si ulovil raňajky. Prvú rybu som dal dvomi hryzmi celú, div že mi neupchala hltan, druhý úlook som si o čosi viac užil. Pach rybiny nebolo čosi, čo by som vyhľadával, vždy mi tie tvory nevoňali a ani nijak extra nechutili. Stačili teraz však na živiny, ktoré som potreboval dostať do tela. Chápete, nešlo o mňa, ale niekto druhý potreboval nutne dostať výprask. Počasie mi brnelo v kostiach, upozorňujúc, že sa celé to kvapkanie z neba radikálne zhorší. Teploty leta ustúpili, a púreto som považoval za rozumné sa vydať na juh.
V mojej domnienke ma utvrdil aj fakt, že som zavetril krv a chvíľu pochodoval, preliezxal rieku, zmáčal si srsť, na čo som potom hrozne nadával. Ale našiel som to. Časť konárika rastliny, o ktorý sa obtrel nikto iný, než Sirius. Nechal mi tu trs chlpov, ktoré boli od krvi. Zrejme sa tu snažil umyť rany, čo je dobre, hm Privoňal som ešte raz a pomocou nejakého toho stopovania a analytického úsudku som sa vydal vpred, pretože som ho potreboval vypočuť, osamote, bwez jeho brata, s ktorým sa zjavne nenávidel.

//Tenebrae

Zotrval som na rovnakom mieste azda aj celé hopdiny a možno i celú noc. Ako moja hlava bojovla, aby som fungoval a mohol byť čulý a prítomný, tak telo zas išlo svoj boj, ktorý napokon vyhralo. Prebralo nadvládu a ja som len ľahol medzi odkvitnuté tulipány, zatiaľ čo mi synovia mohli prchnúť ktoviekam. Teda za predpokladu, že ich stret obaja prežili. Viem, kde ťa nájdem, Tieto obyčajné štyri slovká mi rezonovali prázdnou mysľou. Neprehrávali sa tam sny, ostatne ako nikdy,m ak sa nejednalo o nepeknú spomienku. Pokúsil som sa tej myšlenky aj chytiť, no nedalo sa, niečo ma držalo stáe v mdlobách. Pomohlo reálne až počasie, pretože keď studené kvapky dažďa zacielili rovno na môj nos, na čo sa mi podarlo ich vdýchnuť, razom začalo vedomie opätovne fungovať.
Prebral som sa s kašľom, prskaním, fŕkaním vody z nosa a podobne. Niekoľko ´dalších minut som sa dával do poriadku, naťahoval sa, precvičil si vlčiu jogu, aby som dokázal putovať. Aj som sa chvíľu bál rozhliadnuť sa po lúke, kým som sa napokon postavil a rozišiel k miestu, kde bola udupaná tráva a ploché listy kvetín. Kde sa leskli posledné stopy krvi jedného z dvojčiat, no po ňom ani chýru. Musel som sa krátko zasmiať. Sprostí majú očividne šťastie, ale to prejde, až ho nájdem ja, npadlo mi, keď som labou trením zmyl poslednú krv, ktorá sa už miesila s dažďom zhora. Za normálnych okolnpostyí by som pomohol aj lúke a napravil škody, no nemal som ešte toľko síl. Žalúdok ma takpovedioac šikanoval a trýznil okrem hladu navyše, preto bol najbližší cieľ jasný i nevyhnutný, ask som chcel chytiť toho drzého Siriusa.
Otočil som sa, pátral s nosom na zemi, chytajúc každý náznak pachov aj zo vzduchu. Pochyboval som, že by skrz jeho ego ušiel domov, takže som zvolil opačný smer, kde sa mi mnarilo, že by mohol ísť. Koniec koncov stopy v mokrej zemi po sebe zrovna nezametal.

//Esíčka