Pozorne som počúvala vlčicu. Keď som viac pochopila o čom je reč tak som nakoniec pritakala. ,,Tak to som potom nová." Z rozprávania vlčice som pochopila, že aj ona nie je na tomto území dlho a, že pravdepodobne nepatrí k nijakej svorke, čo sa mi uľavilo. Keď reč začala dlhšie stáť a mňa už nebavilo na ňu iba zízať tak som sa odhodlala k slovu. ,,Mimichodom, som Sagaren." Ticho som zo seba vydala. ,,A ty?" Cítila som sa trápne, pretože okrem týchto viet ma nenapadlo nič zaujímavejšie. Keďže vlčica nevykazovala žiadne známky agresie a zdalo sa, že bola tak neistá, ako ja tak som si pokojne sadla a čakala na odpoveď vlčice ak mi ju bude ochotná dať.
Dlho som si premeriavala vlčicu pohľadom, kým sa ukázalo, že ako aj ja tak, aj ona nestála o problém. S divne prikrčenéj polohy v snehu som sa postavila riadne na všetky štyri a uvoľnila som svaly, to však neznamenalo, že nie som v pozore. Nad poznámkou som sa trochu zamračila a stiahla uši. ,,Nová?" Odpovedala som na otázku otázkou. "Stala som sa automaticky členkou dákeho spolku, keď som sem vkročila?" Odfrkla som si nad myšlienkou. ,,Ty zrejme nebudeš nová." Opäť som si ju premerala pohľadom. Skúšala som však nevyzerať moc nepríjemne, nechcela som pôsobiť, že ju súdim či niečo podobné. ,,Čo ak má svorku? To by ma však už naháňala no nie?" Začala som mať pochybnosti a viac sa obávať o to, že čím dlhšie zostanem v prítomnosti tejto vlčice tak sa niečo zomlie.
Celú noc som putovala po krajine až som sa obdivovala. Celonočné cestovanie však sa však neobišlo bez následkov. Unavená, hladná a smädná som ráno narazil na rieku. Keď som zbadala tečúcu vodu tak som pozbierala posledné sily a rozbehla som sa k nej aj keď bolo pre klzký sneh ťažké bežať v plnéj rýchlosti. Už som cítila blažený pocit uhasenia smädu, ale v tom som zbadala vlka. Rýchlo som zastavila, ale klzký sneh ma posunul ešte o pár metrov vpred k vlkovi. ,,Sakra!" vyštekla som a keď som sa zastavila tak som od vlka spravila rýchli a čím najdlhší skok ďalej. Prisahala by som, že, keď som sa rozbehla tak som toho vlka nevidela. Chybu som nakoniec dala únave, ktorá so mnou lomcovala. Stuhla som a nespustila z vlka z očí, pripravená kedykoľvek skočiť ak by vlk zaútočil
Nemala som silu jej neveriť alebo ju upodozrievať z opaku, že mi neublíži. Opäť som si ľahla na trávu a unavene odfúkla vzduch z mojich pľúc. ,,Tým pádom ťa nebudem rušiť.” Oči som upriamila na rieku a opäť sa nechala unášať únavou, ale tentokrát som nezaspala. Po pár minútach ticha, ktoré som venovala vlčici, aby sa plne sústredila na lov, som si pomyslela. ,,Aspoň niekto sa dneska naje.” Nakoniec som prehovorila. ,,Je tu veľa rýb? V tejto časti územia?” Opýtala som sa. Neviem plávať ani chytať ryby, ale ak bude takéto teplo i nasledujúce dni tak mi nezostáva nič iné než sa ich naučiť chytať, a to bez toho, aby som sa pri tom musela učiť taktiež plávať. Táto myšlienka ma tak pohltila, že som si musela sadnúť a lepšie pozorovať rieku. Všimla som si nejaké plytčie miesta rieky, ale s najväčšou pravdepodobnosťou by sa tam ryby neráčili, keď majú po plutve iné hlbšie miesta.
Neviem či som sa až príliš započúvala do šumu rieky, ale prítomnosť vlčice ma prekvapila. Prekvapila je slabé slovo, skôr ma vydesila. Rýchlo som sa prebrala z môjho polospánku a rýchlym pohybom som sa pokúšala vyškriabala na nohy s cieľom utiecť. Z toho všetkého zmätku som sa ani nestihla postaviť na nohy a už som padala k zemi. Z hrdla sa mi vydralo len prekvapené heknutie a nakoniec som sa pritlačila späť k zemi akoby ma tá krátka tráva, ktorá mi ukrývala iba labky mala skryť. V ušiach mi hučalo a, keď som zbadala, že vlčica sa nespráva agresívne, ba si ma nevšíma tak som sa trochu ukľudnila a spomenula si, že ma aj pozdravila. “Umm, tiež zdravím.,, Hlavu zodvihla trochu vyššie, ale myšlienka, že je to možno členka svorky, ktorá vlastní územie neďaleko odtiaľto ju prinútila opäť prikrčiť telo k zemi. “Ja som na vaše územie nešla.,, Povedala som odhodlane s obranným tónom aj keď ma ešte nikto neupodozrieval. Chvíľku som zostala sa krčiť na mieste s napnutými svalmi v prípade ak by sa vlčica rozhodla na ňu zaútočiť, ale keď zo strany vlčice ani tentoraz nezbadala agresívne chovanie tak som sa rozhodla k nej priblížiť. Diaľka medzi nami mohla byť o dĺžke chvosta a ja som sa ju snažila pozorovať. A akonáhle som zbadala, že ustavične hľadí do vody tak som sa opovážila spýtať. ”Čo to robíš?,,
Pomaly som sa vliekla cez zelenú lúku s ňufákom takmer zaboreným do zeme, aby som zacítila aspoň malý náznak koristi. Namiesto králika alebo myši som však vdychovala pach trávy a zeme, ktorý ma už tak iritoval, že som musela zodvihnúť ňufák hore, mimo trsy trávy a nadýchnuť sa horúceho vzduchu. Slnko nepríjemne pálilo zem, že všetka korisť sa musela schovať do svojich nôr pod zemou, ktoré im zabezpečovali chládok a úkryt v tomto otvorenom prostredí. V kútiku oka som zahliadla pár stromov, pod ktorými korunami panoval tak príťažlivý chládok. S najväčšou chuťou by som sa k tým stromom rozbehla, pretože s tempom akým som išla ma svrbeli labky. Ale bola som taká unavená, že by som po pár dlhých krokoch spadla na papuľu, a to by tiež nebolo nič príjemné. Namiesto behu som zvolila poklus a po pár okamihoch som bola pri lese. Aj, keď sa moje labky už pripravovali skočiť do chladného tieňu, tak ma zastavil pach. Pach koristi a samozrejme vlkov. Na mieste som zmeravela a prižmúrila oči do tieňov lesa či sa tam nenachádzajú zvedavé oči domácich vlkov. Keď som v tieňoch nezbadala žiadnu siluetu vlka tak som spravila radostne krok vpred, ale zdravý rozum ma zastavil. Nemohla by som tam len tak na kráčať. Som slabá a v prípade problémov by som sa nedokázala brániť. Nevrlo som spravila krok späť a nech ma akokoľvek lákali pachy koristi, ten vĺči ma perfektne odrádzal. Kráčala som iba po blízkosti hraníc a prezerala som si krajinu pokiaľ mi slnko pieklo moju čiernu srsť. Do ňufáku sa mi však dostal nový pach a tentokrát pach vody. Radostne som spozornela a poklusom som nasledovala pach vody. Nenachádzal sa nijak ďaleko od územia neznámej svorky a s radosťou som pribehla ku korytu rieky. Nahla som sa k vode a, keď mi hrdlo ovlažila chladná a čistá tekutina so zatvorenými očami som hltala vodu ako splašená. Keď som uhasila môj smäd tak som si ľahla k blízkosti rieky a položila si hlavu na labky. Unavene som si odfúkla a zrak upínala na druhý breh rieky. Než som sa však stihla ponoriť do hluku rieky, tak som za sebou počula tichý zvuk.