Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mahtae sever cez VVj>
Nicos sa snažil ignorovať čo pred pár minútami vyparatil. Aj keď sa mu veľmi pekne darilo o tom nerozprávať, jeho myseľ mu tak trochu nedovoľovala zabudnúť. V rýchlosti zakrútil hlavou so zavretými očami, aby sa upozornil, že treba myslieť na niečo iné. Akonáhle ale oči spätne otvoril,
tie mu padli na hory neďaleko nich. Teda.. neboli až tak neďaleko ale ich impozantná veľkosť bola vidieť už zďaleka. Najmä na planine kde neboli žiadne stromy. ,,Pozri! Vidíš tie hory?" pýtal sa rečnícky, keďže mu bolo jasné, že ich vidieť museli. Skutočne sa jednalo o niečo čo ste len tak nemohli prehliadnuť. ,,Ta musí byť ale krásny výhľad!" žiarili mu oči a mal na jazyku presne to čo chcel. ,,Čo keby sme sa šli pozrieť?" jemne naklonil hlavu na stranu, počkal na reakciu Zed a následne sa vybral smerom do hôr. Nepôjde až tak ďaleko, na to nemal čas a ani náladu. Možno len na nejaký prvý vyšší kopec čo by sa dal už pomenovať ako hora.
>Ragar

Advent 6. - Úloha 12. Skús ako dlho udržíš labu v ľadovej vode
Medvedie cez Mahtae juh>
,,Ak ti niekto bude vedieť pomôcť, bude to práve Maple!" pritakal slovám Zed. Skutočne, Nicos sa ešte nestretol s podobne múdrym vlkom ako bola ona. Aj keď jeho názor bol určite do značnej miery ovplyvnený jeho náklonosťou ku nej ako svojej matke. ,,Ale myslím si, že ak prežiješ v pohode túto zimu mimo svorky, tak ti je fajn zobrať pár mesiacov na rozmyslenie. Aspoň do ďalšej zimy... V zime je lepšie vo svorke," žmurkol ponad rameno so smiechom. V jeho názore bolo vo svorke všetko lepšie, ale uvedomoval si, že to nemusí vôbec platiť pre všetkých a preto sa snažil netlačiť svoje názory kam nepatria.
Ako obaja kráčali popri rieke smerom na sever, na horizonte sa už črtali hory ku ktorým smerovali. Už ho pomaly ale isto začínali bolieť laby, ale rozhodol sa, že nebude prvým kto sa k tomu prizná. Avšak ak to takto pôjde ďalej, ani jeden z nich svoje myšlienky nevysloví nahlas. Žeby boli obaja na to moc hrdý? Alebo bol len Nicos uplakané bábätko a Zed skutočne neboli unavení? Nad svojimi myšlienkami len mykol ramenom a radšej sa porozhliadol aby objavil niečo čím by mohli zabiť čas. Potom mu ale napadlo, niečo čo mal radšej rovno vymazať zo svojej mysle. ,,Čo keby sme si dali súťaž, kto dlhšie vydrží s labou vo vode?" uškrnul sa. V tomto momente sa nápad zdal byť úplne bohovský.
Akonáhle sa nastavili, Nicos ich odštartoval a rovno vložil labu do vody. Takmer okamžite si uvedomil, že možno mal radšej zostať pekne kráčať a nevymýšľať hovadiny. Keďže toto presne hovadina bola.
Nicos mal dojem akoby sa mu laba pod vodnou hladinou premenila na mrazivý cencúľ. Mohol cítiť kryštáliky tvoriace sa mu na kostiach, akoby ich dokonca nahrádzali. Pevne zatínal zuby a dokonca zmraštil oči aby sa pokúsil vydržať ešte o niekoľko sekúnd dlhšie. Napokon poľavil a laby vytiahol s hlasným syknutím. Začal ňou okolo seba máchať aby do nej dostal čo najskôr novú dávku krvi. ,,Blbý nápad, blbý nápad!" precedil pomedzi zuby a snažil sa popri tom vyhnúť pohľadu do tváre Zed. Nie, nepotreboval vidieť ich výraz po tomto fiasku. ,,Vieš čo, radšej asi poďme ďalej.." navrhol a bez počkania na odozvu rovno pokračoval.
>Severný Galtavar cez Velké vlčie jazero

Advent 5. - Úloha 9. Ulov kapra
Ronher cez Stredozemku >
Jazerá boli z pláne vidieť už z diaľky a čím viac sa k ním blížili, tým väčšie sa stávali. Nicos sa snažil nenápadne robiť svoje dychové cvičenie, aby si prítomnosť tak veľa vody neuvedomoval. Dobre vedel, že mu nemôže sama o sebe ublížiť, zatiaľ ešte nebol blázon. Akonáhle ale v kročili medzi jazierka, srsť na chrbte sa mu mierne naježila a srdce rozbúchalo o niečo rýchlejšie. ,,Vlastne áno! No nie je to zábavné?" smial sa nad tým faktom, že vlastne sú skutočne súrodencami. ,,Musíme sa dať nejakú párty súrodeneckú niekedy," pokračoval. ,,Vrátiš sa do Sarumenu inak? Či nevieš?"
Možno by sa mohol prekonať a niečo so sebou robiť. Nakoniec ak sa bude stále báť, nič z neho nebude. ,,Hej Zed, nedali by sme si rybu?" pýtal sa ako mu pohľad smeroval k jazierkam. Snažil sa vybrať práve to ktoré by nebolo až také hlboké, v čom u moc nepomáhal fakt, že sa na hladine odrážala obloha. Len veľmi ťažko bolo zahliadnuť bahno alebo kamene na dne a preto sa snažil pôsobiť veľmi nenútene keď si to klusal pomedzi nádržkami. No poďme Nicos, nebuď srab. ticho si nadával zatiaľ čo mu hlava pracovala na plné obrátky. Nedokázal sa rozhodnúť a už kráčal príliš dlho, preto sa nakoniec vrhol do ďalšieho prvého jazierka, v ktorom uvidel ruby. Naposledy lovil tieto zvierence ešte so sestrou, tá už ale bola pasé a on nad ňou nechcel, zase, premýšľať.
,,Mamchju!" oznamoval nadšene s plnou tlamou. Cez oči mu tiekla voda, keďže hlavu ponoril hlboko do vody. Ale aspoň mala jeho obeta význam! Mali jedlo o ktoré sa mohli podeliť, ak by sa Zed nepodarilo uloviť svoje vlastné. A potom mohli pokračovať ďalej na sever.
>Mahtae Sever cez Mahtae juh

Dlhé uši cez Vlčie maky >
,,Áno! Aj mňa aj sestru. Akože nie oficiálne ale bola celé naše detstvo ako naša mama! Super nie?" smial sa nad touto myšlienkou. Sranda že na svoju pravú mamku si už poriadne ani nespominal.
Ryšavý vlk nespokojne nasal vzduch pomedzi zuby. Nie, nemal rád vodu. Áno, práve mali v pláne prekročiť potok. Vlk bol ale rád, že ten najhorší strach mal už za sebou a tým pádom, ho síce pohľad na riečku vyviedol z miery ale nie úplne paralyzoval. A nakoniec, tento prúdik sa len tak tak mohol klasifikovať ako rieka. Dlho vydýchol a pozrel na Zed. Všetko ok. ,,Myslím si, že mi táto naša turistika robí celkom dobre. Už som dlhšie potreboval natiahnuť kosti," pokračoval v rozhovore počas toho ako sa nažil preskočiť na druhú stranu potoka, bez toho aby si nemočil labu. Podarilo sa - nie žeby mal Nicos nejaké úžasné schopnosti, ten potôčik bol skutočne prťavý. Ale aj tak bol na svoj výkon pomerne hrdý. ,,Vedel by som si predstaviť sa tak spúšťať stále," odpovedal nakoniec Zed o ich dobrodružstve na bobovej dráhe.
>Medvedie jazierka cez Stredozemku

Advent 4. - Úloha 2. Bobová dráha
Eucalyptový cez meandre >
Nicos sa nad ich nadšením z radosti zasmial. Tak napokon predsa len pomohol! ,,Na Maple sa len ťažko zabúda čo?" smial sa ďalej. Hej, hej. On sám by nevedel čo robiť ak by zabudol práve na Maple. ,,Hmm, koho by si mohlo ešte poznať," snažil sa myslieť nahlas, ale nikto taký mu nenapadal. V poslednej dobe sa to dosť pomenilo, vlci prišli a odišli, že pomaly ani on sám nevedel kto všetko vo svorke je alebo nie je.
Oči mu padli na biele zajace, ktoré sa naháňali po kopcoch, popri ktorých práve prechádzali. Nicos na nich zamyslene pozeral, niečo sa mu na ich správaní nepáčilo. Trvalo mu niekoľko sekúnd a najmä našponovania očí aby si uvedomil, že sa nenaháňajú - oni sa šmýkajú! Mladému vlkovi sa hneď rozbúchalo srdce a do očí mu naskočila iskrička, ktorú snáď mohli vidieť aj Zed. ,,Čo keby sme sa trochu skĺzli?" flochol na spoločníka počas toho ako sa mu chvost začal krútiť kade tade. Nicos bol pomerne nebojácnym vlkom, hlavne ak sa nejednalo o hlboké telesá vody. Aj keď sneh prakticky vodou bol, bolo to niečo úplne iné! A ryšavý vlk vôbec nemal náladu hádať sa sám so sebou o niečom čo ani nebolo dôležité. ,,Vyzerá to trochu zábavne, jato asi skúsim aj tak," nevydržal nakoniec, aj keď v hlave mohol počuť hlas sestry, ktorá ho karhala a pripomínala mu, že si môže zlomiť všetky nohy. Ale ak to zvládnu zajace, tak aj ja! Hrdo napol hruď a vybehol smerom do kopca akoby to bolo nič. Sneh pod jeho labami bol dostatočne pevný na to, aby si bol istý, že sa mu nos nezaryje do zeme okamžite ako sa zvalí dolu. Laby si zložil pod telo a nechal gravitáciu aby ho ťahala smerom dolu. ,,VIIIII," nadšene sa nechal počuť. Celkom bol aj prekvapený, že sa mu koža na predných labách nezodrala do krvi. Ale ako sa vraví.. darovanému koňovi na zuby nepozeraj? Alebo také niečo.
,,Tak to bolo ale dosť dobré nie? Tí ušiaci vedia čo robia," počkal na Zed, kým sa k nemu pripojili a potom pokračovali ďalej do západu slnka. Metaforicky.
> Ronher cez vlčie maky

Púšť cez Savanu >
Zed sa konečne rozhovorili a Nicos si skutočne užíval ich slová. Mal rád keď mal s niekým kecať aj keď mohli kecať vlastne o ničom. Niektorý vždy chceli hlboké rozhovory a tie menšie akoby ich urážali - Nicos bol tak trochu opačný. Hlboké myšlienky si nechával len pre tých najlepších priateľov. Doteraz nikto takmer nevedel ako mu jeho sestra chýba a už vôbec nikomu nepovedal, že sa bojí, že je mŕtva. Nakoniec to možno bolo aj dobre, ešte si to tak trochu stále nepripúšťal. ,,No, ja si myslím, že áno. Ale asi nie moc nadlho lebo som tvoj pach na území posledný rok moc neregistroval," obzrel sa smerom za svojim spoločníkom. Ich kroky už neboli také rýchle, nemali sa nakoniec kam ponáhľať a Nicos ani nechcel. Nakoniec spomalil dostatočne na to aby mohli ďalej kráčať rameno pri rameni. ,,Akože, popravde sme my dvaja zase tak veľa času nestrávili, tak nevime či ti budem môcť pomôcť," povedal seriózne. ,,Ale ak budem môcť, tak určite si povedz čokoľvek a urobím čo budem môcť," pousmial sa. On veľmi v tomto momente nevedel čo robiť. Jeho sestra by možno vedela, ale tá tu teraz nebola. A ani nebude. ,,Ale ak by si chcelo, možno by ťa Maple zobrala späť. To by možno šlo!"
> Dlhé uši cez meadre

Advent 3. - Úloha 6. Uteč pred zimou do teplých krajov
Uhelný hvozd cez savanu >
Oh jasné! Keď si nepsomínajú na mňa, tak ani nevedia čo je Sarumen! Nicos sa takmer bacil po hlave. Niekedy mu nebolo príliš jednoduché dať si dokopy dve a dve bez toho aby ich najskôr niekto nenaznačil. Ako teraz. Nevadilo to ale, aspoň sa mali o čom spoločne rozprávať. ,,Sarumen je svorka v ktorej žijem. A zhodou okolností sa tak volá aj les v ktorom sídli," začal svoje vysvetlovanie mladý vlk. Pravda bola taká, že mal celkom rád momenty kedy sa aspoň na chvíľu mohol hrať na múdreho - keďže väčšinou najväčšiu slávu práve v tomto zožala jeho sestra. Tá tu ale teraz nebola, tak mohol spokojne pokračovať. Ale ku cti mu snáď slúžilo aspoň to, že sa nevyvyšoval. ,,Aj keď teraz, ako som to povedal nahlas, si uvedomujem, že to asi nebude úplne náhoda," ušknul sa na Zed ponad rameno. Popravde, to rozhodne nebola náhoda, bol si takmer sto percentne istý.
Piesok pod jeho labami pekne hrial a jemu sa razom išlo omnoho lepšie. Aj keď pocit piesku medzi prstami nebol práve najpríjemnejší. V tomto momente mal dojem, že by sa najradšej vrhol na zem a poriadne sa v ňom vygúlal. Ale zase by sa mu okrem láb dostal aj pomedzi srsť. Ergh. ,,Je to pekná svorka. Veľká. A náš les je dosť veľký a hustý a jeden si musí zvyknúť na to kam klásť laby. Ale mám to tam rád," pokračoval. Všade naokolo nich pražilo slnko. ,,Hm, takmer až ťažko uveriť, že všade naokolo je zima. Najradšej tu zostať až do jari," smial sa, no dobre vedel, že mal svoje povinnosti, ktoré nemohol zanedbať. Snívať ale nakoniec mohol, nie?
Pomaly ale isto ich odklonil smerom späť, nemohli sa zase úplne rozmaznať. ak by tu zostali dlhšie, zima by sa zdala ešte viac studená ako predtým. ,,A čo sa vlastne stalo keď si nič nepamätáš? Alebo si nepamätáš ani to?"
> Eukalyptový les cez savanu

Advent 2. - Úloha 8. Ozdob vienočne nejaký stromček
Liliový palouk >
Vlk na neho pozeral pomerne nesmelo a Niovi trvalo možno až príliš dlho aby si uvedomil, že si ho Zed vlastne vôbec nepamätajú. Na tvár mu vyskočil trošku kyslý úsmev v tichom ospravedlnení. Aj keď.. neurobil nič zlé a ani nepripomenul niečo čo nemal, tak sa snáď nemusel kvôli tomu cítiť zle. ,,Eh, pardon. To som si neuvedomil. Som Nicos teda. Zo Sarumenu," ospravedlnil sa ako vlka viedol smerom do lesa. Nezastavoval ale, mali miesto kam sa chceli dostať, aj keď prechádzať cez tento les nebolo príliš super. Ryšavec tadiaľto chodil pomerne často, keďže les bol blízko jeho domova. Ešte stále mu niekedy srsť na chrbte vstávala. ,,Oh pozri aké je to tu nepekné tmavé všetko... Čo keby sme dačo ozdobili?" usmial sa na Zed. Pravda bola ale taká, že na ch reakciu príliš nečakal. Začal ňuchať na tmavej zemi, ktorá bola ešte aj teraz tak trochu premrznutá - nie však dostatočne na to aby tvorila pre mladého vlka problém. Nos mu zavadil o zeleno-čierno-sivé listy, ktoré bolo v zime pomerne ťažké nájsť. Šťastie bolo ale, že brečtan aspoň neopadával a tak mohol zastať úlohu reťaze. ,,Brečtan hej, to bude super! uškrnul sa sám pre seba popod nos a rovno aj začal jednu z haluzí ťahať až dokedy sa mu nepodarilo začuť hlasné puknutie. Nebol si úplne istý čo robili Zed, ale on bol aj tak pekne pohrúžený do svojej činnosti, ktorá si vyžadovala jeho pozornosť.
Stromy v tomto lese síce boli dosť vysoké, ale keď sa postavil na zadné laby, krásne sa mu podarilo dočiahnuť na dve najnižšie poschodia stromu. Natiahol teda brečtan na konáre a vydal sa hľadať ešte niečo ďalšie. V zime zase až taký veľký výber nemal a tak potiahol ešte zopár listov zoschnutej paprade, ktoré pridal k brečtanu a o pár krokov ustúpil. ,,Čo na to povieš heh?" zasmial sa a nad ich prácou spokojne zapískal. ,,Tak a pokračujeme!"
> Púšť cez Savanu

Advent 1. - Úloha 4. Zaspievaj niekomu koledu
Nicos mohol vidieť ako sa k nemu vlk blíži už zďaleka. Na primrznutej bielej tráve srsť Zed tak trochu vyčnievala - napokon presne tak ako tá Nicova, ale na to si už ryšavý vlk zvykol. Presa len keď žijete celý život s ryšavou srsťou, jeden s zvykne, že ste pomerne nápadný. Nevadilo mu to ale však, spokojne kmytal chvostom keď videl ako sa k nemu vlk blíži. Videl ich pomerne dávno, omnoho menších ako boli teraz a popravde si nebol práve istý čo s nimi bolo a nemal žiadne informácie o tom ako sa im darilo vo svorke. Ale popravde, to nemal už o dosť vlkoch. Vlci sa často navzájom zabúdali informovať. ,,Šťastie, zdravie, pokoj vlčí - vinšujem dnes vám!" Nicos nadšene vyhŕkol do spevu keď sa už Zed nachádzali vážne neďaleko neho. Jednalo sa vlastne o pozdravenie bez pozdravu a bol si takmer istý, že to pochopia. A ak nie, aj tak dobre. Nicos mal dobrú náladu a rozhodol sa to trošku bezočivo urobiť každého problémom. ,,Zďaleka ja idem, novinu vám krásnu nesiem, čo sa stalo dnešnej zime v meste Sarumen! smial sa ako dokončil svoju nôtu. To však nebolo všetko čo chcel svojej starej známej venovať. Teda.. neboli až taký veľký známi, Nicos sa ale správal pomerne familiárne takmer ku každému.
,,Sme sa už dlho nevideli. Ako sa darí Zed?" zaujímal sa s jemne naklonenou hlavou. Asi toho bolo skutočne dosť ak sa chceli uviesť do obrazu v tom čo sa s nimi dialo od ich posledného stretnutia. ,,Nepôjdeme sa niekam zahriať? Napríklad na púšť? Tá zima mi už teraz zalieza za prsty," odfrkol si. Ani si radšej nechcel spomínať na to aká zima bola minulý rok. Snáď v tento to bude lepšie!
>Uholný hvozd

December || 1 || Maki, Leo
Krpci nakoniec na jeho parohy nereagovali presne ako si predstavoval. Na jeho tvár sa predral nespokojný výraz a dokonca sa mu na ňufáku utvorila vráska. Ak by sa jednalo o neho v ich veku, bol by nad takou ozdobou takmer až vo vytržení! Zdalo sa, že dnešná generácia nevedela čo je super - a že Nicos nebol až taký starý. ,,Neviete čo je dobré kluci," uškrnul sa napokon. Nie, žiadny dvaja chlpáči ho nevyvedú z mieri. Na to bol ryšavý vlk až priveľmi kľudný. Ďalšia otázka jedného z mladých ale trošku prekvapila. ,,Ale hej, aj hady.. líšky a rosomáky tiež. Ale hlavne vlci," odpovedal mu hrdo. Vyskočil na laby a rovno sa aj prikrčil, udržujúc očný kontakt s Makim, ktorého meno ale nepoznal. ,,Teraz si predstav, že sa niekto plíži na území vašej svorky," začal sa pohybovať okolo dvoch vĺčat aby im ilustroval o čom rozpráva. ,,Ale nevie, že ho niekto videl a ochranca svorky je mu už v pätách! Myslí si, že už vyhral, že sa mu podarí čo zamýšľal," Nicos si svoje momentálne rozpoloženie pomerne užíval. Zatiaľ stále nerozumel prečo sa Mitsuovi vĺčatá tak veľmi nepáčia. Však je s nimi sranda. ,,A potom pred neho vyskočí ochranca s takými parádnymi parohmi na ramenách!" zastavil a vyrovnal sa, akoby prezentoval svoj postoj v momente keď si robí svoju prácu. Chvost vysoko vo vzduchu a na tvári rozhodný výraz. ,,Podľa mňa tieto parohy rozprávajú o sile a odhodlaní skoliť také veľké zviera. Niečo čo si zaslúži uznanie," jemne na nich žmurkol. Nakoniec ak nebudú vedieť oslavovať aj malé víťazstvá, tak sa budú mať len horšie. Alebo také niečo, Nicovi psychológia až tak veľa nehovorila. A možno tak trochu počítal s tým, že vĺčatá nevedia presne ako to s parohami funguje. Na to ale teraz nezáležalo! ,,A keby došlo k boju, aspoň ten vlk nemá priamy prístup k môjmu krku!"

// Troška mi je ľúto, že táto hra nebude canon joj xD

Sarumen >
Aj napriek tomu, že vyšiel zo svojho lesa, stále si držal Sarumen za chrbtom. Už mal obchodené snáď všetky lúky po okolí a stále mu boli vzácne. So svojim talentom odskakovať od všetkého mal vždy čo nové nájsť - nakoniec čo bolo viac? Nicos toto miesto poznal, v lete a najmä na jar žiarilo farbami kvetov a rovnako tak aj ich vôňou. Teraz však bola malá lúčka celá premrznutá, ako sa na listoch rastlín tvorila námraza. Čo tu presne robil ani sám nevedel, ale mal rád prehľad o tom čo sa deje na hraniciach aj keď úplne nestrážil. A zdalo sa, že z tejto lúky bol celkom pekný rozhľad aby sa dokázal pozrieť čo sa ktorým smerom deje. Nie žeby sa toho dialo nejako veľa - to bolo nakoniec dobré! Nech len bolo všetko pekne pokojné a nič sa nedialo. Zima sama o sebe vie byť pekne silným zážitkom ak sa práve rozhodne napadnúť dva metre snehu alebo bude mraziť, že vám aj oči zamrznú. Len nech všetci pekne zostanú doma a dajú pokoj. Ešte, že Nicos vedel, že brať si svoje vlastné rady aj tak nikdy nebude.

Nebolo jednoduché prinútiť sa odísť z úkrytu, ktorý bol tak príjemný ako tento. Nicos sa spoločne so Shahirom už hodnú chvíľu rozvaľoval na kožušinách a akosi čakal, že čas prestane plynúť a on bude môcť zostať takto ešte niekoľko mesiacov. Však čo bolo lepšie ako počas chladného veterného počasia ležať zababušený v chlpatých dekách? Pri predstave, že by mal ísť von ho takmer až striaslo, avšak čím ďalej tým si viac uvedomoval, že sa tomuto nakoniec nevyhne. Hlasno si povzdychol a zodvihol sa na laby. Jeho myseľ sa ešte len vysporiadavala s faktom, ktorý ho za chvíľu prepadne. ,,No Shahir, to bude zatiaľ asi všetko z našej náučnej jazdy," prihovoril sa novému kamarátovi, keď si bol istý, že už nespí. ,,Ešte toho bolo kus čo som ti chcel ukázať, no budem sa musieť pobrať. Aspoň zatiaľ," uškrnul sa. ,,Môžeme pokračovať keď sa vrátim, čo ty na to? Som zvedavý na tvoj výraz, keď to uvidíš," tešil sa ryšavý vlk a už sa skutočne prehovoril postaviť a vyjsť von. Náplasť bolo predsa len najlepšie strhnúť čo najrýchlejšie a bez otáľania.
> Liliový palouk cez Sarumenský les

November || 6 || Maki, Leo
Šteniat evidentne nebolo nikdy dosť a do ich spoločnosti sa pritiahlo ďalšie. Zdalo sa, že sa poznali, ich srsť bola postrašená podobnou farbou a tak aj Nicovi pomerne rýchlo došlo, že by sa mohlo jednať o súrodencov. Samozrejme, na ich konverzáciu to vôbec nebolo podstatné, keďže sa ryšavý vlk neplánoval vypytovať ani na to kde bývajú a ani moc na to čo sú zač. To by bolo takmer vrcholne nevhodné a hlavne tak trochu strašidelné. Aj keď na druhú stranu, Nicos si ešte stále len veľmi ťažko uvedomoval, že už je vlastne tak trochu dospelý a jeho vlčacie roky sú ďaleko za nim. ,,Hej, hej. Trénovanie sa vždy zíde! Potom budeš mať veľké svaly a také niečo," dokončil svoju vetu do stratena, keďže popravde ani sám netušil čo chcel svojimi slovami povedať. Vyrušila ho totižto otázka na jeho parohy, čo ho takmer okamžite naštartovalo. Tak veľmi rád rozprával o svojich parohoch! Popravde sa čudoval, že sa ho na ne nepýtalo viac vlkov - on si myslel, že sú super cool a to bolo hlavné! ,,Oh toto?" labou prešiel po lesklom paroží, ktoré bolo vyleštené od jeho srsti. ,,To je taká dekorácia, ktorú som si rozhodol nechať. Podľa mňa vyzerá dosť nebezpečne a vôbec nie divne!" zazrel na malého vlka, no veľmi rýchlo sa narovnal a ďalej hrdo pokračoval. ,,Pri moje práci ochrancu svorky si myslím, že je fajn keď vyzerám zastrašujúco."

November || 5 || Maki, Leo
Nicos sa zase pohyboval mimo svorky, v poslednej dobe to bolo takmer vždy. Už sa pomaly začínal cítiť blbo a pripravoval sa stretnúť s Maple. Síce si nebol istý čo by to skutočne niečomu pomohlo, to však asi nebolo úplne podstatné - hlavne aby sa on cítil lepšie. Preto sa chytil hneď prvého rozptýlenia ktoré sa mu dostalo do očí. V tomto momente to bolo vĺča, mladší vlk, ktorý sa ťahal nad zemou s niečím. Nicos si z diaľky nebol úplne istý o čo sa jednalo, to bolo ale nakoniec asi taktiež jedno. Všetko bolo jedno a všetko bolo super! Spokojne s krútiacim chvostom preskákal k vĺčaťu, bez toho sa obhliadal či niekde nie sú jeho rodičia.
,,Ahoj kamoš," pozdravil sa spokojne a až teraz si poriadne uvedomil čo vĺča robilo. Musel sa zasmiať. ,,Ty si ho teda zničil poriadne," uškŕňal sa nad koreňom, ktorý už asi viac nebude pre strom potrebný. Evidentne. ,,Skvelá práca, už určite nebude robiť tým stromom žiaden problém."

Sarumen >
Nicos si to cupital pekne rovno k úkrytu, ktorý pokladal za ten najkrajší. Pravda bola však, že nemal najmenšieho tušenia ako vyzerajú úkryty v iných svorkách, keďže v žiadnej nikdy nebol ak nepočítal práve svoju rodnú svorku. Na tú si už pamätal však len veľmi málo a ani sa k nej nejako extra v myšlienkach nevracal. ,,Máme tu niekoľko miestností - pre alfy, bety a ostatných trochu hlbšie vzadu. Ukážem ti sochu, ktorú máme v spoločenskej miestnosti," začal vysvetľovať čo sa kde nachádza. Vždy labou alebo chvostom ukázal na miesto o ktorom hovoril a snažil sa popri tom pôsobiť ako skúsený učiteľ. Pravda bola taká, že si svoju momentálnu pozíciu veľmi užíval a celkom sa mu pozdávala - nie dostatočne však na to, aby vymenil svoju pozíciu ochrancu. Aspoň zatiaľ!
Ryšavý vlk svojmu spoločníkovi taktiež vysvetlil koho to bola socha v ich spoločnej miestnosti a prečo tam vlastne je. Nakoniec mu ukázal miesto na zásoby a spomenul oheň, ktorý určite Shahirovi neunikol, keďže sa nachádzal v strede... No v strede všetkého. ,,Super miesto nie?" kukol na neho napokon s radostným úškrnom. ,,Chcel by si si oddýchnuť teraz? Lebo toto ešte nie je všetko a mám v rukáve ešte niečo!" spokojne sa posadil na kožušinu neďaleko ohňa, ktorý na jeho ryšavú srsť hádzal ešte viac hrdzavé odlesky. ,,Ale to kľudne počká a môžeme si kus pospať."