Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Advent 20. - Úloha 21. Zkus postavit Iglú
Remízky >
,,Hej, bude to asi okay vyriešiť tak. A Maple aspoň bude vedieť, že si ok a nebude sa musieť strachovať čo s tebou je," odpovedal ryšavec. Áno, ich plán znel celkom solídne, aj keď nevedeli čo z neho nakoniec zostane. Nicovi sa rátalo, že ho Zed nazvali svojim (akýmsi) súrodencom - najmä preto, že po odchode Danie už zostal sám. Síce mal ešte Stara a Nicka, ale nebol si príliš istý, ako vyzeral ich vzťah. Takto dostal akúsi externú validáciu, ktorú on evidentne potreboval aj keď si o ňu nedokázal sám povedať. No nič, ešte nebolo nič stratené a tým pádom sa mohlo stať čokoľvek! Áno, to bola energia, ktorú Nicos potreboval do svojho života!
Zed napokon zastali na zasneženej lúke a začali so zaujímavou otázkou, nad ktorou Nicos predtým ešte nepremýšľal. Noru? V snehu? To vážne? Najskôr jemne naklonil hlavu na stranu keď sledoval s čím začali, no netrvalo mu dlho aby sa k nim pridal. Vydal sa uťapkávať vonkajšiu časť stavby, ktorá sa mala stať ich ,,domovom" čisto metaforicky samozrejme, keďže Nicos bol viac ako len spokojný so svojou norou v Sarumenskom lese. ,,Ale neviem ako dlho by som vydržal v takom úkryte, však by mi odmrzol chvost!" smial sa, no aj napriek svojmu negatívnemu názoru spokojne pokračoval vo svojej práci. Išlo im to celkom dobre, až do okamihu kedy sa dostali do stavu, že im stenu začali padať. Nicos sa snažil jednu z vyšších stien udržať labami, no nakoniec mu aj tak sneh skončil na nose. ,No, nevyzerá, že by nám to chcelo držať," pridal sa ku konverzácii po tom čo si otriasol zo srsti všetok sneh, čo mu na nej skončil.

Advent 19. - Úloha 24. Najdi zlaté prase a přej si něco
Oceán >
Nicos nedokázal uveriť svojim očiam a hlavne teda aj ušiam. Akonáhle uvidel padať snehové vločky, napadlo, že sa jedná o jeho mágiu - nechcel to ale vysloviť nahlas. Ešte by to náhodou zakríkol a čo potom? Ale ihneď ako dané slová opustili ústa Zed, zdalo sa, že to bolo skutočne tak. ,,Wau, wau, wau!" ryšavý vlk sa takmer pocikal od šťastia a len veľmi ťažko sa mu strážil ten úsmev na tvári, ktorý sa mu ťahal takmer od ucha k uchu. On ovládal mágiu! On! Nicos zo Sarumnu! Síce i ešte nebol úplne istý ako a presne čo ovláda, ale to bola len otázka času kedy sa mu na to podarí prísť. To už ho tak strašne neotravovalo. Aspoň už konečne vedel, že nie je pokazený! Spokojne poskakoval za Zed akoby našiel význam svojho života, čo popravde nebolo tak ďaleko od pravdy. Ak by Nicos mohol, rozhodne by zbieral mágie ako pokémonov. Aj keď prvým krokom by asi bolo úplne pochopiť ako mágie presne funguje.
Tieto myšlienky boli presne aj dôvodom prečo si Nicos príliš nevšimol na akom mieste sa ocitli. Bol dokonca len niekoľko centimetrov od toho aby vrazil Zed do boku. Zastavilo ho až ich tiché zvolanie po ktorom sa mu oči vyjasnili a razom sa zase ocitol späť na svete. Oh. Oh! ,,Rozhodne jedinečné, wau," pripojil sa k nim a ticho sa prikrčil. Prasatá boli nebezpečné aj pre svorku a nie ešte pre dvojicu mladíkov, ktorý nevedia čo s voľným časom. Tento ale vyzeral úplne inak. Zvláštne a skutočne jedinečne! Prosím ťa len aby táto mágia nebola hoax alebo niečo skutočne reálne. ticho si povzdychol. Nicovi skutočne záležalo na mágii viac ako by si bol ochotný priznať. Keby ho teraz videla jeho sestra!
Až v tomto momente si uvedomil, že počas toho ako trávil čas so Zed, už tak veľmi na sestru nemyslel. A to bolo dobre. Asi. ,,Už máš premyslené, či sa chceš teda ukázať v Sarumene? Ja by som sa pomaly už aj pobral smerom domov. Chcel by som poriešiť niečo s Maple, tak ti môžem keď tak ešte chvíľu robiť bodyguarda," smial sa ako sa obaja začali vracať smerom na lúku.
> Oceán

Advent 18. - Úloha 16. Dováděj ve sněhu
Kopretinka >
Zed sa vrátili späť k ich konverzácii pri červenom jazere, aj keď on sa už moc vracať nechcel. Zdalo sa, že Zed už nejako ztrávili svoje pocity, ktoré im jazero prinieslo a malo konečne možnosť reagovať na to čo povedal on. Ryšavý vlk len pozeral pred seba a napokon ticho prikývol. ,,Ďakujem. Znamená to pre mňa veľa, skutočne. Aj keď to tak možno nevyzerá," jemne sa uškrnul, ako to robil veľmi často. Bolo pre neho pomerne jednoduché držať si masku radostného vlka a všetko ostatné posunúť kdesi preč. V rýchlosti pokrútil hlavou a pridal do kroku. Poklus sa ale veľmi rýchlo premenil na beh. ,,Vidím ťa na konci!" pozrel sa ponad rameno, aj keď nemal najmenšieho nápadu dávať si preteky. Ale nakoniec... prečo nie? Spod láb mu odskakoval sneh, asi tak trochu ako nejaké kamienky. Sneh bol hlboký a dostatočne čerstvý na to aby sa mu lámal pod labami. To mu ale nevadilo, bral to ako súčasť svojho rozhodnutia. Popri tom sa smial, ako dostal ranu do nosa od odskočeného snehu. Trochu sa rozkašlal a zabrzdil, pri čom sa mu podarilo zvíriť dostatočné množstvo snehu aby ho oblak takmer celého obklopil. ,,Teraz by ešte mohol začať padať sneh," preniesol si popod nos ako sledoval sneh, ktorý okolo neho dopadal na zem. Pomaly si hľadal svoje miesto. V tom momente sa okolo Nicosa začali objavovať nové snehové vločky, ale však nesnežilo! Na čele sa mu objavila jemná vráska. Čo? naklonil hlavu na stranu a hlasno vydýchol. Zvláštne, len čo je pravda. ,,Nesneží, že nie?"
> Kančí remízky

Advent 17. - Úloha 17. Obdivuj krásu zimy z útulného místečka
Červené jazero >
Nica celkom tešilo, že sa ich nálada o niečo zlepšila a v ich malej skupine zavládok viac menej pokoj. Teda, skutočne viac menej, lebo jeho samotného stále trošku škrelo, že jeho pocity takto nepríjemne vyplávali na povrch. Možno by si mal nájsť niekoho s kým by sa o tom mohol lepšie porozprávať, ale.. kto by to mal byť? Odpoveďou na túto otázku si nebol úplne istý a popravde, najradšej by sa ňou ani nezaoberal. Nakoniec len mykol plecami akonáhle mu oči padli na lúčku, na ktorej sa objavili. Bolo to krásne a skutočne ho to prekvapilo. Nakoniec sa nachádzali priamo pri Sarumene (takmer) a on tu nestrávil takmer žiaden čas? Nemysliteľné!
,,Toto vyzerá ako dobré miesto na odreagovanie," načal a zviezol sa na zem. Avšak ešte predtým zakopol do zľadovatelého snehu a urobil si malé hniezdo - dostatočne veľké na to aby na neho úplne neťahalo ale zase aj videl naokolo seba. Síce bolo pekne chladno, no dalo sa to všetko ešte pekne vydržať. Hlavu si položil na sneh a nechal pohľad aby mu prebehoval po okolí. Všetko bolo opadané snehom, dokonca aj ten obrovský kameň, ktorý sa týčil na severe. Kto vie ako sa tam dostal? ,,Pekné biele oproti tomu červenému jazeru. To bolo trochu divné," uškrnul sa. Svojim chrbtom bol otočený k jazeru aby ho nemal stále na očiach, jeden skutočne mohol hádať prečo. Ale takto to bolo fajn, Nicos si predstavoval všetku tu trávu, ktorá sa skrývala kdesi pod ich labami. Ak by nebol ten sneh taký krásny žiarivý, možno by mu aj bolo ľúto, že je momentálne zima. Ale to nič! všetko raz prejde, ako to už bývalo. A rovnako tak aj ich zastávka na lúke.
> Trávnatý oceán cez Tenebrae

Advent 16. - Úloha 7. Zaspomínaj na svoju prvú zimu
Ich nálada v tomto momente nebola zase úplne najlepšia, no ticho medzi nimi nebolo až také nepríjemné ako si jeden mohol predstaviť. Niekedy ticho mohlo liečiť, alebo to aspoň niekto vravel, Nicos si už nespomínal kto a či vôbec. A presne to bol aj jeden z dôvodov prečo sa mu myšlienky zase stočili smerom do minulosti. Už nemohol úplne ignorovať čo sa stalo a možno bolo pre neho aj lepšie ak sa mu tým podarí preniesť teraz, než by musel niekedy inokedy zase od začiatku začínať. Ryšavý vlk sa zhlboka nadýchol a privrel oči - jeho prvá zima.. Ak si dobre spomínal, to bola presne tá zima, o ktorej práve pred pár chvíľami rozprával Zed. Jeho život bol popravde celkom divoký, minimálne práve tie jeho prvé roky, keď sa naň pozrel takto s odstupom času. Zahmýril sa na svojom mieste, keďže cítil ako mu zase srsť na chrbtici vstáva dupkom. Keď sa povie prvá zima, predstaví si lavínu. A vlkov pod ňou. Vlkov, ktorých síce nikdy mŕtvych nevidel, no museli byť. Nie? Nevedel. V tom momente a vlastne asi ani teraz, nevedel čo presne robiť a teda ignorovať to a zabudnúť bolo jediné čo jeho vlčacia duša dokázala. A najradšej by to tak aj nechal ale bohužiaľ na to už bolo príliš neskoro. Nie, jeho prvá zima nebola vôbec super a mohol si za to sám. ,,Čo keby sme sa pohli nakoniec trošku? Je to tu také.. ponuré," pozrel na Zed, chvíľu počkal a vybral sa smerom preč. Ďaleko od spomienok, dalo by sa povedať.
> Kapradinka

Pozorne počúval čo vraveli Zed a aj keď sám nebol na dobrom mieste, skutočne dával pozor. Možno ich slová ani neboli priamo určené jemu, ale to nevadilo. Tak trochu sa mu tlačili slzy do očí, ani jeden z nich sa evidentne momentálne nenachádzal na najlepšom mieste. Nicos sa nehanbil a ani nebál plakať, prečo by aj? Aj keď to ale často nerobil, nevadilo to. Mal potrebu Zed objať, keďže keď sa on cítil zle, sestra ho vždy objímala - nebol si ale istý, či by to bolo vhodné a ani sa tak dobre zase nepoznali. Zahmýril sa teda na svojom mieste a miesto toho pozeral ďaleko do diaľky, aj keď nehľadel na nič konkrétne. ,,Myslím, že sme obaja tak veľmi reálny ako to len ide," odpovedal nakoniec. Bolo to tak, nie? Nicos nemal nikdy príliš záujem o filozofické problematiky, otázka či je on skutočne reálny mu nepripadala... reálna? Zdalo sa ale, že Zed na tom veľmi záležalo a on nebol typ čo by sa niečomu vysmieval. Napokon sa na nich usmial:,,Možno to môžeš brať ako objavovanie. Objavovanie seba samého? Urobilo by to tak trochu lepším?"

Advent 14. - Úloha 3. Pustit lodičku a řekni u toho osobní dojemný příběh, aby se svíčka zapálila.
Stredozemné >
Pri pohľade na krvavú hladinu vody sa Nicovi stavala srsť na chrbtici. Síce vôbec netušil ako je možné, že má voda práve takúto farbu, ale ani to nejako nechcel skúmať - bol si ale takmer úplne istý že táto situácia by mala nejaké úplne jednoduché riešenia, ktoré sa k nemu zatiaľ ešte nedostalo. ,,Ale poviem ti niečo čo sa u nás stalo, a ešte som to vôbec nikomu nepovedal," pristúpil k vode. Niekde na brehu jazera objavil malé lodičky, aj keď si nebol úplne istý ako vôbec vedel čo niečo také je, ale to nebolo v tomto momente podstatné. Keď už načali svoju minulosť, asi by bolo načase ísť all-out a konečne niekomu povedať čo ho ťažilo na srdci. Malú lodičku labou strčil na vodu a posadil sa. ,,Teda nebolo to úplne u nás... Keď som šiel sem, šiel som so skupinou z mojej svorky, ktorá sa rozhodla oddeliť a začať život sama. Ale jednu noc som sa od nich oddelil lebo som si myslel, že si budú myslieť, že som taký silný alebo také niečo. Teraz už tie dôvody vôbec nedávajú zmysel," povzdychol si. Skutočne, v tom momente ml dojem, že skutočne robil veľké veci, ktoré sa zapíšu do minulosti. Akoby niekomu skutočne záležalo na malom vlčati, ktoré ani poriadne nevedelo čo robí. Teraz už vedel a videl aké mali jeho rozhodnutia následky a najmä dokázal omnoho lepšie predvídať. A veľmi nerád sa vracal práve do tejto časti svojej minulosti. No akosi sa mu ani nedarilo ju úplne vytesniť. Sledoval lodičku, ako na nej niečo pomaly začína svietiť. Nezdalo sa mu to len? ,,Každopádne, keď sa ma vydali hľadať padla na nich lavína," hlboko vydýchol a trvalo mu niekoľko chvíľ kým znovu niečo povedal. Počuť svoje vlastné slová takto nahlas bolo akési.. uvoľňujúce a oslobodzujúce. Zároveň sa ale cítil ako zločinec aj keď možno čo sa stalo nebola jeho chyba. A ak by vtedy nezdrhol možno by v tej lavíne umrel aj on? ,,Super, čo?"

// Hej úplne v pohode :D ja som písala hlavne kvôli kalendáru

Advent 13. - Úloha 5. Postav vlkuláka
,,Myslím, že sme kráčali asi tak.. týždeň. Ale ťažko povedať či sme šli priamou trasou," odpovedal na otázku snažiac sa vyhýbať nepríjemným spomienkam, ktoré sa mu viazali na jeho príchod sem. Vtedy si myslel, že mu patril svet - ešte stále si to myslel popravde, niekde úplne vzadu v hlave mal stále akýsi božský komplex. Aj keď sa ho už naučil tak trochu krotiť a určite sa podľa neho nesprávať. ,,Treba cvičiť! Maple vždy vravela, že je to v značnej miere o tréningu," snažil sa Zed povzbudiť. Vždy mu šlo viac povzbudzovanie cudzích ako seba samého. Keď už spadol do akejsi smutnej nálady, veľmi ťažko sa mu z nej dostávalo. Po očku sledoval približujúci sa les, už sa nachádzali veľmi blízko a na oblohe ešte stále kde-tu bolo vidno slnko. Ale táto konverzácia ho bavila, čiže... ešte stále mali čo to prebrať! Nicos teda zastal, ich pohyb aj tak nebo príliš rýchly. Labkami začal dávať dokopy sneh, ako to vtedy robil na snehové gule, tentoraz bola ale tá guľa o dosť väčšia. ,,Opekať mäso? Huh, to je ale nápad," pozrel na Zed s nadvihnutým obočím, akoby im neveril. Však nakoniec to bola informácia pre vlkov nie až tak bežná. Počas toho pokračoval v tvorbe svojej guľky. Keď si povedal, že bola dosť veľká, začal tvoriť ďalšiu hneď nad tou prvou. Ak sa k nemu Zed pridali, uvoľnil im miesto a mohli vlkuláka robiť spolu. Ak by mu pridali dopredu nohy, nebola by socha tak ďaleko od podoby vlka. ,,Ale asi fajne, však každý má inú chuť, nie?" mykol ramenami. To čo iný jedli ho až tak veľmi nesralo. ,,Ak by sme mali čas, tak by sme mohli postaviť celú svorku. Ale mám dojem, že by ma to prestalo baviť veľmi skoro. A hlavne by mi odmrzli laby!" smial sa nakoniec. Mal dojem, že presne toto robili pred rokom či dvomi práve s Danie, no nedal by za to laby do ohňa. Popravde, s Danie robili veľké množstvo rôznych hovadín, na ktoré si už pomaly ani nedokázal spomenúť.
> Červené jazero

Advent 12. - Úloha 25. Okoštuj snehovú vločku
Medvedie jazierka >
,,V mojej domovine nemal mágiu nikto. Alebo som o tom nikdy nepočul keď som tam bol," pripájal sa do konverzácie kde mohol, nakoniec presne na to sa vybrali na výlet! Teda, okrem iného. Pravda bola ale taká, že ryšavý vlk si už veľa z domoviny nepamätal a ani mu to príliš nevadilo. Sledoval ale ako sa začali snažiť aj Zed a netrvalo dlho aby mu v očiach vyskočili malé ohníky. Aké cool to bolo, huh?! ,,Wow Zed, to je perfektné," takmer až cítil ako mu za očami navierajú slzy. Všetkých koho poznal mali nejakú mágiu a teraz dokonca aj Zed! Nech už to bola akákoľvek mágia, to bolo Nicosovi jedno. On by sa sám uspokojil s čímkoľvek, len ak by vedel, že nie je úplne... poškodený? ,,Kiežby to bola pravda ale. Budem ti veriť a ešte sa nevzdávam!" nechal sa počuť napokon ale kdesi vzadu v hlave mu stále zostávala táto myšlienka.
Všade naokolo nich padal sneh, bolo to krásne. Aj keď sa už pomaly blížili k Sarumenskému lesu, ešte mali pomerne dlhú cestu pred sebou. Stredozemná planina bola obrovská a preto na nej padajúci sneh tak krásne vynikal. Nicos pridal do kroku aj keď sa zase domov až tak neponáhľal - pohľad mal vyvrátený k oblohe a sledoval ako mu snehové vločky padali popri nose. V rýchlosti sledoval čo robia Zed, nakoniec sa ale rozbehol a vyskočil do vzduchu. Jeho tesáky sa zaklapli vo vzduchu zatiaľ čo na jazyku mu zostal pocit chladu. Bolo veľmi ťažké presne určiť koľko vločiek sa mu podarilo chytiť keďže sa mu v teple jazyka rozpustili takmer okamžite. Aspoň mu však po nich zostala vlhkosť, ktorú mohol využiť.

Advent 10. - Úloha 20. 20. Zkus v sobě najít/použij Vlčíškovu magii
Rozkvitnuté lúky cez Mahtae juh >
Nicos mal dojem akoby sa v snehu až takmer vykúpal popri tom ako sa so Zed obhadzovali snehovými guľami. Alebo akýmikoľvek inými tvarmi, nakoniec to bolo úplne jedno, keďže sa všetky aj tak rozprskli na ich chrbtoch. Chrbtoch alebo tvárach, kde sa im podarilo trafiť, to bolo dobré! Aj napriek tomu, že len pred pár dňami prechádzali po tomto území, zdalo sa akoby sa tak trochu zmenilo. Voda všade naokolo nich bola zamrznutá, aj keď Nicos nedokázal povedať aká hrubá vrstva ľadu.
Ryšavec sa priblížil k vode a sklonil sa aby mohol skontrolovať svoje šance. ,,Myslíš, že je ľad už dosť pevný?" pozrel smerom na Zed, aj keď nečakal na ich odpoveď príliš dlho. Labu položil rovno pred seba, no strach z vody mu nedovolil presunúť celú svoju váhu na predné laby. Nakoniec sa odtiahol. ,,Ale nebolo by zaujímavé ak by sme dokázali ovládať ľad?" pokračoval vo svojich slovách, nechávajúc dosť priestoru pre Zed aby sa pripojili do konverzácie. ,,U nás vo svorke bola jedna vlčica, ktorá dokázala ovládať oheň," spomenul si na vlčiu, ktorá bola takmer rovnako ryšavá ako on. Jenna bolo jej meno? Možno? Bolo to už dávno a ich stretnutie bolo veľmi zbežné.
Nicos sa pohodlne postavil s labami tvoriacimi širokú základňu jeho tela, akoby očakával, že sa na neho niekto vrhne. Hlavu vyvrátil vyššie a pohľad zameral na popadávajúce vločky všade naokolo nich. ,,Sneh? Počuješ ma? Teraz som tvoj pán a musíš ma počúvať! Urob tu predo mnou snehuliaka!" vyslovil so smiechom, no svoje slová myslel taktiež smrteľne vážne. Oči mal pevne nastražené na akýkoľvek pohyb vo snehu, no nič sa nedialo. Čo si ale nevšimol bol fakt, že sa naokolo neho začalo tvoriť o niečo viac snehových vločiek - proces nie tak úplne viditeľný avšak dosť nenápadný na to aby si ho niekto kto nevedel čo hľadá nevšimol. Sneh sa snažil vyplniť vôľu svojho pána, avšak samotný pád bol príliš slabý na to aby sa jeho sny boli vypočuté. No nič, aspoň čo-to vyskúšal.
,,Huh.. asi nič. Som mal dojem, že sa aj mne nakoniec podarí mágiu ovládať, ale asi mi to nie je súdené úplne," uškrnul sa, no na tvári mu bolo vidieť smútok. Od momentu čo sa tu po prv raz objavil a zistil, že niečo také ako mágia existuje, nechcel nič iné ako dokázať to tiež. Hlavne teda tá hmla Sarumenská mu bola ľúto. Kvôli nej sa nútil šplhať po rebríčku hierarchie horevíš, ale zatiaľ sa mu nič neukazovalo. Možno by mu konečne niekto vedel a mohol pomôcť? Možno Maple?
> Stredozemka

Advent 9. - Úloha 13. Zúčastni sa guľovačky
Armenské cez Topole >
Nicos sa musel nad poznámkou Zed schuti zasmiať. Nakoniec predstava, že by jeden z nich bol stromom bola pomerne zaujímavá a nevídaná. Ryšavý vlk mal dostatočne silnú fantáziu na to aby si dokázal sám seba a dokonca aj svojho spoločníka predstaviť ako zástupcov vysokých jedličiek. Alebo niečoho takého, nakoniec ako ďaleko jeho znalosti o stromoch bolo otázne. Nebol úplne vymletý ale na druhú stranu, niektoré stromy vyzerali takmer rovnako. Ani si však poriadne nestihol všimnúť kedy napadalo tak veľmi veľa snehu.. aj keď to dávalo zmysel. Nakoniec, však sa šmýkali po kopcoch už v momente keď sa stretli. Teda takmer vtedy, hej.
Ryšavec jemne spomalil, nechal Zed aby sa dostali už takmer pred neho. V tom momente sa bleskovo sklonil k zemi a zahryzol do snehu. Zopár chumáčov sa mu dostalo rovno aj do nosa, držal sa však aby sa mu nekýchlo. Sneh na podnebí stlačil jazykom až do momentu kedy sa z neho nevytvorila masa podobná guli a následne ju vypľul na zem. V rýchlosti ju zakotúľal do snehu aby získala o niečo príjemnejšiu štruktúru a rovno ju hodil Zed do chrbta. ,,Ha! Dostal som ťa!" smial sa a bez čakania na reakciu Zed sa rovno pustil do tvorenia ďalšej guli. Na svojho ,,nepriateľa" až tak veľký pozor nedával, tak bolo dosť možné, že sa razom sám stal jednoduchým cieľom. Ak by na neho skočili, asi by si nechal aj hlavu zaraziť do snehu. Akonáhle mal urobené nejaké zásoby, vrhol sa s nimi späť na Zed. Či sa trafil bolo otázne, jediné čo vedel na sto percent bolo, že mu takmer odmŕzal ňufák. ,,Dobre, dobre, dobre! Vzdávam sa!" smial sa, keď sa im obom minuli náboja a snáď aj trochu energie na hru. Nebolo od veci sa na kus zastaviť a zabaviť. Zase. Nakoniec, nemali sa kam ponáhľať.
> Medvedie jazierka cez Mahtae juh

Advent 8. - Úloha 11. Popovez někoho na provizorních sáních
Severný Galtavar >
Malá skupinka kráčala smerom na juh. Síce šli skoro rovnakým smerom akým sem prišli, Nicos ich tentokrát zobral akýmsi iným smerom a tak miesto k rieke sa dostali do nejakých zarastených kopcov. Teda, viac menej zarastených, ako to len kopce dovoľovali. Rozhlad do diaľky tu bol strašný, ale Nicos akosi vedel, že ak pôjdu stále za nosom, tak sa niekam dostanú. Áno, jeho logika bola niekedy až neskutočne ostrá, kto by to aj bol čakal. ,,Urgh, asi sme niekde urobili zlú odbočku," uškrnul sa. V jeho mysli takmer nič nebolo problémom a často všetko čo sa dialo bral veľmi pragmaticky. Jednoducho ich akceptoval ako sa mu diali a často nad všetkým len hodil labou. Nakoniec, zatiaľ sa mu podarilo zo všetkého dostať s čistým kožuchom a to bol úspech. ,,Ale do cieľa sa dostaneme, nebojme sa," prikývol na svoje vlastné slová a spokojne pokračoval medzi stromy.
Ako sa rozhliadal okolo seba, zase mu niečo napadlo. Kde tu bola kôra na stromoch tak trochu odlúpnutá, vyzeralo to, že by stačilo len do nej postrčiť a ona by sama spadla na zem. ,,Dostal som nápad. Zase blbý, ale to prežijeme," flochol na Zed a napokon rovno aj žmurkol. Jeho nápady v poslednej dobe boli skutočne na hranici bláznovstva. Aj napriek tomu sa vybral rovno ku stromu a ňufákom do kôry tak dlho dobiedzal, až sa pred ním zviezla na zem. ,,Bude to ako to kĺzanie sa so zajacmi, ale takto si aspoň nerozbijeme nosy!" pozrel ponad rameno smerom k Zed a rovno začal ťahať kôr na najbližší vrchol kopca. ,,Teda, ak to nenapálime rovno do stromu," kývol smerom na Zed a labou poklopal na miesto na kôre za svojim zadkom. Akurát dostatok miesta na to aby sa k nemu jeho spoločník zmestil.
Krv sa mu nahrnula do uší ako sa im podarilo spustiť dolu kopcom. Skutočne sa nejednalo o dlhé kĺzanie po snehu, no dostatočne dlhé na to aby sa mu do krvi nahrnul adrenalín. Jeden raz sa dokonca vyhli jednému zo stromov o taký malý kúsok, že mal ryšavý vlk pocit akoby za sebou nechal mláčku. ,,Cítim sa byť veľmi živý," smial sa, akonáhle zastali na mieste a on sa rovno zvalil do snehu. Srdce mu stále búšilo, no netrvalo dlho kým sa trošku upokojil. A potom bola už len otázka niekoľkých minút, kým sa vybrali ďalej smerom na juh.
>Rozkvetlé lúky

Ragar >
Nicos bežal smerom dolu z hôr, kde strávil takmer celú noc. Síce sa nemal kam ponáhľať no chcel ešte stihnúť Zed. Nechcel aby na neho tak dlho čakali, respektíve si nebol úplne istý, čo na neho skutočne bude čakať. Pri vychádzajúcom slnku nebolo zase také ťažké zahliadnuť svojho doterajšieho spoločníka, ich tmavá srsť na bledom snehu bola pekne viditeľná - nakoniec, presne tak isto ako tá jeho! Nabral rovno smer teda ku Zed a spokojne sa pri tom uškŕňal. ,,Viem, síce, že nepreferuješ výšky, ale bolo to tam fest pekné!" povedal hneď ako sa stretli. Rovno sa aj posadil, celú cestu smerom dolu bežal a potreboval v chladnom vzduchu chytiť dych. ,,Máme ešte niečo na pláne alebo sa budeme len tak motať?" pýtal sa popri tom ako sa rozhliadal po okolí. Nič zaujímavé teraz v tomto momente nevidel. Zacvakal ušami ale aj napriek tomu sa postavil na laby, nakoniec nechcel aby sa do neho zase zahryzol mráz. ,,Alebo by sme sa pomaly pobrali smerom späť k Sarumenu? Možno sa nám podarí stretnúť Maple," navrhol. Počkal na reakciu Zed a pomalým klusom sa vybral smerom na juh.
> Armanské hory

Advent 7. - Úloha 22. Vyprav se v noci na vrchol Ragarských hor a vyj na měsíc
Galtavar >
Zed ho nakoniec nenasledovali, čo bolo smutné, ale nakoniec mu to až tak nevadilo. Výhľady mohli byť krajšie, ak by nebola noc. Možno potom by sa mu podarilo vidieť až kdesi do diaľky kde sa mal nachádzať Sarumenský les. Aj keď, Nicos sa neplánoval ísť pozrieť až na vrchol - s výškou problém nemal, časť svojho detstva strávil medzi horami. Teraz si aspoň dokázal zaspomínal práve na tieto časy, zatiaľ čo sa mu laby zabárali do snehu. Hviezdy na nebi mu ale osvetľovali cestu smerom nahor a preto sa mu išli aspoň o niečo lepšie. Bolo mu ľúto, že jeho spoločník s ním nešiel hore, ale možno to tak aj bolo lepšie. Nicos aj tak nemal náladu sa o niečom baviť, keď mu výhľady kradli dych. A napokon! Keď sa vráti späť dolu a Zed budú na neho čakať. Ak na neho budú čakať, tak im to všetko porozpráva.
Ryšavý vlk si našiel kameň nad jedným z prepadlísk v horách a vyklonil hlavu smerom ku hviezdam. Už si nespomínal či vyzerali rovnako ako u neho doma. Aj keď jeho domov bol teraz už tu. Nicos teraz zaklonil hlavu a spokojne zavyl. Nebol si istý, či ho môže niekto počuť alebo nie a bolo mu to jedno. Mesiac mal nakoniec presne takýto vplyv na vlkov, alebo sa také niečo aspoň hovorilo. Nicos nemal najmenšieho tušenia či to bola pravda alebo nie, každopádne vytie na mesiac ho potešilo. ,,Škoda, že tu nie si Danie.." povzdychol si nespokojne Skutočne by na ňu mal prestať už myslieť. Ešte niekoľko minút zostal sedieť na svojom kameni a nakoniec sa vybral smerom dolu.
> Galtavar