Gallirea - Příspěvky uživatele

Pohľad mu stále sedel na chlpatých kožušinách, ktoré ho k sebe ťahali ako nejaké obláčiky, sestra však evidentne nedokázala čítať jeho myšlienky a miesto toho aby sa obaja pohrúžili do sladkého spánku, rozhodla sa aj napriek bolesti brucha ďalej skúmať. Tentoraz však vnútro nory v ktorej sa stále rozoznievali tlmené hlasy vlkov nachádzajúcich sa tam spoločne s nimi. Nicovi nebolo jasné prečo sa Danie stále niečím zamestnáva, no jeho dohady boli také, že práve akási práca ju zamestnáva dostatočne na to aby nerozmýšľala nad svojim problémom - preto príliš neprotestoval a so sklonenou hlavou ju nasledoval k soche, ktorú si predtým poriadne ani nevšimol. Predtým mal dosť pozornosti upriamenej na niečom úplne inom než aby sa ponáral do tieňov nory a ich zákutí. Predsa len na tomto mieste prežil ani nie poriadne dve noci a tie skutočne využíval na nabratie sily. Ak by nebolo jeho ryšavej sestry, možno by prešlo aj zopár mesiacov kým by sa mu podarilo zaregistrovať sochu okolo ktorej každým dňom prechádzal. ,,Som sa na to nepýtal ešte," odpovedal sestre na otázku s hlavou vyvrátenou smerom ku kamennej soche a popri tom svojimi žltými očami prehľadával tvar vlka čo pred ním stál. Asi sa jednalo o niekoho veľmi dôležitého keď si vyslúžil svoju sochu v jednej z hlavných častí svorky - priamo v úkryte. ,,Čo keby sme tu nechali tie kvety čo sme našli?" spýtal sa sestry. ,,By to mohlo byť tu potom pekné celkom."

Sarumen >
Nálada v úkryte bola ťaživá a len veľmi ťažko sa prehliadala. Nicos sa snažil na seba čo najmenej upozorniť a preto hlavu s vetvou v papuli držal omnoho vyššie ako by to robil normálne - všetko preto aby sa haluzovina neťahala po zemi a nezanechávala tak naokolo seba veľmi typický zvuk vláčenia po zemi. Sestra ho nasledovala, bolo mu to jasné keďže mali obaja veľmi jasný cieľ a to bolo dostať sa do nory. Popravde sa o to pokúšali takmer celý deň, no vždy keď sa už-už dostali k nore, vždy ich niečo zastavilo a ich ďalší kurz stočilo úplne iným smerom ako mali naplánované. Nie žeby sa mladý vlk nejako sťažoval, to určite nie, predsa len to bol práve on čo prosíkal ako najlepšie vedel, že nech idú skúmať okolie. V tom momente však nevedel, že ich rýchly postup bude zmarený bolesťou brucha Danie a že sa nedostane tak ďaleko ako by sa dostal ak by jej nič nebolo. Tak či onak však deň, ktorý sa pomaly začínal preklápať k večeru nebol tak premárnený akoby si mohol niekto myslieť.
Zložil vetvu na miesto odkiaľ Maple predtým nejaké brala a potichu si povzdychol. Dalo sa vycítiť, že úkryt bol omnoho plnší ako tomu bolo predtým čo sa im odtiaľto podarilo ráno odísť. ,,To stačí, nie?" zašepkal smerom ku sestre a pohľadom sa presunul po jaskyni smerom ku kožušinám. Už takto z diaľky vyzerali úplne pohodlne a popravde by nepohrdol ak by sa po dlhom dni plnom skúmania mohol do nich zložiť. A možno to tak aj urobí, aj napriek tomu, žeby sestra s jeho nápadom nesúhlasil. O tom však pochyboval.

Danie sa obraňovala nie príliš príjemným spôsobom a Nicosovi začínala už skutočne liezť na nervy. Mala jediné šťastie, že jej bolo ešte stále zle a on ju tak nemohol uhryznúť do nohy akoby to urobil ak by jej nič nebolo. Jediné na čo sa zmohol boli tiché pohľady o ktoré jeho sestra už určite ani nezavadila pozornosťou. Predsa len ich po nej hádzal pomerne často a tak mala možnosť si na ne už zvyknúť alebo ich úplne ignorovať. ,,Môžeme, myslím, že Maple minule nejaké použila, tak ich aspoň nahradíme," pritakal ako sledoval sestru predierať sa ku kvetinám, ktoré tak skvele skryla, že mala sama problém ich následne v danej skrýši nájsť. Miesto toho aby jej šiel pomáhať s kvetmi, ako správny, silný a najmä hrdinský samec sa pobral na zvieranie dreva, čo by na sestru nenechal, určite nie najmä v tejto chvíli kedy jej ešte stále bolo poriadne zle a dávala mu to jasne najavo. Chytil jeden z väčších konárov ako najväčší hrdina a začal ho kmásať zo strany na stranu. Veľmi rýchlo si uvedomil, že si asi pre svoje zuby naložil príliš veľa a nebude schopný danú vec odtiahnuť ani len zopár metrov, nieto ešte úplne do úkrytu. Nebol by to ale on, ak by sa o to minimálne nepokúsil - na svojom egu si zase až tak nepotrpel a tak mu nevadilo povedať, že na niečo nie je dostatočne silný. ,,Ale notak!" zanadával, no ihneď ako svoje slová vyslovil, nasledoval po nich hlasné zvuky zlomeného dreva a vlčieho teľa padajúceho na zem. V rýchlosti vyskočil na laby a veľmi silno stískal zuby, aby nezačal kňučať - nie len že si narazil zadok, ešte mu odlomený konár hodil aj frčku do nosa. Možno mal skutočne radšej zapierať niečo menšie než bojovať ako Dávid s Goliášom. Jemné slzy sa mu objavili v očiach ako sa pokúšal narvať si urvaný konár do úst a zmiznúť do prítmia nory kde si bude môcť oči otrieť o niečo nenápadnejšie. Chvost s a mu aj napriek tomu ťahal takmer medzi zadnými labami. ,,Poďme už," vyzval sestru ticho a bez čakania na odpoveď sa za ústavného žmurkania pobral do nory.
> Sarumenské skalisko

Na miesto kde sa predtým nachádzali sa dostali pomerne rýchlo a nebolo debaty o tom, že sa skutočne jednalo o presne tú časť lesa a presne tie stromy od ktorých pred nejakým časom odišli. Slnko bolo ešte stále vysoko na oblohe čo znamenalo, že nemohli byť preč dlhšie ako len hodinu a ani to nie - Nicos ich po ceste k úkrytu jazveca a späť popoháňal aby išli rýchlo, chcel sa vybehať a možno niekde v kútiku duše dúfal, že pohyb pomôže sestre dostať sa z bolesti bruška, ktorá ju nepríjemne sužovala odkedy sa ráno zobudila. Prognóza však nebola príliš dobrá, od ráno prešlo už mnoho hodín a s pohybom slnka jej bolesť neodchádzala, dalo sa teda pochybovať že sa to teraz razom zázračne zlepší. ,,To akože vážne?" neveriacky zacvakal ušami a pozrel na sestru akoby očakával, že sa razom začne smiať a povie mu, že si z neho robí len dobrý deň. Tento okamih však neprichádzal a on začínal pochybovať, že sa jedná o vtip. A potom mu bude niekto hovoriť, že on je z ich rodiny ten najviac roztržitý! Akoby jej nehovoril ako sú tie kvety dôležité a akoby to nevedela aj ona sama! No, klamal by ak by povedal že v tomto momente nebol zo sestry sklamaný - a že to sa tak často nestávalo. ,,No nič, tak hľadáme," mykol plecami napokon a nos postrčil k zemi aby mohol prejsť všetky miesta ktoré by mohli mať na sebe pach ich kvetiniek. Našťastie lokalizovať zdroj nebolo až také zložité ani pre šteňa, ktoré nemalo ešte veľa skúseností. Predsa len žiadne iné kvety v okolí neboli.

Musel sa sestre uhnúť keď sa von drala ako buldozér, veril že ak by tak neurobil, skôr či neskôr by ho zarazila do snehu v ktorom nakoniec skončila práve ona. Nicos sa neudržal a začal sa smiať, presne tak ako by to urobil každý brat ak by sa niečo podobné stalo jeho sestre - predsa len ako sa vraví ,,brat ti pomôže, ale až keď sa dosmeje". Našťastie sa však nezasekla, tak ju Nico nemusel zas a znovu ťahať von za kožu na krku ako to robila kedysi ich mama. Teraz už však boli dávno veľmi veľký na to aby ich niekto len tak zodvihol v zuboch zo zeme a jediné čo sa dalo bolo maximálne ťahať sa po zemi. Nebola však potreba a Danie sa so svojim zadkom veľmi rýchlo zjavila vonku a zas veľmi rýchlo skončila na hromade snehu. ,,Aby si si laby nepolámala," upozornil ju, no v tomto momente boli jeho slová akoby pridával ďalšie polienka do ohňa a on si to veľmi dobre uvedomoval. Skôr ako však do neho stihla sestra niečo hodiť alebo ho uhryznúť do chvosta, rozutekal sa pomedzi stromy medzi ktorým sa doteraz predierali na presne opačnú stranu. Tentoraz si však bol ale úplne istý, že ide správnym smerom, najmä teda z dôvodu, že cítil ich pachy zachytané na okolí a najmä vlhkom vzduchu. ,,Dúfam, že si tie kvety neskryla tak dobre, že ich nebudeme vedieť nájsť," zakričal ponad rameno ako sa pokúšal predierať stále bližšie k úkrytu Sarumenskej svorky. Nevedel však povedať ako veľmi budú jeho slová pravdivé. Koniec koncov nebol to on, ktorý kvety na mieste skryl.

Zostal stáť za chrbtom Danie zatiaľ čo sa ona pokúšala dostať na správne miesto kde by mohla veveričku vyklopiť a zabudnúť že existovala. Zas a znovu sa chytila vedenia akoby on nevykonal dostatočne dobrú prácu pre ňu a miesto toho všetko musela robiť sama. Kým sa na neho nepozerala, rozhodne si neodpúšťal grimasy, ktoré jej vedome venoval avšak tak aby ich ona nemohla vidieť a tak sa teda vyhol ďalšej hádka, ktorá by nasledovala. Alebo minimálne výmena názor, potom už záležalo len na tom ako dané veci beriete. ,,Aby si sa tam nezasekla, druhý krát ťa vyťahovať už nebudem," upozornil ju urazene, no dobre vedel, že ak by sa jej niečo tam dolu stalo, on by bol prvým vlkom ktorý by sa vrhol ju zachraňovať. Musel však hrať formu nie len pre seba ale najmä pre ňu, aby jej nenarástol ešte vyšší hrebienok ako mala doteraz. Nie žeby už teraz bol nejako extra malý, že áno. Jej výlet netrval ani tak dlho, no Nicos čakanie nevydržal a po pár desiatkach sekúnd strčil hlavu predsa len pod zem aby sa pozrel akú zábavu mu sestra kradne a užíva si bez neho. ,,Zasekla si sa?" pošťuchol ju slovami a popri tom sa zachichotal. Neplánoval sa ťahať do hlbín nory, no ani neplánoval dať Danie pokoj. Keď sa za ním vybrala cez polovicu zeme, tak nech si skutočne užije Nicosovu prítomnosť. ,,Môžeme už ísť? Niekto nám tie kvety fakt ukradne."

Počas cesty lesom ho poslušne nasledovala aj keď si zas od času niečo zamrmlala popod nos. Nicos sa ale nezaujímal, on vedel kam má ísť a presne toho sa aj držal. Niekto by mu však mohol protirečiť, že predsa len so zatvorenými očami príliš ďaleko nedostane - on by však veľmi rýchlo oponoval že cestovanie je skôr o pocite ako presných inštrukciách. Predsa len ako holuby dokážu vždy nájsť svoje hniezdo po tom čo letia zbierať všelijaké hlúposti aby mohli nakŕmiť svoje mladé! Fakt, že sa v tomto prípade jednalo k úplne iné zviera dokonca aj úplne iný živočíšny druh, bol nerelevantný. Minimálne teda pre Nicosa vykračujúceho si dopredu akoby sa nechumelilo a v lese nebola zima ako v ruskom filme. Slnko kde tu presvecovalo pomedzi stromy a ak by nebolo vysokých kôp snehu, nejeden by možno aj uveril, že sa jar nezadržateľne blížila. ,,Ale notak!" zaprotestoval akonáhle sa jeho sestra chcela zas a znovu chytiť kormidla a zobrať mu všetky moc z jeho bielych láb. Nespokojne na ňu vrhol dlhé pohľady, ktoré ju mali uzemniť, no sestra ho poznala dokonale dobre na to aby ich dokázala s hračkou úplne odignorovať. ,,Danieeee," kňučal jej za ušami, no aj napriek nesúhlasu ju začal nasledovať. Čo iné si aj v tomto momente mohol dovoliť, že áno. Ihneď ako sa ale podarilo jej objaviť ten správny strom, nahnevane sa zháči. ,,To je len preto, že som ti ukázal ten správny smer," obraňoval sa a napokon položil mŕtvu veveričku na miesto kde patrila.

Sestra za jeho chrbtom sa zase o niečom strachovala, on s prevrátením očí však nereagoval a radšej sa venoval svojej povinnosti aby sa nepotkol na vysokých koreňoch hrubých stromov a nerozbil si nos či neurobil z veveričky veveplacku. Dvíhal teda laby vysoko a sám si seba predstavoval možno až priveľmi majestátne na to ako veľmi chromo kráčal smerom dopredu. Bol si však takmer úplne istý, že idú spoločne za tým dobrým smerom, že si najskôr ani len nevšimol, že zopár minút sestra nebola za jeho chrbtom. Uši mal nastražené dopredu aby dával pozor na všetko čo by ich mohlo ohroziť spredu, že úplne zabudol na existenciu ďalších troch strán okolo seba. Mali však obaja šťastie, že sa napokon predsa len rozhodli zostať na území svorky, ktoré často bývajú tie najbezpečnejšie miesta - najmä teda pre ich vlastných členov, ktorými Nicos spoločne so sestrou boli. ,,Áno, ver mi!" upozornil sestru, ktorá začínala pochybovať o jeho navygačných schopnostiach. Našťastie si však on veril a nenechal niekoho aby mu povedal niečo iné. Veľmi dobre vedel, že ide správnym smerom! Nedokázal však povedať prečo si tam myslí, jednoducho to vedel. ,,Mám skvelý orientačný zmysel, nemáš sa čoho báť," precedil pomedzi zuby mierne urazene, no pre svoje osobné dobro sa rozhodol nebrať si jej obavy k srdcu. Veď predsa len išlo o Danie, ktorá nedokázala myslieť pozitívne ani keby veľmi chcela. ,,A ak by sme sa náhodou stratili, tak zavyjeme. Maple povedala, že ona počuje všetko," uškrnul sa na sestru ponad rameno a pridal do kroku. Už neboli tak ďaleko.

Kvetinky sa im podarilo dostať na hromádku a v tom momente sa na neho Danie otáčala s prosbou. Klamal by ak by povedal, že pod jej otázkou mierne nepovyrastal a nenapol sa mu hrdo hrudník. Predsa len bol tým hrdým prieskumníkom za akého sa on sám mal a teraz ho začínala akceptovať aj sestra! Čo viac si len mohol želať? ,,Jasné, že si spomínam!" nadšene nadskočil a labky mu počas radostného tanca robili tippy-tappa ako to už často býva. Tešil sa, že mohol mať nad sestrou zas a znovu navrch, aj keď on by jej to pred oči nikdy nepredkladal. V ich súrodeneckom vzťahu obaja vedeli kde majú svoje miesto aj napriek tomu, že sa často handrkovali aby si to ujasnili presnejšie - bežné myslenie však napokon aj tak vyhralo a obom bolo rýchlo jasné, že každý je lepší v niečom inom a tak je to dobre a správne. ,,Nechajme kvety tu, potom sa po ne vrátime. Inak by sme ich určite rozmágali," pohodil hlavou, zas a znovu z jeho úst vychádzali príčetné veci. Chvost mu teatrálne stál vyššie vo vzduchu ako sa pomaly ale isto stával vodcom ich malé výpravy za dobrodružstvom a najmä pohrebom veveričky, čo v podstate ani nebolo vôbec potrebné. Nadšenie sa vo vzduchu okolo Nicosa dalo krájať. ,,Vezmem ju!" ponúkol sa a chytil malého hlodavca za chvost aby sa mohli čo najskôr vybrať pomedzi stromy a nájsť to správne miesto na posledný odpočinok. Nie ich. Snáď. Bez ďalších slov sa pobral smerom ktorým si myslel, že má ísť, veril si keďže orientovanie sa v priestore mu vždy prirodzene šlo.

Sestra jeho slovám ihneď vzdorovala a popravde sa nebolo čomu čudovať a Nicos úplne jej reakciu očakával, nie žeby sa im často podarilo dohodnúť na nejakých veciach že áno. S povzdychom si zas a znovu prešiel labou cez čelo, tentoraz však skôr preto že sa zamýšľal aké by mohli byť ich možnosti, ak teda nechcú malé zviera zjesť a tak veľmi rýchlo zabudnúť na to čo sa stalo a skôr to brať ako dar z nebies na naplnenie žalúdka. Obaja však boli úplne predžganý z rýb, ktoré im Maple naservírovala rovno pod nos a Nicos by dal lebku do ohňa za to, že Danie možno zjedla až príliš veľa a to bolo teraz hlavým dôvodom prečo ju brucho bolelo akoby jej malo vyletieť z teľa. ,,Tak by sme ju mohli len položiť dakde pod korene stromu, nech si ju tam nájdu vrany?" navrhol a hlavu mierne naklonil na stranu aby mohla Danie rozhodnúť či je to dobrý nápad alebo nie. Ak by ale bolo na ňom, rozhodne by dlh neváhala a dačo s veveričkou urobil, predsa len kvôli tak malému zvieraťu úplne stratili svoj cieľ dokonca sa zdalo, že menší rozruch si s kvetinami pomohol jeho sestre zabudnúť ako veľmi ju bolelo brucho. Alebo ak nie zabudnúť, tak minimálne prehlušiť. ,,To by sme mohli, to by nemalo nikomu vadiť, a ak hej, tak nech ich potom vyrazia von," mykol ramenami a nečakal príliš dlho aby sa postavil na laby a začal popadané kvety zbierať na hromádku. Dával si ale pritom veľký pozor aby sa mu nepodarilo prehltnúť či dokonca len nahriznúť jeden z nich - ešte by ho náhodou vystrelo a skončil by ako predložka pred vchodom do nory ich novej svorky. ,,Radšej budem ale úplne ignorovať fakt ako sa tu vzali v strede zimy."

Nicos zostal sedieť na mieste kde mu dopadol zadok a nesúhlasne si trel miesto na čele, ktoré ho bolelo. Nie žeby šlo o nejakú extra nepríjemnú bolesť, skôr si nenechal utiecť príležitosť kedy mohlo byť zas a znovu niečo o ňom, aj napriek tomu, že sa jednalo o úplnú prkotinu, ktorú by normálne snáď prešiel bez povšimnutia. Ako sa predsa len veverička líšila od nejakej zatúlanej šišky, ktoré čas od času padajú k zemi a zopár raz pri svojej ceste nájdu neočakávanú zástavku na niečej hlave? ,,Teraz? V tejto zime?" spýtal sa jej neveriacky akoby sa on sám len pred pár dňami nepokúšal vyhrabať dieru kde by prespal. Jediné čo sa mu tak podarilo bolo, že mu hlina zaliezla pod pazúre a on si ju musel nechutne vyťahovať spomedzi prstov aby sa mu mohlo znovu chodiť o niečo komfortnejšie. Ešte teraz mohol na jazyku cítiť nepríjemnú chuť blata, už len pri tej spomienke ohrnul nos a na čele sa mu objavila vráska. ,,Však to sa nám nepodarí vykopať snáď ani... ani nič," zahlásil jej teatrálne a už sa aj presúval k jej ramenu aby si mohol lepšie obzrieť kvety, ktorá napadali k veveričke. Nebol si práve istý čo to mohlo znamenať avšak aj tak stál pri sestre aby sa to mohli eventuálne dozvedieť spolu a nič mu ani neušlo. ,,Um, ani ja ich nepoznám. Nemyslím si, že je dobrý nápad zjesť niečo čo len tak padlo z neba," upozornil ju a až teraz sa prichytil, že vraví akosi na svoj vkus až priveľmi rozumne, najmä teda z dôvodu, že práve jeho sestra bola väčšinou tá, ktorej slová mali väčší význam ako tie jeho. Aj keď každý raz mal čas kedy potreboval podporu niekoho iného. ,,Alebo môžem prv skúsiť ja a uvidíme čo stane."

Sestra sa mu opierala o rameno a on jej pomáhal ako akísi rytier v jasnej zbroji. Aj keď sa teda jednalo len o jeho sestru, momentálne nemal nikoho lepšieho s kým by mohol a chcel tráviť čas. Síce bola pravda, že jej choroba mu absolútne nevyhovovala, ale čo mal iné robiť ako stáť pri nej a počkať kým bude lepšie? Ako každý správni brat a najmä ako každý správni vlk. ,,Keď ti bude potom lepšie tak môžeme ísť pozrieť na nejakú lúku," snažil sa priniesť k ich pomalému presunu nejakú konverzáciu, no nebol si príliš istý či sa mu darilo alebo nie. Všetko bolo snáď lepšie ako ťaživé ticho, ktoré sa na nich valilo každým krokom čo sa dostávali bližšie k ich novej nore čo sa im stala domovom. Nakoniec bol ale rád, že sa rozhodol sestre protirečiť a miesto ďalšieho výletu ju dotiahol domov, vážne si nedokázal predstaviť čo by s ňou robil ak by sa niečo pokazilo. Nicos nikdy nebol práve najlepším vlkom na starostlivosť o druhých. Na to sa až priveľmi nedokázal sústrediť.
Skôr ako sa im však podarilo dostať do nory bez nejaký problémov, Nicosovi sa zosunula na hlavu mŕtva veverička. ,,Auč!" zanadáva a popri tom si v rýchlosti začne jednou z predných láb pretierať čelo s pohľadom presunutým nad seba. Odpoveď však od zhora neprichádzala, no ležala na zemi. Nicos zostal zarazene stáť a kým sa mu podarilo urobiť ďalší krok, z neba po veveričke začali padať i dajaké kvety. ,,To je divné," podotkol niečo čo bolo obom dosť jasné aj bez toho aby to musel vysloviť nahlas. Pozrel nechápavo na sestru, veď predsa len ona mala odpovede vždy na všetko a ak nemala, vedela čo sa má pýtať.

Sestra reagovala presne akoby predpokladal a sama neverila, že slová, ktoré mu teraz vyšli z úst boli skutočne od neho. Klamal by ak by povedal, že to tak nemal rovnako. Ako však na ňu hľadel, dalo sa veľmi jednoducho vidieť, že jej nie je príliš dobre a jediné čo potreboval ku šťastiu bolo, že by ju kleplo niekde na zem a on by ju musel ťahať do nory ako také vrece zemiakov. Nemal najmenšieho tušenia čo by jej mohlo byť, predsa len aj on žral rovnaké ryby ako ona a tým pádom by malo byť rovnako zle aj jemu.. teda aspoň podľa logiky, ktorú si sám prestrkával pred nos, no prisahal by, že bola pravdivá. ,,Danie len prosím ťa nech ťa tu neklepne," upozornil ju akonáhle sa na neho otáčala so slovami smrti. Nie, to si skutočne nechcel ani len pripustiť a radšej ju zahriakol ihneď ako to bolo možné. Navyše veľmi dobre vedel ako jeho sestra rada preháňa a tak ju v tomto momente radšej nebral úplne za slovo akoby si niekto mohol myslieť. Tak či onak slovo smrť im mierne otriaslo a nie príliš pozitívnym spôsobom. ,,Nie, fakt poďme radšej k nore, poď," upozornil ju a jemne kývol hlavou smerom z ktorého pred pár desiatkami minút prišli. Neboli preč dlho a ani nešli veľmi ďaleko, takže ak by sa niečo skutočne stalo, pomoc bola dosť blízko. Avšak aj napriek tomu stále ďaleko... metaforicky. ,,Ťa podopriem. Len neviem ako by som tvoj ťažký zadok dotiahol až domov ak by si nemohla chodiť,"

,,Aj ja som rád, že si tu," pousmial sa na sestru, keď mu aj ona venovala pekné slová, ktoré by si snáď najradšej zapísal priamo za uši. Už dlho sa medzi nimi nenachádzala tak viac-menej príjemná atmosféra, aká sa často medzi súrodencami nevidí. Zdalo sa však, že teraz ani jeden z nich dvoch nemal nikoho iného a tak boli pre seba navzájom ako také majáky na rozbúrenom mori nového územia, novej svorky a nového sveta, ktorý bol tak odlišný od toho ich, no zároveň vyzeral takmer úplne rovnako. V takých chvíľach skutočne hľadáte niečo čo by vám pripomenulo, čo je vlastne normálne a najmä poznané. Danie sa pevne chytila hľadania byliniek, no Nicos si nebol príliš istý či je to najlepší nápad. Skúmanie lesa bola jedna vec, no vyjsť z neho na nejakú lúku a brodiť sa v snehu čo im snáď teraz bude siahať po ramená. ,,A vieš čo predsa... Nevrátime sa radšej späť k nore?" spýtal sa jej a uši mu klesli k zátylku. Už nebol taký odvážny ako predtým a dokonca y bol aj rád ak by sestra súhlasila s jeho nápadom. Chvost sa mu síce stále pohyboval pri zadných nohách, no už ani z desatiny nie tak silno ako pred pár minútami. ,,Ja viem, že som to bol práve ja čo som kňučal nad skúmaním lesa, no..." mykol plecami a pozrel žltými očami na sestru. ,,Možno ťa Maple bude vedieť vyliečiť svojou mágiou?" nadskočil napokon nadšene akoby práve prišiel na ten najlepší nápad. ,,Ak sa hanbíš ja sa jej opýtam!"

Pozrel na Daniu pohľadom akoby sa jej snažil spýtať či jej slová skutočne myslí vážne. Nebol si práve istý či má byť na ňu zas a znovu nahnevaný, no napokon sa i tak ozval bez toho aby vyvolával nejaký ďalší spor. Bolo evidentné, že sa súrodenci o seba báli, no na strane druhej si dávali pozor aj sami na seba. ,,Keď sa niečo stane mne?" zavrčal na sestru nesúhlasne a popri tom cvakol ušami. ,, A ty si čo? Nezraniteľná?" odfrkne si. Pomalými krokmi sa zas a znovu vyberá pomedzi stromy aby našli zase niečo nebezpečné kde by sa mohli eventuálne zabiť, alebo sa o to aspoň pokúsiť. Či už dobrovoľne alebo nie. Akonáhle Danie spomenie bylinky, Nicos sa musí zamyslieť - síce strávil väčšinu leta s otcom v horách, no práve rastliny ho príliš nezaujímali a tak im ani nevenoval pozornosť. U ryšavého vlka bolo veľmi ťažké predať mu informácie ktoré si predtým nevyžiadal a preto sa často nachádzal v stave, že informácie, ktoré by mal poznať ani len nepočul. Jednoduchý snílek, ktorý sa často nachádza vo svojom svete miesto toho aby počúval čo mu ostatní hovoria. ,,A nerastú bylinky len v lete?" zamyslel sa nahlas, no v kútiku duše si bol istý, že keď sa na to Danie pýta, asi už dopredu vie aká je odpoveď. Predsa len v ich malej skupinke bola práve ona tá múdrejšia a bystrejšia. ,,Ale ak chceš, môžeme to skúsiť."