Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tenebrae >
Nicos sa veľmi snažil aby na Atsuma rovno všetko nevybalil a skôr sa hral na nedostupného, avšak netrvalo dlho kým povolil a nenechal sa ani nejako extra dlho ponúkať. V zlatých očiach mu ale svietili iskričky ako preskakoval pohľadom z brata na svet okolo nich, ktorý však už dlhé nepríjemné tiene dávno nevrhal. ,,Vlci z tejto svorky dokážu ovládať hmlu!" nadšene poskočil a sledoval bratovu reakciu, akoby očakával, že bude z tejto informácie nadšený minimálne aspoň z polovice tak ako on. Nech už ale bolo akokoľvek, Nicos nepatril k vlkom, ktorý by si dokázali nechať skaziť dobrú náladu len tak. Dokonca ani ak sa jednalo aj o jeho priamu rodinu, dokázal sa odosobniť od ich názorov a aj tak si vždy robil podľa seba - jedinou výnimkou mohla byť akurát Danie, ktorá bola Nicovi bližšia akoby si dovolil povedať a odkedy sa spoločne stretli pod vrcholkami vysokých stromov na území Gallirei, stala aj jeho anjelikom na ramene. Bez nej by snáď už teraz bol bez hlavy, avšak maľovanie čerta na stenu taktiež nepatrilo k Nicosovim výsadám. ,,Maple, tak sa volá naša alfa, dokonca vedela urobiť z tej hmly obrovského jeleňa, ktorý sa nám uklonil," rozprával a z hlasu mu mohol dať veľmi jednoducho počuť nadšenie, ktoré ovládalo celé jeho telo. ,,Neviem sa dočkať kedy aj ja niečo také dokážem urobiť, joj."

Zacvakal ušami kým čakal na odpoveď brata na svoju otázku. On sám bol popravde celkom nadšený, že sa ich rodina napokon znovu spojila aj keď hladným motívom že sa na prvom mieste vôbec rozlomila bol on. Tento fakt ale uschoval kdesi ďaleko do svojej mysle a popri tom sa sústredil na niečo čo mu bolo bližšie a najmä mu nenútilo pocit ... viny? ,,Áno, pravdu máš," súhlasne prikyvoval. Popravde si aj hneď myslel, že Atsumu bude reagovať takýmto spôsobom, keďže to dávalo zmysel. Nočný les bol chladný, aj keď sa okolie už skôr podobalo jari. No okrem toho aj tiene tiahnuce sa popri stromoch Nicovi mierne naháňali strach, tento sa ale zmenšoval s prítomnosťou niekoho ďalšieho. Atsumu bol teda v tomto momente skutočne žiadanou spoločnosťou. ,,Tak poď, poukazujem ti okolie kým sa vrátia, bude sa ti tu páčiť hlavne keď ti poviem tajomstvo!" razom pobral iniciatívu do vlastných láb a pobral sa smerom do lesa z ktorého pred niekoľkými momentami vyšiel. Ich cesta mala byť ďaleká, no nič čo by dvaja mladí vlci bez problémov nezvládli.
> Sarumen

,,Chms. Asi necelí mesiac?" zacvakal ušami nad otázkou, ktorú mu Atsumu položil. Ak by sa nespýtal, Nicovi by snáď ani nenapadlo, e je to od jeho príchodu na územie mlnej svorky už taký dlhý čas. Zdalo sa akoby mu dni ubiehali omnoho pomalšie a priahal by, že so svorkou strávil maximálne tak týždeň. Pravda ale bola úplne niekde inde a on nezostával prekvapený. Nečudo, že sa za ich chvostami nakoniec vybrali aj ďalší súrodenci - však doma už takto zostával len jeden, ak vôbec teda doma skutočne bol, za čo by Nico labu do ohňa nedal. ,,Nie dlho ale. Svorka nás prijala hneď ako sme sa tu objavili, takže to bolo ok," uškrnul sa na brata. Popravde Nicos nemal ani najmenšieho tušenia ako dlho im cesta z rodnej svorky sem zabrala, danú informáciu vypustil z hlavy hneď ako bola možnosť a nebolo mu moc čo zazlievať, predsa len všetci ktorí sa okolo ryšavého vlka nachádzali dostatočne dlho pochopili, že bol veľmi.. vyberavý k veciam, ktoré si ponechá vo svojej malej gebuli. ,,Dospeláci sú teraz na love ale myslím, žeby sme sa mali presunúť na územie svorky aby sme sa mohli Maple spýtať hneď ako príde," zamyslel sa nahlas, no chcel počuť bratov názor. Nebol zvyknutý na to, že sa šlo podľa jeho plánu, však aj Danie stále zasahovala do jeho rozhodnutí a upravovala ich tak aby dávali omnoho väčší zmysel než by Nico dokázal vymyslieť sám. Aj keď možno tentoraz mal aj pravdu. ,,Ale som si istý, že jej vadiť nebude," mykol plecami a ak by si nebol spomenul na fakt, že Atsu len pred pár minútami ležal vystretí na zemi, rovno by aj zmizol medzi stromami. Slnko už ale pomaly mizlo z oblohy a chlad sa začínal rozťahovať po lese. ,,Ideme alebo si chceš ešte oddýchnuť?"

Atsu sa nakoniec postavil na laby, čiže si jeho brat mohol byť istý, že bacnutie po hlave zabralo správnym smerom, aj keď sa nemuselo jednať o práve najvhodnejšiu metódu. Tak či ona, hlavné bolo, že sa Nicovi zámer podaril a teraz si mohol byť na viac ako len sto percent istý, že brat žije a dokonca i rozpráva a počuje. ,,Aj Danie tu je!" vyhŕkol Nicos akonáhle padlo meno ich sesry v konverzácii, ktorú medzi sebou viedli. Vlčica sa ale pri nich nenachádzala, pravda bola taká, že ani samotný Nico nemal príliš dostatočných informácií na to aby vedel kde je, no bol si takmer úplne istý že je v pohode. Kto iný by mal byť v pohode ak nie ona? Danie nebola typ vlka, ktorý by mal (seba)deštrukčné tendencie na rozdieľ od Nica. ,,Nie tu-tu, ale je v tejto svorke ku ktorej som sa pridal aj ja," v rýchlosti bratovi vysvetlil a jemne mykol hlavou. smerom do lesa za ich chrbtami z ktorého Nicos len pred pár momentami vyšiel. ,,Som si istý, že Maple nebude vadiť ak by tu zostal aj ty," zamýšľal sa nahlas. No podľa toho ako poznal vlčicu, ktorá sa nachádzala na mieste hlavy svorky, vedel že je veľmi milá a ak ju pekne poprosia všetko by mohlo byť viac ako ok. Nicos akosi počítal s tým, žeby Atsumu ani len nepremýšľal o možnosti, žeby tu zostať nechcel - to však bolo pri ryšavom vlkovi celkom normálne, Nicos nikdy nebol najlepší vo videní problémoch, ktoré by mohli nastať.

Nicos sa už pomaly začínal modliť ku všetkým Bohom, aj k takým ktorých mená nepoznal, len aby mu život brata nevyhasol pod labami. Oči od neho neodtŕhal ani v okamihu keď si hlavu pokladal na laby aby ticho robil bratovi aspoň spoločnosť, aj keď mu bolo jasné, že nie je žiadna možnosť aby mu toto pomohlo. Horúce slzy v očiach sa snažili presadiť svoje miesto a bili si cestu smerom cez srsť až do okamihu, kedy mu k ušiam neprenikol hlas. Uši mu okamžite nadskočili aby zachytili i tie najmenšie zmeny aké by mohli nastať - najskôr si vôbec nebol istý či skutočne počul hlas brata, alebo sa mu len z celej situácie niečo snívalo aj keď nespal. ,,Neprestanem," odpovedal aj tak, nahnevane. Záujem ho ale premohol a preto nestrácal čas a aby si skutočne overil svoju teóriu o tom, že Atsumu žije, z ľahu uderil bratovi labou po hlave, ako to často robil svojim súrodencom, keď si ho až priveľmi nevšímali. Ihneď ako ale prišla reakcia, s radosťou vyskočil na laby a chvost sa kmital zo strany na stranu akoby plánoval odletieť kdesi na mesiac. ,,Som vedel, že si neni mŕtvy!" poskakoval okolo brata akoby čakal, že ten sa rovno zodvihne na nohy a začne svoj život oslavovať s ním. Napokon sa predsa len naklonil späť k nemu, zem bola chladná a Atsu by určite ocenil keby bol na niečom teplejšom. To mu ale Nicos nedokázal dopriať. ,,Ako si sa tu dostal vôbec?"

Sedel pri napoly zhnitom kmene stromu a premýšľal či má nejaký význam pokúšať sa dostať na druhú stranu alebo sa má na to radšej vykváknuť. Nie žeby ho na druhej strane čakalo niečo zaujímavejšie ako len ďalšie stromy nastavané vedľa seba bez nejakého zjavného ladu a skladu, avšak predstava, žeby sa pred ním predsa len mohlo otvoriť niečo nepoznané a nové ho na druhú stranu ťahala priamo za fúziky. Našťastie sa však nemusel rozhodovať, lebo dôvod zostať na tejto strane rieky sa dostal práve k nemu pod laby, akoby na tento teatrálny príchod snáď čakal od rána. Nicove zlatkavé oči zaklipkali do prítmia strumou a srsť na krku sa mu naježila okamžite ako mu pohľad a spočinul na ryšavom chrbte bieleho vlka, ktorého tak dôverne poznal. ,,Atsu!" vydýchol a laby sa mu ihneď dali do pohybu, ako sledoval vlkovu hlavu klesnúť na zem v teatrálnom pokuse zviesť sa na zem. Srdce sa mu roztĺklo akoby sa chystalo utiecť z jeho hrudníka a utiecť niekde za slnkom. ,,Atsu. Žiješ?" pribehol k nemu so strachom a nosom mu štuchal do tváre. Panikáril, o tom nebolo pochýb. Myšlienky v jeho gebuli ale všetky smerovali rovnakým smerom. *Ak by tu bola Danie, ona by vedela čo robiť!* kričal na seba ticho a začal sa rozhliadať po okolí akoby čakal, že pomoc sa ukáže sama aj bez zavolania. ,,Ale notak stávaj!" zaskučal a i on sa zvalil do do hliny rozmočenej od púšťajúceho sa snehu, zatiaľ čo uši sa mu pevne dotýkali temena hlavy.

Sarumen >
Nicos nemal rád vodu a preto sa potom pred jeho labami zmenil na takmer neprekonateľnú prekážku. Najmä teda preto, že nedokázal od pohľadu určiť aká hlboká voda sa v potoku nachádza a teda nemal najmenšej odvahy a dôvodu ďalej to skúmať. Aj keď sa na druhej strane snáď nachádzalo niečo zaujímavé, z nejakého dôvodu ho ani to nedokázalo prinútiť položiť nohu do tekutiny, ktorá vyzerala akoby ho mohla celá pohltiť bez jediného zaváhania. Zopár sekúnd zostal sedieť neďaleko brehu a sledoval ako sa tmavá tekutina prelieva okolo kameňov a rastlín rastúcich v jej toku. Ticho premýšľal čo bude robiť ďalej, keďže sestru sa mu nájsť nepodarilo a iných kamarátov vo svorke nemal - navyše aj tak väčšina, ak nie úplne všetci, z jeho svorky boli práve na love kdesi v ďalekých končinách kde on ešte nikdy nebol. Teraz už bolo príliš neskoro aby sa k nim mohol pripojiť a teda mu nezostávalo nič iné ako si nájsť nejakú lepšiu zábavku, ktorá ho zamestná natoľko, že nebude potrebovať prítomnosť ďalšieho vlka. Na to aby však na niečo prišiel, nemohol sedieť len tak na zadku a radšej sa vybral naproti prúdi potoka, kde by sa možno snáď mohol nachádzať nejaký vodopád, alebo niečo čo by zaujalo jeho pomerne rýchlo prchajúcu pozornosť. Kráčal avšak až do okamihu, kedy mu do očí nepadlo niečo veľmi zaujímavé. Starý strom sa nakláňal ponad temnú vodu potoka a tak poskytoval akúsi lávku po ktorej by mohol prejsť ak by veľmi chcel. Otázka však bola či by to bolo na niečo vôbec dobré.

Úkryt >
Všade naokolo neho bola tma, našťastie bol však vlkom a teda sa nejednalo o tak veľký problém ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. Aj napriek tomu, že však dokázal vidieť v tme pomerne dobre, sestru nikde naokolo nevidel - nepredpokladal, žeby to bolo také jednoduché. Predsa len nemal najmenšieho tušenia prečo sa sestra vôbec vydala preč, mohol ale predpokladať, že jej bolo zle a tak sa musela miesto ďalšieho spánku radšej poprechádzať. Sklonil nos k zemi a kus nasledoval jej pach, avšak aj napriek tomu že mal veľmi presný cieľ, nejako sa nedokázal sústrediť len na stopovanie. Napokon predsa len cítiť pach niekoho iného v lese plnom iných pachov nebolo až také jednoduché ako by sa mu mohlo na prvý pohľad zdať. Niekto by dokonca povedal, že dvaja súrodenci mali po prvý krát len šťastie. ,,Danie?" preniesol lesu napokon pomerne zmätene a najmä stratene. Ak ste miesto v ktorom ste žili nepoznali dostatočne dobre, mohli ste sa veľmi jednoducho stratiť, najmä teda ak Nicos nemal najmenšieho tušenia kde sa jeho cieľ vôbec nachádzal. Vracať späť do nory sa mu ale nechcelo ešte viac ako sa len tak bezcieľne chodiť po lese a teda miesto toho aby sa s chvostom stiahnutým medzi nohami vrátil na miesto ktoré poznal, nechal sa viesť vlastným nosom po lese. Aspoň sa mu podarí nejakým spôsobom zmapovať les, ktorý sa mu mal stať teraz domovom minimálne na pár rokov ak nie na celý život. Kto mohol vedieť čo sa stane v budúcnosti a on sám veľmi nerád teoretizoval nad krokmi, ktoré by mal vziať. Miesto toho aby sa strachoval radšej žil v prítomnosti a bral si kroky ktoré sa mu v tom momente najviac pozdávali.
Ranné slnko prerezávalo les akoby sa ním snažilo predrať a stále hádzalo nepríjemné tiene všade naokolo mladého vlka. Nie žeby sa bál, teda minimálne by to nikdy nepriznal, no kde tu na neho skutočne vyskakovali nepríjemné beštie snažiace sa mu zahryznúť do členkov. Uši sa mu tlačili ku hlave ako klusal okolo stromov a rozhliadal sa okolo seba aby sa mu vo stávajúcom slnku podarilo zahliadnuť ryšavú srsť sestry, ktorá by snáď momentálne medzi hnedo-bielou farbou lesa kričala rovnako silno ako tá jeho. Čím ďalej sa dostával od úkrytu v skaliskách, tým sa lesom prechádzalo ťažšie, nebolo pochýb o tom, že sa vlci zo svorky najviac starali o miesta v ktorých sa zdržiavali čo najviac, miesto toho aby míňali drahocennej energiu na upratovanie celého lesa, minimálne teraz v zime, keď každá kvapka energie bola potrebná minimálne na zachovanie svojho vlastného tepla. ,,Danie?" preniesol lesu posledný krát, predtým ako sa mu podarilo dôjsť na hranice svojej svorky. Veľmi jasne mohol cítiť pachové značky, ktoré mu pripomínali, žeby sa nemal presúvať ďalej. Nebol by to ale Nicos, ak by sa aj napriek tomu nevybral smerom za nosom aby mohol preskúmať niečo nové.
> Tenebrae

Les >
Nasledoval sestru akoby nejaký malý chvostík - odkedy sa mu podarilo s ňou stretnúť, tak sa od nej ani poriadne nepohol. Z nejakého dôvodu a zdalo, že ho upokojuje a najmä kočíruje. Ak by bolo na ňom, tak by doteraz snáď z nory ani nos nevytiahol a radšej by len ležal na mieste ako malé hovienko a čakal kým ho niekto prinúti niečo robiť. To, alebo by sa mu podarilo zabiť sa v prvej diere, ktorú objavil. Nič medzi tým. Kožu líšky držal v papuli ako nasledoval Danie a popri tom krútil chvostom. Nasledoval jej príkladu a doteraz nechápal ako sa mu podarilo stiahnuť kožu z líšky. Ak by nebolo Danie tak by to nikdy ani neskúsil, teraz ale vedel, že sa to dá a rozhodne svoje nové znalosti využije ihneď ako to bude možné a ako ich bude potrebovať. ,,Máš pravdu, zdá sa, že tu ešte nie sú," porozhliadol sa okolo seba akoby očakával, že na nich Maple vyskočí spoza nejakého rohu a naplaší ich. Nekonalo sa tak a teda miesto vysvetľovania čo robili sa mohli pustiť do hľadania miesta kde dané kože umiestnia. Evidentne nebol najlepší nápad ihneď si na ne ľahnúť aj keď Nicos by to tak bez jediného filtra asi urobil. ,,To je dobré miesto," jemne mykol hlavou a prehodil kožu cez skalu ktorú Danie vybrala a teraz mal konečne voľné laby. Alebo skôr tlamu, záležalo od uhľa pohľadu. ,,A čo teraz teda?" spýtal sa jej so záujmom, no dostal odpoveď pomaly skorej ako sa vôbec opýtam. Uškrnul sa a hravo do nej šťuchol labou aby ju podpichol. ,,Čo si už unavená?" smial sa, no bol si istý, že setra vedela, že sa jedná len o obyčajné súrodenecké pošťuchovanie. Samozrejme, že si Danie zaslúžila oddych. Predsa len ako každý iný. ,,Aj ja si pospím," kývol jej hlavou a skrútil sa do klbka neďaleko nej. Ešte sa jeden raz presvedčil či sa sestra skutočne nachádza pri ňom - tomu ale bolo tak iba dokedy da zobudil, keďže akonáhle otvoril svoje zlaté oči, zaplnila ich prázdnota jaskyne. Sestra v nej nebola ale jej pach nebol starý, znamenalo to teda, že odišla pred nie dlhým časom. Natiahol sa teda a vyšiel do tmy aby sa pozrel čo mala na pláne.
> Sarumen

Uši samu tiskali k hlave ako sledoval čo jeho sestra robí so zajacom, ktorého objavila bez väčších problémov. Bol menší ako jeho líška, samozrejme, no aj napriek tomu sa zdalo, že mala problémy zbaviť ho kože. Sledoval ju a oči sa mu vpíjali do nie príliš krásneho pohľadu, no nejednalo sa o niečo čo by mu dvíhalo žalúdok alebo kazilo náladu. S hlbokým nádychom sa taktiež pustil do práce, no príliš mu to nešlo. Zuby sa mu buď na jednu stranu zasekávali do mäsa a ak nie, tak na druhú stranu u prenikli kožou a srsťou zvieraťa. Stiahnuť niekoho z kože bolo omnoho ťažšie akoby sa na prvý pohľad mohlo zdať, keď sa niekomu v návale zlosti vyhrážate. Povzdychol si a odtiahol sa od mŕtveho zvieraťa, ktoré teraz vyzeralo ešte omnoho desivejšie než by bol predpokladal. ,,Sme to mali nechať urobiť dospelákom," posadil sa rovno na zadok a pozrel na sestru. Obaja boli z toho unavení, no napriek tomu sa snažili dokončiť to čo mali pred svojimi labami aj keď Nicos si nikdy neodpustil trochu sťažovania - presne tak ako teraz. Napokon ale predsa len nadskočil na laby a musel sa na Danie uškrnúť. ,,Ale keď sa nám to podarí, tak budeme mať tie najviac cool kožušiny na ktorých budeme spať," smeje sa smerom na sestru. ,,Aj keď si na ne budeme môcť položiť len hlavu," mykol plecami a pustil sa späť do práce aby stihli prísť s novými vecami do nory ešte predtým ako sa dopeláci vrátia domov s jedlom, ktorým by si mohli napratať žalúdok ako skriňu. Už teraz sa mu do tlamy tlačili sliny, len čo si predstavil ako bude spokojne jesť srnu, alebo v konečnom dôsledku čokoľvek čo im prinesú rovno pod nos. ,,Už som skoro hotový," odpovedal na otázku sestry pomedzi zuby. Netrvalo ale dlho kým sa mu to skutočne podarilo dokončiť a oni mohli pokračovať vo svojej ceste. ,,Musíme sa stihnúť vrátiť, kým tu budú dospelí naspäť," zamumlal si popod nos a spokojne sa natiahol - ak to skutočne chceli stihnúť museli si pohnúť, Nicos netušil ako dlho bude ich lov trvať. Možno boli rýchly a už skutočne doma sú, no to ani jeden z nich nemal šancu ako vedieť. Ryšavec si narval všetko do úst a vybral sa za sestrou smerom do nory.
> Úkryt

Danie ho zastavila ešte predtým ako sa mu podarilo stratiť medzi stromami lesu v ktorom žil. Hlavu avšak do vzduchu príliš nezodvihol a miesto toho len vrhol na sestru žlté oči a pokračoval v nasávaní pachu. Stopovanie sa mu zatiaľ nezdalo ani zďaleka také ťažké, je však možnosť, že mali tentoraz len a len šťastie - o čom by Nicos rozhodne počuť nechcel, najmä teda preto, že to nijakým spôsobom nezapadalo do jeho presvedčenia o tom, že mu ideš všetko prirodzene dobre. ,,A čo ak sa vyhnať nedá?" položil dôležitú otázku, no bolo jasné, že nakoniec ani nebola tak podstatná ako by sa mohlo zdať. Jednoducho sa jednalo o problém, ktorý sa bude riešiť až ak sa skutočne vyskytne, čo sa ani nemusel. Konečne sa narovnal a zacvakal ušami, už sa necítil tak odhodlane ako doteraz, každou sekundou a slovom, ktorému Danie venovala, sa ich nápad zdal viac a viac nebezpečný. Možno nakoniec sa nemuseli tak hrozne premáhať, no Nicos nebol ten, čo by chcel utekať pred bojom. Preto a aj vybral rovno za sestrou aby pokladal ďalšie otázky.
Líška bola omnoho menšia akoby si Nicos najskôr predstavoval. Potom čo o nej Danie rozprávala ako o malom aligátorovi, očakával by, že sa jedná minimálne o zviera, ktoré je minimálne rovnako veľké ako dospelý vlk. Čo však v jeho predstavách stratila na veľkosti v realite to nabrala na rýchlosti. Danie mala ale navrch a zatiaľ čo Nicos prepletal nohami, ona líšku stiahla na zem - nebola ale dostatočne silná na to aby ju rovno aj skolila, predsa len sestra bola o niečo menšia ako on, vždy bola pomerne maličká. Ihneď ako na neho setra zrúkla, už ležal na líške a hrýzol jej do zátylku. Boj to bol zvláštny, Nicos sa cítil akoby bojoval s nejakým vĺčaťom. Nezamýšľal sa nad jej smrťou, nechcel a ani nemal náladu. Jej telo ale napokon predsa len povolilo a kleslo na zem bez ďalšieho pohybu, či možno kde tu bolo vidieť jemné záchvevy stresom vypnutých svalov. ,,Woah..." nezmohol sa na viac slov, srdce mu búšilo ako zmyslov zbavené. Skôr ako sa vybral za sestrou sa musel ešte poriadne upokojiť. ,,Som hneď za tebou, ty to vystopuj," upozornil ju a hrdo schmatol ich úlovok aby o neho náhodou neprišli. To by bola škoda.

,,Ale však... Zvieratá sa zdržujú pri vode, to dobre vieš aj ty," prekrútil očami. Sestra do neho zase šila a jemu sa to vôbec nepozdávalo. Ďalej na jej hru ale nepristupoval a zostal radšej ticho aby sa im nepodarilo vyplašiť celý les ešte predtým ako sa vôbec dostanú k tomu žeby si konečne mohli niečo uloviť. Teda nie sebe ale členom svorky - veď predsa len ak oni prinesú nejakého jeleňa, šteňatá by na hromadu mohli pridať niečo menšie. Dvoch zajacov doniesli pár dní predtým a teraz by mohli priniesť ďalších. Účet síce nebol vyrovnaný, no aspoň by bolo vidieť, že sa snažia niečo robiť a nepočítajú len s pozornosťou dospelých, ktorí by sa o nich mali starať. Takmer do sestry vrazil, keď razom zastavila a svet naokolo skutočne zaplavil pach krvi. V rýchlosti si oblizol tlamu, no vedel, že od jedla sú ešte veľmi ďaleko a nebude to také jednoduché ako by sa mohlo na prvý pohľad zdať. ,,Líšku? Fakt?!" nadšene zašepkal smerom ku sestre a popri tom sa rozhliadal okolo seba aby zistil, či ich už náhodou nemá niekto na muške. Nezdalo sa tomu tak. ,,Tak na toto som zvedavý, poďme kým nám nezdrhne!" priložil nos k zemi aby poriadne nasal pach zo stôp, ktoré sa nachádzali na zemi pred ním. Toto bude ešte zaujímavé - predátor sa m k labám ešte nedostal, otec vždy dával pozor aby Nicosovi na ich obhliadkach nikto neublížil. Flochol po sestre a s úškrnom a chvostom vo vzduchu sa pobral po stopách.

,,Srnka ako srnka," jemne mykol ramenami a pritiahol si k sebe jednu z palíc čo si pripravil na okusovanie. Ešte snáď pár desiatok minút a začne sám seba aj iným pripadať ako bobor či zviera podobné. ,,Hlavné je, že ša to dá jeft," pokračoval pomedzi to ako samu v ústach pohybovala palica a nespokojne praskala pomedzi jeho ostrými zubami. Pozorne ale počúval čo mu sestra hovorila, venoval jej dostatočne veľa pozornosti aby si jej slová aj zapamätal - teraz keď mal pred sebou niečo, čo mu zamestnávalo laby aj tesáky, akosi sa mu omnoho lepšie sústredilo na to čo mu ryšavá vlčica predostierala ako na tanieri. Nicos sa možno napokon predsa len naučí pozorne počúvať, no iným spôsobom akoby si niekto mohol myslieť a pokladal za ,,dobré". Akonáhle sa ale sestra miesto ďalšieho vysvetľovania vydala pomedzi stromy, nelenil a zanechal všetko tak ako bolo. Teraz sa konečne dostávali na výpravu nad ktorou sníval už od začiatku čo sa po prvý raz objavil v jaskyni svorku ku ktorej teraz obaja spoločne patrili. ,,Myslíš, že je to niečo nebezpečné?" vyzvedal Nicos od sestry, keďže nemal najmenšieho tušenia -teda rozhodne vedel, že stopy pred nimi, aj keď neboli práve najostrejšie nepatrili ani srnke ani zajacovi. A dokonca ani vlkovi. ,,Uh, možno by sme mohli k vode ísť? Tam by sa mohlo niečo zdržovať?" pozrel smerom na sestru, keď zachytil jej pohľad na svojom kožuchu. Zdalo sa, že už ani ju to nebavilo, Nicos mal však v hlave vlastný svet, ktorý mu ponúkal zábavu v akejkoľvek príležitosti. ,,Myslím, že Maple vravela, že tu je niekde rieka," zacvakal ušami aby zistil či sa okolo nich niekde nerozlieha žblnkotanie, čo na jar už počuť mohlo. Ľad u určite nebol taký pevný.

Stavba bola rýchla, predsa len na to boli dvaja odhodlaní vlci a všetok materiál, ktorý by len mohli potrebovať mali už na mieste. Nicos sa zapieral do práce ako len mohol a popri tom nasledoval príklad sestry, ktorý robil všetko s rozmyslom naproti nemu, kto len bez rozmýšľania kopíroval. Po očku sledoval palice čo ukladá a tie ktoré sa mu páčili naschvál nechával mimo aby si ich neskôr mohol užiť ako tie predchádzajúce. Akonáhle mali hlavnú konštrukciu, pobrali sa k machu a ten zapichovali pomedzi konáre. Zas a znovu sa zelená masa tlačila k Nicovim zubom - akurát keď samu podarilo všetky kúsky spomedzi nich vytiahnuť, tak si ich tam mohol zaraziť znovu. Krásne. Nakoniec ale, ako bolo všetko hotové, pohľad na bunker bol skutočne krásny. Síce sa nejednalo o panstvo hodné kráľa, no Nicovi stačilo málo aby bol nadšený. A navyše to všetko urobili len za pomoci svojich vlastných labiek. ,,Woah Danie, dobrí sme," uškrnul sa na ňu a neváhal príliš dlho aby sa strčil priamo dnu. Ak by sa trochu potlačili, rozhodne by sa k nemu zmestila i sestra. Ak by chcela samozrejme. ,,Skoro také dobré ako v nore," smial sa nahlas a popri tom vrtel chvostom. Hlavu si položil na predné laby a sledoval sestru, ktorá ešte ani poriadne neskončila už zase hľadala niečo čo by mohla robiť. ,,Poznám! Zopár," bránil sa, stále zostávajúc skrytý v bunkri odkiaľ mohol pozerať na sestru. ,,Zajace sú jednoduché. Aj srnky! Majú jednoduché stopy a je ich všade veľa."

Aj napriek tomu, že jej Nicos ponúkol omnoho zaujímavejšie trávenie času, z nejakého dôvodu Danie stále trvala na postavení bunkra, ktorý mohol byť síce dobrým nápadom, no vlkovu pozornosť malo už niečo úplne iné. Už bol takmer pripravený na to sa vrhnúť pomedzi kmene stromov za začať zachytávať pach všetkého naokolo seba, sestra ho však zastavila nevinnou otázkou. Aj keď chcel silou mocou povedať nie, dobre vedel, že sa tak nesluší. Jemne sklonil hlavu k zemi a odpoveď neprichádzala tak rýchlo ako u neho mohlo byť zvykom. ,,Dobre však, môžeme. Nie je to tak, žeby nám tie zvieratá mohli utiecť alebo tak," mykol plcecami aj keď nebol priveľmi nadšený. S Nicosom to niekedy šlo ťažko a jeho hlavnou motiváciou bolo nadšenie, ktoré prichádzalo a odchádzalo ako sa mu zachcelo. Za svoj krátky život sa ešte nedokázal, alebo skôr nestihol, naučiť regulovať a tak bolo dobre, že mal pri sebe niekoho koho mozog fungoval na riadnej vlne. Aj keď sa mu teraz mohlo zdať, že mu sestra robí len naprieky, v budúcnosti snáď pochopí, že to bolo pre jeho vlastné dobro. ,,Aspoň si tu budem môcť odložiť svoje palice čo mi nechceš dovoliť zobrať do nory," mykol hlavou a uškrnul sa. Teraz ho nemohla zastaviť! Aj keď pochyboval o tom, žeby ho vôbec zastaviť chcela. Pricupkal ku hromade konárov čo sa im len pred pár chvíľami podarila postaviť a vytiahol z nej jeden zhruších konárov, ktorý rýchlym pohybom hlavy zarazil do zeme - následne odstúpil aby sa presvedčil či sa na neho nezvalí. Zem bola rozmočená od odmäku, tak sa mu podarilo zaraziť palicu celkom hlboko. ,,Máme základ!"