Příspěvky uživatele

< návrat zpět

1. Předstírat, že jsem zimní upír s tesáky z rampouchů

Kvitnúce lúky >
Zdalo sa, že sa na neho urazila - alebo sa tak len tvárila. Nicos na Daniel v rýchlosti vyplazil jazyk a uškrnul sa. Ich doťahovanie bolo na dennom poriadku a mohlo sa na prvý pohľad zdať, že sa vlastne ani nemajú poriadne radi. To bol vďaka ale omyl! ,,Však... Lebo sa naň niekto... Vycikal," upozornil sestru a úkosom na ňu pozrel. Takéto ona nevedela? Popravde bol celkom prekvapení. A možno práve preto sa ani nejako rýchlo nepovedal k tomu aby si z nej zas a zaraz robil srandu ako to on už často robieval. Nie len že vydržal, ale dokonca jej problematiku aj vysvetlil! A to bol rozhodne posun vpred, minimálne teda rozhodne u ryšaveho vlka pri interakcii so sestrou. ,,Ten sneh bol dobrý ale myslím že som sa ho prežral," zanadával si ticho a prekrútili očami. Najradšej by ho už ani nevidel, no veľmi dobre si uvedomoval, že zima ešte poriadne ani nezačala. Na to že sa narodil v horách, horskú zimu skutočne príliš rád nemal a radšej by bol za jar ebo skorú jeseň. Obaja momentálne prechádzali okolo zamrznutej rieky a mladému vlkovi k nej neustále uchádzali oči. Nemal rád vodu, alebo to si minimálne celý svoj život hovoril. Na to všetko ho však v poslednej dobe pomerne silno priťahovala a Nicos by sa vnej snáď aj rád okúpali. Jeho názor by snáď bol ale úplne iný ak by ho od hĺbok nedelila hrubá vrstva ľadu, ktorej evidentne veril viac ako sám sebe. Rýchlym pohľadom skĺzol ku sestre a nakoniec odbočil smerom vľavo ku korytu rieky, ktorá sa snáď ťahala až na koniec sveta. Z miesta na ktorom stali rozhodne nedokázali vidieť jej koniec ale to ani nebolo podstatné - nakoniec mali namierené niekde úplne inde než na koniec nejakej rieky. ,,Aha čo som našiel," zastavil sa až pri hladine rieky a s pohľadom smeroval ku komárom vysiacim nad riekou. Našich kôre boli poprilepovane kvaple vody premrznuté snáď na kosť. Ryšavec sa postavil na zadné laby a tlamou jeden či dva stiahol k zemi. Samozrejme s teatrálnym hrotom sa ich na zem spustilo viac a on zostal takmer zasypaný. Oblizol sa, no po skúsenosti so snehom na to šiel tentoraz radšej pomaly. Dva ľadové ostane mu zapadli priamo za tesaky a on sa takmer až naplašil.,,Teraz je zo mňa šablozubý tiger, alebo nejaký upír!" uškrnul sa na sestru a popri Tom na ňu rovno aj zavrčal. Srsť na krku prinútil povstať aspoň tak ako sa mu v rýchlosti darilo, no mal sa skôr na smiech ako naozaj. Skočil po nej, no ľad pod jeho lanami nepríjemné zaprskal a tak ho nálada rýchlo prešla. Miesto toho radšej v rýchlosti nakoniec ľad schrumal a už mu aj stačilo. ,,Na, daj si," šťuchol ľad smerom k nej a vybehol späť na hrádzu rieky, kde sa munad hlavou otvoril zasnezeny les.
> Húština

5. Nechat si zmrznout mozek

Vodopády >
Ústa sa mu pohybovali, no nevychádzali z nich žiadne slová, keď sa snažil napodobniť sestru v jej káraní - našťastie to však z uhlu v ktorom stála nemohla vidieť, alebo nie dostatočne dobre na to aby sa mu zakusla do chvosta. Bol však prinútený pozrieť sa na ňu s nadvihnutým obočím ,,Huh? Takú hovadinu by som nespravil!" ohradil sa nespokojne, takmer až urazene, akoby Danie povedala niečo čo ho na smrť rozcitlivelo. Nie, skutočne sa jej nechcel priznávať, že urobil presne, to o čom mu hovorila. V tomto momente si zaslúžil byť on ten múdrejší a aj sa svojej príležitosti chytil bez toho aby nejako extra váhal. A nakoniec sa to jeho ryšavá sestra nemusela nikdy dozvedieť. Nervózne si zahryzol do stále boľavého jazyka a prešiel si ním po tesákoch. Snáď sa mu zahojí čoskoro. Nebol by to samozrejme ale on, ak by sa hneď nepokúsil odviesť pozornosť nejakou hlúposťou a vyvolať úsmev na tvári, minimálne sám sebe ak nie niekomu ďalšiemu. ,,Ale vieš čo by som urobil? Zožral tento sneh!" otočil sa smerom k sestre a labou jej do tváre vyprskol horný poprašok snehu. A následne sa rozbehol pred ňou. ,,Ale nežer ho ak je žltý, ten nie je dobrý," smial sa na nej, keď jednou z predných láb jej strčil do ramena. Hlas, ktorým svoje slová sestre predstavil bol podpichujúci, niečo podobné, ako keď sa rozpráva učiteľ so svojim žiakom, akoby práve povedal niečo pod slnkom najjednoduchšie. Ryšavý vlk si zo sestry skutočne robil srandu, to bolo niečo čo robil vždy. Nakoniec zastal niekoľko desiatok metrov pred Danie a prednou časťou tela sa zviezol do snehu. Zadok spoločne s kmitajúcim chvostom držal zase vysoko vo vzduchu a popri tom hravo na sestru vrčal. Do svojej ,,večere” sa však pobral až v okamihu, keď sa mu podarilo zachytiť pohľad sestry smerujúci k jeho osobe. Teatrálne otvoril hubu širšie ako bolo potrebné a narval si ju plnú snehu ako mu to len šlo. Ten sa takmer okamžite začal rozpúšťať, čo Nicosa prinútilo aby ho rovnako rýchlo aj prehltol a sklonil sa pre ďalší. Vodou sa predsa len nedalo nič pokaziť a jemu chutil - samozrejme až do okamihu kedy sa mu do lebky rozletela nepríjemná bolesť a jemu svaly na tlame nepríjemne zasekli. Všetok sneh, ktorý ešte nestihol prehltnúť mu vypadol z tlamy späť k zemi a všetka vlhkosť vytvorila nevzhľadnú mláčku snehu a jeho slín. ,,Au. To bolo za čo?" labou si prešiel po čele hneď ako bolesť ustúpila a jeho mysľou bolo možné začať preháňať nejaké myšlienky. Žltými očami pozrel smerom na sestru, veľmi dobre vedel, že sa mu teraz bude rehotať. Nespokojne si odfrkol už v predstihu. Počkal kým sa k nemu pridá aby mohli pokračovať ďalej.
> Mahtae juh

2. Jít se podívat na zamrzlý vodopád

Ageronský les >
Ak by nežilo ešte o niečo hustejšie, Nicos by si snád nevidel na koniec nosa. Teda, ryšavý vlk samozrejme preháňal, ako to už mal vo zvyku a aj keď počasie bolo zlé, nebolo AŽ také zlé. ,,Budem sa tváriť, že som to všetko nepočul!" otočil sa so smiechom smerom k Danie s ktorou mali pomerne produktívnu konverzáciu. On si zas a znovu išiel vytočiť sánku z kĺbu a ona jeho blabotanie počúvala - najlepšia dynamika súrodeneckého dua, ktorá pod slnkom existovala. Alebo sa tak Danie minimálne tvárila a to Nicosovi vôbec nevadilo. ,,Inak, príde mi, že ešte tak veľa vlkov zo svorky nepoznám a často na to ani nie je príležitosť," začínal plánovať čo všetko by zase mohli urobiť. Keď už im výlet do okolitých svoriek s výpravou zo Sarumenu nevyšiel. Popravde poznal zo svorky jedného vlka, ktorého by chcel spoznať o niečo viac a to bol Star, ktorého stretol raz na love. Vyzeral byť v rovnakom veku ako oni dvaja a tým pádom by mohli byť kamoši! A Nicos potreboval kamoša vo svojom veku viac ako soľ. ,,Možno by so sretnutím súhlasili viacerí a mohlo by to byť oficiálne!" nadskočil a takmer sa mu pod labami podlomila zem. V hustom snežení si poriadne nevšimol, že sa pred nimi otvorila prepadlina. Alebo tak aspoň vyzerala z jeho uhľa pohľadu. obzeral sa aby zistil ako sa dokážu dostať dole, bez toho aby sa museli zase sánkovať ako minule. ,,Uuuh! Pozri na ten vodopád," obzeral sa do strany počas toho ako sa pomaly snažil zostupovať smerom k zemi. Bojoval s nápadom, že skočiť rovno po hlave dolu nie je vôbec dobý nápad, čo bola skutočne pravda. Niektoré myšlienky mali zostať nevypovedané a on si to dobre uvedomoval. ,,Som si nemyslel, že aj taký prúd vody môže skoliť trochu mrazu," uškrnul sa a jedna z predných láb mu zakryla ňufák. Vďaka srsti, ktorá mu chránila telo mohol mať snáď až mylné predstavy o tom ako to ,,vonku" skutočne vyzerá. Zatiaľ čo jemu síce zima bola, ale nie až taká, že by z toho skutočne zamrzol! To ten vodopád nejako vzdal svoj boj, alebo čo? Jemne naklonil hlavu na stranu, no zamrznutá voda nebol až tak veľmi zaujímavá na to aby pri nej zostal stáť dlhšie ako bolo potrebné. Predsa len mali s Danie úplne iný cieľ než sa pozerať ako vodopád zapadá snehom. Aj keď to bol celkom pekný pohľad, Nicos by v tomto ohľade nerád klamal. Pozrel teda smerom na sestru, či sa snáď ona nechcela na mieste zdržať a potom sa vydal popri rieke smerom na juh. Možno tam niekde bude o niečo teplejšie?
> Rozkvitnuté lúky

16. Vyznat někomu svou náklonnost pod jmelím

Veľké vlčie jazero >
Ryšavému vlkovi sadali na uši a chrbát obrovské snehové vločky padajúce z neba. Jeho srsť, samozrejme ak srsť každého druhého vlka, na to bola pripravená, takže sa nejednalo o niečo čo by ho nejako výrazne hnevalo. Skôr mu vadili mokré laby od vody, ktoré sa mu len ťažko v snehu zoschli. Snail sa na to ale nemyslieť, predsa len si vravel, že to všetko má v hlave a možno to aj bola pravda - alebo aj nie. V hlbokom snehu sa mu tiež nechodilo práve najlepšie ale v takomto počasí i nedokázal inak pomôcť a už mu nepomôže ani sťažovanie sa. Les sa pred nimi otvoril pomerne rýchlo, bolo ho vidieť už z diaľky a Nicos popravde nevedel čo si od svojho výletu nakoniec sľubuje. Možno sa mu len nechcelo ísť poriadne domov aj keď stále sa mu v mysli objavovala Maple, ktorá im ľúbila výlet. Výlet, ktorý si s Danie nakoniec urobili sami! ,,Oh pozri sa! Aha koľko imela všade na stromoch," povzdychol si s úsmevom ryšavý vlk a hlava sa mu otáčala k oblohe. Sneh mu padal do tváre a miestami dráždil oči, no pohľad, ktorý dostával sa mu páčil dostatočne na to aby chvíľkovú nepohodu prekonal. Pohľadom vyhladal sestru, ktorá ho nasledovala a on bol rád, že nie je sám. ,,Keď sú tie duby takéto holé tak to vyzerá akoby mali zelené čapičky," uškrnul sa na ňu a zase sa mu pohľad vrátil k oblohe. Prechádzal pomedzi vyschnuté stromy a snažil sa tváriť, že mu hlboký sneh pri chôdzi vôbec nevadí. ,,Inak, som ti chcel povedať.." uši sa mu sklonili k hlave a pohľadom žltých očí prechádzal po snehu. V lese toho nakoniec predsa len nebolo až tak veľa k videniu. Začal sa teda ťahať smerom ďalej, možno niekde na juh. ,,Že aj keď to tak niekedy nevyzerá, tak som veľmi rád, že si za mnou vtedy šla," uškrnul sa na sestru. Oni dvaja spolu väčšinou o takýchto veciach nerozprávali. Nicove prejavy náklonnosti boli skôr namierené smerom hryzenie do chvosta a zarazenie hlavy do snehu. Bol by rád ak by mu podobné slová vychádzali z úst jednoduchšie, no ak nie je niekto naučený na prejavy náklonnosti, častejšie má v hrdle nepríjemnú guču než milé slová. Niekde v hĺbke duši vedel, že sestra to má rovnako, no v takomto čase sa cítil akosi sentimentálnejšie. Hlavne keď sa nechcel vracať k myšlienke, že je otázka ako dlho ešte spolu zostanú. ,,Bez teba by to tu bolo také smutné, chápeš," šťuchol by do nej, ale radšej si to nechal pre seba.
> Vodopády cez Dlhú rieku

6. Přilepit se jazykem k ledovému povrchu

Nicos by klamal ak by z jeho úst vyšli slová, že má rad ryby. Teda, nie žeby ich nenávidel, rozhodne na jedlo nepozeral cez pazúre, no ani ho príliš nevyhľadával. Ak by si v tomto momente mohol vybrať medzi rybou a zajacom, určite by si radšej vybral mŕtveho zajaca. Brucho mu ale hlasno škvŕkalo, mokré laby ho studenili a zajaca pred neho skutočne nikto ešte nepoložil. S mierne ohrnutým nosom skočil po rybe čo sa v tomto momente nespokojne metala po zamrznutej hladine a zovrel zuby okolo jej hlavy až do okamihu kedy mu v tlame nezostala úplne ochabnutá. Krv ruby zmiešaná s jazernou vodou mu kvápala z huby až do okamihu keby ju spoločne s rybou vypľul. S hlasným thudnutím dopadla na ľad a on sa otočil k sestre. ,,Tie ryby ale vôbec nevoňajú práve najlepšie," vyplazil jazyk jej smerom. Skutočne, vôňa ryby napáchnutá bahnom nebolo práve niečo po čom by sa dvakrát obzeral, no nakoniec to nevadilo. Čo mu ale vadilo rozhodne viac boli nepríjmené kosti čakajúce kedy by sa mu mohli zapichnúť rovno do krku - hlad bol ale hlad a Nicos mal rybu zožratú snáď na dva hlty a ani si nestihol všimnúť či ho v krku zaškrabali skôr šupiny alebo kosti. V rýchlosti si oblizol tlamu a pohľad vrhol na sestru, ktorá mala tiež dosť svojich starostí s vlastnou rybou vytiahnutou nad hladinu. Jediné čo mu v tomto momente zostalo bol krvou potriesnený ľad a jeho žalúdok si stále žiadal o niečo viac. Najskôr sa len pomaly sklonil k hladine a oňuchával ju, aký ale rozdiel bolo či je krv vo zvierati alebo na zemi? Spokojne teda olízal chladný povrch a nechával si červenú tekutinu rozplývať na jazyku. A dokonca sa vrátil späť po ešte zopár oblíznutí, až do okamihu keď mu jazyk zostal otlačený v ľade. Spanikáril, snažil sa odtiahnuť, no jazyk mu stále držal na lade. ,,Ďianie! Šom ša plilepil!" nechal sestru vedieť, akoby práve ona bola niekto, kto by mal vedieť o každej blbosti, ktorú Nicos urobí. A áno, ako jeho sestra si to síce nevybrala, no aj tak jej táto úloha nakoniec prischla. Srdce sa mu vrazilo do krku a on len pomaly kmital hlavou zo strany na stranu - až do okamihu kedy jeho zúfalosť nabrala najvyššie hranice a šklbol hlavou smerom dozadu. V tlame mu zostala krv, no v tomto momente si už ani nebol úplne istý či bola jeho alebo kapra. ,,Ah kurňa to bolelo ako fras," nadával si popod nos ako sa pomaly vracal ku sestre. Už ho chuť do jedla aj prešla, a na lovenie nemal ani pomyslenia. Počasie bolo hrozné sneh sa z oblohy sypal akoby ho nebolo málo. ,,Nejdeme sa skryť niekde pod stromy?" vyzval ju s cvaknutím uší, no veľmi dobre si uvedomoval, že najbližší les rozhodne nebude najlepší výber. Počkal na reakciu sestry a po jej boku sa rozišiel smerom k lesu. Ale najskôr cez pláň.
> Ageronský les cez Severný Galtavar

12. Jít chytit kapříka

,,Myslím, že si to tam tí vlci začali nárokovať, no zdalo sa, že sú tam len dvaja. Ale asi aj to sa počíta za svorku," mykol ramenami. Poriadny význam slova skutočne nepoznal a tak nebolo divu, že si nebol práve istý. V poslednom čase sa zdalo akoby si ryšavý vlk nebol istý už ničím, no nakoniec to ani nebolo podstatné. Ale ak by mal pravdu povedať, rozhodne by s nimi chcel prehodiť zopár slov. Ako to vlastne funguje? Usadíš sa prost v lese a … hotovo? ,,Hm, naposledy keď som tam bol tak boli v pohode. Mohli by sme sa potom za ňou zastaviť ale," odpovedal na otázku sestry a pohľadom sa zase vrátil smerom k ľadu, kde len pred pár momentami videl uchádzajúce tiene. Nie žeby sa nejako extra ponáhľal, no labou zahrabal do ľadu snažiac sa ich … prilákať? ,,Počkaj ono mi to uteká!" Teda, alebo skôr pláva preč. To bolo v konečnom dôsledku jedno. Nicos sa vrhol dopredu za tieňom, ktorý sa teraz v noci zdal byť ešte tmavší ako voda a dúfal, že sa mu ho nepodarí stratiť. Našťastie však voda pri brehu nebola zase tak hlboká a ľadová vrstva len protestne mrnčala. Našťastie držala viac ako len pevne, aspoň teda zatiaľ. Dokým do nej Nicos naschvál neudrel prednými labami, akoby nebol žiaden zajtrajšok. ,,Však ty počkaj!" vrčal nahlas a svoj úder zopakoval ešte zopár ráz, až mu chladná vode nevyšplechla snáď až k ňufáku. Nemal najmenšieho tušenia čím to bolo, no v tomto momente ho poháňalo dopredu niečo čo nepoznal. Možno to nakoniec bol aj hlad, keďže si nespomínal kedy naposledy jedol. Nie príliš nadšene ponoril laby do vody a zaryl do nej snáď po ramená. Po tom ako sa ľad už nalomil, nebol najmenší problém urobiť dieru väčšiu, aby sa k nej nakoniec zmestili obaja a navzájom si pomohli. Teda samozrejme, jedine ak sa Danie chcelo pridať k jeho nebezpečnej zábave. Keď sa na niečo silno sústredíte , čas ubieha akosi rýchlejšie. Nicos si ani nevšimol ako dlho musel čakať kým mu pod nosom nakoniec znova preplával tieň. Chňapol po vode a - zuby mu cvakli okolo niečoho klzkého, čo razom vyhodil z vody len aby sa to začalo kĺzať po ľade neďaleko nich. Evidentne plné života. Ryšavec si odfrkol a pozrel na sestru. Snáď počas tejto chladnej noci nezamrzne aj keď sa kus namočil. ,,Žiadna mágia... Je to na prd, chápeš," smutne si povzdychol a poklusom sa vybral k stále sa metajúcej rybe. Pozrel Danei do tváre, nebodaj ona už mágiu objavila? Akože - tento fakt by ho skutočne nahneval.

3. Jít k ledovému jezeru

Východný hvozd >
Laby sa mu už tak veľmi netriasli, čo bola rozhodne výhoda. Nemal rád, keď pod sebou necítil pevnú zem, to bol aj jeden z dôvodov prečo nemal tak moc v láske vodu. Teraz aspoň zistil, že voda nie je jediným jeh strachom, ale aj rýchlosť akou sa dá trieliť dolu svahom a pri tom sa báť keby sa vám zlomí krk na dvoje. Už len pri rýchlej spomienke na ten moment sa mu naježila srsť na chrbtici. Všetko sa malo raz vyskúšať, a jemu to skutočne raz stačilo. V hlbšom snehu vystupoval cestu pre sestru, ako správny gentleman aj keď si uvedomoval, že ona určite chcela robiť všetko sama, nakoniec presne tak ako on sám. Ako sa ale dostávali k jazeru, on spokojne pridával na rýchlosti svojej chôdze až kým sa mu podarilo vyjsť na ľad. Toto bol asi jediný až kedy sa hlbokej vody nebál, vedel, že sa pod ním neprepadne a už vôbec sa nebál, že si zapláva. Pred pár hodinami, keď sa tu objavil spoločne s Altairom už stihol vyskúšať jeho pevnosť a teraz sa len pred Danie svojou odvahou predvádzal. Urobiť ale dojem na túto vlčicu nebolo príliš jednoduché a jemu to nakoniec aj tak bolo asi tak trochu jedno. ,,Ten ľad je už skutočne hrubý," uškŕňal sa keď prechádzal od jedného kameňa k druhému ako akési zviera zatvorené v klietke. On ale zatvorený nebol, samozrejme a preto si mohol robiť čo chcel. A presne to čo chcel teraz bolo chodiť po ľade. ,,No, ale čo som chcel - Sme tu boli kus s jedným vlkom v lese a neverila by si, ale nás z neho vykopli. Vraj, že sa tam niečo robí alebo čo," pokrútil hlavou a ďalej dupotal po ľade. Tam kde sa pohyboval už bolo vidieť aj pod ľad. Sneh odkopával pohybom svojich nôr a lúče slnka, ktoré naň dopadali pod uhlom priťahovali Nicovu pozornosť. Veľmi sa snažil aby sa sústredil na danie a od ich konverzácie neodbiehal, no voda pod ľadom ho začínala fascinovať. Z hlboka sa nadýchol a skutočne sa snažil nechať pohľad na ryšavej srsti jeho sestri. So zatnutými zubami bojoval s nutkaním, ktoré ho nakoniec premohlo. Akoby úplne zabudol, že doteraz sa vody bál a možno by sa jej teraz mal báť ešte o niečo viac. ,,Niečo a tam hýbe," odfrokol si a pohľadom preskočil na sestru, sná´d očakával, že sa k nemu pridá a pôjde skúmať ľad spoločne s ním. Nie len že mal mylné predstavy, ešte by sa Danie aj chytila za čelo.

Velhory >
Nicosa sa vyrútil kdesi pod prvý strom ku ktorému sa dostal. Laby sa mu triasli ako zmyslov zbavené, najmä teda preto, že doteraz sa nimi pevne držal podložky. Alebo sa o to aspoň snažil - no zdalo sa, že sa mu to nakoniec predsa len podarilo keď sa nerozrazil pod prvým kameňom čo sa mu mohol dostať pod laby. Ihneď ako mohol, zoskočil preč z dostky a zaryl hlavu do snehu, všetko sa okolo neho točílo, respektíve utekalo akoby sa nemalo nikdy zastaviť. On len zavrel oči a ticho si pohmkával akoby mu to malo nejakým spôsobom pomôcť. Aspoň sa o to snažil. ,,Už nikdy viac!" nadával hlasno a dúfal, že Danie ho nájde aj bez toho aby ju musel hľadať on. Skutočne sa mu nechcelo v tomto stave kdesi lietať a skutočne sa čudoval, že sa mu nepodarilo povracať. Alebo že mal Nickolas ešte aj úsmev na tvári. Alebo sa mu teda len zdalo, že na tvári úsmev mal. Nakoniec sa ale prinútil otvoriť žlté oči a na zopár sekúnd mal dojem, že oslepol - chvíľu mu trvalo si uvedomiť, že sa len tak rýchlo zotmelo. Predsa len v zime sa na vlkov noc blížila omnoho rýchlejšie. Napokon sa postavil na laby a pohľadom vyhľadal sestru. ,,Ešte predtým ako nás vyrušil Nickolas, som ti chcel niečo povedať. Vieš to veľké jazero kde sme boli na jeseň, nie?" začal a pomalými krokmi sa pobral smerom do lesa, tak aby si nenabil hubu.
> Veľké vlčie jazero

4. Najít boby a s alespoň 1 dalším vlkem sjet libovolné hory - Nickolas a Danie

Skôr ako sa mu dostalo zadosťučinenia od sestry a mohol jej do hlavy natlačiť všetky slová, ktoré by jej rád venoval. Ani sa mu nepodarilo dostať poriadne k téme lesa a tichému chechaniu, na ktoré sa tak veľmi tešil. Predsa len sa najlepšie ohováralo práve s rodinou, ktorá presne vedela na akej vlne sa presne nachádzate. To ale nakoniec nevadilo, Nicovi sa za posledných pár mesiacov čo s Nickolasom zopár dní strávil celkom pozdával a preto ho pozdravil s chvostom vykrúcajúcim sa do všetkých strán. Ten ale okolo nich len prebehol ako zmyslov zbavený smerom do hôr - akoby ho naháňala nejaké príšera! Alebo sa ponáhľal aby mu niečo hore neušlo? ,,Hej Nicko! Kam sa ponáhľaš?" otočil sa za čiernobielym vlkom a zacvakal ušami. Otočil sa späť na Danie a mykol ramenami, nemal najmenšieho tušenia čo sa dialo, ale vedel, že bude najlepšie aby ho nasledovali. Začal teda skákať do kopca za Nickolasom len aby si bol istý, že sa mu nič nestane. Predsa len sa jednalo o člena ich svorky a mali by na seba dávať navzájom pozor. ,,Ten má fakt naponáhlo, sakra práca," nadával ako sa mu laby zarývali do snehu a to mu príliš nepomáhalo v pohybe za vlkom.
Nickolas mal ale evidentne skutočne naponáhlo a hnal sa dole rovnako rýchlo ako bežal hore. Ryšavému vlkovi sa za ním zase nechcelo bežať dole a tak sa radšej porazenecky posadil na zadok a odfrkol si. Síce by s ním snáď prehodil rád zopár slov, až tak veľmi jeho prítomnosť nepotreboval. ,,Zdá sa, že tam niečo našiel," zamyslel sa nakoniec, ako sa mu podarilo vydýchať. Nickolas skutočne vyzeral akoby niečo našiel za tými kríkmi, a to bolo nakoniec niečo čo by ho mohlo zaujať. Pomaly sa tam pobral aby to mohol preňuchať, a netrvalo mu dlho kým si uvedomil, že urobil pomerne veľkú chybu. Svet sa okolo neho začal razom hýbať a on sa šinul smerom späť k úpätiu bez väčších problémov. Okrem toho teda, že mal dojem, že sa mu podarí naraziť si nos do prvého kameňa čo sa pred ním ukáže. ,,Danieee!!" vysúkal zo seba a hodil sa na brucho, len aby mal lepšiu stabilitu a neydžubal sa hneď ako to bude možné. Srdce mu bilo viac ako by sa mu páčilo a začínal mať dojem, že sa mu aj žalúdok začína obracať. Ak by bol o niečo odvážnejší, možno by sa pokúsil nejakým spôsobom zmeniť smer svojej cesty, ktorá bol úplne iná ako Nickolasova. Už mu stačilo len zistiť čo s Danie, na to aby sa ale Nicos obzrel sa príliš bál, že sa vyklopí ešte rýchlejšie.
> Východný hvozd cez Gejzírove pole

Kristalova lúka >
Nicos sa nachádzal už takmer na úpätí hôr, keď si uvedomil, že na neho niekto kričí. často, keď sa mladý vlk dostal do svojich myšlienok bolo mu len ťažko sa z nich dostať späť do reálneho sveta. Zacvakal ušami a obzrel sa za seba len aby mu pohľad padol na ryšavú srsť uháňajúcu plnou parou k nemu. Klamal by, ak by povedal, že ho sestra mierne nevydesila - to však u nich bolo pomerne normálne. Jeden sa druhému vrhne okolo krku alebo sa navzájom zakvačia do svojich chvostov. Obyčajné veci čo sa medzi súrodencami robili a jede na ne dokonca mohol neskôr spomínať s radosťou. Teraz sa mu ale srsť naježila ako čakal , že ho sestra minimálne zrazí do snehu alebo mu do záveja zarazí hlavu. A on by sa nechal. Len aby jej to pomohol o pár minút zase vrátiť keby sa prestala dívať a dávať pozor. ,Ayy! Danie!" nadskočil na snehu a jeho laby sa prepadli ešte hlbšie ako tomu bolo doteraz. ,,Neuveríš ale akurát som nad tebou premýšľal, nemyslel som si, že ťa nájdem ale až tu na severe," rozprával jej hneď ako k nemu prišla bližšie. Mal toho dosť na srdci čo jej chcel povedať a ani nevedel s čim začať. Nesmie ale zabudnúť na ten les. Ten les! ,,Nezájdeme trochu hlbšie do hôr? By som sa pozrel aké sú výhľady. My to trochu chýba z domu," uškrnul sa na sestru a hlavou pohodil smerom vyššie na sever. Možno odtiaľ uvidí dokonca aj do Sarumenu!

7. Prohlédnout si ledové květiny

> Gejzírove pole cez Kierb
Hrubý sneh sa veľmi rýchlo premenil na tvrdý a klzký ľad. Nicos nemal najmenšieho tušenia kam a to vlastne dostal a v tomto momente mu na tom ani nejako nezáležalo. Jediné čo chcel bolo objaviť nejakú živú dušu, ktorá by mu mohla eventuálne robiť spoločnosť - Nicos mal rád spoločnosť, nebol rád sám a už vôbec nie niekde v strede ľadovej pláne, kde sa okrem ľadu pod jeho nohami nenachádzalo nič iné. Teda… ryšavý vlk sa sklonil k zemi a zdvihol jednu z predných láb aby sa pozrel čo sa mu pod nimi nachádza. Lepšia sa chcel prihliadnuť, no nebolo pochýb o tom, že by sa mu hodil niekto, kto by dokázal pozerať na väčší obraz a nie len to čo presne videl. Zacvakal ušami, on vždy patril k tým vlkom, čo až tak abstraktne nevideli, minimálne nie keď mu svet naokolo poskytoval fyzické dôkazy jeho život. Rýchlo sa narovnal a poobzeral, aby a skutočne presvedčil, že je sám. Nikde však nevidel ani najmenšej zmienky o živej bytosti. Bol sám, skutočne. Jeho spoločníkmi sa stali len kvety zaliate v ľade. Nie len že ich mrazivé počasie vôbec nepoškodilo, zdalo sa snáď akoby boli okem ľadu zaliate aj v čase. Ich farby boli až priveľmi živé, jediné čo mu skutočne prezrádzalo, že s nimi niečo nie je v poriadku bol fakt, že sa pod srstvičkou ľadu leskli ako o život. So zadkom vysoko vo vzduchu sa sklonil úplne k zemi aby sa svojimi žltými očami mohol poriadne prizrieť na kvety a možno tak o nich zistiť o niečo viac. Samozrejme si veľmi dobre uvedomoval, že asi určite nepríde na nič svetoborné. Vypustil na zamrznuté kvety obláčik pary, ktorá sa v chladnom vzduchu ticho rozplynula. Jemná vrstvička ľadu sa zavlnila pod teplom jeho dychu a trochu sa pustila. Kvetina zostala rovnaká, samozrejme. Kvety ho ale príliš nebavili, nebola to zábava, ktorá by sa mu pozdávala a radšej by bol ak by sa k nemu nakoniec Altair predsa len pridal. Zdalo sa ale, že ten sa radšej vybral vyberať les, ktorý si bude môcť spokojne očúravať, alebo niečo podobné. Aj keď sa mu jeho návrh zo začiatku aj celkom páčil, teraz si už nebol velmi istí. Mať vlastnú svorku muselo byť veľa práce a najmä zodpovednosť, ktorú by si mladý vlk teraz nedokázal ani len predstaviť. V budúcnosti možno, teraz ale rozhodne nie.
Kvet, ktorý doteraz ovoniaval labou zarazil späť do zeme a netrvalo mu príliš dlho aby si našiel ďalší cieľ čo by ho mohol zaujať. Ryšavec sa teda vybral smerom do hôr, ktoré sa mu rozprestierali na horizonte. V horách už veľmi dlho nebol.
> Snežné veľhory cez Kierb

Veľké vlčie jazero cez Východný hvozd >
Nicos sa obzeral aby zistil či ho Altair nasleduje. Nechcelo sa mu na neho čakať, samozrejme. Hneď ako sa mladý vlk dal do pohybu, bolo mu len veľmi ťažko sa znovu zastaviť. A pravda bola taká, že ani moc nechcel. Najlepšie pre neho bolo dostať sa na miesto kde sa chcel dostať takmer okamžite - bohužiaľ sa mladý vlk nedokázal teleportovať. Aspoň zatiaľ teda nie. Miesto toho aby sa ale nejako ešte viac nad svojou situáciou zamýšľal, poslušne kládol labky stále pred seba a načúval tomu ako mu pod nimi škrípe snehová pokrývka. Tuna na severe, bola skutočne hlboká a jemu by sa v tomto momente skutočne hodila mágia, ktorá bymu v tomto pomáhala. Skutočne sa už musel vrátiť k Maple, aby jej pripomenul čo im spoločne s Danie sľúbila, že urobia. Odfrkol si - možno dokonca už darčeky, čo si pre nich pripravili sa už aj stratili. Popravde si nebol istý, kde všetko so sestrou skryli, no nebol žiaden problém nájsť niečo iné, alebo dokonca by sa k nim niekto pripojil a mohol by prispieť aj on. Nech to ale bolo akokoľvek, musel pokračovať ďalej ešte predtým ako primrzne k zemi. Aj keď na tomto mieste vzduch bol príjemne teplejší.
> Kristálová lúka cez Kierb

Vlk mu nakoniec venoval úsmev v ktorom dokázal Nicos nájsť dostatok pochopenia na to aby sa o situácii, ktorá sa stala ďalej necítil zle. Samozrejme, každý mal svoje nálady a nebolo len také jednoduché a to si ryšavý vlk veľmi dobre uvedomoval. Aj keď veľmi dobre vedel, že nie je možné aby si vychádzal so všetkými, najradšej by bol ak by sa tomu tak dalo. Našťastie si ale nenechal pokaziť náladu len tak! Hádzať veci za hlavu bola jedna z Nicovích špecialít. ,,Hah! Myslím si, že by som bol dobrým pánom lesa!" vypäl hruď nad slovami hnedého vlka a spokojne zdvihol jednu z predných láb do vzduchu. Vznešená póza, ktorá by mu ale určite nejako extra nepomohla. Následne mu však na tvár vyskočil nespokojn výraz a na čele sa objavila vráska. Mať vlastný les bola zaujímavá predstava… ale. ,,Aj keď - mne sa vlastne páči kde bývam..." pokračoval, no to sa ho už samec pýtal kde žije. Samozrejme, že Nicos nemal najmenšieho dôvodu prečo klamať alebo nebodaj nehovoriť pravdu. Jednoducho stále veril, že v lesoch stále žijú dobrý vlci. ,,No ja bývam úplne na juhu. Vo svorke. So svojou sestrou," kývol hlavou smerom k juhu, kde sa kdesi medzi lesmi nachádzala Sarumenská svorka. Mal to tam rád, dokonca ani vlci na neho neboli zlý, čo bola rozhodne dobrá správa. A teraz mu padol pohľad ponad jazero, kde v diaľke mohol vidieť zopár ďalších vlkov. Stačila mu v tomto momente prítomnosť len jedného vlka. Napokon jazero pred jeho labami nebolo práve najmenšie, jeho zamrznutá hladina sa rozprestierala snáď všade kde jeho oči videli. Skôr ako sa stihol poriadne zapojiť do konverzácie precupital k jazeru a dával pozor aby mu pod labami nepraskol. Nešiel ďaleko, no i tak sa chcel pozrieť ako veľmi silný bol. On nemal rád vodu, to nebolo žiadne prekvapenie a množstvo vlkov, ktorí mladého samca poznali - prekvapivo mu ale ľad nevadil, ak keď dobre vedel, čo sa pod jeho nohami nachádza. Možno by si mal dávať väší pozor, no to často pochopí až potom ak sa stane niečo zlé. ,,Zdá sa, že ľad je už celkom silný," venoval vlkovi zopár ďalším slov a posadil sa na ľad. Alebo aspoň tak, aby mu poriadne nezamrzol zadok. Hlavu naklonil jemne na stranu a pozrel na svojho spoločníka. ,,Ja som Nicos. A viem si predstaviť prečo ťa volajú medveď," pohľad mu vyskočil od zamrznutej trávy späť smerom k vlkovi. Zaškeril sa. Tonres nebol jediný, ktorý vyzeral ako medveď, ako sa zdalo, aj keď on sám by ho tak určite nenazval. Hnedá srsť sa Altairovi nedala uprieť a ani stavba jeho tela. Ktovie akú prezývku by dali vĺčatá Nicosovi, možno raz mu bude skutočne cťou! ,,A necítiš sa na výlet?" spýtal sa ho s nadšením a preskákal k nemu. Počasie síce nebolo príliš na eho strane, no to mu nezabraňovalo vybrať sa niekam ďalej. Les naokolo jazera nemal príliš dobrú auru aj tak. ,,Sa aspoň kukneme po nejakom dobrom lese," zazubil sa na neho na margo jeho návrhu obsadiť si vlastný les a vybral sa smerom na východ.
> Gejzírové polia cez Východný hvozd

Poprosím o oblázky, ďakujem!

14. Napsat post o rozjímání nad tím, co bych za tento rok udělal jinak, kdybych mohl

Nicos presunul pohľad z hnedého vlka k oblohe. Nepoznal ho a nemali sa príliš o čom baviť, no aj napriek tomu bol rád, že nebol napospas počasie sám. Noc na nich spadla rýchlo, pomerne - noci počas zimy trvali akosi dlhšie než v lete a rozhodne to bolo aj kvôli tomu, že boli takmer k nevydržaniu. On sa zatiaľ snažil zistiť, či obloha nad jeho hlavou vyzerala presne rovnako ako tá pod ktorou sa narodil. Samozrejme, množstvo z nich v tomto momente zakrývali mraky, no to nebolo podstatné. Všetky hviezdy nakoniec vyzerali skoro rovnako a on si z niektorých dokázal poskladať zopár obrazcov o ktorých mu vravela mama. Alebo to bola sestra? Za posledný rok sa toho stalo skutočne veľa a on sa príliš často neponáral do svojich spomienok. Možno práve preto, že by sa im najradšej úplne vyhol, no to by asi nebolo práve najvhodnejšie v dlhodobom merítku. Nielen že sa mu nechcelo spomínať na pôvodný domov, skôr nechcel pomyslieť na to čo cítia vlci, ktorých nechal za sebou. A fakt, že do toho zatiahol aj sestru. Myšlienka čo by urobil inak a ako by sa zachoval sa mu čas od času vkrádala do mysle, no on ju vždy nejako statočne odohnal preč. Teraz sa mu však snárala do podvedomia a zdala sa byť viac ako len nedobitná.
Stisol zuby pomerne silno k sebe a veľmi dobre si uvedomoval, že všetko mohlo byť úplne iné. Možno ak by zostal doma, tak by si z neho stále každý robil srandu a on by len ďalej trpel. Alebo by sa stratil niekde inde, niekedy inokedy a hlavne sám. Až mu pri tejto predstave prešli po chrbtici zimomriavky. Porozhliadol sa naokolo seba akoby očakával, že pri prvej myšlienke na ňu sa jeho sestra skutočne objaví kdesi medzi kríkmi. Nestalo sa ale tak a tak mu len uši nespokojne klesli k hlave. Možno jediná vec, ktorú by zmenil by bolo, že by dával väčší pozor na sestru, ktorá pre neho znamenala omnoho viac ako by bol kedy ochotný nahlas priznať. A možno by mal zmeniť aj to - možno by jej mal konečne povedať ako velmi mu na nej záleží a ako veľmi je rád, že ho prišla nájsť. Alebo! Možno by ešte so sebou sobral všetkých súrodencov, nakoniec by sa ich správanie pod vplyvom iných vlkov mohlo zmeniť a tak by Nicos získal súrodencov, ktorých stratil. To všetko ale boli obyčajné dohady, ktoré nemali nejakého poriadneho základu a tým pádom mohol jedine premýšľať.