Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Stredozemka >
Vlčica sa nakoniec rozhodla ho opustiť a Nicos mohol aspoň pridať do kroku. Ak by šla s ním, tak by sa musel prispôsobiť práve jej, takto mohol klusať akýmkoľvek tempom chcel a mohol sa do svorky dostať o niečo skôr. Okolo jazera prechádzal pomerne veľkou okľukou - pravda bola taká, že by snáď prišiel o niečo skôr ak by sa nesnažil vyhnúť najväčšej časti jazera a len išiel jednoducho popri brehu. No to sa dalo vyrovnať s rýchlosťou ktorou šiel. Krvavo červenej vode venoval len letný pohľad, ktorému sa takmer snažil úplne vyhnúť. No jeden nemohol tak úplne ignorovať jazero okolo, ktorého prechádzal tak často. Poznal ho viac ako len dobre a rovnako tak aj cestu okolo jeho červenej vody. Aspoň bude mať bližšie miesto kde by sa mohol pokúsiť svoj problém vyriešiť. Ak sa k tomu raz dostane. Možno. Ale mal by, to bola pravda.
> Palouk

Vlčica mu pritakala, čo bolo fajn. Nicos si potom pripadal zase o niečo dôležitejší a to sa mu viac ako len páčilo. ,,Vieš čo, ani nie. Všetko bude okay," usmial sa. Nestávalo sa často, že by ho niekto hľadal a on by si to vážil. Aj keď popravde nepredpokladal, že by sa k tomu Minehava niekedy dostala. Vlci sľubujú ale k lámaniu chleba príde skutočne len občas. Nie žeby od nebol tiež vinný, tiež nasľuboval vecí, ktoré nikdy nesplnil. Čo ho mrzelo ale čo mohol robiť? Možno niekedy no..
,,Hmm," zamyslel sa a na čele sa mu objavila jemná vráska. Miesta na okolí poznal, tak ako tak, niektoré viac alebo menej. ,,Smerom na západ je more, odtiaľ práve idem," pokračoval. ,,Potom zase na juhozápad je také jazero s úplne červenou vodou, tam zase idem teraz, je to cestou smerom na Sarumen," kývol hlavou smerom, ktorým sa mal vybrať a nechal Minehavu aby sa rozhodla či pôjde s ním alebo sa vyberie ďalším smerom, niekam kde by sa jej možno páčilo viac. Podľa toho ako sa rozhodla sa vybral k jazeru buď s hnedou vlčicou po boku alebo úplne sám.
> Červené jazero

August | 2 | Reonys
Nicos mal uši nastražené, no evidentne bol zase tak trochu vo svojom svete, kde sa hádal sám so sebou o nesmrteľnosti chrústa. Nie doslova, samozrejme, v poslednej dobe mal dokonca aj on sám na mysli dôležitejšie veci ako kedysi. Uvedomoval si ako veľmi sa mu podarilo už zostarnúť. Okrem iného samozrejme. Každopádne sa nedalo ignorovať ako do neho vrazil niekto úplne neznámi - neznámi aspoň v prvých sekúndách, kým bol Nicos naštartovaný zo stresu z vody. Akoby očakával, že po ňom skočí ten bláznivý morský pirát a nie niekto koho pozná o čosi lepšie. Preto sa mu najskôr vydralo z hrdla tlmené zavrčanie, kým si uvedomil, že sa jednalo o Reonys.
,,Chlape, si ma tak trochu vystrašil," zasmial sa zadusene. Musel sa oklepať aby zo seba striasol stres, ktorý sa mu nahromadil okolo chrbtice. ,,Zakrádaš sa ako duch," smial sa nad jeho slovami. Hej, bol tak trochu v strese, ale to nebolo zase až tak podstatné. To by ale nebol Nicos ak by si nevybral svoju možnosť na sťažovanie sa. ,,Som stretol takého týpka minule pri vode, ktorý nedokázal pochopiť, že sa mi to nepáči a aj tak ma tam dotiahol," uškrnul sa kyslo. ,,Na vodu myslím. Na také drevo čo plávalo na vlnách."

Vlkovi sa zdalo, že niekedy počul niečo na štýl - že ak ste sa naučili od vlka svoju lekciu, svet sa postará o to aby ste sa už nikdy nestretli. Nicos si nebol úplne istý, či tomu veril. Nakoniec si nebol ani istý, či verí v osud alebo v nejakého Boha, alebo proste verí len, že život sa musí nejako žiť. Nad touto myšlienkou metaforicky mykol ramenami, možno mu bolo lepšie ak skutočne nevedel. ,,Ja sa teda preč nechystám, tak všetko záleží od teba," uškrnul sa na ňu tak trochu zpiklenecky. Nikto nikdy nemohol vedieť čo osud prinesie, no. A veci sa proste mohli zmeniť z minúty na minútu, čo jeden nemohol vôbec vedieť dopredu. ,,Hej, bohužiaľ to funguje len na našom území. Teraz síce nemám moc času, musím sa vrátiť na lov, ale ak by si sa dakedy našla v blízkosti nášho lesa, tak si pýtaj mňa," nechal sa počuť s chvostom jemne kmitajúcim zo strany na stranu. Všetky silné pocity sa tak trochu rozplývali a vlk sa cítil pokojnejšie aj napriek tomu ako sa ich konverzácia zo začiatku niesla. ,,A ty už vieš teraz, ktorým smerom sa vyberieš? Či rovno k tomu vresovisku?"

Vlčica mu začala vymenovávať čo všetko vlastne znamená byť tulákom. A akože... v teórii to neznelo vôbec zle. Mladý Nicos by si to cekom užil, teda ak by nezamrzol v prvej zime kedy by sa mu nepodarilo nájsť miesto kde prespať. Alebo keby sa musel v lovení koristi spoliehať len na seba. Hej, ono to bolo super spoliehať sa na seba v tých dobrých chvíľach, ale zabúdajú na to, že by sa mali na seba spoliehať aj v tých zlých. Teraz, keď už mal Nicos niekoľko zím za sebou, začínal si uvedomovať ako veľmi hlúpy kedysi bol. A prečo si to o ňom myslela jeho sestra, lebo pravdu - bol tak trochu debil. ,,Budem si to pamätať, ak si to niekedy rozmyslím, budeš prvá za kým pôjdem," nechal sa počuť, no dobre si už teraz uvedomoval, že to tak skoro nebude. Skôr nikdy ako niekedy. ,,To miesto myslím, že viem kde je. Trochu smerom na sever od Sarumenu," zamýšľal sa. Nicos poznal okolie, viac menej. Ak bol v niečom dobrý, bola to kartografia. ,,Myslím, že som tadiaľ šiel túto zimu smerom k horám."
Akonáhle sa ale začala zaujímať o ich svorku o niečo viac, Nicos sa rozžiaril. Veľmi rád o tom rozprával. ,,Nie len ona. Všetci dokážu ovládať do nejakej veľkosti. To záleží od postavenia vo svorke- asi ako si previazaný s územím alebo mágiou alebo takým niečím. Ono to dáva zmysel ak sa nad tým skutočne zamyslíš!"

Nicos ohrnul nosom nad jej vysvetlením. Niečo mu na tom nevoňalo, no nemal asi moc dôvod niečo povedať - samozrejme sa nejednalo o jeho problém, no zastavil tento fakt niekedy niekoho? ,,No však keď teda vravíš.." povolil napokon, no nejako v jeho hlase nehralo presvedčenie. Čo ale mohol robiť? Biť sa za niekoho nemohol, teda asi. Potom mu ale položí otázku ešte viac zaujímavú, ako bola tá predtým. Ryšavý vlk však len energicky mykne hlavou zo strany na stranu a v rýchlosti odpovedá. ,,Nie, nikdy. Ja som spokojný tak ako som. U nás neodporúčame nikomu aby odišiel," povedal, dávajúc dôraz na jedno slovo z viet, ktoré jej venoval. Ale popravde Minehava nebola prvá, čo sa ho to spýtali a Nicos začínal mať dojem, že na ich slovách niečo môže byť. Ale on bol až priveľmi spoločenský na to aby sa mu to páčilo, bol si tým takmer úplne istý. Nakoniec by aj tak skončil v niekoho partii, lebo byť na ceste s kamarátmi je lepšie ako byť sám a to už môže rovno zostať tam kde je a čas od času si niekam vybehnúť. Hej, to znelo omnoho lepšie, popravde.
S hlavou mierne naklonenou na stranu vlčicu sledoval, pomerne nedôverčivo. ,,No s tým, čo si mi vravela o tej tvojej svorke, tak neviem ako moc ti verím," uškrnul sa, no úsmev sa mu nedostal až k očiam. On sám cítil, že nebol tak úplne srdečný, možno toto bolo prvý raz čo si držal tak trochu odstup. Ohrozenie vĺčat nebola žiadna sranda, aj keď to jeden mohol myslieť len zo žartu - a druhý to zobral až príliš vážne. ,,Dokážeme ju ovládať. Je to fakt podívaná," povedal, tentoraz už skutočne hrdo. ,,Naša alfa s ňou dokáže teda veci! Nerozoznala by si ich od reálnych zvierat!"

August | 1 | Reonys
Nicos mal na tvári myslí výraz aj keď sa snažil svoje pocity nedávať príliš najavo. V poslednom čase sa mu jeho nechuť ohľadne telies vody celkom vrátila, najmä po tej eskapáde s ostrovom neďaleko pobrežia. Nie žeby za ňu mohol sám, ale možno práve to celú situáciu robilo o niečo horšou. Ryšavý vlk mal dojem, že už sa všetko uberá k lepšiemu, no s niečím podobným nerátal a ani na to nebol psychicky pripravený. To bol jeden z hlavných dôvodov, prečo momentálne chodil okolo brehu jazere ako nahnevaný býk, zo strany na stranu, a mumlal si popod nos slová, ktoré ani on nedokázal poriadne rozlíšiť. Pripravoval sa na to, že do jazera skočí - veľmi rýchla skúška odvahy, kedy sa rozbehne, skočí tam po hruď a vybehne naspäť. Jednoduché, nie? No v teórii aj áno, ale v praxi? Nicos si uvedomoval, že jeho strach je viac ako len irelevantný, no toto zistenie mu aj tak nijako nepomáhalo.

Nicos always enjoyed sitting under a tree. Trees in Sarumen were big and ancient, holding onto the ground with their enormous roots holding everything together as if not only their life depended on it. It was quiet in the forest, not quite night yet, but sun has already set tens of minutes ago. Everything was calm and ginger wolf really liked it, needless to say he would also enjoy some company. Nicos missed Mitsu and wished his friend would change his mind about the place where he wanted to live. Both of them were stuborn little things and none of them wanted to make a decision. Or maybe that was decision all for itself.
Young wolf let his head set on the ground, he just knew he could never leave. Never even dreamed about it. It was his home, a place where he spent most of his life, had friends and family. He knew that mitsu is most likely feeling the same way about Moss's pack. It just was not fair to ask him to leave, Nicos knew that as well. He still wished though, that maybe, just maybe Mitsu will change his mind. But was not expecting it. Maybe they are gonna figure it out somehow, so they would be able to keep in touch in despite of the distance where their own homes were.
Maybe Nicos should go find his friend and talk about it more. What can he figure out on his own? They were in this problem together. More or less... Nicos was not sure if Mitsu is feeling the same way, in the end.

Akonáhle mu vlčica povedala niečo o svojej minulosti, Nicos takmer prehltol svoj dych. ,,Oni ťa vyhodili?" jeho oči boli ako dva puky, nedokázal si predstaviť ako by sa v jej situácii cítil on. Na to čo mu vravela sa zdala byť až príliš pokojná. Ak by ho Maple vykopla, on by rozhodne tak pokojný nebol. ,,Nie, nie nie. To nie je správne," kýval hlavou v znaku nesúhlasu. ,,Ak by si potrebovala, tak by som ti asi mohol vybaviť miesto u nás vo svorke, ak by si potrebovala, samozrejme," mykol ramenami. Nebol si úplne istý, či to bolo správne, no mal dojem, že áno. Na to ale koľko mali vo svorke teraz vĺčat, tak trochu dúfal, že by Mina odmietla. ,,Ja som nikdy nebol tulák, tak neviem aké to moc je," priznal sa. Ten mesiac života medzi svojou rodnou svorkou a Sarumenom nejako nepočítal. Už si ani poriadne nespomínal čo sa za to obdobie stalo.
,,Ah nie... Narodil som sa inde, ale prišiel som sem ešte ako malé škvrňa, takže to tu beriem viac ako svoj rodný domov," nechal sa počuť, stále ešte príliš neveril, ako sa niečo také mohlo stať. Bol nahnevaný aj za ňu, skutočne.
Ako sa ale konverzácia stočila späť ku hmle, Nicos sa hrdo narovnal. Jej otázky ho ale nepotešili. Ale že vôbec. ,,NIE! U všetkých bohov, to rozhodne nie!" zaprotestoval, takmer až urazene. Ako by niekto mohol niečo také povedať na jeho Sarumen? Trochu po nej zazrel a teraz už fakt dúfal, že jeho ponuku odmietne. Akože mňa na to nalákali, ale rozhodne nie v takom význame ako si ona myslí! ,,My decká nežerieme," zazrel na ňu, ako ju niečo také mohlo aj napadnúť. ,,Vy.. áno?"

Vlčica pred nim sa ihneď dala do vysvetľovania, keďže ako sa zdalo, vôbec sa navzájom nepochopili. Nicos nepoznal slová, ktoré používala - nebol ani zďaleka tak rozhladený, ako by sa možno mohlo zdať, aj ked mal plnú tlamu rečí. Pravda bola taká, že už takmer celý svoj život býval na jednom mieste a tak ľahko to zmeniť nechcel. Mal svoj domov rád, to bolo hlavné. ,,AHA!!! Jasné, tak to chápem už," uškrnul sa. Vždy bolo čo nové sa naučiť, ako sa zdalo. Čo sa nemohlo ryšavému vlkovi uprieť bolo, že bol skutočne prístupný k novým veciam a nemal problém uznať si, že niečo nevedel. Čo bolo celkom často, povedzme si, Nicos bol proste... Nicos. ,,A čo ste sa odísť rozhodli? Či len tak? Na skusy?" pýtal sa ďalej so záujmom. Nie žeby chcel vyťahovať informácie, no nenútené konverzácie často nemali presný plán.
,,Nie, nie. Teda-" začal zase vysvetľovať on. ,,Sarumen je môj domov, ale je to meno svorky. Alebo teda skôr lesa v ktorom bývame!" nechal sa počuť spokojne. O Sarumene veľmi rád rozprával, najmä teda preto, že to tam skutočne miloval. Nech už existoval Boh, alebo osud, alebo čokoľvek iné, rozhodne sa dobre stalo, že ho vtedy laby zaviedli priamo tam. ,,A akože, zase až tak veľa slnka tam nemáme. Skôr hmla," pokračoval. ,,Hmla to je naše! Sme v nej špecialisti."

Nicos zostal tak trochu prekvapený, po prvých slovách, ktoré mu vlčica venovala. Jeho hlava sa tak trochu naklonila na stranu, no na tvári mu stále hral úsmev. Nakoniec, to u neho muselo byť niečo skutočne veľké, že by sa mračil. A na svoje zážitky na mori už takmer zabudol - predsa len dobre vedel, že spoločnosť mu robí viac ako len dobre. ,,Ogar? To nie, nie. Museli ste si ma s niekým pomýliť," uškrnul sa. Nestávalo sa mu často, že sa na niekoho podobal. Jeho srsť nebola tak úplne bežná, síce hnedá, no na slnku hádzala viac ako len výrazné ryšavé odtiene. Mal to rád. Rád si predstavoval, že sa mu do srsti ako mláďati dostalo kúsok plameňa a už mu tam zostal do konca života. ,,Som Nicos! Nicos zo Sarumenu. A vy?" pýtal sa ďalej. Vlčica rozprávala zvláštnym prízvukom, čo si všimol takmer okamžite ako k nemu začala rozprávať. Bolo to .. zaujímavé. Ak nič iné. Používala slová síce ktoré poznal ale v takom rozpoložení, ktoré mu nebolo úplne známe. Možno prišla z ďaleka! Vzrušujúce!! ,,Ale hej, smerujem domov teda a toto miesto mám rád. Nie je tu v okolí zase až tak veľa lúk cez ktoré by neviseli konáre stromov."

Medvedie jazerá >
Na srsti ho už šteklila tráva, čo bolo pre Nicosa viac ako len príjemné. Rád sa predieral týmto ,,morom" a rozhodne ho preferoval pred morom lepkavý s tmavomodrou vodou. Až ho pri tejto myšlienke zase striaslo a on sa cítil akoby mu niekto kráčal po chrbtici. To už bolo ale minimum, lebo ho od najbližšieho mora delilo niekoľko stoviek kilometrov (snáď) a nič pre neho nemohlo byť lepšie. Preto, keď mu pohľad spadol na hnedú srsť kdesi v tráve, už mal omnoho lepšiu náladu ako doteraz. ,,Ahooj!" nadšene sa ozýval už z diaľky, najmä preto, že chcel spoločnosť. Teda, v spoločnosti niekoho ďalšieho by sa mu celkom slušne podarilo zabudnúť na menšiu (alebo väčšiu) traumu, ktorú teraz prežil. Uf. ,,Celkom pekný večer, nie?" pokračoval v nenútenej konverzácii ďalej, počas toho ako sa stále blížil k vlčici. Vyzerala milo - aj keď pre ryšavého vlka vyzerali milo takmer všetci. Nicos veľmi rád dával vlkom výhodu pochybnosti, až do okamihu kedy ho nepresvedčia o opaku.

Ranský les cez Mahtae juh >
S nechuťou kráčal pomedzi jazerá počas toho ako mu laby ločkali v bahne. Nemal to rád, no toto miesto by zobral pred morom kedykoľvek. Tuna sa mu páčilo, že aj keď naokolo neho bolo veľa vody, vedel, že má zem pod labami. Síce pomerne šmykľavú a mazľavú zem, no stále zem, po ktorej sa dalo kráčať, aj keby bolo veľmi zle. Toto miesto ale poznal, dobre vedel, že ho od Sarumenu delila len jedna planina, jedna rieka a už by bol tam! Nadšene pridal poskakovanie do svojho pohybu a aj srdce bolo už o niečo viac spokojnejšie vo svojom mieste v Nicosovej hrudi. Akonáhle sa mu do pohľadu dostal koniec bažín, už vedel, že je dobre a že sa k moru už tak jednoducho najbližší čas nevráti. Totálne nechápal, ako niekto mohol mať podobné miesto rád! V tomto ohľade Nicos skutočne ohľaduplný nebol a vážne súdil vlkov, ktorý milujú miesto pri mori. Pfuj.
> Stredozemka

Lachtaní pláž cez Márylouku >
Uši mal stiahnuté k zátylku a kráčal priamo za nosom, bez toho aby sa pozeral ktorýmkoľvek iným smerom. Srdce mu ešte stále silne bilo a do očí sa mu stále vracala temnota more, ktoré sa mu vírilo pod labami. Najskôr sa to snažil zahnať mykaním hlavou, akoby očakával, že ich rozhrká ako akúsi farbu, no nedarilo sa. Napokon ich len nechal bežať, zatiaľ čo sa každým krokom blížil bližšie a bližšie k jeho svorke. K jeho bezpečnému miestu, kde sa mu nikdy nemohlo nič stať. Že? Snažil sa robiť svoje dychové cvičenia, no popravde sa mu nezdalo, že by mu to nejako pomáhalo. Necítil sa dostatočne pokojne na to aby to fungovalo, to si už všimol - že existovala hranica kedy už ani podobné techniky nepomáhajú. Nevadilo to, aspoň už bol viac ako len ďaleko od mora a mohol sa jednoduchšie nadýchnuť.
> Medvedie jazerá cez Mahtae juh

Nicos si nespomínal, kedy naposledy hodil také veľké tantrum ako dnes. Možno ak by sa videl z pohľadu niekoho iného, tak by rozumel ako smiešne vyzeral. Keď vrieskal na starého vlka aby ho okamžite, bez akéhokoĺvek čakania vrátil späť odkiaľ prišli. Ryšavý vlk nemal ďaleko od toho aby po starcovi skočil a vrazil s ním na zem - našťastie mal dostatočne veľa seba sebareflexie aby si uvedomoval, že sa bez starca domov nedostane. Inak by to snáď pre oboch skončilo omnoho horšie. Nicos o sebe vedel, že je pomerne kľudným vlkom a niekomu by len tak neublížil, no aj ten najlepší vlk má len toľko trpezlivosti koľko má. Ihneď ako sa im podarilo dostať sa na pevninu, Nicos vyskočil z lode a ani sa neobzrel. Bez rozlúčenia sa rozbehol čo najďalej od vody, cítiac ako sa mu vracia strach, ktorý sa po toľko rokoch podarilo skresať.
> Ranský les cez Márylouku