Gallirea - Příspěvky uživatele

Danie absolútne nesúhlasila so všetkým čo chudák Nicos navrhol. A už vôbec sa jej nepáčilo že sa snažil aby bola práca aspoň akási zábava. Ak by bol snáď viac teatrálny ako teraz, rozhodne by sa na protest vrhol na zem - šťastie bolo však, že z toho už viac menej vyrástol. A nechcelo sa mu vrhať na chladnú zem, ktorá by mu len ušpinila srsť o ktorú sa tak starostlivo doteraz staral. ,,Joj dobre, dobre však. Ja len vravím, že mágia sa dá využiť na mnoho zaujímavých vecí, že vlk potom ani nemusí pracovať tak ako pracujeme my," mykol ramenami a s chvostom vysoko vo vzduchu začal odťahovať kožušiny zase späť do vnútra spoločenskej miestnosti. Na jeho radosti ale bolo vidno, že už plánoval ako sa spoločne so sestrou nakoniec vyberú k Životu. Však vravela, že to nie je vôbec ďaleko, tým pádom by to mohli snáď otočiť kým sa skutočne zotmie. To by ale najskôr museli mega rýchlo doupratovať, lebo Danie si nijakú prácu nenechá len tak vyhovoriť. ,,Okay tak sa ale ponáhľajme , dobre? Lebo už za kus bude skutočne noc a to sa mi až tak moc chcieť ísť nebude!" popoháňal ju teraz pre menu on a rovno aj schmatol tú obrovskú kožušinu ktorú mala Danie namysli. Ťahala sa mu však veľmi ťažko a čakal, že mu príde na pomoc. Čo bola snáď z losa?

Mladý vlk by bol najpokojnejší ak by mohol radšej ďalej pokračovať v tom čo robil doteraz, no sestra sa mu lepila na zadok. Možno dokonca dúfal, že keď sa mu podarí dovliecť niekoľko koží do predsiene bude sa môcť nejakú chvíľu zašívať bez práce a len kukať naokolo seba. Bohužiaľ však Danie evidentne nedokázala urobiť nič bez neho - alebo ho poznala už dostatočne dobre na to aby mu neverila ani nos medzi očami. Nečudoval sa, ale zároveň mu to aj bolo nepríjemné, ako inak. ,,Fšak tho idˇže celkom rýchlo," vypľul kožušinu z huby niekde v polovici vety a zase sa spokojne natiahol. Tlama sa mu pretiahla do hlbokého zívnutia až do okamihu kedy mu zaľahlo v ušiach. Zabúchal hlavou zo strany na stranu až kým sa mu uši neobúchali o tvár. To ho zobudilo zase o niečo viac. ,,Konečne rozprávaš ako ja!" zasmial sa na nej, keď spomenula použitie mágie na pomoc s nejakou prácou. A tak to malo byť! Mágia mala pomáhať počas dennodenného života rovnako ak by mala pomáhať aj počas tých najväčších misií pre svorku. Alebo pre seba. To bolo jedno. ,,No vidíš, ako rýchlo by nám to šlo ak by sme mali mágie? Mali by sme to nehať tak a ísť sa prv k tomu Životu pozrieť," navrhol jej a až teraz sa dostal k tomu aby jej skutočne začal pomáhať s prášením.

Danie sa od neho odsunula a on bol rád. Jeho nálada bola síce už o niečo lepšia, no zase až tak veľa energie nepokojným spánkom nezískal. Zosunul sa teda späť na svojej kožušine s predpokladom, že by snáď mohol pokračovať v tom čo mal začaté predtým než ho sestra vyrušila. Pravda ale bola, že sa mu príliš ku snu s hustou hmlou vracať nechcelo, no zase sa ani úplne nechcel podriaďovať plánom sestry. ,,Môj zadok je ten najkrajší v lese, neviem čo máš za problém!" uškrnul sa a na podčiarknutie svojich slov spokojne zabúchal chvostom o podlahu. Trvalo mu ešte niekoľko sekúnd kým sa aj on skutočne postavil na laby, no keďže sa Danie rozhodla najskôr prášiť ich posteľ, nemal príliš na výber. Dokonca ho aj vlčia vyťahal za uši! Však nech si počká! Ospalo sa natiahol až mu bublinky v kĺboch zapraskali a on sa pomaly cítil ako starý dedko. Skutočne, počas spánku sa naozaj až tak veľmi nevyspal. ,,Ja vezmem túto úplne dokonale pohodlnú kožušinu," jemne prekrútil očami a chytil kožušinu na ktorej spal do tlamy. Keď si predstavil, že sa kvôli tomu bude musieť niekoľkokrát pobrať preč do zimy. No ďakujem pekne! Tá Danie skutočne nemala všetky pohromade, ak vôbec na všetky miesto mala. ,,Snáď po love tento rok prinesú aj nejaké nové!" nadšene vyhŕkol. ,,Musím si jednu potom privlastniť..."

Ako veľmi bol nahnevaný na sestru, len veľmi ťažko sa dostával do takej pohody aby sa mu oči zavreli a prišiel i spánok. Nebol si úplne istý ako dlho mu to trvalo, no nakoniec sa predsa len presunul niekam.. inam. Razom sa ocitol späť medzi stromami a pred ním ticho plápolala hmla hustá ako mlieko. Ihneď mu po chrbtici prešla triaška a srsť sa mu na chrbte stala od hlavy až po konček chvosta. Nerozdivel od skutočnosti, keď s Danie skutočne desivú hmlu v lese stretli, tentoraz bola chladná tma a dokonca i zima zachádzajúca až do kostí. On sám sa nehýbal, bol príliš vydesený, že sa na neho niečo vrhne - bol si takmer úplne istý, že je na ňom položený prenikavý pohľad niečoho čo však on nevidel. S hrdlom úplne suchým od strachu urobil zopár krokov dozadu až kým zadkom nenarazil o peň stromu. Oh nie! Vyplašene poskočil, pohľad sa mu presmeroval a on zachytil blížiace sa monštrum len kútikom oka a na chrbte cítil náraz ako vrazil do zeme.
Do zeme? Oči mu vyplašene otvorili a on cítil pod rebrami. ,,Auč-" zavrčal nespokojne a pomaly sa otočil, len aby uvidel sestru, ktorá sa k nemu počas spánku nasáčkovala. ,,Nemáš dosť miesta?" štekol po nej a jednou z predných láb jej venoval bac priamo na hlavu. Zaslúžila si.

Sestra mu skutočne začínala liezť na nervy a on si v tomto momente nebol istý tým či to bolo kvôli jeho únave alebo tým hlúpostiam. Pazúrmi zarýval do podlahy a nahnevaným pohľadom sledoval ako ho zase poučuje. Najradšej by si zaryl laby do uší aby jej otravný hlas nemusel zase počúvať a rovnako ako ona sa veľmi snažil aby neprevracal očami. ,,Bože ty si tak otravná. Furt musíš mať pravdu," zavrčal jej na odpoveď a vyskočil na laby. Nie nechcel sa s ňou hádať, no ako sa zdalo obaja boli celkom isto na pokraji svojich psychických aj fyzických síl. Namosúrene sa zakrútil na svojej kožušine a zosunul sa späť k zemi, tentoraz však otočený k sestre chrbtom. Srala ho, ako veľmi ho srala! Ale mal ju rád, to sa jej nedalo ubrať na cti. Hlasno si odfrkol aby ho určite počula a skrútil sa do guličky. Ňufák si skryl pod chvost aby mu naň nebola zima a ešte viac pridal ku svojej depresívnej nálade. ,,Dobrú noc," povedal jej napokon, stále mierne nahnevane aj keď ešte noc nebola. Ak chceli ale skutočne niečo urobiť mali sa vyspať. Možno potom už ani hlas Danie nebude tak veľmi rozčuľujúci a on sa bude vedieť lepšie sústrediť.

Danie mu začala rozprávať životný príbeh vlka, ktorého ani poriadne nepoznal - teda vôbec nepoznal. A ako sa zdalo, život na tomto území bol omnoho viac nebezpečný ako si Nicos za ten rok čo tu spoločne žili stihol všimnúť. Popravde sa mu práve páčilo aké ,,nudné" to tu bolo a jednoduché na prežitia. No zdalo sa, že až tak veľkú pravdu nemal. ,,Tak to ten má skutočne šťastie na život, nebudem klamať," labkou zahrabal do srsti a odfúkol si. Pri predstave že by sa stratil o vode, stavala samu všetka srsť na tele a bol si istý, že sestra o jeho nevraživosti vedela. Nemal rád vodu či už v rieke alebo v jazere, kdekoľvek nedovidel na podložku, tomu miestu sa vyhýbal. ,,A potom si zo mňa robíš srandu, že sa bojím vody!" zavrčal si popod nos, no jeho hlas bol skôr zamyslený ako nahnevaný. ,,Voda môže byť fakt nebezpečná a desivá," hlavu znovu položil na podložku, pomaly sa mu zatvárali oči, no ešte ich držal otvorené. ,,Máme šťastie, že rieka je celkom ďaleko od nory, aspoň nás tu nemôže vytopiť."

Laby sa mu takmer až rozlievali do príjemne jemnej kožušine, ktorá sa zmiešavala s jeho ryšavou srsťou. Mal rád kožušiny, ktoré mal Sarumen v úkryte aj keď nevedel ako sa zo zvieraťa mohli dostať až sem, najmä keď vôbec nevoňali po mäse a ani neplesneli či niečo podobné. Spokojne sa natiahol a položil hlavu na predné labky tak aby sa však stále mohol pozerať na sestru. Ešte mali medzi sebou niekoľko tém, ktoré evidentne museli dokončiť skôr ako sa obaja poberú do zeme milých snov. O čom sa mu snáď bude snívať dnes? Jemne sa uškrnul, snáď o tom ako dokáže ovládať mágiu! ,,A ten Makadi to prežil, hej? To musel byť teda silný vlk. Alebo jeho svorka bola silná. Alebo všetko dohromady," zamýšľal sa mladý vlk, no nad predstavou, žeby mu bolo vidieť pod chlpatou zimnou srsťou rebrá sa mu ježila všetka srsť, ktorá len mohla. ,,Myslíš, že v tom čase tu bola už aj Maple? Ako dávno to bolo?" snažil sa z nej dostať a nebol si istý či mu toto už vravela alebo nie. Nech to bolo ale akokoľvek, za opýtanie znovu nič veľa nedá. Nad jej ďalšími poznámkami len zafŕkal. ,,Máš príliš malú predstavivosť na to ako silná by si chcela byť!" rozčuľoval sa. ,,Vôbec si nevieš uľahčiť život!"

Danie sa zase niečo nepáčilo, no Nicos už bol na jej správanie zvyknutý. Vyplazil na ňu jazyk no ticho pritakal. Sestra mu narvala do úst palicu, ktorú si nie príliš ochotne zobral. Všetko len nech mu teraz dala pokoj a on sa mohol venovať tomu čomu sa venovať chcel - spánku. Pomalými krokmi prechádzal od vchodu až do spoločenskej miestnosti, pohľadom však prechádzal po miestnostiach naokolo nich, snažiac sa zachytiť akýkoľvek pohyb, ktorý by v nich mohol eventuálne byť. Nikto sa ale v temných zákutiach neskrýval a oni dvaja boli v úkryte sami. Ryšavý vlk to očakával, klamal by ak by povedal niečo iné. No i tak ho premklo sklamanie, ticho sklonil hlavu a pokračoval hlbšie do nory. ,,V zime sa bude hodiť drevo, aj keď teraz až taká zima už nie je," odfrkol si a hodil drevo, ktoré mu pretým Danie dala do ohňa. ,,Kiežby tak zostalo až do jari, nemám až tak veľmi rád zimu, ale to vieš," vyplazil jazyk a hodil sa na jednu z prvých kožušín, ktoré k nemu boli. Aj keď bol unavený, až tak ľahko k nemu spánok nedochádzal. Aspoň zatiaľ nie. ,,Predstav keby si skutočne ovládala rastliny! Mohla by si nechať narásť strom priamo tu a nemuseli by sme nič nosiť!"

Mýtina >
Sestra sa ho snažila presvedčiť, že je všetko golden ale on tomu moc neveril. Nepozdávala sa mu jedna vec čo povedala - že sa o neho len ťažko odchádza. To sa Nicovi nepáčilo, bolo to zvláštne. Najmä teda z dôvodu, že si vôbec nechcel predstaviť, že by si jeho sestra vybrala miesto na život niekde od neho. Mal ju rád, možno až príliš, no ona bola skutočne najbližšou vlčicou ktorú mal, ktorú kedy mal a v tomto momente veril, že aj bude mať. ,,Hej! Však som povedal, že ťa tam samú ísť nenechám!" naježil sa. Síce nebol práve najlepším bodyguardom, ale rozhodne bol lepší ako keby mala ísť ryšavá vlčica sama a opustená bez strážcu! Aspoň by sa ale aj on mohol pozrieť ako to funguje s tými mágiami hneď z prvej laby. Bol však teraz až priveľmi unavený na to aby sa so sestrou hádal a dohadoval kedy sa do tých pieskov vyberú. Tiež sa mu do uší dostali hlasy, zvuky prichádzajúce z lesa, no radšej ich ignoroval. ,,Som si istý, že sa o to niekto postará," ticho pridal do kroku len aby bol čo najskôr ukrytý v Skaliskách. ,,A možno je to niekto od nás a za kus prídu sem za nami!"

Samozrejme, že mu to už hovorila! Nicos mal niekedy dojem, že zabudne i vlastnú hlavu ak by ju nemal pripevnenú na krku. Odfrkol si. Absolútne mu to vypadlo, no nedalo sa čomu čudovať. Až doteraz nevedel, že tí vlci mohli pomôcť aj s mágiami atak boli pre neho menej ako len nepodstatný. Teraz, v tejto chvíli, keď mu ale Danei povedala, že možno medzi ním a ovládaním akejkoľvek mágie stojí len návšteva nejakého starého dedka... Tak už tak veľmi bezvýznamní neboli a on by sa za nimi vybral najradšej teraz. Samozrejme ak by sa mu laby ešte stále netriasli od rýchleho behu v snehu hlbšom než by sa mu pozdávalo. ,,Uhm. Ten Život možno býva bližšie než by sa mi páčilo," zatiahol nakoniec brat ako sa mu podarilo prejsť hranicu lesa. Zas a znovu sa ocitli v ich známom lese a tentoraz vlk presne vedel kam má namierené. A nebolo to ani k Životu ani k Smrti, ani k životu ani k smrti, ale priamo do nory. ,,Ale pôjdem sa tam pozrieť keď budem mať čas. Alebo pôjdem teda rovno s tebou a počkám ťa vonku, alebo ako to tam funguje."
> Úkryt Sarumenu

,,HEJ!" sestra sa do neho zase púšťala a on sa ani nemal poriadne ako brániť. Ich škádlenie bolo na dennodennom poriadku a niekto kto ich poznal na to už musel byť skutočne zvyknutý. Ich hašterenie taktiež nepatrilo práve najtichším v Sarumene a tak o nich rozhodne vedeli viacerí vlci okrem tých ktorý boli k nim najbližšie. Nicos napokon preskákal ku sestre a prednými labami sa do nej zaprel až ju strčil do snehu. ,,Keď ja mám tučnú riť tak aj ty," vrčal po nej, no hravosť bola rozhodne cítiť. Posadnutosťou bohov vecami živými či mŕtvymi nerozumel, no to ani nebol jeho problém. Koniec koncov nebolo podstatné prečo, ale skôr že vedel čo môže použiť aby niečo od nich dostal. Tá informácia bola rozhodne omnoho viac cenená a Nicos si to uvedomoval. Otázka bola ako dlho bude trvať, kým mu zas a znova vyfučí z deravej hlavy. ,,A už aj vieš kde ich máš hľadať?" pýtal sa so záujmom. ,,Keď sú to bohovia, tak predsa len nemôžu žiť niekde ... v lese," mykol plecami zamyslene a pomalým krokom sa pobral smerom späť do ihc lesa.

Ani sa mu príliš nechcelo rovno do zajaca pustiť, ako ho bez za tým dlhonohým zvieraťom vyšťavil. Sestra na tom nebola o moc lepšie, bolo jej to vidieť na očiach a vlastne i na dýchaní, ktoré nebolo o moc iné ako to Nicove. Pritakal jej slovám avšak nebol pripravený sa len tak vzdať svojej vlastnej hrdosti. ,,Za to môže aj ten hlboký sneh, sa v tom strašne zle behá bože," zanadával ticho, no dobre vedel, že sestra má pravdu. Moc teda cvičeniu svojich fyzických vlastností nedával a bál sa, že počas ďalšieho spoločného lovu snáď toho jeleňa ani len nedobehne. Urgh. Prečo musel na všetkom pracovať? To je všetko také nudné! Nakoniec sa postavil na laby aby si mohol svoju korisť užiť s o niečo väčším dekórom než ako úplnú socku čo sa po krátkom behu nedokáže postaviť ani na vlastné nohy. Aj keď od toho nemal ďaleko. ,,Kvetiny som nejaké zbieral, ale prečo by sa Život zaujímal o nejaké hnilé rastliny?" pýtal sa so záujmom keď prežúval posledné sústo svojho jedla. Na otázku Danei odpovedal kývnutím, no nemal sa ešte k príliš veľkému pohybu. Hlavu otočil k oblohe, slnko bolo ešte stále vysoko. ,,Hej môžeme... Ale pomaly. Však vieš, máme čas."

Ryšavý vlk už ďalej nedokázal využívať faktu, že pod nim sneh nepraskal. Teraz, v tomto momente, keď si to šinul za zajacom ako akýsi tank sa prepadával hlboko do snehu. Skutočne - ak by si predtým nezobral zopár momentov na prípravu útoku, nemal by najmenšej šance aby sa ku zvierati dostal čo i len na krok. Lov v zime bol skutočne náročný a takmer až nestál za to. Nicosa však poháňalo hladné brucho a sestra, ktorá by na neho zase pozerala z výšky ak by sa k nej vrátil s prázdniny labkami. Tesáky sa mu nakoniec zasekli na zajacových ušiach keď sa mu akurát snažil utiecť za pomoci nejakej rýchlej vývrtky. Nicove zadné laby sa podšmykli a celá akcia bola viac náhodou ako plánovaným cieľom. Využívať ale všetko čo sa ti naskytne bola Nicova špecialita, preto ihneď ako zacítil niečo pod zubami, stisol ich tak pevne, že mu do čeľusti vystrelila ostrá bolesť. Hrudníkom sa vrhol k zemi a so zajacom pritlačeným na srsti prerazil snehovú krustu aby ho znehybnil. Potom to bola už len chvíľa kým mu ochabol pod zubami. S hlasným dýchaním sa poobzeral aby mu pohľad padol na sestru. Spoločný obed bol vždy o niečo lepší.

Nicos sa snažil neklepať nadšením, už teraz sa videl ako prežúva svoju budúcu večeru a len veľmi ťažko sa mu verilo, že je od nej vzdialený rovnako veľa ako bol pred pár minútami. Teraz keď mal zajaca pred očami, najradšej by po ňom rovno skočil - v tak hlbokom delíriu ale nebol, aby veril, že sa mu to podarí len tak. Bez práce nie sú koláče a uloviť zajaca bolo niekedy viac práce ako skoliť celého jeleňa. Ryšavý vlk prestúpil z nohy na nohu a priblížil sa bližšie. Teraz sa mu skutočne hodilo, že jeho váha ešte ani zďaleka nebola na takej úrovni ako tomu býva pri dospelých vlkoch. Jeho laby sa na zamrznutom snehu neprepadávali, aj keď sa mladý vlk skutočne modlil aby sa tak nestalo v práve najmenej vhodnej chvíli. Uši mal pevne nastražené k budúcej potrave, nemal najmenšieho tušenia čo sestra v tomto momente robila a v tomto momente mu to aj bolo jedno. Nakoniec však pochopil, že už nemá význam ďalej čakať. Spod zadných nôh sa mu podarilo vykopnúť guča snehu hneď potom ako sa odrazil od zeme a vyštartoval po zajacovi. Mýtina už ´ďalej rozhodne nebola tichou lúkou ako doteraz.

Klamal by, ak by povedal. že sa skutočne sústredil - pravda bola taká, že viac pozornosti venoval sestre než skutočnému čmuchaniu koristi. Pohľad mu stále odchádzal k ryšavej vlčici a často i pozabudol ako hlboko má nasať pach aby ho dostal až úplne na podnebie nosa kam patril. Preto si aj všimol omnoho skôr, že Danie niečo zacítila než to zacítil aj on. A nakoniec skutočne by mal! Neboli od seba až tak veľmi ďaleko aby pach nezachytil, no ihneď ako sa sestra pohla pohol sa aj on. Pozoroval čo robí počas toho ako telo ťahal po chladnom ľade aby snáď Danie ešte viac nepokazil lov, ktorý od začiatku nebol až príliš vydarený. Teda, vydarený bol, len lovy v zime boli už od začiatku ťažšie ako tomu mohlo byť v lete. Mal však šťastie, že počas toho ako nasledoval sestru sa mu podarilo objaviť aj neičo vlastné. Nie len že Danie pre seba vyčmuchala zajaca, ale po ceste dokonca sa objavilo i niečo viac! Ryšavec sa rýchlom oblizol a hlbšie prikrčil k zemi, chcel sa dostať k zajacovi proti vetru, keďže vedel, že v skutočnom závode proti zajacovi nemá šancu.