Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Samozrejme, že mu to už hovorila! Nicos mal niekedy dojem, že zabudne i vlastnú hlavu ak by ju nemal pripevnenú na krku. Odfrkol si. Absolútne mu to vypadlo, no nedalo sa čomu čudovať. Až doteraz nevedel, že tí vlci mohli pomôcť aj s mágiami atak boli pre neho menej ako len nepodstatný. Teraz, v tejto chvíli, keď mu ale Danei povedala, že možno medzi ním a ovládaním akejkoľvek mágie stojí len návšteva nejakého starého dedka... Tak už tak veľmi bezvýznamní neboli a on by sa za nimi vybral najradšej teraz. Samozrejme ak by sa mu laby ešte stále netriasli od rýchleho behu v snehu hlbšom než by sa mu pozdávalo. ,,Uhm. Ten Život možno býva bližšie než by sa mi páčilo," zatiahol nakoniec brat ako sa mu podarilo prejsť hranicu lesa. Zas a znovu sa ocitli v ich známom lese a tentoraz vlk presne vedel kam má namierené. A nebolo to ani k Životu ani k Smrti, ani k životu ani k smrti, ale priamo do nory. ,,Ale pôjdem sa tam pozrieť keď budem mať čas. Alebo pôjdem teda rovno s tebou a počkám ťa vonku, alebo ako to tam funguje."
> Úkryt Sarumenu

,,HEJ!" sestra sa do neho zase púšťala a on sa ani nemal poriadne ako brániť. Ich škádlenie bolo na dennodennom poriadku a niekto kto ich poznal na to už musel byť skutočne zvyknutý. Ich hašterenie taktiež nepatrilo práve najtichším v Sarumene a tak o nich rozhodne vedeli viacerí vlci okrem tých ktorý boli k nim najbližšie. Nicos napokon preskákal ku sestre a prednými labami sa do nej zaprel až ju strčil do snehu. ,,Keď ja mám tučnú riť tak aj ty," vrčal po nej, no hravosť bola rozhodne cítiť. Posadnutosťou bohov vecami živými či mŕtvymi nerozumel, no to ani nebol jeho problém. Koniec koncov nebolo podstatné prečo, ale skôr že vedel čo môže použiť aby niečo od nich dostal. Tá informácia bola rozhodne omnoho viac cenená a Nicos si to uvedomoval. Otázka bola ako dlho bude trvať, kým mu zas a znova vyfučí z deravej hlavy. ,,A už aj vieš kde ich máš hľadať?" pýtal sa so záujmom. ,,Keď sú to bohovia, tak predsa len nemôžu žiť niekde ... v lese," mykol plecami zamyslene a pomalým krokom sa pobral smerom späť do ihc lesa.

Ani sa mu príliš nechcelo rovno do zajaca pustiť, ako ho bez za tým dlhonohým zvieraťom vyšťavil. Sestra na tom nebola o moc lepšie, bolo jej to vidieť na očiach a vlastne i na dýchaní, ktoré nebolo o moc iné ako to Nicove. Pritakal jej slovám avšak nebol pripravený sa len tak vzdať svojej vlastnej hrdosti. ,,Za to môže aj ten hlboký sneh, sa v tom strašne zle behá bože," zanadával ticho, no dobre vedel, že sestra má pravdu. Moc teda cvičeniu svojich fyzických vlastností nedával a bál sa, že počas ďalšieho spoločného lovu snáď toho jeleňa ani len nedobehne. Urgh. Prečo musel na všetkom pracovať? To je všetko také nudné! Nakoniec sa postavil na laby aby si mohol svoju korisť užiť s o niečo väčším dekórom než ako úplnú socku čo sa po krátkom behu nedokáže postaviť ani na vlastné nohy. Aj keď od toho nemal ďaleko. ,,Kvetiny som nejaké zbieral, ale prečo by sa Život zaujímal o nejaké hnilé rastliny?" pýtal sa so záujmom keď prežúval posledné sústo svojho jedla. Na otázku Danei odpovedal kývnutím, no nemal sa ešte k príliš veľkému pohybu. Hlavu otočil k oblohe, slnko bolo ešte stále vysoko. ,,Hej môžeme... Ale pomaly. Však vieš, máme čas."

Ryšavý vlk už ďalej nedokázal využívať faktu, že pod nim sneh nepraskal. Teraz, v tomto momente, keď si to šinul za zajacom ako akýsi tank sa prepadával hlboko do snehu. Skutočne - ak by si predtým nezobral zopár momentov na prípravu útoku, nemal by najmenšej šance aby sa ku zvierati dostal čo i len na krok. Lov v zime bol skutočne náročný a takmer až nestál za to. Nicosa však poháňalo hladné brucho a sestra, ktorá by na neho zase pozerala z výšky ak by sa k nej vrátil s prázdniny labkami. Tesáky sa mu nakoniec zasekli na zajacových ušiach keď sa mu akurát snažil utiecť za pomoci nejakej rýchlej vývrtky. Nicove zadné laby sa podšmykli a celá akcia bola viac náhodou ako plánovaným cieľom. Využívať ale všetko čo sa ti naskytne bola Nicova špecialita, preto ihneď ako zacítil niečo pod zubami, stisol ich tak pevne, že mu do čeľusti vystrelila ostrá bolesť. Hrudníkom sa vrhol k zemi a so zajacom pritlačeným na srsti prerazil snehovú krustu aby ho znehybnil. Potom to bola už len chvíľa kým mu ochabol pod zubami. S hlasným dýchaním sa poobzeral aby mu pohľad padol na sestru. Spoločný obed bol vždy o niečo lepší.

Nicos sa snažil neklepať nadšením, už teraz sa videl ako prežúva svoju budúcu večeru a len veľmi ťažko sa mu verilo, že je od nej vzdialený rovnako veľa ako bol pred pár minútami. Teraz keď mal zajaca pred očami, najradšej by po ňom rovno skočil - v tak hlbokom delíriu ale nebol, aby veril, že sa mu to podarí len tak. Bez práce nie sú koláče a uloviť zajaca bolo niekedy viac práce ako skoliť celého jeleňa. Ryšavý vlk prestúpil z nohy na nohu a priblížil sa bližšie. Teraz sa mu skutočne hodilo, že jeho váha ešte ani zďaleka nebola na takej úrovni ako tomu býva pri dospelých vlkoch. Jeho laby sa na zamrznutom snehu neprepadávali, aj keď sa mladý vlk skutočne modlil aby sa tak nestalo v práve najmenej vhodnej chvíli. Uši mal pevne nastražené k budúcej potrave, nemal najmenšieho tušenia čo sestra v tomto momente robila a v tomto momente mu to aj bolo jedno. Nakoniec však pochopil, že už nemá význam ďalej čakať. Spod zadných nôh sa mu podarilo vykopnúť guča snehu hneď potom ako sa odrazil od zeme a vyštartoval po zajacovi. Mýtina už ´ďalej rozhodne nebola tichou lúkou ako doteraz.

Klamal by, ak by povedal. že sa skutočne sústredil - pravda bola taká, že viac pozornosti venoval sestre než skutočnému čmuchaniu koristi. Pohľad mu stále odchádzal k ryšavej vlčici a často i pozabudol ako hlboko má nasať pach aby ho dostal až úplne na podnebie nosa kam patril. Preto si aj všimol omnoho skôr, že Danie niečo zacítila než to zacítil aj on. A nakoniec skutočne by mal! Neboli od seba až tak veľmi ďaleko aby pach nezachytil, no ihneď ako sa sestra pohla pohol sa aj on. Pozoroval čo robí počas toho ako telo ťahal po chladnom ľade aby snáď Danie ešte viac nepokazil lov, ktorý od začiatku nebol až príliš vydarený. Teda, vydarený bol, len lovy v zime boli už od začiatku ťažšie ako tomu mohlo byť v lete. Mal však šťastie, že počas toho ako nasledoval sestru sa mu podarilo objaviť aj neičo vlastné. Nie len že Danie pre seba vyčmuchala zajaca, ale po ceste dokonca sa objavilo i niečo viac! Ryšavec sa rýchlom oblizol a hlbšie prikrčil k zemi, chcel sa dostať k zajacovi proti vetru, keďže vedel, že v skutočnom závode proti zajacovi nemá šancu.

Nicos si ani poriadne neuvedomoval, že jeho sestra na prvom svorkovom love nebola. Bo si však takmer úplne istý, že v tej chvíli už oni obaja boli členmi Sarumenu a ona sa len kdesi motala. Žeby nepočula volanie Maple, keď ich na zraz volala? Alebo skôr bola unavená z dlhej cesty a spala v nore? Nech to už ale bolo akokoľvek, predsa len to bolo pred takmer viac ako rokom. Nicovi sa často čas akosi zlieval dohromady, buď utekal veľmi rýchlo, že mesiac prebehol vo forme týždňa, alebo na druhú stranu mali niektoré dni trvanie i päťdesiat dní! Čas bol tak abstraktný a sureálny koncept, že len veľmi ťažko sa s ním často dalo držať krok. ,,Stopovanie je ťažké keď sú všetky pachy zachytávané tou ťažkou vlhkosťou," sťažoval sa nahlas, aj keď pravda bola taká, že Nicovi stopovanie zase až tak dobre nešlo. Neodkázal tak dlho držať pozornosť, iba v momente keď bol poháňaný snáď až smrteľným hladom. Vždy však bolo jednoduchšie hodiť vinu na niekoho iného než si ju priznať sebe. Nico sa ale nakoniec predsa len sestre otočil chrbtom a nos znovu priložil k chladnému snehu a nasal jeho vôňu. Voda. Samozrejme. Odfrkol si a dlhými krokmi sa presúval po takmer až zľadovatelom ľade. Možno bude vedieť ukradnúť stopu Danie! Sledoval ako postupuje a snažil sa robiť väčšie kruhy okolo nej.

Sarumen >
Danie sa nad jeho múdrou poznámkou vôbec nepozastavila, Nicos na ňu za to vyplazil jazyk, ale vôbec sa nečudoval ak mal povedať pravdu. Síce predstava, že by nejaké zviera bolo chutnejšie len preto že malo inú srsť bola zaujímavá, na druhú stranu ak by to bola pravda, rozhodne by to poslalo mnohých vlkov na špecificky ich lov a to by mohol byť problém. Nie Nicosov ale. Ihneď ako sa im podarilo dostať na mýtinu, odzeral sa. Bolo by skutočne od jeleňou hlúpe ak by sa v čistom dne prechádzali len tak mimo nejakého útočiska - preto bolo aj logické, že sa mu v blízkosti ani nepodarilo nič zahliadnuť. Čo bolo celkom sklamanie, keďže to znamenalo viac práce pre neho. A pre Danie. Hlavne pre Danie. ,,Ja poznám les dobre!" ohradil sa namosúrene. Nemal rád keď sa sestra prezentovala, že je lepšia ako on, no už si celkom aj zvykol. ,,Aj keď možno..." zamyslel sa. Možno skutočne by mohol nejaký čas stráviť doma, nakoniec v Sarumene naposledy trávil čas poriadne niekedy počas jesene. Takmer celú zimu bol preč! Brrhh!! ,,Ale to je jedno, už mi vrčí v bruchu," upozornil sestru a nos priložil k zemi, aby nasal pachy, ktoré mohol. Vzduch bol vlhký a ťažký, to sa mu moc nepáčilo. ,,By som si celkom zopakoval aj lov celej svorky, to bola sranda!"

Pritakal. Je dosť pravedpodobné - dokonca viac ako len pravdepodobné, že to je práve dôvod prečo boli obaja z toho bieleho rysa taký rozčarovaný. Za prvé - nikdy nič podobné nevideli a za druhé, ihneď to pritiahne pozornosť. Aj keď v zime až tak veľmi nie, no v lete a najmä pod nočnou oblohou biela srsť svieti akoby bola odkrojená zo samotného mesiaca. A oni dvaja by o tom mali čo-to vedieť, keďže od dokonalého maskovania v lese ich delili len biele fľaky na tele. ,,Ktovie či chutia rovnako-" okúsil Nicos napokon. Predsa len, ak ich srsť bola iná, možno boli iný aj ... zvnútra? Keď svoje myšlienky povedal ale takto nahlas, zneli o niečo blbšie ako keď sa nad nimi zamýšľal len vo svojej mysli. Nech to ale bolo akokoľvek ani jeden z nich by to nedokázal povedať naisto, nie do okamihu kedy svoje vlastné tesáky zaboria do bieleho zvieraťa, ktoré by biele byť nemalo. ,,Urgh, v tomto momente by som zožral asi všetko. Dokonca i toho kostlivého kapra čo sme mali na severe!" zavrčal nahlas, no bolo cítiť, že sa snaží svoj hlas držať na uzde. Predsa len pri love je dôležitý aj moment prekvapenia. ,,Tak to bolo celkom rýchle!" nadšene zašepká a rozbehne sa dopredu, očakávajúc čo ich stretne pre zmenu teraz.
> Mýtina

,,Ak je to len obyčajný rys, tak to ho hneď robí omnoho viac všedným ako by som si myslel," odfrkol si. Bola pravda, že predstava nejakého božského rysa ho celkom desila, no na druhú stranu, ak to bolo len obyčajné zviera, to bolo ešte menej zaujímavejšie než včely poletujúce okolo svojho úľa. Akože - zmena farby srsti cez zimu bola cool, ale to bolo asi tak všetko? Stále to bola len zmena farby srsti. ,,Biely jeleň by bol tiež celkom desivý. Ale zase by sme ho v lese videli už z diaľky. By sa dal ľahšie uloviť!" zamýšľal sa nahlas a popri tom sledoval prostredie naokolo nich, aby sa im nejakou náhodou nepodarilo naraziť na ďalšiu desivú hmlu. V tomto lese nemohli nikdy vedieť a asi by sa mu ďalšie stretnutie nie príliš páčilo. ,,To by bolo zaujímavé! A tak trochu aj desivé. Moc sa mi ale nechce vracať aby som zistil ako to skutočne je," flochol na sestru. To bol ale nápad! Z nejakého dôvodu sa mu ale ľahšie uverilo v hovoriacu vydru než rysa. Vydra nakoniec predsa len nebola taká desivá ako by mohol byť rys. ,,A vieš, ktorým smerom tá mýtna je? Lebo ako sme odišli od tej hmly, nejako sa neviem zorientovať."

Obaja sa smiali, aj keď bolo veľmi jendoduché povedať, že ani jednému by sa krvi nedorezalo. Najskôr desivá hmla, ktorá sa ani len nepodobala n hmlu, ktorú Nicos v Sarumenskom lese poznal (alebo si to len teraz s odstupom času len tak vravel), potom útok besnej veveričky na Danie a pred tým všetkým biely rys! Jedno z toho mohla byť náhoda, ale všetky tri zážitky v rozmedzí ani nie jedného dňa boli ťažko uveriteľné a Nicovi z nich prechádzala zimnica po chrbtici. ,,Jo. Možno nám budú niečo vedieť povedať aj o tom bielom rysovi. Čo ak to bolo niečo ako to hovoriaca vydra a ani o tom nevieme?" zakrútil hlavou. Pravda bola, že by to dávalo viac ako len zmysel. Čo ak si oni dvaja na seba niečo priniesli keď sa na neho pozerali a robiť to nemali? Alebo čo ak to bol nejaký ďalší boh tohto územia? Alebo bôžik? ,,Aj by som si asi niečo dal," odpovedal nakoniec a odfúkol si. Pravda bola, že jedol naposledy snáď toho kapra pri jazere. A to bolo predtým ako prešli snáď polovicu ich známeho územia! ,,Ale poďme loviť niekam inak, dnes tento les je divný."

Poriadne ani nevedel čo robí, no snažil sa sestre akýmkoľvek spôsobom pomôcť. bohužiaľ v tomto momente to bolo len búchanie labou o všetko čo sa mu dostalo dostatočne blízko láb. Prisahal by, že zopár raz poriadne udrel aj Danie, no to sa veľmi jednoducho dalo hodiť na červené zviera, ktoré malo snáď besnotu alebo niečo podobné. Sestra so sebou mykala ako by ona sama mala besnotu a zatiaľ čo jeho srdce bilo tak silno, že mu takmer prešlo cez rebrá, nakoniec sa im podarilo ju oslobodiť. Nicos hlasno dýchla a pohľadom prechádzal po sestre. ,,To čo bolo toto?" pozeral na ňu zatiaľ čo sa opieral o kmeň najbližšieho zo stromov. Dnes asi skutočne obaja nemali príliš veľké šťastie na to čo s vybrali za aktivitu. Nakoniec sa brat postavil na laby a panovačne pozrel na Danie. ,,Vieš čo Danie, poďme radšej do tej nory, tam na nás fakt nič nezaútočí," povzdychol si a kývol jej hlavou. Už od prvého pohľadu jej mohlo byť jasné, že ho nič nepresvedčí o opaku a skutočne nemá význam sa s ním ďalej hádať. Danei sa však snáď cítila rovnako, predsa len ich nora by mala byť safe space v akejkoľvek situácii. ,,Dúfam," preniesol si popod nos, snáď dostatočne slabo na to aby ho Danie nepočula.

Nicos sestre skutočne neveril, keď sa ho snažila presvedčiť, že mal len bujnú fantáziu. Niekedy by sa rozhodol, že mala pravdu, no v tomto momente mu viac záležalo na fakte, že to dokázal práve on! Aj keď v tak hustej hmle ako sa nazbierala v tejto časti lesa sa skutočne mohlo nachádzať čokoľvek - čokoľvek čokoľvek. Ryšavý vlk urobil ďalších pár krokov dozadu, neobracajúc sa hmle chrbtom, akoby očakával, že mu to nejako pomôže ak by sa niečo stalo. Čo by sa mohlo stať? ,,Ja som ale niečo videl," mumlal si popod nos aj keď bol skutočne rád, že na neho nevyblafol taký Nickolas alebo Star, lebo v takom momente by skutočne neručil za svoju reakciu. A tá sa mohla skutočne líšiť od pocikania sa až do fyzického útoku - pričom ani jedna z možností spektra nebola práve najvhodnejším začiatkom dlhodobého priateľstva. ,,Možno to bola tá hovoriaca vydra tam," mykol plecami a hodil skúmavý pohľad späť ku hmle. Už sa mu nechcelo znovu sa k nej priblížiť, ale na druhej strane ani príliš ísť preč. Možno by to mohol skúsiť ešte raz-? Skôr ako ale stihol urobiť niečo hlúpe, hlúposť sa prichytila na Danie a on skoro schytal infarkt. Vyplašene odskočil, pričom sa vrhol do kmeňa jedného z okolitých stromov. ,,Kusla ťa do nosa?" vyštekol po nej, keď sa vrhol do bojujúceho klbka srsti snažiac sa udrieť veveričku, a napokon aj Danie, po hlave labou.

Nicovi sa pri pohľade do hmly ježila srsť aj keď bola pravda, že on sám nemal najmenšieho tušenia čo presne tak chcel vidieť. Jeho telo snáď dokázalo rozoznať nebezpečenstvo ešte skôr ako ho jeho zlaté oči uvideli? Alebo videl presne to čo mal, len bol príliš zameraný na to aby to skutočne videl. Nech to bolo ale akokoľvek, pohľad do hmly začínal byť viac ako len desivý. ,,Ale však počkaj, joj," frkol ku sestre snažiac sa nepôsobiť ani spolovice tak ustráchano, ako sa jeho srsť cítila. ,,Hej, akože. Potkana, ale možno sa mi podarilo aj niečo väčšie! Čo ty vieš," uškŕňal sa a dokonca zodvihol labu, že sa ku hmle ešte o niečo viac priblížiť, aby si bol úplne istý, že- Zastal na mieste a uši mu vystrelili do výšky. Z kroku dopredu sa nakoniec stal krok dozadu a chvost čo doteraz držal pomerne vysoko sa mu stiahol ku zadným nohám. Rýchlo prehodil pohľad od hmly smerom ku sestre a späť, akoby sa bál, že kým sa nedíva niečo mu ujde z dohľadu. Alebo sa niečo pozrie späť na neho. ,,HALO?" preniesol hlasno nakoniec. ,,Je tam niekto?!"

Obaja stáli pred hmlou akoby čakali, že na nich začne kričať rozkazy čo vlastne majú presne robiť. Nie žeby to bolo úplne na škoda, to rozhodne nie, keďže ani jeden z nich sa vôbec nedokázal odpichnúť od toho čo majú vlastne robiť. Pravda bola taká, že keď sa i Nicos pokúšal založiť oheň počas tej chladnej noci, nemal najmenšieho tušenia či to vôbec robil správne. Odfrkol si a pozrel na sestru. ,,Buď tak, alebo čím vyššie postavenie, tým väčšie veci môžeš robiť? Ale to je asi podobné. Aj keď... ani moc nie," zmraštil obočie, no on sám sa príliš nemal k tomu urobiť prvý krok a reálne sa o niečo začať pokúšať. Nie žeby nechcel vidieť, že skutočne hmlu ovládať dokáže, skôr sa bál, že by výsledok bol negatívny a po sklamaní s ohňom tak skoro ďalšie sklamanie nepotreboval. Zahryzol si pevne do jazyka a dupol labou. Okolo neho sa rozletel poprašok snehu. ,,Tak skúsim nejakého potkana alebo niečo," povzdychol si a zavrel oči. Snažl sa robiť presne to isté ako s ohňom. Predstavoval si kmitanie sa hmly vo vzduchu a jej prelievanie podobné vode tečúcej medzi skalami. Napokon otvoril oči v nádeji, že niečo uvidí. ,,Danie videla si to?! Ono sa tam niečo pohlo!" poskočil bližšie k hmle a zaťahoval oči. Ono sa tam fakt niečo pohlo! Mágia možno nakoniec fakt funguje!