Gallirea - Příspěvky uživatele

Máj 03/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Ó! Tak to by sme sa mohli stretávať častejšie!" nadskočil, ako mu to len jeho sediaca poloha dovoľovala. Chvost mu zametal tmavé brehy ohnivého jazera. Ako veľmi len chcel mať ďalších kamarátov! Vlci vo svorke boli cool, no zatiaľ sa mu podarilo spriateliť možno s tromi vlkmi, ak by nepočítal sestru. Alebo štyrmi ak by privrel oči a zakmital hlavou zo strany na stranu. Každý ďalší kamarát do partie znel ako dobrý nápad a Nicos sa ho len tak neplánoval pustiť. ,,Huh, prečo? Si si myslela, že tie zvieratá v hmle sú skutočné? Však akože hej... to môže byť desivé ak na prvý pohľad nevieš o čo sa jedná..." zamýšľal sa nahlas, no i tak príliš nerozumel prečo by podobný pohľad niekoho neuchvátil. Zdalo sa ale, že vlčica pred ním nebola na úplne rovnakej vlne ako bol on - a bolo to v poriadku. Za svoj pomerne krátky doterajší život si už Nicos zvykol, že väčšina vecí, ktorá sa jemu zdala cool a zaujímavá tak pre iných nebola. Nezáležalo na tom. Aj napriek tomu chcel ale počuť, čo mal k tomu povedať Bouře, aj keď sa už zmieril s tým, že jej názor asi, pravdepodobne, nezmení. ,,Ale ty teda nie si vo svorke nie? žiadna zo svoriek nie je tak blízko pri nás, ak dobre viem."

Jeho plány, nech boli akékoľvek, sa nestretli s najväčším uznaním a pravda vlak taká, že sa Nicos asi moc nečudoval. S úškrnom sklonil uši dozadu a zapichol pohľad do sestry. ,,Vravíš ako by som sa jej chcel zbaviť," zaprotestoval so smiechom. Samozrejme, že nechcel! Pravda bola taká, že si ani nebol istý či daný vlčicu poznal. A o tom čo vlastne robí taká beta vo svorke mohol tiež len premýšľať. Možno bolo na čase zistiť niečo viac a možno potom by mohol začať trénovať! Alebo také niečo. Lebo však čomu tréning nepomôže? Túto myšlienku ale zahnal na druhú koľaj, sestra v tomto momente nebola najlepším vlkom na túto konverzáciu, aj keď mohla čo-to vyčítať z jeho zamysleného pohľadu. ,,Ja len vravím, že raz by sme tam mohli byť my, myslím, že by sme v tom boli dobrý," mykol plecami. ,,Mal by som sa možno trochu viac angažovať, najmä vo veciach pri ktorých by ma Maple videla!" smial sa pi snovaní svojho ,,diabolského plánu" vrhajúc na sestru veľavravné pohľady, ktoré snáď prezrádzali ako sa ku celej veci stavia. Alebo ju len provokoval, aj to bolo dosť možné. ,,Čo keby sme sa šli prejsť po hraniciach? Nechceš nebodaj zostať len tak sedieť, huh?"

,,ŽE čo?!" trvalo niekoľko sekúnd kým mu skutočne došlo čo mu sestra hovorila. To bol aj jeden z dôvodov prečo jeho reakcia nenastala takmer okamžite. Ryšavý vlk vyskočil do nepohodlého polo sedo-ľahu a chvost mu kmital zo strany na stranu. Nicovi nikdy nejako extra nezáležalo na jeho vlastnom postavení, dokonca si ho ani nepotreboval odškrtávať zo zoznamu úspechov ku ktorým sa chcel dostať pred smrťou. Bolo tu však niečo na čom mu skutočne záležalo, a to niečo bolo veľmi silne previazané s výškou jeho postavenie. A Nicos si bol takmer úplne istý, že Danie vedela o čo sa jedná. ,,Paničku toto je najlepšia správa akú som počul! Dokonca lepšie než... než- Než čokoľvek!" koktal jej brat. Už to dlhšie na zemi nevydržal, jeho laby potrebovali chodiť, nejako vybiť energiu, ktorá sa mu razom dostala do teľa. Prechádzal okolo ich malého útočiska ako lev v klietke, zo strany na stranu. ,,Danie, myslíš si, že to niekedy dotiahneme aj na bety? To by bolo extrémne super cool!" nadchýnal sa, pred očami mu stále ale chodili obrazy hmlistého jeleňa, ktorého pre neho urobila Maple pred mnohými mesiacmi. Mladý vlk sa cítil akoby mal imaginárne zviera hneď pred labami, a čakalo len na jeho príkaz. Nakoniec sa zadkom zarazil späť o zem. Sestra od neho chcela ďalší príbeh, no Nicos sa nedokázal príliš sústrediť. Nie po tom čo mu povedala a najmä predtým než si vyskúša čo skutočne dokáže. ,,Tak vieš, sme boli pozrieť tú hustú hmlu a vyplynulo z toho, že je to len hmla od vydry, ktorá tak chránila les ešte viac ako predtým! Chcela ale ísť na výlet, len čo je to za výlet ak máš ísť sám? Tak zobrala aj nás. Bolo to fajn. Sme boli na mieste kde boli úplne iné stromy a tak extrémne husté a mravce tak boli takéto veľké-" labou naznačil veľkosť menšieho zajaca. Samozrejme, že trochu preháňal, ale kto ho mohol zastaviť? Potom už len zostávalo povedať o tom ako sa dostali domov. Viac detailov zase a neobjavil.

Z nejakého dôvodu sa stále snažil nájsť v hlase Danie škádlenie alebo iróniu, ktorá ale z nejakého dôvodu neprichádzala. Privrel na ňu svoje jantárové oči, keď sa dvaja doťahujú takmer väčšinu ich života, bolo len ťažké veriť, že sa nebudú doťahovať stále. Jeho podozrenie ale nič nemenila na kráse slov ryšavej vlčice a on sa mohol naparovať ako veľmi chcel. ,,Budem si dávať pozor," pod slovami svojej sestry takmer rástol. Hlava sa mu posunula do vzduchu a dokonca i radu vystrčil viac do priestoru. Áno, zhostil sa svojej úlohy vo svorke pomerne dobe, aspoň teda zatiaľ nebolo pochýb o tom, že ho to bavilo. Nicos však nebol pripravený čeliť pravde, ktorá mohla nastať - čo ak sa zmení objekt jeho záujmu a jeho sa už ochranára robiť nebude chcieť? Problém budúceho Nicosa, nie toho terajšieho. ,,Mhm! Keď som tu prišiel tak som ju cítil v lese sa mi zdá, ale to už mohlo byť tak... deň dozadu?" zamračil sa. So Starom sa vrátili len pred chvíľou a vtedy sa mu zdalo, že v lese dokonca cítil nejaké nové pachy? Nebol si istý popravde, jeho nos bol vtedy ešte stále omámený z návštevy pralesa spoločne s vydrou. ,,Chceš ju ísť nájsť? Našla si nejakú novú bylinku alebo niečo? Ukáž mi!"

Hlava mu spokojne odpočúvala na tráve zatiaľ čo myseľ sa mu plavila kdesi v diaľke. Na Stara zabudol rýchlejšie než možno bolo vhodné - v lese plnom mágie však nemal ako vedieť, že jeho odchod nebol jeho vlastným želaním. Miesto toho nechal slnko zarývať sa mu do srsti zatiaľ čo si pochrapkával pod stromom. Bol takmer v strede územia Sarumenskej svorky a preto mu veľmi málo záležalo na tom či ho niekto napadne alebo nie. Predsa len by sa museli dostať dosť hlboko do lesa. S čím ale nepočítal bola jeho sestra, ktorá by ho snáď objavila aj zakopaného kdesi v piesku. Ihneď ako započul jej hlas, na tvári sa mu objavil úsmev, rád ju znovu videl, to bolo samozrejmé. Avšak priznať to nahlas a ešte aj pred ňou bolo niečo čo si nemohol dovoliť. Stočil sa tak aby mu nevidela do tváre a zle skrývaným smiechom v hlase sa snažil držkovať. ,,Z takého pekného sna si ma prebudila, akurát som ti žuval chvost," uškřňal sa, úplne nenápadne, že by si to rozhodne vôbec nikto nevšimol. Akonáhle sa ale spýtala na jeho parohy, ihneď sa narovnal pripravený rozpovedať jej príbeh do zázračných detailov. ,,Som šiel do toho tmavého lesa kus od hraníc. Vieš, tam kde bola v zime tá extra hustá hmla," oči mu žiarili. ,,Som sa tam šiel pozrieť, lebo však čo keby tam naozaj bolo niečo nebezpečné. Ako ochranár by som to mal vedieť," napol hruď. ,,A keď som sa hrabal medzi konármi, tak som toto našiel. Cool to je, že? Si myslím, že super odmena za moju odvahu!"

Máj 02/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Môžeme sa dohodnúť, že sa tu na jeseň stretneme. Keď bude zase najtmavšia noc a listy oranžové," navrhol jej s úškrnom. Ešte poriadne ani jar nezačala, on si však veľmi dobre uvedomoval, že čas vie niekedy plynúť ale že neskutočne rýchlo. Jeden sa ani poriadne nenazdá a už je tu zase zima - najmä ak sa mu podarí udržať si zamestnanú myseľ, čo v Nicovom prípade rozhodne problém nebude. Čo mu pripomínalo, že by sa mal pomaly vrátiť domov a zase obísť hranice. To však ešte môže počkať, v tomto momente bola pre neho vlčica o kus zaujímavejšia. ,Ja bývam tu kúsok, tak to pre mňa nebude problém," jemne naklonil hlavu na stranu. Snáď by sa u takto nenápadne podarilo zistiť kde to žije vlčica s ktorou sa práve spriatelil? Avšak zdalo sa, že zdieľanie informácií o svojom živote či minulosti skôr patrilo k výsadám jeho samotného. ,,Videla si ju a vôbec ťa to neohúrilo?" uškrnul sa na jej xichtík s jazykom vonku, no otázka stále stála. Ryšavec patril k tým vlkom, ktorý sa narodili do sveta mimo mágiu a aj keď mohla byť pravda, že na neho zapôsobila mágia Sarumenu najmä preto, že bol vtedy vĺčaťom, keď ju videl po prvý raz, na druhej strane... aj tak to bolo sakra zaujímavé. ,,To musíš mať latku teda celkom vysoko," pokračoval so smiechom.

Ešte sa ani poriadne nestihli ponoriť do konverzácie o mrakoch, keď sa Star pred ním vyparil ako samotné mraky prevaľujúce sa na oblohe. Nicos by neveril, že sa to stalo ak by obraz nestál priamo pred jeho očami. Ticho zažmurkal a zamračil sa. Konečne sa mu podarilo nájsť niekoho s kým mohol tráviť čas a dokonca si celkom spokojne rozumeli a on sa mu len tak vyparí! ,,Humph-" odfrkol si popod nos - svet naokolo neho bol plný mágie a on to dobre vedel od útleho detstva. Čo ho štvalo ale omnoho viac bol fakt, že on sám danú mágiu ovládať nedokázal. Minimálne zatiaľ nenašiel spôsob akým by mohol. Vedel, že jeho sestra to už dokázala, no akokoľvek sa on sám snažil, nešlo mu to. Asi musel niečo prehliadnuť, alebo robil niečo zle. Nemal najmenšieho tušenia, najlepšie pre neho bude ak sa nad tým nebude trápiť a spýta sa sestry ako to urobila ona sama. Zatiaľ však nemal čo robiť, hlavu si položil na laby a oči uprel k oblohe. Slnko začínalo skutočne páliť, už nebolo pochýb o tom, že leto je takmer za dverami. Nicos bol rád, zima bola fajn avšak len v okamihoch kedy mu neodmŕzal chvost vždy keď vonku strávil viac ako len päť minút. Táto zima bola skutočne na vlkov zo Sarumenu tvrdá a mladý vlk nemal príliš s čím porovnávať. Mohol jedine dúfať, že tá ďalšia bude aspoň o niečo lepšia. Našťastie však mali svoju vydru, ktorá sa o nich postarala. Svojsky ale postarala.

Máj 01/10 | Ohnivé jazero | Bouře

,,Hm.. Neviem. Možno je to tiež pravda! Toto leto si budem musieť silnejšie všímať rozdiel medzi bielou a ryšavou," labou si prešiel po hrudi, na mieste kde sa ryšavá stretávala s bielou. Minulé leto bol ešte príliš malý na to aby niečo podobné skúmal. Teraz mal však myseľ i čas na to zaoberať sa akýmikoľvek hovadinami len chcel. A s jeho postavením vo svorke do neho mohlo ryť len niekoľko málo vlkov. Pokiaľ si bude plniť svoje povinnosti, vo voľnom čase si môže robiť čo chce - alebo tak si to minimálne on predstavoval. Na svojej pozícii sa nenachádzal ešte dostatočne dlho na to aby vedel ako presne to funguje. ,,Sarumenská hmla je ale iná," oči mu zažiarili. Bouři sa podarilo poškrabať tému o ktorej by mladý vlk dokázal rozprávať hodiny. Jeho obsesia hmlou rozhodne nepoľavila ani po mesiacoch, ktoré vo svorke strávil. Hmla v tom lese pre neho bola ako balzamom na dušu, niečo čo by snáď nepochopil nikto, kto by nestál v jeho labách. ,,Je magická!" nadšenie sa mu dalo poznať v hlase. V pamäti mu stále pevne hralo ako mu Maple po prvý raz ukázala schopnosť, ktorá právoplatne patrila do láb všetkých členov ich svorky. ,,je to špecifická mágia našej svorky, alebo také niečo. A je super cool," nechal sa počuť. Napokon sa zazubil: ,,Si to ešte nevidela, čo?"

Apríl 10/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Nicos si vlčicu podozrivo premeriaval. Ani nie z dôvodu, že by jej nedôveroval, skôr sledoval akékoľvek záchvevy, ktoré sa jej mohli v tele vyvolať po vypití toľkej vody. Nicos neriskoval, aj keď sám seba pred pár dňami presvedčil, že sa už snáď ničoho nebojí, pravda to nebola. Avšak priznať niečo podobné bol veľmi ďaleko od jeho bucket-listu veci, ktoré chcel do smrti stihnúť. Bouře sa však nerútila k zemi a ani jej laby nezachytili smrteľne kŕče. Napokon sa skutočne zdalo, že obaja boli v pohode. Ryšavec sa zadkom zviezol na zem, keď ich konečne zachytili prvé lúče slnka. ,,Možno tá farba nejako inak zachytáva slnko, než ostatná voda?" zamyslel sa, no on sám určite odpoveď nemal. Nebol jeho sestra, ktorá vedela všetko - a ak náhodou nie, tak si to vymyslela. Kto by napokon vedel, že klamala? On určite nie. ,,Mňa skôr zaujíma ako je možné, že je červená len tu! Však musí odniekiaľ pritekať, nie?" položil otázku a zamyslel sa. ,,Alebo za to môžu nejaký Bohovia alebo niečo. Vedela si, že les tuná neďaleko stráži kúzelná vydra?" uškrnula sa na vlčicu, snažiac sa flexovať niečo čo snáď nevedela.

Apríl 09/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Nicos sa ponoril do mysli, snažiac sa vytiahnuť zo spomienok miesto, ktoré by sa mohlo nazývať Červeným jazerom. Bol si takmer istý, že s Danie počas poslednej zimy prešli takmer každý kút od mora k moru až k horám úplne na severe, no žiadne miesto nebolo červenšie ako to, ktoré sa teraz nachádzalo pred ním. Pravda avšak bola taká, že Nicos by rozhodne nedal vlastnú labu do ohňa aby odprisahal svoju pravdu. Sám sebe dostatočne neveril, uvedomujúc si, že často si ponorený v myšlienkach ani poriadne nevšimne komára na vlastnom nose. Mykol plecami, no ich pozornosť stále zostávala na prevaľujúcej sa vode. Vlčica sa chytila jeho návrhu ohľadne pitia - mladý vlk mierne dúfal, že sa jeho slová nedostanú na úrodnú pôdu a razom ho vyzývala aby do nej spoločne namočili nos. Aj keď na neho priamo nečakala. ,,Kým ale umrieme, ja som Nicos," predstavil sa. Nohy sa mu dotkli krvavej vody a trvalo niekoľko sekúnd kým prinútil sám seba skloniť hlavu a vystrčiť jazyk. Viac ako hlt do seba ale nedostal. Ani poriadne chuť na podnebí neprevaľoval. Toto mu viac ako len stačilo. ,,Jo, je to voda. Ale radšej neriskovať," prepochodoval ďalej od vody, podozrievavo sledujúc hladinu, akoby čakal, že ho za pár momentov vykotí, rovnako ako vlčicu, čo sa napila spolu s ním. ,,Cítiš sa ok? Ja sa cítim ok. Zatiaľ."

Apríl 08/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Zdalo sa, že obaja vlci sa pomerne rýchlo naladili na rovnakú vlnu a ich predstavivosť pracovala na plné obrátky. Teda minimálne Nicova určite, najmä po tom čo sa do spomienky dostala hmla. Až mu po chrbtici prešli zimomriavky keď sa mu v mysli objavila spomienka na jesenné rána v Sarumene. Vtedy bol ešte o dosť menší a dosť sa bával - čo by teraz ale nikdy nepriznal. ,,Oh nie, hustú hmlu nie! Tá tiež vie byť v lesoch pekne desivá" smial sa, snažiac sa zakryť drobnú nervozitu, ktorá sa mu kumulovala v tele. Oči mu strelili po okolí, najmä teda smerom k lesu na severovýchode, odkiaľ by kedykoľvek mohol na nich niekto vyletieť. Oči mu preleteli späť k jazeru. Evidentne nebol jediný, kto predpokladal, že jazero pred ich labami boli niečím viac ako len zafarbeným jazerom. Na tlame sa mu ukázal kyslý úsmev s obnaženými tesákmi a špičkou jazyka. ,,Um, no teda minimálne to tak vyzerá. Si už pila z neho? Som ešte nemal úplne odvahu," uškrnul sa a urobil dva-tri kroky smerom k vode. Na tvári sa mu skvela nevypovedaná otázka, žeby vodu skúsili spolu? Alebo by bolo lepšie sa k nej nepribližovať aby sa ušetrili nevyžiadaného konca?

Apríl 07/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Možno ak by sa pozeral, ak by sa skutočne pozeral pred seba, tak by si bledú vlčicu v diaľke všimol skôr ako počul jej kroky na podklade brehu. Až príliš sa vžil do hľadania čohokoľvek lesklého, že sa jeho oči ponorili do tunelového videnia, akoby mal klapky na očiach. Jeho chovania mohlo byť nebezpečné, minimálne pre neho samotného, ak by stretol niekoho nevhodného. V tomto momente však strach nemal, aspoň teda zatiaľ nie. Hlava mu rovno vystrelila hore a on sa vystrel, aby využil každý centimeter na zastrašenie protivníka - ten tu ale nebol. Ihneď ako k nemu vlčica prehovorila, na tvári sa mu objavil úsmev. ,,Najtmavšia noc v mesiaci!" pritakal jej slovám počas toho ako k nej precupital. Špička chvosta sa mu pohybovala zo strany na stranu. ,,Nie je tá voda dnes extra desivá?" uškrnul sa a kývol hlavou smerom k tmavej vode. Nie, skutočne nemal túto vodu rád. ,,A vyzerá ešte nepríjemnejšie ako keď na ňu svieti slnko," vyplazil jazyk v tichom nesúhlase. Pravda ale bola, že sa ju ešte nepokúšal piť. A možno to tak bolo pre jeho vlastné dobro.

Apríl 06/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Červené jazero vyzeralo v tme ešte omnoho desivejšie ako za slnečného svetla - a nie len preto, že Nicos nebol prílišným fanúšikom vody. Úplná absencia svetla spôsobená novom mesiaca sa hrala s pokojnou vodou a len podnecovala Nicovu bujnú fantáziu. Ak by bola o niečo hustejšia, ryšavý vlk by rozhodne nepochyboval, že sa jedná o krv - samozrejme ak by prehliadol fakt, že ako krv skutočne nevoňala. Miesto vymýšľania hovadín si skôr zaznamenal mentálnu značku, že sa rozhodne nesmie zabudnúť spýtať sestry, či vie o čo ide. Samozrejme sám sebe neveril, že si spomenie skôr ako mu oči zase padnú nabudúce na jazero. Zíde z očí zíde z mysle, hovorievali mu často a on si až teraz pomaly začínam uvedomovať aká pravda to bola. Aspoň sa však pokúšal a to sa cenilo; alebo sa týmito slovami jednoducho upokojoval.
Zabíjanie času patrilo k jedným z jeho obľúbených činností a preto netrvalo dlho kým si nejaký spôsob našiel. Drobným klusom prechádzal okolo jazera smerom na sever, dostatočne ďaleko od hladiny aby mu voda neoblizovala laby, avšak dosť blízko na to aby cítil vlhkosť prostredia. Pohľadom prečesával breh či sa mu pod žltými očami niečo nezaleskne. Či to bola pri absencii mesiaca dobrá aktivita bolo otázkou. Ale aspoň sa nejako zamestnal.

Apríl 05/10 | Tmavé smrčiny > Sarumen

Stromy sa nejako neplánovali rozostupovať a Nicos veedl, že sa už dostal dostatočne hlboko. Ako veľmi sa snažil načúvať všetkému čo sa dialo naokolo neho, nepodarilo sa mu zachytiť ani jediný ďalší pohyb, čo by prezrádzal, že sa na neho vrhá nejaké - akékoľvek monštrum so zámerom si z neho urobiť desiatu. Napätie v ramenách mu mierne poľavilo a z pľúc sa mu vydral povzdych na uvoľnenie. Všade naokolo neho sa nachádzali popadané konáre, veľké, obrovské a tak aj malé spoločne s krpatými. Skutočne sa dalo vidieť, že tuna veľa vlkov nebrázdi. Sklonil sa aby jednu z halúzok zodvihol zo zeme, ako metaforu svojho víťazstva nad strachom no miesto toho objavil niečo omnoho lepšie! ,,Parohy!" Nicos miloval parohy, to nebolo žiadnym tajomstvom. Nebolo nič lepšie na čom by si mohol brúsiť zuby alebo zabíjať čas, keď ho sestra práve nenaháňala upratovať - alebo keď nemal iné povinnosti. Teraz keď bol z neho ochranca územia, bol hrdý na každú povinnosť, ktorú musel, respektíve mohol, urobiť. Na tvár sa mu vydral široký úsmev ako sa ich snažil vytiahnuť spod spadnutého konára. Ich špičky sa zachytávali a nechceli povoliť, vlkovi trvalo niekoľko minút, kým sa mu podarilo pochopiť, že sa nejedná len o jednu časť ale o celú korunu jeleňa zamotanú v tráve. S tichým úškrnom si vzal svoju odmenu.
Prehodil si parohy cez ramená - to bude Danie ešte len bude kukať, čo to zase dotiahol domov!

Apríl 04/10 | Tmavé smrčiny

Nicos sa cítil takmer úplne ako nejaký tajný agent. Ihneď ako na neho padol tieň tmavých stromov, ktorý sa na tomto mieste zdal byť ešte tmavší ako bolo reálne, mladý vlk mal pocit akoby úplne zmizol. Nebiť bledých fľakov na jeho srsti, ktoré zachytávali posledné pozostatky mesačného svetla, ktoré tuna dole dosvietilo, možno by nakoniec skutočne vyzeral ako nejaký tieň, ktorý sa ťahá po zákutiach očakávajúc kedy na niekoho bude môcť vyskočiť. Musel sa nad zmenou svojho postoja zasmiať. Aký len rozdiel medzi rozmýšľaním to bol - aký rozdiel môže urobiť niekoľko mesiacov neprerušeného vývoja! ryšavec už takmer začal oslavovať svoje tiché víťazstvo, keď sa mu do uší dostalo šuchotanie niečoho ďalšieho. Takmer zamrel keď sa mu strach vrátil späť do tela akoby ho niekto plesol po hlave. Uši pevne nastražené, očami prečesával perimeter len aby mu pohľad padol na akúsi veveričku.
,,Humph-" zavrčal si popod nos. Takto sa nechať vystrašiť nejakým hlodavcom! nadával si, no pokoj, ktorý cítil dovtedy sa mu do tela už len tak nevrátil. Srsť mu zostala naježená keď so sklonenou hlavou prechádzal hlbšie do lesa, snažiac sa neotočiť na päte a ísť rovno späť do Sarumenu. Snažiac sa dokázať sám sebe, že sa skutočne ničoho nebojí.