Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Tmavé smrčiny >
Poznať prechod z temného lesa do toho Sarumenského bolo jednoduché. Sarumen hneď voňal domovom, ihneď ako položili labky na studený sneh pod stromami, Nicos vedel, že je všetko okay. Tajomná a desivá senzácia hustej hmly z neho už dávno opadla a až začínal veriť, že sa skutočne jednalo len o jeho predstavivosť. Hmlu mal rád, hmlu milovať - asi by mal skutočne nájsť väčšiu guráž na pohyb aj vo svete kde všetko nie je vždy ukázané v pravom svetle. Nech to už ale bolo akokoľvek, ihneď ako sa im podarilo dotackať späť do úkrytu hlasno si povzdychol. ,,Myslím, že som asi aj nejaké vdýchol," smial sa a popri tom urobil akýsi zvláštny ťahavý zvuk, ktorý vychádzal z dutín jeho ňufáka. Nosom nakoniec nasúkal všetko drevo čo sa im podarilo priniesť na kôpku a podľa sestriných predstáv ho napokon naukladali na viac-menej úhľadnú kôpku, ktorá až tak veľmi nezasahovala do chodby. ,,Aj tak vie, že prvý kto by si nabil nos by som bol ja," uškrnul sa na ňu očakávajúc, že konečne navrhne odchod k Životu. On nechcel byť prvý kto to bude zase pripomínať.

Niečo sa mu podarilo vykopať, no nebol sám kto si myslel, že to až taký veľmi dobrý nápad nebol. Hľadel na Danie s otázkou, no pre tento raz nemala veľa slov k tomu, že by urobili skutočne dobrú vec. Chytil sa teda jej miesta a uškrnul sa na ňu. Predsa len ak si nedokázala pomôcť ona, presne na to tu bol on - a naopak. Boli predsa len súrodenci, museli si pomáhať. Akokoľvek. Kedykoľvek. Aj keď by sa jej niekedy najradšej zahryzol do zadku. ,,Však teraz je v nore i tak toho dosť, a kým sa to minie tak toto zase vyschne," ponúkol jej vysvetlenie, ktoré jej mohlo priniesť pokoj na duši, že nakoniec skutočne urobila všetko čo bolo v jej silách. Nicovi to bolo jedno, ako inak, záležalo mu však na fakte aby mala sestra pokoj nie len na duši ale aj srdci. Sklonil sa teda paliciam a mocne ich zodvihol do vzduchu. Na tomto mieste bolo len veľmi ťažko určiť ako veľa času majú predtým než slnko skutočne zapadne a Nicos teda nechcel prísť už ani len o minútu, lebo ak sa od Života nestihnú vrátiť do noci, bude veľmi nahnevaný. Nebol čas strácať čas.
> Sarumenské skalisko

Nicos sestre vyplazil jazyk, tak ako to robieval pomerne často a aj napriek tomu sa vybral na lov. Teda nie lov v priamom zmysle slova, no bol to lov i tak. Konáre, ktoré mali dvaja súrodenci na muške sa im skrývali rovnako ako to robili zvieratá. Horšie bolo ale že pach konárov sa nedal tak jednoducho vystopovať ako pach zvierat, ktoré sa presúvali z jednej strany lesa na druhú počas toho ako sa snažili nájsť nejakú potravu. Jedno ale vedel na isto - v lese v ktorom sa momentálne nachádzali musela byť halda popadaných konárov. Stromy naokolo nich boli veľmi blízko pri sebe až im konáre takmer vrastali do seba. Omnoho tmavšie miesto ako Sarumenský les, no aspoň si mohli byť obaja istý tým, že ich tentoraz nejaká strašidelná hmla naháňať nebude. Metaforicky i doslova. Nicos kývol na sestru a presunul sa k jednému zo stromov, koniec koncov bolo aj jedno ku ktorému, keďže väčšina z nich vyzerala i tak rovnako. Prednými labami začal kopať aby sa čo najskôr dostal k zemi, kde by sa tieto konáre mohli skrývať.

Úkryt Sarumenu >
Danie mala pravdu, ak nechceli do svojho lesa priniesť nejakú infekciu, museli sa kostí zbaviť niekde, kde im nebudú zavadzať. najlepšie by bolo ich niekde zakopať, no to si momentálne v strede tuhej zimy nemohli nikde dovoliť. Nicos si ešte stále veľmi živo pamätal ako sa cítili jeho labky, keď sa pred rokom pokúšal vykopať si vlastný úkryt - to bolo ešte v čase keď nežil pod ochranou Sarumenskej svorky a vlastne ani poriadne nevedel na akom území sa nachádza. To bahno, ktoré sa mu nalepilo na pazúre si z nich okusoval ešte niekoľko ďalších dní. Až mu pri tej predstave prešiel mráz po chrbte. Kosti vyklopil pri jednou z prvých stromov za hranicami ich svorky a veľmi sa musel premáhať aby nevrátil zajaca späť na povrch zemský. ,,Tak toto vážne nechcem už viac opakovať," zastonal a labou si prešiel po tlame. Nepríjemný pocit v žalúdku ho neobchádzal, šťastie bolo však že mali teraz na pláne niečo úplne iné. ,,No dobre - uschnuté konáre kde ste?" smial sa nakoniec ako cupital pomedzi stromami v pomerne vysokom snehu.

Síce súhlasil so slovami sestry, no aj tak mal potrebu sa vyjadrovať proti nej. Niekedy nebolo nič lepšie než keď to medzi dvomi vlkmi škrípalo, najmä teda z dôvodu, že sa potom niekto mohol nudiť. A že sa Nicos aj nudil. upratovanie nepatrilo k práve najzábavnejším aktivitám a Nicosa dával pozor aby to pravidelne sestre pripomínal - snáď aby si nemyslela, že si jej komandovanie užíva, alebo také niečo. Najradšej by sa zobral a odkráčal preč, keď ho po druhý raz naplo pri prenášaní kostí z jedného miesta na druhé. So zatvorenými očami a rovnako aj nosom sa to ale dalo. Alebo si to aspoň hovoril, aby sa prinútil urobiť ďalší krok predtým ako hodí tyčku priamo na koberec, ktorý práve so sestrou vyčistili. Keď už bolo všetko v úkryte hotové, zmorene sa posadil na okraj vchodu a nadýchaval sa čerstvého vzduchu. ,,Nikde v okolí som ale opadané palice nevidel. Snáď nebudeme musieť ísť príliš ďaleko," odfúkol si, len aby sestru ďalej provokoval. Nevedel prečo jej tak veľmi záležalo na tom aby mali ďalší vlci čo sem prídu dosť dreva, no ďalej sa už nehádal. Odmietol sa však postaviť skôr ako mu prestal brnieť žalúdok od nepríjemného dáviaceho pocitu. ,,Von a dnu, kapišto?" hodil po sestre prísny pohľad. Nie, po ceste sa už na ďalšie upratovanie zastavovať nebudú
> Tmavé smrčiny

,,Však sa snažím ! U všetkých Bohov, vy to vidíte!" nariekal, našťastie však tento raz jej rýpanie padlo na viac úrodnú pôdu ako predtým. Mladý vlk sa chcel skutočne pozrieť k Životu aby sa dozvedel niečo viac o mágiách a ak to znamenalo všetko popratať v rekordnom čase nech tomu aj tak bolo!Síce bola pravda, že rýchlosť často zanechávala za sebou polovičatú prácu, to však ryšavcovi vôbec nevadilo. Bol si istý, že vlci v ich svorke budú radi, že aspoň niečo urobili a nebudú to miesť robiť oni. Nicosa sa zaprel aby vánok mohol lepšie preprúdiť okolo kože a spokojne vrtel chvostom. Pôjdu sa pozrieť k Životu! Alebo k Životovi? To bolo koniec koncov jedno, keďže sa s ním nakoniec stretne ako stretne jedine Danie. Tento fakt ale Nicovi vôbec nevadil. Keď sa ale sestra začala hrabať v starých kostiach, zase musel ohŕňať nosom. ,,Čo ak si to tu niekto odložil naschvál?" načal, no nebol si úplne istý či svojim slovám on sám verí. Akože, on by si tiež niečo takto odložil, no rozhodne nie ... takto. Vyvrátil hlavu ku stropu, bože ako on strašne nenávidel upratovanie starého jedla. Pevne sa nadýchol a zadržal dych, keď bral jednu z absolútne hnusných kostí smerom von. ,,Keď sa nenadýchneš, tak to celkom ide aj bez zvracania," zavrčal napokon. Aj keď sám vedel, že nemal od zvracania príliš ďaleko.

Danie absolútne nesúhlasila so všetkým čo chudák Nicos navrhol. A už vôbec sa jej nepáčilo že sa snažil aby bola práca aspoň akási zábava. Ak by bol snáď viac teatrálny ako teraz, rozhodne by sa na protest vrhol na zem - šťastie bolo však, že z toho už viac menej vyrástol. A nechcelo sa mu vrhať na chladnú zem, ktorá by mu len ušpinila srsť o ktorú sa tak starostlivo doteraz staral. ,,Joj dobre, dobre však. Ja len vravím, že mágia sa dá využiť na mnoho zaujímavých vecí, že vlk potom ani nemusí pracovať tak ako pracujeme my," mykol ramenami a s chvostom vysoko vo vzduchu začal odťahovať kožušiny zase späť do vnútra spoločenskej miestnosti. Na jeho radosti ale bolo vidno, že už plánoval ako sa spoločne so sestrou nakoniec vyberú k Životu. Však vravela, že to nie je vôbec ďaleko, tým pádom by to mohli snáď otočiť kým sa skutočne zotmie. To by ale najskôr museli mega rýchlo doupratovať, lebo Danie si nijakú prácu nenechá len tak vyhovoriť. ,,Okay tak sa ale ponáhľajme , dobre? Lebo už za kus bude skutočne noc a to sa mi až tak moc chcieť ísť nebude!" popoháňal ju teraz pre menu on a rovno aj schmatol tú obrovskú kožušinu ktorú mala Danie namysli. Ťahala sa mu však veľmi ťažko a čakal, že mu príde na pomoc. Čo bola snáď z losa?

Mladý vlk by bol najpokojnejší ak by mohol radšej ďalej pokračovať v tom čo robil doteraz, no sestra sa mu lepila na zadok. Možno dokonca dúfal, že keď sa mu podarí dovliecť niekoľko koží do predsiene bude sa môcť nejakú chvíľu zašívať bez práce a len kukať naokolo seba. Bohužiaľ však Danie evidentne nedokázala urobiť nič bez neho - alebo ho poznala už dostatočne dobre na to aby mu neverila ani nos medzi očami. Nečudoval sa, ale zároveň mu to aj bolo nepríjemné, ako inak. ,,Fšak tho idˇže celkom rýchlo," vypľul kožušinu z huby niekde v polovici vety a zase sa spokojne natiahol. Tlama sa mu pretiahla do hlbokého zívnutia až do okamihu kedy mu zaľahlo v ušiach. Zabúchal hlavou zo strany na stranu až kým sa mu uši neobúchali o tvár. To ho zobudilo zase o niečo viac. ,,Konečne rozprávaš ako ja!" zasmial sa na nej, keď spomenula použitie mágie na pomoc s nejakou prácou. A tak to malo byť! Mágia mala pomáhať počas dennodenného života rovnako ak by mala pomáhať aj počas tých najväčších misií pre svorku. Alebo pre seba. To bolo jedno. ,,No vidíš, ako rýchlo by nám to šlo ak by sme mali mágie? Mali by sme to nehať tak a ísť sa prv k tomu Životu pozrieť," navrhol jej a až teraz sa dostal k tomu aby jej skutočne začal pomáhať s prášením.

Danie sa od neho odsunula a on bol rád. Jeho nálada bola síce už o niečo lepšia, no zase až tak veľa energie nepokojným spánkom nezískal. Zosunul sa teda späť na svojej kožušine s predpokladom, že by snáď mohol pokračovať v tom čo mal začaté predtým než ho sestra vyrušila. Pravda ale bola, že sa mu príliš ku snu s hustou hmlou vracať nechcelo, no zase sa ani úplne nechcel podriaďovať plánom sestry. ,,Môj zadok je ten najkrajší v lese, neviem čo máš za problém!" uškrnul sa a na podčiarknutie svojich slov spokojne zabúchal chvostom o podlahu. Trvalo mu ešte niekoľko sekúnd kým sa aj on skutočne postavil na laby, no keďže sa Danie rozhodla najskôr prášiť ich posteľ, nemal príliš na výber. Dokonca ho aj vlčia vyťahal za uši! Však nech si počká! Ospalo sa natiahol až mu bublinky v kĺboch zapraskali a on sa pomaly cítil ako starý dedko. Skutočne, počas spánku sa naozaj až tak veľmi nevyspal. ,,Ja vezmem túto úplne dokonale pohodlnú kožušinu," jemne prekrútil očami a chytil kožušinu na ktorej spal do tlamy. Keď si predstavil, že sa kvôli tomu bude musieť niekoľkokrát pobrať preč do zimy. No ďakujem pekne! Tá Danie skutočne nemala všetky pohromade, ak vôbec na všetky miesto mala. ,,Snáď po love tento rok prinesú aj nejaké nové!" nadšene vyhŕkol. ,,Musím si jednu potom privlastniť..."

Ako veľmi bol nahnevaný na sestru, len veľmi ťažko sa dostával do takej pohody aby sa mu oči zavreli a prišiel i spánok. Nebol si úplne istý ako dlho mu to trvalo, no nakoniec sa predsa len presunul niekam.. inam. Razom sa ocitol späť medzi stromami a pred ním ticho plápolala hmla hustá ako mlieko. Ihneď mu po chrbtici prešla triaška a srsť sa mu na chrbte stala od hlavy až po konček chvosta. Nerozdivel od skutočnosti, keď s Danie skutočne desivú hmlu v lese stretli, tentoraz bola chladná tma a dokonca i zima zachádzajúca až do kostí. On sám sa nehýbal, bol príliš vydesený, že sa na neho niečo vrhne - bol si takmer úplne istý, že je na ňom položený prenikavý pohľad niečoho čo však on nevidel. S hrdlom úplne suchým od strachu urobil zopár krokov dozadu až kým zadkom nenarazil o peň stromu. Oh nie! Vyplašene poskočil, pohľad sa mu presmeroval a on zachytil blížiace sa monštrum len kútikom oka a na chrbte cítil náraz ako vrazil do zeme.
Do zeme? Oči mu vyplašene otvorili a on cítil pod rebrami. ,,Auč-" zavrčal nespokojne a pomaly sa otočil, len aby uvidel sestru, ktorá sa k nemu počas spánku nasáčkovala. ,,Nemáš dosť miesta?" štekol po nej a jednou z predných láb jej venoval bac priamo na hlavu. Zaslúžila si.

Sestra mu skutočne začínala liezť na nervy a on si v tomto momente nebol istý tým či to bolo kvôli jeho únave alebo tým hlúpostiam. Pazúrmi zarýval do podlahy a nahnevaným pohľadom sledoval ako ho zase poučuje. Najradšej by si zaryl laby do uší aby jej otravný hlas nemusel zase počúvať a rovnako ako ona sa veľmi snažil aby neprevracal očami. ,,Bože ty si tak otravná. Furt musíš mať pravdu," zavrčal jej na odpoveď a vyskočil na laby. Nie nechcel sa s ňou hádať, no ako sa zdalo obaja boli celkom isto na pokraji svojich psychických aj fyzických síl. Namosúrene sa zakrútil na svojej kožušine a zosunul sa späť k zemi, tentoraz však otočený k sestre chrbtom. Srala ho, ako veľmi ho srala! Ale mal ju rád, to sa jej nedalo ubrať na cti. Hlasno si odfrkol aby ho určite počula a skrútil sa do guličky. Ňufák si skryl pod chvost aby mu naň nebola zima a ešte viac pridal ku svojej depresívnej nálade. ,,Dobrú noc," povedal jej napokon, stále mierne nahnevane aj keď ešte noc nebola. Ak chceli ale skutočne niečo urobiť mali sa vyspať. Možno potom už ani hlas Danie nebude tak veľmi rozčuľujúci a on sa bude vedieť lepšie sústrediť.

Danie mu začala rozprávať životný príbeh vlka, ktorého ani poriadne nepoznal - teda vôbec nepoznal. A ako sa zdalo, život na tomto území bol omnoho viac nebezpečný ako si Nicos za ten rok čo tu spoločne žili stihol všimnúť. Popravde sa mu práve páčilo aké ,,nudné" to tu bolo a jednoduché na prežitia. No zdalo sa, že až tak veľkú pravdu nemal. ,,Tak to ten má skutočne šťastie na život, nebudem klamať," labkou zahrabal do srsti a odfúkol si. Pri predstave že by sa stratil o vode, stavala samu všetka srsť na tele a bol si istý, že sestra o jeho nevraživosti vedela. Nemal rád vodu či už v rieke alebo v jazere, kdekoľvek nedovidel na podložku, tomu miestu sa vyhýbal. ,,A potom si zo mňa robíš srandu, že sa bojím vody!" zavrčal si popod nos, no jeho hlas bol skôr zamyslený ako nahnevaný. ,,Voda môže byť fakt nebezpečná a desivá," hlavu znovu položil na podložku, pomaly sa mu zatvárali oči, no ešte ich držal otvorené. ,,Máme šťastie, že rieka je celkom ďaleko od nory, aspoň nás tu nemôže vytopiť."

Laby sa mu takmer až rozlievali do príjemne jemnej kožušine, ktorá sa zmiešavala s jeho ryšavou srsťou. Mal rád kožušiny, ktoré mal Sarumen v úkryte aj keď nevedel ako sa zo zvieraťa mohli dostať až sem, najmä keď vôbec nevoňali po mäse a ani neplesneli či niečo podobné. Spokojne sa natiahol a položil hlavu na predné labky tak aby sa však stále mohol pozerať na sestru. Ešte mali medzi sebou niekoľko tém, ktoré evidentne museli dokončiť skôr ako sa obaja poberú do zeme milých snov. O čom sa mu snáď bude snívať dnes? Jemne sa uškrnul, snáď o tom ako dokáže ovládať mágiu! ,,A ten Makadi to prežil, hej? To musel byť teda silný vlk. Alebo jeho svorka bola silná. Alebo všetko dohromady," zamýšľal sa mladý vlk, no nad predstavou, žeby mu bolo vidieť pod chlpatou zimnou srsťou rebrá sa mu ježila všetka srsť, ktorá len mohla. ,,Myslíš, že v tom čase tu bola už aj Maple? Ako dávno to bolo?" snažil sa z nej dostať a nebol si istý či mu toto už vravela alebo nie. Nech to bolo ale akokoľvek, za opýtanie znovu nič veľa nedá. Nad jej ďalšími poznámkami len zafŕkal. ,,Máš príliš malú predstavivosť na to ako silná by si chcela byť!" rozčuľoval sa. ,,Vôbec si nevieš uľahčiť život!"

Danie sa zase niečo nepáčilo, no Nicos už bol na jej správanie zvyknutý. Vyplazil na ňu jazyk no ticho pritakal. Sestra mu narvala do úst palicu, ktorú si nie príliš ochotne zobral. Všetko len nech mu teraz dala pokoj a on sa mohol venovať tomu čomu sa venovať chcel - spánku. Pomalými krokmi prechádzal od vchodu až do spoločenskej miestnosti, pohľadom však prechádzal po miestnostiach naokolo nich, snažiac sa zachytiť akýkoľvek pohyb, ktorý by v nich mohol eventuálne byť. Nikto sa ale v temných zákutiach neskrýval a oni dvaja boli v úkryte sami. Ryšavý vlk to očakával, klamal by ak by povedal niečo iné. No i tak ho premklo sklamanie, ticho sklonil hlavu a pokračoval hlbšie do nory. ,,V zime sa bude hodiť drevo, aj keď teraz až taká zima už nie je," odfrkol si a hodil drevo, ktoré mu pretým Danie dala do ohňa. ,,Kiežby tak zostalo až do jari, nemám až tak veľmi rád zimu, ale to vieš," vyplazil jazyk a hodil sa na jednu z prvých kožušín, ktoré k nemu boli. Aj keď bol unavený, až tak ľahko k nemu spánok nedochádzal. Aspoň zatiaľ nie. ,,Predstav keby si skutočne ovládala rastliny! Mohla by si nechať narásť strom priamo tu a nemuseli by sme nič nosiť!"

Mýtina >
Sestra sa ho snažila presvedčiť, že je všetko golden ale on tomu moc neveril. Nepozdávala sa mu jedna vec čo povedala - že sa o neho len ťažko odchádza. To sa Nicovi nepáčilo, bolo to zvláštne. Najmä teda z dôvodu, že si vôbec nechcel predstaviť, že by si jeho sestra vybrala miesto na život niekde od neho. Mal ju rád, možno až príliš, no ona bola skutočne najbližšou vlčicou ktorú mal, ktorú kedy mal a v tomto momente veril, že aj bude mať. ,,Hej! Však som povedal, že ťa tam samú ísť nenechám!" naježil sa. Síce nebol práve najlepším bodyguardom, ale rozhodne bol lepší ako keby mala ísť ryšavá vlčica sama a opustená bez strážcu! Aspoň by sa ale aj on mohol pozrieť ako to funguje s tými mágiami hneď z prvej laby. Bol však teraz až priveľmi unavený na to aby sa so sestrou hádal a dohadoval kedy sa do tých pieskov vyberú. Tiež sa mu do uší dostali hlasy, zvuky prichádzajúce z lesa, no radšej ich ignoroval. ,,Som si istý, že sa o to niekto postará," ticho pridal do kroku len aby bol čo najskôr ukrytý v Skaliskách. ,,A možno je to niekto od nás a za kus prídu sem za nami!"