Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Ryšavý vlk čakal kto sa odkiaľ skôr vynorí. Síce nepredpokladal, že sa objaví celá svorka, čakal aspoň zopár dospelých vlkov, ktorí by mali vedieť čo sa deje. Nicos už mal v hlave akýsi plán, ktorý by im mohol pomôcť, no aj napriek tomu, že bol alfa, potreboval spoluprácu ostatných. Ak mala svorka stáť len na jednom vlkovi, svorka možno ani nebola treba. Napokon sa objavila Jasnava nasledovaná Feline, na čo Nicos zamával chvostom. Očakával, že sa k nim ešte zopár ďalších vlkov pridá. To ich ale nezastavovalo aby mohli započať konverzáciu, ktorá evidentne viedla presne tým smerom, ktorým mala. Bohužiaľ. Nicos Jasnaviným slovám prikývol. Jeho nálada sa nezlepšovala, veci sa mu nepodarilo vyriešiť úplne do poslednej kvapky. Dalo sa to vôbec? V reálnom živote neboli veci také jednoduché ako si mladý Nicos mohol myslieť. ,,Viem," prikývol. Samozrejme predpokladal, že sa rozpráva o smrti Valariona a úteku Leszka. Nevedel, že sa pre neho pripravilo ďalšie krásne prekvapenie, ktoré by neočakával ani v najhoršom sne.
Feline sa na neho však neusmiala, nebolo ťažké predpokladať, že situácia vo svorke nie je úplne dobrá. To však smrť šteňaťa ale s vlkmi urobí. ,,To nemyslíš vážne?!" zrúkol omnoho silnejšie než chcel, nespoznávajúc svoj vlastný hlas. Dych sa mu zachytil v hrdle a sánka mu zostala niekoľko sekúnd len tak visieť a jediné čo cítil bolo svoje vlastné srdce. ,,Nie, prepáč. Nie je to tvoja chyba samozrejme len.." jemne sklonil hlavu, ospravedlňujúco. Uši sa mu stiahli k zátylku, v tomto momente skutočne nevyzeral ako alfa a ani sa tak necítil. Do čoho sa to sakra Sarumen dostal? ,,Čo sa to sakra deje? Bolo to..." preniesol ticho. Zasekol sa, snažiac sa nájsť to správne slovo, ktoré potreboval. Aj keď si bol takmer istý, že poznal odpoveď. ,,Násilná smrť?" hľadal odpoveď v tvárach vlčíc stojacich neďaleko neho. Pred svojimi ďalšími slovami sa narovnal, upokojujúc sa. ,,Zabil ho niekto?"

12.2.2026 Nicos
https://gallirea.cz/index.php?p=sarumensky-hvozd&r=1#post-248919
Ďalší termín: 12.5

Uholný >
Z miesta kde sa stretol so Zurri a rozlúčil so Satori bežal Nicos priamo do svorky. Bolo prekvapivé, že sa tak veľmi ponáhľal domov? Síce mal pred sebou ešte niekoľko ďalších povinností, s tým adrenalínom v krvi sa ešte úplne necítil na slová, ktoré mal povedať. S nervozitou, ktorá sa mu lepila na laby mu rovno napadlo, že by bolo najlepšie ak by prešiel aj hranice. Pre svoj vlastný vnútorný pokoj, že urobil všetko čo bolo v jeho silách. Možno potom bude mať viac pokoja ku svojej reči. Naposledy keď obchádzal hranice, zima bolaešte v plnom prúde a teraz už bolo veľmi jednoducho vidieť, že zima pomaly končí. Kopy snehu už neboli také foremné a kde-tu sa prepadávali. Boli roztečené avšak zároveň aj stvrdnuté, kde v noci ešte stále primŕzali. V akomkoľvek inom roku by bol z príchodu jari úplne nadšený ale teraz? Jar prinášala problémy, ktorým Nicos dúfal, že sa vyhne. Niečomu sa ale vyhnúť nedalo huh? Najhoršie bolo, že Nicos to musel zistiť hneď v prvom roku svojej pozície ako alfa.
Nicos poznal cestu okolo územia svorky ako svoje vlastné laby. V mladosti tieto miesta obchádzal pomerne často, vytvárajúc si čo najviac efektívnu cestu - najlepšie rozloženie stromov o ktoré sa obtrieť, ktoré ocikať a na ktorých miestach sa poriadne hodiť o zem aby prechod hraníc urobil čo najskôr. Ak chcel mať ako mladík dosť času na blbosti a preskúmavanie okolia, musel mať urobený systém, ktorý nenadvihol žiadne obočia od vyššie postavených vlkov ale zase aby mal, no... voľný čas.
Ticho si stále v hlave prehrával slová, ktoré si pripravoval pre svorku. Otriasol zo seba všetok stres, alebo sa o to aspoň pokúsil. ,,Uuuu," zaklonil hlavu aby oznámil vlkom na území a v nore, že je čas na stretnutie. Tak trochu veril, že Feline sa podarilo nájsť aspoň zopár vlkov, ktorý tu momentálne boli a mohli by tak zrýchliť nejaké veci. Nečakal na to, že by sa mu niekto ozval, to nebolo nakoniec predsa len to čo chcel dosiahnuť. Bez toho aby ďalej čakal, vybral sa rovnakým poklusom smerom k vchodu do nory aby stretol kohokoľvek, kto ho čakal. ,,Krátke stretnutie poprosím!" ozval sa napokon, keď dorazil na miesto stretnutia.

Ohnivé jazero >
Príchod do spáleného lesa znamenal pre Nicosa fakt, že je už veľmi blízko Sarumenskému územiu. Vlk pridával do kroku a svoje okolie vnímal len veľmi okrajovo. Momentálne ho nezaujímalo nič iné len aby sa čo najrýchlejšie dostal na územie svorky a mohol zvolať stretnutie nad ktorým už nejakú dobu premýšľal. Tak trochu dúfal, že sa Feline podarilo nájsť aspoň zopár vlkov, ktorí sa nachádzali na území. V tomto momente potrebovali mať na území čo najviac vlkov, najmä teda predtým ako sa rozhodnú ako budú pokračovať ďalej. Nicos tak trochu dúfal, že sa mu dostaví nejakej podpory od svojho spolualfy alebo biet svorky, no popravde to nevidel zase až tak veľmi realisticky. Tých vlkov nevidel už nejakú dobu a začínal sa obávať čo sa s nimi vôbec stalo. A hlavne teraz, keď by sa mu ich skúsenosti skutočne zišli, ale čo mohol jeden robiť ak nie len prijať svoju situáciu a urobiť to najlepšie čo by dokázal?
> Sarumen

Stredozemka >
Nicos okolie svojej svorky poznal takmer lepšie ako ich vlastné územie. Miesta všade naokolo mal poprechádzané od severu na juh a od východu na západ. Viac menej. Ryšavý vlk ale aj tak veril, že by sa mu podarilo dostať sa domov aj so zatvorenými očami ak by k tomu prišlo. Presne preto poznal aj najlepšie miesto kadiaľ prejsť okolo jazera aby sa mu minimalizoval čas, ktorý touto aktivitou strávil. Sneh naokolo neho už takmer vôbec neexistoval a mladému vlkovi to nejako nevadilo. Jar už prichádzala a to bolo fajn - viac menej. Jar predstavovala problém v jednom probléme, ktorý ešte stále nevyriešil, ale inak bola už veľmi očakávaná. Po tak ťažkej zime akú mali už druhý raz za sebou znela jar trochu ako vykúpenie. O problémoch sa ale bude môcť rozprávať keď sa konečne vráti späť do svorky.
> Uholný

Ich stretnutie bolo krátke, no Nicos by ho aj tak nazval pomerne produktívnym. Aspoň v porovnaní s tým, ako veľmi produktívne boli ostatné rozhovory so zástupcami ďalších svoriek. Bolo celkom vtipné vedieť, že za svoju kariéru ako ochrancu nestretol pomaly ani jednu svorku (ak by privrel oči), no za posledného pol roka mal na hraniciach vlkov rovno z troch. Sranda, skutočná, ukrutná sranda. ,,Dobre. Som rád, že sa nám podarilo stretnúť ale s tým čo som povedal, asi je najvyšší čas aby som sa vrátil domov," nechal sa počuť. Počkal či mu ešte chce niečo niektorá z dvoch vlčíc povedať a následne nasledovali slová rozlúčenia. Či už sa znovu stretnú alebo nie, Nicos mohol mať vedomie čisté, že odovzdal informácie o vrahovi niekomu kto ich snáď využije. Ako s nimi ďalej naložia bolo nakoniec presne len na nich. S poslednými slovami rozlúčky sa ryšavý vlk otočil a začal sa vracať späť ku svorke, úplne inou cestou než akou so Satori prišli.
> Ohnivé jazero

Vlčice sa stretli a skutočne sa zdalo, že sa poznajú. Čo bola dobrá správa lebo Nicos nechcel zbytočne tráviť čas stretávaním niekoho nového. Teda, nie žeby nemal rád nových vlkov, práve naopak. V akejkoľvek inej situácii by mohol byť nadšený a ešte možno aj spokojný z dobre vychádzajúceho net-workingu, keď už ten s Belialom neskončil úplne dobre (A možno pre dobro všetkých, že skončil ako skončil.), ale na to nebol čas. ,,Nicos, alfa Sarumenu," nechal sa počuť. Akonáhle mali ale zdvorilosti za sebou, Nicos prešiel priamo k veci. ,,Odprevádzam Satori domov a prinášam správy v dobrej viere, že vaša svorka ich ocení, keď k tomu príde," pokračoval, udržiavajúc pevný hlas a hľadajúc tie správne slová. ,,Po okolí sa pohybuje vrah vĺčat. Preto by sme ocenili, ak by ste si všimli niečo podozrivé-" nedokončil, no veril, že náznak na čo myslel by mohol stačiť. ,,Nežiadam priamo o spoluprácu, ale o.. spolupatričnosť? Odovzdáš moje slová svojej alfe?"

Esíčka >
Spoločne sa dostali na planinu, Nicos sa snažil rozhliadať či neuvidí nejaké stromy, ktoré by mu mohli napovedať, ktorým smerom sa majú otočiť ďalej. Po očku sledoval aj reakcie Satori, keby náhodou si u nej všimol aspoň aké-také spoznávanie priestoru naokolo nich. Našťastie však ich zachádzka netrvala zase až tak dlho a Nicos nemohol povedať aký Bohovia sa na nich v tejto situácii začali usmievať. ,,Takže sme našli niekoho známeho?" spýtal sa. Nespomínal si, či vlčica spomínala meno Zurri, no zdalo sa mu, že nie. Tým pádom to nebola jej rodina a popravde sa ani nepodobali. Ryšavý vlk nechal šteňa ísť prvé avšak stále kráčal za ním. ,,Zdravím. Vy ste z rovnakej svorky ako tuto Satori, pochopil som?" spýtal sa, viac zo slušnosti než aby si svoje slová overil. Aj tak však bolo najlepšie ak by sa rozprával s niekým kto sa v situácii aspoň trochu vyznal. Tlačil ho však čas, tak v tomto momente bol ochotný zobrať za slovo kohokoľvek kto zo Satorinej svorky bol. Mal svoju vlastnú svorku o ktorú sa mal postarať.

Sarumen cez Tenebrae >
Nicos vĺča poslušne nasledoval, zatiaľ miesta, ktorými prechádzali dôverne poznal a popravde očakával, že bude ich svorka bývať bližšie. Ani nie tak z dôvodu, že by ich chcel mať pri sebe - práve naopak. Pri jeho šťastí by sedeli hneď za horou, len aby mu osud sedel ešte viac na nervoch ako tomu bolo doteraz. A popravde? Nečudoval by sa. ,,Mh-hm," pritakal jej slovám, no tak trochu bol zahĺbený vo svojich myšlienkach a Satori počúval tak na pol ucha. Už premýšľal nad tým, ako to asi bude musieť urobiť so strážením hraníc a koho bude musieť vyslať aby priniesol akékoľvek ďalšie pozostatky Valariona sa im podarí nájsť. ,,A-akože nevieš?" jemne si odkašľal aby zahnal nával nevôle, ktorá sa k nemu dostala po jej slovách. Na toto momentálne vážne nemal čas a rovnako nemal čas ani kontrolovať každý ďalší les v ceste aby zistili či je to ten správny. Sakra práca. ,,Môžeme prejsť na planinu, tam bude lepší rozhľad ako v horách. A možno si spomenieš, okay?"
> Stredozemka

Nicos stále dýchal trochu prerývane, no robil tú najlepšiu prácu aby to zakryl. Skutočne dúfal, že by ich situácia mohla byť tak jednoduchá ako Leszek veril. V očiach detí a mladíkov bolo všetko akési priveľmi jednoduché - on sám v podobnom veku veril, že je neomylný a že bude žiť naveky. Cítil sa neporaziteľný.. a teraz? Smrť bola omnoho reálnejšia a na hraniciach ich domova. To nebolo najlepšie. ,,Bolo by hlúpe zničiť ďalší mladý život len kvôli dohadom. Ale necháp má zle, stále je to veľmi závažné obvinenie," odpovedal jednoducho, snažiac sa pôsobiť rázne, ako skutočný alfa. Bude musieť vyhrotiť svoju hru, aspoň trochu. Čo by v tomto momente povedala jeho sestra ak by ho videla? Bola by na neho aspoň trochu hrdá alebo by všetko čo sa dialo brala ako jeho chybu?
,,Musíme zistiť čo sa skutočne stalo, veci môžu byť razom omnoho nebezpečnejšie ak sa tu pohybuje nejaký vrah vĺčat," pokračoval, ,,Preto aj by si niekedy videla niečo ďalšie podozrivé, bol by som rád, ak by si mi dala vedieť. Čo ty na to? Budeme spolupracovať?"
> Esicka cez Tenebeae

Nicos sa snažil situácii deeskalovať aby získal o trochu viac času na rozhodnutie ako ďalej pokračovať, no ako to už býva, stal sa presný opak. Mladý vlk mal svoju minútu slávy, čomu Nicos rozumel v závažnosti od situácie. On sám nebol príliš ďaleko od toho aby sa v celej frustrácii rozkričal na nikoho konkrétneho. ,,Leszek! Späť!" zrúkol za ním, no to mladý už letel na lúke ako by mal na zadku krídla. Doslova. Nechal obe vlčice medzi kmeňmi stromov a kým sa ryšavý vlk vôbec dostal na okraj lesa, mladík už bol tak ďaleko, že po ňom nezostal ani zápach. Metaforicky samozrejme. V tomto momente to bolo asi prvý raz za Nicosov život kedy mal na jazyku také obscénnosti akú by mu inokedy ani nenapadli. Srdce mu bilo v hneve tak ako aj v úzkosti a ak by sa na seba pozrel, videl by ako mu na chrbtici stojí naježená srsť. Predtým ako sa vrátil k vlčiciam musel sa zhlboka nadýchnuť a navrátiť si pokoj ako veľmi to len šlo. Ako sa ale jeden dokáže upokojiť v situácii ako bola táto?
Pripochodoval späť k Feline a Satori s hlasom omnoho rozhodnejším než by bol čakal. ,,Feline, mohla by si sa prosím vrátiť späť k nore a oznámiť všetkým koho stretneš, že akonáhle sa vrátim budeme mať stretnutie. Je veľmi dôležité aby nikto neodišiel z tých čo sú už tu," nadýchol sa po svojom preslove, no to nebolo ešte úplne všetko čo potreboval. ,,Ak sa ti podarí nájsť Rolanda a Tonresa, budem ti veľmi vďačný. Rovnako tak aj Maple, ak by sa dalo. Ja odvediem Satori domov a do večera budem snáď späť. Ďakujem vážne," usmial sa na ňu, ale asi v tomto momente nebol priestor na dlhšie rozprávanie sa. Netrvalo ani niekoľko sekúnd, kým sa otočil k Satori.
,,Teraz ťa odvediem domov a pekne mi ukážeš kde bývate, hej?" upozornil vlčicu. Stále nebol presvedčený o tom, že za niečo mohla, no potreboval vedieť kde daná svorka sídli. Ak nie pre nič iné ako len pre danú informáciu. ,,Zatiaľ spolu ešte nemáme problém ale je veľmi dôležité aby si mi teraz neklamala, okay?" pozrel na ňu, snažiac sa držať vyrovnaný hlas aby ju ďalej nevystrašil. ,,Veď cestu," vyzval ju kývnutím hlavy smerom von z lesa, tónom, ktorý neponúkal priestor na vyjednávanie.

Február 8
Musel si nespokojne otriasť laby predtým ako sa pobral späť smerom k Sarumenu. Cítil ako mu medzi prstami zadných láb zavadzajú kúsku bahna - v tomto momente musel ukázať všetku svoju obratnosť, aby sa zubami dostal k prstom a mohol si to odtiaľ vytrhať. Nebol to zase až taký veľký problém. Ryšavý vlk bol v dobrej kondícii a jeho svaly ho zatiaľ poslúchali presne tak ako mali. Všetko bolo viac ako len okay. Cvičenie skutočne pomáhalo a Nicos už vedel presne čo urobí akonáhle sa vráti. Zvolá zraz a všetko to dá zo seba von, možno sa nájde niekto kto bude mať lepší nápad ako on a bude najlepšie ak budú všetci viac ako len opatrný. Mali dosť dospelých vlkov na to aby bolo všetko v pohode a možno by bol najlepší čas aby reorganizoval aj nejaké postavenia. Hej, to bude asi najlepší nápad.

Február 6
Ryšavý vlk v rýchlosti zastal. Zadné laby pôsobili ako brzdi akonáhle sa mu zaryli do podložky a on sa ešte prehnal niekoľko metrov ďalej. Mohol sledovať ako pred ním mizne hnedý zadok srny, mohol ju vidieť ešte niekoľko desiatok ďalších sekúnd, následne zmizla medzi kmeňmi stromov a už ju znovu nevidel. Snažil sa dýchať zhlboka a na tvári sa mu objavil úsmev. V tomto momente sa cítil celkom dobre, dal si dobrú rozcvičku, jeho krv sa rozprúdila, hýbala sa mu v tele a možno sa mu bude teraz o niečo lepšie premýšľať. Však sa vravelo, že ak chcete mať lepšie nápady, mali by ste sa predtým rozcvičiť. Alebo niečo také. To bolo jedno, rýchle rozhľadenie sa naokolo seba prezradilo, že bol skutočne bol ďalej než si najskôr myslel a mal by sa vrátiť. Mal by však ísť späť po vlastných stopách alebo si nájsť lepšiu cestu. Záležalo vôbec na tom?

Február 5
Nicos dýchal hlboko. Nadýchol sa nosom a vydýchol ústami aby držal stabilné tempo. Alebo to malo byť naopak? Nádych ústami a a výdych nosom? Stiahol uši a na tvári sa mu objavila grimasa, nakoniec to bolo asi tak trochu jedno, lebo toto bude aj tak koniec jeho výletu. S každým ďalším skokom sa dostával ďalej a ďalej od svorky ku ktorej patril a to sa mu nepáčilo. Aj napriek tomu, že väčšinu svojho mladého času strávil mimo svorky - samozrejme po tom, čo sa už o seba dokázal viac menej postarať sám, teraz robil presný opak. Dávať pozor na hranice bolo jeho hlavným poslaním a to aj robil. Nie žeby im to nejako bolo pomohlo, ale čo mohol jeden viac urobiť. Zas a znovu sa nachádzal v pozícii keď premýšľal nad vecami nad ktorými premýšľať nechcel. Sakra práca aj s myšlienkami.

Február 4
Srna sa rozbehla a on sa rozbehol za ňou, ešte predtým ako sa úplne rozhodol. Bol to reflex, ktorý nebol vlkom zase až tak cudzí - ak niečo bežalo, musel si to naháňať. To bola realita. Nicos príliš nepremýšľal, v jednej sekunde stál medzi kríkmi so svojimi sivými očami prilepenými na hnedej srne a v ďalšom momente si to hnal v lese za korisťou, ktorú ani neplánoval uhryznúť. Jeden dobre mierený kop kopytom k jeho hlave a skončil by ešte skôr ako by sa udrel na zemi. Samozrejme, tomu sa chcel vyhnúť a preto si držal svoj odstup tak veľmi ako len mohol, no dostatočne blízko na to aby ich naháňačka len tak jednoducho neskončila. Konáre kríkov ho udierali do nôh, no nejako mu to v tomto momente nevadilo. Cítil sa tak trochu viac živo ako za posledné mesiace, ktoré boli dlhšie než by si bol ochotný priznať.