Gallirea - Příspěvky uživatele

Náraz o ľad cítil takmer až v čeľustiach. Toto nebola zrovna časť lovu rýb, ktoré mal rád. Teda, asi nemal rád ani jednu časť, no veľmi rád sa predvádzal a rozhodne by si nenechal ujsť urobiť dojem na Mitsua. Ako by potom mohol ísť domov a pokojne spať? O pár krokov ustúpil dozadu aby uvoľnil miesto svojmu spoločníkovi, no nejako im to nepomohlo. Sivý vlk sa ho snažil napodobniť, pravda, urobil všetko presne tak ako mu ryšavec hovoril. No nejako... sa ľad ani nepohol. Ani trochu nepopukal a dokonca ani nezakvílil v snahe upozorniť ich, že čoskoro praskne pod ich labami. ,,No.. asi bola moc veľká zima a ... tu je málo vody, tak to zmrzlo viac ako na jazere kde som bola predtým," zamýšľal sa nad dôvodom ich neúspechu. Napokon sa s povzdychom posadil. Toto skutočne nevyšlo. ,,Inak ale, premýšľal som. Že by asi nebolo dobrý nápad priviesť niekoho cudzieho priamo k nám do svorky," pozrel na kamaráta svojimi žltými očami. ,,Čo keby sme sa dohodli, že sa stretneme niekde tu na tomto potoku keď povolí všetok ten sneh? A ja to dovtedy vybavím."

,,Moja sestra je tu tiež. U nás vo svorke, ale už som ju nejaké mesiace nevidel. Stala sa z nej liečiteľka a teraz sa cíti hrozne dôležito," odvetil v rýchlosti. On sám mal už vo svorke prácu čo bolo rozhodne chvályhodné, tak veľmi dôležito ako jeho sestra sa ale rozhodne necítil. Alebo ak áno, rozhodne sa to nehodlal si priznať. Minimálne nie teraz. ,,Zostatok zostal tam kde bol, mal by som sa im niekedy ísť ukázať, ale nejako ma to tam až tak neťahá," mykol ramenami a povzdychol si. Klamal by ak by povedal, že mali medzi sebou v rodine nejaký extra dobrý vzťah. Chvost mu spokojne kmital zo strany na stranu, keď ho Mitu vychvaľoval. Mal to rád, nebude klamať. Napokon dorazil ku kusu ľadu, ktorý vôbec nevyzeral nijako špeciálne v porovnaní s inými časťami ľadovej rieky. ,,Prvý krok je postaviť sa pevne na laby," začal vysvetľovať. Postavil sa sivému vlkovi čelom a laby roztiahol do obdĺžnikovej pózy tak aby mu zadné nohy poriadne podopierali telo. Nebolo možné aby sa mu v tomto momente podrazili laby a narazil si nos. Teda možné to bolo, ale - radšej nie. ,,Pripravený?" uškrnul sa na neho. ,,Keď si si istý, že to to správne miesto, jednoducho sa odrazíš a prednými labami vrazíš do ľadu!" pokračoval a rovno mu to aj predviedol. Ako taká líška, ktorá skáče do snehu.

Nicos sa snažil kráčať tak ako doteraz - teda predtým ako samu podarilo zošmyknúť úplne dolu k hladine vody. Až v tomto momente si uvedomil aké veľké šťastie mal, že sa pod ním ľad nepreboril. Aj keď pri tak ostrej zime mohol mať ľad pod ich labami aj niekoľko desiatok centimetrov. A pokiaľ nepukal, nemal sa ani jeden z nich čoho sa báť. ,,Uplávať? V takomto počasí?" smial sa nad jeho otázkou, avšak načrtala sa aj ďalšia. Veril Nicos skutočne že všetka voda bola zamrznutá? Ak kde zmizol jeho strach? Či ten v skutočnosti exitoval len vtedy keď blízkosť vodnej hladiny nebola prekazená hrubou zábranou? Nakoniec to ale bolo jedno. ,,Heh, ale áno. Minulý rok sme so sestrou tiež takto po jazerách behali a našli jednu rybu primrznutú," obzrel sa na Mitsua a popri tom mu podkĺzla jedna z predných nôh. Rýchlo sa teda otočí a snaží sa tváriť že sa nič nestalo, že to bolo zamýšľané. Čo samozrejme Mitsua rozhodne neprekabáti, no to bolo už o niečom inom. ,,Ale dostať sa k nemu cez vrstvu ľadu bol fakt boj. Som prekvapený, že som si vtedy nerozštiepil kosť v predných labách, keď sme sa pokúšali preraziť tú prekážku.." pokračoval, no teraz s pohľadom upretým dopredu. ,,Popravde som ale väčším fanúšikom zajacov ako rýb, nebudem klamať."

Nejako sa mu nakoniec s pomocou niektorého z Bohov (alebo možno len obyčajným šťastím) podarilo zastaviť bez toho aby sa rozpleštil ako nejaká žaba. Akože klamal by ak by povedal že si svoj život dokázal predstviť ako akýsi kožuch na kôre stromu. Srdce mu bubnovalo o hrudnú kosť aj keď už pevne zase stál na rovnej zemi.. teda nie zemi, ale na ľade. ,,Ja ti niekedy fakt nerozumiem," pokrútil hlavou neveriacky, no na tvári mu hral úsmev. Sledoval ako sa k nemu Mitsu prediera a bojuje o holý život. Metaforicky, samozrejme. Ušil si na seba dobrú dieru a teraz musel trpeť následky! Jediné na čom ryšavcovi záležalo aby napokon neskončil narazení na ňom. ,,Fajn! to znie ako výborný nápad Mitsu, som veľmi rád, že si s ním prišiel," uškŕňal sa na spoločníka a pomerne rýchlo sa mu podairlo aj chytiť vedenia. Pravda bola taká, že asi nemal omnoho väčšiu predstavu kam majú namiereneé, no to mu neplánoval hovoriť! ,,Za mnou teda, ide sa na výlet po zamrznutom potoku!" žmurkol. ,,Možno nájdeme nejakého zamrznutého kapra, toho loviť nebudeme musieť."

Zarastený les >
Nicos nechal sivého vlka kráčať pred sebou, zatiaľ čo on niekoľko sekúnd sledoval ako sa mu pred nosom vytvára para. Mal to rád, vždy v nich videl akési obrazce, ako keď bol mláďa a nedokázal sa pozerať na nočné tiene lebo v nich vždy videl rôzne monštrá. Mitsurugi mu ale nedával nejaký čas na premýšľanie nad nesmrteľnosťou chrústa - ponáhľal sa, akoby skutočne veril, že sa im podarí niečo chytiť. Akože, Nicos bol často pomerne delulu vo svojej životnej situácii, no klamal by ak by povedal, že sa im niečo podarí vôbec nájsť. Nevadilo mu to nakoniec, v žalúdok mu ešte úplne neskrúcalo, bol ale rád, že má aspoň možnosť s Mitsum stráviť o niečo viac času.
Nicove laby boli pomerne pevné a veril si na nich. Nie žeby sa po ľade pohyboval nejako často, to nie, no pred svojim spoločníkom sa neplánoval natiahnuť rozkročnožky ako nejaká vačica. Snažil sa držať hlavu vysoko a pazúre držať napnuté, no veľmi rýchlo si uvedomil, že Mutsu asi tiež nemá príliš čas na to aby sa okukovali. Nicos videl maximálne tak sivo-fialový chvost pred svojim nosom a to bolo asi aj všetko na čo sa dokázal sústrediť. ,,Si vôbec neviem predstaviť v tomto loviť Mitsu," smial sa, keď jemu samotnému podšmykla laba, no dokázal sa vyrovnať bez toho aby si narazil tmavý nos.
,,Kam si nás to zobral kamo?" zhrozil sa nad miestom takmer okamžite ako mu do očí udrelo kam sa trepú. Mitsu skutočne chcel schádzať dolu svahom keď bol sneh pokrytý ľadovou škrupinou? Nicos sa už po pár krokoch dolu svahom ani poriadne nepokúšal zastaviť, vrhol sa rovno dolu dúfajúc, že sa nerozbije o prvý vyšší kameň, ktorý samu objaví v ceste. ,,Ak umriem budem ťa strašiť!" varoval priateľa s krikom a chvostom mixujúcim sa vo vzduchu ako kormidlo. Laby sa mu pod telom kĺzali a pazúre akoby mu ani nepomáhali. Jeho osud bol medzi nebom a zemou!

Mitsurugi nakoniec vycúval pomerne rýchlo, čo zase nebolo až také velké prekvapenie. Síce najskôr nechcel, no napokon sa mu určite zachcelo jedla. Áno, určite to bude o jedle, o čom inom by to bolo? Ryšavý vlk sa napokon zamrvil, prevalil na chrbát a teatrálne sa natiahol predtým ako sa mu konečne podarilo natiahnuť na laby. Zazubil sa na sivého a vykročil za ním. Bol rád, že sa Mitsu vybral smerom k Sarumenu, aj keď vedel, že ku svorke možno nakoniec spolu nedôjdu, no vždy lepšie ako sa snažiť preliezť cez hory smerom kde býval jeho spoločník. ,,Niečo nájdeme neboj sa," pošťuchol ho nosom do ramena a spokojne poskakoval po vysokom snehu. Už um vietor aspoň nevial prašan priamo do tváre ako tomu naposledy čo vytiahli nos spod snehovej nádielky. ,,To znie ako plán, ešte ho ale aj dokončiť. Alebo aspoň začať," smial sa. Pláň pred ich labami vyzerala ako vyrezaná z obrázka. Ak by teda aspoň jeden z nich vedel, čo to obrázok je. Na zľadovatenej vrstve snehu bolo takmer vidieť odraz oblakov. ,,Som zvedavý kto si prv prerazí držku. Toto bude ešte zábava."
> Hadí chvost

Čakať kým sa sneh roztopí bol možno dobrý plán ale na druhú stranu, ako už obaja spomínali, ani jeden z nich nemal najmenšieho tušenia kedy to tak bude. A byť seknutý mesiac niekde v lese? Bez jedla? No akože ďakujem krásne. Nicos sa zahľadel na oblohu, aj keď z miesta kde ležali toho príliš veľa ani vidieť nemohli, nad ich hlavami zaberali všetok priestor priestranné konáre a ich výhľad sa musel uspokojiť so zopár malými útržkami oblohy. Aj keď sa zdalo, že počasie sa aspoň trochu upravilo. ,,Dajme tomu ešte zopár hodín a potom sa znovu pôjdeme pozrieť k hranici lesu. Lebo zase nemôžeme tu zostať mesiac bez jedla," povedal, no spokojne si odfúkol akonáhle si položil hlavu späť na laby neďaleko Mitsua. Ten zase príliš analyzoval ich nový ,,úkryt" a akosi sa zdal byť nervóznejší než u neho bolo zvykom. Pravda bola taká, že Nicos nemal tušenia čo je za problém, neuvedomujúc si, že niektoré veci mu jednoducho nedochádzali. ,,Nie však v pohode, len zostaň ležať. Aspoň nám nebude tak zima keď na seba budeme dýchať," odpovedal mu na obavy a zamrvil sa na svojom mieste. Viečka mu síce klesli, no dych mal stále dostatočne plytký na to aby sivý vlk pozoroval, že nespí. Ryšavec sa cítil bezpečne, nebál sa teda pri priateľovi ani zavrieť oči. ,,Kam by si chodil, zostaň pekne tu, aspoň keď sme sa už konečne stretli. Nakoniec sa aj tak rozídeme, ale ešte nie je ten čas."

Bolo príjemné počuť, že jeho dobrá nálada sa dostávala aj k iným vlkom. Napokon to bol asi aj cieľ, aj keď to nikdy nebolo úplne vedomé rozhodnutie. Samozrejme, že mu to robilo radosť, ako by aj nie. Bol rád, keď bol jeho priateľ rád, najmä po tom čo mu teraz vysypal ako sa cítil doma. Nicos mal stále zmiešané pocity o Mitsuovom živote, no nebol v žiadnej pozícii aby mu mohol do toho kecať. Možno o pár rokov a možno nikdy. Kto vie. ,,Už by som aj niečo zjedol," priznal sa ryšavý vlk a znovu sa narovnal, akoby očakával, že mu do očí rovno padne nejaká srnka alebo posledný zajac. Toľko šťastia ale ani zďaleka nemal. ,,Možno by sme na nejakej planine našli zatúlanú alebo chorú srnu, čo ty na to?" jemne naklonil hlavu na stranu, ,,Stojí to za pokus?"
Nad jeho ďalšou otázkou ale na pár sekúnd zastal. Nebol si úplne istý čo tm Mitsu myslel. ,,Huh nie?" naklonil hlavu na stranu. ,, Nie som chorý a ani ty nevyzeráš nejako choro, či?"

Nicos sa ďalej mračil ako mráčik na oblohe, no jeho pohľad sa už jeho sivého spoločníka vôbec nedotýkal. Podľa toho čo od neho počul, jeho život bol pomerne smutný - alebo minimálne podľa štandardov ryšavého vlka. Veľmi sa snažil aby sa nepokúšal napraviť život niekoho kto ho o to nežiadal a tak. ,,Keď si spokojný teda, tak som rád s tebou," povedal, no jeho srdce kričalo niečo úplne iné. Nicos chcel aby bol Mitsu zo svojho života nadšený a nie len akceptoval svoju pozíciu do ktorej sa mu podarilo dostať. S ohrnutým nosom zabodával pohľad do snehovej cestičky ktorou na toto miesto prišli zatiaľ čo bol ukrytý vo svojej hlave. Nie Nicos, prestaň. Nie je to tvoja starosť, okay? Uvedom sa. ,,Jasné, ja to chápem," zložil si hlavu na predné laby. Aj tak to bolo stále tak trochu smutné. Ale čo bolo teraz neznamenalo, že sa nemohlo zmeniť! Nič nie je tesané do skaly samozrejme. ,,Ale vieš. Keby náhodou," uškrnul sa na neho zospodu a žmurkol.

Bolo vidno, že svojou poznámkou pošrabkal na Mitsuovi meisto, ktoré asi poškrabkať nemal. S svojím podpichovaním však nejako extra prestať neplánoval, napokon to bolo takmer niečo ako jeho love-language, aj keď on sám o tom ešte ani zďaleka netušil. Jemne sa uškrnul a cvakol ušami, ďalej sa však ku veci nevracal, ešte sa nepoznali tak dobre aby Nicos vedel kedy sa mu podarilo prekročiť hranicu a kedy nie. Ešte si museli dať navzájom o niečo viac času aby sa spoznali a najmä si spoznali svoje hranice. ,,Dobre, dobre, dobre. Žiadne vĺčatá! Pochopil som," chichotal sa popod nos no začínalo niečo viac rešpektovať Mitsuov názor na malé tvory ich druhu. Tak evidentne nebol až tak veľmi rodinne založený, to sa dalo ale od vlka čo mal podobnú minulosť ako boli oni dvaja očakávať. Nicos bol na tom zase takmer naopak - tak úzkostlivo sa snažil nájsť si svoje miesto, že to možno až preháňal. ,,Fakt?" zamračil sa. ,,To znie ako dosť blbá rodina teda," sklonil hlavu s vráskou stále na čele. ,,Ak by si chcel mohol by si sa pridať k nám. Som si istý že by to Maple pochopila," zadvihol pohľad s iskierkami v očiach. Áno, toto bol nepriestrelný plán, ktorý by určite fungoval a nič by sa nemohlo pokaziť! ,,U nás by si si to zamiloval, som si istý."

,,Hm, ale zase u vlčiat chváľu trvá kým sa im mágia prejavý asi," zamýšľal sa nahlas. O vlčatách tak veľmi nevedel aby dokázal povedať či sa so svojou mágiou narodia alebo nie. To by skôr vedel jeho spoločník, Nicos ale nepredpokladal, že trávil nejako veľa času kecaním s vĺčatami, keď už predtým vyjadril, že nie je ich prílišným fanúšikom. ,,To by si mal ale vedieť ty, ty máš vlčat plnú svorku," vyplazil na neho jazyk podpichovačne a chvost mu zabubnoval o chladnú zem. Mal rád podpichovanie, so sestrou sa podpichovali skoro stále. Aj keď sa ich správanie niekdy mohlo zda až priveľmi tvrdé, oni obaja vedeli, že sa majú radi viac ako by boli ochotní nahlas priznať. A že by za seba obetovali aj život ak by museli. Teda Nicos určite. ,,Mitsuuu-" možno by sa aj začervenal ak by mu to srsť na lícach dovolila. Uši sa mu stiahli k hlave a tvár sa mu natiahla do širokého úsmevu. Nebol príliš dobrý v prijímaní komplimentov a presne tak sa aj správal. Ticho sa ošil až do okamihu kedy by mu to mohol vrátiť. ,,Najhezčí, aj bez tej fialovej samozrejme!"

Znovu zastal pri jednom z vysokých stromov - aj keď jeho kondícia bola viac ako len dobrá, už začínal cítiť, že sa k nemu brodenie v hlbokom snehu dosť dostáva. Labami sa v rýchlosti posnažil uvoľniť im miesto pri kmeni stromu, aby sa obaja mohli zviesť posť vrstvu snehu a tak ušli chladnému vetru, ktorý k nim aj tak doliehal. Napokon sa zvalil na chladnú zem s nohami pod telom a chvostom pevne stočeným ku zvyšku tela. ,,Takto som si síce náš úkryt nepredstavoval, ale na teraz to bude okay," spokojne si povzdychol. Vzduch bol síce stále chladný, možno ešte viac ako predtým, no akonáhle sa do tela nezabáral chladný vánok, všetko sa razom zdalo byť omnoho peknejšie. Dokonca i sneh bol o čosi jasnejší a hádzal krajšie odlesky v slabom svetle slnka, ktoré k nim dopadalo. ,,Možno to má niečo spoločné s tým, že sme neni odtiaľto?" načal napokon Nicos a popravde ... celkom mu to dávalo zmysel? ,,Som sa popravde nikdy nepýtal na to odkiaľ vlci prišli a či sa tu narodili. To by bola fajn téma na výskum," odfukol si a chrbtom sa oprel o kmeň stromu. ,,Vidíš, nakoniec som v niečom výnimočný," zazubil sa. ,,A ja som zase nevidel nikoho kto by bol aspoň kus fialový."

Sivý vlk trafil klinec po hlavičke a Nicos nemal inú možnosť ako len urobiť vo svojej tvári kyslí výraz. Nie žeby presne túto informáciu sám nevedel, no povedaná takto nahlas znela ešte horšie ako v jeho hlave. Ale aspoň nebol na to všetko sám a taký nešťastník ako bol on bol aj Mitsurugi. Skutočná dvojka najlepších priateľov! Kyslí výraz nakoniec ale prešiel do smiechu, veď napokon čo iné sa aj dalo v situácii ako bola tá ich urobiť? ,,Heh, no vidíš to. Možno sme nakoniec my dvaja tí špeciálny a všetci ostatní sú super obyčajní," uškrnul sa. Nakoniec to tak zatiaľ aj vyzeralo. Ovládanie mágie sa zdalo byť až priveľmi rozšírené, čo štatisticky robilo z nich dvoch niečo čo len tak každý deň nestretnete! Škoda len, že táto dobrá informácia nebola ani zďaleka taká dobrá ak ste vy osobne boli v danej pozícii. No nič moc už no. ,,Hm, asi ani nie? Všetci sú ako každí iní. Jedna vlčica čo dokázala ovládať oheň mala srsť ryšavšiu ako ja, to bolo celkom vtipné," smial sa. ,,Zaujímavá kombinácia."

Nicos veľmi rád rozprával o tajomstvách na ktoré sa mu podarilo naarziť. Aj keď možno jeho ústa mali zostať zatvorené - pri starom priateľstve ale veĺmi rýchlo zabudol čo sa mu pri lacrime podarilo naučiť a prejavila sa v ňom razom jeho dôverčivá a otvorená povaha. Asi nemal Mitsuovi o tomto hovoriť, nebol si úplne istý či ich svorka toto magické zviera drží v tajnosti alebo len nemal príležitosť stretnúť nikoho kto by sa o nej chcel rozprávať s cudzincom. Alebo ešte bola aj možnsoť, že vydra nebola v ich živote tak veľmi podstatná a tak mali dojem, že rozprávanie o nej nie je rovnako príliš ... zábavné? ,,Je niečo ako patrón našej svorky, dáva na nás pozor a tiež dokáže ovládať mágiu," vydralo sa mu z úst pomerne rýchlo, jeho nadšenie bolo ako badateľné tak aj počuteľné. Tentoraz sa pri spomenutí mágie ale nevydal na cestu utápania sa, to už mali obaja vlci pekne za sebou. Aspoň na nejaký čas. ,,Minulý rok, keď bolo podobne zima ako je teraz, tak nás zobrala na ostrov s veľmi čudným lesom. Takým úplne iným ako som kedy videl. A bolo tam teplo. Máte aj vy niečo také?"

Mitsurugi za ním fučal zatiaľ čo sa obaja brodili snehom. Nicos bol vpredu, utváral im akýsi chodníček, energie akoby mu vôbec neubúdalo. Aspoň na niečo bola jeho neposednosť dobrá - nie žeby sa však niekedy nad jej pozitívnymi aspektami zamýšľal. Popravde nad sebou samým príliš nerozmýšľal tak nejako celkovo. Jeho myseľ vo väčšine času bola zameraná na niečo úplne iné. Zdalo sa ale, že sivý vlk v ňom vyvolával otázky na ktoré on sám nebol príliš zvyknutý. Akoby... sa razom chcel stať o niečo lepším? Ale prečo by prišla táto zmena práve teraz? Ryšavý vlk zastal a otočil sa na priateľa, najmä aby sa mu Mitsu v bielej perine nestratil a vlastne aj mohol chytiť dych. Nakoniec sa skutočne ani jeden z nich nikam neponáhľal. ,,Už aby bola jar, nemám rád zimu," zavrčal popod nos. ,,Teda mám, ale asi tak prvé dva týždne, potom je to už hrozná otrava," prekrútil očami a uškrnul sa. Ani Mitsuovi toto počasie príliš nesvedčalo, ale nakoniec úplne rovnako ako aj neskutočne teplé leto. To sa dalo ale ľahšie zvládnuť ako zima. Alebo si toto minimálne hovoril v strede zimy, počas leta bude určite hovoriť úplný opak. Napokon sa pomaly pustil ďalej do skackania do snehu. ,,Hm. Máme na území kúzelnú vydru, ktorá rozpráva. To určite vo vašej svorke nemáte," otočil sa k Mitsuovi a ponad rameno mu venoval šibalský úsmev.