Gallirea - Příspěvky uživatele

Apríl 09/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Nicos sa ponoril do mysli, snažiac sa vytiahnuť zo spomienok miesto, ktoré by sa mohlo nazývať Červeným jazerom. Bol si takmer istý, že s Danie počas poslednej zimy prešli takmer každý kút od mora k moru až k horám úplne na severe, no žiadne miesto nebolo červenšie ako to, ktoré sa teraz nachádzalo pred ním. Pravda avšak bola taká, že Nicos by rozhodne nedal vlastnú labu do ohňa aby odprisahal svoju pravdu. Sám sebe dostatočne neveril, uvedomujúc si, že často si ponorený v myšlienkach ani poriadne nevšimne komára na vlastnom nose. Mykol plecami, no ich pozornosť stále zostávala na prevaľujúcej sa vode. Vlčica sa chytila jeho návrhu ohľadne pitia - mladý vlk mierne dúfal, že sa jeho slová nedostanú na úrodnú pôdu a razom ho vyzývala aby do nej spoločne namočili nos. Aj keď na neho priamo nečakala. ,,Kým ale umrieme, ja som Nicos," predstavil sa. Nohy sa mu dotkli krvavej vody a trvalo niekoľko sekúnd kým prinútil sám seba skloniť hlavu a vystrčiť jazyk. Viac ako hlt do seba ale nedostal. Ani poriadne chuť na podnebí neprevaľoval. Toto mu viac ako len stačilo. ,,Jo, je to voda. Ale radšej neriskovať," prepochodoval ďalej od vody, podozrievavo sledujúc hladinu, akoby čakal, že ho za pár momentov vykotí, rovnako ako vlčicu, čo sa napila spolu s ním. ,,Cítiš sa ok? Ja sa cítim ok. Zatiaľ."

Apríl 08/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Zdalo sa, že obaja vlci sa pomerne rýchlo naladili na rovnakú vlnu a ich predstavivosť pracovala na plné obrátky. Teda minimálne Nicova určite, najmä po tom čo sa do spomienky dostala hmla. Až mu po chrbtici prešli zimomriavky keď sa mu v mysli objavila spomienka na jesenné rána v Sarumene. Vtedy bol ešte o dosť menší a dosť sa bával - čo by teraz ale nikdy nepriznal. ,,Oh nie, hustú hmlu nie! Tá tiež vie byť v lesoch pekne desivá" smial sa, snažiac sa zakryť drobnú nervozitu, ktorá sa mu kumulovala v tele. Oči mu strelili po okolí, najmä teda smerom k lesu na severovýchode, odkiaľ by kedykoľvek mohol na nich niekto vyletieť. Oči mu preleteli späť k jazeru. Evidentne nebol jediný, kto predpokladal, že jazero pred ich labami boli niečím viac ako len zafarbeným jazerom. Na tlame sa mu ukázal kyslý úsmev s obnaženými tesákmi a špičkou jazyka. ,,Um, no teda minimálne to tak vyzerá. Si už pila z neho? Som ešte nemal úplne odvahu," uškrnul sa a urobil dva-tri kroky smerom k vode. Na tvári sa mu skvela nevypovedaná otázka, žeby vodu skúsili spolu? Alebo by bolo lepšie sa k nej nepribližovať aby sa ušetrili nevyžiadaného konca?

Apríl 07/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Možno ak by sa pozeral, ak by sa skutočne pozeral pred seba, tak by si bledú vlčicu v diaľke všimol skôr ako počul jej kroky na podklade brehu. Až príliš sa vžil do hľadania čohokoľvek lesklého, že sa jeho oči ponorili do tunelového videnia, akoby mal klapky na očiach. Jeho chovania mohlo byť nebezpečné, minimálne pre neho samotného, ak by stretol niekoho nevhodného. V tomto momente však strach nemal, aspoň teda zatiaľ nie. Hlava mu rovno vystrelila hore a on sa vystrel, aby využil každý centimeter na zastrašenie protivníka - ten tu ale nebol. Ihneď ako k nemu vlčica prehovorila, na tvári sa mu objavil úsmev. ,,Najtmavšia noc v mesiaci!" pritakal jej slovám počas toho ako k nej precupital. Špička chvosta sa mu pohybovala zo strany na stranu. ,,Nie je tá voda dnes extra desivá?" uškrnul sa a kývol hlavou smerom k tmavej vode. Nie, skutočne nemal túto vodu rád. ,,A vyzerá ešte nepríjemnejšie ako keď na ňu svieti slnko," vyplazil jazyk v tichom nesúhlase. Pravda ale bola, že sa ju ešte nepokúšal piť. A možno to tak bolo pre jeho vlastné dobro.

Apríl 06/10 | Ohnivé jazero | Bouře

Červené jazero vyzeralo v tme ešte omnoho desivejšie ako za slnečného svetla - a nie len preto, že Nicos nebol prílišným fanúšikom vody. Úplná absencia svetla spôsobená novom mesiaca sa hrala s pokojnou vodou a len podnecovala Nicovu bujnú fantáziu. Ak by bola o niečo hustejšia, ryšavý vlk by rozhodne nepochyboval, že sa jedná o krv - samozrejme ak by prehliadol fakt, že ako krv skutočne nevoňala. Miesto vymýšľania hovadín si skôr zaznamenal mentálnu značku, že sa rozhodne nesmie zabudnúť spýtať sestry, či vie o čo ide. Samozrejme sám sebe neveril, že si spomenie skôr ako mu oči zase padnú nabudúce na jazero. Zíde z očí zíde z mysle, hovorievali mu často a on si až teraz pomaly začínam uvedomovať aká pravda to bola. Aspoň sa však pokúšal a to sa cenilo; alebo sa týmito slovami jednoducho upokojoval.
Zabíjanie času patrilo k jedným z jeho obľúbených činností a preto netrvalo dlho kým si nejaký spôsob našiel. Drobným klusom prechádzal okolo jazera smerom na sever, dostatočne ďaleko od hladiny aby mu voda neoblizovala laby, avšak dosť blízko na to aby cítil vlhkosť prostredia. Pohľadom prečesával breh či sa mu pod žltými očami niečo nezaleskne. Či to bola pri absencii mesiaca dobrá aktivita bolo otázkou. Ale aspoň sa nejako zamestnal.

Apríl 05/10 | Tmavé smrčiny > Sarumen

Stromy sa nejako neplánovali rozostupovať a Nicos veedl, že sa už dostal dostatočne hlboko. Ako veľmi sa snažil načúvať všetkému čo sa dialo naokolo neho, nepodarilo sa mu zachytiť ani jediný ďalší pohyb, čo by prezrádzal, že sa na neho vrhá nejaké - akékoľvek monštrum so zámerom si z neho urobiť desiatu. Napätie v ramenách mu mierne poľavilo a z pľúc sa mu vydral povzdych na uvoľnenie. Všade naokolo neho sa nachádzali popadané konáre, veľké, obrovské a tak aj malé spoločne s krpatými. Skutočne sa dalo vidieť, že tuna veľa vlkov nebrázdi. Sklonil sa aby jednu z halúzok zodvihol zo zeme, ako metaforu svojho víťazstva nad strachom no miesto toho objavil niečo omnoho lepšie! ,,Parohy!" Nicos miloval parohy, to nebolo žiadnym tajomstvom. Nebolo nič lepšie na čom by si mohol brúsiť zuby alebo zabíjať čas, keď ho sestra práve nenaháňala upratovať - alebo keď nemal iné povinnosti. Teraz keď bol z neho ochranca územia, bol hrdý na každú povinnosť, ktorú musel, respektíve mohol, urobiť. Na tvár sa mu vydral široký úsmev ako sa ich snažil vytiahnuť spod spadnutého konára. Ich špičky sa zachytávali a nechceli povoliť, vlkovi trvalo niekoľko minút, kým sa mu podarilo pochopiť, že sa nejedná len o jednu časť ale o celú korunu jeleňa zamotanú v tráve. S tichým úškrnom si vzal svoju odmenu.
Prehodil si parohy cez ramená - to bude Danie ešte len bude kukať, čo to zase dotiahol domov!

Apríl 04/10 | Tmavé smrčiny

Nicos sa cítil takmer úplne ako nejaký tajný agent. Ihneď ako na neho padol tieň tmavých stromov, ktorý sa na tomto mieste zdal byť ešte tmavší ako bolo reálne, mladý vlk mal pocit akoby úplne zmizol. Nebiť bledých fľakov na jeho srsti, ktoré zachytávali posledné pozostatky mesačného svetla, ktoré tuna dole dosvietilo, možno by nakoniec skutočne vyzeral ako nejaký tieň, ktorý sa ťahá po zákutiach očakávajúc kedy na niekoho bude môcť vyskočiť. Musel sa nad zmenou svojho postoja zasmiať. Aký len rozdiel medzi rozmýšľaním to bol - aký rozdiel môže urobiť niekoľko mesiacov neprerušeného vývoja! ryšavec už takmer začal oslavovať svoje tiché víťazstvo, keď sa mu do uší dostalo šuchotanie niečoho ďalšieho. Takmer zamrel keď sa mu strach vrátil späť do tela akoby ho niekto plesol po hlave. Uši pevne nastražené, očami prečesával perimeter len aby mu pohľad padol na akúsi veveričku.
,,Humph-" zavrčal si popod nos. Takto sa nechať vystrašiť nejakým hlodavcom! nadával si, no pokoj, ktorý cítil dovtedy sa mu do tela už len tak nevrátil. Srsť mu zostala naježená keď so sklonenou hlavou prechádzal hlbšie do lesa, snažiac sa neotočiť na päte a ísť rovno späť do Sarumenu. Snažiac sa dokázať sám sebe, že sa skutočne ničoho nebojí.

Apríl 03/10 | Tmavé smrčiny na hranici so Sarumenom

Predstava tak tmavého lesa hneď za bránami jeho svorky mu nepripadala ako dobrý nápad - a najhoršie na tom bolo, že ryšavý vlk v tým nedokázal nič urobiť. Počas toho ako prechádzal okolo hraníc pohľad mu často zachádzal k lesu, ktorý sa zvažoval k horám. Zdalo sa akoby ani slnečné lúče nechceli preniknúť cez husté vetvy posiate ihlicami a tak les pre neho dýchal záhadou. Nie však takou, ktorá by mu v duši vyťahovala na povrch dobyvateľa, skôr takou, ktorá mu stavala na chrbte všetky chlpy do pozoru. Pravda však bola taká, že Nicov strach bol skôr založený na jednej hlúpej náhode, ktorá sa stala pred niekoľkými mesiacmi, keď sa tu so sestrou ešte len zabývavali. Odvtedy ho sen o tieňoch pod vetvami smrekov prenasledoval - a dnes bol čas sa mu konečne postaviť čelom! Ryšavý vlk sa hlasno nadýchol, nikto nebol blízko pri ňom, bol sám a tak si dovolil robiť svoje teatrálne predstavenia - pokiaľ mi pomohli zahnať nepríjemný pocit, ktorý mu stláčal srdce možno až príliš silno. Najvyšší čas sa oslobodiť, aby nakoniec mohol Sarumenu poskytovať dostatočnú ochranu bez toho aby sa sám niečoho bál. Alebo možno mal len Nicos mylnú predstavu o tom čo to znamenalo byť skutočne odvážny.

Sarumensku hvozd >
Obaja si to spokojne klisali za nosom a Nicos sa už nemohol dočkať hrejivych slnečných lúčov na jeho srsti. Nie žeby bol nejakým veľkým fanúšikom leta, na po mesiacoch mrazu, ktorý zachádzať až do špiku kostí, zneli slnečné dni omnoho lepšie ako by sa na prvý pohľad mohlo zdať. Rozbalil sa na trávu neďaleko Stara ako nejaká ryšavá veľryba a hlasno sa nadýchol - lúka naokolo nich bola príjemne tichá a dalo sa veľmi ľahko vidieť že sa v ich blízkosti nikto nenachádza. Boli sami, otázka ale bola ako by sa ich nálada zmenila ak by neboli. Nicos by hlasoval, že vôbec. ,,Tam ten vyzerá ako králik s extra huňatým chvostom!" oznámil svojmu priateľovi takmer okamžite ako mu oči padli na oblaky nad hlavou, labou vystrelujúcou do vzduchu. Pre mladého vlkanebolo žiadnym problémom s jeho fantáziou hľadať v oblakoch obrazce, ktoré ťa nevolím takmer by sa dalo povedať, že k nemu samé rozprávali a pripomínali sa. A neboli to oni dvaja ak by ani z tohoto neurobili súťaž.
,,Um počuj Star, nepoznáš niekoho zo svorky, kto by bol ešte v našom veku?" prerušil ich hru napokon Nicos a pohľadom z oblohy prešiel ku svojmu spoločníkovi. ,,Možno nejaká vlcčica? Okrem mojej sestry-"

Vlk sa mu za kus objavil za zadkom a oni obaja boli oficiálne doma. Ako dopadli ostatní vlci, ktorí sa s nimi na výlet vybrali nemal najmenšieho tušenia - bolo ale jednoduché uveriť, že boli všetci v poriadku. Nakoniec predsa len vydra vedela čo robí a keď sa dokázala toľko rokov postarať o les, niekoľko vlkov, ktorých dokázala spočítať na jednej labe jej problém robiť nebude! Snáď. ,,Eh, Nicos," uškrnul sa s rýchlym zažmurkaním. Ani mu nenapadlo, že sa svojmu novému priateľovi, alebo aspoň on ho za priateľa pokladal, sa vlastne ani nepredstavil. A že sa on ani neopýtal skôr. Čo bolo ale podstatnejšie bol Starov súhlas s ich plánom nechať sa zožrať slnkom. Nicos mu venoval zubatý úsmev a rovno sa pobral smerom, ktorý dobre poznal. ,,Tak poďme, nech to stihneme kým slnko zapadne!" rozbehol sa a v rýchlosti preskakoval popadané kmene ich starého lesa. Toto bol les, ktorý miloval a les do ktorého sa bude vracať snáď až do posledného okamihu - nie ten z ktorého teraz so Starom ušli. džungľu nech si nechajú. Kto by si mohol pomyslieť, že sa mu Sarumen dostane až tak hlboko pod kožu?
> Mýtina

Apríl 02/10 | Ohnivé jazero | Danie

,,Ja tomu rozumiem, už nie som malý Danča!" Nicos zaprotestoval. Na oboch sa dalo veľmi pekne vidieť ako dospeli, aj keď sa v ich pohľadoch nemuselo jednať o zmenu tak veľmi prominentnú. zmena bola pozvoľná a tichá, no nebolo pochýb o tom, že ak by sa terajší Nicos stretol s tým minulým, snáď by sa ani nespoznali. A možno ani nie a ryšavý vlk bol vždy tak trochu lenivý a jeho nadšenie pre oddych sa prejavilo až v okamihu keď sa vo svojom domove začal cítiť bezpečne. Ako ho ale sestra vyrušila z pokojného sna, hlava sa mu už prebrala a dokonca ani oči sa mu nepýtali znovu zavrieť. Vypustil zo seba ťažký povzdych a nechal slnko aby mu ďalej oblizovalo srsť. ,,Ale je pravda, že nás je teraz vo svorke hrozne veľa," hlavu si položil späť na zem, no oči mu prechádzali po sestre. Keď sem prišli po prvý raz svorka mala inú rodinnú atmosféru. Alebo to možno bolo len tým, že Nicos si prítomnosť všetkých tých pachov až tak veľmi neuvedomoval. Teraz keď bol ochrancom územia dával si pozor na to aby poznal čo najviac vlkov podľa pachu - čo bolo pomerne náročné keďže bolo veľmi ťažké odchytiť si väčšinu členov a zaryť im nos do srsti. Pri tejto predstave sa mladý vlk hlasno uškrnul. ,,Musím sa zoznámiť s tými vĺčatami, možno nájdem nových kamošov," pokračoval na margo vĺčat. Napokon ani oni dvaja neboli zase až tak ďaleko od podobného veku. Už nie vĺčatá ale asi oficiálne dospelý, stratený niekde medzi aj keď ich telá sa už príliš nezmenia. ,,Treba ich učiť od detstva!" natiahol laby pred sebao tom či bolo dobré rozhodnutie zveriť život vĺčatá do láb niekoho len o niečo staršieho bola otázka na niekoho iného. ,,Si myslím, že by som bol dobrý učiteľ," nafúkol hruď a po očku sledoval sestru. ,,Možno by tam bolo jedno vlča aj pre teba!"

Apríl 01/10 | Ohnivé jazero | Danie

Nicos ležal natiahnutý na príjemné vyhriatej zemi a nechával slnečné lúče aby používali jeho ryšavú srsť. Predtým ako sa mu podarilo rozhodnúť na tom správnom mieste na ležanie, sledoval, ktorý kus svetlá bude pre neho ten najlepší. Akonáhle ho ale zachytilo sladké teplo slnka, len ťažko sa mi bojovalo proti zatváranie očí. A ešte horšie proti spánku, ktorý sa mu ťahal po chrbtici ako had - a určite by ho zožral ak by ho z prichádzajúcej hmly sna nevytiahli Danie so svojim žiadavým hlasom. ,,Mh-hum," zamumlal a dlhé laby natiahol pred seba v tichom natiahnutí svalov. Hlava sa mi položila na zem, kde ho k nosí pošteklilo steblo trávy a on sa skutočne nechcel pohnúť. ,,Prečo nedokážeš odpočívať aspoň na chvíľu," mumlal si popod nos snažiac sa presvedčiť viečka aby mu uvoľnili uväznené oči. ,,Predstav si že si hroch a teraz sa slníš v jazere," snažil sa sestru odradiť od akýchkoľvek nápadov, ktoré by mohli prejsť cez jej mysel. Nie, fakt sa mu zase nechcelo vynášať zatuchnuté kosti z nory, ešte teraz sa mu obracal žalúdok, keď si na to spomenul. Bolo prekvapivé ako sa ich role otočili. Väčšinu detstva to bol práve Nicos, ktorý nedokázal obsedieť na jednom mieste - a aj keď stále patril k vlkom čo radi skúmajú, Danie na Tom bola v tomto ohľade horšie ako kedysi. Teraz nedokázala obsedieť ona. Hormóny... Akonáhle ale spomenula jeho roku vo svorke, vlk sa rýchlo narovnal do ľahu na bruchu a dokonca konečne aj otvoril oči. ,,Svorka bude v pohode. Nemáš sa čoho báť. Nakoniec máme aj svojho patróna, čo sa môže stať?" zadrel, no bolo mu jasné, že hneď ako sa so sestrou rozlúči pôjde sa prejsť okolo hraníc a možno poobtierať okolo niekoľkých stromov. Špička chvosta sa mu nervózne pohybovala vo vzduchu. Však nebol jediný ochranca! ,,A ty čo? Už poznáš všetky bylinky?"

Papagáji ostrov >
Star jeho slová vôbec nepochopil tak ako ich mladý vlk povedal. Teda nepochopil, ale skôr pochopiť ani nechcel. Alebo ich pochopil ako chcel on! Nicove laby sa opäť ocitli v tráve - naposledy keď spoločne s vydrou odišli z lesa, jej steblá boli ešte pevne primrznuté k zemi, teraz sa pohupovali vo vzduchu a to vyvolalo ryšavému vlkovi úsmev na tvári. ,,Som to nemyslel ako poklonu," oznámil napokon Starovi s polovičným úsmevom a špičkou jazyka vykúkajúcej mu spomedzi zubov. Obaja sa slovne poštuchávali už niekoľko dní a aj keď sa ich interakcia nejako výrazne nelíšila od jeho interakcie so sestrou, bolo príjemné vidieť aj niekoho iného ako ryšavú srsť jeho vlastnej krvi. Jeho priateľovi netrvalo ani niekoľko sekúnd kým sa objavil za ním a obaja zase stáli pod tak známymi stromami ich života. Nicos sa spokojne natiahol, až mu bublinky medzi kosťami zapraskali ako starému vlkovi. Do nosa sa mu nahrnula známa vlhkosť, ktorá bola síce v podstate rovnaká ako v pralese, no so svojim vlastným twistom. Silice ihličnatých lesov v ňom vyvolávali pokoj. Akoby bol.. no. Doma. ,,Celkom by som sa natiahol," flochol na priateľa a chvíľku bojoval proti zúvnutiu, no napokon sa mu poddal a rozďabil ústa takmer dostatočne široko na to aby zožral celé slnko. ,,Pôjdeme do nory alebo sa natiahneme niekde na lúke pod strom?" spýtal sa ho, no on sám mal predstavu čo by chcel robiť. ,,Aj keď slnko vyzerá byť celkom teplé, konečne!"

Nicos nespokojne zagánil na Stara, ktorý sa do neho pustil takmer okamžite ako sa k nemu späť priložil. Žltý fľak, ktorý mu zostal na bielej časti tváre mu vytvárala vtipné obrazce. To mu však bolo jedno, keď žltými očami prepaľoval Starovi do srsti dieru. Možno ak by pohľadom skutočne dokázal zapaľovať, tak by mladý vlk už dávno horel. ,,Už si ako moja sestra!" priskočil ku kamarátovi. Bolo mu jasné, že sa stále podpichujú viac ako len zo srandy. Nicos mal srandu rád, najradšej ju mal ale ak nebola mierené na neho a preto bol pripravený ukázať Starovi jeho miesto. Prednými labami mu zasadil ranu do ramien a svojou váhou sa na neho zavesil v snahe zhodiť ho na zem. Pri tomto všetkom sa radostne smial a na tvári sa mu roznášal šibalský úsmev. ,,Chceš ty aby tie mravce ochutnali teba?" smial sa ako mu labami strkal hlavu k zemi, nakoniec od neho odskočil a zacvakal ušami.
,,Poďme teda späť na pláž. A teraz tam bude ZASE prvý," flochol na Stara a s úškrnom sa rozbehol priamo na pláž, kde na piesku ležal drevený talizman od vydry. Jemne naklonil hlavu na stranu a počkal kým sa k nemu vlk pridá. ,,Myslíš, že si to môžem vziať?" spýtal sa, no skôr ako na jeho otázku stihol zareagovať už aj sa predmetu dotýkal.
> Sarumen

Nicos mal uši stiahnuté ku hlave ako sa približoval ku kvetine. Jej sladká vôňa sa mu lepila na nos, takmer až ako akási želatína a dokonca keď si prešiel po ňufáku jazykom v tichej snahe si ho prečistiť, mohol cítiť sladkú pachuť. Zháčil sa, urobil krok dozadu, nevediac či má zmysel viac kvetinu skúmať alebo nie. Nakoniec ho ale záujem prekonal a miesto toho aby odpovedal na Starove slová, na ktoré ani nebolo treba odpovedať, zubami cvakol neďaleko srdiečka kvetu a vyslal do vzduchu oblak peľu. Drobné fragmenty, takmer až prachové častice, si našli svoju cestu takmer priamo až do jeho pľúc a vyslali mu tak bránicu do nepriateľského kŕču. ,,Ha.. Ha-PŠiik-" hlava sa mu pri kýchaní rozkývala zo strany na stranu a s očami plnými sĺz sa rozbehol na Starom, ktorý sa predieral kdesi neďaleko od neho. Labou si prechádzal po tvári, peľ sa mu lepil pod očami až do momentu kedy ňufákom narazil do jedného z kmeňov, ktoré Star v pohode preskočil. Džungľou sa roznieslo hlasné zanadávanie až si mladý ryšavec konečne položil hlavu na kôru kmeňa. ,,Myslím, že nakoniec sa mi náš les páči omnoho viac ako tento," vydýchol Nicos ako sa snažil preplaziť k miestu kde sa nachádzal jeho priateľ, brucho ťahajúc po kôre spadnutého stromu. ,,Čo keby sme si skúsili niečo uloviť a potom by sme sa mohli pozrieť kde zmizli ostatní?" pohľad sa mu zafixoval na mravenisko o ktorom rozprával Star a ten mohol vidieť ako sa mu ryšavý srsť naježila. ,,Ew, tei mravce sú ale hnusné."

Star sa na neho lepil a aj keď sa Nicos snažil tváriť ako hrozne mu to vadí, pravda bola taká, že bol veľmi rád, že nemusí po tmavom lese chodiť sám. Jantárové oči sa nedokázali rozhodnúť kam sa skôr pozrieť - všetko bolo jednoducho tak zaujímavé, tak zvláštne voňajúce, tak nové. Ryšavý vlk mal rád pocit novosti, držal jeho mozog v napätí a očakávaní. Jeden by mohol podotknúť, že aj v strachu, no na to bol jeho pocit sebazáchovy príliš otupený hlbokým nadšením. ,,Toto fakt nemáme šancu preskúmať za jeden deň," odfrkol si s hlavou vyvrátenou k miestu kde by sa mala nachádzať obloha. Miesto nej sa však nad ich hlavami hompáľali konáre plné listov väčších než boli ich strapaté hlavy. ,,Mali by sme povedať Vydre, že sa sem chceme potom zase vrátiť , lebo akože-" Nicos nedokončil svoju vetu, ktorú zamýšľal. Slová nahradil rozhodením láb, ktorým poukazoval na ich okolie. Popadané stromy, liany tiahnuce sa od konárov až po zem - od zeme až po konáre. Jednoducho tu bolo toľko skrýši, ktoré museli preskúmať, že si Nicos nebol vôbec istý, či by im stačil aj týždeň. ,,Oh kde začneme?" pýtal sa, no v tomto ohľade ho už Starova odpoveď vôbec nezaujímala. Nech by povedal čokoľvek, on by sa aj tak pohrúžil do hľadania niečoho vlastného. Čo napokon aj našiel. ,,Pozri aký obrovský kvetisko! Star, videl si už niečo také?" preskákal k tmavočervenému kvetu so širokými lupeňmi, snažiac sa nezamotať do vegetácie pri svojom postupe cez prales. ,,Myslím, že by sa mi do neho zmestila celá hlava," uškrnul sa na kamaráta. Kvet pred jeho labami bol skutočne gigantický, minimálne v porovnaní s tým čo sa dalo normálne nájsť na lúkach gallireiských. A dokonca aj nasladlo vôňal! Skvelá kombinácia? Nebezpečná? Možno.