Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Savana >
Ryšavec by klamal ak by povedal, že bol najlepším stopárom pod slnkom. Samozrejme, že by to bola jedna z vec, ktoré by rozhodne povedal - avšak od pravdy by mala ďaleko. Nikdy mu stopovanie dvakrát nešlo, a vedel to tak dobre ako to vedela aj jeho sestra. Snažila sa ho to naučiť, samozrejme, pochopiť o niečo viac aby mu to šlo, no čo sa dá na stopovaní nepochopiť? Nakoniec ale, stopovanie ani nebolo to čo by potreboval na objavenie vlka, ktorého hľadal. Hľadal? Spokojne vrtel chvostom ako sa blížil k vysokému, širokému stromu, úplne inému než boli stromy v lesoch v ktorých sa normálne pohyboval. Vyzeral takmer až desivo, takto z blízka omnoho viac ako z diaľky. Zatiaľ čo odtiaľ mohol vyzerať takmer až majestátne, tuna sa to všetko zmenilo na tiché nepohodlie. ,,Heheej! Som vedel, že som niečo počul, už som si zase myslel, že som si to vymyslel," spokojne vrtel chvostom keď sa mu podarilo dostať do dostatočnej blízkosti mladšieho vlka. ,,Snažíš sa zobudiť všetky zvieratá na savane?" so smiechom podpichoval.

Ježkou palouk cez Uholný >
Zo všetkého toho rozmýšľania nad vecami, ktoré si nechcel pripustiť mladému ryšavému vlkovi navrela na čele vráska. Teraz si zas a znovu prial aby mal pri boku sestru, ona by vedela čo urobiť, za kým ísť alebo na čo sa pripraviť, takto ale... Čo mal robiť? Poznal asi snáď len jedného vlka, ktorý vyzeral dosť drsne na to aby ho niečo naučiť, no ani toho už nevidel nejaký čas. A počítalo sa vôbec jedno stretnutie za známosť? Z myšlienok, z ktorých nenachádzal útek, ho vytrhli až slová, ktoré si ani nebol úplne istý či skutočne počul. ,,Niekto kričal?" zamumlal si popod fúzy skôr pre seba ako niekoho iného a s ušami pevne nastavenými skúšal zachytiť akýkoľvek ďalší zvuk, ktorý by mu povedal či bláznil alebo nie. Satelity pripnuté na hlave ale neposkytli žiadnu odpoveď - avšak on sám dobre vedel ako to je. Pred pár dňami by neveril, že môže stretnúť niekoho kto by vyzeral úplne ako on a aj tak sa tak stalo. A žeby toto bolo presne niečo podobné? Čo ak to bol hlas vlka, jeho dvojníka, ktorého predtým tak nástojčivo hľadal? Rozbehol sa jediným smerom, ktorým na savane niečo videl, rovno k jednému z tučných stromov.
> Baobab

Ronherský cez Meandre >
Nicos bol skutočne neskutočne rád, že sa mu podarilo zanechať potoky za svojim ryšavým chrbtom. Ako už bolo o ňom známe, vodu príliš nemal rád a pravda bola taká, že aj keď už od slov Lacrimi ubehlo niekoľko dní, stále ich zo seba nedokázal striasť. Možno napokon ich stretnutie skutočne nebolo na nič, a ak mu nedalo nič viac len dôvod neveriť všetkým vlkom tak bezhlavo, možno to všetko bolo na niečo dobré. On sám by si nedokázal podobnú reakciu predstaviť, on sám by ani len neuvažoval nad faktom použiť niečí strach proti nemu - veď zatiaľ ani nemal dôvod. Aj keď si to možno ryšavý vlk neuvedomoval, jeho život bol viac privilegovaný ako si dokázal pripustiť. Až do tohoto veku dokázal žiť v detskej nevedomosti aký mohol byť život krutý a vlci nepríjemný. A byť nepríjemný skutočne nebolo to najhoršie čo mohol vlk v skutočnosti byť. Asi bolo skutočne na čase aby otvoril poriadne oči a stal sa dospelým, tak ako sa nim mal stať už nejaký čas dozadu. A ak to chcel vo svorke dotiahnuť ešte ďalej, musel začať makať. Makať a začať premýšľať inak.
> Savana cez Uhoľný

Lacrima bola stále ticho. Nicos by klamal ak by povedal, že mu z toho nevstávala srsť na chrbte. Na jednu stranu chápal, že sa asi nechce príliš rozprávať, alebo je hanblivá, no na stranu druhú ... sakra práca. ,,Gali? Mám dojem," odpovedal na otázku, ktorá mu bola položené, prestávajúc mať nádej, že od Lacrimi začuje viac ako len tlmené dýchanie. ,,Ah, to je škoda. Život tuláka vie byť dosť ťažký. Ale je to na tebe, samozrejme," mykol plecami napokon ryšavý vlk. Nakoniec to predsa len bola pravda a on nemal možnosti a ani chť niekoho presviedčať. Ale hej, bola to škoda, Sarumen si zaslúžil zopár ďalších členov a bolo by super ak by jedného z nich zohnal práve on. Nevadí. Možno nabudúce.
Rozlúčiť sa s dvomi vlkmi nebolo príliš jednoduché, najmä teda preto, že sa obaja zdali dosť milý a Nicos mal rád nových kamarátov. Aj keď sa s Lacrimou až tak dobre neporozprávali, vlčica sa mu celkom pozdávala a tým pádom mu bolo skutočne ľúto, že sa budú musieť rozlúčiť. Aj keď si bol takmer úplne istý, že Lacrima jeho pocity nezdieľa. ,,No nič, moje povinnosti ma volajú a ja budem musieť ísť späť domov," uškrnul sa na vlkov smutne, no už sa aj zberal na laby aby dal nejakú váhu svojim slovám. Bola škoda, že sa ich stretnutie nedala predĺžiť, no územie si pýtalo svojho ochrancu, ktorým bol práve on. A ak dobre vedel, tak v tomto momente bol asi aj jediný. Bohužiaľ. ,,Uvidíme sa ešte, nie?" pýtal sa aj keď mu bolo jasné že to tak jednoduché ako nejaký obyčajný sľub určite byť nemôže. Nie len že ich k sebe všetkých priviedla náhoda, museli počítať s faktom, že by ich rovnaká k sebe pritiahla znovu. A možno aj nie, možno sa stretnú ešte skôr ako by očakával. Tak či onak, s kývnutím hlavy sa s nimi napokon rozlúčil a pokračoval po prameni rieky niekde kde to bude lepšie poznať.
> Ježší plácek cez Meandre

Lacrima ďalej nerozvádzala svoje slová, čo Nicos očakával, no nebol z toho dvakrát nadšený. Pravda bola, že trochu chcel aby tému rozvila, dozvedieť sa niečo nové o téme nad ktorou úplne extra nerozmýšľal. V tomto momente si nebol príliš istý či to bolo tým, že o tom nechcela rozprávať, alebo ju vytesnila prítomnosť nového vlka - aj keď predchádzajúce skúsenosti mu mohli celkom pekne napovedať. ,,Ostrov? Nie, toto nie je ostrov pokiaľ dobre viem," uškrnul sa Nicos na vlka, no hlavou sa otočil smerom dozadu, kde sa pozrel na Lacrimu, či nemá čo dodať aspoň k tomuto. O tom, či je územia na ktorom sa nachádzali ostrov alebo nie, mohla mať nejakú vedomosť a Nicos sa ju takto nenápadne snažil zapojiť do konverzácie. Či sa chytí, to už bolo na nej, samozrejme. ,,Takže si tu nový, hej? pýtal sa so záujmom. Do mysle mu ihneď skočilo niekoľko vecí, ktoré by mohol poriešiť. Nadšene prestúpil z nohy na nohu snažiac sa kočírovať svoje nadšenie. ,,A nehľadáš náhodou svorku?" pýtal sa. ,,S tým by som ti vedel pomôcť!"

Hlásim sa raz!

Nicos pozorne počúval všetko čo mu chcela Lacrima povedať, už si pomaly zvykal, že to nebolo veľa. A aj to čo mu povedala nebolo presne ako si predstavoval - aj keď otázka bola ako veľmi dokáže niekto predpokladať čo mu niekto ďalší povie. Zdalo sa teda, že Lacrima si so súrodencami blízka nebola, no to mohlo byť aj tým, že Nicos svoju priazeň prezentoval pomerne otvorene. ,,Jo asi hej," jemne naklonil hlavu na stranu. Láska? To mu ešte nič moc nehovorilo, ešte nestretol nikoho kto by mu učaroval a popravde si ani nebol istý či mu niečo podobné chýbalo. Zatiaľ mu spoločnosť, ktorú mal stačila, no možno sa do neho príroda ešte nakopne. ,,O tom nič neviem, tak ti budem veriť," uškrnul sa na vlčicu, no nepočítal s tým, že by Lacrima svoje slová o niečo viac rozviedla, čo bolo možno tak trochu škoda.
Akonáhle mu do pohľadu padol nový vlk, Nicos vyskočil na laby. Možno trohu nadšene a so záujmom - Nico mal veľmi rád nových vlkov, najmä teda takých, ktorý na neho rovno necenili zuby. ,,Čaves. Nerušíš, nič extra sme nerobili," odpovedal v rýchlosti bez toho aby premýšľal čo by si o tom mohla myslieť Lacrima. ,,Čo ty tu?"

Nicos pozeral okolo seba, no presvedčenie, že by sa znovu pomerne jednoducho stretol s vlkom či vyzeral úplne rovnako ako on, ho už úplne prešlo. A možno to tak bolo aj dobre? Ak by v tomto všetkom nemal niekoho kto by mohol dosvedčiť , že sa to skutočne stalo, možno by začal aj veriť, že sa mu to všetko zdalo. Lacrima znovu spomenula svojich súrodencov, alebo sa mu teda aspoň zdalo, že okolo danej témy už zabrdla. Alebo len počúval viac svoje myšlienky a pripisoval im iné hlasy. ,,Máš ich rada? Ja tu mám vo svojej svorke sestru. Ona je super, trochu panovačná ale super," uškrnul sa. Nemohol si pomôcť no vždy keď o Danie hovoril tak si najskôr spomenul na ich spoločné upratovanie Sarumenského úkrytu. V tej dobe sa mu nad tým obracal žalúdok, no ako to už býva, často to boli najlepšie zážitky na ktoré vlk spomína. Teraz keď už spolu netrávili tak veľa času veľmi rád by sa vrátil aj k tomu upratovaniu. ,,Teraz ako sme už ale dospelí netrávime spolu moc času a celkom mi chýba," povedal napokon aby pretavil svoje myšlienky aj do reči. ,,Myslím, že súrodenci by sa mali mať radi, nakoniec ... majú len seba navzájom. Alebo také niečo."

,,Um to sa predsa len tak vraví, chápeš," zakmital ušami nad jej otázkou. Pravda bola taká, že on sám sa nikdy nezamýšľal prečo sa to tak vravelo. To bolo presne niečo nad čím by dokázal stráviť niekoľko hodín počas toho ako sa zašíval kdesi pri obchádzaní Sarumenského lesa a jeho značkovaní. Lacrima teda položila celkom dobrú filozofickú otázku. ,,Asi tam kde je zelenšia, tak tam sú tučnejšie srnky a tam je lepšie pre vlkov?" zamýšľal sa sám pokladaním básnických otázok, pomaly sa snažiac striasť nepríjemný pocit, ktorý v ňom vyvolalo Lacrimino rozprávanie o vode. Akoby toho nebolo málo, dokonca sa aj dostali do miesta, kde sa okolo nich krútil potok. Nicos si musel silno zahryznúť do jazyka aby sa správal prirodzene a nedával najavo, že mu je nepríjemné viac ako doteraz. ,,To celkom dáva zmysel! Myslím, že sa mi tá odpoveď celkom páči," uškrnul sa napokon na vlčicu, no tá sa mu v zápätí ospravedlňovala.
Urobil zopár krokov smerom k nej s nastraženými ušami. ,,Oh nie, to je v pohode. Len som... len som premýšľal nad hovadinami," povedal, čo zase nebolo príliš ďaleko od pravdy. Povzdychol si a posadil sa zadkom do trávy. Takto aspoň nebude svoje vlastné pocity tak veľmi vytrubovať do sveta, trochu si uvedomoval, že jeho chvost dával veľmi jasne najavo ako sa cíti. Väčšinou mu to nevadilo, no tentoraz bolo snáď lepšie ak by Lacrima jeho obavy nečítala. Aspoň zatiaľ. ,,A myslím, že sme ho stratili," odfrkol. ,,Len dúfam, že nerobí nejaké hovadiny, to by bolo dosť blbé. Ty si nevidela nikoho kto by vyzeral ako ty?" otočil sa smerom ku svojej spoločníčke.

Meandry >
Ak by Nicos skutočne dokázal počuť myšlienky, ktoré sa Lacrime premávali v hlave, chvost by sa mu rozhodne tak spokojne zo strany na stranu nekmital. Odpovedal ale rýchlo a pokojne, stále si mysliac, že je snáď úplne nezraniteľní. Pri vĺčatách a mladých vlkoch bolo snáď normálne, že sa predpokladali za kráľov sveta, ktorým sa nemôže nič stať, no Nicos už bol vo veku kedy by si mohol uvedomiť, že to nie je vždy pravda. ,,Bol som sprostý a myslel si, že tráva je zelenejšia kdesi za kopcom," mykol plecami. ,,Ale neľutujem to. Tu som spokojný a mám aj dojem, že sem patrím, takže to nakoniec všetko dopadlo ako malo," uškrnul sa na vlčicu, no tá sa už topila v niečom inom. A Nicos sa veľmi rýchlo utopil v predstave, ktorú mu ponúkala. Až teraz si uvedomil čo mala vlčica na mysli, až mu po chrbtici preskočila triaška. Kútikom oka sa na ňu zahľadel a chvost mu ochabol medzi zadnými labami s ušami posunutými k zátylku. Lacrima svojim prirovnaním skutočne buchla klinec po hlavičke a on, ako vlk, ktorý tiež príliš neobľuboval vodu, sa s podobným problémom dokázal zžiť. Premeral si ticho Lacrimu akoby očakával, že objaví nejaký spôsob ako sa dostala do jeho hlavy, no ak tam niečo také bolo, vlčica to dokázala veľmi efektívne skryť. ,,To znie ... pomerne.. špecifické," snažil a vravieť so svojim bežným hlasom, ktorý by neprezrádzal žiaden problém, no momentálne mal dojem akoby mu dakto visel na chvoste a ťahal ho za srsť.

Poprosím k bonus šťastia a hviezdu do obratnosti! Dakujeeem

Přidáno

Pahorkatina dlhých uší >
Vlčica mu vykala, to si uvedomil až v tomto okamihu. Z jednej strany sa mu prejav zdvorilosti pozdával, neuvedomujú si, že by sa takto mal ku každému správať aj on. Jeho hrudník avšak aj tak kúsok podrástol, na podobné správanie nebol práve zvyknutý, keď celý svoj doterajší život prežil v spoločnosti vlkov, ktorý mu boli viac ako len blízky. Bolo to len teraz čo odvažoval za hranice svorky bez sestry a stretával nových - neznámych, vlkov. ,,Woah, ja som na juhu nikdy nebol," zanôtil v úžase, snažiac sa nechať konverzáciu nejako prúdiť. Vlčica bola skúpa na slovo, odpovedala priamo a nepridávala ku svojim vetám nič naviac čoho by sa Nicos mohol chytiť. Každý z nich si ich spoločnú konverzáciu vyložil úplne naopak. ,,Ja som prišiel zo severovýchodu. Naša svorka žila v horách. Nie moc vysokých ale bolo to super. Sarumenský les je podobný ako ten náš čo sme mali," pokračoval spokojne. Z jeho slov sa dalo vyčítať jediné - Nicos mal svoju svorku skutočne rád. Však prečo by aj nie?
,,Uh, čo ja viem. Čo je na tom zlé?" jemne naklonil hlavu na stranu. Samozrejme, zdieľať informácie mohlo byť nebezpečné, avšak čo sa stalo už nebolo úplne relevantné v jeho živote. Lacrima sa snáď bála, Nicos na to ale nemal dôvod. Alebo si to aspoň myslel. ,,A nemusíme si vykať nie? Ale tak nemusíme byť kamaráti ak nechceš.." kukol na ňu, chvost sa mu spokojne kmital pri zadných nohách.
> Ronherský potok

,,Myslel som si!" uškrnul sa. Nebolo ťažké uhádnuť čo svojimi slovami myslela, napokon bolo ale najlepšie, že sa opýtal. Vždy bolo najlepšie ak sa predišlo akýmkoľvek dohadom a všetko bolo na správnom mieste - nie žeby sa toho vždy držal, niekedy nedokázal zastaviť svoje myšlienky, ktoré sa pohybovali ako rozbehnutý búval a len ťažko ich dokázal zastaviť alebo poopraviť. ,,To je nejaký špeciálny jazyk, čo používa tvoja rodina?" vyzvedal ďalej zatiaľ čo sa pomaly pohol smerom, ktorým mali namierené. Nie žeby sa nejako ponáhľal, no ic lokácia sa veľmi pomaly menila. ,,Si z ďaleka? Celkom to znie akoby si bola z ďaleka. Ja si u poriadne nespomínam ako ďaleko som sa narodil, bol som dosť malý keď som sa sem dostal. Môj príbeh je trochu.. um," ku konci svojho preslovu sa mu nálada mierne zniesla smerom nadol. Odkašľal si, on nebol vlkom, ktorý by trávil príliš vela času v minulosti a možno bola skutočnosť taká, že tam toho nemal veľa vysporiadaného. Jednoduchšie sa veci skrývali než sa s nimi bojovalo na vojnovom fronte. Ktovie, možno sa k nemu všetko čo sa stalo napokon raz vráti a kusne ho do zadku - to nemohol vedieť a v tomto momente a ani v tom ďalšom sa nad tým neplánoval trápiť. ,,To je jedno, možno niekedy ti porozprávam. Ak by si chcela," usmial sa na vlčicu s tichým kmitaním chvosta. Veď... prečo vlastne nie. Možno raz ak budú kamoši.
Vlčica mu pripomenula aký cieľ vlastne spoločne majú. ,,Jojo, Lacrima. Skvelé meno. Poďme nech nám nezdrhne ďaleko," jeho pomalý krok sa zmenil na pomalý klus. Kútikom oka sledoval svoju spoločníčku aby mohol prispôsobiť rýchlosť svojho behu.
> Meandre

,,Oh okay," Nicos si to najskôr smeroval úplne inam než napokon vlk ukázal. To však nebol problém, respektíve to bol problém ktorý sa dal pomerne jednoducho vyriešiť ak sa niekomu chcelo. A že sa mu chcelo! Aj keď akási časť jeho mysle mu do uška v sestrinom hlase šuškala, že sa teší príliš skoro. Ešte ani len neskočil a on už nie len kričal hop ale dokonca sa vystatoval svojim ladným pristátím. ,,Lov srny je náročný pre jedného vlka, sa nečudujem, že ti zdrhla aj keby som tu nebol," uškrnul sa. O skazených lovoch toho Nicos niečo vedel, aj keby to nahlas snáď nikdy nepriznal. Miesto zo zeme teraz svoj nos nasmeroval smerom k oblohe, ako to robievala Danie - snažil sa oslniť, aj keď nemal ako vedieť, že v tomto prípade to ale že skutočne nebude fungovať. On sa ale cítil dobre! A mal dojem akoby to bol práve on kto mal situáciu pod kontrolou. A možno si chcel aj niečo dokázať, to však bola ale už úplne iná konverzácia. ,,Ale spolu to zvládneme, som si úplne istý. Alebo možno stretneme ešte niekoho kto by sa k nám pridal, to by bolo cool-" zamýšľal sa nahlas a netrvalo dlho aby si pripomenul, že by mal skôr menej kecať a viac čuchať. Zopár ráz sa zhlboka nadýchol aby dostal vzduch hlboko do nosa a nakoniec sa pobral smerom ktorým ho Sirius posielal. Pravda bola taká že nič necítil. Minimálne teda žiadnu srnu. ,,Možno vybehla von z lesa, tam sa stáda zdržujú najviac, nie? Sa pozrieme," spokojne kmital chvostom počas toho ako sa snažil pozerať aj ped seba aj kútikom oka sledovať svojho spoločníka. ,,Sírius! To si zapamätám, to je celkom jedinečné meno."

VLK 1
Vlčica mu v rozhodovaní príliš nepomohla, ich konverzácia nebola kvetnatá a skôr než ich slová bolo počuť šepot vetra. Nicos prestúpil z nohy na nohu, pravda bola taká, že prítomnosť vlčice mu bola omnoho viac príjemná, než jeho dvojníka. A to aj napriek tomu, že sa príliš neporozprávali. Odtrhnúť pohľad od lesa mu trvalo tiež dlho, ich sekundy akoby sa naťahovali a Nicos si pripadal akoby sa miesto vzduchu pohyboval v želé. ,,Sí?" kmitol uchom a uškrnul sa na svoju spoločnosť. Hlava sa mu zvedavo naklonila do strany - ryšavý vlk ešte nepočul nikoho rozprávať iným jazykom než ktorý poznal a tak trochu predpokladal, že to bola norma. ,,To znamená čo?" pokračoval s nadšenou zvedavosťou počas toho ako sa pomaly začal hýbať smerom kde zmizol jeho dvojník. Aj tak, aj keď sa pohnú v tejto minúte, ten už bude snáď kdesi za horami. Záležalo na tom ale? Možno ani tak veľmi nie. ,,Ja som inak Nicos. Nicos zo Sarumenu! Teším ma!"