Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Možno niekedy. Vieš čo, kedysi som mal sen navštíviť všetky svorky, ktoré v tomto kraji sú. Hlavne preto, že som chcel vidieť ako funguje ktorá mágia svorky," priznal. ,,Ako menší som bol hrozne posadnutý všetkou mágiou," uškŕňal sa. Nebol ďaleko od pravdy, možno si to len on sám nebol ochotný priznať kde bola pravda. Alebo.. ,,Okay, tak som stále hrozne fascinovaný mágiou..." pridal napokon a pozrel na Mitsua. Ticho ho vyzýval aby mu povedal o tej ich. Bol si takmer úplne istý že mu o mágie svorky v ktorej bol Mitsu Maple hovorila, no v tomto momente nedokázal zo svojej mysle dostať presne tú informáciu o ktorú sa snažil. Bohužiaľ. ,,Ty už si svoju našiel?" jemne naklonil hlavu na stranu a pomaly sa už staval na nohy. Na len také obyčajné posedávanie bola príliš veľká zima a on nechcela aby mu umrzli všetky končatiny. Kývol hlavou aby svojho priateľa vyzval na prechádzku a popri tom by mohli aj zistiť, či je tam kdesi vonku stále tak neznesiteľná zima ako keď v lese našiel svoj úkryt pred niekoľkými hodinami. Ale mágia... to bol vždy dobrý nápad na konverzáciu!

Mitsu evidentne skutočne nebol fanúšikom vlčia, na čom sa musel ryšavý vlk len uchechtnúť. Bola síce pravda, že dvaja vlci sa poznali veľmi veľmi dávno a ich povahy sa od tej doby určite museli veľmi vyvinúť. Preto bolo zaujímavé vidieť ako sa z vĺčaťa stáva dospelý vlk a ako sa mení nie len jeho fyzický zjal ale vlastne ... všetko. Ak by niekto v tomto momente postavili dnešného Nicosa a Nicosa spred roka, bolo by to ako by sa stretli dvaja úplne rozdielny vlci. ,Ja mám vĺčatá celkom rád. Teda, myslím si, že by som ich mal rád, keby som nejaké mal možnosť spoznať," zamýšľal sa. ,,Teraz som akurát niesol do svorky jedno vĺča, ktoré sa zatúlalo. Teda, nebolo to úplne vĺča už, také niečo medzi... Ale bola to sranda. Celkom," pokračoval a štuchol do sivého vlka aby ho podpichol. Možno len Mitsu nebol príliš rodinným typom, to by sa vzhladom na jich minulosť aj dalo očakávať.

Pravda bola taká, že Nicos v skutočnosti netušil či si môže priniesť domov nejakých priateľov. Predpokladal, že áno, keďže počas svojho života stretol vo svorke niekoľko vlkov, ktorí neboli jej členovia a mali pohyb na území povolený. Alebo také niečo. Rozhodne chcel ale svoju novú rodinu zdieľať so svojou starou ,,rodinou". ,,Možno by sme mali počkať kým to nebude vonku také nebezpečné," uškrnul sa s myknutím ramien. Nie, skutočne sa nebál Mitsua zobrať a predstaviť Maple. A možno by dokonca mal! Teraz keď sa už poznali a vedeli, že bývajú tak blízko, Nicos predpokladal, že sa budú stretávať častejšie. ,,Mainere, huh? To znie super, že si si našiel otcovskú figúru," pritakal. On si otca nenašiel, za to ale jeho mamka bola lepšia akoby si mohol kedykoľvek predstaviť. ,,Mňa si adoptovala Maple. Naša alfa. Keď som tam prišiel tak vtedy bolo naokolo veľa vĺčat a vlkov okolo môjho veku, ale vĺčatá sme odvtedy u nás nemali," pridal sa do konverzácie. On mal vĺčatá rád, bola sranda sa s nimi zahrať - dosť často boli na jeho vlne viac ako dospelí vlci, ak keď v tomto momente nevedel určiť či to je v dobrom. A najlepšie na nich bolo, že keď ste sa pohrali, mohli ste ich hodiť späť na krk ich vlastným rodičom! Ale Mitsu neznel zo svojej svorky príliš nadšený, čo v Nicovi vyvolalo otázku, či mal on sám len veľké šťastie.

,,Rieka, ktorá tečie cez tento les by nás priviedla až skoro k územie mojej svorky. Sarumen sa to tam volá. Nie je to ďaleko," vysvetľoval mu s úškrnom. Prakticky daná rieka aj bola dôvodom prečo sa tu vôbec dnes ocitol, keďže predtým ani on sám nemal najmenšieho tušenia kam išiel. Len kráčal čím viac tým ďalej za nosom a potom, keď mu srsť začal prefukovať chladný vietor, jediné čo chcel bolo nájsť nejaký les. Akýkoľvek. A nakoniec mu tento les aj prišiel k dobru -nakoniec sa mu podarilo objaviť niečo čo skutočne dlho hľadal. ,,Huh, vážne? To sme celý čas žili tak hrozne blízko seba a vôbec o sebe nevedeli?" v hlase mu hralo prekvapenie zmiešané so smútkom, no Nicos bol pripravený za svoju radosť v tomto momente bojovať. Nie, nenechá hlúpe myšlienky aby zafarbili ich radostné stretnutie. Nakoniec sa posadil na zadok. Bola pravda, že v tomto momente nebol najlepší nápad opúšťať tento les. ,,Hej je to tam super," pokračoval, no svoje obavy si zatiaľ nechával pre seba. Ešte bude mať dostatok času na to aby trauma-dumpoval na svojho priateľa. Možno niekedy nabudúce. ,,A tvoja nová rodina? V pohode sa máš?"

Teraz mu už srdce nebúchalo tak silno od strachu, ale od nadšenia. Srsť mu pomaly klesala späť k telu a na tvár sa mu prikradol široký úsmev. V zlatých očiach mu hrali iskričky akoby našiel niečo čo predtým stratil - a ani si poriadne neuvedomoval, že táto metafora napokon ani metaforou nebola. Nebol náhodou Mitsurugi dôvodom prečo vtedy veľmi dávno opustil svoj domov medzi horami? Napokon bol za svoje rozhodnutie, aj keď nebolo príliš premyslené, rád. Svoj nový život miloval omnoho viac ako ten, ktorý zanechal za sebou. ,,Snažil som sa skryť pred tou hroznou zimou čo vládne teraz na pláňach," odpovedal mu na otázku a jeho svaly konečne povolili aby sa pohol. Pomalými krokmi prešiel k svojmu priateľovi, neisto hladiac na jeho srsť. ,,Vždy si bol takýto fialový?" uškrnul sa na neho. Nespomínal si, ale pravda mohla byť taká, že si dobre nespomínal. Napokon bol vtedy veľmi malý, roztekaný vlk a už to bolo dávno. ,,Oh nie. Bývam tu neďaleko. Našiel som si novú svorku," pokračoval v odpovediach, no netrvalo dlho aby ho úplne nepremohlo nadšenie. ,Našiel som si to novú rodinu, omnoho lepšiu ako som mal doma. Poď, musím ta predstaviť," podskakoval popri ňom a popri svojich posledných slovách sa otočil smerom, ktorým prišiel. To bola cesta do Sarumenu, jeho nového domova. ,,Som si istý, že ťa budú milovať, rovnako ako prijali mňa."

V momentoch ako boli tieto sa vždy vracal späť do svojich rokov ako vĺča. Do rokov kedy jeho predstavivosť bola tak veľmi silná, že za každým tieňom sa skrýval duch alebo démon pripravený zaraziť mu tesáky priamo medzi krčné stavce. Preto jeho naježené srsť nebola až tak veľkým prekvapením, aj keď jeho dospelácky mozog už pomaly zase začínal pracovať. Svaly mal síce ešte stále stuhnuté a keď sa tieň začal pohybovať priamo k nemu, zodvihol jednu z predných láb do vzduchu. V tomto momente by sa mi fakt zišla tá mágia. Mágia halé?? Nechceš mi pomôcť? Ale...Obočie sa mu zamračilo a chvost klesol k zadným nohám. ,,M-Mitsu?" vyslovil, no nebol si príliš istý, či meno, ktoré sa mu vydralo spomedzi zubov nebolo príliš známe. Teda, známe bolo, no od už sám neveril, že by sa mu podarilo dávneho priateľa stretnúť. Veď akú šancu mal? Aká bola pravdepodobnosť, že ich osud zavedie znovu na to isté miesto. ,,Si skutočný.." uškrnul sa nervózne počas toho ako jeho chvost prezrádzal jeho skutočné emócie. ,,Už som mal niekedy pocit akoby som si ťa vymyslel."

Vzduch v lese sa píliš nehýbal a Nicos nemal zatiaľ dôvod sa akosi okolo seba rozhliadať. Uši mal síce pevne napnuté a svaly držal v napätí - keby náhodou. Aj keď si nebol úplne istý v akú náhodou veril, že sa stane, no po stretnutí s Lacrimou akosi prehodnotil svoj postoj k cudzím vlkom. A na diablov a démonov a čokoľvek podobné už veľmi dlho neveril. Viac-menej. Sám sa uškieral nad svojimi myšlienkami, keby ho teraz videla sestra, určite by na neho vrhala vražedné pohľady typu ,,ja som ti to hovorila". A pravda bola taká, že by nevedel, čo by za podobný pohľad dal, najmä teraz keď sa so sestrou nevidel už niekoľko mesiacov. A keď už vravel o tom, čo nevidel... Pohlaď mu padol na vlka. Vlka? Srdce sa mu rozbúchalo. V temnom lese videl poriadne len siluetu, pach k nemu ešte poriadne nedoľahol a preto si nebol úplne istý či sa skutočne jednalo o niekoho ... živého. Žeby ho duch pravé prišiel kusnuť do prdele, keď sa ich existencii v duchu vysmieval? ,,Kto si?" zavrčal hlasno a narovnal sa. Parohy na jeho ramenách rovnako vytŕčali do vzduchu ako jeho hrudník. Chvost držal výhražne vo vzduchu a pretínal prízrak pohľadom. Takmer akoby až veril, že ak sa jeho pohľad pohne, neznámi zmizne. ,,Ukáž sa!" vyzýval ďalej snažiac sa pôsobiť velko a nebezpečne.

Tenebrae cez Esíčka >
Les ho objal a on si spokojne vzdychol. Zima bola síce aj na tomto mieste, o tom potom, avšak vždy bolo lepšie ak vám vietor nenarážal do tela ako na otvorenom priestranstve. Nicos si spokojne cupkal pomedzi stromami kde nepreniklo príliš veľa slnečného žiarenia. Jeho oči si veľmi rýchlo zvykli, napokon bol predsa len vlk a mal byť zvyknutý na šero! A aj bol. Sarumen bol podobný, aj keď stromy nestáli zase až tak veľmi blízko pri sebe. Snažil sa v hlave nájsť či sa niekedy na tomto mieste už nachádzal, no nebol si úplne istý. Vedel, že veľmi veľmi podobný tmavý les majú hneď za hranicou svorky, no tuto nie. Teda, evidentne áno. Jeho uši boli plne napnuté aby počúval či sa náhodou okolo neho niečo nešuchne - a ak by sa aj áno, aspoň by o tom vedel skôr a mohol zutekať ako by mu nohy stačili. Teda, toto by určite nikdy nepriznal nahlas. Ale na tom nikdy úplne nezáležalo.

Lotéria 3
Uhelný hvozd >
Nicos prešiel cez Sarumen pomerne rýchlo, napokon ho veľmi dobre poznal. Ešte sa v rýchlosti šiel pozrieť k nore, stále veriac, že by sa mu mohlo podariť zacítiť Danie, no nič také sa nekonalo. Nespokojne si odfrkol a miesto toho aby nad jej prítomnosťou ďalej premýšľal radšej išiel niekam... von. Aj keď zima mu bola poriadna, najmä keď sa mu podarilo dostať sa mimo lesa. Zachádzala mu až kdesi za pazúre a miesto toho aby sa vracal späť domov, pridal do krokov a neskôr už takmer bežal. Nevedel ani poriadne prečo, chladný vzduch mu rezal nie len nos ale aj krk a dokonca mal dojem akoby mu pomáhal cítiť až niekde do pľúc. Možno sa mu podarí niekoho zaujímavého stretnúť, netušil, no v tomto momente nechával všetko na osude, alebo budúcnosti alebo takom niečom. Ani poriadne nevedel v čo veril a napokon to asi ani nebolo podstatné, aj tak všetko prišlo bez ohľadu na to či ste boli pripravení alebo nie.
> Zarostlý les cez Esíčka

Lotéria 1
Vĺča ho ignorovalo. Ryšavec si nebol príliš istý prečo tomu bolo tak, no nečudoval sa. S tichým úškrnom musel konštatovať, že bol úplne rovnaký v jej veku - čo vravel akoby bol na smrteľnej posteli. No pravda bola taká, že keď on sám seba porovnal v tomto momente a pred rokom, akoby sa jednalo o dvoch rozdielnych vlkov. A najlepšie na tom bolo to, že Nicos nemal najmenšieho tucha kedy daná zmena nastala. Zdalo sa, že rozhodne nebola náhla a on nebol jediný prekvapení. Možno ak by ho sestra stretla teraz, tak by na neho bola aj hrdá, čo by bolo celkom prekvapenie, no Nicos bol plný prekvapení taktiež! Ha! O tom by nemal nikto pochybovať. ,,Na tak, pohni me sa, toto miesto mi zachádza za srsť," zavrčal si popod nos, no dával si pozor aby ho vĺča, ktorého meno ešte nepoznal počulo. Nakoniec mali rovnaký cieľ a čím skôr sa tam dostanú, tým skôr si budú môcť robiť čo chcú. Alebo také niečo. Nicos netušil čo si plánovala vlčica za aktivitu. A možno sa nakoniec pridá.
> Tenebrae cez Sarumen

Lotéria 3
Les v ktorom sa teraz nachádzali bol pomerne veľký - Nicos by sa nebál povedať, že dokonca bol aj obrovský. To by ale nebolo nič špeciálne, mnoho lesov na územiach, ktoré prechádzal boli enormné, to však nebolo jediné, čo tento les robilo iným. Jeho farba sa mu príliš nepozdávala od začiatku čo do neho vstúpili. Najskôr tento pocit nedokázal poriadne pomenovať, niečo sa jednoducho zdalo také, akoby byť nemalo, no nedokázal dôvod presne pomenovať. Akoby mu táto informácia stále chodila okolo špičky jazyka, no on dané slová nedokázal poriadne sformulovať. Uvedomil si to avšak až v okamihu kedy mu oči skĺzli na vlastné biele laby. Aj napriek napadanému snehu a zime, ktoré zachádzala až kdesi za pazúre, všetko naokolo nich vyzeralo akési... sivé. Nicos ohrunul nosom, jeho biele laby boli taktiež sivé od popola skrývajúceho sa pod snehom. Alebo aj v snehu, keďže ten taktiež nevyzeral až príliš čisto. ,,Mali by sme si trošku pohnúť, príliš sa mi tu nepáči," povedal spoločníkovi a pridal do kroku, bol si takmer úplne istý, že ho bude nasledovať aj keď sa zdalo, že malo na všetko čas. A hlavne na zábavu.
Ryšavý vlk si ticho vynadal. Nebodaj sa zo mňa stáva moja sestra?

Lotéria 2
Vlčica bola príjemnou spoločnosťou, len čo bola pravda a on ich spoločnú prechádzku využil na to aby o tomto mieste zistil niečo viac. Pravda bola taká, že aj napriek tomu, že v Sarumene žil už nejaký čas, okolité miesta až tak dobre nepoznal. Aj keď sám seba pokladal za objaviteľa, zase až tak veľa času skutočne objavovaniu nevenoval. Nie žeby nechcel - ale vždy sa našlo niečo omnoho lepšie čo by mohol robiť. A nakoniec sa vždy radšej rozhodol motať okolo Sarumenu aby svoj vlastný les poznal lepšie ako svoje topánky. Už si bola takmer istý, že ho poznal veľmi veľmi dobre aj keď nemal možnosť ako svoje tvrdenie nejako podporiť a vyskúšať. Možno by mohol svoje znalosti použiť na hľadanie sestry? Aj keď si bol ryšavý vlk viac ako len istý, že Danie sa v Sarumene už nenachádzala nejakú dobu. Od ich posledného tréningu stopovania si bol istý, že sa mu podarilo naučiť stopovať poriadne a jej pach by len tak neprehliadol. Ale tak za skúšku nič nedá a prejdenie hraníc o jeden krát viac ho rozhodne tiež nezabije. Možno by sa nakoniec k nemu pridala aj jeho nová spoločníčka? To sa ale najskôr museli do Sarumenu vôbec dostať.

Nicov spoločník mal evidentne všetku energiu len pre seba, s tým ako poskakoval okolo ryšavého vlka. Všetka táto energia tak veľmi nákazlivá až sa on sám nedokázal odolať. Snehové vločky mu padali na srsť v chumáčoch a aj napriek tomu, že minula zima bola pomerne krutá, on akoby na tento fakt úplne zabudol. S Danie to nejako prežili a nakoniec ešte aj dostali odmenu od vydri v podobe ,,letnej" dovolenky. Pri tejto spomienke sa mu v myslí vynoril Star, ktorého od tej chvíle nevidel. Kto vie čo v tomto momente vlk robil a či si vôbec na svojho ,,priateľa" čas od sací spomínal ako to robil on. ,,Ja som Nicos. Keďže si tiež zo Sarumenu, to znamená, že sa budeme vídať častejšie! Nemusíš sa ma báť osloviť kedykoľvek ma uvidíš. Budem rád!" navrhol Zed spokojne. Kamarátov napokon nikdy nebolo dosť, to Nicos vravel stále. To však neznamenalo, že obdobie otázok skončilo. ,,Ako dlho si už s tetou Maple?" vyzvedal. Zdalo sa fakt, že v Sarumeen už dlho nebol keďže si nevšimol nového člena svorky.

2. Chytej vločky na jazyk

Baobab >
Nicos načúval zvuku krokov mladého vlka za sebou, podľa toho dokázal určiť, že sa zo savany nepresúva preč sám. Miesto na ktorom sa obaja našli bolo síce príjemné, no ryšavému sa príliš nepáčilo. Jeho domovom bol les, nie táto žltá divnota, ktorá akoby tu ani nepatrila. Nie, Nicovi sa tu príliš nepáčilo. ,,Aby si nakoniec neskončila s prerazenou lebkou," smial sa na vĺčati, počas toho ako ho sledoval kým sa točilo na svojich labách. Hej, boli časy kedy bol on presne taký istý a aj keď si to hneď teraz nedokázal uvedomiť, veľmi sa zmenil, samozrejme. Dospel, a tak to už býva. Chvost sa mu hompáľal zo strany na stranu a s každým poskokom, ktorý vĺča urobilo i jeho nálada sa akosi viac zodvihovala. Ani si nedokázal poriadne uvedomiť a už miesto kráčania spokojne klusal a poskakoval aj on, s chvostom vysoko vo vzduchu. Všade naokolo nich bolo chladno, zima sa už prihlásila o svoje miesto a aj ho evidentne poriadne zastávala.
,,Pozri ale čo ja dokážem!" chvastal sa. Hodil po vĺčati očkom aby sa uistil, že ho sleduje a následne sa vybral do vzduchu. S tlamou rozďavenou a istým zámerom cvakal vo vzduchu zubami v pokuse chytiť čo najviac snehových vločiek ako by len mohol. Nejednalo sa o jednoduchú úlohu ale na druhej strane ani mu nikto nemohol dokázať, že nič nechytil! Keď už boli tie vločky padajúce z neba také maličké. Dosadali mu na ňufák a dokonca cítil ich chlad na viečkach, počas toho ako zatváral pri skokoch oči. A popri tom sa spokojne smial, ako to už často býva a presne tak ako to má byť. ,,Som si istý, že by som ich určite dokázal chytiť omnoho viac ako ty," venoval vlkovi potmehútsky úškrn. V tomto momente sa už aspoň nachádzali v zákryte lesa, čoskoro vstupujúc do Sarumenu. Skôr ale ako sa im podarilo prelomiť hranicu svorky, vĺča ho zarazilo svojimi slovami. ,,Maple huh? Ty poznáš Maple?" zastal a otoil sa k vĺčaťu. ,,Aj ja som zo svorky Maple. Sarumena sa volá! A ty sa vlastne ako voláš?"

Nicovi sa vĺča veľmi rýchlo zapáčilo a možno aj trochu ľutoval, že ho nestretol skôr. Nie skôr v ponímaní niekoľkých hodín, skôr skôr vo veku kedy by si boli o niečo bližšie. Ryšavý vlk by mal veľmi rád za spoločnosť vlka, ktorý pokladal veľmi dobré otázky! A že jeho otázky boli naozaj dobré! ,,To je správna otázka," musel sa uškrnúť počas toho ako mu oči prebehli po okolí. S týmto miestom nebol dvakrát najviac oboznámený a tým pádom ani nevedel, čo extra by tu mohlo žiť. Les v okolí Sarumenu mal preskúmaný od hlavy po päty, vedel, že najhoršie čo môže stretnúť je maximálne tak nepríjemný lišiak. Ale tuna? Tuna ani zďaleka nebolo jasné čo by mohli obaja očakávať. Nicos mykol plecami po tom čo im obom mohlo byť jasné, že im po krku nejde nič. ,,No mohli by sme nájsť niečo zábavné, ale skôr na ceste niekam kde bude teplejšie," ak by sa dokázal odosobniť, rozhodne by sám seba predpokladal za nejakého mimozemšťana. On? Vlk čo hovoril aspoň trochu rozumne? Za zabíjača zábavy väčšinou považoval svoju sestru, no tú už nejaký ten čas nevidel. Musel zastúpiť jej miesto.
,,Bývaš tu niekde?" pýtal sa ďalej. Ryšavec nemal ako vedieť, že napokon obaja patria do rovnakej svorky. On sám už v zarumene nebol nejaký ten čas - čo by mal samozrejme zmeniť. Možno toto bola znovu príležitosť preukázať sa pred Maple a pritiahnuť ďalšieho vlka do svorky? Spokojne zakmital chvostom, nevedia, že ho v tomto už niekde predbehol o hodný čas dopredu. ,,Ale ja poznám miesto kde nám bude teplo a kde nájdeme aj dajakú zábavu, čo ty na to?" navrhol mladému vlkovi a príliš dlho na odpoveď nečakal.
> Uholný hvozd cez Savanu