Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bolo vidno, že svojou poznámkou pošrabkal na Mitsuovi meisto, ktoré asi poškrabkať nemal. S svojím podpichovaním však nejako extra prestať neplánoval, napokon to bolo takmer niečo ako jeho love-language, aj keď on sám o tom ešte ani zďaleka netušil. Jemne sa uškrnul a cvakol ušami, ďalej sa však ku veci nevracal, ešte sa nepoznali tak dobre aby Nicos vedel kedy sa mu podarilo prekročiť hranicu a kedy nie. Ešte si museli dať navzájom o niečo viac času aby sa spoznali a najmä si spoznali svoje hranice. ,,Dobre, dobre, dobre. Žiadne vĺčatá! Pochopil som," chichotal sa popod nos no začínalo niečo viac rešpektovať Mitsuov názor na malé tvory ich druhu. Tak evidentne nebol až tak veľmi rodinne založený, to sa dalo ale od vlka čo mal podobnú minulosť ako boli oni dvaja očakávať. Nicos bol na tom zase takmer naopak - tak úzkostlivo sa snažil nájsť si svoje miesto, že to možno až preháňal. ,,Fakt?" zamračil sa. ,,To znie ako dosť blbá rodina teda," sklonil hlavu s vráskou stále na čele. ,,Ak by si chcel mohol by si sa pridať k nám. Som si istý že by to Maple pochopila," zadvihol pohľad s iskierkami v očiach. Áno, toto bol nepriestrelný plán, ktorý by určite fungoval a nič by sa nemohlo pokaziť! ,,U nás by si si to zamiloval, som si istý."

,,Hm, ale zase u vlčiat chváľu trvá kým sa im mágia prejavý asi," zamýšľal sa nahlas. O vlčatách tak veľmi nevedel aby dokázal povedať či sa so svojou mágiou narodia alebo nie. To by skôr vedel jeho spoločník, Nicos ale nepredpokladal, že trávil nejako veľa času kecaním s vĺčatami, keď už predtým vyjadril, že nie je ich prílišným fanúšikom. ,,To by si mal ale vedieť ty, ty máš vlčat plnú svorku," vyplazil na neho jazyk podpichovačne a chvost mu zabubnoval o chladnú zem. Mal rád podpichovanie, so sestrou sa podpichovali skoro stále. Aj keď sa ich správanie niekdy mohlo zda až priveľmi tvrdé, oni obaja vedeli, že sa majú radi viac ako by boli ochotní nahlas priznať. A že by za seba obetovali aj život ak by museli. Teda Nicos určite. ,,Mitsuuu-" možno by sa aj začervenal ak by mu to srsť na lícach dovolila. Uši sa mu stiahli k hlave a tvár sa mu natiahla do širokého úsmevu. Nebol príliš dobrý v prijímaní komplimentov a presne tak sa aj správal. Ticho sa ošil až do okamihu kedy by mu to mohol vrátiť. ,,Najhezčí, aj bez tej fialovej samozrejme!"

Znovu zastal pri jednom z vysokých stromov - aj keď jeho kondícia bola viac ako len dobrá, už začínal cítiť, že sa k nemu brodenie v hlbokom snehu dosť dostáva. Labami sa v rýchlosti posnažil uvoľniť im miesto pri kmeni stromu, aby sa obaja mohli zviesť posť vrstvu snehu a tak ušli chladnému vetru, ktorý k nim aj tak doliehal. Napokon sa zvalil na chladnú zem s nohami pod telom a chvostom pevne stočeným ku zvyšku tela. ,,Takto som si síce náš úkryt nepredstavoval, ale na teraz to bude okay," spokojne si povzdychol. Vzduch bol síce stále chladný, možno ešte viac ako predtým, no akonáhle sa do tela nezabáral chladný vánok, všetko sa razom zdalo byť omnoho peknejšie. Dokonca i sneh bol o čosi jasnejší a hádzal krajšie odlesky v slabom svetle slnka, ktoré k nim dopadalo. ,,Možno to má niečo spoločné s tým, že sme neni odtiaľto?" načal napokon Nicos a popravde ... celkom mu to dávalo zmysel? ,,Som sa popravde nikdy nepýtal na to odkiaľ vlci prišli a či sa tu narodili. To by bola fajn téma na výskum," odfukol si a chrbtom sa oprel o kmeň stromu. ,,Vidíš, nakoniec som v niečom výnimočný," zazubil sa. ,,A ja som zase nevidel nikoho kto by bol aspoň kus fialový."

Sivý vlk trafil klinec po hlavičke a Nicos nemal inú možnosť ako len urobiť vo svojej tvári kyslí výraz. Nie žeby presne túto informáciu sám nevedel, no povedaná takto nahlas znela ešte horšie ako v jeho hlave. Ale aspoň nebol na to všetko sám a taký nešťastník ako bol on bol aj Mitsurugi. Skutočná dvojka najlepších priateľov! Kyslí výraz nakoniec ale prešiel do smiechu, veď napokon čo iné sa aj dalo v situácii ako bola tá ich urobiť? ,,Heh, no vidíš to. Možno sme nakoniec my dvaja tí špeciálny a všetci ostatní sú super obyčajní," uškrnul sa. Nakoniec to tak zatiaľ aj vyzeralo. Ovládanie mágie sa zdalo byť až priveľmi rozšírené, čo štatisticky robilo z nich dvoch niečo čo len tak každý deň nestretnete! Škoda len, že táto dobrá informácia nebola ani zďaleka taká dobrá ak ste vy osobne boli v danej pozícii. No nič moc už no. ,,Hm, asi ani nie? Všetci sú ako každí iní. Jedna vlčica čo dokázala ovládať oheň mala srsť ryšavšiu ako ja, to bolo celkom vtipné," smial sa. ,,Zaujímavá kombinácia."

Nicos veľmi rád rozprával o tajomstvách na ktoré sa mu podarilo naarziť. Aj keď možno jeho ústa mali zostať zatvorené - pri starom priateľstve ale veĺmi rýchlo zabudol čo sa mu pri lacrime podarilo naučiť a prejavila sa v ňom razom jeho dôverčivá a otvorená povaha. Asi nemal Mitsuovi o tomto hovoriť, nebol si úplne istý či ich svorka toto magické zviera drží v tajnosti alebo len nemal príležitosť stretnúť nikoho kto by sa o nej chcel rozprávať s cudzincom. Alebo ešte bola aj možnsoť, že vydra nebola v ich živote tak veľmi podstatná a tak mali dojem, že rozprávanie o nej nie je rovnako príliš ... zábavné? ,,Je niečo ako patrón našej svorky, dáva na nás pozor a tiež dokáže ovládať mágiu," vydralo sa mu z úst pomerne rýchlo, jeho nadšenie bolo ako badateľné tak aj počuteľné. Tentoraz sa pri spomenutí mágie ale nevydal na cestu utápania sa, to už mali obaja vlci pekne za sebou. Aspoň na nejaký čas. ,,Minulý rok, keď bolo podobne zima ako je teraz, tak nás zobrala na ostrov s veľmi čudným lesom. Takým úplne iným ako som kedy videl. A bolo tam teplo. Máte aj vy niečo také?"

Mitsurugi za ním fučal zatiaľ čo sa obaja brodili snehom. Nicos bol vpredu, utváral im akýsi chodníček, energie akoby mu vôbec neubúdalo. Aspoň na niečo bola jeho neposednosť dobrá - nie žeby sa však niekedy nad jej pozitívnymi aspektami zamýšľal. Popravde nad sebou samým príliš nerozmýšľal tak nejako celkovo. Jeho myseľ vo väčšine času bola zameraná na niečo úplne iné. Zdalo sa ale, že sivý vlk v ňom vyvolával otázky na ktoré on sám nebol príliš zvyknutý. Akoby... sa razom chcel stať o niečo lepším? Ale prečo by prišla táto zmena práve teraz? Ryšavý vlk zastal a otočil sa na priateľa, najmä aby sa mu Mitsu v bielej perine nestratil a vlastne aj mohol chytiť dych. Nakoniec sa skutočne ani jeden z nich nikam neponáhľal. ,,Už aby bola jar, nemám rád zimu," zavrčal popod nos. ,,Teda mám, ale asi tak prvé dva týždne, potom je to už hrozná otrava," prekrútil očami a uškrnul sa. Ani Mitsuovi toto počasie príliš nesvedčalo, ale nakoniec úplne rovnako ako aj neskutočne teplé leto. To sa dalo ale ľahšie zvládnuť ako zima. Alebo si toto minimálne hovoril v strede zimy, počas leta bude určite hovoriť úplný opak. Napokon sa pomaly pustil ďalej do skackania do snehu. ,,Hm. Máme na území kúzelnú vydru, ktorá rozpráva. To určite vo vašej svorke nemáte," otočil sa k Mitsuovi a ponad rameno mu venoval šibalský úsmev.

Nicos sa plahočil snehovou pokrývkou, jedno y uší mal otočené smerom dozadu aby počul ako sa za ním rovnako plahočí Mitsurugi. Dobre si uvedomoval, že ho zatiaľ celkom slušne preháňa, no Nicos len veľmi krátko dokázal vydržať sedieť na jednom mieste. Nie žeby bol nepokojný ale ... Nicos mal možno problém o ktorom ani poriadne nevedel. Ako mohol? Napokon ako mohol vedieť, že niečo nebolo normálne? ,,Jasné, však máme dosť času," mykol ramenami a na ďalšie otázky nedokázal Mitsuovi odpovedať. Aj keby chcel. ,,Nie, však ... ja len," zastal a pozrel na svojho priateľa. ,,Čo iné by sme mohli robiť? Zostať dlho na jednom mieste a len kecať nie je úplne pre mňa, ospravedlňujem sa," snažil sa mu vysvetliť ako najlepšie mohol. Či to pomohlo netušil. ,,Som si myslel, že z tej neposednosti vyrastiem ale nejako sa tak zatiaľ nestalo," zvesil hlavu. Áno, mal problémy. Z jeho pohľadu sa ale zdalo, že Mitsurugi mal všetko vyriešené - pravda ale bola, že nedokázal nikomu čítať myšlienky. Aspoň zatiaľ nie.

Nicos ohrnul nosom. Pravda bola taká, že prechod cez hory sa mu páčil ešte o niečo menej ako prechod po pláňach. Na lúkach síce do teba vanul silný vietor, no aspoň si sa nemusel báť, že sa roztrieskaš niekde na kameňoch alebo niekde v údoliach kde ťa nikto ani nenájde. Ani keby chceli. Po chrbte mu prešla triaška, síce sa narodil kdesi medzi horami a toto prostredie by mu malo byť blízke no vôbec tomu tak nebolo. Jeho dedičstvo bolo tak dávno stratené, že si na neho poriadne ani nespomínal. ,,Dobre tak to nechajme tak," uškrnul sa. ,,Zdá sa, že sme tu teda zaseknutý na pomerne dlhú chvíľu," pokračoval ticho, ,,Čo keby sme si teda šli nájsť nejaký úkryt kde by sme sa zahriali?"
Počkal na reakciu Mitsurugiho a nakoniec sa vybral spať do lesa. Nakoniec ak sa chceli uchrániť pred vetrom a chladom, rozhodne bolo múdrejšie ak by miesto zostatia na okraji šli niekam dostredu.

Na Mitsuovými slovami sa len zhlboka nadýchol. To on veľmi dobre vedel, v teórii všetko veľmi dobre vedel, avšak teória nebola nič nad praxou. Nakoniec so skutočnosťou prídu aj vedomosti, no opačne je to omnoho náročnejšie. Prikývol. Vedel, že má jeho priateľ pravdu, no jeho srdce akosi stále nebolo pripravené tento fakt úplne prijať. Aj keď sa presviedčal, že mu na tom už nezáleží. ,,Hej jasné. Ale asi skôr niekedy inokedy," odpovedal mu. Napokon pred nimi ani v priestore v ktorom prechádzali až na toto miesto nebolo o ďalšom vlkovi ani vidu ani slychu. Zavládlo medzi nimi dlhšie ticho, kým obaja len tak hľadeli na padajúci sneh. Ten sa na Nicovej srsti vynímal ako krištáli na ohni, bez toho aby sa rozplynuli na paru. Možno ak by sa na seba dokázal pozrieť z diaľky, tak by uvidel, že jeho srsť v tichu bieleho snehu kričala omnoho viac ako by si bol ochotný priznať. Jednoducho zima nebola pre neho to najlepšie obdobie na lov - a nakoniec. V tomto momente ani nebolo čo loviť a asi by to bolo aj takmer nemožné. ,,Neviem. Vôbec nie. Minulý rok som skoro celú zimu strávil mimo snehu a keď som sa sem vrátil tak už sa to pomaly rozpúšťalo. Tak vôbec neviem ako povedať dokedy bude trvať zima. Snáď nie moc dlho ale nezdá sa mi, že ten sneh by nejako utíchal," zavrčal a okolo tlamy sa mu zase vytvoril oblak hustej vodnej pary. ,,Vieš o nakoniec. Ty bývaš bližšie, nechceš aby som ťa odprevadil? Ak plánuješ ísť domov teda," spýtal sa. Vedel, že on by aj domov šiel, no v t tak hustom snehu a zime si netrúfal prechádzať po voľnom priestranstve. Ešte by sa mu podarilo stratiť a potom by nevedel čo robiť.

,,Ale hej, všetci mi povedali že to príde časom. Ale nikto mi nepovedal kedy... a ako si si mohol všimnúť nie som zrovna najtrpezlivejším vlkom," povzdychol si. Okolo tlamy sa mu tvorila vodná para, ktorá v tomto počasí vyzerala akoby vydychoval akýsi dym. Nad ich hlavami zase popadával sneh a Nicos si už ani nebol úplne istý ako dlho tomu tak bude a či vôbec niekedy to sneženie prestane. Minulý rok bola zima rovnako drsná, to si pamätal - bolo to presne obdobie kedy ich ich vydra zobrala na výlet do tepla. Tak trochu si pral aby sa tomu stalo aj tento rok, to by ale musel opustiť svojho priateľa a vrátiť sa do Sarumenu. A to sa mu teraz vôbec nechcelo. Ich cesta ich zaviedla na okraj lesa v ktorom doteraz blúdili. Nicos pred sebou mohol vidieť rieku, ktorá sa kľukatila a kdesi pomedzi snehové vločky sa strácala na obzore. A ešte o niečo ďalej prechádzala neďaleko jeho lesa. Ryšavý vlk sa znovu posadil, pravda bola taká, že ani jeden z nich nemal nič lepšie na práci v takomto počasí. ,,Ah nie. Myslím, že som dosť spokojný vo svojom ryšavom kožuchu," labou si prešiel po hrudi, kde síce mal srsť bielu, no aj to bol súčasť jeho tela. ,,Mitsu som naozaj rád, že sme sa stretli."

Nicos
- hledám lásku na celý život (bez preferencie)
- chci zažít nové přátelství
- chci si užít něco zábavného

Siberia
- chci si užít něco zábavného

,,Však ja viem, urrgh," odsekol, no ihneď ako sa mu slová vypustili z tlamy vedel, že to prepískal. Nicos bol zvyknutý svoje pocity zdieľať väčšinou len so svojou sestrou, ktorá bola na jeho nálady zvyknutá. Pri niekom cudzom to ale bolo zložitejšie a on rozhodne nechcel vyzerať ako debilko. ,,Nie, prepáč, fakt," povzdychol si, ,,Len mi na tomto hrozne záležalo - a stále záleží a je to hrozne frustrujúce." Jeho tiché vrčanie mu rozvibrovalo bránicu a pohľad žltých očí mu klesol k zemi. V tento okamih sa od Mitsuho otočil a so zvesenou hlavou pokračoval v ich prechádzke, ktorú im tak nepríjemne narušil vietor a handra previazaná na krku sivého vlka. Nie, fakt na ňom vyzeral dobre.
Jeho nepríjemná nálada ale netrvala dlho a musel sa uchechtnúť. Ak bolo na Nicovi niečo dobré, bol to fakt, že sa nedokázal dlho hnevať. Ani na seba ani na niekoho iného - nakoniec predsa len žil podľa hesla, že nič nie je také zlé. Slabý nihilizmus? Možno tak trošku. ,,ja si myslím, že tvoj kožuch je presne taký aký by mal byť," kývol na neho hlavou. ,,Nakoniec bez neho by si to nebol ty a bez môjho by som to zase nebol ja," jeho slová uvádzali presne to čo všetci vedeli. Alebo si to aspoň myslel on, že to všetci vedia. ,,Sivá sa ti hodí."

Nicos sa zamračil. Zdalo sa, že všetci jeho známi už dvoch divných vlkov s ešte divnejšími menami navštívili a on bol jediný, kto tak zatiaľ neurobil. Nie žeby sa tma nechystal! To nie. Ale jeho odvaha veľmi kolísala s časom. Niekedy si myslel,. že je ten správny čas, bol plný očakávania a o pár minút neskôr... na okraji lesa sa zdalo navštívenie vlka s menom ,,Smrť" ako pomerne nedobrý nápad. ,,Grrh, moje nádeje sa stále zmenšujú," prekrútil očami. Fakt, že Mitsu ich oboch navštívil a mágiu stále nemal mu nepomáhala. Asi by sa mal zastaviť za niekým o kom vedel, že mágiu určite má. Jenna... Ale tú nevidel už roky. Sakra práca!
Mitsurugi ho ale vyviedol z miery svojou ďalšou otázkou. Z nejakeho dôvodu látka, ktorú mal okolo krku nepovolila aj keď vyzerala viac ako len labilne. Nicos odstúpil od svojho priateľa o pár krokov, aby sa na neho mohol pozrieť z väčšej diaľky. Popri tom sa zabáral do hlbokého snehu, ktorý okolo nich privial silný vietor. ,,Ale vieš čo.. aj hej!" odpovedal a chvost mu zabubnoval o snehovú pokrývku. ,,A aspoň budeme k sebe ladiť, obaja máme niečo okolo krku. Aj keď moje je také viac... iné."

Mitsu mu venoval príjemné slová, ktoré ho potešili, samozrejme. On sám si ich hovoril už pomerne dlho, no nebol si úplne istý či im ešte stále veril alebo sa všetko sunulo k smutnému koncu. Popravde nad svojou mágiou už tak často neuvažoval, ako tomu bolo kedysi - aj keď sa nedalo úplne povedať, že by svoju situáciu úplne akceptoval. Pretože... by to jednoducho nebola pravda. Čo ho ale prekvapilo bola až takmer ľahostajnosť akú Mitsurugi k danej téme prechovával. Teda, nie žeby mu nezáležalo na Nicovich pocitoch alebo by ich zosmiešňoval, to nie. Ale Nicos akoby celý svoj život predpokladal, že nie je jediným vlkom, pre koho je mágia tak dôležitou súčasťou života. Predpokladal evidentne nie príliš dobre. ,,Pri najhoršom pôjdem navštíviť Života alebo Smrť," mykol plecami smutne. Klamal by ak by povedal, že v ňom meno Smrti stále nevyvolávalo zmiešané pocity. Nahlas by to ale nepriznal, stačilo, že si z neho robila srandu sestra.
Akonáhle sa mu po návale vetra podarilo otvoriť oči, tie mu so žmurkaním padli na priateľa. ,,Huh? To len dajaká handa, počkaj," ticho si kýchol a chmatol konček látky prichutený ku krku vlka a pomaly ním zaťahal.

Nicos na jeho slová prikývol. Teraz už veľmi dobre vedel, že nie všetci vlci sú len dúha a hviezdičky. Pri podobných myšlienkach mu vždy do mysle skočí Lacrima a jej slová - aj keď mu bola jasné, že ich nemyslela úplne doslova, to samozrejme nie. No aj tak mu pri nich stále naskakovala husia koža. V rýchlosti sa uškrnul a nakoniec bol aj rád, že sa vtedy nevybral na okukovanie svoriek sám, bez Maple, ako plánoval. ,,Maple mi o mágiách svoriek rozprávala, len sme si neboli istý o všetkých. Naša svorka ovláda hmlu, ktorá je u nás v lese dosť častá. Je to hrozne super ak to dokážeš, ukazovala mi to ako šteňaťu a bolo to ... neskutočné," spokojne si povzdychol pri spomienke na statného jeleňa, ktorého pre neho urobila jeho adoptívna matka. ,,A že je ešte jedna, ktorých mágia zabezpečuje aby sa neprepadali do snehu. Alebo také niečo," mykol plecami. Bol dávno kedy sa o tomto naposledy bavili a už si nespomínal na bližšie detaily. ,,Ale ani ja som svoju ešte neobjavil a začínam sa báť, že je to nejaký blbý vtip osudu, že práve ja, čo som bol od začiatku tak mágiou fascinovaný žiadnu mať nebudem," zavrčal si popod nos a až v tomto momente sa otočil na svojho priateľa. Doteraz prechádzal v hlbokom snehu pomedzi stromami s hlavou smerovanou dopredu. Vietor sa do nich ale akosi viac opieral a on aj tak musel privrieť oči aby mu ich nenafúkal plné snehu.