Gallirea - Příspěvky uživatele

Vlk 2
Nicovi, ktorý stál neďaleko s neznámym vlkom sa mohlo zdať, že ten druhý len tak opodial stál a nerobil nič - pravda však bola taká, že druhý vlk veľmi intenzívne premýšľal ako sa mu podarí zbaviť toho prvého. Ak by sa jeden z nich na neho obzrel videl by ako ich spokojne prebodáva pohľadom a radostne si krúti chvostom akoby to robili obaja Nicosi naraz. Ani jeden z nich si poriadne nedokázal predstaviť čo sa mohlo asi udiať a len ťažko si dokázal narvať do hlavy nejaký spôsob ako problém vyriešiť. Napokon len mykol ramenani a pozrel na dvojicu, ktorá si niečo šuškala. Alebo teda minimálne jeden ryšavý vlk niečo spokojne šuškal. ,,Viete čo, vy si tu hrdličkujte a ja idem ďalej," zakričal na nich zo svojho miesta, no nejako extra sa k nim nepribližoval. Nemal napokon dôvod prečo by to robil, druhý Nicos nevyzeral byť príliš nadšený jeho prítomnosťou. Samozrejme, predsa len ako on sám. Otočil sa smerom k zlatému lesu, ktorý visel nad horizontom a spokojným klusom sa vybral do sveta s čím ten druhý nesúhlasil. ,,Počkaj a to akože kam ideš? Haló?? Stoj!" kričal po ňom, no on sa neotočil až do okamihu kým nezmizol pomedzi zlaté stromy.
Vlk 1 zostáva na mieste s Lacrimou
Vlk 2 > Ronherský potok cez Zlatavý les

Vlk 1 & 2
Obaja ryšavý vlci si to šinuli čo najďalej od Sarumenu, akoby očakávali, že sa niečo so vzrastajúcou vzdialenosťou zmení. Nicos netušil čo to má všetko znamenať a už vôbec nie, čo by mal ďalej robiť. Bol prenasledovaný svojim vlastným dvojníkom a v tomto momente si ani jeden z nich nemohol byť istý či ten druhý bol skutočne skutočný. Nicos skenoval okolie svojim pohľadom až dokým mu nespadol na vlka stojaceho na jednom z kopcov. Bingo! Tento by mu mohol povedať či sa skutočne deje to čo sa mu zdalo, že sa deje! Nezainteresované oko by mu napokon predsa len mohlo povedať aspoň o niečo viac. V rýchlosti sa pozrel na druhého vlka, no ten kopíroval jeho vlastný pohľad, na čo sa Nicos len zamračil a rozbehol hore kopcom.
,,Hej! Čau! Ahoj! Mohol by som sa ťa niečo spýtať? Môže to byť trochu divné," kričal popredu, aby vlkovi bolo jasné, že neplánuje byť nepriateľský. O svoju vlastnú srsť sa nebál, predsa len mal na práci niečo dôležitejšie. Naklonil sa k vlčici o niečo bližšie, uši držal vzadu a hlavu dole. Bez toho aby nejako extra dlho čakal na pozitívnu reakciu pokračoval priamo v tom čo mal naplánované a rovno sa spýtal. ,,Vidíš toho tam ryšavého vzadu tiež, hej? jantárové oči upieral na svoju spoločníčku, zatiaľ čo jeho kópia stála opodiaľ a sledovala ich bez väčšej reakcie. Maximálne tak s naklonenou hlavou a chvostom kmitajúcim zo strany na stranu.

Sarumen>
Vlk 1, potom aj 2
Nicos s najskôr hnal pomedzi kmeňmi stromov v Sarumenskom lese, avšak každé miesto po čase skončí a oni obaja sa vynorili na akejsi lúke. Ryšavý vlk by toto miesto poznal, samozrejme, predsa len tu raz či dvakrát bol - a to práve s Danie, s vlčicou, ktorú sa momentálne pokúšal nájsť a nejako mu to nevychádzalo. Svoj omyl si uvedomil takmer okamžite ako stromy prestali blokovať svetlo, ktoré ponúkala prázdna obloha. Srsť až priveľmi tmavá aby pasovala ku jeho sestre, avšak aj napriek tomu možno až priveľmi známa, Nicos najskôr nedokázal prísť na fakt prečo. ,,Hej stoj!" dychčal ryšavec. Vzdych naokolo neho bol ešte stále rozpálený od slnka a jemu sa len veľmi ťažko vynakladalo toľké úsilie. Snažil sa však aby mu vlk neušiel - zdalo sa však, že o to ani cudzinec nemal záujem a bez boja zastal keď si uvedomil, že mladík ho ďalej už nehánať nebude.
Až v tomto okamihu si ho mohol Nicos omnoho lepšie pozrieť. Zopárkrát musel dokonca zažmurkať aby sa uistil či ho nešáli zrak. Oči mu pochodovali po vlkovej tvári a najmä maske, ktorá sa na nej rozprestierala - takmer akoby sa pozeral na svoj vlastný obraz vo vode. Až mu po chrbtici prebehli zimomriavky. ,,Heh? Čo to má byť? Čo si zač? Stratené dvojča?" Nicos sa zarazil. Celú svoju rodinu videl naposledy keď bol ešte príliš malý na to aby za seba poriadne robil dôležité rozhodnutia, mohlo sa teda zdať, že na jedného zo svojich súrodencov zabudol. Niečo mu ale vravelo, že toto konkrétne nebude problém, ktorý by sa mohol vyriešiť až tak jednoducho. Ustarostený výraz s vráskou na čele sa nevytratil ani potom čo druhý vlk prehovor. ,,Ja som ty, ty si ja, my sme my," znela jednoduchá odpoveď, ktorá mala ale odpovedať na všetky Nicove otázky. Neodpovedala ale na vôbec nič, jedine čo sa obom ryšavý vlkom na čele vráska ešte prehĺbila. ,,A to akože čo sakra znamená?" druhý z vlkov vyprskol, absolútne nevediac ako reagovať. ,,JA som Nicos zo Sarumenu," zavrčal, no tón hlasu mu vôbec nepomohol. ,,Však to som i JA," dvaja vlci okolo seba kráčali, jeden viac nabručaný ako ten druhý. S naježenou srsťou obaja na prvý pohľad mohli vyzerať ako ryšavé obláčiky. ,,NUH-UH!" začal jeden. ,,YA-AH!" kontroval druhý.
,,Nemôžeš byť Nicos zo Sarumenu, keď som to ja. Teraz som odtiaľ prišiel!" jeden z vlkov zahlásil a netrvalo dlho aby sa druhý ozval so svojím vlastným vysvetlením, ,,Nie, to ja som tam práve teraz bol!" Obaja na seba niekoľko sekúnd ticho hľadeli. ,,Tak to teda ni-," prvý Nicos poriadne ani vetu nedokončil. Nos mal tak nepríjemne zvlnený, že sa začínal báť, že mu tak nakoniec zostane snáď do smrti. Pravda bola, že ho predsa len videl medzi stromami v Sarumene, takže aspoň v tomto neklamal. ,,Vieš čo, na mňa tieto tvoje hry neplatia," vyštekol jeden z nich. ,,Ani na mňa, mal by s nimi prestať. Priateľská rada-" obaja vlci škrípali zubami, ak mali Nicovia skutočne všetko spoločné, bolo to i slabá trpezlivosť. Obaja do seba zarývali pohľady až do okamihu keby sa nerozišli. Chvíľu rôznymi smermi, až do okamihu, kedy sa ich cesty znovu nestretli. Jeden nasledoval druhého, alebo druhý prvého?
> Pahorkatina dlhých uší cez Meandre

Premávať sa po lese bola aktivita, ktorá sa nachádzala v prvej desiatke Nicovho zoznamu ako zabiť čas. Klamal by, ak by povedal, že svoj les nemiluje. Momentálne jediný problém, ktorým mal bola sestra - nevidel ju už príliš dlho na to aby mu to bolo príjemné a najradšej by sa rovno bez premýšľania vrhol pomedzi kmene lesov a ponad vysoké steblá lúk. Pravda ale bola taká, že aj keby chcel, nemal najmenšieho tušenie kde by pri hľadaní svojej sestry mal začať a už vôbec nie ktorým smerom sa uberať. Danie vždy mala niečo naplánované, niečo aby sa zamestnala, zatiaľ čo on sa povaľoval a robil len to čo bolo úplne nutné. Tak či onak, pod vysokými smrekmi sarumenského lesa už nemal ďalej čo na práci, tak nebolo ťažké vybrať sa smerom niekam preč. A nakoniec možno bude osud k nemu zhovievavý a podarí sa mu objaviť Danie aj bez nejakej väčšej práce, ktorú by k jej hľadaniu musel vynaložiť.
Laby mu po jemnom machu prechádzali ako po obláčiku, za ten čas čo tu žil sa už naučil pohybovať po lese takmer nečujne. Alebo minimálne tak nečujne ako sa mu len dal. Venoval sa teda skôr svojmu okoliu než cestou pod labami, preto zastihnúť ryšavý kožuch prebiehajúc v neďalekom tieni nebolo až také náročné. ,,Huh?" zvolal za ryšavcom a vrhol sa pomedzi stromy. ,,Danie počkaj ma!"
> Ježší palouk cez Uhelný hvozd

Nicos ide na to! Ešte stíham

Jún 02/10 | Ohnivé jazero | Zed

Ryšavý vlk sa nudil, nie žeby nemal nič poradne na práci, no v poslednej dobe akoby nedokázal poriadne oddychovať. Akoby ho v mysli poháňal akýsi neviditeľný motor, ktorý stále potreboval nové podnety inak by začal zožierať sám seba. A keďže jeho sestra už poriadne nebola naokolo, nemal ho kto hnať k veciam , ktoré ale že skutočne nechcel robiť. Ako napríklad vynášanie plesnivých kostí z úkrytu. Pfujha! Tak sa zamestnával hovadinami a tých v tomto momente veľa nebolo. Spokojne ležal na hranici jazera a sledoval les na severovýchode, akoby očakával, že z neho napokon vylezie vlčica s ktorou sa rozprával pred niekoľkými mesiacmi. Vtedy sa stretli úplne náhodou priamo tu a aj keď sa doohodli, že sa stretnú až po lete... Kto mohol vedieť či sa nestretnú aj skôr?
Miesto bieleho kožúška sa ale objavil niekto iný - niekto koho Nicos ešte nikdy predtým nestretol. Nemohol si vĺča nevšimnúť, štrádovalo si to priamo k vode a ten fakt posielal srsť na Nicovej chrbtici priamo do vzduchu. Ešte sa nestihol ani poriadne nadýchnuť aby vĺča varoval a to už malo laby vo vzduchu a hlavu pod hladinou. Takmer sa on sám zarazil do zeme, keď sa v rýchlosti pokúšal dostať na laby. ,,Hej, použi laby! Vieš snáď plávať, nie?!" štekal po ňom. ,,Kurnik-kurnik-kurniii-" nadával, pripravený prehovoriť sa skočiť do vody keď sa bude zdať, že to vĺča nezvláda.

Nicos si nemohol pomôcť len si predstavovať ako jeho nová priateľka asi vyzerá. Nechcel sa na to pýtať, farba srsti predsa len nebola vôbec dôležitá. Avšak podľa toho čo Roland hovoril sa zdalo, že Gwen je skutočným dobrodruhom - čo znamenalo, že by si mohli v určitom ohľade rozumieť. Minimálne zo začiatku a potom sa spoločné záujmy už určite nájdu ak by obaja chceli! Však ešte bude mať príležitosť skúsiť si vlka získať. Z myšlienok ho vytiahli až ďalšie slová hnedého vlka a musel si povzdychnúť. Chrbát, ktorý doteraz držal pomerne narovnaný sa mu prepadol a on sa posadil na bok stehna. Áno, musí dobre pracovať a potom možno, možno skutočne... Nie. Pokiaľ sa to podarilo Danie, podarí sa to aj jemu! ,,Ešte si nepočul o hovoriacej vydre?" smial sa Nicos. Čo by nebol čakal, keďže vydra bola takmer najdôležitejšou súčasťou Sarumenského lesa a Sarumenskej svorky. Hneď po tej hmle, minimálne v očiach Nicosa. Hovoriaca vydra je fajn, zaujímavá a magická. Ale hmla? Je to niečo úplne iné. ,,HA! Je to ochrankyňa našej svorky a lesa. Keby si tu bol v zime, na území, zobrala nás svojou mágiou na nejaký ostrov v strede mora! Bolo to zaujímavá," uškŕňal sa a chvost mu popri tom zametal zem. ,,Žije na čistinke v strede lesa. Ja som ju stretol len raz zatiaľ, neviem úúúplne presne kde žije ale... ak by si chcel sa tam ísť rozhliadnuť."

Jún 01/10 | Ohnivé jazero | Zed

Nicos znovu sedel na hranici jazera, dostatočne ďaleko na to aby sa jeho laby cítili bezpečne, no na vankúšikoch cítil vlhkosť prostredia. Pohľad sa mu ťahal smerom na severovýchod, kde sa mal nachádzať les v ktorom mala aktívne žiť jeho nová priateľka, ktorú stretol len pred nejakým časom. Teda, minimálne on ju pokladal za svoju priateľku. Konverzácia, ktorú medzi sebou viedli bola zaujímavá a obaja si navzájom sľúbili, že sa znovu stretnú. Nicos vedel, že na to ešte nebol čas, no aj napriek tomu trochu dúfal, že sa stretnú ešte predtým ako sa dohodli. Ryšavec nikdy nejako extra nepatril k vlkom, ktorý by si dávala plané nádeje a väčšinou sa mu to vyplatilo. Neočakával od nikoho nič a bol spokojný. Nemusel sa na nikoho spoliehať s prehnanými predstavami a vždy vedel čo bolo realisticky dosiahnuteľné. Aspoň teda od vlkov, mágia rozhodne nezapadala do tejto kategórie a fungovala úplne inak. Bohužiaľ, lebo a by tomu tak bolo, všetko by bolo zase o niečo jednoduchšie a on nemusel plakať nad faktom, že sa na neho mágia úplne vy- vykašlala.

Máj 10/10 | Uholný hvozd

Nicos si to šinul dopredu ako akýsi vlak - miestami mal aj obavy, že ak by do ničoho labou zavadil, nos by sa mu preklopil späť do hlavy. Pri tej predstave sa mu takmer naježila srsť a krv v žilách nepríjemne zrýchlila. Niektoré zranenia boli nebezpečnejšie než druhé, to mladý vlk veľmi dobre vedel a čo vedel ešte lepšie bolo, že Danie aj za pomoci akejkoľvek mágie teraz ovládala, by mu v takom prípade nedokázala pomôcť. Aj keď jeho cieľ bol jasný, aby sa k nemu dostal nemohol sa najskôr doraziť. Keďže ale jedno šlo ruka v ruke s druhým, musel sa veľmi rýchlo rozhodnúť čo sa mu viac oplatí. Nakoniec, aj keď nie príliš rozhodnutý, spomalil, dávajúc pozor na miesta kam kladie laby. Jeho postup smerom k Sarumenu sa výrazne spomalil, no všetko bolo snáď lepšie ako mať narazený nos, za ktorý by sa mu sestra smiala snáď do konca života. A ešte keby mu na ňom zostala aj jazva! Už by snáď nepočúval o ničom inom.

Máj 9/10 | Uholný hvozd

Už v tomto momente skutočne premýšľal čo svojmu priateľovi povie - teda on ho minimálne za priateľa bral aj keď spolu nestrávili zase až tak veľa času ako by sa mohlo zdať. Pravda bol taká, že Nicos bral takmer všetkých, ktorý mu neboli priamo nesympatický za svojich priateľov. Niekedy stačilo prehodiť len zopár milých slov a všetko bolo jednoduchšie, na to on bol expert, alebo si to aspoň myslel. Niekedy sa skutočne hodilo mať ducha takého, že dokázal držať konverzáciu s hocikým a o čomkoľvek. Jedna z kvalít za ktorú sa mal ryšavý vlk pomerne rád, najmä potom čo vedel, že niektorí vlci mali s rozprávaním problém a chceli sa cítiť akosi zahrnutý. Ryšavý vlk pomaly pridával do kroku - chcel sa dostať späť do Sarumenu čo najrýchlejšie, aj keď nemal vôbec ako vedieť, že a či sa Star vôbec nachádza doma. A ak nie možno sa mu nakoniec podarí objaviť niekoho iného! Alebo niekoho nového koho ešte predtým nestretol. Jedna prehra mohla byť druhou výhrou, alebo také niečo, Nicos príliš nebol na filozofovanie.

Nicos mohol ďakovať všetkým Bohom a dokonca aj ich kúzelnej vydre, že sa za hlasom zavýjania skutočne nakoniec vybral. Každou ďalšou vetou, ktorú mu Roland venoval, sa v ryšavom vlkovi stále viac a viac záujmu. Takmer sa až musel držať aby po ňom rovno neskočil a nevytlačil z neho všetky odpovede na otázky, ktoré ešte ani nestihol položiť. Miesto toho sa len zahmýril na svojom mieste a zhlboka sa nadýchol. ,,Uhum- to znie super. Mať ďalšieho kamaráta vo svojom veku, mám na mysli. Akože je to cool, keď všetci nie sú taký starí, že by mi mohli byť rodičia," v očiach mu takmer žiarili hviezdičky od nadšenia. Oči mu preskočili z Rolanda na okolie, akoby očakával, že sa vlčica ukáže takmer okamžite ako na ňu prišla reč. Aspoň by si tým ušetril čas, ktorý by venoval jej hľadaniu - avšak sa zdalo, že osud mu nie je zase až tak naklonený. To však nevadilo. Nicos nemal problém ísť mu naproti. ,,Musím sa s ňou niekedy stretnúť," pokračoval, no skôr pre seba než pre Rolanda. ,,Ona tá mágia je že silnejšia čím vyššie v hierarchii si," snažil sa vysvetľovať ako najlepšie mohol. ,,Takže keď si tu krátko a nízko tak ani nemusí počúvať. Ale ja som tiež ešte nemal česť jej nič povedať osobne," posmutne si povzdychol. Ak bola jediná vec, ktorá mu vadila, bol to fakt, že ho mágia mala úplne u zádele. Sakra práca. ,,Ale! To príde. Nevzdávam sa," nadšene sa postavil na laby a konečne nechal chvost aby sa mu zakrútil tak ako to cítil. ,,Tajomstvo? Myslíš tú hovoriacu vydru?"

Čo vlk povedal ďalej skutočne upútalo Nicovu pozornosť. Uši sa mu v zamyslení ešte väčšimni narovnali a úsmev sa mu ešte väčšmi roztiahol. ,,Ty a kto ešte?" jemne naklonil hlavu na stranu a pozrel vlkovi ku tvári. Snažil sa uhádnuť čo to bolo za vlka a kto by s ním mohol prísť. Partnerka? To bola najpravdepodobnejšia odpoveď, vlk vyzeral byť dostatočne starý avšak aj na inú rodinu. Vĺčatá? Brat? Sestra, možno? On prišiel so sestrou, ich situácia ale bola úplne iná a s tou Rolandovou sa určite nedal nejako jednoducho porovnávať. ,,Jo. To určite. To by som určite zvládol," znova sa narovnal. Ako sa posadil k Rolandovi, jeho chrbát sa sklonil do príjemnej a uvoľnenej polohy, ktorá sa teraz vrátila ku kŕčovitému sedu kde sa on sám necítil pohodlne. Našťastie to ale netrvalo príliš dlho. Stačil jeden pohľad na hnedého vlka aby Nicos pochopil, že by snáď nemal ani najmenšiu šancu. Najmä po informácii, že vlk bol kedysi sám ochrancom - to znamenalo, že sa musel vedieť biť. Určite omnoho lepšie ako on. Možno by ho niekedy neskôr mohol poprosiť o tréning? Nie však dnes. ,,A už vám niekto ukázal našu mágiu? To je tiež zaujímavý zážitok," uškrnul sa na vlka. Nicos miloval rozprávať o mágii, ktorá patrila k ich svorke aj keď on sám nedokázal takmer nič. Aj keď sa snažil, zdalo sa, že mágia mala zvláštny zmysel pre humor. Neukázať sa zrovna vlkovi, ktorý by jej obetoval celý život. Ale Nicos si z toho nič nerobil, respektíve si to aspoň vravel v snahe presvedčiť sa, že je s tým v pohode. ,,Si myslí, že ste si ani nemohli lepšiu svorku vybrať," pokračoval hrdo. ,,Sarumen je proste naj vo všetkých ohľadoch. Ja som tu o rok dlhšie ako vy. Tiež som prišiel v zime ale o rok skôr."

Ryšavec sa snažil pôsobiť o niečo väčšie ako skutočne bol - avšak aj napriek tomu, že jeho telo bolo už telom dospelého vlka, ešte stále u chýbalo niekoľko rokov na nabratie mohutnosti, ktorá by ho katapultovala do jeho konečnej veľkosti. Zdalo sa však, že vlk, ktorý sa predstavil ako Roland si z neho nič nerobil, čomu sa asi ani nebolo dôvod čudovať, Nicos si to nebral osobne a možno si tak trochu klamal. ,,Si tu nový, hej?" pýtal sa v snahe prinútiť svoj chvost aby mu zotrval nečujne pri tele. Jeho špička sa i tak jemne pohybovala zo strany na stranu. ,,Tak je nakoniec dobre, že sme sa stretli teraz. Aspoň ťa nabudúce budem poznať ak by sme sa stretli niekde pri hraniciach," uškrnul sa na neho, snažiac sa pôsobiť kompetentne vo svojej práci a urobiť dobrý dojem. Či sa mu to darilo bola však otázka na niekoho iného. Nakoniec sa zosunul na zadok neďaleko vlka a pozrel smerom do lesa. Nič zaujímavé sa tam nenachádzalo, no nechcel zazerať na svojho spoločníka, ktorého srsť by si mal poriadne zapamätať. Ak by sa nesústredil, možno by si ani nezapamätal, že je hnedý - Nicos mal občas jednoducho problémy s pozornosťou a informáciami, ktoré ho nezaujímali. Ale v tomto okamihu by ho to zaujímať malo. ,,Sa ti tu páči?"

Máj 08/10 | Uholný hvozd

Ak by sa na seba v tento moment Nicos pozrel do odrazu vo vode, snáď by sa ani poriadne nespoznal. Jeho ryšavá srsť bola omnoho tmavšia a biele časti zase takmer čierne. Jeden by si mohol myslieť dokonca, že sa jedná o akéhosi ducha či démona. Nad touto predstavou vyplazil jazyk a musel sa uškrnúť. Nepochyboval o tom, že by naplašil minimálne niekoľko vĺčat, ak by nejaké vôbec objavil. On sám nemal rád ak ho niekto strašil a dokonca by sa na to veľmi hneval - no z druhej strany situácie sa jednalo o pomerne peknú zábavu. Aj keď morálne problémy na seba určite nenechali dlho čakať a nakoniec by sa aj tak len cítil zle. Najlepšie však bolo, že v predstavách nebola potreba aby sa cíti zle, keďže vlci v jeho myšlienkach v skutočností neexistovali! A to bolo niekedy asi aj lepšie. Labky sa mu zase začali hýbať smerom dopredu, avšak teraz bol smer dopredu aj smerom späť do Sarumenu. Nakoniec by predsa len mohol niekoho zavolať a preskúmavať les spoločne. A možno už bude doma aj Danie.

Máj 07/10 | Uholný hvozd

Miesto toho aby sa ďalej ubíjal vo svojich myšlienkach, žltými očami prechádzal po stromoch. Nakoniec to presne nebol jeho štýl, ľutovať rozhodnutia, ktoré prišli skôr ako dokázal vidieť celý obraz. Nicos nebol vlkom, ktorý by nebol spokojný so svojou prítomnosťou. Aj keď... mohol byť niekto skutočne spokojný s tým čo sa dialo? Filozofické debaty taktiež neboli jeho silnou stránkou, takéto veci nechával skôr na Danie, ktorej názory boli často podložené skutočnými vedomosťami než len pocitmi, ktoré v tom momente vlk mal. Okrem prachu však mohol vo vzduchu cítiť aj život. Les sa hemžil zvieratami aj keď mladý vlk poriadne nič nevidel. O prítomnosti zvierat sa nedalo pochybovať a ak Nicos zadržal dych mohol ich počuť obchádzať v podraste. Ak by chcel nepochyboval by o tom, že by si niečo ulovil. Nechcel ale, alebo si to aspoň tak hovoril. Miesto toho si sadol na zadok a nechal svet naokolo plynúť. Niekedy bolo lepšie nechať všetko len tak, hlasno sa nadýchnuť a zostať len tak sám so sebou. Len nenechať svoju myseľ chodiť v kruhoch.