Gallirea - Příspěvky uživatele

Nicos dostal to čo chcel, avšak v omnoho väčšej miere než najskôr očakával. Pred očami mu prebehli slová Mitsurugiho, ktorý bol o svojom vzťahu k deckám veľmi rozhodný. Zatiaľ čo Nicos mal na sebe ešte stále ružové okuliare. Teda, ešte stále ich na sebe zatiaľ mal, no pri tom ako rýchlo magická vydra zdúchla, začínalo mu byť jadné, že toto nebude také jednoduché ako by si prial aby to bolo. Našťastie však nebol na mýtine sám. Len niekoľko sekúnd po ňom sa sa ukázala pekne početná skupinka vlkov, aj keď nie všetci boli vo veku dospelých. Čo asi v tejto situácii nebolo práve najvhodnejšie - keďže razom mali na krku ešte jedno vlča a adolescenta. Nicos akoby zabúdal, že to ešte nebolo tak dávno kedy on sám nebol úplne dospelým, a svoje vlastné myšlienky by v tom období len nepekne vysmial. ,,Hej počkaj, nemôžeš ale len tak-" snažil sa ešte presvedčiť vydru aby nakoniec zostala, no tá nemala evidentne na to jeho vyplakávanie čás. V rýchlosti pozrel na vlčicu, ktorá sa ponúkla byť pestúnkou - aspoň prinajhoršom mohol túto zodpovednosť hodiť na ňu. To si teda Nicos aspoň sám pre seba hovoril. Už si nebol zase až tak istý, či by skutočne mohol byť tak dobrý s deťmi ako si len myslel.
Nakoniec sa pred ním zastavilo jedno z vydriatok, alebo mu teda skôr venovalo o sekundu viac pozornosti ako všetky ostatné. ,,Ahoj! Ako sa voláš? Ja som Nico-aaasss," snažil sa mu predstaviť ryšavý vlk, no prišlo mu veľmi rýchlo uvedomiť si, že toto nebude fungovať. Malá vydra sa mu zasekla zubami o chvost, len pár sekúnd po tom čo sa... zneviditelnila? To si zo mňa robí niekto srandu? Už aj malá vydra ovláda mágiu lešpie ako ja? Nestíhal si pomaly ani nadávať, predtým ako sa rozbehol za vydraťom aby sa mu nestratilo. ,,Hneď som späť!" kričal za ostatním osadenstvom akonáhle sa rozbehol smerom späť k lesu.

Sarumen >
Nicove uši boli pevne nastražené, keď s naježenou srsťou vychádzal z lesa na menšiu planinu v strede ich územia. Počul hlasy - hlasy, ktoré neboli príliš spokojné a to ho trošku vyviedlo z miery. Jeho úloha bola chrániť územie svorky a teda ak sa niečo dialo, bola by to jeho chyba, nie? A síce on sám už ich kúzelnú vydru raz stretol, nebolo to dostatočné na to aby ju ihneď spoznal. Ticho teda našľapoval, keby náhodou ... ale ihneď ako mu padli žlté oči na vydru a jej vydriatka, z hrdla sa mu vydral spokojný povzdych. ,,Jéé ahojte. Vidím, že sa nám tu osadenstvo trochu rozrástlo," s kmitajúcim chvostom sa pobral ku skupinke a sledoval ako sa mláďatká čmatolia kdesi naokolo jeho nôh, mlátia sa a hryzú si do nôh. Proste veci, ktoré mláďatá robia. Alebo také niečo. Jar sa skutočne na ich lese podpísala - v Sarumene vĺčatá, na Mýtinke vydriatka. Aký bol len on nadšený! Znamenalo to teda aj, že má teraz ich les o to viac magických ochrancov? Alebo teda bude mať?

Tenebrae >
Sarumenský les síce možno pre všetkých nevoňal nejako extra špeciálne, no pre Nicosa áno. Nie len že mohol tento les nazývať svojim domov, on jeho domovom skutočne bol. Ihneď ako sa mu podarilo prekročiť hranicu lesa, srdce mu radostne poskočilo a aj on sám pridal do kroku. Laby pri svojom kluse do stredu lesa dvíhal vysoko - vedel lepšie ako sa vyrútiť hneď pri prvom stretnutí s nejakým konárom. Spomínal si ako, ešte počas svojich šteňacích mesiacov, sa spoločne s Danie rozhodli upratať menšiu čistinku medzi stromami. Ona to vlastne ani nebola tak úplne čistinka, ako skôr len miesto medzi štyrmi stromami. V tom čase, keď ešte poriadne nevideli vyššie ako z trávy, im všetko pripadalo akési veľké. A popreťahovať popadané vetvy na jednu kopu bola úloha, ktorej sa zhostili s odhodlaním. Či mali úspech bolo otázne, pravda ale bola, že v ten večer spali obaja akoby im niekto na viečka zavesil závažia.
Na tvári mu hral úsmev, keď prechádzal neďaleko úkrytu a pohľad mu zavadil na niekoho nového - vĺča, ktoré ako sa zdalo snáď robilo jednu z prvých výprav vo svojom živote. Zajasal - teda len vo svojej mysli, momentálne nemal čas sa zastaviť a pozdraviť, no urobí tak hneď ako sa mu podarí urobiť prácu, ktorú dlho odkladal. A možno sa konečne aj dozvie či Mitsuove slová ohľadne vlčiat boli opodstatnené. Nakoniec to nemohlo byť predsa len také zlé, nie?
> Mýtina

Esíčka >
Všelijako pokrútený potok sa čoskoro premenil na rieku počas toho ako si Nicos spokojne krútil chvostom do kroku. V diaľke sa mu črtal les a aj keď ho možno poriadne nevidel, cestu domov do Sarumenu poznal už snáď ako svoje vlastné laby. Veril by dokonca, že by sa tam dokázal dostať aj úplne poslepiačky! Samozrejme niečo podobné nikdy neskúšal a ani neplánoval, no nie na všetko čo si myslíte musíte mať nejaké dôkazy. Spokojne sa uškrnul, niekedy bola skutočná cesta životom byť tak trochu delulu a všetko bolo odrazu akési jednoduchšie. Najmä ak ste sa zbytočne nezaoberali úplnými detailmi. Pff, kto mal na to čas? Nicos rozhodne nie a ani si čas neplánoval tvoriť. Mal dôležitejšie starosti, na ktoré v poslednej dobe tak trochu kašlal a keď sa vráti do Sarumenu mal by sa na ne pozrieť.
Jeho práca ho bavila, o tom žiadna, avšak v poslednej dobe ju trošku zanedbával, keďže sa necítil príliš dobre. Avšak! Stretnutie s Mitsuom mu dosť dobre pomohlo a posunulo k tomu aby sa snažil zase o niečo viac. A prečo nakoniec nie? Však ak chce Mitsuovi niečo ukázať, malo by to vyzerať reprezentatívne.
> Sarumenský les

Hadí ocas >
Klamal by ak by povedal, že si na cestovanie osamote zvykol. Hlava ho stále ťahala k tomu aby niečo rozprával, no čo bolo pointov ak mu nemal kto odpovedať? A nie, ešte nebol tak ďaleko aby odpovedal sám sebe. Aj keď možno to bola len otázka času! Čo on vedel? Sestra by mu určite dokázala vyhodiť veľmi pekne na oči, aj keď ona to dokázala pri čomkoľvek. Stále ale vlk nedokázal pochopiť kam sa ryšavá vlčica podela a čo s ňou bolo. V rýchlosti vyhnal tieto myšlienky z hlavy, Danie sa dokázala o seba veľmi pekne postarať a s mágiou, ktorú si vydupala už ani nevedel u koho o ňu strach nemal. O koho mal strach bol on, čo bude robiť bez nej. Napokon ale len mykol plecami. Nemal moc na výber ako sa naučiť žiť svoj život sám, prípadne s nejakými kamarátmi. A keď už myslel na priateľov, možno by sa mohol poohliadnuť aj po Nickolasovi alebo Starovi.
Pridal teda spokojne do kroku, snažiac sa vyhýbať veľkým kalužiam vody, čo ešte zostali naokolo brehov drobnej riečky. Dobre vedel kam mal namierené a ako sa tam dostane. Teraz keď voda opadla jeho cesta bola voľná a on sa nemusel báť, že na neho z vody vyskočí nejaký sumec. Aj keď... to si jeden snáď nemohol byť istý skoro nikdy.
> Tenebrae

Ryšavá srsť sa mu lepila na telo a on sa cítil ak zmoknuté kura. nie žeby tak aj nevyzeral, našťastie sa však na seba nemusel pozerať. A v tomto momente bol aj rád, že jeho spoločnosť bola značne obmedzená na polomŕtve ryby v malých jazierkach zostatých po potope. Laby mu stále čľapkali po masách bahna a on sa snažil nejako nekrčiť nos - aspoň nemusel plávať, to bola jediná výhoda. Popravde ani nevedel, či by plávania bol vôbec schopný. Odkedy bol malým vĺčaťom sa k tejto činnosti nevrátil. Hlboká voda ho desila viac ako bol ochotný priznať a jediný kto o jeho probléme zatiaľ vedel bola Danie. Nakoniec možno bol aj rád, že sa táto informácia nejako po vlkoch neťahala. A predsa na nej potstivo pracoval! Pomaly ale pracoval. Ako sa vraví, každý krok je dobrý nech je akokoľvek malý. Hlavne nestáť na mieste.
Myšlienky mu v rýchlosti zacestovali späť k Mitsuovi. ,,Snáď sa aspoň jemu podarilo dostať domov v bezpečí predtým ako sa roztrhlo toto peklo. Ticho prekrútil očami a čľapkal sa ďalej smerom, ktorý vedel, že ho dostane priamo do Sarumenu, do bezpečia a najmä dúfal, že jeho les bude po tak silných dažďoch v poriadku.
> Esíčka

Náraz o ľad cítil takmer až v čeľustiach. Toto nebola zrovna časť lovu rýb, ktoré mal rád. Teda, asi nemal rád ani jednu časť, no veľmi rád sa predvádzal a rozhodne by si nenechal ujsť urobiť dojem na Mitsua. Ako by potom mohol ísť domov a pokojne spať? O pár krokov ustúpil dozadu aby uvoľnil miesto svojmu spoločníkovi, no nejako im to nepomohlo. Sivý vlk sa ho snažil napodobniť, pravda, urobil všetko presne tak ako mu ryšavec hovoril. No nejako... sa ľad ani nepohol. Ani trochu nepopukal a dokonca ani nezakvílil v snahe upozorniť ich, že čoskoro praskne pod ich labami. ,,No.. asi bola moc veľká zima a ... tu je málo vody, tak to zmrzlo viac ako na jazere kde som bola predtým," zamýšľal sa nad dôvodom ich neúspechu. Napokon sa s povzdychom posadil. Toto skutočne nevyšlo. ,,Inak ale, premýšľal som. Že by asi nebolo dobrý nápad priviesť niekoho cudzieho priamo k nám do svorky," pozrel na kamaráta svojimi žltými očami. ,,Čo keby sme sa dohodli, že sa stretneme niekde tu na tomto potoku keď povolí všetok ten sneh? A ja to dovtedy vybavím."

,,Moja sestra je tu tiež. U nás vo svorke, ale už som ju nejaké mesiace nevidel. Stala sa z nej liečiteľka a teraz sa cíti hrozne dôležito," odvetil v rýchlosti. On sám mal už vo svorke prácu čo bolo rozhodne chvályhodné, tak veľmi dôležito ako jeho sestra sa ale rozhodne necítil. Alebo ak áno, rozhodne sa to nehodlal si priznať. Minimálne nie teraz. ,,Zostatok zostal tam kde bol, mal by som sa im niekedy ísť ukázať, ale nejako ma to tam až tak neťahá," mykol ramenami a povzdychol si. Klamal by ak by povedal, že mali medzi sebou v rodine nejaký extra dobrý vzťah. Chvost mu spokojne kmital zo strany na stranu, keď ho Mitu vychvaľoval. Mal to rád, nebude klamať. Napokon dorazil ku kusu ľadu, ktorý vôbec nevyzeral nijako špeciálne v porovnaní s inými časťami ľadovej rieky. ,,Prvý krok je postaviť sa pevne na laby," začal vysvetľovať. Postavil sa sivému vlkovi čelom a laby roztiahol do obdĺžnikovej pózy tak aby mu zadné nohy poriadne podopierali telo. Nebolo možné aby sa mu v tomto momente podrazili laby a narazil si nos. Teda možné to bolo, ale - radšej nie. ,,Pripravený?" uškrnul sa na neho. ,,Keď si si istý, že to to správne miesto, jednoducho sa odrazíš a prednými labami vrazíš do ľadu!" pokračoval a rovno mu to aj predviedol. Ako taká líška, ktorá skáče do snehu.

Nicos sa snažil kráčať tak ako doteraz - teda predtým ako samu podarilo zošmyknúť úplne dolu k hladine vody. Až v tomto momente si uvedomil aké veľké šťastie mal, že sa pod ním ľad nepreboril. Aj keď pri tak ostrej zime mohol mať ľad pod ich labami aj niekoľko desiatok centimetrov. A pokiaľ nepukal, nemal sa ani jeden z nich čoho sa báť. ,,Uplávať? V takomto počasí?" smial sa nad jeho otázkou, avšak načrtala sa aj ďalšia. Veril Nicos skutočne že všetka voda bola zamrznutá? Ak kde zmizol jeho strach? Či ten v skutočnosti exitoval len vtedy keď blízkosť vodnej hladiny nebola prekazená hrubou zábranou? Nakoniec to ale bolo jedno. ,,Heh, ale áno. Minulý rok sme so sestrou tiež takto po jazerách behali a našli jednu rybu primrznutú," obzrel sa na Mitsua a popri tom mu podkĺzla jedna z predných nôh. Rýchlo sa teda otočí a snaží sa tváriť že sa nič nestalo, že to bolo zamýšľané. Čo samozrejme Mitsua rozhodne neprekabáti, no to bolo už o niečom inom. ,,Ale dostať sa k nemu cez vrstvu ľadu bol fakt boj. Som prekvapený, že som si vtedy nerozštiepil kosť v predných labách, keď sme sa pokúšali preraziť tú prekážku.." pokračoval, no teraz s pohľadom upretým dopredu. ,,Popravde som ale väčším fanúšikom zajacov ako rýb, nebudem klamať."

Nejako sa mu nakoniec s pomocou niektorého z Bohov (alebo možno len obyčajným šťastím) podarilo zastaviť bez toho aby sa rozpleštil ako nejaká žaba. Akože klamal by ak by povedal že si svoj život dokázal predstviť ako akýsi kožuch na kôre stromu. Srdce mu bubnovalo o hrudnú kosť aj keď už pevne zase stál na rovnej zemi.. teda nie zemi, ale na ľade. ,,Ja ti niekedy fakt nerozumiem," pokrútil hlavou neveriacky, no na tvári mu hral úsmev. Sledoval ako sa k nemu Mitsu prediera a bojuje o holý život. Metaforicky, samozrejme. Ušil si na seba dobrú dieru a teraz musel trpeť následky! Jediné na čom ryšavcovi záležalo aby napokon neskončil narazení na ňom. ,,Fajn! to znie ako výborný nápad Mitsu, som veľmi rád, že si s ním prišiel," uškŕňal sa na spoločníka a pomerne rýchlo sa mu podairlo aj chytiť vedenia. Pravda bola taká, že asi nemal omnoho väčšiu predstavu kam majú namiereneé, no to mu neplánoval hovoriť! ,,Za mnou teda, ide sa na výlet po zamrznutom potoku!" žmurkol. ,,Možno nájdeme nejakého zamrznutého kapra, toho loviť nebudeme musieť."

Zarastený les >
Nicos nechal sivého vlka kráčať pred sebou, zatiaľ čo on niekoľko sekúnd sledoval ako sa mu pred nosom vytvára para. Mal to rád, vždy v nich videl akési obrazce, ako keď bol mláďa a nedokázal sa pozerať na nočné tiene lebo v nich vždy videl rôzne monštrá. Mitsurugi mu ale nedával nejaký čas na premýšľanie nad nesmrteľnosťou chrústa - ponáhľal sa, akoby skutočne veril, že sa im podarí niečo chytiť. Akože, Nicos bol často pomerne delulu vo svojej životnej situácii, no klamal by ak by povedal, že sa im niečo podarí vôbec nájsť. Nevadilo mu to nakoniec, v žalúdok mu ešte úplne neskrúcalo, bol ale rád, že má aspoň možnosť s Mitsum stráviť o niečo viac času.
Nicove laby boli pomerne pevné a veril si na nich. Nie žeby sa po ľade pohyboval nejako často, to nie, no pred svojim spoločníkom sa neplánoval natiahnuť rozkročnožky ako nejaká vačica. Snažil sa držať hlavu vysoko a pazúre držať napnuté, no veľmi rýchlo si uvedomil, že Mutsu asi tiež nemá príliš čas na to aby sa okukovali. Nicos videl maximálne tak sivo-fialový chvost pred svojim nosom a to bolo asi aj všetko na čo sa dokázal sústrediť. ,,Si vôbec neviem predstaviť v tomto loviť Mitsu," smial sa, keď jemu samotnému podšmykla laba, no dokázal sa vyrovnať bez toho aby si narazil tmavý nos.
,,Kam si nás to zobral kamo?" zhrozil sa nad miestom takmer okamžite ako mu do očí udrelo kam sa trepú. Mitsu skutočne chcel schádzať dolu svahom keď bol sneh pokrytý ľadovou škrupinou? Nicos sa už po pár krokoch dolu svahom ani poriadne nepokúšal zastaviť, vrhol sa rovno dolu dúfajúc, že sa nerozbije o prvý vyšší kameň, ktorý samu objaví v ceste. ,,Ak umriem budem ťa strašiť!" varoval priateľa s krikom a chvostom mixujúcim sa vo vzduchu ako kormidlo. Laby sa mu pod telom kĺzali a pazúre akoby mu ani nepomáhali. Jeho osud bol medzi nebom a zemou!

Mitsurugi nakoniec vycúval pomerne rýchlo, čo zase nebolo až také velké prekvapenie. Síce najskôr nechcel, no napokon sa mu určite zachcelo jedla. Áno, určite to bude o jedle, o čom inom by to bolo? Ryšavý vlk sa napokon zamrvil, prevalil na chrbát a teatrálne sa natiahol predtým ako sa mu konečne podarilo natiahnuť na laby. Zazubil sa na sivého a vykročil za ním. Bol rád, že sa Mitsu vybral smerom k Sarumenu, aj keď vedel, že ku svorke možno nakoniec spolu nedôjdu, no vždy lepšie ako sa snažiť preliezť cez hory smerom kde býval jeho spoločník. ,,Niečo nájdeme neboj sa," pošťuchol ho nosom do ramena a spokojne poskakoval po vysokom snehu. Už um vietor aspoň nevial prašan priamo do tváre ako tomu naposledy čo vytiahli nos spod snehovej nádielky. ,,To znie ako plán, ešte ho ale aj dokončiť. Alebo aspoň začať," smial sa. Pláň pred ich labami vyzerala ako vyrezaná z obrázka. Ak by teda aspoň jeden z nich vedel, čo to obrázok je. Na zľadovatenej vrstve snehu bolo takmer vidieť odraz oblakov. ,,Som zvedavý kto si prv prerazí držku. Toto bude ešte zábava."
> Hadí chvost

Čakať kým sa sneh roztopí bol možno dobrý plán ale na druhú stranu, ako už obaja spomínali, ani jeden z nich nemal najmenšieho tušenia kedy to tak bude. A byť seknutý mesiac niekde v lese? Bez jedla? No akože ďakujem krásne. Nicos sa zahľadel na oblohu, aj keď z miesta kde ležali toho príliš veľa ani vidieť nemohli, nad ich hlavami zaberali všetok priestor priestranné konáre a ich výhľad sa musel uspokojiť so zopár malými útržkami oblohy. Aj keď sa zdalo, že počasie sa aspoň trochu upravilo. ,,Dajme tomu ešte zopár hodín a potom sa znovu pôjdeme pozrieť k hranici lesu. Lebo zase nemôžeme tu zostať mesiac bez jedla," povedal, no spokojne si odfúkol akonáhle si položil hlavu späť na laby neďaleko Mitsua. Ten zase príliš analyzoval ich nový ,,úkryt" a akosi sa zdal byť nervóznejší než u neho bolo zvykom. Pravda bola taká, že Nicos nemal tušenia čo je za problém, neuvedomujúc si, že niektoré veci mu jednoducho nedochádzali. ,,Nie však v pohode, len zostaň ležať. Aspoň nám nebude tak zima keď na seba budeme dýchať," odpovedal mu na obavy a zamrvil sa na svojom mieste. Viečka mu síce klesli, no dych mal stále dostatočne plytký na to aby sivý vlk pozoroval, že nespí. Ryšavec sa cítil bezpečne, nebál sa teda pri priateľovi ani zavrieť oči. ,,Kam by si chodil, zostaň pekne tu, aspoň keď sme sa už konečne stretli. Nakoniec sa aj tak rozídeme, ale ešte nie je ten čas."

Bolo príjemné počuť, že jeho dobrá nálada sa dostávala aj k iným vlkom. Napokon to bol asi aj cieľ, aj keď to nikdy nebolo úplne vedomé rozhodnutie. Samozrejme, že mu to robilo radosť, ako by aj nie. Bol rád, keď bol jeho priateľ rád, najmä po tom čo mu teraz vysypal ako sa cítil doma. Nicos mal stále zmiešané pocity o Mitsuovom živote, no nebol v žiadnej pozícii aby mu mohol do toho kecať. Možno o pár rokov a možno nikdy. Kto vie. ,,Už by som aj niečo zjedol," priznal sa ryšavý vlk a znovu sa narovnal, akoby očakával, že mu do očí rovno padne nejaká srnka alebo posledný zajac. Toľko šťastia ale ani zďaleka nemal. ,,Možno by sme na nejakej planine našli zatúlanú alebo chorú srnu, čo ty na to?" jemne naklonil hlavu na stranu, ,,Stojí to za pokus?"
Nad jeho ďalšou otázkou ale na pár sekúnd zastal. Nebol si úplne istý čo tm Mitsu myslel. ,,Huh nie?" naklonil hlavu na stranu. ,, Nie som chorý a ani ty nevyzeráš nejako choro, či?"

Nicos sa ďalej mračil ako mráčik na oblohe, no jeho pohľad sa už jeho sivého spoločníka vôbec nedotýkal. Podľa toho čo od neho počul, jeho život bol pomerne smutný - alebo minimálne podľa štandardov ryšavého vlka. Veľmi sa snažil aby sa nepokúšal napraviť život niekoho kto ho o to nežiadal a tak. ,,Keď si spokojný teda, tak som rád s tebou," povedal, no jeho srdce kričalo niečo úplne iné. Nicos chcel aby bol Mitsu zo svojho života nadšený a nie len akceptoval svoju pozíciu do ktorej sa mu podarilo dostať. S ohrnutým nosom zabodával pohľad do snehovej cestičky ktorou na toto miesto prišli zatiaľ čo bol ukrytý vo svojej hlave. Nie Nicos, prestaň. Nie je to tvoja starosť, okay? Uvedom sa. ,,Jasné, ja to chápem," zložil si hlavu na predné laby. Aj tak to bolo stále tak trochu smutné. Ale čo bolo teraz neznamenalo, že sa nemohlo zmeniť! Nič nie je tesané do skaly samozrejme. ,,Ale vieš. Keby náhodou," uškrnul sa na neho zospodu a žmurkol.