Příspěvky uživatele

< návrat zpět

September | 3 | Sesi
Nisoc sa držal obďaleč a neušlo mu ako neznámou trhlo takmer okamžite keď prehovoril. Zostal teda stáť kde stál doteraz aby jej dal priestor. Jemu samotnému vôbec nevadili ,,malé rozhovory" o ničom, no zdalo sa, že jeho spoločníčka nie je úplne v pohode. Aj keď bolo veľmi jednoduché predpokladať, že práve jeho prítomnosť bola problém a nie téma na rozhovor. Napokon sa posadil a nechal pohľad putovať po okolí, aby s vlčica necítila ešte horšie, že na ňu pozerá. ,,Hej to hej, ale to bahno všade je hrozné," posťažoval sa. Jeho predné laby, ktoré za normálnych okolností bývajú biele sa momentálne skveli až po členky hnedou farbou. A nie nejakou príjemnou hnedou. ,,A všetko sa šmýka, urgh," pokračoval v jemnom nadávaní a popri tom sledoval reakciu. Popravde sa nikde neponáhľal a spoločnosť v tomto momente by bol celkom dobrý nápad. Ak mu vyslovene nepovie aby odišiel, asi ešte chvíľu pobudne.

September | 2 | Sesi
Nicos pokračoval vo svojej rozcvičke a snažil sa strážiť si dych. Počítal si nádychy a kroky, takto vedel, že sa nebude musieť sústrediť na niečo iné a dosť rýchlo sa mu podarí strčiť myšlienky ktoré mal kdesi do zabudnutia. Niekde popri jeho hlbokých nádychoch a dlhých krokoch sa spomedzi stromov vynorila vlčica. Nicos si nebol istý odkiaľ presne prišla a ani ako dlho tam bola - všimol si ju až v momente keď už stála kdesi pri vode. Spomalil a snažil sa príliš nezízať, nebolo mu však jasné ako dobre sa mu to podarilo.
Nebola ryšavá, farba jej srsti bola prvá vec, ktorú si všimol. Nejednalo sa o Daniel, dobre.. aj tak nepredpokladal, že ju zase stretne. (Fakt, že jeho srdce trochu poskočilo, keď v zornom poli zaznamenal pohyb sa snažil prehliadnuť.) Ďalej pokračoval takmer krokom a už ani svoj dych poriadne nepočítal. Nestalo by za skúšku prihovoriť sa? Nicos mal rád vlkov a najmä možnosť získať nových kamarátov. Zostal stáť opodiaľ, kdesi ďalej od vody. ,,Ahoj!" pozdravil sa s tlmeným nadšením. ,,Nie je fajn, že už prestalo pršať?"

September || 1 || Sesi
Nicos bral svoje časté výlety k jazerám ako akúsi terapiu - navyše s terajším dažďom to malo ešte o niečo vyššiu účinnosť. Ticho sedel na brehu, nechal sa opršiavať a sledoval vlnky na hladine. Nudil sa, neklamal byť ak by to povedal nahlas. Začínala sa jeseň a nepríjemné myšlienky sa na neho tak trochu lepili aj keď im ešte stále pomerne jednoducho odolával. Ešte stále bolo dosť jednoduché veriť, že sa Danie znovu vráti a on ju nájde vypratávať úkryt ich svorky. Ale na jar... jar bude problémom budúceho Nicosa. Zatiaľ nie je dôvod byť vyplašený, zatiaľ je všetko okay a strach z vody pomaly taktiež pláva preč. ešte snáď niekoľko mesiacov snaženia a potom už nebude žiaden problém a on bude mať pokoj! Aj keď, môže sa niekto úplne zbaviť strachu, ktorý ste mali od úplného detstva? Aj tak na vás bude kdesi v hlave čakať aby sa znovu prebrala k životu.
Nicos sa striasol a postavil na laby. Nie, sychravá a upršaná jeseň na neho nemala vôbec dobrý vplyv. Ale že vôbec. Pomalým poklusom sa teda radšej vybral rozprúdiť si krv a prebehnúť sa okolo jazere pri ktorom sedel. Možno tak sa mu podarí zase nájsť nejaké iné myšlienky. To by bolo fajn.

Neznámi nevyzeral príliš dobre a Nicos tak trochu panikáril. Snažil sa to zakryť, no reč jeho teľa neklamala - on sám nemal príliš veľa skúseností so skrývaním toho čo cítil. Ako to už býva, doteraz to nikdy nepotreboval. Zorničky mal roztiahnuté a predné laby mu nepokojne poskakovali po podupanej tráve zatiaľ čo chvost držal medzi zadnými nohami. Vlk sa nakoniec trochu pohol a napokon dokonca zareagoval na jeho slová. ,,HEJ!" vykríkol Nicos a uskočil, keď sa bledý vlk pohol na jeho uváženie až príliš rýchlo a najmä až príliš v jeho smere. Ryšavcova srsť sa naježila aby vyzeral väčší a neznámi sa na neho nepokúsil. To ale bolo nakoniec úplne jedno, keďže ten ťažko vôbec otvoril oči. Ešte, že si nemal prehnanú reakciu Nicos, jediné šťastie, zanadával si a imaginárne prevrátil očami. Niekedy by si celkom rád nakopal.
,,Dobre, dobre. Žiadna voda, chápem," pritakal vlkovi nakoniec. Nemal žiaden dôvod rozrušovať ho ešte viac ako bol. On sám si sadol na zadok a rozhliadol sa. Nikto s k nim nepribližoval a nikto ani neznámeho vlka nehľadal. Zapeklité. ,,Vieš čo, moja sestra by ti vedela pomôcť. Ale momentálne tu nie je.. Vlastne neviem kde je teraz, ale to je asi jedno, uhm," začal kvákať aby medzi nimi aspoň nebolo ticho. Nebol si istý, či ho vlk vôbec rozumel alebo koľko z jeho slov sa k nemu dostalo. Nakoniec to asi ani nebolo príliš dôležité. ,,Kým ti je blbo, môžem tu s tebou zostať. Aby ťa niekto nenapadol, alebo tak," povzdychol si. Síce sa chcel pobrať na ďalšie miesto vo svojom hľadaní Mitsua, ale nemal žalúdok ani svedomie na to, aby nechal bezbranného vlka len tak ... v daždi a kdesi medzi kríkmi.

Nicovi spadla na nos prvá dažďová kvapka. Vtedy vedel, že to s počasím pôjde už len dolu vodou a leto to mala definitívne za sebou. Nejako extra mu to nevadilo ale, ryšavý vlk nemal problém s takmer žiadnym počasím - vlastne, Nicos nemal problém takmer s úplne ničím. Svoju náturu popravde pokladal sa jednu zo svojich najlepších kvalít. A rozhodne ju neplánoval pomenovať mampicizmus, aj keby to bolo viac menej presné. Švihol uchom aby z neho dostal kvapku, ktorá ho neposlušne svrbela na uchu. To bol presne aj moment kedy zachytil pohyb bieleho vlka neďaleko seba. Nie žeby o ňom úplne nevedel aj predtým, ale tak trochu jeho prítomnosť ignoroval. Nebol to vlk, ktorého hľadal a tak možno aj trochu dúfal, že sa len obídu a Nicos bude môcť ďalej len tak predstierať, že na niekoho čaká. (Aj keď to nebola pravda, pretože nemal najmenšieho tušenia kde by mal Mitsua hľadať.) Vtedy bol príliš nadšený faktom, že sa vôbec stretli, že si nestihol zapamätať kde presne bola uložená jeho svorka. A teraz by sa za to najradšej nakopal do svojho chlpatého zadku.
Vlkom to ale švihlo o zem a to bolo omnoho ťažšie ignorovať. Nicos ihneď vyskočil na nohy a otočil sa priamo k vlkovi, ktorý vyzeral akoby vyfľusol dušu. ,,Si ok? Nevyzeráš ok ale. Chceš vodu? Hej, vodu by som ti mohol priniesť," ryšavý vlk jemne panikáril počas toho ako sa obzeral naokolo seba či neuvidí kohokoľvek kto by mu mohol akokoľvek pomôcť. Nevidel nikoho. Danie by vedela čo robiť, mysli ako Danie. Táto myšlienka ale vôbec nepomohla, keďže Nicos a Danie boli úplne odlišné osoby a vlk ani len nedokázal hádať, čo sa v hlave jeho sestry dialo. Neznámi vlk ale nebol od krvi, čo bolo veľké pozitívum.

Kierb >
Nicos sa otočil smerom od rieky ihneď ako na jej okraji objavil niečo zaujímavé. Otočil sa smerom k vresom, ktoré aj na konci leta vyzerali ešte viac ako len živo. Ryšavý vlk nebol nejako zameraný na kvety, síce na pohľad vyzerali pekne, no to bolo asi všetko čo pre neho znamenali. A hlavne ak nemal cieľ kam sa chce dostať, bolo mu jedno kam sa posúva. Jediné čo mal bolo aký-taký prehľad čo kde sa naposledy stretli. Bolo to kdesi v lese a keď šiel späť k Sarumenu, šiel potom popri rieke. No toto miesto sa ani len neblížilo. Nespokojne si zavrčal popod nos a posadil sa medzi kvety. Merali mu kdesi okolo ramien, jeho hlava dostatočne vysoko nad nimi aby mal široký rozhľad naokolo seba. Nechcel predsa len niečo prehliadnuť. Hlboko sa nadýchol aby dostal do nosa všetky pachy, ktoré mohol, no nijako mu to nepomohlo, len čo je pravda.

Sarumen cez Tenebrae >
Srsť na jeho chrbte stále ako vojaci na stráži. Vlk prechádzal okolo rieky snažiac sa byť dostatočne ďaleko na to aby ho voda nezožrala. Vo svojom veku si už veľmi pekne uvedomoval, že jeho strach je viac ako len iracionálny. Ešte nemal ale čas a ani chuť na to aby ho zmenil alebo úplne odstránil. Možno neskôr by sa skutočne hodilo aby sa vydal trochu posunúť ďalej svoj vlastný charakter ale pravda bola tká, že to v najbližšej dobe skutočne nehrozilo. Momentálne mal na svojom tanieri o dosť viac akoby si želala a jeho život už dávno nebol tak bezstarostný ako predtým. Síce niektoré povahové črty mu ešte stále zostali, už ani jeho roztekanosť nebola taká výrazná ako napríklad rok dozadu. Na čo bol popravde celkom hrdý - pomaly ale isto robil progress a veril, že ak by ho teraz videla jeho sestra, tak by bola na neho hrdá taktiež.
> Vresovisko

Kopretinová >
Nicos sa prešmykoval po území svorky. Vedel, že sa niekde v lese nachádza niekoľko vlkov - počul ch pomedzi stromy, naschvál nastražujúc uši aby sa uistil, že v lese nie je žiaden problém. A ani nebol. Ryšavý vlk teda prechádzal neďaleko hraníc, rýchlo kontrolujúc ako sú na tom ich značky. V mysl si rýchlo zapísal, že keď a vráti má sa na ne pozrieť o niečo presnejšie a možno ich rovno aj obnoviť. Zatiaľ ale chcel pozrieť či sa mu podarí stretnúť jedného konkrétneho vlka kdesi za hranicami svorky. Nicos nevedel kde presne by ho mohol nájsť, no odkedy sa prvý raz v zime stretli, vlk nad nim nemohol prestať premýšľať. Teda, nie žeby skutočne nemohol, skôr si na neho len každú chvíľu spomenul a premýšľal aké by to asi bolo, ak by teraz boli spolu. Škoda len, že Mitsu nemal záujem ísť do inej svorky a nič podobné neprichádzalo do úvahy ani u Nicosa. Musel ale nájsť nejaký spôsob ako by to mohlo ďalej fungovať bez toho aby nezanedbával svoju prácu. Ešte raz všetko skontroluje a potom sa už tomu bude venovať. Vážne! Čestné skautské!
> Kierb cez Tenebrae

Rozvaľovať sa na lúke bola jedna z jeho obľúbených aktivít. Predčiť ju mohlo už len vyvaľovanie sa pod stromami v Sarumenskom lese, ktoré mal tak veľmi rád. Už si zvykol na vôňu ihličia a akosi ho aj upokovala. Keď ju cítil vo svojom nose, cítil sa akoby bol zas a znovu doma. Samozrejme, Sarumen bol predsa len jeho domovom, na to sa nedalo zabúdať, že áno. Už si pomaly ani nespomenul na starý domov a už ho dokonca za domov ani nebral. Už veľmi dlho popravde.
Spokojne sa natiahol, rýchlym pohybom zo seba oprášil všetko čo sa mu nachytalo na srsť a vybral sa smerom domov. Vlk, ktorého stretol sa dlho nezdržala tak sa nad ním nemusel Nicos príliš zamýšľať. Popravde na neho už aj zabudol a tak pridal do kroku aby sa pozrel čo sa deje v lese. Mal by sa tam zase ukázať, možno stráviť j nejaký čas s ostatnými - to bol nakoniec presne na čo svorky boli nie? Povzdychol si. Akosi to v poslednej dobe nebolo ono, necítil sa vo svojej koži po tom čo sa sestra neukázala na území už nejaký čas. Ak ale nechce pokaziť celý svoj život hlúpym pofľakovaním sa, mal by sa vzchopiť.
> Sarumen

Nicos sa snažil pôsobiť nejako reprezentatívnejšie, čo u neho nikdy nebolo príliš bežné. Niekedy mal dojem akoby ani poriadne nedospel ale ... možno na to bolo už tak trochu neskoro. Ryšavý vlk mal o niečo viac seba poznania ako by možno bolo vhodné. Prestúpil z nohy na nohu a škrnul sa. ,,Vôbec nie, popravde som sa celkom nudil, takže trošku rozptýlenia nebude na škodu," nechal sa počuť. Vlka ale celkom zaujímal jeho ,,náhrdelník", na ktorý bol Nicos pomerne hrdý. Vypol hruď ešte viac ako ju mal doteraz. ,,Som ich našiel u nás v lese, museli patriť statnému jeleňovi, čo ty na to?" hrdil sa spokojne a neubránil sa tomu aby urobil malý tanček prednými labami, ak to niekedy robieval. ,,A akože, je to dekorácia ale celkom sú užitočné aj pri boji. Teda, ešte som príliš nebojoval, skoro vôbec, ale rozhodne by mohli byť užitočné ako si to predstavujem," pokračoval. ,,A tvoja srsť. Je zaujímavá. To je od jedného z tých Bohov o ktorých všetci rozprávajú?"

Bolo ťažké predpokladať, že sa mu na mieste ako bolo toto nebudú zatvárať oči. A nakoniec to predsa len aj bola pravda. Ešte zo začiatku, niekoľko desiatok minút dokázal držať svoju pozornosť ostrú, no po čase ho začala opúšťať aon miesto na horizont začal hľadieť naokolo seba. Okvetné lístky kvetov pohybujúce sa vo vánku boli omnoho zaujímavejšie ako nehybný horizont a dokonca aj včelí lietajúce naokolo jeho uši boli dostatočne zaujímavé na to aby zabudol čo vlastne robil. Jeho pozornosť nikdy nebola najlepšia, síce sa za posledné roky dosť zlepšila, no stále sa dalo cítiť, že Nicos mal problémy. Nie žeby ho za to niekto karhal, to nie. No už aj sám dokázal porovnať že niečo nie je tak úplne v pohode. Najmä ak si ako svoj protiklad zobral Danie.
Vlka, ktory sa k nemu blížil si všimol dostatočne skoro. Záril do neho svoje jantárové oči a s káblami stoćenými pod telom na neho niekoľko sekúnd pozeral. Jeho srsť bola tmavá s modrými flakmi - Nicos si už dávno zvykol, že také kombinácie aj keď neboli časté, boli normálne. Aby na svoju prítomnosť upozornil, postavil sa na laby, keď bol od neho vlk niekoľko desiatok metrov, aby ho nenaplšil. Aspoň nie nejako príliš. ,,Hej!" pozdravil spokojne. ,,Hľadáš niečo?"

Mýtina >
Nicos presne vedel kde sa mu podarilo prekročiť hranice jeho svorky a smeroval mimo územia. Nemal presne určené kam sa chce dostať a tým pádom sa ani neponáhľal. Svorka bola plná pachov, ktoré nepoznal, no to bola len a len jeho chyba, na čo nebol príliš hrdý, samozrejme. Lúka v tomto čase roka bola skutočne nádherná, kvety žiarili na rannom slnku a ich biela farba razom nebola len úplne biela - stačilo sa len trošku skloniť a priblížiť svoju tvár k ich okvetným lístkom. Netrvalo dlho a už ležal medzi nimi s hlavou na predných labách. Sledoval planinu smerom od jeho lesa aby odhalil kohokoľvek kto by s chcel priblížiť k hraniciam. Takto by sa k nemu mohol pridať ešte skôr ako by vstúpil do lesa, čo by znamenalo, že by i plnil svoju prácu presne tak ako vždy mal! A tak to malo byť, nie?

Nicos už nemusel hádať prečo Mitsurugi nemal rád mláďatá. Ryšavý vlk síce nemal tú česť s vĺčatami ale s vydrami - no nebo to nakoniec presne to isté? Mláďatá ako mláďatá errgh. Ale nabudúce keď uvidím Mitsua, budem mu musieť uznať. Otriasol sa, aby zo seba dostal aj posledné zvyšky frustrácie, ktoré ho sužovali a mohol svoj zážitok hodiť za hlavu. Našťastie sa toto všetko udialo na území jeho svorky a teda sa cítil veľmi bezpečne. A najmä, nech sa stalo vydrám čokoľvek, vedel, že aj oni boli viac ako len v bezpečí. A ich mamka si ich tu veľmi jednoducho nájde, keď ich bude potrebovať.
Spokojne sa teda vybral smerom do Sarumenu, už to bol pomerne dlhý čas odkedy sa dlhšie premával okolo nory a popravde si nebol príliš istý, koľko vlkov zo svorky by už poznal. Dobre vedel, že vlci sa veľmi rýchlo menia a počet členov osciluje dosť rýchlo. Možno by nebolo na škodu chvíľu sa zdržať pri nore. Alebo možno aj nie.
> Kopretinová lúka cez Sarumen

Nicos nakoniec zostal v lese, čo bolo pravdepodobne aj tak najlepšie. Už začínal veľmi pekne rozumieť prečo Mitsurugi nemal rád deti. A po tejto epizóde bolo veľmi pravdepodobné, že svoj postoj k tým malým potvorkám prehľadnosti aj on. Pravda bola taká, že v tomto momente by sa najradšej natiahol kdesi na trávu, neďaleko svojho priateľa a vyrozprával mu čo zažil. Nakoniec presne to priatelia robia, nie? Avšak ich stretnutie nebolo tak dávno a on sám vlastne poriadne nevedel kde sivý vlk býva. Tento fakt si uvedomil až príliš neskoro. Vedel síce že žije v Machu, avšak to mu zase až tak moc nepomohlo. A aj ak mu Mitsu povedal presnú orientáciu, buď nedával príliš pozor alebo na túto informáciu veľmi rýchlo zabudol. Nicova pamäť bola občas skutočne záhadná - často si dokázala zapamätať tie najmenej podstatné detaily, avšak na druhu stranu veľmi rýchlo zabudla veci, ktoré by sa mu mohli hodiť do budúcnosti. Skôr ako sa svojho priateľa vydá znovu hľadať, mal by sa dať na zber informácií, ktoré by mu v jeho novej misii pomohli.
> Sarumen

Chvost sa mu stiahol k zadným nohám a zadok putoval takmer na zem. Sila, ktorú musel vynaložiť na to aby po vydriatku nezaziapal bola takmer nesplniteľná - musel si veľmi silno zahryznúť do jazyka aby nevyplašil aj toho, komu to nepatrilo. ,,Hej to sa nerobí-" vypustil zo seba prišktene, úplne zabúdajúc, že on robil presne to isté. Sestra mala určite vždy ulepený celý chvost keď sa rozhodol dať jej príučku. Vydra bola ale kdesi úplne preč a preto bol veľmi jednoduché predpokladať, že ho nepočula. A aj keby počula, evidentne jeho slová nevyvolali žiadnu reakciu. Nakoniec by možno bolo lepšie ak by na mláďa nakričal - avšak ako mohol vedieť čo si môže dovoliť k deckám čo ani neboli jeho? ,,Pozri krpec, čo keby sme sa šli hrať spolu?" vydal zo seba priškrtene zatiaľ čo sa snažil pôsobiť milo. Nie, fakt to nič nebolo a to uhryznutie určite nebolo osobné. Mláďa ho ale aj tak nepočúvalo, presne ako predtým.
Srsť na chrbte sa mu ale zase naježila, keď uvidel vydru na strome. Ako sa tam sakra dostalo? So srdcom takmer v krku prebehol k vydre, no skôr ako sa vôbec mohol pokúsiť o zábranu jej spadnutia, mláďa bolo zase preč. Nicos už o neviditelnosti počul, dokonca o nej uz on sám premýšľal a preto ho vôbec neprekvapilo, že vydriatko od ich kuzelnej ochrankyne by v mágii bolo lepšie ako on. Nakoniec ako takmer všetci.