Příspěvky uživatele

< návrat zpět

,,Ale hej, všetci mi povedali že to príde časom. Ale nikto mi nepovedal kedy... a ako si si mohol všimnúť nie som zrovna najtrpezlivejším vlkom," povzdychol si. Okolo tlamy sa mu tvorila vodná para, ktorá v tomto počasí vyzerala akoby vydychoval akýsi dym. Nad ich hlavami zase popadával sneh a Nicos si už ani nebol úplne istý ako dlho tomu tak bude a či vôbec niekedy to sneženie prestane. Minulý rok bola zima rovnako drsná, to si pamätal - bolo to presne obdobie kedy ich ich vydra zobrala na výlet do tepla. Tak trochu si pral aby sa tomu stalo aj tento rok, to by ale musel opustiť svojho priateľa a vrátiť sa do Sarumenu. A to sa mu teraz vôbec nechcelo. Ich cesta ich zaviedla na okraj lesa v ktorom doteraz blúdili. Nicos pred sebou mohol vidieť rieku, ktorá sa kľukatila a kdesi pomedzi snehové vločky sa strácala na obzore. A ešte o niečo ďalej prechádzala neďaleko jeho lesa. Ryšavý vlk sa znovu posadil, pravda bola taká, že ani jeden z nich nemal nič lepšie na práci v takomto počasí. ,,Ah nie. Myslím, že som dosť spokojný vo svojom ryšavom kožuchu," labou si prešiel po hrudi, kde síce mal srsť bielu, no aj to bol súčasť jeho tela. ,,Mitsu som naozaj rád, že sme sa stretli."

Nicos
- hledám lásku na celý život (bez preferencie)
- chci zažít nové přátelství
- chci si užít něco zábavného

Siberia
- chci si užít něco zábavného

,,Však ja viem, urrgh," odsekol, no ihneď ako sa mu slová vypustili z tlamy vedel, že to prepískal. Nicos bol zvyknutý svoje pocity zdieľať väčšinou len so svojou sestrou, ktorá bola na jeho nálady zvyknutá. Pri niekom cudzom to ale bolo zložitejšie a on rozhodne nechcel vyzerať ako debilko. ,,Nie, prepáč, fakt," povzdychol si, ,,Len mi na tomto hrozne záležalo - a stále záleží a je to hrozne frustrujúce." Jeho tiché vrčanie mu rozvibrovalo bránicu a pohľad žltých očí mu klesol k zemi. V tento okamih sa od Mitsuho otočil a so zvesenou hlavou pokračoval v ich prechádzke, ktorú im tak nepríjemne narušil vietor a handra previazaná na krku sivého vlka. Nie, fakt na ňom vyzeral dobre.
Jeho nepríjemná nálada ale netrvala dlho a musel sa uchechtnúť. Ak bolo na Nicovi niečo dobré, bol to fakt, že sa nedokázal dlho hnevať. Ani na seba ani na niekoho iného - nakoniec predsa len žil podľa hesla, že nič nie je také zlé. Slabý nihilizmus? Možno tak trošku. ,,ja si myslím, že tvoj kožuch je presne taký aký by mal byť," kývol na neho hlavou. ,,Nakoniec bez neho by si to nebol ty a bez môjho by som to zase nebol ja," jeho slová uvádzali presne to čo všetci vedeli. Alebo si to aspoň myslel on, že to všetci vedia. ,,Sivá sa ti hodí."

Nicos sa zamračil. Zdalo sa, že všetci jeho známi už dvoch divných vlkov s ešte divnejšími menami navštívili a on bol jediný, kto tak zatiaľ neurobil. Nie žeby sa tma nechystal! To nie. Ale jeho odvaha veľmi kolísala s časom. Niekedy si myslel,. že je ten správny čas, bol plný očakávania a o pár minút neskôr... na okraji lesa sa zdalo navštívenie vlka s menom ,,Smrť" ako pomerne nedobrý nápad. ,,Grrh, moje nádeje sa stále zmenšujú," prekrútil očami. Fakt, že Mitsu ich oboch navštívil a mágiu stále nemal mu nepomáhala. Asi by sa mal zastaviť za niekým o kom vedel, že mágiu určite má. Jenna... Ale tú nevidel už roky. Sakra práca!
Mitsurugi ho ale vyviedol z miery svojou ďalšou otázkou. Z nejakeho dôvodu látka, ktorú mal okolo krku nepovolila aj keď vyzerala viac ako len labilne. Nicos odstúpil od svojho priateľa o pár krokov, aby sa na neho mohol pozrieť z väčšej diaľky. Popri tom sa zabáral do hlbokého snehu, ktorý okolo nich privial silný vietor. ,,Ale vieš čo.. aj hej!" odpovedal a chvost mu zabubnoval o snehovú pokrývku. ,,A aspoň budeme k sebe ladiť, obaja máme niečo okolo krku. Aj keď moje je také viac... iné."

Mitsu mu venoval príjemné slová, ktoré ho potešili, samozrejme. On sám si ich hovoril už pomerne dlho, no nebol si úplne istý či im ešte stále veril alebo sa všetko sunulo k smutnému koncu. Popravde nad svojou mágiou už tak často neuvažoval, ako tomu bolo kedysi - aj keď sa nedalo úplne povedať, že by svoju situáciu úplne akceptoval. Pretože... by to jednoducho nebola pravda. Čo ho ale prekvapilo bola až takmer ľahostajnosť akú Mitsurugi k danej téme prechovával. Teda, nie žeby mu nezáležalo na Nicovich pocitoch alebo by ich zosmiešňoval, to nie. Ale Nicos akoby celý svoj život predpokladal, že nie je jediným vlkom, pre koho je mágia tak dôležitou súčasťou života. Predpokladal evidentne nie príliš dobre. ,,Pri najhoršom pôjdem navštíviť Života alebo Smrť," mykol plecami smutne. Klamal by ak by povedal, že v ňom meno Smrti stále nevyvolávalo zmiešané pocity. Nahlas by to ale nepriznal, stačilo, že si z neho robila srandu sestra.
Akonáhle sa mu po návale vetra podarilo otvoriť oči, tie mu so žmurkaním padli na priateľa. ,,Huh? To len dajaká handa, počkaj," ticho si kýchol a chmatol konček látky prichutený ku krku vlka a pomaly ním zaťahal.

Nicos na jeho slová prikývol. Teraz už veľmi dobre vedel, že nie všetci vlci sú len dúha a hviezdičky. Pri podobných myšlienkach mu vždy do mysle skočí Lacrima a jej slová - aj keď mu bola jasné, že ich nemyslela úplne doslova, to samozrejme nie. No aj tak mu pri nich stále naskakovala husia koža. V rýchlosti sa uškrnul a nakoniec bol aj rád, že sa vtedy nevybral na okukovanie svoriek sám, bez Maple, ako plánoval. ,,Maple mi o mágiách svoriek rozprávala, len sme si neboli istý o všetkých. Naša svorka ovláda hmlu, ktorá je u nás v lese dosť častá. Je to hrozne super ak to dokážeš, ukazovala mi to ako šteňaťu a bolo to ... neskutočné," spokojne si povzdychol pri spomienke na statného jeleňa, ktorého pre neho urobila jeho adoptívna matka. ,,A že je ešte jedna, ktorých mágia zabezpečuje aby sa neprepadali do snehu. Alebo také niečo," mykol plecami. Bol dávno kedy sa o tomto naposledy bavili a už si nespomínal na bližšie detaily. ,,Ale ani ja som svoju ešte neobjavil a začínam sa báť, že je to nejaký blbý vtip osudu, že práve ja, čo som bol od začiatku tak mágiou fascinovaný žiadnu mať nebudem," zavrčal si popod nos a až v tomto momente sa otočil na svojho priateľa. Doteraz prechádzal v hlbokom snehu pomedzi stromami s hlavou smerovanou dopredu. Vietor sa do nich ale akosi viac opieral a on aj tak musel privrieť oči aby mu ich nenafúkal plné snehu.

,,Možno niekedy. Vieš čo, kedysi som mal sen navštíviť všetky svorky, ktoré v tomto kraji sú. Hlavne preto, že som chcel vidieť ako funguje ktorá mágia svorky," priznal. ,,Ako menší som bol hrozne posadnutý všetkou mágiou," uškŕňal sa. Nebol ďaleko od pravdy, možno si to len on sám nebol ochotný priznať kde bola pravda. Alebo.. ,,Okay, tak som stále hrozne fascinovaný mágiou..." pridal napokon a pozrel na Mitsua. Ticho ho vyzýval aby mu povedal o tej ich. Bol si takmer úplne istý že mu o mágie svorky v ktorej bol Mitsu Maple hovorila, no v tomto momente nedokázal zo svojej mysle dostať presne tú informáciu o ktorú sa snažil. Bohužiaľ. ,,Ty už si svoju našiel?" jemne naklonil hlavu na stranu a pomaly sa už staval na nohy. Na len také obyčajné posedávanie bola príliš veľká zima a on nechcela aby mu umrzli všetky končatiny. Kývol hlavou aby svojho priateľa vyzval na prechádzku a popri tom by mohli aj zistiť, či je tam kdesi vonku stále tak neznesiteľná zima ako keď v lese našiel svoj úkryt pred niekoľkými hodinami. Ale mágia... to bol vždy dobrý nápad na konverzáciu!

Mitsu evidentne skutočne nebol fanúšikom vlčia, na čom sa musel ryšavý vlk len uchechtnúť. Bola síce pravda, že dvaja vlci sa poznali veľmi veľmi dávno a ich povahy sa od tej doby určite museli veľmi vyvinúť. Preto bolo zaujímavé vidieť ako sa z vĺčaťa stáva dospelý vlk a ako sa mení nie len jeho fyzický zjal ale vlastne ... všetko. Ak by niekto v tomto momente postavili dnešného Nicosa a Nicosa spred roka, bolo by to ako by sa stretli dvaja úplne rozdielny vlci. ,Ja mám vĺčatá celkom rád. Teda, myslím si, že by som ich mal rád, keby som nejaké mal možnosť spoznať," zamýšľal sa. ,,Teraz som akurát niesol do svorky jedno vĺča, ktoré sa zatúlalo. Teda, nebolo to úplne vĺča už, také niečo medzi... Ale bola to sranda. Celkom," pokračoval a štuchol do sivého vlka aby ho podpichol. Možno len Mitsu nebol príliš rodinným typom, to by sa vzhladom na jich minulosť aj dalo očakávať.

Pravda bola taká, že Nicos v skutočnosti netušil či si môže priniesť domov nejakých priateľov. Predpokladal, že áno, keďže počas svojho života stretol vo svorke niekoľko vlkov, ktorí neboli jej členovia a mali pohyb na území povolený. Alebo také niečo. Rozhodne chcel ale svoju novú rodinu zdieľať so svojou starou ,,rodinou". ,,Možno by sme mali počkať kým to nebude vonku také nebezpečné," uškrnul sa s myknutím ramien. Nie, skutočne sa nebál Mitsua zobrať a predstaviť Maple. A možno by dokonca mal! Teraz keď sa už poznali a vedeli, že bývajú tak blízko, Nicos predpokladal, že sa budú stretávať častejšie. ,,Mainere, huh? To znie super, že si si našiel otcovskú figúru," pritakal. On si otca nenašiel, za to ale jeho mamka bola lepšia akoby si mohol kedykoľvek predstaviť. ,,Mňa si adoptovala Maple. Naša alfa. Keď som tam prišiel tak vtedy bolo naokolo veľa vĺčat a vlkov okolo môjho veku, ale vĺčatá sme odvtedy u nás nemali," pridal sa do konverzácie. On mal vĺčatá rád, bola sranda sa s nimi zahrať - dosť často boli na jeho vlne viac ako dospelí vlci, ak keď v tomto momente nevedel určiť či to je v dobrom. A najlepšie na nich bolo, že keď ste sa pohrali, mohli ste ich hodiť späť na krk ich vlastným rodičom! Ale Mitsu neznel zo svojej svorky príliš nadšený, čo v Nicovi vyvolalo otázku, či mal on sám len veľké šťastie.

,,Rieka, ktorá tečie cez tento les by nás priviedla až skoro k územie mojej svorky. Sarumen sa to tam volá. Nie je to ďaleko," vysvetľoval mu s úškrnom. Prakticky daná rieka aj bola dôvodom prečo sa tu vôbec dnes ocitol, keďže predtým ani on sám nemal najmenšieho tušenia kam išiel. Len kráčal čím viac tým ďalej za nosom a potom, keď mu srsť začal prefukovať chladný vietor, jediné čo chcel bolo nájsť nejaký les. Akýkoľvek. A nakoniec mu tento les aj prišiel k dobru -nakoniec sa mu podarilo objaviť niečo čo skutočne dlho hľadal. ,,Huh, vážne? To sme celý čas žili tak hrozne blízko seba a vôbec o sebe nevedeli?" v hlase mu hralo prekvapenie zmiešané so smútkom, no Nicos bol pripravený za svoju radosť v tomto momente bojovať. Nie, nenechá hlúpe myšlienky aby zafarbili ich radostné stretnutie. Nakoniec sa posadil na zadok. Bola pravda, že v tomto momente nebol najlepší nápad opúšťať tento les. ,,Hej je to tam super," pokračoval, no svoje obavy si zatiaľ nechával pre seba. Ešte bude mať dostatok času na to aby trauma-dumpoval na svojho priateľa. Možno niekedy nabudúce. ,,A tvoja nová rodina? V pohode sa máš?"

Teraz mu už srdce nebúchalo tak silno od strachu, ale od nadšenia. Srsť mu pomaly klesala späť k telu a na tvár sa mu prikradol široký úsmev. V zlatých očiach mu hrali iskričky akoby našiel niečo čo predtým stratil - a ani si poriadne neuvedomoval, že táto metafora napokon ani metaforou nebola. Nebol náhodou Mitsurugi dôvodom prečo vtedy veľmi dávno opustil svoj domov medzi horami? Napokon bol za svoje rozhodnutie, aj keď nebolo príliš premyslené, rád. Svoj nový život miloval omnoho viac ako ten, ktorý zanechal za sebou. ,,Snažil som sa skryť pred tou hroznou zimou čo vládne teraz na pláňach," odpovedal mu na otázku a jeho svaly konečne povolili aby sa pohol. Pomalými krokmi prešiel k svojmu priateľovi, neisto hladiac na jeho srsť. ,,Vždy si bol takýto fialový?" uškrnul sa na neho. Nespomínal si, ale pravda mohla byť taká, že si dobre nespomínal. Napokon bol vtedy veľmi malý, roztekaný vlk a už to bolo dávno. ,,Oh nie. Bývam tu neďaleko. Našiel som si novú svorku," pokračoval v odpovediach, no netrvalo dlho aby ho úplne nepremohlo nadšenie. ,Našiel som si to novú rodinu, omnoho lepšiu ako som mal doma. Poď, musím ta predstaviť," podskakoval popri ňom a popri svojich posledných slovách sa otočil smerom, ktorým prišiel. To bola cesta do Sarumenu, jeho nového domova. ,,Som si istý, že ťa budú milovať, rovnako ako prijali mňa."

V momentoch ako boli tieto sa vždy vracal späť do svojich rokov ako vĺča. Do rokov kedy jeho predstavivosť bola tak veľmi silná, že za každým tieňom sa skrýval duch alebo démon pripravený zaraziť mu tesáky priamo medzi krčné stavce. Preto jeho naježené srsť nebola až tak veľkým prekvapením, aj keď jeho dospelácky mozog už pomaly zase začínal pracovať. Svaly mal síce ešte stále stuhnuté a keď sa tieň začal pohybovať priamo k nemu, zodvihol jednu z predných láb do vzduchu. V tomto momente by sa mi fakt zišla tá mágia. Mágia halé?? Nechceš mi pomôcť? Ale...Obočie sa mu zamračilo a chvost klesol k zadným nohám. ,,M-Mitsu?" vyslovil, no nebol si príliš istý, či meno, ktoré sa mu vydralo spomedzi zubov nebolo príliš známe. Teda, známe bolo, no od už sám neveril, že by sa mu podarilo dávneho priateľa stretnúť. Veď akú šancu mal? Aká bola pravdepodobnosť, že ich osud zavedie znovu na to isté miesto. ,,Si skutočný.." uškrnul sa nervózne počas toho ako jeho chvost prezrádzal jeho skutočné emócie. ,,Už som mal niekedy pocit akoby som si ťa vymyslel."

Vzduch v lese sa píliš nehýbal a Nicos nemal zatiaľ dôvod sa akosi okolo seba rozhliadať. Uši mal síce pevne napnuté a svaly držal v napätí - keby náhodou. Aj keď si nebol úplne istý v akú náhodou veril, že sa stane, no po stretnutí s Lacrimou akosi prehodnotil svoj postoj k cudzím vlkom. A na diablov a démonov a čokoľvek podobné už veľmi dlho neveril. Viac-menej. Sám sa uškieral nad svojimi myšlienkami, keby ho teraz videla sestra, určite by na neho vrhala vražedné pohľady typu ,,ja som ti to hovorila". A pravda bola taká, že by nevedel, čo by za podobný pohľad dal, najmä teraz keď sa so sestrou nevidel už niekoľko mesiacov. A keď už vravel o tom, čo nevidel... Pohlaď mu padol na vlka. Vlka? Srdce sa mu rozbúchalo. V temnom lese videl poriadne len siluetu, pach k nemu ešte poriadne nedoľahol a preto si nebol úplne istý či sa skutočne jednalo o niekoho ... živého. Žeby ho duch pravé prišiel kusnuť do prdele, keď sa ich existencii v duchu vysmieval? ,,Kto si?" zavrčal hlasno a narovnal sa. Parohy na jeho ramenách rovnako vytŕčali do vzduchu ako jeho hrudník. Chvost držal výhražne vo vzduchu a pretínal prízrak pohľadom. Takmer akoby až veril, že ak sa jeho pohľad pohne, neznámi zmizne. ,,Ukáž sa!" vyzýval ďalej snažiac sa pôsobiť velko a nebezpečne.

Tenebrae cez Esíčka >
Les ho objal a on si spokojne vzdychol. Zima bola síce aj na tomto mieste, o tom potom, avšak vždy bolo lepšie ak vám vietor nenarážal do tela ako na otvorenom priestranstve. Nicos si spokojne cupkal pomedzi stromami kde nepreniklo príliš veľa slnečného žiarenia. Jeho oči si veľmi rýchlo zvykli, napokon bol predsa len vlk a mal byť zvyknutý na šero! A aj bol. Sarumen bol podobný, aj keď stromy nestáli zase až tak veľmi blízko pri sebe. Snažil sa v hlave nájsť či sa niekedy na tomto mieste už nachádzal, no nebol si úplne istý. Vedel, že veľmi veľmi podobný tmavý les majú hneď za hranicou svorky, no tuto nie. Teda, evidentne áno. Jeho uši boli plne napnuté aby počúval či sa náhodou okolo neho niečo nešuchne - a ak by sa aj áno, aspoň by o tom vedel skôr a mohol zutekať ako by mu nohy stačili. Teda, toto by určite nikdy nepriznal nahlas. Ale na tom nikdy úplne nezáležalo.

Lotéria 3
Uhelný hvozd >
Nicos prešiel cez Sarumen pomerne rýchlo, napokon ho veľmi dobre poznal. Ešte sa v rýchlosti šiel pozrieť k nore, stále veriac, že by sa mu mohlo podariť zacítiť Danie, no nič také sa nekonalo. Nespokojne si odfrkol a miesto toho aby nad jej prítomnosťou ďalej premýšľal radšej išiel niekam... von. Aj keď zima mu bola poriadna, najmä keď sa mu podarilo dostať sa mimo lesa. Zachádzala mu až kdesi za pazúre a miesto toho aby sa vracal späť domov, pridal do krokov a neskôr už takmer bežal. Nevedel ani poriadne prečo, chladný vzduch mu rezal nie len nos ale aj krk a dokonca mal dojem akoby mu pomáhal cítiť až niekde do pľúc. Možno sa mu podarí niekoho zaujímavého stretnúť, netušil, no v tomto momente nechával všetko na osude, alebo budúcnosti alebo takom niečom. Ani poriadne nevedel v čo veril a napokon to asi ani nebolo podstatné, aj tak všetko prišlo bez ohľadu na to či ste boli pripravení alebo nie.
> Zarostlý les cez Esíčka