Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Advent 14. - Úloha 3. Pustit lodičku a řekni u toho osobní dojemný příběh, aby se svíčka zapálila.
Stredozemné >
Pri pohľade na krvavú hladinu vody sa Nicovi stavala srsť na chrbtici. Síce vôbec netušil ako je možné, že má voda práve takúto farbu, ale ani to nejako nechcel skúmať - bol si ale takmer úplne istý že táto situácia by mala nejaké úplne jednoduché riešenia, ktoré sa k nemu zatiaľ ešte nedostalo. ,,Ale poviem ti niečo čo sa u nás stalo, a ešte som to vôbec nikomu nepovedal," pristúpil k vode. Niekde na brehu jazera objavil malé lodičky, aj keď si nebol úplne istý ako vôbec vedel čo niečo také je, ale to nebolo v tomto momente podstatné. Keď už načali svoju minulosť, asi by bolo načase ísť all-out a konečne niekomu povedať čo ho ťažilo na srdci. Malú lodičku labou strčil na vodu a posadil sa. ,,Teda nebolo to úplne u nás... Keď som šiel sem, šiel som so skupinou z mojej svorky, ktorá sa rozhodla oddeliť a začať život sama. Ale jednu noc som sa od nich oddelil lebo som si myslel, že si budú myslieť, že som taký silný alebo také niečo. Teraz už tie dôvody vôbec nedávajú zmysel," povzdychol si. Skutočne, v tom momente ml dojem, že skutočne robil veľké veci, ktoré sa zapíšu do minulosti. Akoby niekomu skutočne záležalo na malom vlčati, ktoré ani poriadne nevedelo čo robí. Teraz už vedel a videl aké mali jeho rozhodnutia následky a najmä dokázal omnoho lepšie predvídať. A veľmi nerád sa vracal práve do tejto časti svojej minulosti. No akosi sa mu ani nedarilo ju úplne vytesniť. Sledoval lodičku, ako na nej niečo pomaly začína svietiť. Nezdalo sa mu to len? ,,Každopádne, keď sa ma vydali hľadať padla na nich lavína," hlboko vydýchol a trvalo mu niekoľko chvíľ kým znovu niečo povedal. Počuť svoje vlastné slová takto nahlas bolo akési.. uvoľňujúce a oslobodzujúce. Zároveň sa ale cítil ako zločinec aj keď možno čo sa stalo nebola jeho chyba. A ak by vtedy nezdrhol možno by v tej lavíne umrel aj on? ,,Super, čo?"

// Hej úplne v pohode :D ja som písala hlavne kvôli kalendáru

Advent 13. - Úloha 5. Postav vlkuláka
,,Myslím, že sme kráčali asi tak.. týždeň. Ale ťažko povedať či sme šli priamou trasou," odpovedal na otázku snažiac sa vyhýbať nepríjemným spomienkam, ktoré sa mu viazali na jeho príchod sem. Vtedy si myslel, že mu patril svet - ešte stále si to myslel popravde, niekde úplne vzadu v hlave mal stále akýsi božský komplex. Aj keď sa ho už naučil tak trochu krotiť a určite sa podľa neho nesprávať. ,,Treba cvičiť! Maple vždy vravela, že je to v značnej miere o tréningu," snažil sa Zed povzbudiť. Vždy mu šlo viac povzbudzovanie cudzích ako seba samého. Keď už spadol do akejsi smutnej nálady, veľmi ťažko sa mu z nej dostávalo. Po očku sledoval približujúci sa les, už sa nachádzali veľmi blízko a na oblohe ešte stále kde-tu bolo vidno slnko. Ale táto konverzácia ho bavila, čiže... ešte stále mali čo to prebrať! Nicos teda zastal, ich pohyb aj tak nebo príliš rýchly. Labkami začal dávať dokopy sneh, ako to vtedy robil na snehové gule, tentoraz bola ale tá guľa o dosť väčšia. ,,Opekať mäso? Huh, to je ale nápad," pozrel na Zed s nadvihnutým obočím, akoby im neveril. Však nakoniec to bola informácia pre vlkov nie až tak bežná. Počas toho pokračoval v tvorbe svojej guľky. Keď si povedal, že bola dosť veľká, začal tvoriť ďalšiu hneď nad tou prvou. Ak sa k nemu Zed pridali, uvoľnil im miesto a mohli vlkuláka robiť spolu. Ak by mu pridali dopredu nohy, nebola by socha tak ďaleko od podoby vlka. ,,Ale asi fajne, však každý má inú chuť, nie?" mykol ramenami. To čo iný jedli ho až tak veľmi nesralo. ,,Ak by sme mali čas, tak by sme mohli postaviť celú svorku. Ale mám dojem, že by ma to prestalo baviť veľmi skoro. A hlavne by mi odmrzli laby!" smial sa nakoniec. Mal dojem, že presne toto robili pred rokom či dvomi práve s Danie, no nedal by za to laby do ohňa. Popravde, s Danie robili veľké množstvo rôznych hovadín, na ktoré si už pomaly ani nedokázal spomenúť.
> Červené jazero

Advent 12. - Úloha 25. Okoštuj snehovú vločku
Medvedie jazierka >
,,V mojej domovine nemal mágiu nikto. Alebo som o tom nikdy nepočul keď som tam bol," pripájal sa do konverzácie kde mohol, nakoniec presne na to sa vybrali na výlet! Teda, okrem iného. Pravda bola ale taká, že ryšavý vlk si už veľa z domoviny nepamätal a ani mu to príliš nevadilo. Sledoval ale ako sa začali snažiť aj Zed a netrvalo dlho aby mu v očiach vyskočili malé ohníky. Aké cool to bolo, huh?! ,,Wow Zed, to je perfektné," takmer až cítil ako mu za očami navierajú slzy. Všetkých koho poznal mali nejakú mágiu a teraz dokonca aj Zed! Nech už to bola akákoľvek mágia, to bolo Nicosovi jedno. On by sa sám uspokojil s čímkoľvek, len ak by vedel, že nie je úplne... poškodený? ,,Kiežby to bola pravda ale. Budem ti veriť a ešte sa nevzdávam!" nechal sa počuť napokon ale kdesi vzadu v hlave mu stále zostávala táto myšlienka.
Všade naokolo nich padal sneh, bolo to krásne. Aj keď sa už pomaly blížili k Sarumenskému lesu, ešte mali pomerne dlhú cestu pred sebou. Stredozemná planina bola obrovská a preto na nej padajúci sneh tak krásne vynikal. Nicos pridal do kroku aj keď sa zase domov až tak neponáhľal - pohľad mal vyvrátený k oblohe a sledoval ako mu snehové vločky padali popri nose. V rýchlosti sledoval čo robia Zed, nakoniec sa ale rozbehol a vyskočil do vzduchu. Jeho tesáky sa zaklapli vo vzduchu zatiaľ čo na jazyku mu zostal pocit chladu. Bolo veľmi ťažké presne určiť koľko vločiek sa mu podarilo chytiť keďže sa mu v teple jazyka rozpustili takmer okamžite. Aspoň mu však po nich zostala vlhkosť, ktorú mohol využiť.

Advent 10. - Úloha 20. 20. Zkus v sobě najít/použij Vlčíškovu magii
Rozkvitnuté lúky cez Mahtae juh >
Nicos mal dojem akoby sa v snehu až takmer vykúpal popri tom ako sa so Zed obhadzovali snehovými guľami. Alebo akýmikoľvek inými tvarmi, nakoniec to bolo úplne jedno, keďže sa všetky aj tak rozprskli na ich chrbtoch. Chrbtoch alebo tvárach, kde sa im podarilo trafiť, to bolo dobré! Aj napriek tomu, že len pred pár dňami prechádzali po tomto území, zdalo sa akoby sa tak trochu zmenilo. Voda všade naokolo nich bola zamrznutá, aj keď Nicos nedokázal povedať aká hrubá vrstva ľadu.
Ryšavec sa priblížil k vode a sklonil sa aby mohol skontrolovať svoje šance. ,,Myslíš, že je ľad už dosť pevný?" pozrel smerom na Zed, aj keď nečakal na ich odpoveď príliš dlho. Labu položil rovno pred seba, no strach z vody mu nedovolil presunúť celú svoju váhu na predné laby. Nakoniec sa odtiahol. ,,Ale nebolo by zaujímavé ak by sme dokázali ovládať ľad?" pokračoval vo svojich slovách, nechávajúc dosť priestoru pre Zed aby sa pripojili do konverzácie. ,,U nás vo svorke bola jedna vlčica, ktorá dokázala ovládať oheň," spomenul si na vlčiu, ktorá bola takmer rovnako ryšavá ako on. Jenna bolo jej meno? Možno? Bolo to už dávno a ich stretnutie bolo veľmi zbežné.
Nicos sa pohodlne postavil s labami tvoriacimi širokú základňu jeho tela, akoby očakával, že sa na neho niekto vrhne. Hlavu vyvrátil vyššie a pohľad zameral na popadávajúce vločky všade naokolo nich. ,,Sneh? Počuješ ma? Teraz som tvoj pán a musíš ma počúvať! Urob tu predo mnou snehuliaka!" vyslovil so smiechom, no svoje slová myslel taktiež smrteľne vážne. Oči mal pevne nastražené na akýkoľvek pohyb vo snehu, no nič sa nedialo. Čo si ale nevšimol bol fakt, že sa naokolo neho začalo tvoriť o niečo viac snehových vločiek - proces nie tak úplne viditeľný avšak dosť nenápadný na to aby si ho niekto kto nevedel čo hľadá nevšimol. Sneh sa snažil vyplniť vôľu svojho pána, avšak samotný pád bol príliš slabý na to aby sa jeho sny boli vypočuté. No nič, aspoň čo-to vyskúšal.
,,Huh.. asi nič. Som mal dojem, že sa aj mne nakoniec podarí mágiu ovládať, ale asi mi to nie je súdené úplne," uškrnul sa, no na tvári mu bolo vidieť smútok. Od momentu čo sa tu po prv raz objavil a zistil, že niečo také ako mágia existuje, nechcel nič iné ako dokázať to tiež. Hlavne teda tá hmla Sarumenská mu bola ľúto. Kvôli nej sa nútil šplhať po rebríčku hierarchie horevíš, ale zatiaľ sa mu nič neukazovalo. Možno by mu konečne niekto vedel a mohol pomôcť? Možno Maple?
> Stredozemka

Advent 9. - Úloha 13. Zúčastni sa guľovačky
Armenské cez Topole >
Nicos sa musel nad poznámkou Zed schuti zasmiať. Nakoniec predstava, že by jeden z nich bol stromom bola pomerne zaujímavá a nevídaná. Ryšavý vlk mal dostatočne silnú fantáziu na to aby si dokázal sám seba a dokonca aj svojho spoločníka predstaviť ako zástupcov vysokých jedličiek. Alebo niečoho takého, nakoniec ako ďaleko jeho znalosti o stromoch bolo otázne. Nebol úplne vymletý ale na druhú stranu, niektoré stromy vyzerali takmer rovnako. Ani si však poriadne nestihol všimnúť kedy napadalo tak veľmi veľa snehu.. aj keď to dávalo zmysel. Nakoniec, však sa šmýkali po kopcoch už v momente keď sa stretli. Teda takmer vtedy, hej.
Ryšavec jemne spomalil, nechal Zed aby sa dostali už takmer pred neho. V tom momente sa bleskovo sklonil k zemi a zahryzol do snehu. Zopár chumáčov sa mu dostalo rovno aj do nosa, držal sa však aby sa mu nekýchlo. Sneh na podnebí stlačil jazykom až do momentu kedy sa z neho nevytvorila masa podobná guli a následne ju vypľul na zem. V rýchlosti ju zakotúľal do snehu aby získala o niečo príjemnejšiu štruktúru a rovno ju hodil Zed do chrbta. ,,Ha! Dostal som ťa!" smial sa a bez čakania na reakciu Zed sa rovno pustil do tvorenia ďalšej guli. Na svojho ,,nepriateľa" až tak veľký pozor nedával, tak bolo dosť možné, že sa razom sám stal jednoduchým cieľom. Ak by na neho skočili, asi by si nechal aj hlavu zaraziť do snehu. Akonáhle mal urobené nejaké zásoby, vrhol sa s nimi späť na Zed. Či sa trafil bolo otázne, jediné čo vedel na sto percent bolo, že mu takmer odmŕzal ňufák. ,,Dobre, dobre, dobre! Vzdávam sa!" smial sa, keď sa im obom minuli náboja a snáď aj trochu energie na hru. Nebolo od veci sa na kus zastaviť a zabaviť. Zase. Nakoniec, nemali sa kam ponáhľať.
> Medvedie jazierka cez Mahtae juh

Advent 8. - Úloha 11. Popovez někoho na provizorních sáních
Severný Galtavar >
Malá skupinka kráčala smerom na juh. Síce šli skoro rovnakým smerom akým sem prišli, Nicos ich tentokrát zobral akýmsi iným smerom a tak miesto k rieke sa dostali do nejakých zarastených kopcov. Teda, viac menej zarastených, ako to len kopce dovoľovali. Rozhlad do diaľky tu bol strašný, ale Nicos akosi vedel, že ak pôjdu stále za nosom, tak sa niekam dostanú. Áno, jeho logika bola niekedy až neskutočne ostrá, kto by to aj bol čakal. ,,Urgh, asi sme niekde urobili zlú odbočku," uškrnul sa. V jeho mysli takmer nič nebolo problémom a často všetko čo sa dialo bral veľmi pragmaticky. Jednoducho ich akceptoval ako sa mu diali a často nad všetkým len hodil labou. Nakoniec, zatiaľ sa mu podarilo zo všetkého dostať s čistým kožuchom a to bol úspech. ,,Ale do cieľa sa dostaneme, nebojme sa," prikývol na svoje vlastné slová a spokojne pokračoval medzi stromy.
Ako sa rozhliadal okolo seba, zase mu niečo napadlo. Kde tu bola kôra na stromoch tak trochu odlúpnutá, vyzeralo to, že by stačilo len do nej postrčiť a ona by sama spadla na zem. ,,Dostal som nápad. Zase blbý, ale to prežijeme," flochol na Zed a napokon rovno aj žmurkol. Jeho nápady v poslednej dobe boli skutočne na hranici bláznovstva. Aj napriek tomu sa vybral rovno ku stromu a ňufákom do kôry tak dlho dobiedzal, až sa pred ním zviezla na zem. ,,Bude to ako to kĺzanie sa so zajacmi, ale takto si aspoň nerozbijeme nosy!" pozrel ponad rameno smerom k Zed a rovno začal ťahať kôr na najbližší vrchol kopca. ,,Teda, ak to nenapálime rovno do stromu," kývol smerom na Zed a labou poklopal na miesto na kôre za svojim zadkom. Akurát dostatok miesta na to aby sa k nemu jeho spoločník zmestil.
Krv sa mu nahrnula do uší ako sa im podarilo spustiť dolu kopcom. Skutočne sa nejednalo o dlhé kĺzanie po snehu, no dostatočne dlhé na to aby sa mu do krvi nahrnul adrenalín. Jeden raz sa dokonca vyhli jednému zo stromov o taký malý kúsok, že mal ryšavý vlk pocit akoby za sebou nechal mláčku. ,,Cítim sa byť veľmi živý," smial sa, akonáhle zastali na mieste a on sa rovno zvalil do snehu. Srdce mu stále búšilo, no netrvalo dlho kým sa trošku upokojil. A potom bola už len otázka niekoľkých minút, kým sa vybrali ďalej smerom na juh.
>Rozkvetlé lúky

Ragar >
Nicos bežal smerom dolu z hôr, kde strávil takmer celú noc. Síce sa nemal kam ponáhľať no chcel ešte stihnúť Zed. Nechcel aby na neho tak dlho čakali, respektíve si nebol úplne istý, čo na neho skutočne bude čakať. Pri vychádzajúcom slnku nebolo zase také ťažké zahliadnuť svojho doterajšieho spoločníka, ich tmavá srsť na bledom snehu bola pekne viditeľná - nakoniec, presne tak isto ako tá jeho! Nabral rovno smer teda ku Zed a spokojne sa pri tom uškŕňal. ,,Viem, síce, že nepreferuješ výšky, ale bolo to tam fest pekné!" povedal hneď ako sa stretli. Rovno sa aj posadil, celú cestu smerom dolu bežal a potreboval v chladnom vzduchu chytiť dych. ,,Máme ešte niečo na pláne alebo sa budeme len tak motať?" pýtal sa popri tom ako sa rozhliadal po okolí. Nič zaujímavé teraz v tomto momente nevidel. Zacvakal ušami ale aj napriek tomu sa postavil na laby, nakoniec nechcel aby sa do neho zase zahryzol mráz. ,,Alebo by sme sa pomaly pobrali smerom späť k Sarumenu? Možno sa nám podarí stretnúť Maple," navrhol. Počkal na reakciu Zed a pomalým klusom sa vybral smerom na juh.
> Armanské hory

Advent 7. - Úloha 22. Vyprav se v noci na vrchol Ragarských hor a vyj na měsíc
Galtavar >
Zed ho nakoniec nenasledovali, čo bolo smutné, ale nakoniec mu to až tak nevadilo. Výhľady mohli byť krajšie, ak by nebola noc. Možno potom by sa mu podarilo vidieť až kdesi do diaľky kde sa mal nachádzať Sarumenský les. Aj keď, Nicos sa neplánoval ísť pozrieť až na vrchol - s výškou problém nemal, časť svojho detstva strávil medzi horami. Teraz si aspoň dokázal zaspomínal práve na tieto časy, zatiaľ čo sa mu laby zabárali do snehu. Hviezdy na nebi mu ale osvetľovali cestu smerom nahor a preto sa mu išli aspoň o niečo lepšie. Bolo mu ľúto, že jeho spoločník s ním nešiel hore, ale možno to tak aj bolo lepšie. Nicos aj tak nemal náladu sa o niečom baviť, keď mu výhľady kradli dych. A napokon! Keď sa vráti späť dolu a Zed budú na neho čakať. Ak na neho budú čakať, tak im to všetko porozpráva.
Ryšavý vlk si našiel kameň nad jedným z prepadlísk v horách a vyklonil hlavu smerom ku hviezdam. Už si nespomínal či vyzerali rovnako ako u neho doma. Aj keď jeho domov bol teraz už tu. Nicos teraz zaklonil hlavu a spokojne zavyl. Nebol si istý, či ho môže niekto počuť alebo nie a bolo mu to jedno. Mesiac mal nakoniec presne takýto vplyv na vlkov, alebo sa také niečo aspoň hovorilo. Nicos nemal najmenšieho tušenia či to bola pravda alebo nie, každopádne vytie na mesiac ho potešilo. ,,Škoda, že tu nie si Danie.." povzdychol si nespokojne Skutočne by na ňu mal prestať už myslieť. Ešte niekoľko minút zostal sedieť na svojom kameni a nakoniec sa vybral smerom dolu.
> Galtavar

Mahtae sever cez VVj>
Nicos sa snažil ignorovať čo pred pár minútami vyparatil. Aj keď sa mu veľmi pekne darilo o tom nerozprávať, jeho myseľ mu tak trochu nedovoľovala zabudnúť. V rýchlosti zakrútil hlavou so zavretými očami, aby sa upozornil, že treba myslieť na niečo iné. Akonáhle ale oči spätne otvoril,
tie mu padli na hory neďaleko nich. Teda.. neboli až tak neďaleko ale ich impozantná veľkosť bola vidieť už zďaleka. Najmä na planine kde neboli žiadne stromy. ,,Pozri! Vidíš tie hory?" pýtal sa rečnícky, keďže mu bolo jasné, že ich vidieť museli. Skutočne sa jednalo o niečo čo ste len tak nemohli prehliadnuť. ,,Ta musí byť ale krásny výhľad!" žiarili mu oči a mal na jazyku presne to čo chcel. ,,Čo keby sme sa šli pozrieť?" jemne naklonil hlavu na stranu, počkal na reakciu Zed a následne sa vybral smerom do hôr. Nepôjde až tak ďaleko, na to nemal čas a ani náladu. Možno len na nejaký prvý vyšší kopec čo by sa dal už pomenovať ako hora.
>Ragar

Advent 6. - Úloha 12. Skús ako dlho udržíš labu v ľadovej vode
Medvedie cez Mahtae juh>
,,Ak ti niekto bude vedieť pomôcť, bude to práve Maple!" pritakal slovám Zed. Skutočne, Nicos sa ešte nestretol s podobne múdrym vlkom ako bola ona. Aj keď jeho názor bol určite do značnej miery ovplyvnený jeho náklonosťou ku nej ako svojej matke. ,,Ale myslím si, že ak prežiješ v pohode túto zimu mimo svorky, tak ti je fajn zobrať pár mesiacov na rozmyslenie. Aspoň do ďalšej zimy... V zime je lepšie vo svorke," žmurkol ponad rameno so smiechom. V jeho názore bolo vo svorke všetko lepšie, ale uvedomoval si, že to nemusí vôbec platiť pre všetkých a preto sa snažil netlačiť svoje názory kam nepatria.
Ako obaja kráčali popri rieke smerom na sever, na horizonte sa už črtali hory ku ktorým smerovali. Už ho pomaly ale isto začínali bolieť laby, ale rozhodol sa, že nebude prvým kto sa k tomu prizná. Avšak ak to takto pôjde ďalej, ani jeden z nich svoje myšlienky nevysloví nahlas. Žeby boli obaja na to moc hrdý? Alebo bol len Nicos uplakané bábätko a Zed skutočne neboli unavení? Nad svojimi myšlienkami len mykol ramenom a radšej sa porozhliadol aby objavil niečo čím by mohli zabiť čas. Potom mu ale napadlo, niečo čo mal radšej rovno vymazať zo svojej mysle. ,,Čo keby sme si dali súťaž, kto dlhšie vydrží s labou vo vode?" uškrnul sa. V tomto momente sa nápad zdal byť úplne bohovský.
Akonáhle sa nastavili, Nicos ich odštartoval a rovno vložil labu do vody. Takmer okamžite si uvedomil, že možno mal radšej zostať pekne kráčať a nevymýšľať hovadiny. Keďže toto presne hovadina bola.
Nicos mal dojem akoby sa mu laba pod vodnou hladinou premenila na mrazivý cencúľ. Mohol cítiť kryštáliky tvoriace sa mu na kostiach, akoby ich dokonca nahrádzali. Pevne zatínal zuby a dokonca zmraštil oči aby sa pokúsil vydržať ešte o niekoľko sekúnd dlhšie. Napokon poľavil a laby vytiahol s hlasným syknutím. Začal ňou okolo seba máchať aby do nej dostal čo najskôr novú dávku krvi. ,,Blbý nápad, blbý nápad!" precedil pomedzi zuby a snažil sa popri tom vyhnúť pohľadu do tváre Zed. Nie, nepotreboval vidieť ich výraz po tomto fiasku. ,,Vieš čo, radšej asi poďme ďalej.." navrhol a bez počkania na odozvu rovno pokračoval.
>Severný Galtavar cez Velké vlčie jazero

Advent 5. - Úloha 9. Ulov kapra
Ronher cez Stredozemku >
Jazerá boli z pláne vidieť už z diaľky a čím viac sa k ním blížili, tým väčšie sa stávali. Nicos sa snažil nenápadne robiť svoje dychové cvičenie, aby si prítomnosť tak veľa vody neuvedomoval. Dobre vedel, že mu nemôže sama o sebe ublížiť, zatiaľ ešte nebol blázon. Akonáhle ale v kročili medzi jazierka, srsť na chrbte sa mu mierne naježila a srdce rozbúchalo o niečo rýchlejšie. ,,Vlastne áno! No nie je to zábavné?" smial sa nad tým faktom, že vlastne sú skutočne súrodencami. ,,Musíme sa dať nejakú párty súrodeneckú niekedy," pokračoval. ,,Vrátiš sa do Sarumenu inak? Či nevieš?"
Možno by sa mohol prekonať a niečo so sebou robiť. Nakoniec ak sa bude stále báť, nič z neho nebude. ,,Hej Zed, nedali by sme si rybu?" pýtal sa ako mu pohľad smeroval k jazierkam. Snažil sa vybrať práve to ktoré by nebolo až také hlboké, v čom u moc nepomáhal fakt, že sa na hladine odrážala obloha. Len veľmi ťažko bolo zahliadnuť bahno alebo kamene na dne a preto sa snažil pôsobiť veľmi nenútene keď si to klusal pomedzi nádržkami. No poďme Nicos, nebuď srab. ticho si nadával zatiaľ čo mu hlava pracovala na plné obrátky. Nedokázal sa rozhodnúť a už kráčal príliš dlho, preto sa nakoniec vrhol do ďalšieho prvého jazierka, v ktorom uvidel ruby. Naposledy lovil tieto zvierence ešte so sestrou, tá už ale bola pasé a on nad ňou nechcel, zase, premýšľať.
,,Mamchju!" oznamoval nadšene s plnou tlamou. Cez oči mu tiekla voda, keďže hlavu ponoril hlboko do vody. Ale aspoň mala jeho obeta význam! Mali jedlo o ktoré sa mohli podeliť, ak by sa Zed nepodarilo uloviť svoje vlastné. A potom mohli pokračovať ďalej na sever.
>Mahtae Sever cez Mahtae juh

Dlhé uši cez Vlčie maky >
,,Áno! Aj mňa aj sestru. Akože nie oficiálne ale bola celé naše detstvo ako naša mama! Super nie?" smial sa nad touto myšlienkou. Sranda že na svoju pravú mamku si už poriadne ani nespominal.
Ryšavý vlk nespokojne nasal vzduch pomedzi zuby. Nie, nemal rád vodu. Áno, práve mali v pláne prekročiť potok. Vlk bol ale rád, že ten najhorší strach mal už za sebou a tým pádom, ho síce pohľad na riečku vyviedol z miery ale nie úplne paralyzoval. A nakoniec, tento prúdik sa len tak tak mohol klasifikovať ako rieka. Dlho vydýchol a pozrel na Zed. Všetko ok. ,,Myslím si, že mi táto naša turistika robí celkom dobre. Už som dlhšie potreboval natiahnuť kosti," pokračoval v rozhovore počas toho ako sa nažil preskočiť na druhú stranu potoka, bez toho aby si nemočil labu. Podarilo sa - nie žeby mal Nicos nejaké úžasné schopnosti, ten potôčik bol skutočne prťavý. Ale aj tak bol na svoj výkon pomerne hrdý. ,,Vedel by som si predstaviť sa tak spúšťať stále," odpovedal nakoniec Zed o ich dobrodružstve na bobovej dráhe.
>Medvedie jazierka cez Stredozemku

Advent 4. - Úloha 2. Bobová dráha
Eucalyptový cez meandre >
Nicos sa nad ich nadšením z radosti zasmial. Tak napokon predsa len pomohol! ,,Na Maple sa len ťažko zabúda čo?" smial sa ďalej. Hej, hej. On sám by nevedel čo robiť ak by zabudol práve na Maple. ,,Hmm, koho by si mohlo ešte poznať," snažil sa myslieť nahlas, ale nikto taký mu nenapadal. V poslednej dobe sa to dosť pomenilo, vlci prišli a odišli, že pomaly ani on sám nevedel kto všetko vo svorke je alebo nie je.
Oči mu padli na biele zajace, ktoré sa naháňali po kopcoch, popri ktorých práve prechádzali. Nicos na nich zamyslene pozeral, niečo sa mu na ich správaní nepáčilo. Trvalo mu niekoľko sekúnd a najmä našponovania očí aby si uvedomil, že sa nenaháňajú - oni sa šmýkajú! Mladému vlkovi sa hneď rozbúchalo srdce a do očí mu naskočila iskrička, ktorú snáď mohli vidieť aj Zed. ,,Čo keby sme sa trochu skĺzli?" flochol na spoločníka počas toho ako sa mu chvost začal krútiť kade tade. Nicos bol pomerne nebojácnym vlkom, hlavne ak sa nejednalo o hlboké telesá vody. Aj keď sneh prakticky vodou bol, bolo to niečo úplne iné! A ryšavý vlk vôbec nemal náladu hádať sa sám so sebou o niečom čo ani nebolo dôležité. ,,Vyzerá to trochu zábavne, jato asi skúsim aj tak," nevydržal nakoniec, aj keď v hlave mohol počuť hlas sestry, ktorá ho karhala a pripomínala mu, že si môže zlomiť všetky nohy. Ale ak to zvládnu zajace, tak aj ja! Hrdo napol hruď a vybehol smerom do kopca akoby to bolo nič. Sneh pod jeho labami bol dostatočne pevný na to, aby si bol istý, že sa mu nos nezaryje do zeme okamžite ako sa zvalí dolu. Laby si zložil pod telo a nechal gravitáciu aby ho ťahala smerom dolu. ,,VIIIII," nadšene sa nechal počuť. Celkom bol aj prekvapený, že sa mu koža na predných labách nezodrala do krvi. Ale ako sa vraví.. darovanému koňovi na zuby nepozeraj? Alebo také niečo.
,,Tak to bolo ale dosť dobré nie? Tí ušiaci vedia čo robia," počkal na Zed, kým sa k nemu pripojili a potom pokračovali ďalej do západu slnka. Metaforicky.
> Ronher cez vlčie maky

Púšť cez Savanu >
Zed sa konečne rozhovorili a Nicos si skutočne užíval ich slová. Mal rád keď mal s niekým kecať aj keď mohli kecať vlastne o ničom. Niektorý vždy chceli hlboké rozhovory a tie menšie akoby ich urážali - Nicos bol tak trochu opačný. Hlboké myšlienky si nechával len pre tých najlepších priateľov. Doteraz nikto takmer nevedel ako mu jeho sestra chýba a už vôbec nikomu nepovedal, že sa bojí, že je mŕtva. Nakoniec to možno bolo aj dobre, ešte si to tak trochu stále nepripúšťal. ,,No, ja si myslím, že áno. Ale asi nie moc nadlho lebo som tvoj pach na území posledný rok moc neregistroval," obzrel sa smerom za svojim spoločníkom. Ich kroky už neboli také rýchle, nemali sa nakoniec kam ponáhľať a Nicos ani nechcel. Nakoniec spomalil dostatočne na to aby mohli ďalej kráčať rameno pri rameni. ,,Akože, popravde sme my dvaja zase tak veľa času nestrávili, tak nevime či ti budem môcť pomôcť," povedal seriózne. ,,Ale ak budem môcť, tak určite si povedz čokoľvek a urobím čo budem môcť," pousmial sa. On veľmi v tomto momente nevedel čo robiť. Jeho sestra by možno vedela, ale tá tu teraz nebola. A ani nebude. ,,Ale ak by si chcelo, možno by ťa Maple zobrala späť. To by možno šlo!"
> Dlhé uši cez meadre