Nicos miluje diskusie, do ktorých sa však nie príliš často zapája. On je skôr tichým pozorovateľom, ktorý musí byť vyprovokovaný k akcii, či už sa jedná o rozhovor alebo fyzickú aktivitu. Možnosť byť už len prítomný pri rozhovore niekoho iného ho povznáša a dovoľuje mu dostať sa k informáciám, ktoré by mu inak mohli veľmi jednoducho ujsť. Aj keď ich nijakým spôsobom neplánuje využiť proti nikomu, skôr ich vníma ako niečo zaujímavé, podpultový tovar pre vlastnú fascináciu.
Ryšavý vlk sa už na prvý pohľad môže zdať pomerne nenáročným vlkom, ktorý zdĺhavo nerozmýšľa nad tým čo povie alebo vykoná. Nie je tomu však tak a vlci, ktorí sa s ním rozhodnú stráviť aspoň trochu času si to veľmi rýchlo uvedomia. V tichej hlave sa toho nachádza omnoho viac ako prezieravosť. Často dokáže svoje flexibilné myslenie prinútiť pracovať vo svoj prospech a vďaka nazhromaždeným informáciám si urobiť vlastný názor takmer na čokoľvek. Racionálne myslenie nie je pre neho nič cudzie a keď sa raz rozhodne o svojej pravde, nie je pre neho jednoduché priznať pravdu niekomu inému. Akási tvrdohlavosť mu stále hrá v mysli a aj keď sa často vyhýba priamej konfrontáciu, názor mení na základe dôkazov len veľmi zriedka. Nie je preto žiadnym prekvapením, keď sa vďaka ráznosti a neochote prijať názor cudzincov dostáva do problémov, ktorým by sa inak celkom jednoducho vyhol. Najmä vďaka tomu sa naučil prevziať rolu mŕtveho chrobáka a držať svoj jazyk za zubami, nejakým spôsobom odpovedať, no zároveň nepovedať nič.
Pozornosť Nicosa je len veľmi ťažké udržať dlhú dobu, popravde sa dokáže sústrediť len vtedy, ak sa okolo neho deje niečo čo by mohol pokladať za zaujímavé. Pre najlepšie fungovanie potrebuje plnohodnotnú stimuláciu a ak o ňu príde, s nudou prichádza aj lov za niečím novým, čo by ho mohlo zaujať. Nerob mu žiaden problém zahodiť všetko čo vykonal len kvôli tomu, že sa mu podarilo nájsť nejakú novú hračku alebo cieľ. Keď teda dostane šancu položiť laby na niečo nové, v tom momente je plný energie a entuziazmu. Rovnako je aj ochotný venovať im všetok svoj voľný čas a často pri nich zabudne aj na základné veci, ako je napríklad jedlo či spánok.
Z nejakého dôvodu ho vždy viac zaujímalo to čo môže byť a nie to čo je. Či už s to viaže k jeho krátkemu rozsahu pozornosti alebo mozgu, ktorý sa vždy šinie k niečomu čo ho môže popohnať k záujmu. Tak či onak, keď už musí, často sa nesústredí na detaily ale pred očami mu bliká väčší obraz a kroky k nemu sú rozostrené. To je aj jeden z najväčších dôvodov prečo svoje ciele nie vždy dotiahne do cieľa. Jednoducho akonáhle sa mu pred nosom objavia väčšie problémy, miesto toho aby ich riešil, nájde si iný objekt záujmu.

Narodený v obyčajnej svorke, úplne obyčajným rodičom, Nicos už od začiatku nebol ničím výnimočný. Presne taký, ako každý druhý, dokonale zapadal do svojho predurčeného miesta. Dokonca ani poradie jeho narodenia mu do vienka nenadelilo nič čím by sa mohol chváliť. Nebol ani prvým, ani posledným, našťastie ich však rodičia milovali všetkých rovnako. Minimálne teda počas voľného času, ktorý im mohli venovať. Otec hraničiar a matka lovkyňa, obaja venovali svoje všetko svorke, chrániacej ich životy. Po narodení vĺčat ich produktivita poklesla, miesto toho však malé klbká dostávali všetku starostlivosť akú si len mohli želať. Nicos od začiatku, ako sa mu podarilo po prvý raz si uvedomiť svet naokolo, vedel, že rámec nory mu bude primalý. Spoločne s bratmi prešli od jednoduchého plazenia a kňučania ku skutočným krokom, a netrvalo dlho kým prešli k momentu opustenia nory. Zo štyroch kamenných stien sa razom stal široký svet plný krásnych výhľadov, zaujímavých vôní a textúr. Jednoducho miesto ako presne stvorené na výchovu zvedavých mláďat. Samozrejme, ak ich práve nenecháte kráčať priamo do objatia vody jedného z mnohých plies zakliesnených medzi horami, ktoré patrili svorke.
Zane, ich otec, od začiatku očakával, že sa mladí vlci poberú v jeho stopách, preto nikdy nepremárnil šancu vziať ich so sebou na obhliadku hraníc. Minimálne teda od času, čo sa dokázali sami pohybovať bez toho aby sa skoro unavili. Netrvalo ale dlho, kým sa z rodinných vychádzok medzi otcom a synmi stala súkromná akcia Nicosa pripraveného ukradnúť si každú voľnú chvíľu s vlkom, ktorého pokladal za svoj najväčší vzor. Súrodenci sa radšej venovali hrám s ostatnými vĺčatami v ich vlastnom veku, akoby sa mali prechádzať po krajine, bez značného dôvodu, ktorý im v ich veku ešte nebol známy. Ryšavý vlk ale obľuboval hory, všetky výhľady a najmä jazerá objavujúce sa za pomaly za každým druhým stromom. Jeden by si povedal, že fascinácia plesami v ňom vyrastie do lásky k vode, opak bol však pravdou. Temná voda ľadovcových jazier ho desila však omnoho viac a prevažovala odvahu, ktorá sa mu skrývala v tele. Strach z vody sa s ním teda ťahal od mladosti, nikdy sa neodhodlal na nič viac ako len pozorovanie z brehu. Viazaný na pevnine teda hľadal iné spôsoby ako skúmať nie len vodu ale aj lesy, svoje myšlienky si často brával aj domov. Počas dňa s otcom na prieskumoch a večer pred spaním mu okrem matky a súrodencov robili spoločnosť aj myšlienky na ďalší deň.
Rutina sa rýchlo stala súčasťou Nicosovho života a zároveň mu poskytovala aj akýsi pocit bezpečia, kedy viete čo presne bude nasledovať. Jeden z letných dní však nakoniec nebol taký ako všetky pred ním - predsa len sa nestávalo príliš často, že ste na hraniciach svorky narazili na niekoho cudzieho. Minimálne teda nie na mieste, ktoré Nicosova svorka pokladala za svoj domov. Zane ale patril k vlkom snažiacim sa konfliktom predchádzať a tak stretnutie s neznámymi zvládol bravúrne. Najmä z dôvodu, že samec nebol sám ale mal pri sebe syna zhodou okolností vo veku podobnom ryšavému vĺčaťu. Ako tomu často býva, zakázané ovocie vždy chutí najsladšie a Nicos neplánoval odmietnuť nikoho, kto by mal záujem tráviť s ním voľný čas v hlbokých lesoch, keď už jeho súrodenci zostávali radšej zahrabaní niekde pri nore. Dospelý medzi sebou vyriešili problémy, ktoré prítomnosť dvoch vlkov pri svorke znamenala, Nicosa však nezaujímalo o čom sa bavili a načúvať ho nenapadlo už vôbec. Jediné čo ho v tom momente držalo pri živote bol nový priateľ s podobnými záujmami a povolenie otca hrať sa s ním, čomu samozrejme predchádzalo nepríjemné kňučanie a prosíkanie.
Niekoľko nasledujúcich týždňov ubehlo ako voda, z oboch šteniat sa stali takmer nerozlučný priatelia, ako to už v podobnom veku býva. Niekedy nie je potreba dlhoročného vzťahu aby ste prišli do stavu, kedy sa ihneď po prebudení nedokážete dočkať kedy uvidíte svojich kamarátov. Pomaly si začínal myslieť, že by sa dokonca mohli pridať k ním do svorky, čím by sa stretávanie stalo omnoho jednoduchším, no nič nemôže byť dokonalé. Aspoň teda určite nie na dlhú dobu. Hranie sa mladým vlkom vydržali len mesiac, kým sa im rozpadli a obaja museli prijať fakt, že je dosť pravdepodobné, že sa už nikdy viac nestretnú. Neznámi samec sa aj so svojím vĺčaťom z noci na noc prepadol po zem a Nicos prišiel o najlepšieho priateľa. Zdrvený pocit, ktorý sa mu prehnal telom potom čo sivé vĺča nedokázal nájsť na bežnom mieste, nebol niečo na čo sa dalo len tak zabudnúť. Vraví sa, že na veci čo sa stali môžete zabudnúť, môžete zabudnúť tváre svojich známych, no nikdy nezabudnete pocit, ktorý vo vás zanechali. Preto nebolo žiadnym prekvapením, že trvalo niekoľko dní, kým si Nicos skutočne uvedomil, že priateľ sa mu nevráti. S otcom, a pre zopárkrát aj bez neho, sa vracal na miesta kde sa normálne hrávali a svojim malým nosom sa snažil nájsť pachy, ktoré by ho priviedli na správnu stopu. Predsa len sa nemôže niekto len tak vypariť? Alebo áno?
Až potom si dovolil priznať, že odchod bez rozlúčenia bol skutočne niečím čo sa stalo, v tomto momente veril, že sa tak nestalo lebo si to sivé vĺča vybralo. Určite nebola jeho chyba, že sa musel znova presunúť. Až teraz sa začali v jeho mladom mozgu vynárať otázky a začal chápať prečo jeho otec zo začiatku proti ich stretávaniu namietal. Stále sa však cítil ublížene a nejakým zázračným spôsobom veril, že vĺča bolo od neho, respektíve od nich, zobrané nie dobrovoľne. Preto nebolo žiadnym prekvapením, že akonáhle sa dozvedel o odchode skupiny mladých vlkov kdesi do sveta, chcel ísť s nimi. V tom momente, v jeho mysli, neexistoval lepší nápad ako sa k nim pripojiť a presvedčiť sa na vlastné oči. Nie, že by s tým jeho rodičia súhlasili a v konečnom dôsledku sa na ich názor ani len nepýtal. Potom čo skupina piatich mladíkov odišla, vytratil sa v strede noci z rodinnej nory a nasledoval ich pachy. Aj napriek tomu, že patril ešte stále do vekovej skupiny vĺčat, nasledovať pachy nebolo nič zložité, čo by nedokázal zvládnuť. Podarilo sa mu na nich naraziť v momente čo ešte pospávali na svojom dočasnom ležovisku.
Aj keď neboli z objavenia sa vĺčaťa na scéne príliš nadšení, chcelo to len trochu škemrania a hrania na nervy, aby ich svojim spôsobom zmanipuloval, nech môže zostať s nimi. Kto by predsa len nechcel na ramenách ďalší hladný krk, len nech prestane skučať? Tak či onak, Nicos napokon dosiahol presne to čo chcel a aj napriek tomu, že nemal omnoho viac ako len pol roka, cestoval s nimi akoby to nič nebolo. Akoby mu rodina ani len nechýbala a akoby po pár dňoch priamo zabudol, čo bolo hlavným dôvodom prečo sa na cesty vôbec vybral.
Dalo by sa povedať, že Nicosa mal veľký zlozvyk príliš nerozmýšľať nad tým čo robí a jednoducho to stihol urobiť skôr ako sa mu hlava vôbec naštartovala. To bol aj jeden z hlavných dôvodov ako sa dostal na územie patriace Gallirei, jednoducho sa vybral na prieskum okolia kde sa ich skupina utáborila a zašiel príliš ďaleko na to aby sa dokázal vrátiť späť. Zamrznutý potok, ho viedol smerom dolu z hôr a on sa tak dostal na miesta, ktoré dovtedy nikdy nevidel. Ak sa niečo od svojho otca naučil, tak to bolo prežívanie v lese - čo mu v tomto momente bolo úplne na nič, lebo sa ho zmocnila svorka skôr ako stihol vôbec schudnúť. Dalo by sa povedať, že jeho pobyt na novom území začal pre mladého vlka bez akéhokoľvek plánu omnoho lepšie ako by mohol očakávať. Nicos nikdy nebol príliš známy tým, že by sa zamýšľam nad tým čo sa dialo okolo neho a tak svoje nové miesto v Sarumenskej svorke prijal bez väčších problémov a otázok. Jednoducho na neho Maple urobila dojem a on tak miesto toho aby spochybňoval jej zámery, radšej sa nechal viesť prúdom smerom do kamenného úkrytu, ktorý patril svorke.
Miesto toho aby si ale sebecky užíval nového života s dostatkom potravy a matkou, ktorá dokázala z hmly pre neho urobiť rôzne zvieratká, netrvalo snáď ani jeden deň kým sa mu do života znova vrátila sestra. Danie sa skutočne do Sarumenu dostala ako veľká voda a ich vzťah sa vrátil do starých koľají. Ryšavá vlčica držala nerozvážneho Nicosa pri zemi a spoločne sa teda mohli pustiť do skúmania nového sveta, bez toho aby sa musela báť, že jeden z nich umrie - a povedzme si pravdu, vo väčšine prípadoch by to bol práve Nicos.
Sarumen mladého vlka prijal minimálne tak dobre, ako on sám prijal svoju novú svorku. S Danie si s lesom veľmi rýchlo vytvorili dobrý vzťah, strávili niekoľko týždňov upratovaním a čístením. Pomerne dobre sa im podarilo preskúmať všetky zákutia, na ktoré by len dve staršie vĺčatá mohli naraziť. Ešte stále je toho však dosť čo objavovať a dvere sveta sa pre neho postupne zase otvárajú v podobe vlkov, ktorí sú ochotní strpieť jeho povahu a zobrať ho na nejaký výlet.