Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Zlatavý Les

Pomaly som vyšiel z lesa na lúku a približoval som sa k potoku. Vzduch okolo mňa začinal byť omnoho teplejší. Snehová prikrívka sa stále zmenšovala. Zachvilu by mohlo byť vidiet prvé steblá trávy. Veľmi ma to potešilo. Znamenalo to, že sa pomaličky vracia do kraju jar. A snou aj prijemne oteplenie.
Držal som sa blízko potoka, ktorého hladina sa pomaly prebúdzala k životu. Laď pomaly praskal a voda si hladala cestu von. Zastal som na chvíľu a privrel oči, nechal prvé slnečné lúče nech ma pohladia na srsti.
Myšlienky mi zaleteli k možným dobrodružstvám. Svet bol opäť plný možností a farieb. Znelo to pekne, ale potreboval som sa držať nohami pevne na zemi. Dlhé putovanie mi vzalo mnoho síl a moje telo mi to dávalo najavo. Už som potreboval odpočinok a moje srdce ma hnalo domov. A práve prekričalo tie otravné hlasy.
//Ohnivé jazero

// Vrbový lesík

Samozrejme, že cestou z Vŕbového lesa mi na zadku pristála dobre mierená snehová guľa. Ako vravím, úplná Zúrivka.
Zasmial som sa a po dlhom čase mi v očiach žiarili iskričky šibalstva. Už to bolo dávno, čo som sa nemusel báť útoku z každej strany a mohol sa správať tak ako mi bolo prirodzene.Po dlhej dobe som si dovolil byť sám sebou.
Samozrejme, stále som bol opatrný. Cudzí vlci si moju dôveru museli zaslúžiť, a to nebola vec, ktorú by som rozdával len tak. Možno aj preto ma v kútiku duše tak hrial pocit, že sa vraciam domov. Sarumen bol miestom, kde som patril. Bol som tam vychovaný. Aj keď som vedel, že tam na mňa doľahne ťažoba z minulosti. Minulosť bola ťažká a jej tiene som doniesol so sebou ako záťaž, ktorej sa nedalo tak ľahko zbaviť. Ale každý mal svojich démonov. A ja som nebol výnimka. A keby som tomu nedokázal čeliť, tak by som tu nebol.
Zima a sneh sa stále držali pri sile. Ďalší les, ktorým som prechádzal, už nepatril svorke, no pachy vlkov sa tu miešali. Nešťastníci hľadali útočisko všade, kde sa dalo.
Snažil som sa držať vyšliapanej cestičky, aby som sa zbytočne nezaboril do snehu. Nemohol som si dovoliť mrhať silami. Moje nohy ma pálili od únavy. Každý krok bol čoraz namáhavejší a nebol som si istý, či vôbec ešte cítim hlad. Úprimne som mal tej zimy už plné zuby.
Nezdržiaval som sa zbytočne v lese a pokračoval som v ceste. Ak mala Chiara pravdu, každým krokom som sa mal približovať k cieľu. Možno už čoskoro uvidím známejšie miesta.

//Ronherský potok

Evidentne ju rozhodila moja pokojná nálada. Nuž dokázal som byť aj pokojný a možno za to trochu mohla únava po dlhej ceste. "Možno nie." Pousmial som sa. "Budem si ju, ale spájať s tebou a, čo ti vieš možno niečo vymyslím aj tebe." V očiach mi zasvietilo malé šibalstvo. Tento svet nebol až taký veľký, aby sa dvaja vlci nestretli niekedy znovu. Pozorne som počúval jej slová a potvrdila mi moje domnienky. Sú súrodenci a žijú tu. V kútiku duše ma potešilo, že sa im darí.
"Tak to mám radosť, že našli šťastie v tomto lese." Povedal som úprimne. Vždy som sa snažil vychádzať s každým.
"A som rád, že som spoznal aj teba, Chiara. Aj, keď mojou vlastnou hlúposťou." Dodal som pobavene a postavil sa.
Jej ďalšie slová ma prekvapili. Neuvedomil som si, že pôsobím tajomne. Povzdychol som si. Evidentne som ju tým zase podráždil.
"Domov je Sarumen." Ozrejmil som jej to. "A, ako vravím, bol som na cestách, takže som tam pár zím nebol."
Rátal som s tým, že ma veľa vlkov už nebude poznať. Pozrel som smerom, ktorým mi ukázala a prikývol som.
"Áno, tie kopce si pamätám." Vyštekol som nadšene. Pre mňa to boli konečne dobré správy. "Ďakujem za pomoc. Pozdravuj odo mňa súrodencov." Hádam si aj oni spomenú na mňa.
Bolo načase odísť a prestať jej kaziť náladu. Otočil som sa k odchodu, no ešte som sa pobavene obzrel cez plece.
"Maj sa, Zúrivka. Príď niekedy na oplátku ty k nám!" Zakričal som za ňou. Nie vôbec jej nebolo ťažké vymyslieť prezývku. A ja som si bol istý, že to na ňu sedí.
Nakoniec nebola zlou spoločníčkou. No mňa ešte čakala cesta zamrznutou krajinou.

//Zlatavý les

Vlčica si ma premeriavala pohľadom, akoby sa ma snažila odhadnúť. A bolo jasné, že by ma najradšej poslala kade ľahšie. Ja som však nestál o nepríjemnosti.
Takých, ako som ja bolo teraz veľa. Ja som aspoň mal niekde rodinu. Nuž boli aj chudáci, ktorý nie. Počasie sa stále nezlepšovalo zimu bolo cítiť až v kostiach. Zhlboka som sa nadýchol a chvíľu zvažoval, ako jej odpovedať.
"Nuž, aspoň budem mať novú prezývku. Už dávno som žiadnu nedostal. Ďakujem" prehodil som o čosi veselšie. Nebudem jej hrať do kariet. Len tak ma niečo nerozhodí.
Túto myšlienku som však rýchlo prehodnotil, keď použila svoju mágiu. Dobre, toto na mňa trochu fungovalo. A na ňu zjavne fungovalo slovíčko Sarumen, pretože jej správanie sa zmenilo. Prehltol som uštipačnú poznámku, nechcel som riskovať pripálenie môjho kožuchu.
Na chvíľu som sa zamyslel a nechal sa uniesť spomienkami. Sarumen vždy pomáhal každému, kto si o to požiadal. Najmä vĺčatám, samozrejme. Zdvihol som hlavu a prezrel si ju pozornejšie. Ten cudzí jazyk. Ten kožuch.
Nebolo veľa vlkov, ktorí na mňa rozprávali cudzou rečou. Vlastne len dvaja. A spomenul som si.
"Bol som len zvedavý, prečo tu cítim známe pachy. Taká nepríjemná vlastnosť, viem," pohodil som chvostom, no nespúšťal som z nej oči. "A keď sa na teba tak pozerám, mohla by tu žiť Pippa a jej brat." Na chvíľu som zaváhal. Spomenul mi vôbec niekedy svoje meno?
"Si im celkom podobná." Dodal som a dúfal, že som sa trafil. "Vlastne mohla by si mi predstaviť svoje ctené meno?" Možno to bolo zbytočné, ale snažil som sa byť zdvorilý a sledoval jej reakciu.
"Nuž, a môj cieľ." pokračoval som po chvíli. "Vlastne sa chcem len dostať domov." Vydýchol som. Áno, bolo to trochu trápne, ale mal by som si už zvyknúť na svoj mizerný zmysel pre orientáciu.
"Bol som pár rokov na cestách a už si nie som istý, ktorým smerom sa vydať, aby som trafil do správneho lesa. K mojej rodine." Mohla na mne vidieť, že som znervóznel. Neznášal som túto svoju slabinu, ale v tejto chvíli som ju už nemohol skryť.

Pozoroval som padajúce snehové vločky a čakal na obyvateľov tohto lesa. Zamrvil som sa. Začínal som byť neistý. Prudko som otočil hlavu, keď som začul pohyb a vzápätí som uvidel vlčicu, ktorá sa rútila ku mne. Evidentne som bol veľmi naivný, keď som dúfal, že za mnou hneď príde niekto s tým známym pachom.
Vlčica nebola nadšená z mojej prítomnosti, to mi došlo na prvý pohľad. Dalo sa to samozrejme pochopiť. Ja som tu bol ten votrelec. Pri zmene situácie, som začal v duchu prehodnocovať svoje plány a priority. Snažil som sa tváriť odmerane aj keď mi mykalo kútikmi. "Áno, to som si tak nejako všimol." Odvetil som pokojne. Aj keď som neprestával sledovať jej reakcie. "Trochu tým stromom chýba ihličie."
Bol to chabý pokus o odľahčenie situácie. A, samozrejme, nahlas by som nepriznal, že mám problém dostať sa domov.
"Som Kasius. Radšej by som bol, keby si ma tak aj oslovovala." Dodal som a pohodil chvostom. Nepáčilo sa mi, že na mňa použila neznáme slovo. Mohla ma urážať a ja som sa nevedel brániť.
Nedalo mi to a spýtal som sa. "Pochádza od vás niekto zo Sarumenu?" Moja zvedavosť zvíťazila nad opatrnosťou. Nerád som hneď prezrádzal odkiaľ som. Takmer som pritom zabudol, že som jej stále neodpovedal na otázku.
"Ak mi dokážeš pomôcť dostať sa do môjho cieľa, prestanem ti tu zavadzať." Dúfal som, že by to už nemuselo byť ďaleko. A ak mi nepomôže, nuž na to ešte prídem v priebehu rozhovoru.

//Hrušnový sad

Vyzeralo to, že som konečne dorazil na územie svorky. Trochu sa mi uľavilo. Zima v svorke znamenala bezpečie pred tou ďalšiu krutou zimou, čo tu nastala. Bol som vyčerpaný po dlhom dobrodružstve a, ako inak, zase som sa stratil cestou do Sarumenu. U mňa nič nové. Tieto územia som nepoznal, a ak by som pokračoval ďalej, mohlo by to byť nebezpečné.

Sadol som si na hranicu územia a silno zavyl. Vo vzduchu sa miešalo viacero pachov. Jeden z nich mi prišiel zvláštne známy, ale nedokázal som si ho zaradiť. Žeby sa sem zatúlal niekto, koho poznám? Musel to byť niekto zo Sarumenu a matka nezniesla zlých vlkov. Bude to v poriadku. Aspoň som si to nahováral.
Pohodil som chvostom a natiahol stuhnuté laby. Už som nebol úplne tým istým vlkom, ktorým som býval kedysi. Život mi zanechal jazvy – niektoré viditeľné, iné ukryté hlboko vo vnútri. Možno som bol trochu trúfali, keď som hladal dočasný úkryt,ale chcel som len prežiť. V najhoršom skončím vyhodený vonku. Zostávalo mi len čakať. Bol som zvedavý čo za vlkov ukrýva tento les.

// Sekvojovy les

Čím viac som sa vyčerpane brodil tým nepríjemným snehom, tým viac sa mi páčila myšlienka nájsť si miesto, kde by som jednoducho prežil zimu a odtiaľ sa vyhrabal až na jar. Áno, znelo to ako čisté parazitovanie, ale ja som potreboval prežiť. Nikto však nehovoril, že nemôžem cez zimu pomôcť. Jediné, čo som potreboval, bolo nájsť svorku, ktorá by bola aspoň trochu priateľská.
Jeden zážitok s tyranskou svorkou mi naozaj stačil. Vedel som, že sa nenachádzam nikde v okolí Sarumenu, takže ten musí počkať do jari. Hádam matka zimu zvládne bez väčších problémov. Pri tej myšlienke sa mi na tvári usadil jemný úsmev. Aspoň ti na jar budem môcť priniesť pár kvetov na hrob.
Stále to bolelo. A stále som mal strach. Tešil som sa ale, že ich uvidím.
Miesto, cez ktoré som práve prechádzal, nebolo veľké, no bolo plné ovocných stromov. Na jar tu muselo byť nádherne. Nezdržal som sa však. Slnko zapadalo a mne sa krátil čas.

//Vrbový lesík

// Kaštanový les cez Mahtae juh

Snívať nebolo zakázané. A ja som momentálne sníval o teplých slnečných lúčoch a rodine, ktorá bola zatiaľ veľmi vzdialená. Rovnako, ako môj cieľ cesty. Vedel som, že moja slabina by raz mohla znamenať rozsudok smrti, no aj tak som si nedokázal pomôcť.
Do mojej srsti sa oprel vietor. Áno, kamoško, viem, viem. Toto nie som úplne ja. Depky nepatria k môjmu životu. Povzdychol som si a potriasol hlavou, akoby som tým mohol zahnať negatívne myšlienky. Možno k nim nepatrili ani zimné dobrodružstvá. Pohodil som chvostom a zrýchlil krok – najmä, preto, že som sa blížil k rieke, na ktorej sa už začala tvoriť vrstva ľadu. Toto bude ešte kruté.
"Asi mi nepovieš, kade mám ísť, kamoško?" Zamrmlal som a rozhliadol sa okolo seba. Tentoraz som však necítil žiadny známy závan vetra. Robil to stále. Prišiel len vtedy, keď mu to vyhovovalo. Zakrútil som očami a pokračoval ďalej cez les, kde sa týčili nádherné, mohutné stromy.
Dalo by sa tu nájsť útočisko, to áno. Stále by som, ale pociťoval samotu. Niekde v týchto lesoch musela sídliť svorka. Už som, ale ani nedúfal, že by to mohla byť tá, ktorú hľadám.

//Hrušnový sad

//Smrekový les cez Rozkvitnuté lúky

Moje dobrodružstvo pokračovalo ďalej aj pri zapadajúcom slnku. Lesy a lúky, ktoré ma obklopovali, mi boli stále neznáme. Vedel som, že za to nemohol len sneh – moja orientácia bola na bode mrazu aj mimo tohto ročného obdobia. Nebolo to nič nové, ale tentoraz ma to znervózňovalo viac než obvykle. Odfrkol som si a snažil som sa zahnať v vlastnú frustráciu.
Po dlhej ceste som začal v nohách cítiť slabosť a bolo mi jasné, že potrebujem nájsť úkryt. Nechel som pokračovať v ceste v noci. Pre tuláka to však nikdy nebolo také jednoduché. Zdvihol som pohľad k oblohe a chvíľu som sledoval snehové vločky. Vážne som sa trochu cítil ako chodiaca tragédia. Chcelo by to zase zažiť pocit radosti.
Práve v takýchto chvíľach som si najviac uvedomoval, prečo som potreboval rodinu alebo aspoň niekoho, kto vie, kam ide. Byť sám malo svoje výhody, ale, keď som sa cítil stratený a unavený, spoločnosť by mi prišla vhod.
Jediné, čo mi zostávalo, bolo pokračovať ďalej cez opustený listnatý les.

// Sekvojový les cez Mahtae jih

//Južný Galtavar

Vydýchol som si, keď som sa ocitol v Smrekovom lese. Inak sa to miesto ani nazvať nedalo. Bol som obklopený zasneženými ihličnanmi, ktoré sa vypínali do výšky. Snažil som sa držať vyšliapanej cestičky – inak by som skončil zaborený v hlbokom snehu. Už som jednu zimu v týchto krajoch zažil a pamätal som si, že bola rovnako krutá ako táto.
Povzdychol som si. Spoločnosť a rozhovor mi padli vhod. Miloval som slobodu, ale zároveň som si užíval byť v spoločnosti. Bola to zvláštna irónia.
V lese bolo cítiť plno rôznych pachov, ale zdalo sa, že tu neprebývala žiadna svorka. Možno sem vlci prichádzali len hľadať útočisko pred mrazmi. Nedivil som sa im – byť tulákom v zime mohlo znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. Spomalil som, aj keď pohybom som sa aspoň trošku zohrial, na oplátku mi to bralo energiu.
Pomaly som začínal cítiť hlad. Snažil som sa na to nemyslieť, ale nebolo to jednoduché. Samozrejme, najbezpečnejšie by bolo prežiť zimu v svorke. Aj keď aj tak to majú vlci niekedy náročné.
Rodina znamenala viac hladných krkov, ale tiež ochranu. Nemohla to však byť hocijaká svorka. Musel by som sa im naučiť veriť. A práve v tom bol najväčší problém. Cez rozľahlú lúku som prešiel bez menších problémov. Okrem snehu tam teraz nebolo nič zvláštne. Možno sa mi pošťastí na území ďalšieho lesa.

//Kaštanový les cez Rozkvetlé louky

Zmĺkol som a len som počúval jeho slová. Áno, vedel som, že nás, kvázi adoptovaných, behá po tomto svete veľa. Pár som ich stretol a väčšina z nich si odniesla nejakú tú duševnú traumu. Ja som k nim nepatril. V detstve som bol len hlúpy. Nebyť však vlkov ako Maple ani ja by som tu teraz nesedel.
Pokrčil som plecami. "Rodičovstvo evidentne nie je pre každého. Aj keď, úprimne, tých malých harantov, ako si ich nazval, mi je niekedy ľúto,"poznamenal som. Postavil som sa. Podľa mňa si nikto nezaslúžil byť odtrhnutý od rodičov. Bol to len môj názor, no Alastor nevyzeral, že by ho chcel počuť.
"Nevadí aj tak ti ďakujem za krátku spoločnosť." Na tvári sa mi usadil jemný úsmev. "Ak sa naše cesty niekedy znova skrížia, rád sa s tebou opäť porozprávam."
Pozrel som sa na oblohu, všade bolo stále bielo a zamračené. "Asi by si sa mal aj ty niekam schovať. Zima nikdy nevešti nič dobré." Pohodil som chvostom. Bolo načase pokračovať vo svojej ceste.
"Zbohom, Alastor." Rozlúčil som sa a vykročil vpred, nechávajúc vlka za sebou. Vo vnútri som pocítil príjemné teplo. Aj takáto krátka spoločnosť ma naplnila pozitívnou energiou.

//Smrekový les

Skúmavo som si ho premeriaval, akoby som len pohľadom chcel vypátrať, akú má dušu. Našťastie sa trochu rozpovedal. "Videl som už aj horších. Myslím, že ani ja momentálne nevyzerám ako obvykle. To sa stane, keď vlk zistí, že život vie byť sviňa." Uškrnul som sa. Možno ho to nezaujímalo, ale mal som potrebu mu to povedať, tak som proste rozprával. "Kľudne do mňa zabŕdaj, koľko chceš, mňa to len tak neodoženie." V mojich očiach zasvietila iskra šibalstva.
"Neprídeš mi ako zlý vlk." Pokrčil som ramenami. Všetci sme mali svojich nepriateľov. Neodsudzoval som ho po pár prehodených vetách. "Takže, Alastor." Z minulosti mi to nič nehovorilo, ale tiež som tu veľa vlkov nestihol spoznať. Jeho posledná otázka ma na chvíľu zarazila, ale mal som pripravenú odpoveď. "Kto ma splodil, nie je dôležité, sám som to už pomaly zabudol." Bolo to smutné, ale neboli pre mňa vôbec dôležitý. Asi by som už nespoznal ani vlastnú sestru. Žila vôbec? Ťažko povedať. "Moja matka je Maple." Viac som mu ešte prezradiť nechcel. V mojom hlase bola cítiť hrdosť zmiešaná s bolesťou. Tá veselá iskrička zase zmizla. "Odkiaľ vlastne pochádzaš? Možno mi budeš vedieť pomôcť." Zvedavo som sa spýtal.

Sedel som na zasneženej pláni, ticho a nehybne. Zrovna ja by som si len ťažko uvedomil, že môj kožuch svieti ako maják. Začínal som byť z toho ticha netrpezlivý, čakal som na niekoho kto pôjde okolo a možno by sa pristavil. Dokonca ani po tých raňajkách nebolo stopy.
Vtom som ho zbadal. Mohutný hnedý vlk, kráčajúci rovno ku mne. Obozretne som ho sledoval, znažiac sa odhadnúť jeho úmysly. Už dávno som neveril, každému na počkanie a on nevyzeral veľmi priateľsky. Opatrne som si ho premeral pohľadom. Jeho jazvy mohli rozprávať podobný príbeh, ako bol ten môj. Možno to nebol zlý vlk len prežil veľa zlého. Po jeho slovách som mierne naklonil hlavu na stranu. "A kto hovorí, že sa snažím byť nenápadný?" Uchehtol som sa. Nemohol mať ani potuchy o mojich úmysloch. " Tvoj výzor ma, ale utvrdzuje v tom, že som naspäť doma. " Narážal som na jeho oči a zelené odznaky. Trochu som uvoľnil svoj postoj. "Mimochodom volám sa Kasius a ty sa mi predstavíš neznámy ?" Chcel som ho najprv trochu poznať, kým mu poviem ciel svojej cesty.

//VVJ

Pokračoval som cez ďalšiu pláň. Cesta mi ubiehala pomaly, až príliš pomaly. Ticho, ktoré ma sprevádzalo, mi už začínalo liezť na nervy. Potreboval som nejakú zmenu. Možno malé rozptýlenie. Ale aké? Ani som netušil či idem správne. Tu, ďaleko od jazera, pachy vlkov neboli také silné. Možno, keby som chvíľu počkal, objavila by sa nejaká stratená duša, podobná tej mojej. Pozrel som sa na svoje labky, posiate jazvami a privrel oči. Niektoré z tých rán už boli trvalé. Vedel som, že nie som bojovník, ale život ma naučil brániť sa a zachovať si ako takú hrdosť. Aj, keď to bolo dobrodružstvo na niektoré jeho časti som nebol vôbec hrdý.
S povzdychom som si sadol. Neodvážil som sa zavýjať. Nechcel som na seba zbytočne upozorňovať. Tak som tam len sedel a sledoval okolie. V lepšom prípade sa objavia raňajky a skočia mi rovno do papule. Oblizol som si papulu a pocítil som známy dotyk vetra. "Neverím,"zamrmlal som, keď som vstal a oprášil zo seba sneh. "Pánko sa odrazil." Ironický úsmev sa mi usadil na tvári. Chvíľku s priateľom počkáme a potom sa uvidí.

//Jedlový pás cez Severný Galtavar

Prešiel som pokojne cez pláň a dorazil až k obrovskému jazeru. Zastal som na brehu a na chvíľu som si dovolil sadnúť, aby som si oddýchol. Po dlhej ceste som to potreboval. Hladina bola zamrznutá a zrkadlila sa od vychádzajúceho slnka. Že by som nakoniec našiel aj niečo pekné na tej zime.
Vo vzduchu bolo cítiť veľa pachov. Potešilo ma to. Mal som nádej niekoho stretnúť. Chcel som sa konečne niekoho spýtať, kde som. Či ma srdce a vietor vedú správnym smerom. Dúfal som, že natrafím na niekoho priateľského. Bojov som mal už plné zuby. Zanechali na mne stopy. A hlboko vnútri som zas túžil po spoločníkovi. Vydýchol som si, opäť stratený vo vlastných myšlienkach.
Tešil som sa domov, ale nevedel som, ako sa jej pozriem do očí. Stále ma sledovali démoni, ktorých som úplne neporazil. Z myšlienok ma vytrhol hnusný krik vtáka, ktorý mi preletel tesne nad hlavou. Striasol som sa a zatriasol hlavou. Chcel som zo seba striasť tie negatívne myšlienky, ktoré ma tak dlho zabíjali. Už som si raz sľúbil, že sa budem snažiť byt sám sebou. Nemohol som tu ďalej zostávať. Ak by som sa nepostavil a nešiel ďalej, zima by si na mne skôr či neskôr vybrala svoju daň.
Zdvihol som sa a pomaly sa prebrodil snehom preč od jazera.

//Južný Galtavar