Příspěvky uživatele

< návrat zpět

// Sekvojovy les

Čím viac som sa vyčerpane brodil tým nepríjemným snehom, tým viac sa mi páčila myšlienka nájsť si miesto, kde by som jednoducho prežil zimu a odtiaľ sa vyhrabal až na jar. Áno, znelo to ako čisté parazitovanie, ale ja som potreboval prežiť. Nikto však nehovoril, že nemôžem cez zimu pomôcť. Jediné, čo som potreboval, bolo nájsť svorku, ktorá by bola aspoň trochu priateľská.
Jeden zážitok s tyranskou svorkou mi naozaj stačil. Vedel som, že sa nenachádzam nikde v okolí Sarumenu, takže ten musí počkať do jari. Hádam matka zimu zvládne bez väčších problémov. Pri tej myšlienke sa mi na tvári usadil jemný úsmev. Aspoň ti na jar budem môcť priniesť pár kvetov na hrob.
Stále to bolelo. A stále som mal strach. Tešil som sa ale, že ich uvidím.
Miesto, cez ktoré som práve prechádzal, nebolo veľké, no bolo plné ovocných stromov. Na jar tu muselo byť nádherne. Nezdržal som sa však. Slnko zapadalo a mne sa krátil čas.

//Vrbový lesík

// Kaštanový les cez Mahtae juh

Snívať nebolo zakázané. A ja som momentálne sníval o teplých slnečných lúčoch a rodine, ktorá bola zatiaľ veľmi vzdialená. Rovnako, ako môj cieľ cesty. Vedel som, že moja slabina by raz mohla znamenať rozsudok smrti, no aj tak som si nedokázal pomôcť.
Do mojej srsti sa oprel vietor. Áno, kamoško, viem, viem. Toto nie som úplne ja. Depky nepatria k môjmu životu. Povzdychol som si a potriasol hlavou, akoby som tým mohol zahnať negatívne myšlienky. Možno k nim nepatrili ani zimné dobrodružstvá. Pohodil som chvostom a zrýchlil krok – najmä, preto, že som sa blížil k rieke, na ktorej sa už začala tvoriť vrstva ľadu. Toto bude ešte kruté.
"Asi mi nepovieš, kade mám ísť, kamoško?" Zamrmlal som a rozhliadol sa okolo seba. Tentoraz som však necítil žiadny známy závan vetra. Robil to stále. Prišiel len vtedy, keď mu to vyhovovalo. Zakrútil som očami a pokračoval ďalej cez les, kde sa týčili nádherné, mohutné stromy.
Dalo by sa tu nájsť útočisko, to áno. Stále by som, ale pociťoval samotu. Niekde v týchto lesoch musela sídliť svorka. Už som, ale ani nedúfal, že by to mohla byť tá, ktorú hľadám.

//Hrušnový sad

//Smrekový les cez Rozkvitnuté lúky

Moje dobrodružstvo pokračovalo ďalej aj pri zapadajúcom slnku. Lesy a lúky, ktoré ma obklopovali, mi boli stále neznáme. Vedel som, že za to nemohol len sneh – moja orientácia bola na bode mrazu aj mimo tohto ročného obdobia. Nebolo to nič nové, ale tentoraz ma to znervózňovalo viac než obvykle. Odfrkol som si a snažil som sa zahnať v vlastnú frustráciu.
Po dlhej ceste som začal v nohách cítiť slabosť a bolo mi jasné, že potrebujem nájsť úkryt. Nechel som pokračovať v ceste v noci. Pre tuláka to však nikdy nebolo také jednoduché. Zdvihol som pohľad k oblohe a chvíľu som sledoval snehové vločky. Vážne som sa trochu cítil ako chodiaca tragédia. Chcelo by to zase zažiť pocit radosti.
Práve v takýchto chvíľach som si najviac uvedomoval, prečo som potreboval rodinu alebo aspoň niekoho, kto vie, kam ide. Byť sám malo svoje výhody, ale, keď som sa cítil stratený a unavený, spoločnosť by mi prišla vhod.
Jediné, čo mi zostávalo, bolo pokračovať ďalej cez opustený listnatý les.

// Sekvojový les cez Mahtae jih

//Južný Galtavar

Vydýchol som si, keď som sa ocitol v Smrekovom lese. Inak sa to miesto ani nazvať nedalo. Bol som obklopený zasneženými ihličnanmi, ktoré sa vypínali do výšky. Snažil som sa držať vyšliapanej cestičky – inak by som skončil zaborený v hlbokom snehu. Už som jednu zimu v týchto krajoch zažil a pamätal som si, že bola rovnako krutá ako táto.
Povzdychol som si. Spoločnosť a rozhovor mi padli vhod. Miloval som slobodu, ale zároveň som si užíval byť v spoločnosti. Bola to zvláštna irónia.
V lese bolo cítiť plno rôznych pachov, ale zdalo sa, že tu neprebývala žiadna svorka. Možno sem vlci prichádzali len hľadať útočisko pred mrazmi. Nedivil som sa im – byť tulákom v zime mohlo znamenať rozdiel medzi životom a smrťou. Spomalil som, aj keď pohybom som sa aspoň trošku zohrial, na oplátku mi to bralo energiu.
Pomaly som začínal cítiť hlad. Snažil som sa na to nemyslieť, ale nebolo to jednoduché. Samozrejme, najbezpečnejšie by bolo prežiť zimu v svorke. Aj keď aj tak to majú vlci niekedy náročné.
Rodina znamenala viac hladných krkov, ale tiež ochranu. Nemohla to však byť hocijaká svorka. Musel by som sa im naučiť veriť. A práve v tom bol najväčší problém. Cez rozľahlú lúku som prešiel bez menších problémov. Okrem snehu tam teraz nebolo nič zvláštne. Možno sa mi pošťastí na území ďalšieho lesa.

//Kaštanový les cez Rozkvetlé louky

Zmĺkol som a len som počúval jeho slová. Áno, vedel som, že nás, kvázi adoptovaných, behá po tomto svete veľa. Pár som ich stretol a väčšina z nich si odniesla nejakú tú duševnú traumu. Ja som k nim nepatril. V detstve som bol len hlúpy. Nebyť však vlkov ako Maple ani ja by som tu teraz nesedel.
Pokrčil som plecami. "Rodičovstvo evidentne nie je pre každého. Aj keď, úprimne, tých malých harantov, ako si ich nazval, mi je niekedy ľúto,"poznamenal som. Postavil som sa. Podľa mňa si nikto nezaslúžil byť odtrhnutý od rodičov. Bol to len môj názor, no Alastor nevyzeral, že by ho chcel počuť.
"Nevadí aj tak ti ďakujem za krátku spoločnosť." Na tvári sa mi usadil jemný úsmev. "Ak sa naše cesty niekedy znova skrížia, rád sa s tebou opäť porozprávam."
Pozrel som sa na oblohu, všade bolo stále bielo a zamračené. "Asi by si sa mal aj ty niekam schovať. Zima nikdy nevešti nič dobré." Pohodil som chvostom. Bolo načase pokračovať vo svojej ceste.
"Zbohom, Alastor." Rozlúčil som sa a vykročil vpred, nechávajúc vlka za sebou. Vo vnútri som pocítil príjemné teplo. Aj takáto krátka spoločnosť ma naplnila pozitívnou energiou.

//Smrekový les

Skúmavo som si ho premeriaval, akoby som len pohľadom chcel vypátrať, akú má dušu. Našťastie sa trochu rozpovedal. "Videl som už aj horších. Myslím, že ani ja momentálne nevyzerám ako obvykle. To sa stane, keď vlk zistí, že život vie byť sviňa." Uškrnul som sa. Možno ho to nezaujímalo, ale mal som potrebu mu to povedať, tak som proste rozprával. "Kľudne do mňa zabŕdaj, koľko chceš, mňa to len tak neodoženie." V mojich očiach zasvietila iskra šibalstva.
"Neprídeš mi ako zlý vlk." Pokrčil som ramenami. Všetci sme mali svojich nepriateľov. Neodsudzoval som ho po pár prehodených vetách. "Takže, Alastor." Z minulosti mi to nič nehovorilo, ale tiež som tu veľa vlkov nestihol spoznať. Jeho posledná otázka ma na chvíľu zarazila, ale mal som pripravenú odpoveď. "Kto ma splodil, nie je dôležité, sám som to už pomaly zabudol." Bolo to smutné, ale neboli pre mňa vôbec dôležitý. Asi by som už nespoznal ani vlastnú sestru. Žila vôbec? Ťažko povedať. "Moja matka je Maple." Viac som mu ešte prezradiť nechcel. V mojom hlase bola cítiť hrdosť zmiešaná s bolesťou. Tá veselá iskrička zase zmizla. "Odkiaľ vlastne pochádzaš? Možno mi budeš vedieť pomôcť." Zvedavo som sa spýtal.

Sedel som na zasneženej pláni, ticho a nehybne. Zrovna ja by som si len ťažko uvedomil, že môj kožuch svieti ako maják. Začínal som byť z toho ticha netrpezlivý, čakal som na niekoho kto pôjde okolo a možno by sa pristavil. Dokonca ani po tých raňajkách nebolo stopy.
Vtom som ho zbadal. Mohutný hnedý vlk, kráčajúci rovno ku mne. Obozretne som ho sledoval, znažiac sa odhadnúť jeho úmysly. Už dávno som neveril, každému na počkanie a on nevyzeral veľmi priateľsky. Opatrne som si ho premeral pohľadom. Jeho jazvy mohli rozprávať podobný príbeh, ako bol ten môj. Možno to nebol zlý vlk len prežil veľa zlého. Po jeho slovách som mierne naklonil hlavu na stranu. "A kto hovorí, že sa snažím byť nenápadný?" Uchehtol som sa. Nemohol mať ani potuchy o mojich úmysloch. " Tvoj výzor ma, ale utvrdzuje v tom, že som naspäť doma. " Narážal som na jeho oči a zelené odznaky. Trochu som uvoľnil svoj postoj. "Mimochodom volám sa Kasius a ty sa mi predstavíš neznámy ?" Chcel som ho najprv trochu poznať, kým mu poviem ciel svojej cesty.

//VVJ

Pokračoval som cez ďalšiu pláň. Cesta mi ubiehala pomaly, až príliš pomaly. Ticho, ktoré ma sprevádzalo, mi už začínalo liezť na nervy. Potreboval som nejakú zmenu. Možno malé rozptýlenie. Ale aké? Ani som netušil či idem správne. Tu, ďaleko od jazera, pachy vlkov neboli také silné. Možno, keby som chvíľu počkal, objavila by sa nejaká stratená duša, podobná tej mojej. Pozrel som sa na svoje labky, posiate jazvami a privrel oči. Niektoré z tých rán už boli trvalé. Vedel som, že nie som bojovník, ale život ma naučil brániť sa a zachovať si ako takú hrdosť. Aj, keď to bolo dobrodružstvo na niektoré jeho časti som nebol vôbec hrdý.
S povzdychom som si sadol. Neodvážil som sa zavýjať. Nechcel som na seba zbytočne upozorňovať. Tak som tam len sedel a sledoval okolie. V lepšom prípade sa objavia raňajky a skočia mi rovno do papule. Oblizol som si papulu a pocítil som známy dotyk vetra. "Neverím,"zamrmlal som, keď som vstal a oprášil zo seba sneh. "Pánko sa odrazil." Ironický úsmev sa mi usadil na tvári. Chvíľku s priateľom počkáme a potom sa uvidí.

//Jedlový pás cez Severný Galtavar

Prešiel som pokojne cez pláň a dorazil až k obrovskému jazeru. Zastal som na brehu a na chvíľu som si dovolil sadnúť, aby som si oddýchol. Po dlhej ceste som to potreboval. Hladina bola zamrznutá a zrkadlila sa od vychádzajúceho slnka. Že by som nakoniec našiel aj niečo pekné na tej zime.
Vo vzduchu bolo cítiť veľa pachov. Potešilo ma to. Mal som nádej niekoho stretnúť. Chcel som sa konečne niekoho spýtať, kde som. Či ma srdce a vietor vedú správnym smerom. Dúfal som, že natrafím na niekoho priateľského. Bojov som mal už plné zuby. Zanechali na mne stopy. A hlboko vnútri som zas túžil po spoločníkovi. Vydýchol som si, opäť stratený vo vlastných myšlienkach.
Tešil som sa domov, ale nevedel som, ako sa jej pozriem do očí. Stále ma sledovali démoni, ktorých som úplne neporazil. Z myšlienok ma vytrhol hnusný krik vtáka, ktorý mi preletel tesne nad hlavou. Striasol som sa a zatriasol hlavou. Chcel som zo seba striasť tie negatívne myšlienky, ktoré ma tak dlho zabíjali. Už som si raz sľúbil, že sa budem snažiť byt sám sebou. Nemohol som tu ďalej zostávať. Ak by som sa nepostavil a nešiel ďalej, zima by si na mne skôr či neskôr vybrala svoju daň.
Zdvihol som sa a pomaly sa prebrodil snehom preč od jazera.

//Južný Galtavar

//Sviští hůrky

Pokračoval som v ceste. Územie mi bolo cudzie. Nechcel som sa nechať uchlácholiť s tým, že už som doma. Vietor utíchol a rozhodol sa mlčať. Vážne, urazil som ťa ? Ako, keby si ma nepoznal. Vieš, čo choď sa bodnúť. Kričal som v myšlienkach na môjho jediného spoločníka. Sneh prestal padať a ja som si z kožucha striasol posledné zvyšky vločiek. Nikdy som zimu nemal príliš v láske. Sneh ma viac otravoval, ako tešil.
Moje labky ma zaviedli do jedľového lesíka. Mal svoje zvláštne čaro. Naskočili mi zimomriavky. Držal sa tu opar desivej mágie. Pridal som do kroku, nech mám prechod, čo najskôr za sebou. V lese sa miešali rôzne pachy vlkov. Nebol som jediný blázon, ktorý tatialto prechádzal. Evidentne sa tu, ale nikto dlho nezdržal. Mne sa už tiež podarilo dostať až k hranici.

//VVJ cez Severní Galtavar

//Minulosť

Zhlboka som sa nadýchol chladného zimného vzduchu. Moje labky ma priniesli do ďalšieho kúta zeme. Kamoš vietor mi šepkal a presviedčal ma, že som späť. Rád by som mu veril. Bol to môj verný spoločník. Chcel som celému svetu vykričal, že som doma, ale nemohol som. Neveril som mu. Chcel som sa o pravde presvedčiť sám. Nájsť známe miesta. Známych vlkov. Pri myšlienkach na rodinu mi stislo srdce a privrel som oči pred snehom. Oni boli jediní, na ktorých záležalo. Kvôli ním som vydržal všetku tú bolesť.
Pokrútil som hlavou ako, keby som to chcel vytriasť z hlavy. Otravné myšlienky. Bolo, ale ťažké nemyslieť a držať si čistú hlavu. Každý krok ma mohol priviesť bližšej k svorke, ktorá ma kedysi prijala. Sneh pod labami tlmil zvuky. Krajina okolo mňa bola ponorená do ticha. Vo vnútri som sa tešil na nové dobrodružstvá, ktoré ma čakali a o ktorých môžem rozprávať ďalej. Naposledy som sa obzrel a nechal minulosť za sebou. Zostanú už len spomienky a príbehy. Bolo potrebné kráčať ďalej.

//Jedlový pás