Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bol som moc rád, že sa nevypytovala ďalej na minulosť. Islin bola pre mňa stále ešte veľká neznáma. A mne bolo ťažké rozoberať bolesť aj s priateľmi, nieto ešte s niekým, koho sotva poznám. Čoskoro som dorazil k úkrytu. Mamu som zatiaľ nevidel, ale rozhodol som sa chvíľu počkať. Možno sa objaví.
O chvíľu sa za mnou v tichosti objavila Islin. Nevadilo mi to vlastne som bol rád, že nezostanem na čakanie úplne sám. Mlčala, a tak som sa rozhodol prehovoriť ja, lebo v hlave mi stále vŕtala jedna otázka. "Nevieš náhodou či sú ešte vo svorke starší členovia? "Spýtal som sa so záujmom a otočil k nej hlavu. "Napríklad Marion, teta Wolfi alebo Newlin? Bol by som rád, keby áno tak dávno som ich nevidel. Určite sa aj oni zmenili a zažili nové dobrodružstvá. " Dúfal som, že im život nehodil cestou polená pod nohy ako mne, ale bolo to len zbožné prianie.
Zastrihal som ušami, keď sa ku mne dostalo krátke zavytie. Potom bolo ticho a nikoho cudzieho som nezazrel. Hádam sa, o neho niekto už postaral. Ja som sa venoval svojej spoločníčke. "Aké máš vlastne postavenie vo svorke? Našla si si tu veľa priateľov? Niekto kto ti je srdcu najbližšie?" Rozbehol som sa trošku s otázkami na jej osobu. Bol som proste prirodzene zvedavý a chcel som vedieť a poznať, čo najviac.

Pozorne som počúval jej odpovede a veselo som sa škeril, až kým mi otázku nepoložila ona. V ten moment som bolestivo stisol čeľusť. Samozrejme, nemyslela to zle, bola to na prvý pohľad nevinná otázka. Možno som ju mal aj čakať, ale to neznamenalo, že som bol pripravený.
Usmial som sa, ale môj úsmev nedosiahol až k očiam tie zostali chladné.
"Uf," vydýchol som a hľadal som tie správne slova. "Prepáč mi, ale toto je príliš osobná otázka. Ako si vravela si tu len krátko a nepoznáš smutné udalosti, ktoré sa tu udiali. " Teda predpokladal som to. Myslel som si, že by sa to inak nespýtala.
Pokrčil som plecami a sústredil sa na dýchanie. Zrazu mi to išlo trochu ťažko.
"Presne kvôli nim som potreboval vypadnúť. Pretože mi život prestal dávať zmysel. Ale teraz, keď som sa znovu naučil usmievať, som späť."
Švihol som chvostom po zemi a dúfal, že sa v tom už nebude ďalej vŕtať. Zastrihal som ušami ucítil som ďalšie pachy. Vlci sa zrejme vracali domov.
"Vyzerá to, že aj ostatný sa vracajú domov. Nechceš ísť so mnou k úkrytu? Možno tam bude aj moja mama a bude mať nejaké novinky."
Na chvíľu som sa zarazil. Jasné, ona predsa nevie kto je pre mňa mamou.
Odkašľal som si. "Myslím Maple. Som jej najdokonalejší a najmilovanejší syn." Žmurkol som na ňu. Keby som len vedel, aké novinky ma vlastne čakajú.
Nechal som ju nech sa rozhodne sama či pôjde so mnou. Netlačil som na ňu, ale ja som si už vykročil smerom k úkrytu.

Sadol som si a milo sledoval vlčicu. Na prvý pohľad pôsobila placho a utiahnuto. To mi vôbec neprekážalo, časom som sa naučil takýchto vlkov rešpektovať. Snažil som sa správať, čo najpokojnejšie, aby som takýchto vlkov náhodou neodplašil. Nikto nevraví, že to nemôžu byt priatelia len potrebovali čas a priestor. Potichu sa mi predstavila.
"Rád ťa spoznávam, Islin," povedal som úprimne a s úsmevom. Spomenula Mechovú svorku, o ktorej som ešte nepočul. Toľko možnosti kam ísť na dobrodružstvo. Možno najbližšie sa pokúsim ísť na výpravu tým smerom.
"Tú svorku nepoznám. Boli tam milí vlci?" Spýtal som sa zvedavo. "Ja som v zime náhodou skončil vo Vŕbovej svorke. Tiež som hľadal útočisko. Zistil som, že tam žijú aj naši priatelia. Pravda, majú tam poriadne zúrivú strážkyňu. " Dodal som s pobaveným úškrnom, keď sa mi pred očami objavil obraz Chiary. "Ale vnútri to podľa mňa nie je vôbec zlý vlk. Keby si potrebovala pomoc, povedz, že si Sarumenská určite ťa vypočujú."
A mňa Zúrivka uškrtí za to, že im z toho robím hotel. Švihol som chvostom o zem. Nuž aspoň nebude nuda.
Na chvíľu som sa odmlčal, potom som zjemnil tón a spýtal sa: "Ak sa smiem opýtať koľko zím si tu už prežila? Odišiel som pred pár rokmi a mám pocit, akoby prešla celá večnosť. Vrátil som sa do lesa plného nových tvárí. Ale Sarumen bola a je moja rodina. Som rád, že do nej patríš aj ty.“
Islin pôsobila ako niekto, koho by moja mama prijala bez zaváhania. A to pre mňa niečo znamenalo.

Podarilo sa mi zaspať hneď po tom, čo mama odišla. Vlastne som sa nedostal ani do úkrytu. Zaparkoval som sa pri najbližšom strome. Bol som úplne vyčerpaný a konečne som sa mohol vyspať s pocitom bezpečia. V hlave mi vírilo množstvo nových informácií, ktoré som ešte len začínal spracovávať. Neviem, ako dlho som vlastne spal, ale, keď som rozlepil oči, jar bola už v plnom prúde. Teple počasie bolo viac ako vítané.
Zívol som a poriadne sa ponaťahoval. Svaly mi mierne protestovali. Asi neboli pripravené na ten náhly pohyb. Rozhodol som sa trochu prejsť. Od môjho návratu som ešte nebol preskúmať známe miesta v lese a vyšliapane chodníčky. Pomaly som sa túlal stratený v myšlienkach. Premýšľal som nad čerešňovým hvozdom a tešil sa kedy sa tam s mamou vypravíme. Možno by sme si k sebe mohli pribaliť aj Tonresa. Áno to znelo ako plán a užasne dobrodružstvo.
Zrazu som pocítil neskutočnú radosť a šťastie. Tentokrát to, ale neboli moje pocity. Bolo to zvláštne. Rozhodol som sa otočiť naspäť k úkrytu, ale vyrušilo ma slabé vytie. Samozrejme som sa hneď otočil tým smerom. Aj tak som chcel spoznať všetkých členov svorky a teraz sa mi naskytla príležitosť. Netrvalo dlho a objavil som sa pred čiernou vlčicou. "Ahooj." Veselo som vyštekol. Mal som dobrú náladu. "Rád konečne niekoho spoznávam. Po mojom príchode bol les až moc prázdny. " Nevedel som ešte, čo je zač a ako zareaguje. Rozhodne som ju, ale nechcel vyplašiť. " A, aby som nezabudol na spôsoby. Volám sa Kasius. Vrátil som sa domov po dlhej dobe a teraz spoznávam ostatných členov. " Teraz je ten správny moment kedy by som mal sklapnúť a nechať ju rozprávať.

Videl som, ako si ma mama prezrela, a vedel som presne, čo sa jej nepáčilo. Musela vidieť všetky jazvy, viditeľné aj tie skryté. Nechcel som, aby sa tým trápila.
"To je v poriadku. Tie jazvy sú minulosť. Aj keď myslím, že som s nimi ešte väčší fešák."
Fyzické jazvy ma naozaj netrápili. Keby bolo treba, kvôli ochrane tohto lesa by som sa pokojne znova pobil.
"Ďakujem, som veľmi šťastný, že som späť."Veselo som vrtel chvostom. Keď sa rozhovorila o tom, že sú monštrá aj tu, zamračil som sa. Bola pravda, že som toto miesto vždy považoval za bezpečné, a nepáčilo sa mi, že ich niekto ohrozoval. Už dávno som vedel, že sa nedalo veriť každému. Život naozaj nebol férový. "Sľubujem, že ti pomôžem našu rodinu ochrániť. Nie je ale dobré sa tým teraz trápiť, už sa stalo. Spravíme všetko preto, aby sa to neopakovalo."Bolo jednoduché sem znova zapadnúť a ja už som vedel, ako s niektorými vlkmi komunikovať.
Vnímal som, že sa Tonres chcel vzdialiť, ale mama ho zastavila. Prekvapene som sa na ňu pozrel. Videl som, že zrazu váha. Možno na niečo zbierala odvahu? Čo také strašné mi mohla chcieť povedať? Zamračil som sa. Nechápal som, čo sa zrazu deje, ale zostal som sedieť a pozorne som ju počúval.
V hlave mi to šrotovalo a snažil som sa spracovať všetky nové informácie. Pozrel som sa na Tonresa. Nevedel som, čo povedať. Celý môj život sme boli ja, Maple a Darkie. Boli sme rodina. Zaťal som čeľusť. Keď som odchádzal, bola zničená. Vlastne som bol rád, že sa dokázala pohnúť ďalej. Žiť ďalej a usmievať sa.
Stále som nehovoril, nevedel som, ako začať. A Tonres vyzeral ako veľmi milý vlk. Nemohol som mu mať za zlé, že si našiel cestu k jej srdcu. Ale ku mne takú jednoduchú cestu mať nebude, ako si mama možno myslí. Nemám otca. Mám dve matky. Vždy budem mať dve matky.
Vedel som byť veľmi tvrdohlavý. Povzdychol som si a konečne sa pozrel na Maple.
"Som veľmi rád, že si sa dokázala pohnúť ďalej a si šťastná. Moc ti to prajem. Nechcel by som ťa už vidieť nešťastnú. Som mu vďačný, že tu bol pre teba v tých ťažkých chvíľach."
A keď som vedel, že ma počuje aj hnedý vlk, pokračoval som ďalej.
"Nájsť si ku mne cestu už nebude mať také jednoduché. Už dávno som si okolo seba postavil múr a moju dôveru a pravé priateľstvo si treba zaslúžiť. Je pravda, že som sa zmenil. Život ma trochu zmenil."Pozrel som sa mu do očí. Nechcel som ho zraniť, ale bolo to tak.
"Aj keď tebe to isto pôjde ľavou zadnou. Nemyslím si, že si zlý. Myslím, že spolu budeme tráviť veľa času a určite si k sebe nejakú tú cestu nájdeme. Len sa nehraj na môjho otca, to nikomu neprospeje."Pre istotu som ho informoval.
"Kto hlasuje za to ísť do úkrytu? Rád by som si oddýchol."Stále som bol po tej ceste unavený a mal som nad čím premýšľať.

Bol som prekvapený, že Tonres o mne už počul a to priamo od Maple. Musia byť veľmi dobrí priatelia. “Dúfam, že o mne rozprávala len vtom najlepšom svetle.” Zazubil som sa. Odľahlo mi, že so mnou nemá problém a napriek tomu, že ma pozná len z rozprávania, ma tak rýchlo privítal doma.
“Samozrejme, že sa na ňu teším, možno som trochu nervózny. Neodišiel som na dobrodružstvo v najvhodnejšiu chvíľu, ale bol to môj spôsob, ako sa vyrovnať so stratou. Dúfam, že to pochopí.”Nevedel som, koľko toho vedel o minulosti svorky, ani ako dlho tu vlastne žije. Tak sa ho to predsa spýtam.
“Ako dlho tu vlastne žiješ? Bol som preč tak dlho, isto je tu veľa nových tvárí.”
Postavil som sa a vydal sa za Tonresom, ktorý sa ochotne ponúkol mi pomôcť. Tešil som sa, že spoznám aj ostatných. Samota nebola pre mňa, a preto som bol rád za miesto, kam sa môžem vracať.
“Vĺčatá? To je úžasné! Tie sú vždy za každé huncútstvo. Veľmi rád sa s nimi zoznámim, takže úkryt vôbec neznie zle. Na oddych nie som náročný.”
Nechal som sa viesť bližšie k úkrytu a nestihol som ani poriadne zareagovať, keď som sa ocitol v objatí.
Cítil som známu vôňu a v tej chvíli zo mňa opadla všetka nervozita. Celý ten čas som sa obával, ako ma mama prijme, ale teraz, keď som bol zase v jej objatí, všetky pochybnosti zmizli.
“Ahoj, mami, som doma.” zašepkal som a zaboril tvár do jej srsti. “ Prepáč, že som odišiel na tak dlho, ale potreboval som bojovať so stratou po svojom.” Šepol som jej do srsti. Uľavilo sa mi, keď som to konečne povedal nahlas. Odtiahol som sa, a veselo vrtel chvostom. “ Som rád, že si v poriadku a si obkolesená milými vlkmi. S tvojim dovolením by som sa rád vrátil domov oficiálne. Môžem ti povedať, že dobrodružstvá mimo Gallireu som hodil za hlavu. Vie to tam byť velmi desíve. Boli tam vlčie monštrá. Trochu ma doriadili ale aspoň som sa niečomu priučil.” Zazubil som sa a pokrčil plecami. “Aspoň už viem,že nie všetky svorky sú priatelské.” Pri nej bolo jednoduche byť sám sebou. Toľko som jej toho chcel povedať ale radšej som si ešte zahryzol do jazyka a počúval teraz ja.

Sledoval som východ slnka a bol som zahĺbený v spomienkach. Zažil som tu toľko krásnych chvíľ, aj keď som bol mladý a pochabý blázon. Teraz sa divím, že zo mňa nikto nezošedivel. Ale tie dve vlčice mi darovali teplo domova, a to bol veľmi cenný dar.
Z myšlienok ma vytrhol až príchod vlka. Týčil sa nado mnou vo svojej výške, no nevyzeral hrozivo. Práveže naopak, pôsobil priateľsky. Premeral som si ho. Samozrejme, že vyzeral priateľsky, ako som o tom mohol vôbec pochybovať? Snažil som sa pôsobiť pokojne, aj keď ma prvotná nervozita neopúšťala.
"Dobré ráno." pozdravil som priateľsky Tonresa. Bol som doma, už som nemusel byť taký opatrný, no aj tak som volil slová opatrne.
"Ďakujem, ale veľmi dobre viem, kde som. Som Kasius. "Predstavil som sa, hoci som neočakával, že by ma mohol poznať. Ja som si ho nepamätal.
"Tento les je mojím domovom tak ako tvojim. Vyrástol som tu." Vyštekol som o čosi veselšie. Doma, predsa môžem byť sám sebou. Nemusel som bojovať a nespôsobili mi jazvy.
"Bol som na veľmi dlhom dobrodružstve. Potreboval som ho." V očiach sa mi zračila bolesť a zakrútil som hlavou. Na to bude čas neskôr.
"Chcel by som byť znova členom tejto rodiny. Aj, keď som bol ďaleko, srdce ma vždy ťahalo späť."
Slová sa zo mňa zrazu hrnuli veľmi ľahko. Možno som to už potreboval a Tonres vyzeral prívetivo.
"Viem, že posledné slovo má matka, ale myslíš, že by som si tu mohol odpočinúť do jej príchodu? Som unavený po dlhej ceste. Nebudem robiť problémy."
To, že som Maple nazval matkou, bolo pre mňa také prirodzené, že som si ani neuvedomil, že to mohlo vlka prekvapiť. Zmĺkol som a čakal na jeho reakciu.

//Ohnivé jazero

Keď som konečne vkročil do ihličnatého lesa, ktorý som kedysi nazýval domovom, prebehla mnou vlna emócií. Bol som vyčerpaný po dlhej ceste a krutá zima mi tiež nemohla. Napriek tomu sa vo mne miešalo nespočetné množstvo pocitov. Cítil som úľavu, ale aj neistotu. Tak veľmi som sa sem tešil, no teraz, keď som tu stál, všetko na mňa doľahlo. Dokážem byť tím, kým som? Bude mať radosť, že ma vidí ? Isteže áno, ale trochu som sa zmenil a vyzerám inak. Zakrútil som hlavou. Emócie ma zase dusili a pritom som sa na ňu tak tešil.
Chcel som byť slušný, a tak som sa zastavil kúsok za hranicami. Nebolo na čo čakať. Zhlboka som sa nadýchol a nahlas zavyl. Bol som doma a snažil som sa upokojiť. V Sarumene sme boli vždy všetci rodina. Bude to dobré. Nemohlo sa tu toho tak veľa zmeniť.
Sadol som si a pritiahol chvost bližšie k telu. Vo vzduchu sa miešalo toľko nových pachov, že som sa v nich takmer strácal. Vedel som, že je v lese, ale nemal som toľko odvahy ísť priamo za ňou. Tak som zostal sedieť a čakal som na známu alebo neznámu tvar, ktorá za mnou príde.

//Ronherský potok

Mesiac už bol dávno na oblohe, keď som sa dostal, na miesto ktoré som verne poznal. Nebol to ešte domov, ale bolo to Ohnivé jazero. Jeho voda s červeným nádychom sa leskla v mesačnom svetle. No pre mňa to nebolo len obyčajné jazero. Tu padlo moje rozhodnutie. Tu som si povedal, že radšej odídem a budem svojim démonom čeliť sám.
Či som vyhral, stále neviem. Možno si to všetko len priveľmi pripúšťam. Povzdychol som si a silno stisol čeľusť. Táto minulosť už nesmela ovládnuť moje pocity. Pomaly som sa napil teplej vody. Keď som bol pripravený pomaly som sa otočil smerom k lesu.
So srsťou sa mi hral svieži jarný vetrík. Áno, viem, kamarát. Po dlhej ceste som konečne v cieli. Nemohol som tu len tak sedieť so zvesenou hlavou. Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol.Fajn, už je to v poriadku. Som pripravený.
Vrátil som sa kvôli novej budúcnosti. A som pripravený. Možno ma noví vlci neprivítajú s otvorenou náručou, ale stojí mi to za to riziko. Nuž a ja si, predsa vždy nájdem nejakého toho kamaráta. Hej, to znie ako plán. Švihol som chvostom a vybral som sa po dlhej dobe znova do toho lesa, ktorý zmenil môj život.

//Sarumen

//Zlatavý Les

Pomaly som vyšiel z lesa na lúku a približoval som sa k potoku. Vzduch okolo mňa začinal byť omnoho teplejší. Snehová prikrívka sa stále zmenšovala. Zachvilu by mohlo byť vidiet prvé steblá trávy. Veľmi ma to potešilo. Znamenalo to, že sa pomaličky vracia do kraju jar. A snou aj prijemne oteplenie.
Držal som sa blízko potoka, ktorého hladina sa pomaly prebúdzala k životu. Laď pomaly praskal a voda si hladala cestu von. Zastal som na chvíľu a privrel oči, nechal prvé slnečné lúče nech ma pohladia na srsti.
Myšlienky mi zaleteli k možným dobrodružstvám. Svet bol opäť plný možností a farieb. Znelo to pekne, ale potreboval som sa držať nohami pevne na zemi. Dlhé putovanie mi vzalo mnoho síl a moje telo mi to dávalo najavo. Už som potreboval odpočinok a moje srdce ma hnalo domov. A práve prekričalo tie otravné hlasy.
//Ohnivé jazero

// Vrbový lesík

Samozrejme, že cestou z Vŕbového lesa mi na zadku pristála dobre mierená snehová guľa. Ako vravím, úplná Zúrivka.
Zasmial som sa a po dlhom čase mi v očiach žiarili iskričky šibalstva. Už to bolo dávno, čo som sa nemusel báť útoku z každej strany a mohol sa správať tak ako mi bolo prirodzene.Po dlhej dobe som si dovolil byť sám sebou.
Samozrejme, stále som bol opatrný. Cudzí vlci si moju dôveru museli zaslúžiť, a to nebola vec, ktorú by som rozdával len tak. Možno aj preto ma v kútiku duše tak hrial pocit, že sa vraciam domov. Sarumen bol miestom, kde som patril. Bol som tam vychovaný. Aj keď som vedel, že tam na mňa doľahne ťažoba z minulosti. Minulosť bola ťažká a jej tiene som doniesol so sebou ako záťaž, ktorej sa nedalo tak ľahko zbaviť. Ale každý mal svojich démonov. A ja som nebol výnimka. A keby som tomu nedokázal čeliť, tak by som tu nebol.
Zima a sneh sa stále držali pri sile. Ďalší les, ktorým som prechádzal, už nepatril svorke, no pachy vlkov sa tu miešali. Nešťastníci hľadali útočisko všade, kde sa dalo.
Snažil som sa držať vyšliapanej cestičky, aby som sa zbytočne nezaboril do snehu. Nemohol som si dovoliť mrhať silami. Moje nohy ma pálili od únavy. Každý krok bol čoraz namáhavejší a nebol som si istý, či vôbec ešte cítim hlad. Úprimne som mal tej zimy už plné zuby.
Nezdržiaval som sa zbytočne v lese a pokračoval som v ceste. Ak mala Chiara pravdu, každým krokom som sa mal približovať k cieľu. Možno už čoskoro uvidím známejšie miesta.

//Ronherský potok

Evidentne ju rozhodila moja pokojná nálada. Nuž dokázal som byť aj pokojný a možno za to trochu mohla únava po dlhej ceste. "Možno nie." Pousmial som sa. "Budem si ju, ale spájať s tebou a, čo ti vieš možno niečo vymyslím aj tebe." V očiach mi zasvietilo malé šibalstvo. Tento svet nebol až taký veľký, aby sa dvaja vlci nestretli niekedy znovu. Pozorne som počúval jej slová a potvrdila mi moje domnienky. Sú súrodenci a žijú tu. V kútiku duše ma potešilo, že sa im darí.
"Tak to mám radosť, že našli šťastie v tomto lese." Povedal som úprimne. Vždy som sa snažil vychádzať s každým.
"A som rád, že som spoznal aj teba, Chiara. Aj, keď mojou vlastnou hlúposťou." Dodal som pobavene a postavil sa.
Jej ďalšie slová ma prekvapili. Neuvedomil som si, že pôsobím tajomne. Povzdychol som si. Evidentne som ju tým zase podráždil.
"Domov je Sarumen." Ozrejmil som jej to. "A, ako vravím, bol som na cestách, takže som tam pár zím nebol."
Rátal som s tým, že ma veľa vlkov už nebude poznať. Pozrel som smerom, ktorým mi ukázala a prikývol som.
"Áno, tie kopce si pamätám." Vyštekol som nadšene. Pre mňa to boli konečne dobré správy. "Ďakujem za pomoc. Pozdravuj odo mňa súrodencov." Hádam si aj oni spomenú na mňa.
Bolo načase odísť a prestať jej kaziť náladu. Otočil som sa k odchodu, no ešte som sa pobavene obzrel cez plece.
"Maj sa, Zúrivka. Príď niekedy na oplátku ty k nám!" Zakričal som za ňou. Nie vôbec jej nebolo ťažké vymyslieť prezývku. A ja som si bol istý, že to na ňu sedí.
Nakoniec nebola zlou spoločníčkou. No mňa ešte čakala cesta zamrznutou krajinou.

//Zlatavý les

Vlčica si ma premeriavala pohľadom, akoby sa ma snažila odhadnúť. A bolo jasné, že by ma najradšej poslala kade ľahšie. Ja som však nestál o nepríjemnosti.
Takých, ako som ja bolo teraz veľa. Ja som aspoň mal niekde rodinu. Nuž boli aj chudáci, ktorý nie. Počasie sa stále nezlepšovalo zimu bolo cítiť až v kostiach. Zhlboka som sa nadýchol a chvíľu zvažoval, ako jej odpovedať.
"Nuž, aspoň budem mať novú prezývku. Už dávno som žiadnu nedostal. Ďakujem" prehodil som o čosi veselšie. Nebudem jej hrať do kariet. Len tak ma niečo nerozhodí.
Túto myšlienku som však rýchlo prehodnotil, keď použila svoju mágiu. Dobre, toto na mňa trochu fungovalo. A na ňu zjavne fungovalo slovíčko Sarumen, pretože jej správanie sa zmenilo. Prehltol som uštipačnú poznámku, nechcel som riskovať pripálenie môjho kožuchu.
Na chvíľu som sa zamyslel a nechal sa uniesť spomienkami. Sarumen vždy pomáhal každému, kto si o to požiadal. Najmä vĺčatám, samozrejme. Zdvihol som hlavu a prezrel si ju pozornejšie. Ten cudzí jazyk. Ten kožuch.
Nebolo veľa vlkov, ktorí na mňa rozprávali cudzou rečou. Vlastne len dvaja. A spomenul som si.
"Bol som len zvedavý, prečo tu cítim známe pachy. Taká nepríjemná vlastnosť, viem," pohodil som chvostom, no nespúšťal som z nej oči. "A keď sa na teba tak pozerám, mohla by tu žiť Pippa a jej brat." Na chvíľu som zaváhal. Spomenul mi vôbec niekedy svoje meno?
"Si im celkom podobná." Dodal som a dúfal, že som sa trafil. "Vlastne mohla by si mi predstaviť svoje ctené meno?" Možno to bolo zbytočné, ale snažil som sa byť zdvorilý a sledoval jej reakciu.
"Nuž, a môj cieľ." pokračoval som po chvíli. "Vlastne sa chcem len dostať domov." Vydýchol som. Áno, bolo to trochu trápne, ale mal by som si už zvyknúť na svoj mizerný zmysel pre orientáciu.
"Bol som pár rokov na cestách a už si nie som istý, ktorým smerom sa vydať, aby som trafil do správneho lesa. K mojej rodine." Mohla na mne vidieť, že som znervóznel. Neznášal som túto svoju slabinu, ale v tejto chvíli som ju už nemohol skryť.

Pozoroval som padajúce snehové vločky a čakal na obyvateľov tohto lesa. Zamrvil som sa. Začínal som byť neistý. Prudko som otočil hlavu, keď som začul pohyb a vzápätí som uvidel vlčicu, ktorá sa rútila ku mne. Evidentne som bol veľmi naivný, keď som dúfal, že za mnou hneď príde niekto s tým známym pachom.
Vlčica nebola nadšená z mojej prítomnosti, to mi došlo na prvý pohľad. Dalo sa to samozrejme pochopiť. Ja som tu bol ten votrelec. Pri zmene situácie, som začal v duchu prehodnocovať svoje plány a priority. Snažil som sa tváriť odmerane aj keď mi mykalo kútikmi. "Áno, to som si tak nejako všimol." Odvetil som pokojne. Aj keď som neprestával sledovať jej reakcie. "Trochu tým stromom chýba ihličie."
Bol to chabý pokus o odľahčenie situácie. A, samozrejme, nahlas by som nepriznal, že mám problém dostať sa domov.
"Som Kasius. Radšej by som bol, keby si ma tak aj oslovovala." Dodal som a pohodil chvostom. Nepáčilo sa mi, že na mňa použila neznáme slovo. Mohla ma urážať a ja som sa nevedel brániť.
Nedalo mi to a spýtal som sa. "Pochádza od vás niekto zo Sarumenu?" Moja zvedavosť zvíťazila nad opatrnosťou. Nerád som hneď prezrádzal odkiaľ som. Takmer som pritom zabudol, že som jej stále neodpovedal na otázku.
"Ak mi dokážeš pomôcť dostať sa do môjho cieľa, prestanem ti tu zavadzať." Dúfal som, že by to už nemuselo byť ďaleko. A ak mi nepomôže, nuž na to ešte prídem v priebehu rozhovoru.

//Hrušnový sad

Vyzeralo to, že som konečne dorazil na územie svorky. Trochu sa mi uľavilo. Zima v svorke znamenala bezpečie pred tou ďalšiu krutou zimou, čo tu nastala. Bol som vyčerpaný po dlhom dobrodružstve a, ako inak, zase som sa stratil cestou do Sarumenu. U mňa nič nové. Tieto územia som nepoznal, a ak by som pokračoval ďalej, mohlo by to byť nebezpečné.

Sadol som si na hranicu územia a silno zavyl. Vo vzduchu sa miešalo viacero pachov. Jeden z nich mi prišiel zvláštne známy, ale nedokázal som si ho zaradiť. Žeby sa sem zatúlal niekto, koho poznám? Musel to byť niekto zo Sarumenu a matka nezniesla zlých vlkov. Bude to v poriadku. Aspoň som si to nahováral.
Pohodil som chvostom a natiahol stuhnuté laby. Už som nebol úplne tým istým vlkom, ktorým som býval kedysi. Život mi zanechal jazvy – niektoré viditeľné, iné ukryté hlboko vo vnútri. Možno som bol trochu trúfali, keď som hladal dočasný úkryt,ale chcel som len prežiť. V najhoršom skončím vyhodený vonku. Zostávalo mi len čakať. Bol som zvedavý čo za vlkov ukrýva tento les.