Příspěvky uživatele

< návrat zpět

// Tmavé Smrčiny

Od príchodu do lesa sa toho udialo veľa. Rozumel som, prečo to mama chce urobiť. Samozrejme, že áno. Mrzelo ma to? Och, áno. Neskutočne. No na druhú stranu, pre ňu bola rodina vždy na prvom mieste, a to som rešpektoval. Nikdy by predsa nezverila svorku niekomu neschopnému. Sarumen milovala príliš na to, aby ho riskovala.
Povzdychol som si a v lese som sa ešte pristavil pri nej. Ja som bol posledný, kto by jej mal mať za zlé túžbu po dobrodružstve. Vedel som, že aj keď nie sme pokrvní príbuzní, túžbu po voľnosti máme obaja rovnakú. A keď sa vráti, budem tu tak, ako som sľúbil.

Po love som bol dosť unavený. Zhromaždenie a reči mi ubehli ako veľká farebná čmuha. Zívol som. Mal by som sa predsa len zoznámiť s novým alfom. Postavil som sa a našiel som ho kúsok ďalej medzi stromami. Vlastne som ho vôbec nepoznal. Musel prísť v dobe, keď som ja potreboval vypadnúť. Ale keď mu verila mama, budem sa snažiť aj ja.
"Zdravíčko," predviedol som svoj veselý uškrn. "My sa ešte nepoznáme, ja som Kasius."
Nevedel som, či mu o mne Maple rozprávala, ale aj tak som sa rozhodol predstaviť po svojom. "Nájdený a vychovaný Maple a touto svorkou. Je to vtipné, ale mám tu nejakú históriu. Nuž, ale vďaka mojim dobrodružstvám vlastne teraz skoro nikoho nepoznám. Je to až trochu zvláštne." Sadol som si a čakal na jeho reakciu. Blížila sa zima aj keby som sa mal niekam potrebu zatúlať, nebolo by to ďaleko.

Dych sa mi postupne upokojoval a na tvári mi stále hral spokojný úsmev. Mal som z toho naozaj dobrý pocit a bol som šťastný, že som mame mohol ukázať, ako veľmi som sa zmenil. Toto bolo to po čom som túžil. Byť znova doma, po jej boku. A samozrejme aj pri svorke, ktorú som vždy bral ako svoju rodinu. Nemôžeme sa čudovať, že po jej pochvale moje ego vyletelo až do výšin.
Pozorne som nastražil uši a vnímal každé jej slovo. Keď spomenula, že chce svorke niečo dôležité oznámiť, naklonil som hlavu mierne na bok a v hlave mi to začalo šrotovať. Kvôli Tonresovi? Alebo snáď vlčatám? No pravý dôvod by som hádal márne, nikdy by ma ani len nenapadol.
"Čo chceš oznámiť, mama? Mám stáť po tvojom boku? Pomohlo by ti to?" Spýtal som sa zvedavo. Zaboril som čumák do jej srsti. Sľúbil som si, že ju už nikdy nenechám samú v žiadnych dôležitých okamihoch. Aj keď pravda bola, že vďaka Tonresovi a vĺčatá už sama nikdy nebude. Nevedel som, ale či nás doma čakajú.
Chytil som druhú nohu srny a bez dalších reči som pomáhal ťahať úlovok domov.

//Sarumen

Bežal som a srdce mi bilo ako splašené. Snažil som sa držať krok pred vlčicami. Hnali sme ju hlbšie do lesa, ďalej a ďalej od jej stáda. Mama vyzerala že to tu pozná a vie presne čo robí. Ja som zopárkrát v ťažkom teréne zakopol, no zakaždým som sa rýchlo zdvihol a pokračoval. Nemohol som ich ani na okamih spustiť z oči. Nechcel som sa hneď na prvom love nechať zahanbiť. Pár koreňov ma nevyvedie z rovnováhy. Srna našťastie nemohla povedať to isté. Zmätené zviera sme mali v pasci.
Zbystril som, keď sa mama zakusla srne do nohy. Bol to pokyn pre mňa. Vyrazil som a pred srnou som sa z celej sily odrazil. Skočil som jej po krku a prekvapenú, zmätkujúcu srnu sa mi podarilo zraziť z nôh, aj keď som si pri tom sám trochu vybil dych. Zahryzol som sa zvieraťu do krku a držal, kým sa postupne prestala metať úplne a z očí jej nezmizol život.
Pustil som ju a oblizol som si z papule krv. "Zvládli sme to. Myslím, že sme super tým." Ozval som sa mierne zadýchane, ale na obe som sa usmial. "Už ju len dostať domov." Povedal som a čakal na ďalšie povely.

// Sarumen

Pozorne som cestou z lesa počúval mamine inštrukcie. Vo mne sa miešali rôzne emócie nadšenie, a zároveň k strachu, či všetko prebehne tak ako má. Mal som veľmi dôležitú úlohu a chcel som ju bezchybne splniť. Veď to predsa nerobím prvý raz, malo by to byť jednoduché.
Mama vyrazila k stádu. To sa okamžite dalo vystrašene do pohybu. Videl som ako sa jej podarilo jednu slabšiu a pomalšiu oddeliť. Druhá vlčica jej začala pomáhať a pre mňa to znamenalo, že aj ja sa mám dať do pohybu. Zrýchlil som a zmenil smer tak, aby mi mama s ostatnými nahnali srnu presne k nohám. Potom mi už bude stačiť len jeden skok, aby som ju zrazil k zemi. Oblizol som si papulu. Bol som napätý, nemohol som prvý lov pokaziť.

Plný očakávania som vrtel chvostom. "Mám pocit, akoby som nikdy neodišiel. Všetko je tu také známe, až na tie nové tváre. Som rád, že je tu stále tak živo." Zaškeril som sa a naklonil hlavu na stranu, keď som ju ďalej počúval.
Po jej slovách som párkrát zažmurkal a len nemo na ňu zízal, kým moje mozgové bunky spracovali túto informáciu. Tie tri mená sa mi prehrali v hlave a vedel som, že sa tam už vryli navždy. V očiach sa mi zalesklo nadšenie a široko som sa usmial.
"Naozaj? Traja bratia?" Vyhŕkol som . "To je no, to je vlastne úplne skvelé!" Zasmial som sa, tentoraz od srdca, a veselo som švihal chvostom. Naklonil som hlavu a pozrel na ňu žiariacimi očami. "Nemôžem sa dočkať, kedy ich spoznám. Myslíš, že ma prijmú medzi seba? Ja by som bol rád, keby sme si rozumeli. Možno im ukážem, ako sa dá rozprávať s vetrom alebo ako sa nestratiť. Ako no dobre, možno sa občas stratím,"uchechtol som sa, "ale to je predsa súčasť dobrodružstva!" Keď sa mi rozviazal jazyk bolo ma ťažké zastaviť.
Sadol som si a trochu sa upokojil až vtedy, keď začali prichádzať ďalší vlci a vĺčatá. Keď nás bolo dosť, mama ohlásila, že pôjdeme na lov. Potešilo ma to, ešte som nemal šancu ukázať svoje zručnosti.
Držal som sa pri Maple, keď sme odchádzali z hvozdu. "Aspoň uvidíš, čo som sa naučil a aký viem byť užitočný." Usmial som sa na ňu a sústredil sa na jej inštrukcie.

//tmavé smrčiny

Bol som rád , že som mohol spoznať Islin. Hoci to bolo len na krátky moment. Mal som z nej dobrý pocit. Keď sme sa rozlúčili, stiahol som sa hlbšie do hvozdu. Vyzeralo to, že, les bol stále živý, plný pachov a zvukov vlkov. Mal som z toho veľkú radosť. Vždy sme boli veľká rodina a bolo krásne cítiť, že je to tak aj teraz.
Pomaly som si vykračoval za spevu vtákov a rôznych zvukov lesa, keď vtom som započul známe vytie. Rozžiarili sa mi oči a okamžite som sa rozbehol smerom, odkiaľ prichádzalo. Maple nás volala. A ja som bol pripravený, pomôžem vo všetkom. Naozaj to bolo to najmenej čo môžem spraviť za to, že môžem byť naspať.
Našiel som ju pri hraniciach. Neviem, či to bolo zatiahnutou oblohou alebo prvými kvapkami dažďa, no vyzerala zamyslene.
"Mama," oslovil som ju, aby som na seba upútal jej pozornosť. Pribehol som bližšie a oprel sa o jej bok, pričom mi chvost šťastne behal zo strany na stranu. Len jej prítomnosť stačila, aby som sa cítil doma.
"Volala si. Čo sa deje?" spýtal som sa. "Som pripravený pomôcť v každej situácii." Zaškeril som sa, posadil na zadok a obzrel sa, či sa neobjaví ešte niekto ďalší.

Bol som moc rád, že sa nevypytovala ďalej na minulosť. Islin bola pre mňa stále ešte veľká neznáma. A mne bolo ťažké rozoberať bolesť aj s priateľmi, nieto ešte s niekým, koho sotva poznám. Čoskoro som dorazil k úkrytu. Mamu som zatiaľ nevidel, ale rozhodol som sa chvíľu počkať. Možno sa objaví.
O chvíľu sa za mnou v tichosti objavila Islin. Nevadilo mi to vlastne som bol rád, že nezostanem na čakanie úplne sám. Mlčala, a tak som sa rozhodol prehovoriť ja, lebo v hlave mi stále vŕtala jedna otázka. "Nevieš náhodou či sú ešte vo svorke starší členovia? "Spýtal som sa so záujmom a otočil k nej hlavu. "Napríklad Marion, teta Wolfi alebo Newlin? Bol by som rád, keby áno tak dávno som ich nevidel. Určite sa aj oni zmenili a zažili nové dobrodružstvá. " Dúfal som, že im život nehodil cestou polená pod nohy ako mne, ale bolo to len zbožné prianie.
Zastrihal som ušami, keď sa ku mne dostalo krátke zavytie. Potom bolo ticho a nikoho cudzieho som nezazrel. Hádam sa, o neho niekto už postaral. Ja som sa venoval svojej spoločníčke. "Aké máš vlastne postavenie vo svorke? Našla si si tu veľa priateľov? Niekto kto ti je srdcu najbližšie?" Rozbehol som sa trošku s otázkami na jej osobu. Bol som proste prirodzene zvedavý a chcel som vedieť a poznať, čo najviac.

Pozorne som počúval jej odpovede a veselo som sa škeril, až kým mi otázku nepoložila ona. V ten moment som bolestivo stisol čeľusť. Samozrejme, nemyslela to zle, bola to na prvý pohľad nevinná otázka. Možno som ju mal aj čakať, ale to neznamenalo, že som bol pripravený.
Usmial som sa, ale môj úsmev nedosiahol až k očiam tie zostali chladné.
"Uf," vydýchol som a hľadal som tie správne slova. "Prepáč mi, ale toto je príliš osobná otázka. Ako si vravela si tu len krátko a nepoznáš smutné udalosti, ktoré sa tu udiali. " Teda predpokladal som to. Myslel som si, že by sa to inak nespýtala.
Pokrčil som plecami a sústredil sa na dýchanie. Zrazu mi to išlo trochu ťažko.
"Presne kvôli nim som potreboval vypadnúť. Pretože mi život prestal dávať zmysel. Ale teraz, keď som sa znovu naučil usmievať, som späť."
Švihol som chvostom po zemi a dúfal, že sa v tom už nebude ďalej vŕtať. Zastrihal som ušami ucítil som ďalšie pachy. Vlci sa zrejme vracali domov.
"Vyzerá to, že aj ostatný sa vracajú domov. Nechceš ísť so mnou k úkrytu? Možno tam bude aj moja mama a bude mať nejaké novinky."
Na chvíľu som sa zarazil. Jasné, ona predsa nevie kto je pre mňa mamou.
Odkašľal som si. "Myslím Maple. Som jej najdokonalejší a najmilovanejší syn." Žmurkol som na ňu. Keby som len vedel, aké novinky ma vlastne čakajú.
Nechal som ju nech sa rozhodne sama či pôjde so mnou. Netlačil som na ňu, ale ja som si už vykročil smerom k úkrytu.

Sadol som si a milo sledoval vlčicu. Na prvý pohľad pôsobila placho a utiahnuto. To mi vôbec neprekážalo, časom som sa naučil takýchto vlkov rešpektovať. Snažil som sa správať, čo najpokojnejšie, aby som takýchto vlkov náhodou neodplašil. Nikto nevraví, že to nemôžu byt priatelia len potrebovali čas a priestor. Potichu sa mi predstavila.
"Rád ťa spoznávam, Islin," povedal som úprimne a s úsmevom. Spomenula Mechovú svorku, o ktorej som ešte nepočul. Toľko možnosti kam ísť na dobrodružstvo. Možno najbližšie sa pokúsim ísť na výpravu tým smerom.
"Tú svorku nepoznám. Boli tam milí vlci?" Spýtal som sa zvedavo. "Ja som v zime náhodou skončil vo Vŕbovej svorke. Tiež som hľadal útočisko. Zistil som, že tam žijú aj naši priatelia. Pravda, majú tam poriadne zúrivú strážkyňu. " Dodal som s pobaveným úškrnom, keď sa mi pred očami objavil obraz Chiary. "Ale vnútri to podľa mňa nie je vôbec zlý vlk. Keby si potrebovala pomoc, povedz, že si Sarumenská určite ťa vypočujú."
A mňa Zúrivka uškrtí za to, že im z toho robím hotel. Švihol som chvostom o zem. Nuž aspoň nebude nuda.
Na chvíľu som sa odmlčal, potom som zjemnil tón a spýtal sa: "Ak sa smiem opýtať koľko zím si tu už prežila? Odišiel som pred pár rokmi a mám pocit, akoby prešla celá večnosť. Vrátil som sa do lesa plného nových tvárí. Ale Sarumen bola a je moja rodina. Som rád, že do nej patríš aj ty.“
Islin pôsobila ako niekto, koho by moja mama prijala bez zaváhania. A to pre mňa niečo znamenalo.

Podarilo sa mi zaspať hneď po tom, čo mama odišla. Vlastne som sa nedostal ani do úkrytu. Zaparkoval som sa pri najbližšom strome. Bol som úplne vyčerpaný a konečne som sa mohol vyspať s pocitom bezpečia. V hlave mi vírilo množstvo nových informácií, ktoré som ešte len začínal spracovávať. Neviem, ako dlho som vlastne spal, ale, keď som rozlepil oči, jar bola už v plnom prúde. Teple počasie bolo viac ako vítané.
Zívol som a poriadne sa ponaťahoval. Svaly mi mierne protestovali. Asi neboli pripravené na ten náhly pohyb. Rozhodol som sa trochu prejsť. Od môjho návratu som ešte nebol preskúmať známe miesta v lese a vyšliapane chodníčky. Pomaly som sa túlal stratený v myšlienkach. Premýšľal som nad čerešňovým hvozdom a tešil sa kedy sa tam s mamou vypravíme. Možno by sme si k sebe mohli pribaliť aj Tonresa. Áno to znelo ako plán a užasne dobrodružstvo.
Zrazu som pocítil neskutočnú radosť a šťastie. Tentokrát to, ale neboli moje pocity. Bolo to zvláštne. Rozhodol som sa otočiť naspäť k úkrytu, ale vyrušilo ma slabé vytie. Samozrejme som sa hneď otočil tým smerom. Aj tak som chcel spoznať všetkých členov svorky a teraz sa mi naskytla príležitosť. Netrvalo dlho a objavil som sa pred čiernou vlčicou. "Ahooj." Veselo som vyštekol. Mal som dobrú náladu. "Rád konečne niekoho spoznávam. Po mojom príchode bol les až moc prázdny. " Nevedel som ešte, čo je zač a ako zareaguje. Rozhodne som ju, ale nechcel vyplašiť. " A, aby som nezabudol na spôsoby. Volám sa Kasius. Vrátil som sa domov po dlhej dobe a teraz spoznávam ostatných členov. " Teraz je ten správny moment kedy by som mal sklapnúť a nechať ju rozprávať.

Videl som, ako si ma mama prezrela, a vedel som presne, čo sa jej nepáčilo. Musela vidieť všetky jazvy, viditeľné aj tie skryté. Nechcel som, aby sa tým trápila.
"To je v poriadku. Tie jazvy sú minulosť. Aj keď myslím, že som s nimi ešte väčší fešák."
Fyzické jazvy ma naozaj netrápili. Keby bolo treba, kvôli ochrane tohto lesa by som sa pokojne znova pobil.
"Ďakujem, som veľmi šťastný, že som späť."Veselo som vrtel chvostom. Keď sa rozhovorila o tom, že sú monštrá aj tu, zamračil som sa. Bola pravda, že som toto miesto vždy považoval za bezpečné, a nepáčilo sa mi, že ich niekto ohrozoval. Už dávno som vedel, že sa nedalo veriť každému. Život naozaj nebol férový. "Sľubujem, že ti pomôžem našu rodinu ochrániť. Nie je ale dobré sa tým teraz trápiť, už sa stalo. Spravíme všetko preto, aby sa to neopakovalo."Bolo jednoduché sem znova zapadnúť a ja už som vedel, ako s niektorými vlkmi komunikovať.
Vnímal som, že sa Tonres chcel vzdialiť, ale mama ho zastavila. Prekvapene som sa na ňu pozrel. Videl som, že zrazu váha. Možno na niečo zbierala odvahu? Čo také strašné mi mohla chcieť povedať? Zamračil som sa. Nechápal som, čo sa zrazu deje, ale zostal som sedieť a pozorne som ju počúval.
V hlave mi to šrotovalo a snažil som sa spracovať všetky nové informácie. Pozrel som sa na Tonresa. Nevedel som, čo povedať. Celý môj život sme boli ja, Maple a Darkie. Boli sme rodina. Zaťal som čeľusť. Keď som odchádzal, bola zničená. Vlastne som bol rád, že sa dokázala pohnúť ďalej. Žiť ďalej a usmievať sa.
Stále som nehovoril, nevedel som, ako začať. A Tonres vyzeral ako veľmi milý vlk. Nemohol som mu mať za zlé, že si našiel cestu k jej srdcu. Ale ku mne takú jednoduchú cestu mať nebude, ako si mama možno myslí. Nemám otca. Mám dve matky. Vždy budem mať dve matky.
Vedel som byť veľmi tvrdohlavý. Povzdychol som si a konečne sa pozrel na Maple.
"Som veľmi rád, že si sa dokázala pohnúť ďalej a si šťastná. Moc ti to prajem. Nechcel by som ťa už vidieť nešťastnú. Som mu vďačný, že tu bol pre teba v tých ťažkých chvíľach."
A keď som vedel, že ma počuje aj hnedý vlk, pokračoval som ďalej.
"Nájsť si ku mne cestu už nebude mať také jednoduché. Už dávno som si okolo seba postavil múr a moju dôveru a pravé priateľstvo si treba zaslúžiť. Je pravda, že som sa zmenil. Život ma trochu zmenil."Pozrel som sa mu do očí. Nechcel som ho zraniť, ale bolo to tak.
"Aj keď tebe to isto pôjde ľavou zadnou. Nemyslím si, že si zlý. Myslím, že spolu budeme tráviť veľa času a určite si k sebe nejakú tú cestu nájdeme. Len sa nehraj na môjho otca, to nikomu neprospeje."Pre istotu som ho informoval.
"Kto hlasuje za to ísť do úkrytu? Rád by som si oddýchol."Stále som bol po tej ceste unavený a mal som nad čím premýšľať.

Bol som prekvapený, že Tonres o mne už počul a to priamo od Maple. Musia byť veľmi dobrí priatelia. “Dúfam, že o mne rozprávala len vtom najlepšom svetle.” Zazubil som sa. Odľahlo mi, že so mnou nemá problém a napriek tomu, že ma pozná len z rozprávania, ma tak rýchlo privítal doma.
“Samozrejme, že sa na ňu teším, možno som trochu nervózny. Neodišiel som na dobrodružstvo v najvhodnejšiu chvíľu, ale bol to môj spôsob, ako sa vyrovnať so stratou. Dúfam, že to pochopí.”Nevedel som, koľko toho vedel o minulosti svorky, ani ako dlho tu vlastne žije. Tak sa ho to predsa spýtam.
“Ako dlho tu vlastne žiješ? Bol som preč tak dlho, isto je tu veľa nových tvárí.”
Postavil som sa a vydal sa za Tonresom, ktorý sa ochotne ponúkol mi pomôcť. Tešil som sa, že spoznám aj ostatných. Samota nebola pre mňa, a preto som bol rád za miesto, kam sa môžem vracať.
“Vĺčatá? To je úžasné! Tie sú vždy za každé huncútstvo. Veľmi rád sa s nimi zoznámim, takže úkryt vôbec neznie zle. Na oddych nie som náročný.”
Nechal som sa viesť bližšie k úkrytu a nestihol som ani poriadne zareagovať, keď som sa ocitol v objatí.
Cítil som známu vôňu a v tej chvíli zo mňa opadla všetka nervozita. Celý ten čas som sa obával, ako ma mama prijme, ale teraz, keď som bol zase v jej objatí, všetky pochybnosti zmizli.
“Ahoj, mami, som doma.” zašepkal som a zaboril tvár do jej srsti. “ Prepáč, že som odišiel na tak dlho, ale potreboval som bojovať so stratou po svojom.” Šepol som jej do srsti. Uľavilo sa mi, keď som to konečne povedal nahlas. Odtiahol som sa, a veselo vrtel chvostom. “ Som rád, že si v poriadku a si obkolesená milými vlkmi. S tvojim dovolením by som sa rád vrátil domov oficiálne. Môžem ti povedať, že dobrodružstvá mimo Gallireu som hodil za hlavu. Vie to tam byť velmi desíve. Boli tam vlčie monštrá. Trochu ma doriadili ale aspoň som sa niečomu priučil.” Zazubil som sa a pokrčil plecami. “Aspoň už viem,že nie všetky svorky sú priatelské.” Pri nej bolo jednoduche byť sám sebou. Toľko som jej toho chcel povedať ale radšej som si ešte zahryzol do jazyka a počúval teraz ja.

Sledoval som východ slnka a bol som zahĺbený v spomienkach. Zažil som tu toľko krásnych chvíľ, aj keď som bol mladý a pochabý blázon. Teraz sa divím, že zo mňa nikto nezošedivel. Ale tie dve vlčice mi darovali teplo domova, a to bol veľmi cenný dar.
Z myšlienok ma vytrhol až príchod vlka. Týčil sa nado mnou vo svojej výške, no nevyzeral hrozivo. Práveže naopak, pôsobil priateľsky. Premeral som si ho. Samozrejme, že vyzeral priateľsky, ako som o tom mohol vôbec pochybovať? Snažil som sa pôsobiť pokojne, aj keď ma prvotná nervozita neopúšťala.
"Dobré ráno." pozdravil som priateľsky Tonresa. Bol som doma, už som nemusel byť taký opatrný, no aj tak som volil slová opatrne.
"Ďakujem, ale veľmi dobre viem, kde som. Som Kasius. "Predstavil som sa, hoci som neočakával, že by ma mohol poznať. Ja som si ho nepamätal.
"Tento les je mojím domovom tak ako tvojim. Vyrástol som tu." Vyštekol som o čosi veselšie. Doma, predsa môžem byť sám sebou. Nemusel som bojovať a nespôsobili mi jazvy.
"Bol som na veľmi dlhom dobrodružstve. Potreboval som ho." V očiach sa mi zračila bolesť a zakrútil som hlavou. Na to bude čas neskôr.
"Chcel by som byť znova členom tejto rodiny. Aj, keď som bol ďaleko, srdce ma vždy ťahalo späť."
Slová sa zo mňa zrazu hrnuli veľmi ľahko. Možno som to už potreboval a Tonres vyzeral prívetivo.
"Viem, že posledné slovo má matka, ale myslíš, že by som si tu mohol odpočinúť do jej príchodu? Som unavený po dlhej ceste. Nebudem robiť problémy."
To, že som Maple nazval matkou, bolo pre mňa také prirodzené, že som si ani neuvedomil, že to mohlo vlka prekvapiť. Zmĺkol som a čakal na jeho reakciu.

//Ohnivé jazero

Keď som konečne vkročil do ihličnatého lesa, ktorý som kedysi nazýval domovom, prebehla mnou vlna emócií. Bol som vyčerpaný po dlhej ceste a krutá zima mi tiež nemohla. Napriek tomu sa vo mne miešalo nespočetné množstvo pocitov. Cítil som úľavu, ale aj neistotu. Tak veľmi som sa sem tešil, no teraz, keď som tu stál, všetko na mňa doľahlo. Dokážem byť tím, kým som? Bude mať radosť, že ma vidí ? Isteže áno, ale trochu som sa zmenil a vyzerám inak. Zakrútil som hlavou. Emócie ma zase dusili a pritom som sa na ňu tak tešil.
Chcel som byť slušný, a tak som sa zastavil kúsok za hranicami. Nebolo na čo čakať. Zhlboka som sa nadýchol a nahlas zavyl. Bol som doma a snažil som sa upokojiť. V Sarumene sme boli vždy všetci rodina. Bude to dobré. Nemohlo sa tu toho tak veľa zmeniť.
Sadol som si a pritiahol chvost bližšie k telu. Vo vzduchu sa miešalo toľko nových pachov, že som sa v nich takmer strácal. Vedel som, že je v lese, ale nemal som toľko odvahy ísť priamo za ňou. Tak som zostal sedieť a čakal som na známu alebo neznámu tvar, ktorá za mnou príde.

//Ronherský potok

Mesiac už bol dávno na oblohe, keď som sa dostal, na miesto ktoré som verne poznal. Nebol to ešte domov, ale bolo to Ohnivé jazero. Jeho voda s červeným nádychom sa leskla v mesačnom svetle. No pre mňa to nebolo len obyčajné jazero. Tu padlo moje rozhodnutie. Tu som si povedal, že radšej odídem a budem svojim démonom čeliť sám.
Či som vyhral, stále neviem. Možno si to všetko len priveľmi pripúšťam. Povzdychol som si a silno stisol čeľusť. Táto minulosť už nesmela ovládnuť moje pocity. Pomaly som sa napil teplej vody. Keď som bol pripravený pomaly som sa otočil smerom k lesu.
So srsťou sa mi hral svieži jarný vetrík. Áno, viem, kamarát. Po dlhej ceste som konečne v cieli. Nemohol som tu len tak sedieť so zvesenou hlavou. Zhlboka som sa nadýchol a pomaly vydýchol.Fajn, už je to v poriadku. Som pripravený.
Vrátil som sa kvôli novej budúcnosti. A som pripravený. Možno ma noví vlci neprivítajú s otvorenou náručou, ale stojí mi to za to riziko. Nuž a ja si, predsa vždy nájdem nejakého toho kamaráta. Hej, to znie ako plán. Švihol som chvostom a vybral som sa po dlhej dobe znova do toho lesa, ktorý zmenil môj život.

//Sarumen