Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Bolo by totálne márne myslieť si, že má tá vlčica v hlave aj čosi iné ako trs zoschnutej trávy. Zagúľala som očami, keď mi prednášala svoje múdrosti. Ale nie ty blbá, nespýtaš sa prečo trčím medzi dvomi šutrákmi, asi to má dôvod, zavrčala som si pre seba a odprevadila aj protivnú vlčicu hlasným vrčaním, ktoré si mala zapamätať. Horšie bolo, že sa jej laby vydali presne tým istým smerom, ktorým som plánovala ísť aj ja. Napokon som usúdila, že bude lepošie ju nestretnúť, a preto s príchodom pomerne slnečného rána som sa vytiahla z provizórneho úkrytu a pár krát sa natiahla, poskákala na mieste. Na labách boli omrzliny, no nebolo to nič, čo by nespravila mágia.
Spokojne som vydýchla, keď sa mi do labiek vrátil cit a ja som mohla pokračovať zasneženým územím niekam, kde nebude tá otrava. Ako som postupovala po pláži, preletela okolo mňa ešte jedna čiernobiela vlčica, až som sa strhla, že by to mohla byť tá otrava. Počkala som až dotyčná zmizne v bielej diaľke a mohla som sa dať zas do kroku.

//Zradcov remízok (cez Veľké húštie)

//LOTÉRIA - 18

Blbka jedna divná a tupá, myslela som si svoje, keď som opúšťala kamenisté územie. Beztak bolo celé pokryté snehom a neposkytlo mi dostatočne dobré útočisko proti poveternostným podmienkam gallreiskej noci. Bizarná cudzinka s jazvami a fľakmi v kožuchu zmizla v diaľke a ja som sa pobrala radšej iným smerom skôr, než by som naozaj zvážila jej telo ako potravu proti hladu. Bolo by to asi zbabelé a morálne neetické, no predsa som sa s tou myšlienkou, počas nášho krátkeho a úsečného rozhovoru, pohrávala. Byť to niekto polomŕtvy na sklonku života, možno by som toľko neváhala, napadlo mi, kým som pozorovala vlastné labky ako sa zabárajú do snehových závejov. Brodila som si cestu na juh, nikam konkrétne, proste čo najjužnejšie by to šlo. Bledá krajina bola však dobrý štartovací vnem na zimné depresie, ktoré ma tiež sužovali. Ba aj ja som ich mala, priznávala som si to.
Blížila som sa však cez ten všetok sneh na lúkach do divného lesa, uprostred ktorého zívala prázdnotou záhadná jama. Banálna chyba každého, kto si ju nevšimol a padol do nej. Blížim sa, nebude zapadaná snehom? Bezpečnostné otázky boli rozhodne na mieste a vynárali sa mi v mysli, kým som sa odpútala od pôvodného zámeru - a to nájsť si nejakého strateného králika. Bieloba vôkol mi aspoň pomáhala dávať si v nočnej tme pozor, v tom divnom lese plnom kriakov a tej záhadnej jamy. Bol to prírodný úkaz, ktorý som mala zakaždým pri svojej návšteve tu preskúmať.

//LOTÉRIA - 17

Vôbec sme sa neviezli s vlčicou na rovnakej vlne. A čo rovnakej! Ani trochu na podobnej. Netušila som čo sa jej premáva v hlave, keďže väčšinu času bola zamĺkla. Len som pretočila očami, keď si moje slová vyložila tak, že som sa azda ja pokúšala ju chytiť za srdce. "Tebe srdce netrhá a ani oň nestojím, ale asi nebudem jediná," odfrkla som si a pritom vôbec netušila, čo vlčica práve prežíva. A ani to, že som jej možno brnkla na citlivú strunku. Ale fakt nechápem, keď už tu je, snažím sa aspoň o pokec, nech vlk zaženie čas kým sa ustáli búrka... Zavrtela som hlavou a otriasla z chrbta nánosy ľadových kryštálikov, ktoré na nás aj v noci chŕlila obloha.
"Ani si neponúkla pomoc, nestojíš o konverzáciu, si cvok čo dobrovoľne trpí krupobitie a ľadový vietor, vidím to u teba tak na zápal pľúc a potom si môžeme pokecať niečo o záchrane, hm?" Vyskočila som na nohy a vytiahla sa trochu zo svojho závetria, o ktoré opustená vlčica nemala záujem. Mohla si však všimnúť, že kostrička pred ňou má v sebe stále život. Premerala som si ju ešte raz. Silovo som s ňou súperiť nemohla a urobila by som to len v prípade, že by mala byť mojou poslednou potravou, keby nenájdem nič iné. To aby som si ju dobre zapamätala, až budem miesto králikov hľadať ju, pomyslela som si pre seba trošku ironicky a rozhliadla sa. Nevidela som nikde nič, stiahla som sa medzi skaly. "Pomôžem si aj sama, ráno, viem kde hľadať potravu... teda aspoň každú zimu som tam čosi našla," nadhodila som a pohŕdavo si odfrkla. Len bež, keď sama nevieš, čo chceš...

//LOTÉRIA 16

Pripadám ti snáď zábavná?! Hromžila som v duchu na čierno-bielu avšak navonok si mohla všimnúť len jedno prudšie švihnutie chvostom, ktorý som následne nechala pokojne spočinúť pri mojom tele. Urážku som však prešla s úškrnom, rovnako pobaveným, ako bol ten jej. "Veď vidím, že si z neho celá paf, nezáviď," podotkla som rovnako pobaveným hlasom a premýšľala, prečo sa pri mne vôbec zdržuje ak teda nemá záujem o rozumy. Čo už by som mohla dať mladšej vlčici, odfrkla som si a len mykla hlavou. "Ako chceš, ale keby nemáš nejaký problém, nestojíš v ľadovej búrke," uškrnula som sa a trochu si poposadla, takže sa v priestore medzi tromi balvanmi uvoľnilo miesto pre útleho vlka. Nnie, že by som sa snažila byť až tak srdečná, no jazvy na zadných šľachách mi pripomenuli, čo vie zima dokázať.
Tvrdila mi, ako je sebestačná a svorku nepotrebuje. Samozrejme to obrátila aj na mňa, na čo som len zívla a pretočila oči. "Som z krajov, kde sú vlci ešte menší a drobnejší ako ja, proste bez potravy vyzerám stokrát horšie ako polovica gallirejských vlkov," odvetila som pokojne. "Ty budeš v rovnakej kondícii vyzerať proste tučnejšie," dodala som ešte podpichom a v očiach sa mi blyslo. "A náhodou patrím do svorky, nie som zrovna... ako to povedať... kamarátska kopa," stroho som sa zasmiala a napokon nechala svoj typický úškrn, nech mi utvkie na tvári.

//Lotéria - 15

Mierne som naklonila hlavu na stranu. Vlčica mala stále nejako podráždené ego, no ona tak už vlastne prišla. "Háraš, že si taká jedovatá alebo lebo nemáš deň?" Poznamenala som uštipačne na detail jej prítomnosti a zagúľala očami. "Skôr mám dojem, že tebe vnútorne niekto ublížil," zahundrala som si popod nos, no slová neboli tak úplne mierené vlčici. Je divná. Len tak sa zjavila v tomto počasí a v pohode si tam postáva, ani mi nepríde, že by bola extrémne huňatá. Otriasla som sa v sebe a vytrepala aj z hlavy otravné myšlienky.
Každopádne s tým egom som to možno aj trošku trafila, nakoľko bieločierna sa polichotene usmiala a dobre že sa netetelila blahom. Stačila tá sekunda. Len som mlčky zas pretočila oči a odvrátila sa, akonáhle sa tak nejak dala do väčšieho kľudu a potvrdila žrádloprázdno všade vôkol - tak, ako som aj predpokladala. Bolo však treba veriť aj na zázraky. "Z ktorej svorky si, keď sa tváriš, že teba hlad netrápi, hm?" Prehliadla som si ju zlatými zrakmi a zašvihala chvostom, ktorý rozvíril sneh okolo mňa. Viac som sa stiahla ku skalám, pretože všade zúrila búrka. Akonáhle som pochopila, že to klopkanie a slabé údery do skaly pochádzajú z tmavých mračien, bola som si istá, že ak mám niekam ísť, tak behom a na nikoho nečakať.

//LOTÉRIA - 14

Nepredpokladala som, že sa bieločierna zastavila len tak na kus reči. S príchodom rána sa totiž na nebi začali zhlukovať tmavosivé mračná, ktoré neveštili nič dobrého. O koľko horšie to môže byť? Povzdychla som si a lepšie si cudzinku premerala. Okrem počmáraného ksichtu jazvami mala kedysi zjavne škaredo poranené aj plece, no nemohla som to považovať ako za prípadnú slabinu, pretože sa sem prebrodila snehom bez námahy a náznaku krívania. Treba rátať so všetkým, fakt. Zima začala byť zase neznesiteľná, kde teraz niečo ulovím?
Vlčicina tlama však zahnala moje existenčné úvahy celkom rýchlo. "A ako je možné, že je taká nádhera sama?" Dodala som so štipkou irónie na pomenovaní, ktoré si udelila vlastne sama, keˇsa mi tu vrtela pred očami.
Rozviedla aj trošku dlhší monológ, na čo mi z hrdla vyšiel bublavý zvuk. Nejaká zmes smiechu a krátkeho zavrčania. "To musíš mať mágiu ohňa a ideš pomáhať takým úbohým ako ja," preniesla som teatrálne a naznačila zakolísanie, ktoré by pokračovalo ako pád. Oprela som sa však o studený kameň. Ona bola v rozhodne lepšej kondícii ako ja, no zároveň aj iný druh vlka. Nelámala som si hlavu s vlastným zjavom, pretože som vedela, že sa dám na jar zas do poriadku a stále som mala nbavrch. Teda, myslieť som si to mohla, nakoľko mi v hlave utkvela nedávna spomienka na objavenú mágiu. To mám... to už budú tri. Výborne, stačí to, napadlo mi, kým som skončila so skúmaním dotyčnej pred sebou. "Nevidela si po ceste nejaké žrádlo? Nie, že by si nebola chutná," zamrkala som lichotiac jej nevinným hlasom, "avšak určite by ťa bolo škoda, vlčica," dodala som s povzdychnutím, spravila kolečko okolo svojej osi a uvelebila sa tesnejšie do svojho závetria. Nemala som ani veľmi náladu sa s ňou priečiť, poznala som, keď bolo vidieť vlčie ego sťa po nebesia.

//LOTERIA -

Kto za to vlastne môže? Kedy začal tento úpadok? Moja myseľ tápala v spomienkach, ktoré sa roztočili už na lúke, ktorú som poznala červenú. Takú som si ju pamätala. A teraz tam nebolo nič. Prakticky som sa dostala o pár kilometrov na západ, no prostredie rovnaké.
Zlatými očami som zízala do noci, na tmavé nebo, na nehostinnú krajinu pochovanú pod snehom. A až si nerozmyslíš urýchlene, že je čas návratu, skončíš tu pod snehom aj ty, rýplo si do mňa podvedomie, na čo som automaticky a nahlas zavrčala.
Keby som však vedela, že v tomto momente ma vyruší nejaká divná suka, asi by som bola ticho. V danej situácii mi však bolo jedno či sa urazí, že som vrčala na ňu. Možno to však bola taká nádhera, ktorá by sa pýtala, čo sa deje. To by bolo horšie, len nech nevyzvedá, pomyslela som si a ľahostajnými očami si premerala (//bielo? sivo?) čiernu vlčicu. Nedokázala som odhadnúť nakoľko je úprimná, pretože jej oči vraveli čosi iné ako tlama. A to som ja poznala. "Aká nádherná noc, spanilá vlčica," preniesla som teatrálne a napodobila jej sladký tón hlasu, pričom som na divadlo zamávala chvostom, keďže som sa medzitým vysúkala do sedu a hrdo sa narovnala. "Čo si sa stratila?" Nadhodila som rovnako nevinným hlasom a len zažmurkala.

//Lúka vlčích makov (slrz N. plošinu)
//LOTERIA -

Prekonať toľko kilometrov zasneženej krajiny mi dalo fakt zabrať. Svaly mi horeli. Okej, síce mi nebola zima, no donútilo ma to spomaliť. Ak by som mala bielu srsť, v snehu by ma azda nik ani nepoznal, pretože s mojou výškou som mala sneh doslova po brucho a na tých pláňach to bolo o to horšie. Do uší sa mi však čoskoro dostal hukot rieky, ktorá azda nikdy nezamŕzala. Voda je rozhodne lepšia ako furt hltať sneh, zaradovala som sa, pretože zaháňanie smädu počas celkom dlhej štreky zo Sarumenského hvozdu som tiež predsa musela nejako vyriešiť.
Vedela som zhruba, že by som mala byť na pláži, ktorá je obyčajne pokrytá samými kameňmi. Teraz bol však sneh výhodou, nakoľko som si neudierala labky a nezakopávala ako idiot o každú uvoľnenú skalku. Rozhodla som sa však vysnoriť bližšie pri rieke nejaké= zoskupenie väčších balvanov. Stálo ma to sily, pretože vietor sa ma pokúsil zopár krát strhnúť na zem, ako keby boli moje štyri laby totálne zbytočným nástrojom. Našla som však naozaj akési pokrútené dva balvany, medzi ktoré som sa vopchala. Vyhrabala som trochu snehu, ktorý z jednej strany tvoril závetrie a samozrejme som si upravila povrch pod sebou, nech som len na nízkej snehovej prikrývke. Mala som zo svojho provizórneho úkrytu výhľad na rieku, no neachádzala som zatiaľ žiadne miesto, kde by sa k vodnej hladine dalo bezpečne zostúpiť. Hoci som si pohrávala s myšlienkou na samovraždu, jno akosi sa mi popri tom hvízdaní vetriska nechcelo vyliezť. Stočila som si k sebe svoj chabý chvost aspoň ako akú-takú tepelnú izoláciu. A čert to vezmi alebo aj samotná Smrť, ak tu zamrznem. Nikomu by som nechýbala, niektorí by sa tešili a aspoň by som ťa mohla poslať dop*dele Mmorfeus, zamyslene som vzhliadla a sledovala nočnú oblohu, na ktorej sa mihol aj mesiac, nakoľko v noci prišiel ešte horší mráz a obloha zostala po slnečnom dni jasná.

//Stredozemka
//LOTERIA -X1

Z nejakých nostalgických pohnútok alebo kvôli čomu som sa ocitla na zasneženej lúke. Vďaka snehu som mohla pohodlne cestovať aj v noci, teda nebyť pomerne nepríjemného vetru, ktorý mi v kuse vločky zo závejov vháňal do očí. Nemohla som sa tu na otvorených priestranstvách pohybovať vôbec rýchlo. No lúku som poznala aj keď bola pochovaná pod prikrývkou vločiek. Pripomínala mi roky minulé, vďaka čomu som si zas a znova uvedomila, že som stará. Nie, nemohla som si nahovárať, že len starnem, pretože v duchu som si to konečne priznala. Niet spôsobu ako vrátiť čas snáď? Zamyslela som si, keď som na okamih zastala a s privretými očami spomínala na kamarátku, ktorú som od rozpadu svorky nikdy viac nevidela. A pritom ju samotnú by taký podraz dostal na tlamu a zapálila by každého, kohio by v nervoch stretla, uškrnula som sa pre seba a skokmi sa pokúsila prekonať lúku. Vvôbec som nemala potuchy, či zvládnem ďalšiu pláň, no riadila som sa čucho ma kde sa dalo, využila som vychodené cestičky od vysokej. Cítila som však, že vidina večere je len blud, pretože aj tie zvieratá tadiaľto prechádzali dosť dávno, ioch stopa sa pomaly vytrácala.
Našla som jeden vydupaný tunel v snehu blížiac sa na inokedy kamenistú plošinu a skrz ňu som sa vydala ku skaliskám v diaľke. Tak nejako dúfajúc, že by som si tam našla nejaké závetrie, kým sa počasie neumúdri. Zima bola fakt hrozná a zuby sa mi nedrkotali asi len vďaka pohybu a nedávnemu olovrantu v podobe hrdzavých veveríc, ktoré si mali predtým dva razy rozmysliť, či je naozaj tak skvelý nápad útočiť na vlčiu svorku v ich lese.Mojom lese. Jje to moc sebecké? Asi našom, ale koho okrem tých dvoch malých krasotiniek? Odfrkla som si a udržovala tempo, kým sa stopy netočili iným smerom, než som mala namierené. S horkým povzdychom som sa preto zas po brucho brodila snehom.

//Kamenná pláž (skrz náhornú plošinu)

//Ohnivé j.

//LOTERIA - 10

Dostala som sa na pláň už takmer s kryštálikmi ľadu na končekoch srsti. Striasla som sa a pokúsila si trochu otepliť okolie okolo tela, len aby bolo to mrazivé počasie znesiteľnejšie. Taktiež som široko ďaleko nevidela nič iného ako snehobiely priestor bez života. Toto ročné obdobie život rozhodne nepripomína ani zďaleka, napadlo mi, kým som sa aj pomocou stále funkčného nosu dostala na stopu dvojici vlkov, ktorí tadiaľto museli prechádzať naozaj prednedávnom.
Potešene som si pohodila chvostom a skočila do jednej cestičky, ktorú mi tí dvaja vydupali. Ani jeden z pachov mi nebol známy, no po udalostiach vo hvozde na juhu som samotu oceňovala naplno. Nevnímala som ako ma reže aj vzduch v pľúcach, aká bola zima, proste som sa potešila aspektu, že tačí našľapovať v niekoho stopách. Ppo čase mi však aj tie zmizli a ja som sa rozhodla sa zohriať rýchlejším pohybom, nájsť nejaké útočisko ako les či úkryt. Netušila som však prečo, niečo ma veľmi lákalo vychýliť sa trochu z kurzu. Možno to bol studený vietor, ktorý bol v chrbte rozhodne príjemnejší, možno nostalgia, pretože na lúke, kam som mierila, som prežila taktiež mnoho spomienok. Nebude to tak autentické, tak sa len rozhliadnem... a prejdem... to bude ono, pomyslela som si a pre istotu sa pár krát obzrela, či cestujem bezpečne a sama.
//Lúka v. makov

//Sarumen
//LOTERIA - 9

Aj bez mágie myšlienok som tušila, čo sa asi tak preháňalo novej alfe hlavou. Osobne som však nepoznala veľmi výčitky svedomia, takže som to aj rýchlo vypustila z hlavy. Pred sebou som mala len predstavu voľnosti. Kým som sa predrala snehom v lese, kde som tak dvakrát zahučala do nejakej priekopy, citeľne sa ochladilo a zdvíhal sa vietor. Na otvorenom priestranstve som do éteru k nebesám vypustila niekoľko nadávok a pobehla, akonáhle som sa zostala z menšieho bludiska malých stromov a krov, ktoré, zdalo sa, rozširovali postupne s časom aj Sarumen. O pár rokov z neho nebudem vedieť ani trafiť von... Ale čo trepem, o pár rokov budem sotva z kostí, opravila som sa, pretože ma naozaj bodlo, že starnem. Výrazne.
Napriek mojej neobľube snehovej nádielky a prekonáva nie jej, pamätala som si časy, keď som dokázala preskáakť celú pláň. Po piatich skokoch som však zostala akurát značne zadýchaná a s nevôľou sa vydala k jazeru, ktorého tuhá hladina sa leskla na obzore. Zdochnem a vypľujem pľúca. Nie, vypľujem pľúca predtým! Točila sa mi mierne hlava, no lenivo som sa predrala až k brehu jazera.
Ako inak bolo zamrznuté a ja som si zmyslela, že to skúsim po vodnej hladine. Možno by som sa prepadla, umrzla a bolo by to rýchle. Akonáhle som však bola zo desať metrov od brehu, vietor moje malé telo posúval svojim spôsoobom inde. Presunula som sa po vôli živlu s jedným úderom nohy až na druhý breh, no ocitla som sa o čosi západnejšie, než som sa mienila vzďaľovať.

//Stredozemná pláň

Nešlo mi veľmi do hlavy, prečo sa mi stále tá vlčica ospravedlňuje. Očividne ju veľmi mrzelo za akých okolností prijala svojho prvého člena do svorky ako alfa, no mne to bolo tak nejako fuk. Len som pohodila chvostom. "Nepotrpím si na spoločenské akcie a niečo extra, nerieš to," poradila som jej, keby si medzičasom v hlave pripravila ďalšie vety ako ospravedlnenie sa. Takto je to určite lepšie, dokončila som si pre seba v mysli, kým Darkie pozorovala v korunách stromov tie škodoradostné, malé zvieratká.
Na tvári sa mi však zjavil okamžite úškrn, pretože Darkie rozhodla, že inak ako násilím ich odtiaľto beztak neodprevadíme. Potešene som mávla chvostom a upokojila výraz krvilačného nadšenia v tvári, nech si chvíľu ostatní myslia, že som maximálne príčetná. Bez váhania som si v hlave predstavila energiu, ktorá zostrelila vevericu pred chvíľou a zábleskom zhodila zo stromov ďalšie štyri. Nevoľky som opustila svoje miesto bez snehu a vybrala sa za nimi, aby som ich život dorazila, pretože ich mágia paralyzovala.
Srsť mali naježenú a mne vtedy došlo, čo za mágiu vlastne mám. Elektrina? Výborne, kto by to bol tušil, že aj niečím takýmto vie obdarovať vlka tá beštia, napadlo mi popri zbieraní tiel zo snehu. Pohádzala som ich rad radom na suchý pľac, kde som predtým nechala roztopiť sneh. Hoci sa na nás zniesli ešte nejaké vločky, nezdalo sa, že by malo snežiť. Cítila som však ochladenie, na čo som sa podvedome striasla.
A preto, keď mi Darkie pokynula, že nech si idem, riešim, len so mierne sklonila hlavu a venovala jej ešte jeden pohľad. Nemienila som sa zdržovať na území lesa. "Ja sa vrátim, na rozdiel od Duncana, určite skôr," podotkla som ešte a so zašvihaním chvosta preskočila skrz závej pri kroví do útrob lesa, mieriac si to rovno k hraniciam.

//Ohnivé jazero

Prijímací ceremoniál nemienila nová alfa nejako naťahovať, takže som len kývla a pohodila chvostom na znak vďaky, keď ma už teda oficiálne uvítala v ich rodine. A to keby ste vedeli, že som tu bola skôr ako vy všetci, uškrnula som sa pre seba zákonite ignorujúc možnosť, že by Darkie ovládala aj mágiu myšlienok - teda okrem jej vrodenej, keďže po dlhšom čase som videla vlka s farebnými očami. "Môžeme to zúžitkovať, každý člen bude mať svoj veveričí snack," nadhodila som na jej obavy, čo s tými votrelkyňami. A ako na zavolanie ma jedna trafila šiškou.
"Ale no tak!" Vyprskla som jedovato a prebodla dotyčnú pohľadom, z ktorého skoro doslova šľahol po veverici záblesk energie. Omráčené zviera padlo do snehu kus od nás. Prekvapene som zažmurkala. Cítila som jej ohoretú srsť, no nebola to mágia ohňa, ktorá ju zostrelila z koruny. No to mi je novinka, príjemná, don balič bude mať radosť, zaradovala som sa v duchu, no moja tvár zostala chladná a nečitateľná.
Kým Darkie zhodnotila uplynulé dni, už som sa vracala s omráčenou vevericou v zuboch, na čo som po ceste stisla jej hrdlo a prehryzla ho. Spokojne som si pre seba zavrčala a bez váhania to zvieratko naporcovala do svojho žalúdka. Len som si mlsne oblizla zakrvavenú tlamu a dívala sa, ako alfa uväznila ďalšie. "Odkedy sú na gallirei tí vlci, čo nenávidia mágie, odvtedy je to tu až príliš magické a dejú sa vlkom veci," skonštatovala som po očku poškuľujúc, či si toho tiež všimla. "Ak dovolíš, vypadla by som na deň z lesa, vysporiadať sa s vlastnými emóciami," riekla som a nemilo jej tak pripomenula stratu rodiča. Každý máme niečo svoje, povzdychla som si a odhodila zvyšky z veverice niekam do záveja, nech si to tam nájde iný lesný tvor.

//LOTÉRIA - 6

Sledovala som drobný pozostatok môjho priateľa, keď sa mi klaňal. Mierne pochybovačne som si vlčicu prezerala. Hádam neočakáva, že si budem lámať krk?! S Morfom to bolo jednoduchšie, mohla som mu uraziť sádla aj sa oň oprieť a nik z nás neriešil, povzdychla som si, pretože presne ako ju, tak aj mňa neprešla zlá nálada. Nemohla som sa tešiť, keď tu stále vo vzduchu visel zápach smrti, ktorá si jedného zo sarumenských nedávno odniesla. Preto som len čosi zahundrala popod nos a počkala si, až sa narovná. Keď som si nás tak mohla okometricky porovnať. mala huňatejšiu srsť ako ja, asi po otcovi, no výškou ma veľmi neprevyšovala, bola fakt malá.
Nemohla som ju však pozorovať dlho, pretože veverice útočili. Jej poznámka mi prišla vtipná. "Chcú si obsadiť les, keď je alfa preč, treba začať konať," mrkla som po vlčici a na pol ucha počúvala čosi o tej Maple. "Na moju obranu Maple si chcela veverice vyriešiť sama tak som ju tam s nimi nechala," dodala som ešte potichu a strihla ušami. V lese sa nič extra viac nedialo, cítila som ešte nejaký pomerne silný pach, čo som odhadovala možno až na miestu betu, no ten mieril práve za vlčicou, ktorú tu Darkie toľko spomínala. Dodala dovetok, že Morfeus prijímal ako členov kade koho, no zrejme v nich niečo videl. Hodila som znechutený pohľad na dona baliča, no napokon som zrak vrátila kl malej vlčici, ktorá mi dala čas na rozmyslenie sa ohľadom mojej situácie. Vzala hnedého vlka stranou a ja som osamela.
Došla som k miestu, kde sa ešte na snehu čnela krv alfy lesa, na čo som inštinktívne nechala všetok krvavý sneh rozpustiť a krv vpiť do pôdy. Takto budeš stále tu. Sadla som si na suchú zem mimo sneh, ktorú tí dvaja nevedeli oceniť, keď sa šli zhovárať niekam za ker. Moju pozornosť upútalo Duncanovo vyprsknutie s pozíciou vo svorke, čo ma na okamih zaujalo a otočila som tým smerom hlavu. To azda nemyslí vážne, vie aspoň loviť? Niekoho okrem seba ubrániť? Ale čert to vezmi, nie je to moja vec, rozhodla som sa, pretože Darkie už mierila ku mne. Nedala mi toľko času, koľko by som chcela.
Potrebujú posilu, je si vedomá, že by som mala byť v ideálnej kondícii tak trojnásobne širšia? Asi nie, povzdychla som si a zamerala sa na jej oči, keď prichádzala. "Zostanem," riekla som pevným hlasom snažiac sa vo vnútri skrývať emócie plné bolesti, ktoré stále neboli preč. "Tak nejak som zaviazaná tvojmu otcovi a keď tu nie je... Pomôžem aspoň tebe," pokúsila som sa o úsmev, no v mojom podaní to bol skôr úškrn, ktorý by sa možno dal považovať za sarkastický. Jeden nikdy nemohol vedieť. Myšlienkami som však blúdila v minulosti spomínajúc na obrovský dlh, ktorý som čiernemu alfovi však nestihla splatiť. Napadlo mi, že možno pridaním sa do svorky si nejako polepším.
Neisto som hrabla do hliny podo mnou a dívala sa na vlčicu, ktorá sa sem brodila snehom. Nemala som pre ňu viac slov. Pre mňa bolo podstatné len to, že svojho otca mi príliš nepripomínala, ten by aj polomŕtvy stál a snažil sa dať les do poriadku. Preto som si len natiahla chrbát a posadila sa, či už to bola mini nová alfa alebo nie.

//LOTÉRIA - 5

Darkie bola na moment potichu, sledovala som preto okolie a na okamih skĺzol môj pohľad ajh na ružu, ktorá jej vyčnievala zo srsti na hrudníku. Bolo to zvláštne, takúto ozdobu som nevidela u nikoho, no v tejto krajine zároveň nič neobyčajné. Pár krát som žmurkla, keď sa mi zdalo, že zablikala slabým svetlom, no napokon som z úcty k osobnému priestoru zrak odvrátila. Duncan sa dostal zas do svojej kože, keď už teda nebol objímač. Navrhol mi rovno, že ho môžem ísť skúsiť nájsť, na čo som len okato pretočila oči. Snívať je pekné, no mnohokrát beznádejné, odfrkla som si a sledovala jeho hnedý chvost, ako sa stratil pomedzi zasneženými kriakmi.
Pozorovala som vlčicu, ktorá sa postavila na nohy a prechádzala ju zrejme i triaška. Jej strohá odpoveď bola pre mňa zároveň nápovedou, na čo som mierne stiahla uši. "Tak nepoznáme sa, ja sa radšej rozptýlim pri emocionálnom výkyve, lebo to môže byť aj pre okolie nebezpečné, neregistrujem vtedy ani použitie mágie," dodala som krotkým hlasom na vysvetlenie a pokúsila sa o čosi ako úsmev. Beztak ma obvykle vlci videli len so sarkastickým úškrnom v tvári, pretože nebolo na svete dôvodu úprimne sa usmievať a radovať. A teraz už vôbec, zostal mi tu don balič a jeho krehká dcéra, posťažovala som si len tak mimochodom pre seba a našla Darkiine oči. Naprázdno som prehltla, keď spomenula bolesť, no zároveň ma tešilo, že sa jej podarilo pozviechať a riešiť dianie v lese. "Som rada, že ťa môžem vidieť aj reálne, nie len počúvať z rozprávania," podotkla som a pohodila chvostom. "V lese sa usadili desiatky veveríc, ktoré útočia šišk-" Ani som nestačila dopovedať a jedna salva mi pristála na hlave, zatiaľ čo druhá preletela tesne okolo Darkie. "No, asi netreba slov, Maple či ako sa volá, taká hnedobéžová ich začala vyhadzovať z lesa na východnej strane," dodala som, aby som ju trošku oboznámila s dianím v lese. "A ja tu kempím, pretože hranice neboli vôbec cítiť a najmä sa ma snažil tvoj otec nalomiť, aby som sa pridala k sarumenským," riekla som akoby mimochodom, nech tu po mne všetci nehádžiu oči, akýže som to len ja votrelec. Nebola som, bol to tiež môj čiastočný domov! Hoci dôvodov, prečo tu zostať, keď alfy niet... zostalo máličko.