Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Hlasujem a prosím rozdeliť 3 hlasy pre týchto vlkov: Rowena, Tasa, Zarraya Sečteno

Tá s tým cingrlátkom na zadnom hnate bola ticho. Cítila som na nej, že sa na mňa diva, uvažuje. A ja som si znova bolestivo pripomenula, že už nie je na svete ten niekto, kto mi vždy vedel vyhovoriť nápad mat mágiu myšlienok. Stačilo, že som si naňho spomenula pri dumani, čo sa tej vlcici ženie hlavou.
Maple ma pozdravila vyjadrujúc radosť, že sa pridávam. "Nejaké extra výkony nečakajte, som už dáma v pokročilom veku," uskrnula som sa posmešne nad použitým výrazom a stihla zvedavo smerom k východu, odkiaľ sa sem blížil spočiatku len sramot lab na zemi a sem tam skobrtnutie pazuru o kameň. Pridala sa k nám čierno šedá vlcica. Jej pach bol veľmi výrazný a podla dobre živelnej kondície som usudila, že to možnože môže byť aj beta.
Vlastne mi to aj sama potvrdila a potom tu zidenym oznámila čosi o nejakom Noktovi.
Najprv mi nedochádzalo, na čo to teraz akože musí riešiť. To bude perfektné, keď sa milá beta zdruzga z nôh pre žiaľ, nemajú tu fakt členov na lov? Hlodali ma myšlienky, na čo som po Mapleinom príhovor o žiadnom plane na lov jej skočila mierne do reči. "Chcelo by to nejakého vlka, kde je ten váš podarený doň chuan balic, hm?" Mierne som sa zamracila. Nechcela som rozvádzať svoje myšlienky viac potichu, ozvalo sa sebavedomie, ktoré ma často u chránili pred hysterie ci záchvatmi smútku, aké prekonávaní sarumenski posledné týždne. Ba dokonca teraz ten ďalší... Ktorého meno mi niečo vravelo. Obrátila som sa na ciwrnosivu, ako sme sa konečne dali do pohybu. "To bol taky ten čierno sivý, hnedé oči, celkom kus ten Nokt? Ak áno, je ho škoda, raz mi pomohol," prehovorila. Som možno s príliš malou dávkou empatie, no svojským spôsobom som sa pokúsila bete vyjadriť sústrasť. Taktiež som veľa za život stratila a druhov dvoch, no nemenila som svoj osobný život s tunajší mi pre zatiaľ viac rozoberať.
"Predpokladám, že Beta bude strhavat...?" Poposla som k Maple a sotva viditeľné za ňou zostávala, nemala som strach pred osobným priesztorom nejakej alfy. Mávala som tému stratégie, nakoľko mi to vždy pálilo a zrejme vďaka tomu som aj z iných situácii vyšla zázrakmi mi živá.
Po ceste som sem tam vetrila a obzerala sa, či nemáme napríklad nejaké stádo vysokej na dohľad. Pomaly sa ma zmocnoval adrenalín.

//niekam za maple

Ponevierala som sa celé ráno po lese a sledovala divn hmlu, ktorá ma sprevádzala na každom kroku. Nenechala som sa ňou zmiasť, poznala som niektoré chodníčky, no ten opar ma značne znervózňoval a moja napätá nálada len silnela. Nervozitu som zrazu nevedela dať do úzadia a myslieť na iné veci.
Čiastočne za to mohla aj hnilá veverica, ktorá síce zasýtla, no hľadala som niekoľko hodín vodu, aby som tú pachuť spláchla. Napokon som si musela vystačiť len s lopúchmi, v ktorých sa ako v miskách zachytila dažďová voda.
Dokonca som zvažovala aj znovu odchod z lesa, pretože som sa tu ponevierala ako taký duch, avšak odchodu zabránilo až zvučné vytie jednej z alfa samíc, ktorá zvolálavala svorku. Mmám takú silnú potrebu sa socializovať., že ma určite všetci začnú zbožňovať, uškrnula som sa pre seba a najmä podľa pachov sa zaradila na cestičku, ktorou nedávno šla nejaká vlčica.
Nemýlila som sa a našla ju pri Maple, ktorá mala byť hlavou tohoto zhromaždenia. Zato tá druhá... S jej sfarbením bola nenápadná ako lajno v strede lúky a na zadnom hnáte jej viseli akési kamienky. S tým loví? Fakt? Necekla som, len obe pozravila ležérnym zašvihaním chvosta, pričom som si dovolila sa posadiť a odychovať. Predsa len som vyzerala ako vyziabnutá samotná Smrť zo zrúcaniny, kožuch sa mi už tak neleskol ako kedysi, objavovali sa mi prvé šediny na ustaranej tvári, ktorú dorazili len posledné roky. A mohla som byť určite sakramenstky rada, že nemám čas ani miesto k videniu sa v odraze vodnej hladiny.

//úkryt

Vstávanie a ráno stálo celkovo za prd, moja nálada sa tým pádom odvíjala podobným smerom. A ako by nebolo málo, po pár desiatkach metrov ma ovalil studený vzduch, ktorý sa ani zďaleka nepodobal na jar! To azda ani nie je pravda. Tak teraz čo, vrátiť sa medzi tých hlučných hulvátov alebo byť tu?
Zavetrila som v snahe nájsť čosi zaujímavé v tomto hvozde. Prechádzala som sa po malých roklinách, prekonávala padnuté stromy a kríky, otriasala si laby od blata, ktoré sa náhodne vyskytlo na miestach, kde zem nepohltil mach. Cítila som Darkie neďaleko a spolu s ňou ďalšiu spoločnosť, na ktorú som tak strašne nemala náladu. Dokonca som sa nespoznávala - vždy som predtým mala chuť konverzovať. Asi fakt starnem, povzdychla som si a zastavila až vtedy, keď moja ľavá predná zakopla o mŕtvolu veverice. Bola polohnilá, škaredá, hnusná, no nedbala som,, trochu ju prismahla mágiou a zhltla sotva na tri razy. Zostala mi v tlame hnusná pachuť toho tvora, takže som sa vydala na potulky hvozdom v snahe nájsť pitnú vodu...

Dopriala som si azda aj dva dni nerušeného spánku. Keď však moje telo začalo mať pocit, že už má dosť, do uší sa mi dostávali aj zvuky z útrob jaskynného komplexu. Počula som divné slová, piskľavé hlasy zaiste vĺčat a kde koho, takže som sa posledné minúty nad ránom len nespokojne prevaľovala. Až kým som napokon neotvorila oči. Takýto hurhaj súvisiaci s bytím spoločenskou bytosťou sa mi absolútne nepozdával, rokmi som si odvykla. "To fakt nemôžete v tom pelechu držať huby?!" Zavrčala som z plného hrdla v útrobe mojej časti jaskyne, hoci ostatní boli inde. Netušila som ,či im ozvena moje slová donesie, no minimálne negatívnu energiu po zlom prebudení sa určite.
Povzdychla som si a poriadne sa ponaťahovala, prvotná zlosť odbublala preč, pretože som ocenila, že som zostala sama. Najvyšší čas nájsť si raňajky, pomyslela som si so zívnutím a pomaly sa postavila. Moja drobná postavička bola zas len k dobru, pretože som sa pri prechode jaskyňou vlbec nemusela krčiť. Do nosa mi síce zavial pach krvi, ktorá mohla patriť nejakej žranici, no nemala som vôbec chuť na akékoľvek spoločenské interakcie vo veľkej kope vlkov. A preto moje kroky zamierili von.

//Sarumen

//les

Nebolo to tak náročné, dížď a tpeloty urobili svoje a odokryli tajomstvo zoskupenia skál. Nemusela osm ani skláňať hlavu, keď som sa odšuchtala chodbou okolo prvej diery kamsi, rovno do druhej najbližšej. (//beta jaskyňa) Zistila som ,že cítim fakt nohym bolia ma stehná, bedrá, chrbát. A bolo mi jedno, koho je to pelech, proste som vošla dnu a odpadla, schúliac sa do klbka. Stropy tu boli maličké, no ja ešte menšia, takže ma to vôbec netrápila, keď som uľahla a zavrela viečka so slastným vzdychom.
Konečne som bola v závetrí, bola som dobre ukrytá a najmä, hoc olo počuť z jaskýň hlasy, v tejto dierre som bola sama. Čochvíľa po uľahnutí to už moje viečka viac nedávali; byť stále otvorené. Zavrela som oči, pokúsila si vyprázdniť si hlavu a zaspala nezvyčajne tvrdým spánkom.

//odpreč

Aspoň čiastočne sa mi vrátila dobrá nálada, keď som zbadala veľké stromy a prekonala zopár pahorkov po ceste k hraniciam lesa. Boli jasne označené, pach dotyčného mi však nebol dvakrát známy. Nemala som v hlave ani myšlienky na predošlé udalosti, ktoré ma donútili opustiť les, proste som šla, uhýbala sa padajúcemu snehu, oklepávala si mokrý kožuch od dažďa. Horšie som cítila to, čo som potrebovala. Ideálne počasie, lepšie som si nemohla vybrať na hľadanie, napadlo mi, pretože voda zmývala i pachy a ja som netušila, ktorým smerom sa spočiatku vydať k úkrytu.
Dovolila som si zastaviť, oprieť sa o strom a poste len premýšľať. Kam to Bailei chodila? Vždy niekde bola. Všetko objavila. Spomínala mi azda, že tu našla čosi ako skaly? Spomínala! S novým odhodlaním sa moje laby dali do pochodu, blúdiac lesom krížom krážom, až som sa napriek zime zadýchala a svaly mi museli určite hriať. Pocitovo sa zdalo, že keby sa posadím do snehu, všetko okolo seba roztopím. Zostalo to však len nevysloveným želaním vo vesmíre.
Moje labky precestovali veľa metrov, prepadli sa do vysokého počtu snehom zakrytých dier, moja tlama a nadávky vyplašili mnoho vtáctva, ako som sa plahočila hvozdom. Pamäť som však mala stále jasnú, takže som si vybavila amchom porastené skaliská, ktoré kedysi moja nebohá sestra našla. A našla som ich aj ja.

//úkryt

//ronherák

Potok sa kľukatil ako moja cestička z úbočia, takže som si tentokrát našla lepšie miesto k preskočeniu. Teraz mi neskončili nohy v ľade, no ako na potvoru ma zabolelo v bedrách. A stále som to ničomu nechcela ani len prisúdiť, nič nebolo pre moju hlavu možné si pripustiť. Mala som stále v sebe ten svoj oheň, ktorý ma živil a držal pri živote i ostražitom vedomí.
ocitla som sa na lúke, ktorá vyzerala so snehom mierne komicky. Všade trčali šašiny, zo smehu ako pozabodávané paličky. Vyhla som sa tej časti a so zívnutím pokračovala viac na východ. Vedela som, že som blízko a nemám to do hvozdu ďaleko. Viera, že v lese bude menej snehu ma celkom povzbudila, aby som napredovala rýchlejšie.
Kus za potokom som však naďabila na vlčicu, ktorá mi pokazila lov aj náladu. Bola síce Ďalej, smerovala opačným smerom, no aj tak som na ňu výstražne vycerila zuby. To gesto možno nevidela, no nervózne švihajúci chvost zaiste. Mala nejakú spoločnosť, ktorá hoc mi bola povedomá, nedokázala som si vybaviť ksicht.

//Sarumenský hvozd (okolo oblého vrcholu)

//Vŕbový lesík (skrz Ronherák)

Počasie sa zhoršovalo a s ním i moja nálada, ktorá bola beztak mrzutá. Brodila som sa snehom , na ktorý zo stromov stekala voda a miestami uskakovala do boku sťa srna, pretože sa z korún sypal ťažký sneh, ktorého zmýval dážď a akési čudné prehánky. Odolala som po ceste dokonca aj pokušeniu nahliadnuť do známeho lesa, s ktorým bola moja chabá dušička spätá celé roky, dokonca aj po rozpade svorky. Zvolila som trasu skrz potok. Pri ňom som sa odhodlala ku skoku, pretože som nedôverovala ľadu na ňom. Doskok mi však nevyšiel a jedna laba dopadla priamo na ľad, takže som si zadnú parádne ovlažila. Grrrr! Soptila som v duchu a otrepala si labu, aby som ju zas položila do mokrého snehu, ktorý sa nepríjemne lepil na labky. Mať energiu nazvyš, všetko to sama roztopím, pomyslela som si a vybrala sa po vychodených chodníčkoch na úpätí hôr, ktoré som vlastne nikdy nemala možnosť preskúmať. Bola som však unavená a pri živote ma držal len polný bruch.

//Tajomná lúka (cez druhý ohyb potoka)

Chrúmala som si svoju netolerantne zabitú korisť, agresívne trhajúc mäso, pľuvajúc kusy srsti a kože. Zostala som nervózna z divného stretu s tou sivohnedou vlčicou, ktorá si dovolila sa na mňa ešte aj oboriť, keď som v tom čase cítila voči nej takú zlosť! Čubka jedna primitívna, však jej to raz vytmavím, ak mi príde na oči, títo mladí sprostí, čo im svet padá k nohám, odfrkla som si a nervne zaryla pazúry do snehu.
Nakoľko ma však začali solídne oziabať končatiny, rozhodla som sa pre nedbalé odhodenie ostatkov, len čo som chvíľu demolovala krčnú chrbticu jedného z uščiakov tak, aby som si mohla vziať jeho hlavu s mŕtvymi očami a ovisnutým tkanivom hlavy. Plánovala som to po dotyčnej šmariť, ak by som ju videla na juhu. A keďže sa oteplilo a počaise bolo nechutné, mokré, dúfala som, že sa nestihla vzdialiť z juhu niekam inam.
úvaha nad preskúmaním úkrytu v mojej "novej" svorke však bola celkom silná, takže som vzala za uši lebku zajaca a s krvavou stopou za mnou sa rozlúčila s vŕbovou oázou pokoja.

//Južná hornatina (cez potok)

//Magický palouk

Sivohnedá vlčica mi vyšumela z hlavy, rovnako ako tí dvaja naničhodníci. Z celej krajiny si vyberú tú najjužnejšiu lúku na stupídny závod! Ktorý k*etén plytvá energiou v zime na takú kravinu?! Nechápavo som si pre seba zavrčala a vnorila sa do lesíka, ktorý bol v období tepla mimoriadne príjemným miestom.
Jedného z ušiakov som stratila z dohľadu, no dvojica predo mnou - možno pár či rodina - usilovne hopkala z prava do ľava a nazad, popod zasnežené kry, ďalej lesíkom. Začínala som byť vyčerpaná. Popri pokluse som len jazykom stiahla z padnutého kmeňa stromu trochu snehu, ktorý som nechala roztopiť v tlame. Čakala som na moment, kedy stromy trochu ubudnú... vtedy som sa rozbehla, natiahla a po jednom skočila.
Labou som zachytila malý chvost, schytala kopačku do tlamy a zajac upaľoval ďalej aj s tým druhým! "Stojte vy dve sku*vené ,malé svine!" Vyštekla som a dovolila poháru trpezlivosti, aby sa rozprskol do priestoru. Vyplašila som ospalú sovu nad hlavou, ktorá sa lenivo zdvihla a precupitala na druhý konár, otočila sa chrbtom a gánila po mne očami. Na môj údiv však dvojica ušaých zastavila. Triasli sa - priam nehorázne - a civeli pred seba. "Och, takže to funguje aj na zvieratá," tľoskla som spokojne jazykom o podnebie a ako ten najhorší predátor pobehla cez sneh pred dvojicu úbožiakov. Dívala som sa na ten hromadný stres v ich telách, div nepadli infarktom. Účinok mágie povoli až vtedy, keď som obom hrdlá pritlačila o zem, do snehu. Oozvalo sa zlovestné chrupanie, pomohla som lámaniu väzov a chrbtice zubami. Skusla som, trhla, odhodila mŕtvolu. A rovnako aj s druhou. Toho tretieho už nenájdem, povzdychla som si namosúrene a od hladu začala aj s trhancami kože a labami, všetkým, popri porcovaní zvyšku v snahe zbaviť sa tých chlpov...

Videla som cudzinca prešľapovať na mieste a zostávalo mi len dúfať, že niečo urobí. Odrazu však ku mne vietor dovial neznáme pachy a na lúčke sa zjavila dvojica, extrémne hlučná dvojica. Z tlamy bielej fľakatej vlčice šlo toľko slov a výkrikov, že traja ušiaci okamžite spozorneli a dali sa na odchod. Do p*dele sku*venej! Hromžila som, kým som sa vydala na okamžitý postup priamou čiarou, pričom som sa držala v okolí zasnežených kopcov tráv. Plánovala som skočiť aspoň po jednom, než sa rozbehnú naplno.
Pri postupe som obehla aj sivohnedého prišelca, ktorý mal so mnou loviť. Jednalo sa o vlčicu s modrými očami, ktorú som si okamžite zafixovala. "Neschopná niečo uloviť, vypadni do nejakej svorky, keď mieniš byť ako tĺk," sykla som jej smerom, venovala jej ešte jeden pohoršený pohľad a rozbehla sa.
To si však vlčica s čiernym vlkom zmysleli, že okrem jačania započnú zrovna tu závody. Ušatci sa dali na úprk. Nenávidím vás. Zajace. Vlci. A teba ty biela ohyzda s fľakom na hlave... Nadávala som a dobre si zapamätala vlčicu, ktorá sem pribehla s tým druhým a všetko pokašľala. Mne nezostávalo nič iné, než zvoliť vytrvalejšie, hoc pomalšie, tempo. Rovno cez sneh niekam na juh.

//Vrbový lesík

Ušatá trojka si nezaujato hopkala po snehu. Miestami sa zaborili až po krky, takže výhľad som mala pomerne komický, ani sa mi nechcelo spočiatku stavať sa na laby. Jednak som ich mala omrznuté dosť, jednak stále neprichádzala na rozum vhodná taktika. Mne sa nemôže stať nič šťastné. Ako keby niekoho zabilo, keby jeden dostal srdcovú porážku, druhý nejakú kŕč a tretí aspoň epileptický záchvat, hundrala som si v mysli a ako slnko postúpilo po oblohe, po bruchu som sa preplazila viac na južnú hranu lúčky.
Ušatci zaznamenali zvuk a ja som sa po očku pozrela smerom, kam sa zadívali, nehybní, s packami vo vzduchu. Zlodej? Bolo prvé, čo mi prišlo na um, akonáhle som postrehla tmavý kožuch v diaľke. Po pachu som dotyčného vlka nepoznala, no jeho zámer bol jednoznačný.
Zostala som nehybne až do momentu, keď som zacítila pohľad. Buď sa strhne boj, alebo poberieme trochu logiky a pomôžeme si, heh, pomyslela som si, akonáhle vedľa dvoch ušatých vzbĺkol konár kru. Jasné, že sa zľakli. A dokonca sa dva kusy rozbehli k neznámemu, zato ten jeden opačne.
Nečakala som a prikrčená vystrelila, v duchu ďakovala za nižšie snehové záveje, než na severe. Skrížila som tretiemu cestu a s pobavením si všimla, že má na hnedej hlave biely fľak. Cvakla som po ňom zubami, no vytrhol si len srsť z chvosta, kde som ho čapla a utekal k neznámemu.

//Zradcov remízok

Akonáhle som obišla posledné malé stromy, rozbehla som sa o čosi rýchlejšie. Nízka vrstva snehu mi to celkom umožňovala, no beztak som pri pokluse minimálne trikrát zapadla až po lakeť. Buď tu bol sneh viac naviaty, alebo som vychytala nejakú dieru. Vetrila som v tých miestach, v nádeji, že by to mohla byť niečia nora. Ale ak v tých jamách aj čosi žilo a bývalo, momentálne to tvrdo spalo a ja som si vyšla zo snahy len so zaškrípaním zubov, na čo som nervne jamy zahrabala.
Vydala som sa cez lúčku na malú vyvýšeninu, aby som sa porozhliadla. Bolo komické, ako dlhé trávy trčali sem tam ako ihlice spod snehovej prikrývky, takže som si aspoň niečm na teraz zamestnala hlavu.
Cestou na kopček som sa pošmykla, nejako stabilizovala a napokon preskočila na vrchol. Nnebol to kopec či malá hora, len miesto, kde som mala odrazu lepší výhľad a slnečné lúče na mňa lepšie dočiahli, čo som zachvíľu v podobe šteklenia pocítila na končekoch chlpov na chrbte, ktorý som slnku vystavila. Odhrabala som si spod seba čo najviac snehu a usadila sa do dlhej, pováľanej trávy. Ppo chvíli pozorovania som dokonca postrehla pohyb. Najprv dva tmavé body, potom sa z krovísk vyrútil tretí slušnou rýchlosťou, hopkavým pohybom spravil kolečko a vrátil sa k tým dvom. Ha ha! Mala som chuť víťazoslávne vyť, no také počínanie by mi ušiakov zahnalo. Nevedela som však prísť na spôsob, ako zabiť aspoň dvoch bez toho, že by mi utiekli všetci naraz. Možno sa tu nikto objaví, napadlo mi optimisticky, kým som sa prikrčila na mieste do trávy a snehu, odkiaľ som analyzovala ich správanie sa a pohyb.

//Kamenná pláž (skrz Veľké húštie)

Slnko postupovalo na oblohu tak ako ja na juh. Za vytúženým, teplejším podnebím. Uvedomovala som si však, že na niečo také by som musela zaliezť do púšte, kam sa mi dvakrát nechcelo, bolo to ďaleko. Že ja som naozaj nešla hľadať ten úkryt niekde v Sarumene, zaúpela som a znechutene otriasala laby, na ktoré sa mi ustavične lepil sneh.
Od mora som cítila vietor, ktorý sa do mňa zboku opieral, a preto som ani nenamietala, že som sa húštinami preplazila po bruchu až sem, do lesíka záhad, ako som ho skromne nazvala. Nech som však vetrila každým smerom, odbiehala, prikrčila sa a hľadala stopu, necítila som tu nič živé. Azda možno okrem hejna vrán, ktoré som vyplašila svojimi nadávkami. Kam mohli ísť? Vždy tu boli. Hľadala som čokoľvek, čo by sa dalo uloviť bez toho, že by som musela pristúpiť na poslednú možnosť - a to kostnatú vranu, ktorú by som aj tak musela spáliť nejakou z mojich mágii. Stálo by to za vyčerpanie? Ani nie, na vrane moc mäsa nebolo, že. Predierala som sa snehom a aspoň si potešene uvedomila, že tu na juhu ho ubudlo. Nemala som ho viac po brucho, len som zabárala laby a preplietala sa po zvieracích cestičkách ďalej.

//Magický palouk