Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Kopr. lúka
//Odin, Auron, Dipsi, Helios... zvládli by sme sa dnes rozhýbať na ten závod? Či nikto nejde plniť 4. úlohu?

Tráva a kvety vystriedali štrk, kameň, vysušenú zem od slnka. Blížila som sa k známemu jazeru, ktoré môjmu kožuchu konkurovalo vo farbe. Lúče zapadajúceho slnka dopadali priamo na vodnú hladinu a vytvárali zaujímavé odlesky. Sem tam sa až zdalo, že rákosie či tráva pri jazere naberá rovnako červenú farbu, akou disponovali riasy pod vodou. Jav, ktorý mi nevysvetlí nikdy nikto, pomyslela som si a zastavila neďaleko vody, naťahujúc krk, vetriac. Takže kde nájdem potencionálnu obeť či obete, nejakého parťáka, čo si dá závod s lasičkami? Premýšľala som a popri tom sa rozhodla, pohadzujúc si hrdzavým chvostom, že sa prejdem popri hladine.
Ani som si ho nevšimla spočiatku, no bol tu. Helios z lesa, od riečneho esa, ktorý ma tam tak zzaskočil. Veľmi ľahko som ho prehliadla ako mu slnko presvetľovalo srsť podobných odtieňov červenej, ako malo jazero či samotná ja. Kdesi na obzore som videla niečiu bielu p*del, no tú som nepoznala. "Nakoniec je lepšie jazero na spánok?" Ozvala som sa Heliosovi prakticky spoza chrbta a na tvári nechala spočinutý mierne ironický úškrn.

//Ježia čistina (cez Tenebrae)

Akonáhle sa mi laby dotkli mäkkej trávy, zvalila som do nej aj celé telo ako mech a začala sa sušiť. Vôbec ma netrápilo, koľko pôvabných, bielych kvetov poničím a utlačím pod sebou. Prevalila som sa cez chrbát zopár krát, zahájila potom po otrasení sa rýchlu očistu, aby som si povyťahovala zo srsti zachytené malé steblá tráv a mohla sa vydať ďalej. Po ceste som obdivovala biele lupenaté kvietky, ktoré sa mi páčili azda viac, než ten môj nepodarok na labe, z akejsi popínavej rastliny. Tam sme tuším nelovili tie lasice... Bolo to viac na juhu? A čo sme lovili vlastne pri potoku? Dumala som a zavetrila v snahe objaviť nejakú dobrú dušu, ktorá by si so mnou dala závod na lasice a možno mi aj n iečo pomohla uloviť.
Široko ďaleko som však nikoho nevidela ani necítila, hoci vietor bol pomerne silný. Hádam nepríde dážď, už len to by mi chýbalo, na poslednú chvíľku hľadať útočisko...

//Ohnivé jazero

//Jazvečí les (cez eso)

Priateľsky som kývla Wolfganii na pozdrav, pretože sa vydala svojou cestou. Ja som sa pred riekou rozhodla pre rýchly spánok, aspoň teda na pár hodín. Slnko štekliace ma v srsti bolo príjemné, a tak to trvalo sotva minútu, kým som zatuhla.
Prebrala som sa až večer a rozospalo si zívla, kým som vôbec rozlepila oči. Chvíľu som sa len rozhliadala po lúke, nedochádzalo mi, že mi náladu zhorší ďalšia rieka, ktorú je treba nejako zdolať. Tuším tu niekde boli balvany ploché, po tom by sa azda dalo, pomyslela som si akonáhle som a ponaťahovala, vstala na nohy a vydala sa za žblnkotom vody. Smäd ma veru nejak netrýznil, takže som vyhľadala vhodné miesto na brod a prešla. Srsť celý čas zježená a pazúry som doslova ryla do klzkých skál. Na druhý breh som sa skôr zvalila a padla, než by som šikovne zoskočila.

//Kopretinová lúka (cez tenebrae)

"Vôbec ma neštveš ty, ale ten smrad biely!" Zanadávala som si a otočila sa pomyselným smerom k pieskovcovým vrcholkom, ktoré tu boli neďaleko. Však ja mu to vytmavím aj osobne, až budem mať zas 5 a budem mladá a krásna, pomyslela som si, mierne ironicky ku svojej osobe a stočila pohľad zase na čiernosivú (//alebo bielu? odjakživa mám tento vzhľad za greyblack :D) vlčicu. "Ja sa divím, že ma nezabila trauma a samota," uškrnula som sa a pretočila oči.
Mala som ešte niekoľko otázok. Niekoľko mnoho. Bola v tejto krajine o kúsok kratšie ako ja, preto bola ideálna spoločnosť - zavše sympatie tu boli tiež. Ale môj žalúdok mal iné plány. Wolfganie mi medzitým prezradila, že tuší, že by mal hnedý vlk vyššiu pozíciu. Z jej postoja a grimasy na tvári mi došlo, že by z toho tiež nebola tak úplne nadšená. "Už keď Darkie potrebuje oporu, tak rozhodne nie v takom egoistickom blbovi," odvetila som k tomu len a nechápavo zavrtela hlavou, kým som si ponaťahovala krk a vstala.
"Jazvece smrdia a driapu, myslím, že po skupinovom love zvolím niečo miernejšie. Na juhu poznám nory lasíc, asi sa vydám im po stope," prezradila som jej svoje plány a mlsne sa oblizla, pri pomyslení na malé a obratné tvory, ktoré tvorili kedysi prevažnú časť môjho jedálnička. Bola som pomaly na odchode, kým sa ma spýtala, či chcem ísť sama. "Mne je to jedno, nechcem tebe kaziť deň. Idem kamsi na juhozápad, jesť a rozjímať," žmurkla som po nej a so švihnutím chvosta sa vydala obkľukou po hranici lesa.

//Cez riečne eso na ježiu mýtinu

Začala mi Života opisovať, na čo som začala vrtieť hlavou a protestovať. "Ja viem, kto to je, našla som ho raz," vysvetlila som jej v krátkosti. "Ale ten prefíkanec mi nepovedal, že by vedel omladiť telo!" Zamračila som sa a zviezla zadok na zem, akurát čo som si trošku poposadla, pretože prvotne som pozadie položila na kamienky.
Našli sme aj spoločné sympatie ohľadom myšlienky na hnedého sarumenčana, ktorý mal príliš túlavé laby. "Ešte mi povedz, že je Duncan gamma či čosi také a prestanem chápať udalosti tohto sveta," dodala som pobavene a rozhliadla sa, ako sme sa zas začali baviť o tunajšej faune. "Úlovok je doma a ja mám celkom hlad," posťažovala som si vlčici a znovu sa postavila. "Tohoto smraďocha ale asi moc nechcem," zamrmlala som si potichu pre seba a obrátila sa na Wolfganiu. Moc som si toho po love nedala, hlúpa. Mala som odvliecť zadok domov a hotovo, povzdychla som si a trošku sa celkovo uvoľnila, aby zo mňa nesršalo také napätie.

//Riečne eso

Z juhu. Odkiaľ z juhu? Mohla som si aj počkať na odpoveď, karhala som sa v duchu, pretože ma prekvapilo jeho bezprostredné oslovenie mojej osoby. Nechcela som však Wolfganiu len tak odkopnúť, keď už som sa podujala na prechádzku, takže som cez vysokú trávu mierila po jej stopách do lesa.
Vítali ma obrovské konáre starých dubov a iných listnáčov. Nebolo ťažké vlčicu objaviť, pretože čoskoro som si dala pauzu pri nej na hranici lesa, takže sme mali prehľad aj o akom takom dianí na lúkach vôkol. "Chceš povedať, že ja ledva lovím a presúvam sa, keď tu nejaký hej magický vlk vie navrátiť mladosť?!" Zvolala som a teatrálne si povzdychla, na čo som nasadila na tvár zas pobavený úškrn. "To aby som absolvovala návštevu, kde žije prosím ťa?" Opýtala som sa pokojnejšie a uhasila na okamih vlastný temperament.
"Nechcem byť zlá, ale Duncan si za pretrhnutý krk bude môcť určite sám," zamumlala som a zavetrila, obzerala sa po lese. "Čo za kolóniu zvierat to žije, že tu je puch?" Nakrčila som nos a márne pátrala v starnúcej pamäti po odpovediach.

S postupným stveranim sa slnka nad obzor somm si mohla cudzinca prezrieť lepšie. Trošku ma pichlo svedomie kvôli wolfganii, ktorú som takto nepekne odkopla, no na druhú stranu nos sme vedeli používať všetci. Takže keby niečo, mohla sa vzdialiť kam chcela a ja by som ju proste nasla a dobehla.
Teraz som si mohla prezerať akurát tak hrdzavé odlesky v srsti môjho aktuálneho spoločníka. Prekvapila ma ta farba, nakoľko som tu stretala skôr kožuchy v sivých odtieňoch.
Odpovedal mi otázkou, na čo som sa len uskrnula a pohodila chvostom. "Úchyl môže byť ktokoľvek," poučila som ho a prehliadla si ho. Možno to pravda nebola, no jeden predsa musí počítať vždy a so všetkým. "Tulák by si možno hľadel svojho, alebo sa snažil si niečo chytiť na raňajky," dodala som ešte, pretože mi nepripadá po tom jeho putovaní z domoviny extra vypasený, že by sa nemusel o seba starať. Aj keď je to asi individuálne.
Prezradil mi, že jednoducho hľadá úkryt. Kým však odpovede zo seba dostal začalo nám svitat a slnko presvetlovat kožušky. Rozhliadla som sa a zastavila sa pohľadom na lese, kam sa vydala Wolfganie. "Tamto je jazvečí les," začala som s pohľadom uprenym na neďaleké miesto. "Nehovorím, že sa tam vyspis dobre, pretože tam býva jeden magický jazvec, ale... Možno budeš mat šťastie a ukáže ti svoju noru. Vieš sa vďaka tomuto jazvvecovi stretnúť s mŕtvymi, vraj. Tak sa traduje," dokončila som a pobavene sa uškrnula na cudzinca, ktorý tento status postupným rozhovorom strácal.
Zvedavec. Mi prezradil sp o tvrdil moje domnienky, že ide z juhu. "Od mora ci z hôr?" spytovala som sa rovnako zvedaví ako on. Po dlhej dobe to bol nejaký vlk samec, s ktorým sa dalo baviť. Keď sa však zaujímal, či sa tiež len túlam, zavrela som hlavou. Ja tak len vyzeram, celoročne, utrusila som si pre seba a labou mavla kamsi na juh, do diaľky, kde sa crtali stromy. "Som členkou Sarumenu, tam na juhu je Sarumenský hvozd, ktorý je naším územím," vysvetlila som mu bez ostychu. Nebola som nikdy prehnane nedôverčivá ako moja sestra, teda ta jedna z nich, a tak som si tu mohla sedieť a vykecavat sa.
Helios, ako sa mi predstavil, prejavil živý záujem o môj náramok. Len som sotva na labu mrkla. Vlka posteklili na nose iskry, ktoré náhle vybuchli z malého plamienka na mojej nohe. Mohol cítiť maximálne stipnutie. "Jenna," odvetila som mu, "a keby chcem, viem ťa nechať zhoriet zaživa celého. Ale môžeš sa nechať oklamať mojim zjavom, že som ledva vyššia ako nejaký ker na lúke," zasmiala som sa na svoj účet a ponatahovala sa, posla pár krokov smerom k jazvečiemu lesu. "Ak chceš, poď so mnou do lesa, ale tam sa rozdelíme. Idem niekam na výlet s jednou kolegyňou zo svorky, nechcem ju zdržovať, nech sa hocijako sladko tvaris," zmurkla som po ňom, vstala a obišla ho. Po ceste som ho hravo placla chvostom cez tvar a poklusom sa vydala smerom k spomínanému lesu. Sém tam som sklonil nos a verila, aby som šla po stope.

//Ďakujem za hru, neviem ako Wolfi, že by sa Helios pridal a ani aké budú úlohy vla :D
//Jazvečí les

Nejako sme to postupne uzavreli a ocenila som, že nemala vlčica za potrebu rozoberať detaily, či vnucovať ľútostivé slová. Získala si u mňa malé plus k dobru. "Vekom sa mi vôbec nezdáš, že by si tu bola tak dlho. Nepoznám nikoho, kto by si ešte spomenul na Temný les," zhodnotila som, keď dodala, že členova tamojšej svorky moc nestihla poznať. A asi nie je prekvapivé, že zakotvila v Sarumene, pomyslela som si a pritom rátala s informáciou, že boli s Morfeusom priatelia.
Úsmev pri spomienke naňho jej z tváre zmizol, keď mi čítala v tvári. Názor som už mala vytvorený a situácia v lese ani po odchode na lov nevyzerala nijak lepšie. Neriešila som to však viac, napila som sa radšej znova z rieky a otriasla kožuch, v sneh narovnať ho. Hoci to bol skôr tik, keďže srsť som mala možno o polovicu kratšiu ako Wolganie.
Rozhodla sa ísť smerom k lesu a ja som len kývla hlavou. Zjavne jej moja osobnosť zatiaľ neprekážala. "Dávno, ak medzitým skapal tak to možné je," riekla som zadumane na jej zvedavé otázky. "Takže tvrdíš, že on a tá Amnesia umreli? Ako... vlčica mi prišla živá," zavrtela som neveriacky hlavou a naťahovala sa, kým ona sa dala do kroku.
To si ma navštívil však nejaký cudzinec, ktorý začal hneď rozprávať. S labou vo vzduchu, pomaly na odchode som zavyla za Wolfi, že ju dobehnem. Neviem sa rozpoliť, to by bolo, byť na dvoch miestach naraz, pomyslela som si a prezrela si príchodzieho. V tme som nevedela určiť odtieň jeho srsti, mňa osvetľoval aspoň malý plamienok z náramku. "A kam vedie tá cesta? Ahoj." Začala som hneď naspäť s otázkou a zamrkala. Keď už nič iné, nprišiel mi ako obor, tak nemohol patriť medzi podaktorých obrovitánskych vlkov. Ako Morf.Beztak som bola drobotina a všetci tu boli vyšší.
"Som na odchode," odvetila som na prehlásenie, že by ma snáď rušil. Nad jeho otázkou som sa však uškrnula. "Toto sa pýta pocestný úchyl a zlodej vĺčat," pobavene som zašvihala chvostom a natočila sa k nemu celým telom. Betu som nechala kdesi pod lesom, za chrbtom. "Som už hodne dlho dospelá, môžem si byť sama kde chcem. A kam sa túlaš ty? Nemáš svorku? Odkiaľ si?" Spytovala som sa ho zvedavo, s dobrou náladou.

Ani napriek teplotám som jej za mak nezávidela máčanie sa v prúdoch rieky. Koniec koncov jej oči vysvetľovali úplne všetko a sama sebe som sa divila, že som tu s elementom, ktorý je mi opačným pólom. A len tak sa bavíme, akoby nič. Akoby jej nezdochol partner práve.
Pripísala si však nejaké tie moje sympatie, pretože moje tvrdé slová zobrala skoro až s úľavou. "Kým som neodstrihla vlkov okolo seba, týrali ma tvrdeniami, ako to bude dobré, ako naňho zabudneš, ako sa život neskončil a iné nezmysly," odfrkla som si a odkopla labkou náhodný kameň do hlbín vody. "Akurát ja som prišla o dve spriaznené duše, tak som možno hnusná na všetkých, čo ti budú tárať. Asi je to pravda," zasmiala som sa a napokon sa otriasla, posadila sa a hrdo sa napriamila. No a čo, ako sa povie, že som bola ledva pol metra nad zemou.
Akonáhle však Wolfganie spomenula meno mojej bývalej alfy... a môjho obrazu v určitom smere... spozornela som a prehliadla si ju pohľadom "koľko tak máš asi rokov", pretože tú ohnivú alfu si málokto pamätal. Len som prikývla. "Dlhšie tam žila moja sestra Bailei," dodala som len. Nemala som moc na ten les a prostredie sveté spomienky, skôr boli pretkané pavučinou a ja som zabúdala... čo bolo najskôr aj dosť vysokým vekom, ktorý som si snažila nepripúšťať si. A nedívať sado odrazu vody, pretože striebristá srsť okolo očí a na tlame by ma vydesila.
Beta sa pustila do dlhšieho monológu, kde prišla aj reakcia na môj tón ohľadom nových álf Sarumenu. Cítila som však, že slová o Morfeusovi boli pravdivé a boli dlhoroční priatelia. "Bol to skvelý vlk. Nesúdil," riekla som mierne priškrtene a odšmarila labou ďalší šútrák do rieky. Obrátila som na ňu zrak až s pretočením očí, keď ma napomenula za prezývku pre alfy, ktorú som zmotala vo svojich vetách. "Alfy majú chrániť svorku, nie svorka držať pri psychickom zdraví obe alfy. Slabé alfy vždy znamenajú zánik niečoho," dodala som tvrdo a neústupne. V jantárových očiach mohla Wolfganie zazrieť pravdu doloženú vlastným životom a skúsenosťami. Napokon som sa však uvoľnila a šla sa napiť. "Azda Morfeus predal dobré gény a vlčice si získajú sympatie aj iných, ako dona baliča, večne nezvestného," dodala som teda trošku povzbudivejšie, keď som sa vrátila k vlčici. "Kam chceš ísť? Pretože pred bolesťou v sebe sa neskryješ," spýtala som sa znenazdajky a ponaťahovala si chrbát, na čo som si začala jazykom dávať dokopy strapatú srsť na hrudníku, ktorý mi zmáčala rieka, kým som bola piť.

Čiernobiela vlčica sa napokon odobrala pomôcť alfe a zmizla smerom na juh, k druhej rieke a lúkam, cez ktoré sa mali vrátiť naspäť do lesa.
Osamela som teda so sarumenskou betou, ktorá bola celkom zlomená. S príchodom noci sme sa dívali akurát tak na hviezdy a občas kruhy na vode, keď sa mihli pod čiernou hladinou ryby. Ocenila som, že vlčica začala hovor sama od seba, pretože mne akosi došli dočasne slová a potrebovala som nakopnúť. "Bolieť ťa to bude pri každej spomienke, to ti zostane," oznámila som jej tichým hlasom nepríjemný fakt. "Prešla som si trápením, akým si prechádzaš teraz ty... tak myslím, že nasilu snaha ostatných sa s tebou baviť a utešovať ťa nemá zmysel," dodala som ešte a posmutnelo sa na ňu usmiala.
Wolfganie sa musela chladiť a postupne namočila predné laby do vody. Ja som si užívala leto a rozhodne bola spokojná so svojou kratučkou srsťou, takže k ohavným činom - ako lozenie do vody - som nemusela vôbec pristúpiť. Stačilo raz.
Vlčica bola slušná a na jej zvedavé otázky som sa potichu zachechtala. "Som tu azda aj desať rokov. Bývala som kedysi v Temnej svorke a potom vo Fjärilskom lese, no naša tlstoritná alfa zmizla, takže sa svorka rozpadla." Ak čakala nejakú dlhú a srdcervúcu story, téma svorkového života ma nikdy nijako nebavila. "Som Jenna," dodala som ešte, keď mi došlo, že by som jej pozdrav mohla aj oplatiť. Zdala sa byť milá i sympatická, hoci som si na kladoch a záporoch nezakladala vlastné fungovanie v spoločnosti. "Niekoľko rokov sa túlam, Morfeus mi zachránil krk pred Smrťou, to ma doviedlo do Sarumenu," doplnila som ešte nejaké čriepky informácii a otočila na ňu hlavu so skúmavým pohľadom. "Ty si si čím zaslúžila jeho dôveru, že si na vrchole hierarchie? Alebo ťa menovali tie dve zamotané trubky?" Opýtala som sa bez ostychu a servítok pred tlamou a mierne sa zavrtela, v snahe násjť si lepšiu polohu.

Po úspešnom skolení zvieraťa zostával čas na oddych a prípadne nejakú tú malú očistu. Ja som o seba pár rokov nedbala, len čo som si oblizla zo dva razy tlamu od krvi, kým Maple nešetrila s chválou a rozhodla sa nás opustiť. Bedákali, že je nás málo na lov... a akože tých sto kíl či koľko si môžeme odvliecť dve? Alebo jedna?
Zmätene som zažmurkala a nestihla ani len vyšteknúť protest. Alfa bola fuč. Prekvapivo stačila vziať aj korisť, z ktorej sme si nestačili ani len ždibnúť. Ani som nemala energiu na nejaké úvahy, akým spôsobom to tá vlčica akože sama odtiahla, proste som si sadla na zadok a brátila sa na vlčicu s kryštálikmi na nohe. Beta bola zahĺbená v sebe kdesi pri rieke, kde si našla schodné miesto k hladine. "Takže Maple má akože ultra schopnosti, že to odvlečie sama? Nejako som to nepochopila," prehovorila som aj jej smerom, no spôsobom, že vravím do vetra. Venovala som vlčici neutrálny pohľad a rozhodla sa zdvihnúť zadok a vydať sa k rieke.
Ani som sa neobťažovala hľadať si svoje miesto, vydala som sa za čierno sivou vlčicou. Do jej situácie som sa veľmi dobre vedela vžiť, a preto mi ani nenapadlo mlieť piate cez deviate a zahlcovať jej rozptýlenú myseľ hlúposťami naviac. "Prisadnem si," oznámila som jej a najprv uhasila smäd, kým som sa reálne zložila na kamenistý podklad, kde sem tam trčal nejaký ten trs trávy či inej buriny. Zostala som mlčky, nechcela som jej zbytočne zabŕdať do otvorenej rany.

Zbytočne som sa koncentrovala na úbytok energie po použití mágie. Až tak, že pravidelnosť dýchania šla na druhé miesto a mňa začalo nepríjemne pichať v boku. Zvoľnila som však akonáhle ma kus predbehla čiernobiela s cingrlátkom na nohe, ktorá začala útočiť na nohu daniela, kým sa bete podarilo plnou silou mu vraziť do krku a chytiť ho zaň. A teraz prídem s mušou váhou a vďaka mne padne k zemi, stihlo mi blesnúť mysľou v sarkastickom podtóne, na čo som skryla jazyk, s ktorým som sa musela chladiť a pre zmenu použila zuby na útok zo strany Wolfganie.
Zvyšné dve vlčice sa zavesili na bok a spoločnými silami sme ho povalili na zem, stratil rovnováhu... a teda aj ja, ako som uskočila, aby mi jeho nohy neklepli po prstoch. Nebolo však veľmi nutné sa zapájať, bola som dvojnásobne chudšia a útlejšia ako zvyšné tri lovkyne, takže by som im svojou hmotnosťou sotva pomohla. A verila som, že Beta, hoc zronená momentálne, je schopná prehryznúť najhrubšiu tepnu, nech ten tvor konečne netrpí.
Nikdy som si nevychutnávala mágiu a nepovyšovala sa tak na lovnú zver, no posledné roky som začínala tento spôsob lovu preferovať. Zavše som cítila, že čosi magické v o mne by ho dokázalo zabiť hneď, ale asi by to položilo aj mňa. Sústredila som sa na moment len na dýchanie a sem tam si oblizla tlamu od krvi. Svaly ma pálili, šľachy na zadných nohách sa prekvapivo začali ozývať. Tá zmija... raz ju nájdem a neposkladá ju nik dohromady. Skusmo som zatriasla zadnou, nech netuhnem a prešla sa kolečko z druhej strany Maple, aby som sa mohla pár sekúnd len zadívať na mŕtveho tvora. Žalúdok mi však neškvŕkal od hladu, mala som ho tak stiahnutý, že by to asi nebolo možné. A stále nepripravený na nejaké kilá potravy, ktoré predtým roky chýbali.

Everything has a reason. Empty world, which I do not know. Every day of my life was different; is different and in some reason so colorful, so special or unique. Each time, when I walk through the forest or some meadow, Ii think about life, about my life like a whole. End all of the my thoughts end in somewhere in my mind. Edible animals for living, It is a concept of being, but is that all, for I want to live? Egoistical to think, that am I here, on this place, because I can only "being" and hunting wild animals? Every step is important, but until my old days, this old age of me, I does not care about that. Especially after I lost my love, I lost meaning of this wolf life. Embodying a living and walking corpse rather than a living wolf that needs the sun, energy, and passes it on. Empathic wolves in my path ... this is something, which multiplies my pain more. Empathy stops telling me anything, it ceases to be a familiar concept to me, this thing is just small little garbage in all this chaos around me.
Every friend gradually disappeared from my life - whether by a tragic death or I just wasn't worth a look, he avoids me. Ensuing me like a plague, like a burning and pernicious destruction that devours my psyche and does not allow me to focus on the essentials.

//Fakt moc sorry za zlé časovanie aj gramatiku, angličtinu nepoužívam skoro 10 rokov absolútne

//Ježia mýtina

Cesta prebiehala i naďalej v ponurej atmosfére, nakoľko našej bete zahučal partner. Poznámka do budúcna, neškriabať sa na vyššie postavenia, umierajú im členovia rodiny, dodala som si v duchu a sotva registrovala ľútostivé slová Maple a tej druhej. Do ušiek sa mi totiž dostal hukot rieky, pretože sme sa blížili na územie, ktoré bolo nezalesnené, planinu križovalo len eso rieky. Nebolo to až tak výhodné miesto na lov. Ak ste i nevšimli dámy, tie jelene by skôr ulovili mňa ako ja ich bez mágie, ale dobreeeee....
Tá s tým cingrlátkom na nohe navrhla buzona, na čo som skoro vyprskla. Maple však uznala, že na to sily asi nemáme. Objavilo sa však stádo danielov, takže som len nadšením zamávala chvostom, pretože ma k životu začal dostávať adrenalín, ktorý prúdil isto žilami všetkých vlčíc tu. Nasledovala som pohľad Maple na samca, ktorý bol oddelený a len jej smerom kývla na zrozumenie.
Jej plán bol jednoduchý a miesto sa ukázalo ako výhodné pre nás. Začala bežať bez akéhokoľvek skrývania sa hnala s betou daniela pozdĺž rieky. Štekla som inštinktívne po miss ozdoba na nohe, nech pridá a začala som spočiatku poklusom, na to nahodila skoro plné tempo od chrbta samca k nebezpečnému zrázu, kde rieka tiekla kamsi do hlbín. Svaly ma začali páliť takmer okamžite, no kondičku na beh som mala skvelú, takže som v podobnej rýchlosti ako čiernobiela vlčica pri mne uháňala zviera. Sem tam ako spomalil sa mi podarilo vyskočiť a s vrčaním po ňom seknúť zubami. Spôsobila som mu na stehne akurát tak tržnú ranu, čo umocnilo paniku daniela. Rozhodne nešetril silami. Avšak vedela som a upozornila som na to i alfu, že nemám silu na strh, mohla som ho doraziť jedine ak mágiou.
A preto, keď zrazu uskočil do boku a pokúsil sa prchnúť nazad na pláň, mu cestu zahatala ohnivá stena. Plamene vyšľahli vyše jeho hlavy, na čo s údesom zviera zvolilo cestu ku kaňonu a nechalo si diktovať rýchlosť i smer našou loveckou skupinkou... Ja som len trošku ubrala, pretože náhly vvýbuch mágie stál aj podiel energie, no spoľahlivo som kryla jeho pravú zadnú stranu, keby to chcel zas otočiť.

//sarumen

"Strach?" Vyprskla som pobavene na Maple, ktorá sa pokúšala o akési uchlácholenie ma. "Na čo asi máme mágie, keď to nejde," zahundrala som si potichu popri tom, ako som sa od alfa vlčice vzdialila. Okrem nej mi totiž aj ostatné vlčice prišli nezvyčajne tiché, čo spôsobilo asi ďalšie úmrtie v tomto lese. A napokon zistím, že im tu straší a čaruje duch Elweny, pomysela som si pre seba a trochu zrýchlila a zladila krok s ostatnými. Zamýšľala som sa nad kravinami a nesústredila sa vôbec na cestu. Sotva som aj postrehla, kde sa asi tak nachádzam. Nejaká planina... kde sa mi do nosa postupne dostávali pachy vysokej. Nanešťastie ma zo súästredenia vytrhla čiernobiela kopa chlpov. Bol to vlk kričiaci jeho kožuchom na všetky svetové strany, no bol tak maličk v diaľke, že bol ihneĎ aj nezaujímavým .

//riečne eso