Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Mýtina

Nejako mi neprekážalo nasledovať jej sivočierny chvost. S príchodom večera totiž padli tmavé a dlhé tiene ihličnanov nad nami, takže zatiaľš čo môj bežne vo svete kontrastný kožuch splynul s lesom, jej bledá polovica tela ma viedla ako vlčia svetluška. Áno, pozastavovala sa mi myseľ nad sprostosťami určitého druhu, zopár myšlienok sa mi takto hlavou premietlo, kým som zažmurkaním očí vrátila svojho ducha do prítomnosti. Vlastne ma vytrhol zvuk prasknutia vetvičky, ktorá sa mi sama akosi podhodila pod labu. Aj keby chcem loviť, čo si teraz sama ulovím? Je mi fakt mdlo, pomyslela som si a zapotácala sa, na čo som vlastné zlyhanie organizmu zakryla manévrom o prvý strom po labe, o ktorý som sa oprela a nonšalante sa otrela srsťčou o kôru, akože sa snažím prispieť k solidarite smečkovníkov a teda aj ochrane územia. "Povinnosti kappy a starého príživníka splnené," prehlásila soim o čosi živším hlasom a len sa zaškerila, kým som zodvihla nasilu hlavu a aspoň desať krokov zvládla pochodovať s nejakou sebaúctou - kým mi zas došlo nevoľno.
Wolfgania si však žiaľ ani popri našom rozhovore nespomínala, či ten haj*el, čo tadetoprešiel, mal obe oči. Koľko tu asi môže byť vlkov bez očí? Uvažovala som, pričom mne samej nerdochádzalo, že sa mi máličkozhoršil zrak. Na zatiaľ sa však tento jav pozastavil.
Takže som len chápavo kývla. "Morfeus bol ten, čo tomu z**dovi vyškrabol oko," prehodila som ledabolo, no s patričnou pýchou v hlase, pretože bývalého alfáka som mala i po jeho smrti stále v hlbokej úcte. Pri jej ďalších slovách som sa zamračila a potichu zavrčala, no samotné vrčanie prešlo v kašeľ, hoc nie nejako intenzívny. "Ty tiež ukradneš matke jej mladé sŕňa," dodala som len sucho a premerala si ju pohľadom. Možno bol môj zovňajšok fakt úbohý, keďže som jej sotva výškou siahala po ramená (//pre zaujímavosť stavba tela je u nej ako vlčka etiópskeho), a bola v zúboženom stave, no v očiach som mala stále oheň, a tak bol môj pohľad vždy bystrý a čulý. "Zloba môže mať mnoho dôvodov. Môj známy tiež nechcel roztrhať jednej dotyčnej v zime krk, no musel, chcel prežiť. Každý život je cenný.... A možno som lenm zahorkla rokmi po stratách druhov a zahodeniu možnosti vlastnerj rodiny, hmmm..." Nezvyčajne som sa rozhovorila. Pohľad som však upierala občas pod nohy, občas na koruny stromov. V hlave sa mi začínali rodiť aj bludy, hoci zatiaľ moja tlama vypustila len pravdu.
Získala si však u mňa ďalšie plus za súhlas s nápadom o Duncanovi. V hlave sa mi teda rojili všelijaké zákernosti, no otriasla som sa a zahnala ich, nateraz. Ona mi zatiaľ navrhovala, či neísť chmatnúť do brucha čosiu väčšie. Hystericky som vyprskla a zastavila sa. "Ulovím radšej tiež prvé vĺča, čo mi príde pod labu, kým sa mi podarí uloviť srnu, zdochnem," zaškľabila som sa a začala ňuchať pri zemi smerom k západu. Akosi ma mierne štípal nos,m no nevenovala som tomu moc pozornosť. Po našej predošlej debate mi napadla tá najabsurdnejšia vec - a to ísť na miesto, kde nedávno sapomínaný parchant prišiel o oko. (//zhodou náhod sú to Húštiny, kde nás čaká Amis)

Sama som nevedela, či som prejavila reálny záujem o hnedého vlka alebo nie. Teda o jeho zdravotný stav. Avšak keď sa vlčica pri mne uškrnula, pobavene som klepla pár krát chvostom o zem a zadívala sa medzi stromy. Aspoň že ihlice zostava a je to tu stále zelené... A naoko optimistické, zamyslela som sa, zatiaľ čo mi Wolfgania rozprávala o Tom, ževraj Duncana ktosi aj zabil. Ako Zakar vtedy tú prekvitnutú? Ja som teoreticky ani nebola vrah, len som sa nasytila na úkor druhých. Hold aj Život asi vie byť krutý, premýšľala som, kým som sa sústredene pred odpoveďou zamračila."Ako vyzeral ten šedivák? Mal obe oči?" Opýtala som sa a začala dialóg z iného konca, než by možno moja spoločníčka čakala. Všetko mi však trvalo. Migréna neustupovala a stále som mala pochyby o možnostiach pohybu svojpomocne. "Pretože nejaký taký zmrd ma kedysi napadol... A podľa jeho reči sa mi nechce veriť, že tu žije aj takáto pliaga," odfrkla som si znechutene pri pomyslení na dotyčného a skúsila sa aspoň natiahnuť, že by som aj vstala.
Uznala môj plán na prežitie z niekdajška, na čo potvrdila, že sám Morfeus o otravenej vode vedel. Kiežby bola jeho smrť nezvratitelna ... Ale on to k tomu bielemu chuchvalcu nestihol, povzdychla som si a len prikývla, posnazila som sa na tvári pretkanrj striebristou srsťou vykúzliť nadšenie. Z časti to bola pravda, môj žalúdok sa nemohol dočkať.
Zliezla som zo skalky, trochu sa zapotácala a následne otriasla. Vydala som sa spočiatku prvá a potom sa skôr držala bety v úzadí. Nemala som mladej energie na držanie sa v hierarchii, poznala som svoje miesto. "Skôr by som ho povesila za chvost na strom. Ego mu siaha až do nebies, takí sú neznesiteľnú a zároveň chce každý tráviť s nimi čas," dodala som ešte k donovi baličovi sarumenskému a nechala sa objať tienmi stromov v nádeji, že možno v lese sa bude lepšie dýchať.

//Sarumen

Na tému ohľadom sarumenskeho alfa páru odpovedala pomerne vyhýbavo. Zvolila si proste zlatú strednú cestu. Len som prikývla."V realite sa také svorky rozpadnú, alebo príde hrdina, ktorý alfy zosadi," dodala som ešte zamyslenym hlasom a odkaslala si. Skutočne mi stále nebolo dobré,mala som pocit, že sa to zhoršuje. Ak sa mi to podarí, pôjdem pekne za tým nesmrteľným šťastným blaznom a vytmavim mu tento stav! Ako by nestačil vek! Rozhorcovala som sa v duchu a na pol ucha počúvala betu. Sem tam som aj strihla uchom nech vie, že ju fakt počúvam, hoci v očiach som mala celkom sklenený pohľad chorého vlka, ktorý som ja nemohla vidieť. A teda k mlake slovnej akosti som sa nemienila znova vracať ani pre obzeranie seba samej.
Keď zmienila niekoho,kto túžil nájsť Dincana, len som sa zasmiala. "A žije vôbec? Ľavý nemal v lese celé týždne," odfrkla som si a ďalej ju počúvala. Očividne sa niektorým svorkam darilo z jej rozprávania,no neboli pre mňa prioritou. Ostatní tulaci boli zjavne len zvedaví. "Tu sa stratí kadekto ľahko... Kým bývalá Elwen za rohom, čo som poznala vlkov, každý jeden sa tu bál tráviť čas čo i len v okolí. Tým pádom tu bolo bezpecno a žila som v Sarumene pár rokov so sestrou."
Hlavu som však pomaly otočila až keď zmienila nejakú čerstvú vodu."Asi starnem keď si nespomínam na pitný zdroj... Svojho času tu bolo všetko jedovaté z Ronherskeho potoka," podotkla som a premýšľala, čo sa mi chce ísť chutnat akosti iného vodného zdroja. "Treba mi ísť na lov, mám ukrutný hlad. A možno ulovim aj Duncana," zhodnotila som a postavila sa. Prvé kroky smerom k severu hvizdu boli malatne, nie zrovna pevné. A zavše má v nose začať dráždiť dym neznámeho pôvodu, ktorý sa od východu rinul ponad stromy...

Ani trochu chladnejšie počasie či slnko mi nepolepšili. Navyše mi začalo tepať v spánku, takže keď som pridala bolesti hlavy, cítila som sa fakt mizerne. No nebolo treba si to vybíjať na sivočiernej vlčici, ktorá sem prišla tráviť so mnou čas - alebo ho teda zabíjať, i to je možnosť.
"Trochu divné, že tu alfy stále nie sú. Asi nič moc, ak sa Darkie rozsypala žiaľom?" Mumlala som si skôr pre seba, dívajúc sa na strom v strede čistiny, mierne zahĺbená v myšlienkach na časy minulé. Tak to pomaly začína. Začiatok konca, spomenula som si na Neona ako príklad a len si povzdychla, natiahla predné laby, ktoré mi hyzdila strieborná srsť, ktorá siln e prekvitala a kontrastovala s pôvodnou - ohnivou. "Čo také zaujíma dnes tulákov?" Opýtala som sa so záujmom, pretože bolo celkom neobvyklé, že sa tu spovedal až taký húfny počet, ako malá, samostatná svorka. Prikývla som však, keď tvrdila, že po označení hraníc nám sem len tak niekto nevpadne. Veď hranice som ľahko našla po svojom príchode, nebála aosm sa o bezpečnosť lesa... a nemusela som ani, bola som bezcenná Kappa.
Pýtala sa ma na iný vodný zdroj, než som našla ja. "Aké tône?" Odfrkla som si a zároveň zavrtela hlavou. Bola som dlhšie ticho, než by som chcela, nakoľko bolo vidieť, že sa moja tlama otvorila v snahe dokončiť nejaký monológ, no zatmelo sa mi... a zatočila sa krajina okolo nás. Mala som dávivé pocity ako mi sťahovalo prudko žalúdok a mala čo robiť, aby som s ňou viedla rozhovor. "Tu niekde soim našla nejakú mláku od kopytníkov... Asi som fakt stará, že si nespomínam, že by tu bolo jazero v Sarumene s pitnou vodou," dodala som napokon trošku váhavým hlasom a zamračila sa. Už strácam aj pamäť? Rozptýlil ma však pohľad do hlbokých modrých očí Wolfganie, ktorá, podľa jej slov, bola na Gallirei celkom dlho... a predsa som jej na tom čiernom čele nenašla striebornú srsť, ktorá by nepatrila k tej ostatnej. Ani kožuch nevyzeral zle, pekne sa leskla, zatiaľ čo moja srsť strácala na farbe aj odtieňoch. Ba i kvet na náramku nehorel, len občas čo vietor rozhúpal obhorené lupene vo svojom rytme.

Prosím o 25 mušlí a kryštál za hlasovanie,ďakujem

Pocit rozhodne neustával. Bola tá voda otrávená? Z Ronherského potoka? Alebo nejaká medvedia ch*anka? Uvažovala som, kým som poloprítomne duchom natočila aspoň jedno ucho smerom k Wolfganii. "Vedela som predtým chytiť vevericu," riekla som naoko urazeným hlasom, pretože som zostala z vlastnej neschopnosti frustrovaná. "Ale vnucovať sa môžeš, jedlo by som uvítala, zožrala by som pol diviaka teraz!" Dodala som s pobaveným úškrnom a žmurkaním rozohnala hmlu, ktorá sa mi objavila pred očami. Musela byť optrávená!
"Sarumenské alfy ťa snáď teraz nepotrebujú? Pribudol vlastne nejaký nový člen či niečo také?" Ozvala som sa, už natáčajúc aj druhé ucho v pomerne zvedavom výraze. Čo z toho, že mi tvár ajn tlamu lemovala strieborná srsť, ktorá divoko kontrastovala s pôvodným odtieňom. Na nej by to nebolo ani vidieť, napadlo mi, na čo osm sa pozrela smerom k mláke, z ktorej osm sa snažila piť. "Ttá voda bude otrávená alebo čo, je mi po nej... zvláštne," vydýchla som, mrmlajúc si viac menej popod fúzy a otriasla som sa, v snahe sa trošku rozhýbať a vetriť či sa v okolí netúla aj čosi lepšie ako veverica s minimom mäsa.

Rozjímanie v myšlienkach a vyhrievanie sa na slnku bolo fajn. Slnko ohrialo aj skalku, ktorú som si vybrala ako svoje ležovisko, takže mi momentálne skoro nič nechýbalo... azda okrem potrebných síl k lovu. Skúsila som možno dvakrát aj otvoriť oči, ale točil sa mi svet. Videla som hmlisto a nepomohol ani pokus to rozžmurkať. Ouch, toto je celé zlé....
Nemohla som však dlho ochkať a nariekať nad migrénou, pretože som začula niekoho blížiaceho sa na čistinu. Napokon to bola práve Wolfganie, ktorá si prisadla s otázkou, či ju tu vlastne chcem ako spoločnosť. "Nebude," odvetila som jednoducho a ešte raz zavrela oči. Následne som sa posadila bojujúc minútu so závraťou, z ktorej sa mi mierne podlomili predné laby. Nadýchla som sa, zatriasla hlavou a našla modré oči tunajšej bety. "Stretla som zopár neznámych tvárí pri Ohniom jazere, no potom prišla piesočná búrka a rozbehli sme sa každý...niekam. Dotrepala som sa proste sem, som vyčerpaná," rozhovorila som sa a zamračila sa. Bolesť hlavy neustupovala, smäd sa znova vrátil a hlad v obrovskej miere nastúpil.
S týmto pocitom som zoskočila neisto zo skalky a vetriac s nosom pri zemi sa rozklusala po okraji čistiny. Sem tam som sa zatackala, pretože sa mi stále točila hlava, no stačilo to na to, aby som zbadala vevericu drtiacu n ejaké lieskovce popadané pod stromami. Div že mi slina neukvapla na nohy, ako mi skrútilo žalúdok. Neotáľala som a skúsila po nej skočiť, no nakoľko sa mi zase zahmlilo, jej chvost mi prekĺzol spod láb a so škrekotom utiekla a už aj sa driapala na stromy. "Však ja ťa raz zabijem," zavrčala som do koruny stromu a mrzuto sa dopotácala naspäť k vlčici. "Keď je vlk starý, zrejme už ani loviť nevie," povzdychla som si mrzuto a premnula si labou tvár v snahe zahnať divný pocit nevoľnosti.

//-> hvozd

Chvíľa odpočinku od preliezania jám, kyslo som sa usmiala, keď mi laby prestala štekliť tráva a bárs aké buriny v lese. Toto holé miesto vyzeralo ešte depresívnejšie ako v minulosti, ako som si ho ja pamätala. Strom, atypicky listnatý, už mal na krajoch čistiny aj svojich mladých zástupcov, a tak sa dalo čakať, že o niekoľko rokov tu bude rásť v strede ihličnatého lesa javorový háj. Aj tak sa toho nedožijem, dodala som si pre seba a dala sa na prieskum. Vody nikde, no zmierila som sa s vyhĺbenou jamou pri kroví pod dvomi pokrivenými smrekmi. Určite ju vyhrabal divá zver, no mne to dobre padlo, rpetože sa v jame držalo máličko vody. Také plytné, mútne jazierko.
Bolo mi to jedno, namočila som jazyk a hltavo pila. Ignorovala som čiastočky hliny a piesku, ktoré mi škrípaly po zuboch. Podstatné bolo, že ma prestalo rezať v krku.
So spokojným povzdychom som sa vydala na južný okraj čistiny, kde som si vyhliadla malú skalu obrastenú lišajníkmi a machom. Vyškriabal som sa na ňu, ľahla si a zložila hlavu. Z diaľky sa mohlo zdať, že sa tu len slním a spím, no zostala som čulá napriek zatvoreným očiam. Len som si dopriala relax počúvaním vtáctva a číhala na veverice, ktoré obľubovali miazgu javora - nikdy som vlastne nedošla na to, čo to je zač tá tekutina.

//<- Zlatavý les (cez potok)

Veľmi som sa neponáhľala. V lese som si vychutnávala každučký pohľad, vnímajúc každú aj maličkú zvláštnosť, ktorá bola zároveň jedinečnosťou. Však zas niekedy sa sem prídem zašiť, pomyslela som si pri pohľade na zlatý les. Bolo to posledný raz čo som sa otočila, tesne po preskočení tmavého potoka. Hrdlo ma bolelo od smädu azda ešte viac pri pohľade na drobné vlnky, počúvajúc žblnkanie vody. Ppadla by som niekam do pekla ako Elwen alebo sa otrávila na mieste, zavrhla som zúfalý nápad zmočiť jazyk a zrýchlila smerom k ihličnatému hvozdu.
Na hraniciach moje vytie prerušilo roj šialených nápadov z mojej hlavy, takže som sa mohla len pozerať pod laby a nepremýšľať. V krátkosti som oznámila príchod alfám, ktoré som na území cítila. Hranice mi neprišli až tak značné, no nebola to moja starosť, dobre som si uvedomovala vlastné miesto kappy.
Premávaním sa po lese som však nič nedosiahla. Žiadna voda, nič pitné a pofidérne mláčky plné bahna po divej zveri ma teda nelákali. Oči mi však padli na širokú medzeru medzi stromami, pretože sa mi zamarilo, že vidím v strede lesa voľnú plochu... Hlupaňa, veď o tom vieš! Napomenula som sa, akonáhle som si spomenula na roky strávené tu. Darkie mala pravdu, hvozd sa menil. A ja som starla. Vydala som sa teda smerom k čistine - ak už pre nič iné, tak pre nerušený odpočinok.

//-> Mýtina

<- Ohnivé jazero

Veterný vír, ktorý na nás hrozivo sypal piesok sme mali za zadkami. Postupne sa mi rozplynuli slová i nadávky ostatných, o pár minút i ich siluety. Pokúšala som sa držať aspoň toho južana, no jeho srsť - ako iste aj moja - dokonale splynula vo víre prachu, konárov, lístia a všetkého. Nešťastne som vyštekla, keď som samotu náhle i pocítila. Nemala som ich ako varovať, že viem kde sa dobre skryjeme.
A tak som šla po pamäti - po slepiačky - tam, kde som sa cítila kedysi v bezpečí. Vietor mnou niekoľko ráz šklbol, na čo som si udrela bok o strom či škaredo zakopla. Dotrmácala som sa však k úkrytu, ktorý kedysi obývala naša silná a jedinečná svorka. Bláznov. Bol zarastený popínavým pupencom, krovinami, vo vchode rástla už zdrevnatená baza. Predrala som sa s vrčaním a takmer okamžite padla únavou a zaspala.
...
Zobudil ma puch. Zatuchlina, prach, hniloba nejakej rastliny... a hlina. Odpľula som si zo dvakrát skôr než som otvorila oči. Zaborila som sa do hliny a machu. Padla som po príchode... Mmatne som si vybavila búrku. Skôr ma trápili pohmoždené rebrá a pravá predná noha. Pomaly a veľmi opatrne som s aponaťahovala. Bála som sa vliezť hlbšie do jaskynného komplexu, čo ak tam zosnul medvedí alfa? Nnechcela som ivieť na kopu kostí po nedávnej smrti Morfea, ktorú som stále videla ako hmatateľnú.
Zahnala som nostalgické myšlienky a cez zlomenú bazu sa pretiahla von do nádherného lesa. Na niektorých stromoch boli stále zrná piesku, od ktorého sa začali odrážať slnečné lúče nového rána. Les bol zltaý, zlatavý, vskutku. Usmiala som sa len tak, pre seba, pretože toto miesto mi vždy navodilo dobrú náladu. Bolo však načase si ísť vyčistiť kožuch a zohnať nejaký vodný tok.

//Sarumen - cez potok

Bavili sme sa o možnom love, ktorý mal byť skôr na zábavu a pre výzvu, ako na hlad. Teda aspoň keď uvazime, koľko mäsa by dospelým dvom vlkom zostalo To by sme však museli byť sami a nie obklopení.. Kým?
Poobzerala som sa okolo seba, pomerne ignorujúc čudné bublinky na hladine jazera. Hoci som stihla pohľadom a zároveň ušami smerom k vodnej hladine, stoxila som svoj pohľad na bielu nádheru. chcela si byť stredobodom vesmíru, myslíš si, že si stredobodom všetkého... Gratulujem, podarilo sa, pomyslela som si a venovala jej mierne zlomyselny úsmev, ktorý objímanie vyučoval. Nemusela som sa extra zapájať, prišla dvojica, ktorá sa nás pokúšala naverbovat na lov. "Vlastne prečo nie, v skupine by sme strhli aj srnca," uskrnula som sa a mala chvostom. "Vsaki takí zdatní vlci sú okolo nás, že?" Mrkla som na bielu vlcicu a ironickým úškrnom obdarovala zvyšných troch samcov.
Bielosiva sa však rozhodla pre turbo rýchly ústup, pretože sme na ňu traja z piatich zatlačili. Veľmi dobre som postrehli, že čierny vlk sa zdržal viac menej slov aj činov.
Počasie sa však kazilo, začal sa zdvihat obludny vietor a do očí mu prifuklo prvé zrná piesku. V šoku som stihla očami po trojici a dosť prudkým tempom vyštartovala z miesta. "Útek pred búrkou za tri... dva..." vyla som si pre seba ešte do vetra a s prizmutenymi očami som bežala za dobré viditeľným bodom - chvostom nadutej vlcice.

//Za Heliosom - Zlatavy les

//však to beží od apríla :D ale na mne to nie je

Čakala som, že nebude prispatý do takej miery, aby sa k nám stihli priblížiť cudzinci. Blížila sa nejaké dvojica v podobe samcov, jedného strakatého hnedého a druhý bol ako uhlík. Po pachu som nepoznala ani jedného, no ich hlasitá vrava sa k nám čoskoro dostala do uší. Toto je situácia, viac testosterónu ako trávy vôkol mňa, odfrkla som si, no na druhú stranu mi zaiskrilo v očiach, pretože som dlho do nikoho neryla len tak z nudy.
Rozhodla som sa však odpovedať Heliosovi, kým sa ich laby blížili okolo jazera k nám. Jeho ironická otázka mi zašklbala kútikmi. Pretočila som oči. "Rozhodla som sa ísť po svojom, na juhu sa dá fajne naloviť lasíc, keď si ochotný si ich ponaháňať," mrkla som po ňom. Nebolo dôvodu nezveriť sa mu so svojimi plánmi, ostatne už sa mi kdesi v podvedomí rodil plán, kao by sme sa mohli teda všetci spolčiť na lov... Respektíve ako by mi traja vlčáci ulovili raňajky, keďže občas to mao svoju výhodu, hrať slabú krehotinku, keďže som mala sotva 60cm od zeme. "Taký kus vlka, no kto by ho nesledoval," odsekla som ešte Heliosovi, kým vyzvedal od dvoch vlkov, čo vlastne chcú. "Akosi šmatľavo obaja dvíhate tie laby, v závode s vysokou by vás naháňala tá vysoká," uškrnula som sa a pobavene zašvihala chvostom.
Úsmev mi možno mierne povädol, keď sa z trávy vynorila bielosivá vlčica, pôvabná, no podľa jej vystupovania dosť skazená. "Počúvaj krasotinka," štekla som po nej štýlom hej ty prd jeden a premerala si ju pohľadom. Helios jej medzitým mierne naznačil, že by sa ľahko mohlo stať, že sa stane lovnou obeťou ona, hoci určite nezmýšľal rovnako ako ja. "Až to tu bude tvoje, štekaj si čo chceš. Ale mala by si viac behať, to sádlo na bokoch a roztrasené svaly vyzerajú hrozne," riekla som odrazu prisladeným tónom hlasu a usmiala sa na ňu. V očiach mi však ihrali stále iskry.

//Kto má nápad alebo motív na štart závodu, sem s ním! :D Keďže sme nestihli obiehať rohy gallirei, akým smerom chce kto bežať? Viac na juh?

Až raz budem veľká, precestujem celý, celučičký, obrovský svet! Aké som to mala veľkolepé plány, kým som si žila doma spokojne ako bezstarostné vĺča, však? Ale jeden mieni, život mení. A tak sa v minulosti odohral ten určitý sled udalostí; udalostí, ktoré mi zmenili život a priviedli ma spoločne s jednou sestrou sem - na Gallireu. Ani všetky fyzické rany či rany na duši ma nepoložili, nepodlomili mi kolená, že by som mala chuť zahrabať si hlavu a nikdy sa neukázať svetu. Asi to tak malo byť, aby všetko, čo mi pripravil osud, urobil zo mňa silnú a nezávislú vlčiu osobnosť.
A ako to je dnes?
Akcent z juhu a teplých oblastí postupom času rýchlo zmizol, prispôsobila som sa životu v tunajšej gallirejskej zemi. Automaticky som fungovala a robila všetko pre prežitie, až som vlastne zabudla na plány. Ambiciózne plány a predstavy, že keď už nie celý svet, tak aspoň ten gallirejský istotne musím celý prejsť a preskúmať po boku sestry. Akýže to zrazu zvrat, keď moja zjazvená sestrička béžovo hnedej srsti zmizla a už sa nikdy nevrátila. Ani po rokoch som jej tú zradu neodpustila, pretože som verila, že by mi intuícia napovedala, keby niekde pošla, umrela. A moje pocity nikoho nezaujímali, nemala som vlastne viac ani iného vlčieho kamaráta či kamarátku, čo by so mnou zdieľali strasti, čo by pomohli zbaviť sa aspoň časti psychického bremena.
A tak som sa rozhodla na starobu či staré kolená - ako chcete - vydať sa na púť počnúc severnými, snežnými horami v lete, kým mi tam nehrozí umrznutie k smrti...