Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mohla som si len fandiť a dúfať, že by tie tvory prileteli až sem - a ešte by nás aj odviezli na chrbtoch. No nebola som zrejme jediná, koho spomedzi všetkého nového zaujali práve tie živočíchy. Strhla som sa a uskočila bokom takmer okamžite, čo za mnou niekto začal dupať. Bol to neznámy, čiernobiley vlk, ktorý sa posledne radoval dobre že nie aj z toho vresku od Lady Mlhahule. Veční optimisti aj to by mal niekto klasifikovať ako chorobu, pomyslela som si a prezrela si ho. "Neviem či ťa "list" zvládne odviezť, keď pri tvojom počínaní vylezieš a prepadneš druhou stranou dole," zamumlala som si skôr pre seba a fasconovane obrátila pohľad na tvora, ktorý skutočne trochu zmenil sme ra nachýlil sa k nášmu ostrovu. Ešte však nebolo jasné, či pôjde k nám alebo si to zamieri na iný ostrov vo vzduchu. Nemám iný nápad, ako sa dostať preč a jeho zjavne nenapadlo tiež nič rozumné, povzdychla som si. "Nemusíš sebou točiť, príde aj tak," pokúsila som sa vlkovi aspoň dohovoriť, pretože to jeho skackanie div, že nespôsobilo zosuv pôdy a okraja ostrova do ničoty pod nami.

Amis sa stratila zrejme niekde po ceste, no to už nebol môj problém. Bola som len chabá akože pomoc pre betu, aby sme sem mladú dostali a ona sa aj tak zostala flákať kdesi v daždi v tmavom lese.
Rovnako ako ostatných, aj mňa tu na čistine fixovala tá upišťaná vydra, ktorá mala byť nejakým patrónom tohto lesa. Ani neviem kedy si vydry vydobili nárok na územie, dodala som si pre seba, kým som na pol ucha počúvala reči ostatných. Bol tu nejaký čiernobiely prudký optimista, potom nejaký dorast, ktorý treponil o vlkoch, ktorých stratil... a medzi nimi bola vraj aj Amis. Keď som si dala mená dokopy došlo mi, že jej nezvestný brat tu stojí kus odo mňa, zatiaľ čo slečinka sa ani neunúvala s nami doťapkať až sem. Ich problém, nech si ho už vyriešia sami, usúdila som napokon a neoslovila krpatého, či vie vôbec o tom, že je jeho sestra v lese.
Ukázalo sa po chvíli však aj to, že tu darmo vlci hádzali do pľacu nápady, ako vydre pomôcť, keď ona zrejme presne vedela, čo musíme urobiť. Zagúľala som očami a pomaly sa otočila na odchod. Nech sa vám páči, básnite tu s pomätenou vydrou, ktorá.... nevie ani zavrieť hubu!
Prúd myšlienok pri odchode mi prehlušil jej rev. Pacičky dvíhala a rozťahovala od seba a šialene vrešťala. Defenzívne som sa prikrčila a snažila sa labami si upchať uši, no márne. Skôr, než by mi praskli ušné bubienky zavládlo hrobové ticho. Pomaly som sa nadýchla a otvorila oči, pretože som prestala na tele cítiť bubnujúce dažďové kvapky.
Nenachádzali sme sa už v lese ale na mieste uprostred oblakov. Llaby som mala kŕčovito zaťaté v hline a tráve, no okolo neboli ihličnany, ani zabudnutý javor. Dúfam, že sa nezmeníme na nejaké vtáky, morské potvory mi raz stačili, spomenula som si na absurdnú morskú výpravu ešte kedysi dávno ako členka Zlatavej svorky.
Prostredie však bolo iné. Nachádzali sme sa na zelenej ploche obklopenej oblakmi. V diaľke som zazrela iné levitujúce ostrovy, ktoré hrali sýtou zelenou farbou a zrejme aj prekvitali životom. Prostredie to bolo idylické, no moje oči pátrali po vydre, ktorá nás sem dostala. Samozrejme, že som ju nikde nevidela. Iba v diaľke akési dve farebné postavičky, ktoré pobehovali okolo jedného miesta - možno obedovali. Netrápili ma, ignorujúc ostatok svorky som sa rozišla k najbližšiemu pásu stromov v snahe nájsť okraj ostrova. Ak sú toto spomienky vydry, tak nechápoem čo a načo ju vypľulo na Gallirei, zahĺbená do seba som kládla labky do postupne mäkšej a mäkšej trávy. Zelenej, žiadna žltá jesenná. A samý mach v tom lesíku, takže aspoň tlmil dopady láb na zem. Aj to mi pomohlo, aby mi bolo trochu lepšie. Telo som mala tak slabé, že ma bolel aj každý náraz a krok labou na zem, mach to tu pekne tlmil.
Hhoc som sa pokúšala zaňuchať vydrin pach, nikde tu nebol. Prešla som akurát okolo podivnej, prírodnej sochy mačkovitej šelmy, ktorá sa však nehýbala. Jej zadok spočíval na okraji plytkej riečky, na ktorej brehu sa povaľovali obrastené balvany. Až som mala pocit, že ma sledujú, keďže mach ich obrástol divným spôsobom a vlk mal dojem, že sa guľaté balvany naňho dívajú. Naježila som sa a aspoň sa pokúsila uhasiť smäd ignorujúc guľaté kamene, kým som si nevšimla v odraze hladiny na druhom brehu postavu na dvoch nohách. Bolo to pre mňa nezvyčajné a zároveň nič nové, preto sa mi zapol alarm. Zodvihla som hlavu, no postavu v bielom nevidela. Naježená som sa otočila a klusala rýchlo preč od rieky, napokon som zrýchlila a pár metrov dobehla fakt v rýchlosti, kým moje laby zaflekovali na okraji ostrova. Pod ním bolo nič. Len priestor a vzduch. "Ty sku*vená vydra! Ani nevieme kto je tvoja kamarátka a ty si nás hodíš niekam..." Prestala som soptiť na vydru, ktorej aj tak nikde nebolo a frustrovane sa posadila na okraj ostrova dívajúc sa na ostrov neďaleko, no aj tak Ďaleko. Bol nedosiahnuteľný. Uľavila som si slovne a po pár minútach som zaznamenala obrovské tvory, ktoré plachtili vzduchom. Ich koža sa leskla a pripomínali mi viac rybu ako vtáka. ??? Nenašla som ani vhodné slová. len som sa obzrela, či si to všimol aj niekto zo svorky. Napadlo mi však, že by soim možno mala ísť niekam na druhý ostrov, aspoň by som sa zbavila svorky a mohla sa slniť. Tie tvory mi prišli ako ideálna voľba, a preto som začala vyť a štekať ich smerom. "Hééééj ty tam v tom vzduchu! Poď tu!" Snažila som sa mu rozkázať, no ktovie, či ma lietajúce tvory počuli? Chcelka som ich zneužiť a presunúť sa, keď už som ja nemala krídla... alebo mala?

Čakala som hodnú chvíľu a špicovala uši, či ten tvor vylezie z jeho skrýše. Ešte že šiel možno len hodiť šlofíka a potom mi snáď rozospatý skočí do hrdla, pomyslela som si a mlsne sa oblizla. Aj keď mi hlodavec asi nemal ako ublížiť, považovala som ho proste za korisť. Ťahala som už nohy sotva za sebou a potrebovala som doplniť energiu. Ušla som teda ešte zopár krokov k tomu jeho divnému úkrytu, ktorý bol ako labyrint, kde sa mohol stratiť aj sám pán hlodavec. Cvrlikanie cvrčkov na lúke však prehlušilo aj to jeho srandovné funenie, takže som nedokázala určiť, kde sa stratil. "Lez mojim smerom, nie opačne! Ešte aby som ťa naháňala, tlsťoch!" Chechtala som sa na zjav zvieratka popri tom, ako som sa mu pokúsila vnútiť moju vôľu. "Už aby si bol tu," varovala som ho ešte, no vykukol na mňa spoza šišiek akurát tak pár očí, ktorý s pár skokmi zmizol.
Lesť to na mňa nejakú vymýšľa, určite, pomyslela som si, keď som sa napokon rozbehla a jedným skokom pristála na prvej hradbe zo šišiek. Kopa sa rozletela do všetkých strán a m ne sa podarilo vyduriť iného hlodavca. Ambiciózne som sa prikrčila a pripravila, takže o pár sekúnd som po nestabilnej ploche zasypanej šiškami bežala za pupkáčom, ktorý skákal sem a tam. "Moje nervy, stoj ty, ty, ty jeden..." Nedopovedala som, pretože krpatý zastavil na veľkej hromade šišiek a spoza neho vyliezli odkiaľsi ďalší. "Íha, ste v presile, čo si len počnem," zafňukala som teatrálne a venovala bande hlodavcov len zubatý úsmev.
Vojsko hlodavcov s faldíkmi na bruchu sa však postavilo na tie ich zadné nôžky, takže sa zdali byť vyšší ako obyčajne. Ešte že vás tu nie je tak stovka, oddýchla som si, keď som sa naježila a môj úsmev prešiel v pomalé, hrdelné vrčanie.

...

//les

Počasie bolo takmer neskutočné. Bedákala som, že som nezostala niekde mimo les, kde toľko nelialo z oblohy. Do stredu lesa nás viedlo množstvo pachov sarumenských, ktorí sa stihli zhromaždiť pri opustenom strome na čistine, ako som si všimla okamžite po vyjdení z tieňov ihličnanov. Cez zhluk vlčích chvostov som nevidela, okolo čoho sa to tam točia. Čudná vlčica s padnutý mi ušami tam čosi ťapkala, takže som sa priblížila Wolfganii za chvost ako malé vĺča a podujala sa k priblíženiu sa k epicentru problému, ktorým bol niečí škrekľavý nárek. Zavrite tomu hubu. Hneď. Aj poprosím, zagúľala som očami a frustrovane si povzdychla.
Zvedavé pohľady som opätovala ostrým pohľadom a následnou ignoráciou, nemienila som tu rozdávať predsa úsmevy.
Medzitým prestal padať z nebies ľad a ja som nemusela počítať modriny, ktoré budem mať minimálne na hlave a kostnatých bedrách, kam krúpy dopadli. Zdrojom toho škreku bola však malá vydra. Zablyslo sa mi v očiach, na čo som sa mlsne oblizla. A to aj po tom, čo bolo jasné, že to bude nejaká kamarátka lesa, ktorá sa nežerie. Keď ju Wolfganie láskavo upokojovala, hodila som po nej zničený pohľad. Sľúbila si nám vydry na žranie, nie také, čo revú! Protestovala som v duchu a pozrela sa na to divné zvieratko. "Ako môžeš len tak zabudnúť na kamarátku? Hmla ti zamorila mozog vydra?" Ozvala som sa priamočiaro a napokon ustúpila od skupiny a odvliekla sa na druhú stranu kmeňa javoru. A keď spomínam hmlu... tá je kde? Dážď ju predsa nemohol odohnať, zamyslela som sa trošku nad inou nezvyčajnosťou a rozhliadlaa sa po lese, či si to aj niekto iný všimol. Z vydry ma akurát tak bolela hlava, takže skúmanie okolia bolo pre mňa nateraz zaujímavejšie. Koniec koncov okrem upišťanej vydry tu bola aj mladá upišťaná vlčica, evidentne dcéra práve Wolfganie. Už ich umlčte obe.

Ako azda každé vĺča, bola aj Amis nesmierne zvedavá a rozprávanie naťahoval a o nové otázky. Nijak mi to nevadilo, bola som aj tak viac matoha ako živý vlk s napnutymi zmyslami. To aby tie vydry boli tučné, snívala som, kým sme sa cez kopce dostávali pomaly k lesu. Čím sme však boli bližšie, tým sa menilo počasie a z idylku babieho leta na jeseň sa stávalo peklo.
Rozptýli l ma ma chvíľu fakt, že mladá sa zdala byť celkom múdra a zrejme sa nenarodila tulákom. "Je bystrá," zhodnotila som smerom k Wolfganii, keď sa presunula čierno sivá k boku mladej.
S príchodom do hvizdu nás neobjala hmla, ako to bolo obvyklé. Namiesto toho dážď, ľad z nebies a vetrisko, co ohybal dlhé ihličnany. Prisahala by som dokonca, že má posunul vietor smerom vzad z nôh. Poriadne som zatlačila laby o zem aj s pazurmi a napokon sa.ujala robiť Amis závetrie z druhej strany. Neodpustila som si pretočenie očí. "V strede lesa to možno nebude také zleeee," zahučala som proti vetrisku a nevedno kedy, odpojila som sa.od nich. Alebo ma odfúklo?

//Odpajam sa na osudovku :)

//Mytina

//Húštiny (cez Kaňon)

Predrali sme sa spoločne von. Keď si predstavím, že sme sa tam terigali cez túto kamennú roklinu s vodou kvôli žrádlu... a miesto žrádla vlečieme nového potencionálneho člena svorky a ďalší hladný krk... Ale nič, bude to raz dospelé, pomôže potom loviť aj ona, predstavovala som si ideálnejšiu budúcnosť, než bola realita v daný moment, kedy mi žalúdok robil zle a ja som úspešne odolávala útokom žlči, ktorá sa snažila zo mňa vyletieť horom. Z tohoto procesu vo vlastnom tele som zostala aj viac zamĺklá, na pol ucha som počúvala rozhovor tých dvoch, keďže sa riešil brat Star tej mladej. Bolo to dôležité téma ostatne ako rodina samotná, preto som ich neprerušovala a len sem tam strihla ušami, že som prítomná - hoci pri mojej veľkosti ma za Amis nebolo ani dobre vidieť, výškou sa mi teda už mohla rovnať. (//Jenna je stavbou tela príbuzná Vlčkovi etiópskemu)
Keď však opisovala, ako ho odtiahli veľké myši, pobavene som sa zaškerila na chvost mladej vlčice. Môj pohľad skôr smeroval na tú jednu labu, ktorú nemala bielej farby ako jedinú, než by som sa snažila s nimi naviazať očný kontakt.
Nechala som teda aj Wolfganiu, aby jej odpovedlaa na ťažkú ptázku, ktorú si položí azda každý jeden vlk na zemi aspoň raz za život. "Buď zostaneš sama alebo rodinu nájdeš, nemáš tam viac možností," zabrblala som neurčito a nechala druhú vlčicu, aby jej to trpezlivo vysvetlila. V duchu som obdivovala láskyplnosť čiernosivej, moodrookej, pretože ja som toto v sebe jednoducho nemala. Možno to bolo tým, že podľa jej vlastných slov už vychovala svoje vĺča, ktovie.
Čakala nás rieka a našťastie stále stojaca bobria hrádza, po ktorej sme preťapkali na druhý breh. Hoci bolo vo mne menej sily ako v mladej, dávala som pozor pre prípad, že by jej laba skĺzla do vody. Ako sme sa však blížili k lesu, z teplého počasia atypického pre jeseň sa začínalo stávať mokré peklo...

//Sarumen (cez rieku Tenebrae)

Ako sa ukázalo, jednalo sa o mladú vlčicu, tipovala by som jej tak sedem ci osem mesiacov. Bohatá, hlava mala, a tak ako to býva. Slušné pozdravila a napokon sa odhodlala pristúpiť až k Wolfganii. Vzbudzuje priateľský dojem, tak to má byť, beta, pomyslela som si s úškrnom a zároveň na malú stocila hlavu, keď mi venovala.pohla a rozprávala o jej stratenom bratovi. Na okamih som sa však vrátila v čase, takže slová sa medzitým ujala čierno sivá. Len som teda zavrela hlavou, že som žiaľ jej súrodenca nevidela. Pohľad som mala v danom momente trochu vzdialený kdesi vo vlastných myšlienkach, no reagovala som na obe aj na monológ dospelej pri mne, že by sme sa mali vydať v podstate otvoreným priestorom ako sme sem došli, kvôli tomu dymu, ktorý bude vo vzduchu. To zas šalejú ročne obdobia... Ktorý z tých dvoch asi riadi počasie? Uvažovala som, kým sa mi mladá predstavila ako Amis.
Zjavne odhodlaná ísť s nám do bezpečia. Aj by som sa rozbehla prvá dp diery v kroví, cez ktorú som sa sem prepchala, no nečakane a náhle závraty má rýchlo vrátili na zem, takže esom počkala, až prejde beta. Následne som Amis vyzvala pokyvnutim hlavy, nech nasleduje čiernosivý chvost. "Strata rodiny ci súrodenca môže byť bolestivá, no nie je pravidlo, že sa mohlo stať tomu druhému čosi zle. Až sa najeme, možno niekto z lesa s tebou pôjde na výpravu," rozhovorila som sa v snahe vrátiť sa do prítomnosti, no nečakala som, že budeme trkotat celú cestu. Vo vzduchu visel dym, no zároveň vysoká vlhkosť... A hoci nebo sa sfarbilo do zvláštnej oranžovej, nič to nemenilo na predzvesti nejakej búrky. Už nech som niekde mimo vietor a v suchu.

//Narrské kopce cez kaňon

//Vďaka za niečo fakt jednoduché, hoci som nemala ani čas sa tomu venovať a natriafala som najrýchlejšie nájdené
Poprosím teda o 14 kvetín

Síce sme našli niečo, čo sme nehľadali, no asi to tak malo byť, keďže mláďa potrebovalo očividne pomôcť. Uurčite potrebuje pomoc, prečo by tu bolo samo v kroví? Našlo si teda dosť dobrý úkryt, ktorý chránil mladého vlka či vlčicu dosť efektívne aj pred celým vonkajším svetom.
Wolfganie bola práve tá, ktorá sa mu prihovorila. Báť sa bude, vidí ťa prvý raz v živote, uschovala som si sarkastickú poznámku pre seba, pretože sa mi dosť drala na jazyk. To mladé na nás vykulilo jantárové očká, ktoré teda boli pomerne vystrašené. Taktiež to však mohlo byť tým, že si asi ani nič nevedlo poriadne uloviť, zbadala som pri ňom len ostatky čohosi veľmi malého. "Ahoj," pridala som sa sladkým tónom v snahe neznieť ironicky a slabo sa na mladé usmiala. Chcela som možno aj vlčici pri sebe dokázať, že som žranie vĺčat fakt myslela len ako vtip.
Jej slová boli milé, no vžila som sa do pozície toho na zemi, pretože povedať mne v takom veku, nech idem proste s cudzincami do lesa by vyvolalo presne opačnú reakciu. "Volám sa Jenna, tuto teta Wolfi je beta Sarumenskej svorky - to je ten les, kam by sme šli. Vieme ti poskytnúť zázemie a ochranu," doplnila som čiernosivú trošku strategickejšie a napokon sa vzdialila a posadila zadok do plytkej trávy, nech má to mladé svoj osobný priestor. Pri zmienke vydier som len pretočila očami. Môj žalúdok mohol snívať o hodoch z vysokej, no darmo, keď by som momentálne nechytila ani králika.

Popri poflakovaní sa lesom ma vypľulo na akejsi čistine. Evidentne som došla kamsi za hranice lesa, takže som hodila len rýchly pohľad ponad plece a pokračovala, vnímala trsy krátkej trávy, ako ma šteklia medzi prstami. Isto tu toto miesto nebolo, že by som si ho vôbec nevšimla, za celý ten čas? Sústredene som si prezerala priestor pred sebou a zostala stáť. Ťapkanie niečích labiek v tráve - aspoň tak som zanalyzovala zvuk spoza mňa - ma však vyrušilo z iných úvah. Hlavne nech sa to dá jesť, keďže by som zožrala aj vola.
Aké však bolo prekvapenie, keď som zacítila ošuch o vlastný chvost, spod ktorého vyliezlo zvieratko. Očividne hryzací hlodavec. Cumľalo si to zviera prst na prednej tlape, zatiaľ čo sa ležérne posadilo na zadok predo mňa. "Ahoj?" Jazyk mi stŕpol pri popude rozvinúť vetu a povedať viac, pretože to zvieratko sa usadilo ešte lepšie, takže som mu mohla počítať faldíky na pupku. Užasnuto a s naklonenou hlavou som si ho prezerala, pričom som zvažovala svoje možnosti. Idem ďalej s uloveným tvorom alebo bez? Zuby to hádam tak ostré mať nebude, keby sa rozhodne o protiútok. Klasicky som sa teda prikrčila a bez vycerenia zubov sa priblížila, už už cvaknúť zubami po hrdle toho krpca. Akosi mu zaplo však pud sebazáchovy, ktorý dosiaľ nemal, a rozhodol sa prchať cez lúku.
Uprchnutie mojej potencionálnej večere ma nabudilo k pohybu, rozbehla som sa za ním. Mal však šikovnejšie labky a napriek faldíkom obratné telo, takže čoskoro mi zmizol v hromade... bordelu všetého druhu, ktorý by sa dal považovať za zložitý úkryt. Teraz čo?

//Asi to nestíham, ale rada by som sa zúčastnila, ak teda niekto zostane v lese?

//Narrské kopce (cez Kaňon rieky)

Prekonali sme pomerne rýchlo rieku, kde som sa svedomito dívala na chvost vlčice predo mnou a nie do vody. Beztak sa mi sem tam hmlil zrak a krútil sa mi svet, takže to nestálo za to, aby som sprosto zahučala do vĺn, odkiaľ by som sa v tomto stave asi sama ani nedostala. Kaňon bol priechodný, nebola ešte zima, tak sme sa nemuseli trápiť s podšmykovaním láb na kamenistej cestičke, kým sm e sa vydriapali k lesíku, ktorý tvorili všelijaké kriaky - vrátane tých s tŕňmi. Tu by mohlo kde čo žiť, keď sú chránení takými kroviskami nie? Pomyslela som si, keď som začala obchádzať okraj húštin, aby sme našli vhodné miesto na postup hlbšie. Dobre som si pamätala, že za tým najhorším krovím je voľnejší priestor k pohybu.
Riešili sme aj mizernú kvalitu vzduchu a ja som tušila, že to bude nejaký oheň, no kde? By muselo byť pekelné ohnisko, aby nás zadusil dym všade... Uvažovala som, kým mi beta navrhla, že možno v Narrských kopcoch bude u toho božského vlka lepší vzduch. "Taktio tam ani nedôjdem, ledva vlečiem nohy," odvetila som rezignovane, no zároveň som jej návrh nezavrhovala.
Pokúsila som sa aj nám prekliesniť zo začiatku cestu, kým sa najhustejšie kroviská rozostúpili a my sme mohli kráčať po tráve, čo bola príjemná zmena po brúsení si vankúšikov na labách po kameňoch. Wolfganie však začala vetriť, nuž som sa pridala, skúsila som preskúmať opačný smer ako ona. Bude to jedlé? Prikývla som však, keď sa ma Wolfganie pýtala. Na jej tvári bežali myšlienky, ktoré som nemohla prečítať, a preto som sa len zamračila. "Nájdime zdroj," odkašľala som si jednoducho a poslúchajúc stále dobrý čuch a nos som sa vydala napred, pretože som výškou tela bola predsa len bližšie k zemi ako čiernosivá.
Už som sa nádejala na nejakú dobortu, nejakého tučného hlodavca, jazveca alebo čokoľvek, napriek tomu, že pach bol úplne odlišný. Skôr mi hlad zakryl racionálny úsudok. Na moje prekvapenie sa však pod kríkom krčilo telo vĺčaťa - či teda už odrasteného mláďaťa. Prezradil ho biely ksicht s čiernym fľakom na oku, mala čierne uši, čiernu hruď... a divoko strakatá nevyzerala ani živo. Na tele tej omladiny trčali cez srsť a kožu rebrá a azda i chrbtica, bola vyhladovaná podobne ako ja. To nie je ani len posila, napadlo mi, na čo som hodila frustrovaný pohľad na Wolfganie, že čo teda s týmto tu.

//Sarumenský hvozd (cez rieku Tenebrae)

Zamračila som sa, keď sa začala vlčica trápiť kašľom. Je pravda, že vzduch divne a nepríjemne štípal, no zatiaľ som si nedovolila nasať plné pľúca - obzvlášť po videní problémov, ktoré u Wolfganie nastali. Ešte to tak, som skoro na zhebnutie a posledné, čo mi chýba, je zadusenie sa kašľom,lebo niekto pos*al vzduch, pomyslela som si a popri preliezaní krovísk a pomerne hustej časti lesa si dávala pozor pod nohy. Našli sme s betou aj prechod cez rieku (//zahrajme to na bobriu hrádzu), takže sme sa prakticky ani nenamočili. Počas prechodu cez rieku som si svedomito dávala pozor, aby som sa náhodou nepozerala do prúdov nie moc ptnej vody, pretože sa mi vynáralo deja vue z čias tak minulých, že tieto spomienky začali zapadávať v mojej mysli prachom.
Prechádzali sme akurát cez pahorkaté územie s divnými, pieskovcovými kopcami. Až keď sme ich však obišli mi došlo, že tam vlastne býva Život. "Cestou nazad z lovu asi skočím vynadať tomu bielemu chlpáčovi v pieskových kopcoch," zamumlala som ako nepodstatné info, keďže ona bola niekde hore v hierarchii a teda určite sa bavila s alfa párom častejšie ako ja. Alfa pár, čo si chcú tým tie dve dokázať? Olizovať sa deň noc a dúfať, že jednej narastie brucho? Zatrepala som hlavou a vyhnala sprosté úvahy, ktoré boli zavše zbytočné.
Wolfganie len usúdila, že jej tiež príde divoké sťahovanie vtákov čudné. "Sovy lietajú odkedy cez deň?" Dodala som k tomu, keď nám nad hlavami preleteli ale aj tri mohutné víry. Málokedy ich bolo vidieť, boli orientovaní na fungovanie v noci, a tak sa môj neblahý pocit začal stupňovať. Súhlasila som s vyšteknutím s jej návrhom, keď zamierila kaňonom do zarastenej oblasti nad ním, kde sa určite ukrývalo kde čo. Popri stúpaní nahor som však zostala pomerne prekvapená, keď som pri koryte rieky, na dne kaňonu, zbadala malé stádo danielov - čo tí robili tu?

//Húštiny (cez kaňon)

Počas chôdze sme sa dostali cez rôzne témy konverzácie, kým sa vlčica us predo mnou nepozastavila nad tým, či je normálne žrať niekoho vlastného druhu. Len som s povzdychom zavrtela hlavou a pohodila chvostom. Pre niekoho možno, no kto nastavuje vlastne hranice? Zamýšľala om sa, kým som preskakovala menšiu priekopu schovanú za kmeňom padnutého ihličnanu. Jeseň v lese rozhodne nebola tak cítiť ako možno niekde inde, tak som vlastne aj vítala nápad ísť mimo. "Nepríde mi to správne, no hlad je sviňa," zhodnotila som a uzavrela napokon ohyzdnú tému kanibalizmu. V podstate sme sa zhodli.
Mňa však medzitým zaujali škreky z nebies, pretože sa sťahovali kamsi na východ kŕdle vtákov. "Kam asi letia? Nikdy sa toľké vtáctvo nesťahovalo, alebo áno?" Ozvala som sa skôr do vetra zadumaným hlasom a na jej otázku zastavila, natočila na ňu ryšavú hlavu. "Niekam, kam tí vtáci. Ak nenájdeme nič iné, pár z nich určite zhebne únavou a padne!" Zaujala som dobrodružný postoj, hoc som stále mala pred očami hviezdičky a žalúdok mi spôsoboval ukrutné bolesti. Llaby mi zamierili lesom po hranici kamsi na východ, za šumom rieky.

//Narrské vŕšky (cez rieku Tenebrae)

//cez rieku k Narrským kopcom, odtiaľ cez kaňon rovno do húštin :) ja som si pomýlila húštiny s veľkým houštím