Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Výsmech z o strany Radnaydena som radšej nerozoberala, pretože obaja sme vedeli, čoho viem byť schopná – ak by som teda už mala konať. Naopak ma pobavila predstava zablateného malého vĺčaťa, ktorého kožuch hral pri čistom stave troma farbami. Skôr postrach všetkých blatových dier, uškrnula som sa a venovala mu ten ľahký úškľabok. Veď on už si domyslí... Na jeho nápad, že niečo vymyslí v rámci preskakovania z jeho úkrytu som sa zatvárila mierne skepticky, pretože irónia bola až elektrizujúca. Len som letmo pokývala hlavou pozorujúc jeho otca, menovaného Atraya, ktorý sa po istej chvíľke rozhovoril. Tak nejako od veci som sa ocitla na prijímacej ceremónií pre šedočiernu Indil, ktorá bola následne šťastím bez seba, že ju vzali do smečky. Skúmavo som sa zamračila a prebodla ju pohľadom – hold, mne nebol nik dobrý. Prečo sa tak teší? Čo mala so śmečkou nejaké zlé toto? Prestala som sa ňou však rýchlo zaoberať. Bola krotká, nevinná a ajmä nevyčnievala z davu – tak prečo si ju všimnúť.
Atray si moje strohé oslovenie nevšímal, len ho zrejme vzal do úvahy a privítal ma, čo bola pri jeho postavení zrejme samozrejmosť, no keby nie som kamarátka jeho syna, asi by som bola o pár chlpov ľahšia. Avšak on začal o čase, ktorý tu smiem stráviť a tak podobne, pričom mu po tvári prebebhol úškrn sprevádzajúci štipľavé poznámky na môj a Radnaydenov účet. Drzo a okato som prevrátila očami a pohodila chvostom. Dala som mu jasne najavo to, čo som potrebovala. Lenže je ráno a to je príliš skro oplácať poznámky nejakými lepšími... Iste, keby mi trojfarebný z dva dni nespotreboval všetku zásobu sarkazmu, zaiste by som bola uštipačná i k tuto Atrayovi so šatkou na krku.
Ako osm cúvla ku kamarátovi, cítila som jeho telo, ktoré znehybnelo a nevinne sa pousmiala a násoledne mu venovala úškrn – čo by zhruba mal predstavovať u iných povzbudzujúci úsmev. „Prehliadka tohto rajónu vás severanov snáď ešte neskončila,“ škrtla som k Radnaydenovi, nakoľko jeho sestra sa už nezapájala do rozhovoru a sadla si pred skalu, ktorá predstavovala ich úkryty. Medzitým som premýšľala, prečo vždy zmeravie, keď zistí, že som vlčica a opatrne obrátila hlavu apozrela sa na seba. Príznaky opačného pohlavia nebadám, „v čom je teda problém?“ pomyslela som si, no sekla sa a zároveň to omylom povedala priamo vlkovi po mojom boku. V inom prípade by som stuhla, len teraz som zostala nadalej zadumaná, takže mi to zrejme ešte nedošlo.

//Kkde je ten váš tatík?

Tak nejako som od neho aj očakávala, že mu nedostatok kyslíku stúpi na mozog a začne si sťažovať. Pobavene som sa uškrnula, už teraz postávajúc mimo neho a len ledabolo pohodila hlavou, z ktorej sa mi zosypalo ihličie. Za to v kožúšku mi kde to odstávalo ešte ihličie, ale to iste po ceste opadá. "Taký drobec a toľko kyslíku ti vie vziať," odvetila som zadumane a krátko zakývala chvostom, keďže už sme sa pomenovali prvým a druhým najsexy vlkom na svete a bolo tak fajn mať svoj jedinečný titul, ktorým sa nepýšil ani ó Neon medveďovitý s jeho Alfa-labkami.
"Aj tvoja tvár bude iste tak neodolateľná, že ju poláskam s hlavou pstruha," štekla som uštipačne a doplnila to žmurknutím. On mi potom povedal, že je tu Freya, z čoho som si vyvodila že asi sestra, kedže i jeho otec. Tie dva pachy mi boli pvoedomé aj ten, za ktorým sa trojfarebný toľko naháňal, no zvyšok absolútne. Celý život tu si strávila v najjužnejšom konci sveta, divíš sa? škerilo s ana mňa moje podvedomie, prikývla som teda na Radnaydenove slová a cupkala poslušne za ním viac do kopca sprevádzaná vlastným pomyselným hrkotom kostí. Medzi rebrami mi hral vietor smutnú pesničku a skutočne som si uvedomila, že by som mohla škaredo prechladnúť, preto som starostlivo zvážila kamarátov návrh. " Ak sa potom pri zostupe dolámem, zlomím ja tebe tou dolámanou kosťou nejakú tvoju," zašomrala som a stíhla.
Zlatými očkami som si prezrela vlčicu, ktorej patril ten nevýrazný pach, ktorá bola aj pri rieke. Bola malá, mladá, z očí jej stále ihral entuziazmus a mala iste aj ambície. Smutne som sa letmo usmiala. Som na juhu len vďaka záchrane môjho zúboženého na pokraji smrti JA, nie že by som tam aj chcela byť," zamyslela som sa a pritom odvrátila pohľad od druhej vlčice s peknou elegantnou postavou čiernobielej srsti. Podľa pachu, postoja aj sebavedomia som akosi vytušila, že to je domáca a možno aj Radnaydenova sestra. Niekto musí byť sekera v rodine, uškrnula som sa a zadusila v sebe pobavený uštipačný smiech.
Keď ma Radnayden predstavoval svojmu otcovi po ich výmene rodinných gest, hodila som po ňom pohľad alá "poletiapotebevšetkypstruhyzrieky" a následne silene skrotla, keď sa na môj kožuch upreli tyrkysovo modré oči. Ako jej. Mlčky som sa mu zahľadela do očí a prekusla fakt, že mi pripomínali niečo, na čo som myslieť nechcela. "Alfa," pozdravila som možno až príliš strohým hlasom. Nebola som taká čulá a veselá, ako s trojfarebným kamarátom, veď nebolo treba si hneď od počiatku ničiť medzi-vlčie vzťahy, však?
Prekvapivo, ľadová socha, či inak čiernobiela vlčica sa obrátila aj smerom ku mne a celkom milo ma privítala, akoby som tu bola doma. Bodlo ma pri srdci, pretože tu až príliš voňala rodinná a pohodová atmosféra. "Je to tu upokojujúce oproti Neonovmu rajónu," uškrnula som sa, no tvár mi zostala napokon akoby bez ducha. Aspoň však pre zatiaľ som to tu nechala a pritisla sa bližšie k trojfarebnému, keď cúvol späť ku mne. Bola som tu v podstate ako dielik navyše, hoci som mala na tvári jemný úsmev, ktorý bol čiastočne silený.

//Jenna nahádže do seba halušky a odpíše...

<- Rieka Mahtae

Zosilňujúci sa vietor mi do nosu nie len že nasadil Radnaydenovu stopu, ale aj pachy iných vlkov, čo mi potvrdilo, že ma môj orientačný zmysel nesklamal a som naozaj na správnom mieste. Bola som trochu rozmrzelá, že vyhral tú jeho vymyslenú súťaž, no čo by chcel po vlčici, ktorá ledva rozlepila oči, smrdela rybinou, zostala ešte k tomu pozadu?
Ňufák ma zaviedol k blízkym stromom, z toho na jednom ihličnane z nich bol výrazný, evidentne čerstvý pach trojfarebného. Momentálne som si nelámala hlavu nad tým, že som na cudzom území, čo by malo byť pre vlka tabu - obzvlášť pokiaľ nie je tulákom, presne ako ja. Ale Neonovu dôveru site nesklamem, ten nevie ani ako sa volám, zachechtala som sa v duchu, pricapila ňufák skoro k zemi a pátrala naprieč ihličím vpred. Občas mi ušla jedna či dve nadávky, lebo mať v labe zapichnutú ihlicu nebolo zrovna najpríjemnejšie.
Ako som tak klusala lesom s ušami nastraženými vpredu, zamyslela som sa aj nad počasím, nakoľko vietor neveštil príliš dobrého a mne začalo by ť chladno - nie že by bola vyslovene zima, ale mokrý kožuch tomu dodáva svoje. To boli asi tak moje jediné strasti, na čo som pridvihla hlavu a zamyslene nehľadiac poriadne pred seba som cupkala vpred, vždy v poslednú chvíľu vyhla sa stromu, mykla hlavou a zostala zase kdesi zahrabaná v prachu vlastných myšlienok. Išla som hlbšie a hlbšie, napokon i strmšie do kopca tohto ihličnatého lesa s vedomím, že mi vlk sľúbil samého seba ako osobného bodyguarda a keby ma tu čiso chňaplo, zakrútila by som krkom ja jemu. Alebo ho prefackala tou rybou, kam sa podeli tie dve od rieky? Jjedla som predtým, ale v spánku mi akosi vytrávilo a toto lesné military, jemným našľapovaním po ihličí, ktoré bolo podľa toho tiché, slalom medzi stromami, občasný skok cez krovie...
Prebehla som okolo druhej značky nevnímajúc pomaly ani samú seba a na to som aj doplatila so zrážkou s niečim živým. Páchlo to vlkom a rybinou a...Radnaydenom. Zmätene som zažmurkala s labami na jeho hrudi. "Nepovedal si, že nebezpečie tu predstavuješ ty," zafunela som, udrela ho labou mierne do spomínaného hrudníka a zosunula sa z neho dole. On šiel naproti dole kopcom a ja som mu alkosi zrejme podrazila nohy. "Kto je v lese prítomný ešte okrem toho najsexy vlka na svete?" povedala som na oko sladko, no môj ironický úškrn tomu hlasu moc nedával za pravdu.

Jeho zívanie nad mojou existenciou som akože prepočula a zvedavo naklonila hlavu, čo ešte povie a ako podá vysvetlenie prečo napokon obaja smrdíme rybacinou - a to pokiaľ som si pamätala, ja som spala skutočne na súši a nie medzi rybičkami.
Z takej odpovede moc nič nemám, trojfarebný, zafrflala som v duchu a ako keby Radnaydenovi zasvietila zlatá žiarovka nad hlavou s rozpamätal a krátko vysvetlil, ako bol loviť a nedopatrením skončil v rieke. ..."a ako si sa poutieral," škrtla som jedovito, no nemyslela som to nijak zle. Keď sa otriasal, nenápadne som sa odtiahla, aby som nedostala ešte väčšiu sprchu a napokon sa postavila, poriadne si ponaťahovala chrbát a krk. Na končatiny postačí beh, usúdila som a následne si poriadne otrepala kožúšok od prebytočnej vody. Bola som rada za suchšiu srsť a minimálne za to, že ten "push-up" efekt zakryl trčiace kosti, ktorým ešte chvíľu potrvá, kým sa skryjú.
Odrazu Radnayden zavrčal a ja som hľadala príčinu, no jedine sa tu vyskytol pach nejakej vlčice, nie veľmi výrazný. Bola som dezorientovaná, nevedela som, či hľadieť na priateľa, alebo hľadať pôvodcu toho pachu, no Radnayden ma predbehol. Vykríkol nejakú stávku o sexy vlkoch a rozbehol sa v náruč plytčinám, kým neprehopkal na druhý breh. "To nie je fér!" skríkla som, pretože mal náskok, hoci som mohl byť rýchlejšia alebo nie. Ešte raz som po ňom slabo štekla a rozbehla sa po brehu k severu, pretože som hľadala nejakú aspoň plochú skalu, ktorá by mi poslúžila na odraz na druhý breh. A vyplatilo sa, hoci som sa musela horko ťažko vydriapať na breh...

-> Erynijský les

Spať pod oblohou bez strachu, že vás utopí búrka, pod slnečnými hrejúcimi lúčmi a s druhým spokojne odfukujúcim vlkom pri boku - inak povedané, oddýchla som si dostatočne natoľko, že s príchodom úsvitu, keď mi prvé lúče pošteklili viečka očí , som zľahka zazívala, avšak kompletne ma prebral pocit, že je na mne nalepené niečo mokré a to mokré strašne smrdelo! Áno, tak s apostupne preberali všetky moje zmysly, ja som sa ešte so zalepenými očami prevrátila bokom a pristála v čomsi slizkom Sliiiiizsliiiz, napadlo mi a hneď na to som prudko otvorila oči a mračila sa všade okolo, zopár tých sekúnd. Napokon som všetky pachy, divné materiály a iné okolnosti aj analyzovala. Studená páchnuca vec bol v skutočnosti oddychujúci Radnayden, to naozaj smradľavé noli tri ryby na druhej strane, ktorým patril aj sliz lesknúci sa na mojej srsti. Znechutene som nakrčila nos a jednej ryby sa zbavila. Spokojná som bola až vtedy, ked ju môj žalúdok začal tráviť.
Odplazila som sa k vlkovi a skúmavo doňho ďubla ňufákom, či ešte spí. Nevedela som však prísť na to, prečo je zasa mokrý - ja som si teda nepamätala, že by som ho topila v spánku. Hral si naháňačku s rybami keĎ si viac mokrí ako ony?" vyslovila som prostú otázku uštipačným hlasom, ktorý skritizoval to, že časť môjho chrbta mu slúžila ako utierka.

//Napíšem bud doobeda alebo večer, nezvládam to teraz...

Po značne hlasnom "šplech!" som zdvihla zrak na rozvírenú vodu v plytčine, letmo sa uškrnula a pila pomaličky ďalej. Na mňa nedosiahla z toho jeho impozantného, neplánovaného skoku ani kvapka - teda kým sa to trojfarebné nemehlo nevyrútilo s mocným otriasaním srsti od vody. Ttrhla som sebou do boku a nechala si zvyšok vody v papuli. To sa mi však vypomstilo, pretože on sa rozčuľoval nad stratou mužnej arómy, na čo som sa zakuckala vodou, ktorú som predtým neprehltla. Utlmila som krátky kašeľ a hoci bol mokrý, provokatívne som sa mu otrela o bok. "Požičiam ti ženskú arómu, s tým si musíš vystačiť," uškrnula som sa a striasla všetku vodu, ktorá sa ešte z mojej srsti vôbec vyždímať dala.
Vlk sa však zapozeral do plytčín a keď sa mi mihol v očiach záblesk, napojila som sa na jeho myšlienkové pochody. Toto bola naša parketa, teda loviť rýchlo a nie sa tu otáčať ako kura na grile. Zostala som prekvapená Radnaydenovou šikovnosťou, lebo vylovil tri ryby. Jednu dal do seba behom chvíle a mne ponúkal dve. Bola som v pomykove však aspoň do času, čo som zbadala trochu nižšie plaviť sa zdochlinu štvrtej ryby, ktorá sa vysmykla. Vvoda, nevoda, skočila som dvomi skokmi po nej a vyvliekla ju na breh šmariac ju Radnayovi o predné nohy. Táto štvrtá ryba bola dobitá a chýbal z nej kus, ako sa zrejme zachytila o rozne konáre pod hladinou, ale poživiteľná iste bola.
Skromne som si zjedla svoj prídel, ktorý ma však dostatočne nasýtil. Spokojne som venovala Radnaydenovi letmý úsmev a na jeho návrh o prenocovaní len kývla. Bola som už unavená, ked som si to takto priznala a neoplatí sa ísť niekam, kde to nepoznám a nemôžem byť ešte k tomu dostatočne čulá. Vlk mi objasnil prirodzene aj príčiny, ktoré som však plne chápala, tak mi nezostalo nič iné, ako držať hubu a krok - respektíve stočiť sa na zem tak ako ja onedlho, nevnímať chladné kamienky okolo rieky, na ktorých mi bude zima aj cez ročné obdobie. Netušila som takto dopredu síce, či sa mám tešiť na spáno ka následnú návštevu smečky, pretože sama som už nebola veľmi dlho, ani (raz) a skúšať treba. Zdvihla som ešte hlavu a s jedným okom pozrela na spoločníka. "Si bodyguard? rob si prácu a neopúšťaaaaaaa....aj maaa," natiahla som zívnutím, trošku sa pomrvila a konečne sladko zavrela oči.

<- Prímorské pláne

Ten jeho zmätený výraz, ktorý bol však celkom milý teda stál za to a ja som sa len potmehúdsky škerila. Ako zmiasť chlapa, časť prvá...réžia Jenna ryšavochvostá, dále hráli Zlodej severský a slizká vec na nose... cestovanie mi vlastne prišlo prvý krát celkom zábavné a ani mi už nevadila narážka o medveďoch, lenže jemu nepomohlo ani nadľahčenie atmosféry. A to som myslela, že tá slizká vec ho preberie. Predtým to tak bolo, no on dodal, že medvede už u nich moc nežijú a že obývali akúsi inú rieku. Chmáry mu stále behali po tvári, no ja som sa tvárila skôr skepticky. "Vďaka tomu mrtvemu som tu ja, aby si si schladil hlavu, keď neprestaneš gangster-beťácky plakať!" skríkla som po ňom a varovne ho plecom postrčila k okraju rieky. Samozrejme, že som jeho pocity chápala, vedela som, aké to je zostať na tomto otvorenom nudnom svete sama, ale nemožné, je nedosiahnuteľné.
Zavrtela som slabo chvostom, ked sa prebral vďaka slizkej hviezde a začal ma dobiehať, tesne k brehu, kde som poskočila a skočila stranou. Vvyrovnáš sa mrštným z juhu, alebo dáš šípku do vody? zamyslela som sa a pobavene sa uškrňajúc sledovala jeho výraz "zlostnejBety,ktorejúzemieidezabraťniečo chlpaté."
Rieka bola na dosah, ja som čakala kým tam poletí a medzitým opatrne zoskackala k vodnmu toku. Jemne som zaryla pazúriky medzi kamienky, prehla chrbát a pila. Zostala som prmeýšľať, či bodyguard má aj štýl na chlípanie vody, u Radnaydena som si nemohla byť istá.

<- Mušličková pláž

Samozrejme, že v našej hre na "sarkazmus roka" aj pokračoval, vystrúhal nemotornú poklonu popri cúvaní, na čo sa skoro potkol a ja som tichučko vyprskla. Veľké a nemotorné, áno sedí.
Radnayden viedol o kúštik predo mnou, čo by mi dodalo pocit samoľúbosti, že mám vlastného ochrancu, keby patrím k namysleným princeznám, na ktoré som sa však len hrala. Vedela som klamať aj byť falošná kožuchom i hlasom ako taká líška, no pri trojfarebnom nebolo dôvodu. Cítila som sa príjemne, slnko mi sušilo pomaličky srsť, ktorá bola konečne čistá, možno maximálne chvost s prímesov čiernohnedej srsti od spoločníka.
Pri výkriku ''ženská' som sa strhla a nevinne zaklipkala očami. "Myslela som, že silný vlk zo severu dokáže ustrážiť drobunké, rebraté stvorenie," zašepkala som žalostne a následne však vyprskla hlučným smiechom, ktorý sa teda k ženskosti veru ani len nepribližoval. A veru ten trojfarebný gangster- ako sa nazval - začal rozprávať o ich spôsobe života. Skákanie zo skál sa mi pozdávalo, pretože vždy som mohla dopadnúť na iného vlka a mať stále pekný kožúšok, ako nový vypraný v perwolle, ale zmienka o medveďoch mnou zas otriasla. Po mojej tvári prebehol tieň a na sekundu som obnažila chrup, no napokon sa strhano a najmä silene pousmiala. "Ak chceš zachrániť medvediu populáciu vo vašom lese, drž Jennu priviazanú hore na skalách, pretože stretnúť toho zvera..." nedopovedala som no môj úsmev sa zmenil na krutý a v zlatých zrakoch bola pomstychtivá túžba. "Medvedica mi veľmi ublížila. Vzala mi pud sebazáchovy a priateľa, rozdrvila mu v čeľustiach lebku - vieš," dodala som, ako keby mimochodom a nepríjemne sa krátko zasmiala. A Neon vyzerá ako medveď, pri predstave, že on má na kožuchu krv neviem či plaakť alebo sa smiať, čo myslíš ty?" otázala som sa napokon a napokon si obnovila celkom dobrú náladu a započúvala sa do informácií o jeho úkryte, čo mi prišlo fascinujúce, že vlky žijú ako akési kamzíky na skale. Ako z nej ale lezú dolu?
A poznámka o tom, že Alfa Fjärilskej smečky ma nebude chcieť... to bolo nepodstatné. On ma bude chcieť, ak nechce byť špinavý aj on, uškrnula som sa v duchu a mimovoľne zakývala chvostom.
Zosilnel šum rieky, až som naradovane natiahla krk. Popri ceste som si všimla na vzďalujúcom s apovrchu pláží aj akési hviezdice a jednu som z roztopaše šmarila po vlkovi. "Postreh, severan!"

-> Rieka Mahtae

Trojfarebný mi aj síce čosi trepal o územiach, na čo som len prikývla halvou a zároveň sa otriasla, pretože sme tu na pláži strávili zrejme noc, nebo jasné, avšak stačilo zopár mrakov a kožuchy kompletne premočené... A ako padla poznámka o mojom fyzickom stave, dovolil si do mňa rýpnuť na čo som sa len zazubila pri letmom pohľade na môj bok. Mokrá srsť mi tie kosti obopínala ešte tesnejšie. Krátko som sa zachechtala, otriasla a vualá - push up efekt zakryl všetko. "Až ti ten takzvaný obor s trčiacimi rebrami uštedrí facku, potom čosi zažiješ," zaškerila som sa kyslo a poklusávala po pobreží.
Následne som sa dozvedela opätovne správny názov jeho domova. Erynijský, Erinijský, Erinský...nie... Eriniský, nie Erinijský...stačí! Začala som si ten názov prehrávať v hlave na zapamätanie, avšak prehnala som to do tej miery, že v konečnom štádiu som to zase domotala a zahanbene radšej neodpovedala. Popri tom mi neušiel ani sarkazmus, ktorý veselo využíval a bral mi slová z úst skôr, ako som ich mohla ja vysloviť. Napríklad sa prehlásil za môjho bodyguarda severského, avšak len pre ich územie a dostala som návrh, či sa nechcem ísť do Erini-lesa pozrieť. "Princeznej sa nepýtaj bodyguard! Veď ma!" vyštekla som na oko panovačne a povýšenecky zdvihla hlavu, pričom som prispôsobila aj klus a chvíľku som dokázala nosiť sa ako temperamentný arab na výslní. Avšak v duchu som sa potešila, že neutrálny až negatívny vzťah z mojej strany voči nemu sa zlepšil a prekvapilo ma, že ten vlk pri mne vydržal. Predsa len sú vlci rôzni...
Pomyslela som na vodu, pridala do tempa a švacla mu zmoknutým chvostom po krku. "Na bodyguarda značne zaostávaš, bárs aj tá klepetová vec by bola mrštnejšia!" zafrflala som a zhodnotila jeho pomalé tempo dosť zle, môj výraz bol asi kyselší a otrasenia sa hodný viac ako zaváraná uhorka. Pobavene som švihla hlavou a tu spod mojich labiek odletoval piesok, kým mne sa sušila srsť vo vetre a ja som mierila severne v náruč pitnému zdroju, bez záhadných potvor. Len čo som sa stihla čudovať, že som vo vzduchu cítila pach dvoch vlkov, ktorí sa tu stále objavovali a mizli. To už je asi aj vlčí stalker...

-> Prímorské pláne