Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Pokojne som ležala, len čo občas zastrihala ušami, kým ma nevyrušila zmena. Jeho dych sa mierne zrýchlil nevysvetliteľnou príčinou a po chvíli sa zrejme prebral. Ja som len pootvorila jedno oko, aby som si to overila a podriemkávala ďalej. Bola som radšej ticho ako sa dotieravo pýtať, čo sa mu stalo, prípadne snívalo, že sa tak sprudka zobudil. Nočné mory? hádala som v duchu a mrzuto zaznamenala, že stále prší, hoci už možno nastal úsvit.
Počula som Radnaydenovo zívnutie, len čo som zdvihla hlavu a ležérne sa prevalila na kožušinu vedľa neho, aby som naňho aspoň videla, akú má náladu. Jeho pohľad smeroval k východu, zrejme hodnotil stav a napokon si čosi zašomral pod nos, z čoho som pochopila len, že možno bude pršať ešte viac. "Už to tak vyzerá," zívla som s mrzutou odpoveďou, kedže to počasie rozhodne nepatrilo k môjmu obľúbenému.
Jeho nápad k návratu, ktorý môj mozog preložil do vnímateľnej reči bol rozumný, hoci sa mi skutočne von nechcelo - a ešte aby áno ,keď spíte v suchu, teple a máte k dispozícií vankúš v podobe vlka, ku ktorému prechovávate také sympatie, ako ja k Radnymu. Opäť som sa mimovoľne usmiala a ďubla doňho nosom. "Keby nenatrafíme po ceste na niečo poriadne, možno zadrhnem aspoň veveričku...?" uškrnula som sa a na koniec vety položila otáznik. Mimo témy predošlej noci a dňa, ma na druhú stranu zaujímali ich lovné možnosti v tom Erynijskom lese. Bude asi lepšie hodiť niečo pod zub pred spätnou cestou na juh, ktovie či u Neona žije aj čosi lepšie ako lasičky, ktoré sú viac kosť a koža. Neon im zrejme berie žrádlo, usúdila som v duchu a priateľsky zamávala chvostom utierajúc zrejme zo zeme storočný prach. Popri tom som natiahla predné labky pred seba a pukla si chrbát, snažiac sa zbaviť stuhnutých svalov zapríčinených veľmi pohodlným a dlhým spánkom. Môj pohľad - mierne rozospatý - však stále bol v uhle jeho zlatých očí.

Ešte predtým, než ma nadobro pohltila tma som letmo vnímala kamarátove slová. V duchu som mala škodoradostný úsmev, pretože som vlka pomerne ľahko dokázala paralyzovať a ešte ho aj zložiť k zemi - toho ochrancu, namakanca a kade čo iné. Ba dokonca som bdela ešte istý čas po tom, ako mi zaželal dobrú noc a načúvala šumu vody. Od vonkajšieho svetu nás delila clona vody, ktorou bol vlastne samotný vodopád takže som sa uvoľnila, ale to vlastne aj tým, že sa mi neotočil chrbtom, ale nechal ma spať. Navyše, o rímsy začala voda bubnovať v novom rytme a ja som si uveodmila, že sa spustil dážď. Zvuk bol natoľko upokojujúci, že zahnal všetky moje zmätené myšlienky a ja som mohla pokojne odísť do ríše snov.

Sny sa miesili v podobe zmesi všetkých udalostí za posledné dni, iba sa k tomu pridal obraz reálnych vĺčat. Desila som sa toho, veď moja matka nebola schopná ochrániť potomkov pred nebezpečenstvom v podobe dvojnohýh.
Hoci sa mi spalo výborne, náhle som zostala znepokojená a prudko otvorila zlaté oči do tmy. Nič extra sa nedialo. Stále bola noc, zrejme veľmi skoré ráno, vonku pravdepodobne stále pršalo. Uvedomila som si Radnaydenov pach a jeho prítomnosť pod mojou hlavou a započúvajúc sa do jeho spokojného odfukovania som upokojila ten vnútorný chaos. Je ešte priskoro, mala by si spať. Podvedomie mi radilo, no moja ostražitosť už pracovala skoro na plné obrátky a nedovolila mi zažmúriť oka. Cítila som, že vonku stále sú tí vlci a necítila som sa bezpečne.
Už len na obyčajné zahúkanie sovy som sa strhla a prudko dvihla hlavu s nastraženými ušami. Nočný dravý vták však čoskoro opustil rímsu tvoriacu strop jaskyne kdesi zvonku a ja som so zafunením sklonila pohľad od východu zo skrýše. Zadumane som sa zahľadela na spiaceho vlka. V spánku vyzerá každý tak neškodne? A on vlastne aj celkom milo, pomyslela som si a mimovoľne sa usmiala. Napokon som jemne opäť zaborila ňufák do Rradnayovej srsti a zavrela oči. Nedokázala som však zaspať. Posledné dni som bola skôr unavená psychicky, skôr ako by mala makať moja kondička, preto som bola pomerne čulá. A teraz robíš bodyguarda ty, vlkovi o sto percent mohutnejšiemu i silnejšiemu, ktorý pôsobí v spánku tak neškodne, zasmiala som sa v mysli a spokojne počúvala ako kamarátov dych, tak aj kvapky dopadajúce na rímsu kdesi vonku.

Buď bol vlk tak nevšímavý, alebo som už nevedela, ako si vysvetliť jeho náhlu zmenu k vĺčatám a mojim sympatiám k nim. Pochybovačne som naňho pozrela a napokon zavrtela hlavou. Zrejme nemalo význam odkladať to, hoci som mu už raz riekla, ako to celé je. "Už som vravela. Sú malé, kvília, nič sa im nepáči keď trochu podrastú. Premýšľaš snáď o...?" dpovedala som a skúmavo naklonila hlavu na stranu.
V jeho postoji som nerozumela niektorým náladám, no teraz skôr tej náhlej zmene otázky. Potom sa odvrátil a škrtol niečo o výrobe tých malých chlpatých gulí, na čo som zmeravela. A máš na to vek? pýtala som sa samej v seba v duchu, ale neznervóznela som ako predtým, len sa slabo uškrnula. "Také silné materské pudy zas nemám," skonštatovala som krotkým hlasom stále sa škeriac. Niečo navrhol, nevnímajúc poriadne čo som bezducho kývla a sledovala jeho hlboký pohľad.
Už len kvôli tomuto všetkému a hre, ktorá hraničila s druhými záležitosťami som bola rada, že toto špeciálne miesto bolo aj špeciálne skryté. Najmä, ak sa vonku mohol flákať kadejaký vlk.
Radnaydenovi už nežiarili toľko oči, ba proti predošlým minútam sa zdal už celkom pokojný, nakoľko mi i pomerne storho odvetil, avšak zase zmena. A vraj ja som náladová, skonštatovala som sucho v duchu a sledovala tie jeho Beťácke svaly, ktoré sa ku mne priblížili a ako sa postavil zase do mierne hravého postoja. Úsmev som mu slabo opätovala a tiež sa prikrčila, hoci iba o kúsok. Následne som sa pohla a otrela sa mu o bok. Stačilo ho len trochu domotať... Chvostom som mu prešla jemne po tvári a zastavila mu pri boku. "Takže si to nevzdal a zrejme ani tvoje hormóny," uchechtla som sa a skočila priamo naňho, povaliac ho silou nečakaného útoku a svojou váhou. Prigúľali sme sa priamo k tej jelenej dávnejšie spomínanej kožušine a zasa zostal ležať on podo mnou, no ja som si len priľahla a položiac si hlavu na jeho krk zašepkala pár slov. Zvečerilo sa a do jaskyne opätovne presvital svit mesiaca. "Dobrú noc vĺčik, prehral si... tentokrát." Ešte som krátko zívla, lebo toho bolo na mňa priveľa, nechala si položenú hlavu v tej trojfarebnej huňatej srsti, ktorá ma príjemne šteklila na tvári a konečne zavrela zlaté oči snažiac sa ponoriť do spánku. Chvíľu som však ešte zostala bdieť, keby náhodou niečo Radnyho napadlo.

Po chvíli som síce nepochopila, kde sa vzalo prekvapenie z jeho strany, nakoľko na celom tomto dni nebolo nič prekvapivé - to by skôr bolo, keby náhle priberiem - avšak neriešila som to teda, len čo som zatrepala hlavou a žmurkla. A trochu dosť ma zamrzelo, že ignoroval odpoveď na predtým jeho nevyslovenú myšlienku. Ale čo by som ja mala vedieť, keď neviem ovládať takú mágiu a v podstate ani svoju vrodenú. On bol možno prekvapený, ja som zostala mrzutejšia, ale iba navonok a to len možno minútu a pár sekúnd k tomu.
Zažmurkala som opätovne, keď ten trojfarebný vedec a zrejme i genetik ...ktorého hradby dobývajú hormóny... prišiel na svetlo s úvahou dňa, až som sa musela uchechtnúť, čím zmilzla aj moja mrzutosť. Ucítila som štuchanec do brucha. "Ak nebude výsledok štrbatý," uškrnula som sa prikrčiac sa nad neho a v očiach mi pobavene iskrilo... no možno i inak.
Potom ma vlk zaskočil s odpoveďou na môj protest a ja som zaváhala. Prvý krát zlyhalo moje herecké umenie. Jedine pri Radnaydenovi, na čo som mala trochu nervy, ale na druhú stranu... "A nepomôžem rýchlejšie ja tebe?" zasmiala som sa s istou dávkou nervozity, ktorá u mňa bola veľmi neobvyklá. Akosi to možno vyvolalo i to vyhlásenie o príležitosti a špeciálnom... počkať, veď toto je špeciálne miesto? Zmätene som sebou trhla prekvapená náhlou zmenou v podobe náruživého Radnaydena.
Celé sa to zvrtlo, a zrazu bol on v nadvláde. Dostal sa spod mojich labiek týčiac sa svojou výškou najsexy Beta vlka na svete //:D :D žížaly!// a približujúc sa. Opatrne som cúvla, naježila sa, no na tvári stále sarkastický úškľabok. Ale čo, ono sa nám postavil, pomyslela som si pri pohľade na zadnú časť trojfarebného, akože sa vliekol a nejako extra neponáhľal. Ba kým sa spod mojich labiek vymani la učinil tak ťažký pohyb ako "vstyk", to už sa zdal akýsi spomalený. Povzdychla som si a krátko zavrtela hlavou k tomu jeho pohľadu plného...čoho vlastne?

Labky zaborené v srsti inokedy však uškŕňajúc sa od ucha k uchu, no medzi zlatými očami som miesto toho mala vrásku spôsobenú náhlym rozhorčením, na čo som nepatrne pritlačila i pazúry. Napadlo mi zatiaľ načať aj navyše novú tému, nakoľko som čo to tušila o jeho zvedavosti. "Vĺčatá sú naivné, malé, málo chlpaté, uslintané, divno zubaté, potom štrbaté - aby matku aj šlak od strachu trafil - a treba sa možno aj obávať farebnej kombinácie," dokončila som svedomito prizerajúc na Radnaydenov strakatý kožuch, pričom som s akrátko musela zamyslieť, čo to za zmesku jazveca, vlka a blata on asi je. Zrejme vedecké laboratórium Smrkáč vyvinulo nový druh páchnuci nadmernými hormónmi neutíchajúcej žiadostivosti, skonštatovala som a keby niet miernej podráždenosti voči nemu, aj by som sa zasmiala. Moje filozofie som považovala za celkom presné, v kamarátovom prípade.
Radnayden sa však stále usmieval, z čoho som usúdila, že zrejme mágiu myšlienok nemá a zaprel sa labkami mne o brucho, na čo som nasledovala ja s tým prekvapeným "Huh?" a lapaním dychu. "Kam dávaš tie labky?!" zajačala som skoro s ostražitými očami a mala sto chutí jemu nejakou tou zadnou labou kamsi vraziť. Ak mu ide o rozpučenie mojej ženskosti a orgánov, ide na to zrejme dobrou cestou, frflala som v duchu a zakrútila očami.
Zároveň začal rýpať s úsmevom v tvári a ja som sa naježila, no zamračená tvár mi zmizla a zmenila sa na chladnú, odrazu moje oči vyjadrovali submisívnosť. Pridala som sa k hre s uštipačným úškrnom. "Niekto to prehnal s dennou aktivitou hormónov pozerám?" ozvala som sa a akonáhle povolil tlak na mojom bruchu, ťapla som labou po tom jeho.
V duchu sa mi ozval malý náznak alarmu, keď vyskúšal rýpnuť znovu. "Hmpff," zafunela som a naklonila sa k jeho hlave. "Ale holý nemusí byť len život, že? Inak máš aj nejaký poklad? Keď už sme na špeciálnom mieste?" zavrnela som mu do ucha a hravo mu po ňom cvakla zubami, na čo som sa odtiahla a s úškrnom nehorázne nekonečným skúmala jeho postoj.

Komu sa nepáči,tam sú dvere. Alebo nech nakreslí lepsí obrázok, spravi iny system... Mudrlanti založte si svoj web. Ak viete len napisat kritiku a pritom miesto pusania prispevkov skopirujete text spoluhraca, nedivte sa.
Cernun, i like it. Niektorí si mozno vstupia do svedomia.

Temer okamžite mi stiahlo žalúdok pri pomyslení na mäso a nie rybinu. No nevedela som si ani len nájsť dôvod, prečo mu vynadať - koniec koncov, načala som tému ja. Opätovala som mu gesto úškrnom a pre zatiaľ sa radšej odtiahla od spomínanej kože zvieraťa, ktorá vo mne vzbudzovala pochybovačné a mierne vyplašené pocity. Vĺčatá nie sú nič pre mňa, bastardi malí, uvažovala som v duchu.
Zastrihala som ušami, spozorovala pohyb. Vstal až z neho začali zas padať kvapky vody a dal mi ranu medzi rebrá. Naprázdno som zalapala po dychu. Ty! Ako sa opovažuješ... chrlila som v duchu všetky urážky spolu s mojim na vonok viditeľným šokovaným výrazom. Vedela som síce, že má pravdu, ale tú som si ja odmietala pripustiť a podľa toho, že sa škeril ako slnko na poludnie bol jeho zámer priam očividný.
Akoby sa mu ani nechumelilo v tej drzej držke, dodal že si to cení, vyceril zuby a s priskočením ku mne do mňa štuchol. V omámení som sa mierne zapotácala, len čo s ami podlomili zľahka nohy, z hrdla sa mi vydralo vrčanie - asi medzi priateľským a silno citovo dotknutým - a skočila som mu prednými labami po krku, aby som mu aspoň tú hlavu prigniavila ku chladnej dlážke. Možno snažiac sa mu natĺcť do lebky, že moje omyly a neškodné omylom vyslovené prejavy priateľstva si má nechať pre seba. "Možno, ale nároky na ubližovanie tvojej osobe som si práve vzala," vyprskla som a cvakla naprázdno zubami tesne pri jeho ňufáku, čo bolo citlivé miesto a v prípade poranenia dosť bolestivé. Prednými labkami som mu stála na krku a nenápadne slabo kývla chvostom, len pre upozornenie, že je to stále akože hra.
Labka, ktorá mi vtedy pri šmyku začala krvácať sa zrejme za pol dňa nevedela dať dokopy, takže som Radnaydenovi aj trochu ušpinila tú bielu časť od vlastnej krvi, čo mňa však vonkoncom nezaujímalo. Ale celé to bolo jednoducho... ponižujúce?

// mobil fakt kazí kvalitu a klame o kvantite. :D

AJ keby mi nepotvrdil domnienku, v jaskynke bolo oproti okolnému vonkajšiemu svetu skutočne príjemne. Ešte raz som sa zhlboka nadýchla, overila si, že vonku nepobehuje kde kto a napokon sa začala prechádzať. Občas som ňufákom prešla po hladkej kamennej stene. Všetko tu vo mne budilo zvláštne pocity.
Pri tej mojej malej obchôdzke som sa ironicky zasmiala pri.jeho akože uistení, že výlety spojené s vodou sa už konať nebudú."Stav sa o dva zajace, že aj keby náhodou tak rieka nás ešte uvidí," vyhlasila som so zavrtením chvostom. No hoci mi voda prekážala, cítila som sa zrovna odhodlana čeliť čomukoľvek či už z Radnaydenovej strany alebo vonku.
Mladý vlk sa pustil do reči. Ako vĺča bol zrejme zvedavý a objavil toto čarovné miesto, kým mu pestúnka neprezradila jeho minulosť. Mierne som sa ošila pri pohľade na jeleniu kožu, pri ktorej som práve stála, ale potom mi došlo, že tak stará nemôže byť. Pritom kamarátovi som tipovala do piatich rokov života, čo sa veku týka.
Nerozumela som, prečo sa odvrátil. Opatrne som sa k nemu priblížila a hlavou mu drcla o krk. "Toto miesto aj zostane tajné, lebo je špeciálne ako dvaja najsexy vlčí chytači pstruhov na svete." riekla som odhodlane s letmým úsmevom. Na to som sa prikrčila a zavrtela chvostom. "Ale trošku života kým sme mladí," uškrnula.som sa a v očiach mi plávala výzva.

Pomaly som si vydýchla, počkala, kým sa mi zas spomalí tep a so znechuteným výrazom do pľúc nabrala dusný vzduch, ktorý bol jednoducho nedýchateľný. "Keď prejdeme tú vodnú clonu, bude tam lepší vzduch?" zauvažovala som nahlas a krokom sa náhlila za ním, no pazúrmi vyrývala do skaly dobre že nie brázdy hlboké ako čerstvo zorané pole. Istota je predsa istota však?
Po došuchtaní sa k vodopádu, kde mi uši doslova ohlušovala tá voda mi trojfarebný naznačoval, kde je tá trhlina vo vode, za ktorou s anachádza ono veľmi extra špeciálne miesto Samá žížala!, takže som mierne natočila hlavu tým smerom a s prižmúrenými očami sa prizrela, na čo som nadvihla "obočie" a tvárila s amaimálne pochybovačne. "Hovoril si, že ja sa možno prepchám. Ty s tým bodyguard kožuchom prerazíš vodu akože?" začala som postupne zvyšujúc hlas, čo som si v tej chvíli ani neuvedomila. "A čo ak ťa stiahne vodopád so sebou!" štekla som s mierne preskočeným hlasom. Lapajúc po hranici chápateľného a prirodzeného som si všimla už len mihnúci s amokrý chvost, ktorý s apredral akože dnu, alebo kam to viedlo. Nadýchla som sa teda aj ja, pevne zavrela oči a urobila menší skok cez trhlinu cítiac na jednom boku studenú skalu a na druhom vodu, ktorá sa ma snažila rpetlačiť dole. Vody už aj stačilo! vrčiac v duchu som s aprekotúľala zrazu po suchej ploche a pristála možno až príliš vlčacím štýlom na zadku, pričom zo mňa kvapkala voda ako z nejakého storočného kvapľu v jaskyniach. Moja tvár v tom momente prekvapenia pôsobila na moje Jenna-pomery až príliš nevinne a krotko, eše som sa aj hlúpo usmiala, pretože sme to prekonali.Obzrela som sa za seba a moje oci hypnotizpvalo svetlo z mesiaca. Bola jasna noc a keby ste vykukli, zbadali by ste oblohu posiatu hviezdami. Tak.nadherne... a az prilis romanticke. Po uvedomeni si.faktu, ze sme zavreti v opustenej malebnej jaskynke, sami dvaja, pocasoe krasne, maly priestor... len som.naprazdno preglgla a jemne sa pozrela na Radnaydena. Cele.to.bolo smiesne, ved ta.jemnost bol velky zmatok. Za tym som si v duchu stala a pokladala to za pravdu.
Radny však ziaril. Jeho zlate ocka po mne jastrili nedockavostou. Pomaly som sa usmiala, obisla male jazkerko a zastala po jehoboku. Zdielala som.jeho nadsenie, stastne sa nanho divala a vrtela chvosfom. "Máš pravdu, špeciálne," vydýchla som obdivne a krok sa posunula skúmajúc vnútro jaskyne. Len bude tažšie určiť, kedy bude ráno, vpdná clona vodopádu sa mi javila stále rovnaká. "čo je to za miesto?" spýtala som sa napokon už vážnym hlasom a periférne kamaráta sledovala.

// v noci už nepíšem veď toto je.hnus.
:D

Najprv obavy, potom možno i strach a napokon pri pohľade na vlka, ktorý postrehol moju dočasnú nemotornosť ...ja nie som nemehlo... prišli na radu nadávky. Nechcela som však po Radnym nič, ani aby mi pomáhal, nakoľko sa mi na chvíľku podarilo vydriapať sa do dvoch tretín tela hore, ale aby satan preklial vodu, že sa mi srsť po mokrom šmýkala. Aspoň vieš, že tvoje malé nemehlovské schopnosti s aaktivujú pri styku s riekou, poznamenalo štipľavo moje podvedomie, kým som stačila zahnať myšlienky.
Ppočula som kamarátove slová a zagúľala na to očami. "Horšie sa už nič nestane," štekla som po ňom, no zostala som sa držať napínajúc svaly. Sledovala som ho s podozrievavým pohľadom - nie že by som mu nemohla veriť, ale...
...a bolo to. Za kožuch ma prevalil cez seba a dostal tak hore. Opýtal sa ma ako som na tom a podotkol, ž emi krváca laba, avšak vdaka nemu mi odtiaľ tzmizol všetok bordel. "Som, budem opatrnejšia. Ďakujem Radny," zamzmlala som napokon podriadene a vďačne mu prešla ňufákom po mokrej srsti.
A mohli sme pokračovať, či vlastne prepchať sa cez ten nejaký tajný vchod, ktorý vlk zmienil. Jeho predošlú poznámku som odignorovala a kývla mu hlavou, stavajúc sa na nohy. ///autobuuuuus!!!

　Pri tom nie práve šťastnom poslednom skoku.som stihla zaznamenať ešte jeho hlas, avšak ťažko posúdiť, k čomu konkrétne smeroval. Na. mojom boku ma však čochvíľa na to pošteklila Radnyho srsť a strihla som uchom pri jeho vydýchnutí. Ľahko som si potom dala dva a dva dokopy, no mohol mať strach, že by má musel loviť z tej vody, keby padnem priamo v náruč prerii. Každopádne akonáhle dvomi skokmi vyskočil na skalnatu terasu či skôr výbežok pod vodopádom, na tvári mi hral potmehudsky úsmev. V ten okamih som bola jednoducho šťastná, hoci mať kamaráta nemuselo byť raritou.
　Pri mojom pripravení sa na odraz prisiel zas môj povzdych a čoskoro som bola hore. Na vlka som sa škerila ako decko pod stromčekom na štedrý deň, pretože nič vážne sa nestalo. No zakrikla som to. Akonáhle som sa obzrela na slušnú výšku pod sebou, zatocila sa mi hlava. Ani nie z tej vysky toľko, ako z moci vodného živlu pod nami. Nechutné predstaviť si, ako sa nabodnete na skaly......
Počula som svoj prekvapený hlas, preskocena oktava a ja zavesená na rimse nad riekou. Zamyslela som sa zrejme až príliš a neuvedomila si blízkeho okraju. Navyše som si nepríjemne udrela nufak, ale to bolo proti zadným nohám vo vzduchu nič. Zaťala som zuby a snažila sa driapať hore, len nech nie som odkázaná na pomoc, akurát čo som sa sklzla späť a z hrdla sa mi vydralo slabé zakňučanie. V ten moment som netušila či je horšie utopit sa, alebo dopadnúť na skaly. Rebrá mi akosi nechranil tuk.., bolelo by možno oboje.

Také malé faux pas. Ale to sa môže stať každému, keď vás niečo hypnotizuje trojarebným chvostom, však? Pomýlila som si totižto nešikovne smer, ktorým sme šli a následne som to dala odpoveďou za vinu nadmerným horúčavám, oproti posledným dňom.
Upútal ma jeho pohľad, ktorý som si jednoducho nevedela zaradiť do slovníka významov. Jeho otázka bola ešte viac mätúca, takže som sa tvárila dosť pochybovačne, či mu ten šum vody nelezie trošku na mozog. „Samozrejme. Si svalnatý, pekný, huňatý severský ochranca Erynijskej smečky,“ zasmiala som sa, pretože som si jeho náladu vyložila zrejme tak, že sa na mňa za tie svaly urazil, takto sa aspoň mohol cítiť lepšie. Prirodzene k odpovedi som vložila dávku sarkazmu, no len v zdravej neškodnej miere, keby som taká presladená, bola by som zrejme niekto iný. Odrazu však vlk začal zoskakovať po tých nepríjemne vyzerajúcich skalách, do ktorých špliechala neúprosne voda a začal ma lákať, aby som už konečne išla. Kvôli mojej nepotrebnosti sa namáhal úsek zjednodušiť, na čo som sa nevedomky pousmiala. Avšak i keď voda nie je priateľka, nebojím sa čeliť adrenalínu, uškrnula som sa v duchu a s nasledujúcim nádychom pomaly zoskakovala za ním. Po ním danej kôre na horšiu časť som prešla ľahko, len čo sa mi podvrtla noha pri poslednej skale pred ním. Zaškrípali o ňu moje pazúry a s miernym zanadávaním som stála zrazu vedľa neho. Brucho som mala kompletne ošpliechané vodou, ktorá však pri takomto horúcom počasí príjemne chladila. Povzbudivo som doňho drcla ňufákom, nech pokračuje.

Zzase počasie, jeseň, šum vody, vietor - ktorý vlastne ani nebol a slnko odrážajúce sa od vody v podobe miliardy odleskov. Vlastne keď som sa tak zahľadela a hladinu, teraz by ani pán všetkej špiny nebol schopný nájsť tam rybu, ktorá hravo konkurovala v lesklosti aj tomu slnku a jeho lúčom. Pred očami sa mi mohla čierna srsť na jeho chvoste, tak som ted apridala do kroku. Beztak som si hneď nevedela vysvetliť dôvod jeho náhleho zrýchlenia, keˇuž mu ani tá chrbtica sťa storočná babka tancujúca breakdance nepraskala. Potom som započula akúsi prednášku o svaloch, takže som obdivne zavzdychala, čo však bolo tak falošné, ako keby niekomu rozprávate, ako vám zlatá rybka splnila tri želania. "To je pekné, ale prečo sme obehli skoro celý les, aby sme sa zas vrtili juhovýchodne?" opýtala som sa a zagúľala očami. Ostatok z jeho strany nebol podstatný, ved som bola zvedavá na to miesto a radšej som teda už prestala vyzvedať. Ešte by povedal niečo, čo by nechcel.
Stratil sa mi na okamih z dohľadu, pretože som dostala odpoveď, že ma pozná, na čo sa mi zakolísal krok a zostala som premýšľať. Lenže nepoznám ani samu seba, vieš? odvetila som mu v duchu a prekvapene zažmurkala, keď sa mi stratil ten strapatý chvost z dohľadu, na čo som natiahla a podsádzala potom akurát zadné nohy pri brzdení dolu z kopčeka, čo vlastne bolo vyústenie z lesa k epicentru šumu, čo boli mohutné vodopády. Ušlo mi obdivné písknutie a spýtavo som kývla Radnymu, aby prešiel prvý. Neverila som skôr šmykľavým skalám, ako tej vode. "Nebola som hold v minulom živote bobor," riekla som, no na zmierenie sa zatvárila krotko a podriadene sklonila hlavu.Budem hrať tvoju hru, že si svalnatá Beta, druhý pán lesa a ja cudzinec s výškou ledva väčšou od padnutého listu na zemi.

Zahodila som popri ceste všetky myšlienky na ostatných, na kamarátovu chladnú a neprístupnú sestru, na novú členku – tú nevýraznú, či na jeho otca a jeho záľubu mierne rýpať. Aspoň vieme, po kom to synáčik má, uchechtla som sa a pozorovala Radnaydena, ako si naťahuje laby a chrbticu, keďže si moje zlaté zraky veľmi poľahky všimli náhlu zmenu v tempe, no ja som ho udržiavala rovnomerné. Na precvičovanie si stuhnutých údov mi poslúžili akési hustšie kríky, cez ktoré som prekvapivo celkom elegantne skočila, no pri doskoku zaškrípala zubami. Ihličie schované pod trávou zrejme nechcelo môjmu ja dopriať trošku radosti.
"Súťaž som prehrala, ale iste nie je ten druhý najsexy postrachom blata," dodala som skrývajúc letmý úsmev. Mierne som sa odklonila od pôvodnejtrasy a priblížila sa za vlka, tak aby som bola o hlavu pozadu, len nech stíham aj sledovať cestu, ako sme sa tak hnali územím, pričom slnko nám neúprosne pražilo na chrbát. Avšak to som si ja s víťazoslávnym úškrnom užívala. "Aký je to pocit mať hrubý kožuch a opekať sa severan?" ostro som sa zasmiala a hrdo zdvihla hlavu. V slnečných lúčoch sa mi pekne leskol hnedý kožuch s nádychom do hrdzavej. Krátka srsť mi obopínala štíhly trup, ktorý s apomaličky dával dokopy a u mňa tak nehrozilo, že by som sa varila vo vlastnej šťave, či mala rozostrapatený huňatý kožuch, ako tuto priateľ. Slnko! tľoskla som nevedomky jazykom a s výrazom alá 'tak ty sa uvar' som bežala spokojne ďalej. Veď onedlho trojfarebný aj podotkol, že teraz by tá ľadová voda nebola na škodu, na čo som sa zatvárila dosť skepticky. "Oheň s vodou nejdú dokopy," poznamenala som ako dodatok a zastrihala uškami, pretože sa rozhovoril konečne o onom spomínanom špeciálnom mieste, ktoré malo evidentne pre vlčka veľký význam. Alebo to bola jeho tajná skrýš, odkiaľ rozkazoval blatu, napadlo mi.
Avšak nedozvedela som sa nič iné, než kritiku na vlčice, ktoré on ako vlk zjavne nechápal. Pyšne som odfrkla a odvrátila od neho zrak, nechcela som, aby ma moje oči zradili, keby som sa neovládla, hoci klamárka som bola niekedy úchvatná - no ako som zistila za posledných pár dní, voči Radnymu, ako som počula Atraya syna nazývať, no mne osobne bolo blbé používať prezývky, nakoľko ja sama som skomoleniny mena nemala v obľube. Ešte že som mala tak chápavé sestry, ktoré to robili schválne... "Možno ma treba len spoznať, vieš?" zamrmlala som tíško, snažiac sa, aby to nepočul, ale nakoľko sme boli dosť blízko od seba...vlkvie.
Následne mi predtsavil hory, ktoré sa s hranicami jeho lesa približovali a neušla mi ani jeho poznámka, či na juhu také čosi existuje. Nevrlo som vyštekla, zdvihla hlavu a nakoniec hrdým hlasom prehlásila: "Cez Južné hory by si sa sám nedostal a určite nie z údolia pri Temnom lese!" Sama som to údolie prešla storáz, čo som blúdila a pospávala na kdejakom pochybne vyzerajúcom kmeni starého stromu, kým som sa dostala do toho prekliateho lesa.
Vyrušil ma výrazný šum vody, na čo som pohľadom stuhla. ďalšia voda. Na jeho otázku som neodpovedala, len sa zamračila a spomalila. Váhanie na mne bolo očividné.

-> Vodopády Mahtae

"Vraj na starosť," odfrkla som si jedovato a zagánila na vlka pohľadom. Nepripadala som si až tak na obtiaž, sebestačná som bola predsa dosť. "Aby som ti náhodne nezhorel chvost," usmiala som sa dopovedajúc túto vecnú informáciu uštipačným hlasom a chvíľu som viac vnímala realitu. Slnko sa medzitým vyšplhalo kdesi ešte vyššie, pričom po oblakoch ani stopy. Už teraz bolo teplo, čo bola proti noci veľká zmena, takže mi aspoň to počasie vyčarovalo úsmev na tvári, keď už trojfarebný mohol rýpať a ja som nemala po labke pstruha.
Jeho odpoveď prišla náhle, na čo som zdvihla pohľad a zmätene sa naňho zadívala. "Nič nie je špeciálne, ak to nie je špeciálnejšie ako Neonov kožuch," odvetila som s o slabým úškrnom a mierne vycerila zuby. Avšak keď v ňom narastal zmätok, čo vyvolalo reakciu v podobe cúvnutia v duchu som sa zasmiala. "Menej kúpania v ľadovej rieke, možno nebudeš kašľať ako najstarší vlk na pokraji smrti." Zhodnotila som pobaveným hlasom, trochu sa natiahla, otriasla sa - hoci to zvyškom vody v mojom kožuchu nepomohlo, teda k odstráneniu určite. To sa spraví, ako pozerám, napadlo mi, pretože slnečné lúče som začala pociťovať intenzívnejšie.
Prebrala ma ani nie tak skôr JEHO nejednoznačná otázka, ale ako rýchlo prchol kamsi do lesa. "A mám byť?!" zakričala som za ním, neisto pokrila plecom k ostatným a tiež sa rozbehla po jeho pachu. V očiach som mala iskry a nebola si istá, prečo aj jeho správanie sa tak neurčito mení. Kým som ho dobehla, mala som naoko výraz podriadeného vĺčaťa. Sám si špeciálny, nikto nie je kráľom blata, zafunela som a zľahka pohodila chvostom.

//nič moc, musím utekať na autobus :X