Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Mierne zdeptaná počasím som jedným uchom počúvala Radnaydena, druhým uchom spev vetra vo vzdialených korunách stromov. Nepotrebovala som poučovať, nakoľko som si bola všetkého čo robím plne vedomá. Hoci som na ňom postrehla krátky úsmev, nevydržal. Keby ma musí niesť, tak nepoviem ani pol slova. Ale ja viem bežať po vlastných, zahnala som myšlienky aj jedovatý výraz, ktorý sa mi na istý čas usadil na tvár a horko si vzdychla. "Samozrejme," bola moja sarkastická odpoveď a venovala som mu kyslý úsmev, kým ku mne nepodišiel a neutíšil ma svojou prítomnosťou. Vydýchla som z pľúc nepotrebný zadržiavaný vzduchu a zvesila ramená. Neušiel mi však jeho kritický pohľad, ktorým si ma premeriaval. Nemal ani tak obavu o mňa ako o samotného Neona. "Tak sa utriem o Neona, v jeho srsti sa to stratí," nadhodila som a nechala si zo seba dať dole časť nánosu špiny. Aj tak som ale tušila, že popri behu polovica opadá, možno nie krv ale blato určite.
Aj on podišiel k srne, preukázal svoju mágiu ako dosť užitočnú a zvliekol ju z kože, ktorá zostala čkať pri tej druhej. Už som sa radšej nepozastavovala nad tým, že srna jem ierne nad zemou, no zrejme to bola moc veľká záťaž i na Radnyho. Napokon sme však trojnohú dotiahli k druhej. Mala len výhodu, že bola menšia. Dotkol sa mi ňufáka, na čo som prekvapene zdvihla zrak, čo asi chce. Dal mi návrh na spotrebu toho mäs aaž som s apri pohľade na vyžraté zvery zatvárila skepticky, napokon sa rozosmiala. "Takže ti ani nenapadlo podceniť ma? Myslíš že sa do mňa toľko zmestí?" boli to čisto hypotetické otázky vzhľadom na jeho (aj moje) sklony podpichovať ma kvôli postave. Radnayden sa pustil do jedla od brucha a uvoľnil mi miesto, no medzitým si neodpustil poznámku, že sa mi nepodarí hraťúplne zdravú vlčicu. Mierne mimovoľne som vycerila zuby, na ktorých zostávali ešte zvyšky krvi a odvrátila hlavu dolu k srne. "O pár dní to prejde. Nič viac, len trochu udreté kĺby," povedala som takmer úsečne a pustila sa do jedla z druhej strany srnčieho brucha, kým som neprešla k plecu . Zostala som potichu si vychutnávať pocit, ako mi potrava konečne zapĺňa žalúdok. Po toľkých mesiacoch ako tuláčka bol toto veru luxusný obed...

Ani nie tak tie šialené srny, ktoré si zmysleli ma prevalcovať, ma vydesil trojfarebný, ktorý čosi vykríkol a neveriacky na mňa pozeral, keď som z papule pustila časť druhej koristi. Skúmavo som natočila hlavu a zahľadela sa mu do očí. Zrejme sa hnevá. Ale veď doprajem aj princeznej! Zagúľala som teda drzo očami a skusmo zavrtela chvostom, od ktorého lietali spršky blata, či sa naozaj tak veľmi hnevá. Na jeho otázku som sa krátko zasmiala a zavrtela hlavou. "Nie, ale nedovolím nejakej bylinožravej zveri, aby sa o mňa bezdôvodne potkla a celú ma dotĺkla," precedila som skrz zuby a na krátku sotva postrehnuteľnú chvíľu sa mi očami blisla spokojnosť z pomsty, hoci to možno bolo hlúpe. Nechať sa udupať, alebo sa možno nechať udupať a zdvojnásobiť korisť? V duchu som sa seba kývla a nepripúšťala si bolesti chrbtice a nôh, ktoré sa o pár dní dostavia.
Ešte stále mal v očiach ten zlý nahnevaný pohľad na čo som nečujne vzdychla a pokrčila ramenom. Nevyhovela som mu ani tak, ani tak. Jeho návrh s pomocou som však uvítala s prosebným úsmevom, ktorý som skutočne dokázala venovať asi len jemu a rodine. Pobrala som sa teda o pár skokov dalej ku skuvíňajúcej srne snažiac sa nekrívať na prednú labu, ktorú mi zviera pri úteku omylom prišlaplo. Pritom som sa cítila tak zdravá...
Netrvalo dlho, kým mi zo zubov stekala krv trojnohej, z ktorej zároveň vyhasol život. Keď už som bola domlátená, aspoň to za niečo stálo. "Trojnohá patrí vlkom Erynijskej smečky," prehlásila som pevne rozhodnutá, že tak to bude správne, najmä za to, že som bola ľahkovážna a podarilo sa mi naštvať môjho egoistického bodyguarda.

Zvieratá vytrvalo bežali v nádeji, že ryšavá papuľa s vycerenými zubmi za nimi má slabú výdrž a nezabije ich. V duchu som sa smiala, pretože z jednej stránky to bola skutočne pravda. Ja som si.len užívala slobodu a občas využila obratnosť, zabíjanie som prenechala tomu Beta testosterónu krčiacemu sa za rohom. Stádo bežalo, jedna srna predbehla môj hlavný cieľ, nakoľko jej toľká energia dlho nevydržala. Predviedla skok ponad toho môjho bodyguarda až mi na okamzik stiahlo hrdlo. No on nezaváhal a skočil spomínanej štvanej srne po krku. Začala prýštiť krv, na čo sa mi zaleskli oci a zver pomaly pod labami Radnaydena padla. Natoľko ma omámil ten zásah, že som prestala pozorovať dej.
Srny zbadali druhého vlka a s vyvalenými očami naňho zmenili smer proti mne! Nie aby sa presvedčili, že druhý lovec je preč, radšej sa zase rozutekajú a jedna sa o mňa potkne. Bola som tým tak rozhorčená, že som ignorovala blato či podloatiny od srny, chňapla som jej po nohe, kmásala, trhala šľachy a nechala sa vliecť, kým sa neozval najkrajší zvuk a to praskanie kosti. Zostala som rozvalená s paprčou v papuli v blate a trojnohá zúfalo pajdala k tým stromom, kým nepadla a nevedela vstať.
Zdvihla som sa nevšímajuc si.blato co mi stekalo temer po celom tele a s pomstychtivým úsmevom som docupkala k Radnaydenovi a.pôvodnej koristi. Nohu druhej srny som bezducho pustila a zmyla si.jazykom z nosa krv. "Dosť veľká, ale moji rodičia nemali modrú alfa krv, boli bety. Ja som zostala na gamme s ďalšími tromi vlkmi ako hlavná lovkyňa hnala som sa vždy na.každú akciu,"zasmiala som sa krátko napokon pobavene sledujúc trojnohú v diaľke a jej trápenie, ktoré som sa čochvíľa chystala ukončiť.

Jeho postoj bol mierne váhavý a zrejme i nad niečim premýšľal, no aspoň pre tento moment som kruto zamietla uvažovať nad niečím, čo sa ešte len stane a stále tam bolo to 'možno'. Všetko bolo pre teraz irelevantné a moja myseľ sa sústredila na ten hlúčik bijúcich sŕdc, ktorých som sa beztak v konečnom dôsledku nesmela zmocniť ja s postavením ledva vyrovnaným prírode. "Možno bude lepšie nechať tomu voľný priebeh," zamumlala som rovnako tíško ako on mračiac sa na srny. Vyrušila ma jeho náhla zmena nálady, pretože prekvapene skonštatoval, že celý jeho krátky život lovil iným spôsobom, ktorý bol rozumný ak sa prihliadalo na zdravie číhajúcich vlkov. Stroho som sa zasmiala. "Z vlastnej skúsenosti viem, že choré zviera o to viac bojuje o vlastný život, ako hlúpy mladý jedinec, hoc v plnej sile." Odvetila som s nonšalantným pohodením hlavou, nakoľko to bola pravda, hoci nie veru vždy. Skôr ako osud rozhodne. "Lovec musí mať plány...teda skôr bývalý," dodala som skepticky.
Pomaly sa blížil ten čas... vyslovil moje myšlienky na čo som prikývla a tvár sa mi roztiahla priam do nadšeného výrazu malého vĺčaťa, keby mi v očiach priam nesršala krvilačnosť. Egoisticky povedané - zabijem a som kráľovnou sveta.
Zachytila som vlkov pohľad k úukemu pásu malých stromov, kam som sa prikrčená obrátila a schovala sa v húští krátko psotrehnúc, kde zostal Radnayden. Premeriavala som si srnky skúmavým pohľadom a tíško zanadávala, ked sa zmeni lvietor a zvery postrehli môj pach. Rad radom zdvihli hlavy, hoci prvá vnímavá bola najbližšie ku mne. Počkala som, ako mi inštinkt vravel, úmyselne sa postavila a dupla na akúsi suchú haluz, ktorá vydala proti tichu na pláni hlasný zvuk. Ako som čakala, mojim smerom sa obrátila srna uprostred skupiny, špecifická hŕstkou tmavej srsti na stehne, zrejme po dávnejšom zranení. Tá sa vydala na ústup a spolu s ňou celé stádo, ktorý vyplašilo krátke zavytie z môjho hrdla. Srny sa rozbehli, len zlým smerom. Aby nejaký satan preklial tento terén, sťažovala som si v duchu, keď sa mi šmykla laba a srny nezmenili smer. S povzdychom som sa rozbehla skáčuc im pritom do cesty smerom k lesu, kam mali namierené. šmýkala som sa hodný kus, kým som s vrčaním našla suchší pás od ktorého som sa mohla spätne odraziť. Srny nemali na výber, mierili si to k nášmu pôvodnému stanovisku, kde čakal kdesi snád trojfarebný. Mimovoľne som radostne zvýskla, nechala si vetrom prečesávať srsť a naťahovala laby. Náš cieľ som stále mala na očiach kdesi v popredí, hnala sa pritom zbytočne. Nnaprázdno som cvakla poslednej po nohách a urýchleen sa uhla kopytu mieriacemu na moju hlavu, ktoré mi možno štrajchlo akurát ucho. Kto by povedal, že to má taký pud sebazáchovy?

<- Erynijský les

"Nefandi si toľko ty herec," zasmiala som sa krátko, kým mi počasie nezabránilo k rozsiahlejšiemu prejavu. S príchodom úsvitu som prestala žmúriť oči a dokonca aj ten nepríčetný vietor mierne ustal. Po slnku však ani stopy. Možno na juhu, pomyslela som si mierne skleslá na duchu a premýšľala, aká je to priam irónia, že sme takto s trojfarebným vedľa mňa odlišní. On mohutný vlk zo severných končín s neutíchajúcou zimou, ja drobná vlčica s kratšou srsťou prispôsobená na večné slnečné lúče - ktoré mi momentálne chýbali. Ppredsa len daždivé dni boli dosť ponuré, nebyť toho môjho osobného slnka s egom až do nebies.
Prekvapene som zažmurkala a mierne zaskočená zabudla zavrieť tmavú papuľu. Hovoril mi o akýchsi prípadných možnostiach, keď sa vrátim z juhu. Tam ma čakala povinnosť ale najmä voči sebe samej - rozhodnúť sa. Alternatíva chladného podnebia, no možnosť zavŕtať sa do huňatého kožuchu, alebo príjemné slnečné lúče a fakt, že ostanem sama napospas Píchakovi, mimovoľne som zavrčala a potriasla hlavou. "V tom prípade tie riešenia rada uvítam, slnko ako vlk z juhu zbožňujem, ale za cenu vytrhaného kožucha od palice v psychopatovej papuli," zhodnotila som napokon s úškrnom nahlas a zavrtela chvostom. Ako som si však pripomenula slnko, otriasla som sa, ako keby sa dá striasť triaška z náhleho poklesu teplôt a rázne pridala, rozbehla som sa pomalým behom po akomsi kopcovitom výbežku, nakoľko i ja som zavetrila korisť.
Ako Radnayden poznamenal ...to sme určite nevedeli..., išlo o malú skupinu sŕn. Bylinožravé s hlúpym pohľadom, ale dostačujúce. Postrehla som jeho vyškerenú tvár, ako mi dal možnosť výberu. Pohľad som mu kyslo opätovala. "Tá čo nás zbadá prvá, prvá sa rozbehne i unaví," zasmiala som sa skrývajú všetky pochybnosti spojené so spomienkami z prvých neúšpešných lovných pokusov na srny. V Shiwone ich bolo veľmi veľa, ale daniel bol vždy horší ako táto krpatá... natiahla som si krátko chrbát. "A k tomu, kým ju necháš utekať, zabavíš sa rozháňaním jej spoločníčok,
. Pre mňa za mňa potom tú lovenú aj ukameňuj, ale chcem sa zohriať," zasmiala som sa, pretože k tomu patrila moja príjemná skúsenosť, keď moja sestra lovila prvý krát. Ja som proti nej rozoštvala srnku a už si nepamätám, či bola vystrašenejšie vlčica, alebo nebohé zviera. Drcla som do Radnyho hlavou a pomaly klusajúc sa priblížila k srnkám, ktoré s bezduchými pohľadmi prežúvali trávu v snahe zohriať sa.

//Lucy zas nie je šialenec, o to pozor. Na to je v tej ich rodinke Nesson ;)

<- úkryt

Obrátila som hlavu smerom k nemu a na ním daný podnet na úkryt tunajšej svorky. Žmúriac oči do tmy tých akoby spodných jaskýň. Predpokladala som, že ten mladý pár s princeznou nie je dlho v tejto svorke. Beztak Radny pochyboval, že raz odídu. Boli teda prijatí a zvyšok vlkov mal plány s nimi pre rozvoj, čo malo hlavu aj labku. "Mne vadí len biela, pár je celkom iný celok," odpovedala som veľavýznamne a uškrnula sa. I keby chcem neviem ako moc, nešlo by ich zrejme odradiť. Stačí im šťastie v podobe rodiny, do ktorej evidentne patriť ani nebudem, úsečne som prerušila tok myšlienok a radšej sa sústredila na výber cestičky s najmenším počtom ihličia.
Trojfarebný prišiel so.silnejšim vetrom i o sluch. "Žiť bez tvojej prítomnosti je čosi, čo ma trápi viac, takže vďaka teoreticky za všetko." Snažila som sa skôr presvedčiť samú seba, že je to zhoršeným počasím a stále väčším rozmachom vetra, odjakživa som si nerada priznávala slabosť. Okrem toho som však nereagovala ani na fakt, že je môj bodyguard čo mi šikovne aj pripomenul. Nestratila by som sa. Minimálne by som zapadla po brucho v blatovej kaluži na pol ceste.
Labky sa mi zabárali a na ne sa lepili ihlice smrekov. Táto zmeska s blatom bola vskutku neodbytná. Fúkalo a mne bolo chladno, následkom predošlého dažďa, čo mi ani poriadne nepreschla srsť. Krátka, riedka už aj v zime a nie to ešte v lete. Chcela som loviť a nie tlieskať umeniu mágie, preto ceriac zuby som sa obrátila na priateľa a presedila skrz stisnutý chrup niekoľko slov. "Ak sa ma snažíš podceňovať, nerob to. Nie len tak pre nič za nič som bola kedysi v rodnej smečke Gamma." Slová nezneli ako chvála ale ako holý fakt, ktorý pôsobil úprimne. Moje sebavedomie k tomu bolo beztak dostačujúce. Počas poklusu som sa otriasla, občas sa šmykla smerom mimo nejakého statného smreku a vykĺzla von z lesa. Pohľad som mala mimoriadne ostražitý.

-> Zzápadný Galtavar

//Ehm, malo to byť niečo iné, ale predikcia si zvolila tamto slovné spojenie, už makám na prepise. By the way, počas tej odpovede som čiastočne spala.

Fakt, že vlk dokáže uniesť brnenie ma fascinoval. So záujmom som si trojfarebného prezrela od labiek až po špičky uší a uvedomila si, že napriek jeho mladému veku je vzrastom väčší od mnohých starších vlkov a má aj primerane veľa sily, herkules Erynijský. Zrejme bol aj trpezlivý, že zvládal s takou haraburdou skákať cez rieku ako gazela. Alebo možno nie, uchechtla som sa, pretože budúcnosť jeho ozdôb plnývh mágiep okrývali riasy riečne.
Na jeho pochvalu som pobavene vycerila chrup a prešla si po nich jazykom. Tráviace orgány vrešťali o žrádlo - to nonstop otravné skuvíňanie.
Vonku stále pršalo, hoci proti búrkam nočným to bolo skôr len mrholenie. Otrávene som zdvihla tmavoryšavú labku, z ktorej stekala voda z mláčky utvorenej na rímse. Zamyslela som sa, či je horší Píchak alebo voda, ale napokon som usúdila, že voda je aspoň prospešná. "Neužitočný, nedorastený, mentálne zaostalý..." vzdychla som nepokračujúc radšej ani ďalej. Nemalo to cenu a zavše som si nebola istá, či v lese okrem jeho a Neona ešte niekto ostal, takže som nemala na ponáhlo. Sledujúc Radnaydena, ktorý vyšiel z jaskyne a zoskakoval po rímsach som sa otriasla a pripomenula si jeho hrejivý dych v mojej srsti, aby som si spríjemnila večer. Pofukujúci vietor nebol priamo tropický, zľahka povedané...
Pokrčila som labky a šmykla sa nižšie po rímse, robiac pritom brázdu s pazúrmi. Nnapokon som len lenivo zoskákala dole. "Nie každý tulák žije blahobytom, tí zvyšní hrajú morbídnu pieseň nástrah a smrti po rebrách súkmeňovcov," podala som teatrálnym hlasom so znudeným pohľadom, letmo mrknúc na vlastné boky, ktoré už na tom boli o dosť lepšie. "Ďakujem aj tebe severan," uškrnula som sa a mimovoľne mu moje pocity venovali presladený-antiJennovský úsmev. Zavrtela som chvostom, uštedrila mu ním facku a rozišla sa smerom dolu kopcom od skaly nevšímajúc si vlkov zo svorky, ktorí sa uchyľovali k odpočinku v úkryte. Som zvedavá, koľko hlúpych zvierat sa napcháva trávou a nechutnými bobuľami v tomto nečase, pomyslela som si zhlboka nadýchnuc sa. "Nenechaj ma stratiť sa ty, aspoň už nemáš brnenie, čo by ťa spomaľovalo." Riekla som to veľmi potihu skôr sama pre eba, pretože o schopnostiach mojej osoby som nepochybovala. Ani o orientačnom zmysle, konkrétne. Ten zatiaľ slúžil. O päťsto metrov odbočte vpravo, sa držte pravo.

-> Erynijský les

Ako som načúvala jeho hlasu a tiež búrke vonku, uvedomila som si, že to tak bolo dané osudom zabodnúť mi do srdca kôl bolesti a potom nájsť šťastie v podobe trojfarebného kráľa blatových dier. Pomenovanie bolo výstižné, pretože vlk mi predostrel jeho blstové aktivity v prípade mojej neprítomnosti. Ťažko som si vzdychla."Asi to je lepšie ako bielu udusiť v zablatenom ihlici," zasmiala som sa mierne zlomyseľne, no v realite by som tak neučinila. Aranel ma len podľa očí magiu vody a tá nejde s ohňom dohromady.
Radnayden mi venoval úsmev, ktorý som mu s istou avsak malinkou dávkou plachosti opätovala. Na to prehlásil, že našu malú sutaz som davno vyhrala. Hravo som mu potiahla za ucho a pritúlila sa k hrejivej srsti severana. "Nebyť hry, osud mohol rozhodnut o tomto vsetkom inak." bola to len myšlienka do prázdna, za to som si.voac uvedomila.nevyužity cit, ktpry takto nabral na dolezitpsti. Keby sa len on nevratil k teme odchodu...
"Domov predstavuje bezpečie. Tamje len narušený píchak, Neon ktorý by za sp`ásu jeho.srsti obetoval naše laby a vlci, ktorí tam pomaly nie.su." zašepkala som a hlas sa mi pohyboval po vlne negativity.

Dopomohol k zahnaniu mojich mierne podráždených myšlienok ohľadom neexistujúceho úkrytu, lebo stačí prítomnosť niečia a je to vždy výnimočné. "To by bolo výnimočné každé miesto," uškrnula som sa, no buchla párkrát chvostom o zem, pretože jeho odpoveď bola napokon dostačujúca a pekne povedaná.
Zaregistrovala som, že sa presunul na kožušiny ku mne a rozvalil sa na chrbát. "To by ťa bolo vylihovať celé dni a obstarávať Beťácke povinnosti z jaskyne," rýpla som doňho s úškrnom a počúvala čosi o tej bielej vlčici. Nebola som hlúpa, aj mne napadlo, že by ten hnedý vlk, jeho meno začínajúce na C (priveľa info na zapamätanie) mohol byť aj jej partner, ale prečo potom toľko plýtva lichôtkami?
Mierne dotknuto som švacla chvostom prudšie o zem, čo bolo následkom jeho pobavenej nálady na môj účet. "Ale uznaj, hodí papuľu, zamotá sa jej niekde to cimprlátko na krku a zaškrtí ju to, potom bude čakať že ju beta zachárni." Hundrala som pretáčajúc oči a napokon strhla pohľad späť na priateľa, ktorý si ma doberal. Prižmúriac oči som napokon vystrúhala nevinný výraz nič netušiaceho vĺčaťa pri výcviku lovu. "Veď si môj bodyguard, sám si tak tvrdil." Úmyselne som sa snažila zakryť predošlú rozmrzelosť z Aranel a zjemnila hlas na prívetivý, ktorý som používala veruže málokedy. Výnimočné chvíle, výnimočné opatrenia.
Nebolo mi príjemné, že ma odhalil a donútil priznať si miernu žiarlivosť voči druhej sokyni - čo bývalo u vlčíc bežné zrejme. "Aspoň vieš, že mi nie si ľahostajný ty trojfarebné čudo s trochou blata na hlave," zamumlala som napokon i ja pobavene a už prirodzeným hlasom a zbavila ho malého zvyšku môjho predošlého útoku pri rieke, ktoré nestihol zmyť intenzívny dážď. Pritom bolo poludnie a slnka nikde...
Napokon som nasledovala jeho príklad, zošuchla sa úplne na zem a zložila si hlavu na jeho predné labky. Spokojne som privrela oči, mimovoľne zamávajúc ryšavým premočeným chvostom, kým ma nevyrušilo jeho zavrčanie, ktoré prišlo odrazu, no po ňom žiadne vysvetlenie. Vytušila som, že ho čosi trápi a malinko som pootočila hlavu, aby som mu videla aspoň časť hlavy. "Hm?" vydala som len zo seba spýtavo čím sa mi medzi opčami spravila vráska. Zostala som zadumaná. Predsa len myšlienky druhého zostávali stále tajomstvom ba občas i zakázaným ovocím.

//Les

Cupkala som po skale za ním pozorujúc jeho chvost. Dostali sme sa takmer navrch, na čo som usudila, ze jaskyne su usporiadané podľa postavenia v hierarchii.
S nastraženými ušami som vošla za ním do menšej jaskyne, miestami zarastenej machom, s kožušinami v druhej časti. Zvedavo som išla hlbšie a prizerala sa jeho nazbieraným pokladom. Keď ma oficiálne privítal v jeho domove, opätovala som mu úsmev. Jeho pýcha do nebies bola zjavná. "Na môj pelech pod hviezdami kde sa zadarí to nemá," povedala som ironicky, no skôr než som stihla naplánovať obsadenie Neonovho úkrytu sa ku mne trojfarebný priblížil a otrel sa mi o srsť. Cítila som ako ma pošteklil jeho dych za uchom a podvedome sa usmiala. Oprela som sa oňho stále sa usmievajúc. Bola som spokojná, pretozže aj on zvládol prekonať rozpaky.
Atmosféra sa obrátila inam a to konkrétne na plány po tom, čo prečkáme počasie a ulovíme. Ťažko som si vzdychla a odšuchtala sa ku kožušinám. Posadila som sa však na okraj opierajúc sa o stenu. Pohľad som mala mĺkvy, niekde v zlatých zrakoch mozno stopa nešťastia. "...potom dám preventívne facku princeznej, aby neplýtvala komplimentmi na účet mnou privlastneného vlka a potom... ktovie." Nemala som chuť definitivne povedať, ze už pôjdem.
Chvíľu som zostala zamyslená. Spýtal sa či mám prezývku. "Meno má dve hlásky, ako ho chceš skrátiť," odfrkla som s okatým prevrátením očí.

Hoc som bola mimo vlastnej zatiaľ smečky, on mal v hlave akýsi obšírny cestovateľský plán, ale ak.to.malo byť kvôli lovu, súhlasne som zavrtela chvostom. Poznámka o jeho malom faux pas sa ho evidentne dotkla, ale ani.jeho vycerený chrup mi neodstránil úškľabok.v.tvari.
Neisto prizerajúc ciernej oblohe som čakala na pohyb minimalne pod nejaky ten previs, lebo mastriaslo. Nie len ze chladno, ale ta princezna davala tahy mimo pravidla hry.
Na tvári kyslý úsmev, kým sa trojfarebný nezačal škeriť a nevybral sa k ukrytu. "Lepšia je princezná? Ja nemusím nosiť ozdoby, aby ma všetci videli a obskakovali," hundrala som značne nevrlo a prechádzala sa po okraji Skaly, hľadajúc vhodné miesto na odraz. Napokon som vyskočila na prvú skalu, vyštverajúc sa až k nemu a kývla hlavou, nech napreduje.

-> Skala

<- Mahtae

Ešte stále rozradostená som úplne zabúdala na dážď a zrejme z tej eufórie, že po vylihovaní v teple a nič nerobení som sa mohla natiahnuť, zrejme z toho som pozabudla na neistý terén a Radnaydena za mnou, ktorý ma akosi rýchlo dobehol. Zagúľala som očami. Svaly beťáka, funiac som natiahla a pobavene sa škerila na blatovú tekutinu stekajúcu mu po čele do očí. Mne úplne stačilo, že len tá voda bola nepríjemná a ak sa mi už dostala nejaká kvapka priamo do oka, rozostrilo mi to zrak a len tak tak som stihla preskočiť náhodné krovie. Po dopade som kývla na kamaráta, akože som vstrebala jeho slová a uvažovala nad návrhmi. Na jednu stranu som mohla mať jedlo hneď, no za cenu totálne premočeného kožucha až po kožu - hoc veľa nechýbalo už teraz -, alebo ísť loviť vysokú. Jednoznačne! Bola si lovkyňa, bola si na vysokej priečke, poď! výskalo radostne moje podvedomie, hoci moja tvár nemala ani normálne popísateľný výraz. "Ak je dovolené loviť keď si na návšteve vyso-" nedopovedala som, pretože som začula šramot a vlka nebolo. Náhle som spomalila a obzrela sa na Radnaydena pomotaného v kroví. Ucítila som slabý závan krvi a snažila sa o ľútostivý úškrn, no napokon som sa rozosmiala na plné obrátky a zakončila to vľúdnym úsmevom, kedˇpotvrdil moju výhru. "Moja labka sa skoro zahojila, takže tentoraz to osud doprial tebe," poukázala som na staršie zranenie, kde sa mi rana už zaceľovala pomaly. Koniec koncov, bol dôkladný.
Pochodovali sme si to priamo ku skale - teda ich úkrytu, kde sa stále nachádzal jeho otec, pričom pri pohľade naňho som previnilo sklopila zrak, hoci som nemala za čo. Nemal odkiaľ vedieť čo a kde sme boli, len som tu bola príliš dlho. Bola tu aj tá nová a nejaký štíhli vlci, biela vlčica s hnedým orieškovým vlkom. Počas ich rozhovoru s Radnaydenom som mala v hlavičke intenzívne "tik-tak, tik-tak" a nevnímala ich, len čo som zaregistrovala mená a pohľad menovanej bielej Aranel na mojej postave.
"Jenna," odsekla som nevrlo, nakoľko mi myseľ vstrebala aj jej lichôtky smerom k trojfarebnému a prišla mi náhle vlčica ako rozmaznaná princezná, ktorá rada praktikovala afektovanie. Moja nálada bola i vďaka nej a dažďu rozmrzelá, no keď jej kvapky vody zaútočili na oči podobne ako mne, na tvári sa mi zjavil zas úškrn.
Rozhovor plynul pomaly k odchodu k úkrytom pred búrkou. Jja som od bielej radšej odvrátila pohľad, pretože bol moc kyselý a určite dával najavo, že jej prajem všetko dobré - nemusela hneď vedieť, že má u mňa mínus, že?

Evidentne si uťahoval z môjho postoja k počasiu a zase hrkútal niečo o dajakých kúzlach. "A zjaví sa tu tvoj otec s kúzelným klobúkom nie?" odvetila som sarkasticky a nonšalantne pohodila hlavou, teda kým mi ju nezablokoval trojfarebný, ktorého ňufák som cítila na krku. I zvyšok sarkazmu náhle vyprchal a ja som vydýchla zadržiavaný vzduch v pľúcach. Počúvala som hlas, ktorý ma oboznámil s možnosťami obedu, ktorý čoskoro nastane, no mierne sklamane som zistila, že mám na zajace alebo rybu - a tých som sa veru najedla za posledný deň až priveľmi.
Náhle však vlk vstal, otriasol sa a na svete bola ďalšia stávka. S ťažkým povzdychom som zagúľala očami a tiež sa postavila. V duchu mi bolo ľúto útulného pelechu, ale čo sa dalo robiť. Boli sme preč pridlho a ak som si v duchu mala zrátať, koľko som vlastne bola preč zo Zlatavého lesa, ktorý bol beztak len krátko mojim domovom. Bola som tam vďačná len jedinej vlčici, zvyšok bol nezaujímavý. A rozhodne som tam nemala ani úkryt.
Z úvah ma vyrušil Radnaydenov skok priamo skrz clonu na čo som sa len tlmene zasmiala. Aj tak budeš prvý ty, pomyslela som si prešmyknúc sa popri vodnej clone, čo mi aj tak nepomohlo, pretože pršalo ako zadarmo, na čo som zanadávala. Trojfarebný kožuch som zazrela v diaľke na druhom brehu rieky. Vedela som si živo predstaviť, ako sa kamarát škerí.
S mrzutým povzdychom som sa brodila potokom stekajúcej vody po skale, kým sa mi nenasykytla príležitosť skočiť. Hoci smerom dole to vyzeralo nechutnejšie, už som vedela kde treba doskočiť jemnejšie, či sa lepšie zachytiť, hoci na klzkých skalách to šlo horšie. Vodné prúdy mi čochvíľa nepríjemne zmáčali srsť, no to moje labky pristáli na brehu vedľa Radnaydena. S víťazoslávnym úškrnom som sa po doskoku prudko zvrtla a odrazila tak, aby blato odlietajúce spod mojich láb pristálo vlkovi kdesi medzi ušami. S pobaveným smiechom som trielila naprieč zlým počasím smerom k lesu, ktorý bol jeho domovom a mojim však len dočasným. Labky sa mi ako prvej dotkli rozbahnenej zeme pokrytej ihličím. To mi aspoň trochu zlepšilo náladu, ktorá zvíťazila nad mrzutosťou z vody - tá sa však dostaví neskôr.

-> Erynijský les