Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Keby to vôbec bolo možné, prebehli by mi z toho skúmavého pohľadu po tele zimomriavky. Zavše to bolo frustrujúce nevedieť, čo si myslí, keď má v očiach nevyspytateľný pohľad, len čo som zostala ostražito prizerať, no úškrn z tváre mi zmiznúť nevedel, akoby mi bola táto grimasa daná na veky vekov.
Pokračoval v hre a ja som sa so smiechom mierne trhla pri každom cvaknutí zubov, no keď bol pri tvári, oplatila som mu to a chňapla mu zubami po uchu. Budem zlá, ale jedno už prakticky deravé má, druhé už dáko zvládne, usúdila som zlomyseľne a na vonok som stále nevinne vrtela chvostom. V skutočnosti som mu vôbec nemala v úmysle ublížiť, iba ak - omylom.
V duchu som jasala, keď Radnayden konečne pochopil, že pri mojej povahe sa nedá byť krotkým či slušnejším, aby som použila doteraz nami vyslovený termín a pobavene som žmurkla. "Ani keby si neviem ako veľmi chcel." V očiach mi iskrila radosť a on mi tú svoju vyjadril dotykom. Spokojne som privrela oči sa prešla mu nosom po hnedočiernej labe.
Hoci to bola hra, škerila som sa ako to najzubatejšie slnko v zime a nevinne odvracala pohľad, keď si mladý vlk uvedomil nepohodlie a neistú situáciu tovrenú mojimi labkami, ktoré by neuváženým pohybom mohli zrejme uškodiť a pripraviť vlka o možnosť mať potomstvo v budúcnosti. Zbadala som úzkosť v jeho očiach, ja som svojimi nevinne klipkala a premýšľala, ako sa akosi dostane z toho môjho neškodného zovretia. Ach, strašne hákliví.
Oslovil ma však prezývkou a hoci sa mi to jeho hlasom naozaj páčilo, nebezpečne som prižmúrila oči. "Taká útla vlčica a nadobro jedným pohybom zneškodní mocnú Betu veľkého lesa, ešte aj Atrayova šatka sa bude hanbiť!" podpichla som ho štuchnúc ho zároveň prednou labkou do rebier a okato prevrátila oči. No môj chvost stále naznačoval, že všetko myslím v dobrom. Hoci by som mala zraniť niečie city, uvedomila som si, že pri Radnym by ma to skutočne mrzelo, čím som trochu tápala v pocitoch seba samej.
Kvôli topeniu sa vo vlastnej mysli mi ušli jeho slová a úškrn výhercu londýnskeho maratónu a prekvapene som vydýchla, keď sa odrazil zadnými labami a šikovne sa dostal z dosahu mojich láb. "Kedykonečne ja vyhrám, ty neohrabanépríliššikovnétrdlo, blatová Beta, nehoráznosťtaktko kaziť radosť niečiu...!" začala som zo seba chŕliť rozhorčeným hlasom, že obišiel moju zlomyseľnú logiku, no stíchla som v momente, ako mi olizol ňufák a zostal zakutraný v mojej hnedohrdzavej srsti. Chvíľku som zostala ticho, značne prekvapená týmto náhlym prejavom citov a trošku som sebou pomrvila. "Kazíš mi radosť, ale dobre že od teba to až tak nevadí," mrmlala som s herecky nasadeným hlasom na priečke - slečna urazená. Pritisla som sa k nemu viac uvedomujúc si udalosti posledných týždňov a vlastnú rozhorčenosť, ktorá ustupovala. Nastal čas vymyslieť nový plán.

Akoby to tu už nebolo tisíc krát - tie hlúpe dohady o počasí. Noneomrzelo ma to, preto som jeho pohľadu alá víťaz čo zožral všetok kečup venovala otrávený úsmev. Leto ešte nekončí, pomyslela som si radostne a pobavene počúvala, ako začínal ďalší slovný boj a on sa mi snažil podkopnúť nohy, ktoré som mala zapletené kdesi medzi tými jeho a v jeho srsti. Hoci som vzala v úvahu aj fakt, že zvážil možnosť nášho rozchodu. Hoci... Nemám sa čoho obávať. Čo sme? Alebo lepšie čím sme teraz a čím sme boli? premýšľala som zasnene zároveň zhŕňajúc si v hlave slová, ktoré len čakali ako ich pustím konečne do éteru.
"Ver, že pri mne drzý byť neprestaneš," zasmiala som sa a žmurkla. Skritizovala som síce málo aj samú seba, ale nemala som si ani na čo moc sťažovať. Ladným pohybom hlavy stranou som sa šikovne vyhla jeho zubom, ktoré mi skoro cvakli po uchu a v očiach mi zaiskrilo. Provokoval. Ktovie, ako to dopadne?
Spokojne som mu vdýchla do srsti horúci vzduch a priaznivo reagovala na jeho gesto, ktoré bolo zrejme dôsledkom mojich slov. Psychicky som sa už-už pripravovala na to, že možno mi tá nežnosť ešte vydrží, no zamrzla som uprostred pohybu hlavou k nemu s prišpendleným pohľadom oňho. Radnayden začal nahlas uvažovať na čo som sucho skonštatovala, že už by tak nemal nikdy robiť. "Aj drsné hry existujú," nepatrne som zavrčala a počkala, kým mi prejde po uchu. Hlas som však mala provokatívny a pohľad vyzývavý. No počkaj ty!
Nespokojne som zaznamenala, že ma zasa dobehol. So šikovnosťou kobry sa prevalil, vyskočil a stále vrtiac chvostom po mne skočil. Skoro som ani nepocítila jeho hmotnosť na mojom útlom tele, taký bol opatrný. Nno i ten skok mal v sebe energiu, ktorú som postrehla so zjavným očakávaním ihneď. Súhlasil s mojim nevinným a predtým neškodným návrhom a stále nado mnou stál a škeril sa. Úškľabok som mu v pravej miere opätovala. Zaprela som sa ryšavými labkami o jeho hrudník a zadné som trošičku jemnejšie pritlačila o slabiny. A teraz sa pohni a čo sa staneeee... smiala som sa pomyselne a napodobovala jeho vrtenie chvostu. Skusmo som prednou labou prehrabla pazúrmi srsť na jeho prsiach a usúdila napokon, že keby mu ju vyšklbem, asi by nebol ako naháč užitočný severan. A najmä hrdý.

Chvíľu medzi nami vládlo trápne ticho, avšak zrejme.obaja sme si to vychutnávali. Moje podvedomie sa usmievalo no ja som sa radšej lepšie sustredila.na.zvyšok slov. Na okamih som mucelkom nerozumela. Na jednu stranu tak, na druhú byť zrazu múdrym a slušným. Pretočila som sa naspäť a ponechala si jeho labu na boku. "Si taký aký si a nemeň sa nasilu, môžeš byť šialený, avšak.máš dobré srdce, preto ťa mám tak.rada." Odpustila som si pre jediný krát sarkazmus, čo bolo novo objavená schopnosť a moje slová zrazu zneli aj nežne. Nevinne som sa usmiala a prešla mu ňufákom od slabín až po tvár. Uškŕňala som sa vsak už. "Zostaňme neslušní!" zasmiala som sa a provokatívne naňho hľadela nevypočítateľným pohľadom. Dlho sme sa nehrali však? A je tak pekne, premýšľala dom nad hlúposťami a sem tam doňho ďubla nosom na rôzne miesta po tele. Celý čas mi chvost kmital.

// dopíšem to ešte toto je des. :D

Strávili sme tú veľmi jasnú noc na pláni, po ktorej za rok prepochodovali stovky kopýt a prebehli desiatky vlčích láb. Nemali sme úkryt, nič. Zostali sme pod tmavým nebom, rozprávajúc sa. Úkryt žiaden, boli sme len my. Doberali sme sa, kto uvidí tú najjasnejšiu hviezdu chúliac sa k sebe. A ty chceš ísť späť...si bezohľadná,vyčítal mi vnútorný hlások a ja som smutne pozrela na vlka, ktorý nie lenže bol tu po mojom boku, ale už som si ho nevedela predstaviť inak.
Pripomenula som si, že treba počúvať a zostala ticho. Nevladalasom pomaly smiať sa. Bola som dokonale napapkaná, oddýchnutá a najmä šťastná.
Laby mi chňapali do.vzduchu po hviezdach, no ako sa vlk naježil, obozretne som s a prevratila na brucho a venovala všetku pozornosť jemu. Pobavene som cvakla vzuchom a na jeho výzvu somsa usmievala istá sama sebou. Nepäčilo sa mi, ako sa chcel stať mnichom. Začala som dosť zúrivo vrtieť chcostom az všade lietalo blato. Pomaly nastalo ráno a ja som bola čula.

//Viac nevladzem

Nasledujúc jeho pohľad k večernej oblohe som sa zasnene usmiala. "Schválne kto uvidí najjasnejšiu... o tú odtrhnutú srnčiu nohu," uškrnula som sa a opätovne spočinula zlatými zrakmi na oblohe, periferne však na jeho tvári. Tá sa zvraštila do zamyslenej grimasy, z čoho nakoniec vykvitol nápad hodný Neonovho kožucha, že všetkým dvojnohým strelíme kamienkom po čele. "Aby niekto za chvíľu nestrelil tebe, hlupáčik," zamrmlala som ironicky a zadržala smiech, ktorý sa mi snažil predrať z hrdla von. Labkou som mu letmo prešla po čele a srsť mu prečesal môj pazúr, avšak dala som si obzvlášť pozor. Originálny vlk v dnešnej dobe nie je zjazvený, tak pravila smrť a zožrala piatich. Dodala som si v podvedomí vlčo-smrtí žalm číslo *1 a zafunela.
Prekvapene som zažmurkala a zvihla halvu, aby som mu venovala pochybovačný pohľad. "Ty to ešte nevieš, že si sám nebezpečenstvo ako také?" opýtala som sa a letmo do drcla do ramena. Počúvala som už krotkejšie jeho plány do budúcnosti a cítila sa strašne šťastná, že by bol schopný obetovať svoju dobrú náladu kvôli teplejšiemu podnebiu v južných oblastiach.
Rodinu a odchod súrodencov považoval zrejme za poriadny podraz a ja som sa nenápadne schúlila do klbka. Neodsudzovala som jeho členov rodiny, lebo ja sama som spravila tej svojej rovnakú hlúposť. Aspoň že nevieš, mimoriadny kráľ blata, vzdychla som si a dopočula si zvyšok monológu. Nekomentovala som to- čo bol ovlastne prvý krát. Jeho návrh na skultúrnenie jeho osoby som však rázne zamietla. Jazykom som mu prešla po zakrvavenom ňufáku a zasmiala sa. "Poškodil by si svoju povesť blatového kráľa a tá polovica niečoho šialeného, ktorou si, by proste nebola." Ticho hrdelne som sa zasmiala, dívajúc sa kdesi na nebo. Neviem si predstaviť jeho ako poriadku a čistote milujúeho, absurdné, jednoznačne.

Zostala som chvíľku driemať a bedlivo premýšľať nad spomienkami, ktoré sa vlnili v hmlistom opare kdesi v tom najposlednejšom rohu mojej mysle. Spomínala som ako vyzerali psy, na ktoré sa ma pýtal a neveselo sa zasmiala pri jeho otázke. "Veľkí, ktorí sa podobali aj na nás, malí podobní jazvecom či líškam či nejakí mutanti," odfrkla som a znechutene zatriasla hlavou. Také kríženie bolo proste proti všetkému čistému a prírode. "Boli slabí. Niekoľko skapalo následkom vykrvácania, mojim výbuchom zlosti," zachechtala som sa a ledabolo pohodila chvostom, ktorý dvakrát buchol o zem. Po očku som sa prizerala jeho výrazu zvedavého a nechápavého, za to roztomilého vĺčaťa a opätovala mu gesto. Taktiež som si poriadne do nosa zapísala jeho vôňu a hravo mu potiahla za ľavé poškodené (dávno) ucho.
Odrazu ma prekvapil otázkou o východe, čo sa svetových strán týkalo. Prečo zrovna východ? Ničím nie je zaujímavý, dumala som a vypočula si zvyšok jeho slov a vychutnávala si jeho hlas. Za to jeho zamračený pohľad k slnku som sa zaškerila a usmiala podobne ako to slnko. "Na východe som strávila prevažnú časť života Gallirejského, ale na juhu prirodzene. Zaujímavé rôznorodé lesy a na samom južnom konci Temný les a rovnako zlé údolie. Bolo ako bludisko trvalo mi týždeň prejsť ho a to som sa stále točila okolo akéhosi pokrúteného stromu," vrtela som nechápavo hlavou a spomenula si, ako nebezpečne som sa tam cítila. Dokonca i obyčajný ušatý zajac pripadal ako kontaminovaný ešte neobjaveným druhom jedu.
Svoju chvíľkovú strnulosť som mu neskôr aj vysvetlila a chápavo kývla, keď mi prezradil počet jeho súrodencov. Podľa jeho slov som múdro usúdila, že už s tým bol zmierený. "Ale je pekné vedieť, že nikdy neboli týraní a žili šťastne, možno našli niečo, čo stálo za to preskúmať... No kto už nemá v dnešnej dobe súrodenca-dobrodruha?!" zasmiala som sa neisto a zavrtela chvostom.
Radnayden sa akosi za rodinou neťahal, čomu som stále nerozumela a otrávene si vzdychla, keď sa mi pritúlil bárs aj nasilu k ramenu. Keď mi chňapol po uchu, uvoľnila som sa a mierne sa usmiala. "Blato, krv. prežieranie sa k smrti, ktorá si nás bude k sebe asi aj musieť takto odgúľať... To by Atray neocenil," podotkla som však vážne hoci s nádychom vtipu a dodala menšiu vsuvku, že kým má milujúcu rodinu, nemal by ju zanedbávať. "Pri najbližšej návšteve buď viac krvavý a blatový, tam dole na juhu. Neon bude výskať šťastím!" zasmiala som sa, pričom mi diabolsky zaiskrilo v očiach. Nebolo by dňa, keby som si odpustila poznámku na Neonov účet. To bolo jediné, čo ma v tej smečke zrejme bavilo, pre zatiaľ.

V duchu som sa strhla, keď mi prezradil smer jeho myšlienok. Viac menej sme teda premýšľali o rovnako zložitej a zapletenej téme. Pričom moje konanie v minulosti voči dvojnohým akceptoval s prikývnutím a hŕstkou vážnych slov. Na tvári sa mi javil kyslý úsmev. "Zopár psov im padlo za obeť," zamumlala som si skôr sama pre seba hlasom s nádychom uspokojenia z pomsty.
V prípade medveďov som veľmi ocenila, že dokázal byť chvíľu empatický a usmiala sa, keĎ do mňa drcol. Zrejme si domyslel svoje. "Bolo to dávno, trauma zmizla ešte dávnejšie." Hlavu som držala na okamih zdvihnutú a preskúmala okolie. Nikoho tu nebolo a prestala som aj cítiť pomaly pachy sŕn (krom mŕtvych vedľa nás), dokonca i vietor prestal úplne fúkať. Vďaka počasiu prechádzala pomaly aj frustrácia spôsobená tuto trojfarebným a potešene som nastavila tvár slnku, ktoré začalo takto už od úsvitu hriať a po mráčiku ani stopy. Teraz bola Radnayden na rade iste s mrzutou náladou.
Nnáhle som sa zamračila a zasekla sa uprostred pohybu krku, pretože som mala v pláne si zas položiť hlavu do jeho srsti. Bránim mu v povinnostiach, isteže, trpko som si povzdychla a mierne sa od neho odtiahla, hoci pri rozoberaní jeho pôvodu som mala uši s tmavými špičkami nastražené a pozorne som počúvala. Ako mi vysbvetlil aj neobvyklú čiernu farbu, premerala som si ho pohľadom a v očiach mi svitlo pochopenie. Neušiel mi ani jeho pohľad a napokon som sa prevalila na bok a hlava mi skĺzla k jeho bruchu. "Docela široká škála farieb. Otec akýsi tmavohnedý s miešanou pieskovou a mama sivo-hrdzavá, žíhaná... vekom skôr vybledla a pritom súrodenci... sestra bola krémová, druhá hnedá a brat najtmavší..." Hlasom som znela dosť zadumane, sama som nerozumela kombinácií farieb či tak zložitej téme, ako genetika. Nič pre moju hlavu. "Je ráno...iste ťa už hľadajú," prehovorila som náhle zatrpknutým hlasom a napokon si zas s povzdychom ľahla.

Naoko som sa ofučala, kedže skritizoval moju vtipnú stránku povahy a neušiel mi ani pobavený pohľad, ktorý som si nedokázala vyložiť, takže som napokon vzdala všetko úsilie o niečo sa pokúšať. Napokon som to nevydržala."Nad čím premýšľaš?" zaúpela som frustrovaným hlasom a nahodila mrzutý výraz.
Nahodila som neprítomný pohľad a sledovala mesiac prázdnymi očami. Vlk mi prezradil, že aj jeho mama bola obeťou dvojnohých a zostal jej na krku obojok či na labke reťaz. Mimovoľne som sa uškrnula. "Mne chceli dať elektrický obojok, ale zlomila som jednému končatinu," zasmiala som sa zlomyseľne, no môj hlas pôsobil odmerane. Vôbec som nechcela týmto spochybňovať jeho matku či už len jej odvahu, pretože som sa do jej úlohy vedela veľmi dobre vcítiť. Ako som vlastne za uplynulé roky cestovala, stretla som málo tých, ktorí žili v zajatí. Všetko utrápené, mrzuté, zatrpknuté a najmä bojazlivé typy. V duchu som sa vytešovala, že mám takú drzú papuľu. Nebyť toho, ty by si zas nevidel dnes mňa.
Radnayden zastrihal roztrhnutým uchom, ktorému som dosiaľ nevenovala pozornosť a začal rozprávať príbeh, pre uši niekoho iného neuveriteľný - ale ja som vedela, že trojfarebný hovorí úprimne. Už mal zas tri farby lebo suchá rv natoľko stmavla, že mu splynula so srsťou.
Na jednu stránku mohlo byť vtipné, že si ho medvedica zmýlila, no už len pri pomenovaní toho hnedého veľkého tvora som podvedome napla telo a zmeravela. "Nápodobne, mňa z trochu inej situácie zachránil...priateľ," povedala som a snažila sa použiť iné slovo, ako práve partner. Moja hlava pokojne spočínala na jeho tele a bolo by zrejme nevhodné zachádzať do detailov. Hlas sa mi však nezakolísal - tak by to mala byť u každej 'herečky'.
Téma Alfa vlkov bola dosť rozsiahla i zaujímavá, preto sme jej rozvoju ani jeden nebránili. Radny začal polemizovať, že jeho otec je úplný opak a má ich úctu, hoci by mohol byť ohrozený ním a sestrou Freyou. "Moc a to v pravom zmysle slova opantá myseľ viacero vlkov úplne opačným dojmom," vzdychla som si a omylom mu zaťala pazúry do boku na jeho otázku, či s tým súhlasím. "Nie, ale vedela som sa do nich vžiť. Vieš si predstaviť koľko úsilia som musela ja taký krpec vynaložiť na ako také kontrolovanie zvyšných Gámm, aby sme mohli vôbec úspešne uloviť aj tri kusy vysokej?" môj hlas znel skepticky a nejak podobne som sa aj tvárila. Veľa vlkov mnou pohŕdalo, lebo som bola drobná, akosi povedzme "protekčne" na Gamme s rodičmi, ktorí boli Bety a mohla som komandovať húf vlkov na nižšom mieste v hierarchii. Staré časy, ale panovačná nie som, napadlo mi a spokojne som sa usmiala, hoci som bola z Radnaydena stále frustrovaná. A celého počasia, bolo jasno ale chladnejšie ako predošlú noc. Zadržala som drkotanie zubov, lebo ochladenie bolo náhle a spokojne vydýchla vzduch do jeho kožucha.
Jeho odhalenie bolo prekvapujúce a ja som šokovane zdvihla hlavu a pochybovačne si ho premerala. Atray je štíhlejší a vyšší... že mi to skôr nenapadlo, zaksichtila som sa a pochybovačne si Radnyho premerala. "Kto bol vo vašej rodine čierny, kedže tá farba u teba dominuje?" hútala som nad absolútnou sprostosťou, ktorá bola zavše totálne od veci.

Jeho nespokojnosť so zmenou počasia bola očividná a ja som sa len škerila ako to slnko, ktoré sa konečne uráčilo predrať sa cez mračná. Na moju hlavu však padlo obvinenie, že sa zrejme dopujem vtipnou kašou. Kyslo som sa na vlka usmiala. "Moja matka keď ma porodila ju zrejme mala k obedu, toho sa nezbavíš," zasmiala som sa a kývla k pravdivosti vlastných slov. Bola som taká odjakživa a valná väčšina sa na mňa vždy urazila, alebo ignorovali môj humor - nie, len sarkazmus.
Jeho poznámku o takzvaných mladých, ktoré by sa narodili po ňom so mradšej s úškrnom ignorovala. Katastrofické búrky ega, zemetrasenie, hŕba Radnaydenov sa valí po svete, hútala som s úsmevom v duchu a zľahka ukázala zuby, pretože som prehrala v boji o počasie, hoci v realite svietilo slnko a zohrievalo mi srsť. "Na čo je komu sneh?" položila som rečnícku otázku a zagúľala typicky očami.
V jeho očiach bola ľútosť z mojej minulosti. Pohŕdavo som odfrkla a sledovala jeho pohľad k mojej skrytej jazve, o ktorej skutočne mohol vedieť len on, lebo bol blízko. "Od Álf za nenažranosť som mala roztrhaný zátylok, ale pod srsťou to nevidieť, tamto je od takého ostrého kusu kovu, ktorý som mala zapichnutý v boku po úteku od dvojnožcov...z koterca," dodala som vážne a na oplátku prešla očami po jazvách na jeho nose. S nádychom som sa však pripravila na to, čo mi na ten kúsok z príbehu odpovie. Nemusel však ani začať, aby som vedela, ako s tým prístupom nesúhlasí. Ja som bola na tom rovnako, no kedysi som v tom videla aj istý zmysel. Alfy boli bohovia, úspešne sa dlhé roky držali na čele smečky, v ktorej bolo veľa vlčích talentov a viacerí ich mohli zraziť dole - cez to ich vedeli udržať na uzde.
"Oni moc dokazovali nám. V smečke bolo veľa silných a talentovaných vlkov, ktorí pokojne mohli zraziť Alfy z vrchu hierarchie, niekedy vládli skutočne rozbroje, ale tí dvaja to vedeli upokojiť," povedala som mierne obhajujúco, no z očí mi mohol vyčítať, že to bol len automaticky zakorenený reflex od Alfa vlkov Shiwonu kedysi. "Preto som mohla ja viesť lovy, treba vedieť ako skrotiť temperament a krvilačnosť mladých neskúsených vlkov," mykla som hlavou do strany a snažila sa o ľahostajný výraz. Sama som mala na rováši zopár jaziev, ktoré som mladým utŕžila.
Radny ma zle pochopil. Zabudla som, že nie každý dokáže čítať myšlienky a on sa horlivo chytil takej, že jeho chcem vymeniť za srnu. Ticho som zlostne sykla. Začal podrývať schopnosti južných vlkov na čo som si trpko vzdychla. "Nie sú všetci tak drobní ako ja, na to nezabúdaj. A k tomu, obratného vlka nezabiješ, lebo nemáš šancu sa ho dotknúť," zaškerila som sa obavene spomínajúc na súboj Alfy a nejakej silnejšej Delty z tamojšej smečky.
Oprel sa o mňa a ja som spokojne vydýchla. V momente zo mňa opadli starosti a ja som mohla hľadieť cez jeho strapatú srsť na celú pláň a vedela som, že tu nebolo nikoho, hoci zopár vlkov prebehlo. Oči mi zaleteli aj k žiarivému mesiacu na nebi, ktorý bol konečne s hviezdami vidieť. Podvihla som hlavu a ťahavo zavyla, všetkému, čo som kedysi poznala, čo som stratila. Ale počiatok začal znova. S potmehúdskym úsmevom som mrkla očkom po trojfarebnom pod mojou hlavou. Oddýchneme si a necháme všetko plynúť tak, ako doteraz. A na rade bude jeho otec. Plány aspoň na najbližšie ráno či dni som mala jednoznačné a obávala sa niečoho vzdialenejšieho.

Pozastavila som sa nad vtipným faktom, že kým sa trojfarebný - teda štvor - pregúľal z jedného boka na brucho s hlasným fučaním, svitlo ráno a ba dokonca nastalo poludnie. Po slnku však ani stopy, len čo jeden lúč prenikol cez mraky a svietil Radnaydenovi na brucho. "Možno, keď sa to zapáli vypáli z teba tú ťarchavosť," zasmiala som sa a pridala sa k názoru nevieme koho, že vyzerá skutočne ako ťarchavý. Opätovne som sa k nemu priblížila so zadumaným výrazom a tľapla mu labkou po bruchu na mieste, kde svietil slnečný lúč. Keby doňho udrie niečo poriadne nebude mu lepšie? uvažovala som a vytvárala si vlastné hypotézy, pretože som ako vlk nevedela o všetkých javoch, ktoré sa na svete môžu diať.
O tom, že by som bola ľahko vystrašiteľná som skutočne nevedela. Napokon som váhavo uznala Radnymu pravdu a zaškerila sa. "Ak by si takto pribral a bola by z teba guľa neschopná pohybu, to by ma možno vystrašilo," nadhodila som rýpavo a nastavila tvár slabšiemu vetríku, ktorý pofukoval. Na jeho slávne povolávanie zimy som úpenlivo vrtela hlavou a prekrikovala ho so slovami "slnko". Napokon aj tak zas v slovnej prestrelke vyhral a ja som si povzdychla. "Kazíš mi radosť!" zabrblala som skloniac hlavu, tá mala čeliť minulosti. "Alfy nás trestali, ak sme im vzali to najlepšie, čo patrilo im. Či už si bol vysoko postavený alebo nie, rad radom šklbali, kým sme sa nepoučili. Aj keď si zaliezol do nory aby ťa nik nezbadal, oni si ťa našli a bol si v zuboch niekoho iného," skončila som a neurčito s azahľadela na miesto, kde bolo pred hodnou chvíľou ešte srdce srny. Mala som zakorenené, že nesmiem a tak som aj žila.
Ľahla som si a doplazila sa po blatovom bruchu k tech guli chlpov, ktorá zožrala takmer celú srnu. Ani mne nebolo najľahšie na žalúdok, ale čo sa dalo robiť. Predné labky som mu prehodila cez plné brucho a zaškerila sa. "Za chvíľu si prídu srny po pomstu ty ich môžeš len privaliť," rozosmiala som a a prešla labkou po jemnej srsti zlepenej blatom a krvou. Zavrtela som divoko chvostom a ďubla mu ňufákom do líca. "Ak sa ti chce spať kľudne, vykšeftujem so srnkami výmenný obchod." V očiach sa mi zaiskrilo pri pohľade naňho a iste dosple názoru že ho chcem vymieňať. Už som sa rozhliadala a hľadala zver, kde sa asi pasie v ostražitej bezpečnej vzdialensoti, že sa pojdeme dohodnúť. Srnčia koža za srnku! Lebo vás privalí vlk!
Na láskyplné gestá som nemala žalúdok, keďže mi s ním bolo dobre aj takto, preto som si len hlavu položila na jeho krk, kedže laby mu stále v bránili v pohybe, spočívajúc na bruchu. "Vieš že by som ťa nevymenila, však?" zamumlala som s ňufákom ponoreným v jeho srsti takmer previnilým tónom.

//Krátke, písané zas v noci pri nevidení na klávesnicu

Akože nie že by som mu to ja sama neponúkla pred malou chvíľou, ale skutočne som nepredpokladala v takýto vývin. Radnaydenov žalúdok so zrejmými extrémnymi rozmermi bol buď bezodný, alebo mu to brucho čochvíľa praskne. Pri pozastavení sa nad oboma alternatívni som znechutene zatriasla hlavou a zvážila, že bude lepšie len čakať a dúfať, že sa prežratosť neukáže ešte v inakšom reflektore. Zasmiala som sa štekavo pri jeho trpiteľskom výraze a rozvalení sa na lúke, ktoré pošpinilo najsexy vlka na svete, stále bolo treba si to pripomínať že? Vyškerená s pohľadom nič nehovoriacim som zastavila nad vyvaleným vlkom a štuchla mu labkou do okrúhleho plného brucha. "Mám ťa odgúľať? Síce rieka môže byť nebezpečná pri tvojej momentálnej hmotnosti," dodala som k situácií mierne uštipačná, ale tak akurát zdravo. No predstava jeho, ako sa kotúľa po pláni ma donútila vyprsknúť v smiech, ktorý som včas stihla utlmiť, len čo som nevinne zaklipkala očami.
"Skús ma vystrašiť nabudúce," vyhŕkla som príliš skoro bez dlhšieho rozmyslu a trpko oľutovala. Bude nabudúce, však? obávala som sa a radšej sa silene usmiala a zavrtela chvostom, ako si vyrábať vrásky. Bolo to ešte ďaleko, aby ma to duševne mohlo začať aspoň trochu ničiť.
Rozhovor s aplynule pohol do tématiky počasia v ročných obdobiach, teraz práve zime, až ma striaslo. "Zima, zima a len zima!" zahundrala som tíško a neurčito pokrčila ramenami, ked mi zložil poklonu. "Ty by si tu mal veliť nie je tak?" Opätovne som doňho štuchla a s výrazom napodobovaného strachu sa odšuchtala kúsok ďalej. Srnčie kože boli bezpečnejšie, ako keby sa stalo niečo nepredvídateľné z jeho strany. A ba dokonca vlk možno aj zaspal, lebo som si ani neuvedomila, že bolo ráno, konečne a zase.

//Ness by musel ale aj písať...

Takmer som zmeravela, že ma tak šikovne prekukol. Prehltla som sústo a zamračila sa. "Isteže," odvetila som jednoducho presviedčajúc samu seba o pravdivosti tých slov a odtrhla si ďalší kus. Uvidíme, ako sa rozhodne môj žalúdok, zasmiala som sa pochybovačne v duchu a venovala sa ďalej ostatným záležitostiam. Radnayden ku mne pristrčil všetky časti, ktorým som sa svedomito vyhla a prevracal očami. On to nevie, pokoj. Dodal k tomu, že by som si mala zjesť niečo, k čomu mám taktiež zásluhu. Skôr ako to stihol dopovedať som rázne zavrtela hlavou a odvrátila pohľad, v ktorom prebleskla bolesť z minulosti. "Právo na najlepšie majú len Alfy a vysoko postavení," riekol môj hlas pomerne odmerane. Pochytila ma triaška, ktorú som však zakamuflovala otrasením sa, aby sa mi vyrovnala strapatá srsť prečesaná z každej strany vetrom. No divila som sa, že k západu slnka sa ten Oskar aj naozaj ukázal. Hodila som pohľad na vnútornosti vyhýbajúc sa jeho zlatým očiam. Miesto toho som tvár nastavila možno dvom slnečným lúčom, ktoré ma pohldili po tvári. "Nemôžem," zaúpela som veľmi potichu a zapchala si papuľu radšej ďalším sústom.
Po očku som však sledovala trojfarebného - teraz už aj štvor - ktorý si prezeral zakrvavené labky a snažil sa dovidieť si na celý hrudník. To však nevedel, že aj na tvári mal krv. Pobavene som sa zasmiala a prikročila k nemu, zotierajúc pritom jazykom stopy po love z jeho tváre. "Až také zlé to nie je, v rieke sa môžeš umyť,"povedala som a pri spomenutí rieky prevrátia oči. Odtiahla som sa, posadila (či skôr žalúdok plný ma stiahol k zemi) a sledovala, ako sa z kostí prvej srny stal prach odlietajúci niekam preč. Možno Smrť si z toho robí záclony, napadlo mi ironicky a s letmým úsmevom pozorovala betu Erynijskej smečky, ako do seba stoj čo stoj pchá aj moju porciu. "Máte tu iste horšiu zimu ako my na juhu." Nečítala som mu myšlienky ani nič podobné, ale usúdila som to podľa tunajšieho rozdielneho podnebia a jeho mohutnosti. Koniec koncov aj vysoko postavený vlk v hierarchii ako bol on musí viac 'papať'.
Aj keby už nie svoj kožuch, zaznamenala som pri pozorovaní zapadajúceho slnka akýsi jeho pokus o upratanie škôd smrti a pochybovačne som sa zaškerila. "Kým to upraceš ešte aj tie zvyšné srny ťa tu samé dorazia," štekla som a pohodila hlavou. Predstavovala som si zrhuba čo bude, až nastane úsvit - pravdepodobne už bude srna odtiahnutá v jeho lese a ja na ceste... Na ceste kam? Bezpečie tam bolo, len kým ma dočasne chránila Corina prítomnosť. Zívla som, ale nie kvôli nedostatku spánku, ktorého bolo posledný týždeň až-až, ale príliš som sa nažrala a unavovalo ma rozmýšľať takticky aj nad životom.
Prišuchtala som sa napokon v celej svojej kráse v zmesi hrdzavej srsti blata a krvi k štvorfarebnému. Otrela som si hlavu o jeho srsť na krku a pohľad nasmerovala zasa niekam do diaľky, možno ponad jazero. "Dobrý lov, vďaka," skonštatovala som ako keby je to modlitba ďakovná k Životu a uškrnula sa do nastávajúceho šera.

Moje podvedomie sa blažene usmievalo a ja som sa sústredila na aj prežúvanie srny, len aby som to nezhltla a nezadusila sa tu na mieste nejakým mäsom pofidérneho bylinožravca. Cítila som, ako ma napĺňa energia, no pri predstave, že by sme sami dvaja mali niečo dať do žalúdkov aj z trojnohej... zatočila sa mi hlava a žalúdok obrátil, ale statočne som pocity nevoľnosti zakryla a zadusila kdesi v centre vzniku, tak pre istotu. S mierne pokriveným úsmevom následkom plnej papule som počúvala jeho smiech, pretože ak si to nezaujatý vlk predstavil, e čosi blatové sa čo i len priblíži práve k Alfe Fjärilskej smečky... Už len Neonova jemnocitnosť voči jeho kožuchu bola príšerná. Mala by som zvážiť jeho ego, Radny bude musieť popracovať, pomyslela som si prehltnúc ďalšie sústo. Na krv, ktorá tu bola všade po okolí i po nás ako po texaskom masakri z hororu som znudene pozrela, ale bolo mi jedno, že mi tiekol ďalší pramienok po hrudníku, beztak bola všade.
Vlk následne prehlásil, že by som nemala žiť z chudých lasičiek na čo som sa letmo usmiala, no gesto olo chladné, meravé. Pri špecifickejšej vôni vnútorností mi zaiskrilo v očiach, čo však nemohol nikto vidieť. Akého tuláka by nelákalo zakázané ovocie?
Svedomito som sa pustila do svojej časti srny, čo bolo takmer ohlodané plece. Starostlivo sa moje zuby vyhli srdcu či pľúcam. Jeho poznámky o akože príšernom zranení mojej nohy som prešla len mykntím hlavou. Nechcela som sa s nim hádať. A aj tak ho predbehnem aj teraz, chichotala som sa v duchu, hoci som mala rýchlosť len o kúštik vycibrenejšiu ako Radnayden.
Prvá srna padla za obeť a ja som sa cítila výborne najedená. Nepotrebovala som viac a pritom ma čakala zadná časť srny, ktorú mi on predhodil pohľadom. Protestne som zavrtela hlavou. "Radšej sa budem trápiť aj sama pri vláčení, ako vyvrátiť von aj vlastné vnútornosti."
Nechala som ho, aby jedol svoj kus a pozorovala ho pri tom. Mne pre teraz stačilo, iba trochu vytráviť...