Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//je to krátke a narýchlo s preklepmi, ale musím ísť moržovať slnečnicu, milión hláv tu máme doma -_-

<- Mahtae

Pri pokluse som sa občas zľahka oprela o Radnyho bok s letmým úsmevom, len čo nás občas rozdelil kdejaký ker, alebo hrubší kmeň stromu. No zrazu moje uši postrehli niečie meno, alebo možno mne neznáme slovo a až som sa strhla a prudšie pribrzdila, keď to vykríkol - napokon som usúdila, že vlčie meno. Pochybovačne som si ho prezrela, či je s rozumom skutočne v poriadku, no aspoň že sa dal rýchlo do vysvetľovania a ja som mohla sklopiť zrak a vydýchnuť si, že som si nenašla za druha psychopata, ktorý ušiel z koncentračného tábora - takého príjemného, alá jeho jaskyne a vrátil sa späť. Prudká zmena nálady, som zvedavá na budúcnosť, zavrtela som chvostom a venovala mu upokojujúci pohľad, ktorý vyjadroval súcit. To bolo zas pre mňa niečo nové, nezvykla som takéto grimasy používať často.
Zrazu zastavil, spýtavo som zdvihla zrak, no on mi len prečesol srsť, na čo som sa krátko naňho natisla a uisťoval ma o stave jeho rodiny situácií, no ja som sa len zamračila. Skutočne som mala pocit, že skôr ubezpečuje sám seba, preto som prikývla s vážnym pohľad a napokon uvoľnila napäté svalstvo tváre. V nose som mala pevne zakorenený pach jeho sestry, za ktorým sme mali namierené a nejaký neznámy. Zrazu sme zastavili pri kamzíkovi, ktorý sa tu nevedno odkiaľ vzal a poto msme prešli k Freyi a druhej čiernobielej vlčici. Freya mala na krku akúsi ligotavú drobnosť a neznáma modré ako keby drahokami na čele, na čo som sa snažila nemyslieť si, že je akési pofidérne indivíduum - čo ak číta myšlienky pravda.
Hodila som po Radnym škaredý pohľad, keď ma predstavil priam až zastaralým spôsobom, no napokon zvesila plecia a uškrnula sa. "To klišé si si mohol odpustiť," drcla som doňho hlavou vyplaziac jazyk, no už som nepotrebovala pohľadom či ďalšími slovami vysvetliť, že to nemyslím zle. Následne sa mi stočil pohľad na Freyu, ktorá sa privítala s bratom a prekvapene som počúvala jej až príliš milé privítanie. "Zdravím Freya, neznáma, no snáď nebudem ja trápiť jeho," pousmiala som sa snažiac sa pretvoriť to na úsmev a nie úškrn, no napokon mi to nevydržalo, len čo som sa kyslo usmiala a nahodila neutrálny výraz, prezerajúc si najbližšie stromy a neznámu vlčicu.

Tešilo ma, že som sa dokázala pomerne krotiť a všetko som to zadala za dôsledok prekvapenému trojfarebnému, ktorý šokom sadol na zadok a napokon sa usmial od ucha k uchu. Pretočila som očami škeriac sa na bielo béžovú - čo to trepem - na béžovú špinu v tele vlčice, ktorá sa namosúrene odpratala po toku nižšie. Spokojne som zafunela a zavrtela na vlka pri sebe chvostom. A predsa tu bol pocit, že vo dvojici sa cítim istejšia, kedy som začala o sebe pochybovať? Vlk sa mi zdal byť zamyslený a podľa jeho pohľadu k územiu som si len vyvodila, že možno sa to týka celkového sledu udalostí v posledných dňoch, či snáď lentých dvoch vlčíc. Pritom hnedá ostýchavá sa pobrala rozumne skôr preč, avšak opačným smerom. Keby pozorné vlčie okolo sledovalo, našlo by jej chvost miznúť v protiľahlom lese.
Zrazu Radny vyskočil na nohy a zbadala som ho až pri jednej z plytčín, keď už voda nebola natoľko kalná a najmä vysoká na presun. Počkal ma na druhom brehu, no tentoraz som už bola pripravená na nástrahy rieky a elegantne prehopla na druhý breh, hoci som si vybrala za miesto odrazu škaredo skosenú skalu. Stačil by pomalý pohyb a skĺzla by som sa dolu, no tak sa nestalo a ja som si zachovala pomerne suchý kožuch. Veselo som zastrihala ušami klusajúc vpred, do mierne zvažujúceho sa terénu. Možno som sa aj trochu obávala toho, či osm ešte vítaná, ale čert aby to vzal.

-> Erynijská smečka

Vyjadrím sa ako nezaujatý občan vlčieho národa, ehm... Tie dve turistické destinácie by boli podľa mňa problém a už len samotný fakt, že tie lúky sú väčšie pomaly ako les. Na druhú stranu, ochrancovia územia by mali aspoň význam, skutočne vyháňať tých turistov a obrátiť ich, či nedovoliť presun.
Vodopády mi prídu ako tiež pekný nápad vzhľadom na moju staršiu hru s Radnaydenom, keď sa tam nová terajšia beta generácia =D) narodila, no na druhú stranu, vlci sú suchozemci a viac vody ako brehov, no neviem.
Ostružinová lúka mi príde ako veľmi dobrý nápad, čiže ho zdieľam s Freyou, nakoľko je to veľkosťou skromné tak akurát, sympatické originálne územie - maucta za popis -, hoci je trochu od ruky, čo sa Erynijského lesa týka.

Ak niekoho zaujíma názor niekoho, kto tu je sám od veci, navrhovala by som Ostružiny =)

//čo tam po kamzíkovy, ako druhé jedlo dostane Atray plesnivú srnku!

//Lil Wayne rozosmiala si ma =DD

Uvoľnene som zvesila hlavu nižšie k zemi a vydýchla si. Dokonca mi vďaka tejto situácií ani toľko neprekážal mierny dážď, ktorého kvapky boli také drobné sťa kvapôčky rannej rosy. Radnayden sa uráčil mi vysvetliť jeho postoj k dvom vlčicicam, teda skôr k tej béžovej s bielou srsťou všade možne, ako tej majiteľke hnedého kožucha, ktorá sa krotko odvrátila a snažila sa nadviazať diskusiu s jej spoločníčkou, ktorá pôsobila prvým dojmom ako stelesnenie arogancie na tomto svete. Ešte začne nejakej rybe liezť na mozog a tá ju sama stiahne do rozbúrených prúdov rieky, pomyslela som si kyslo a pre istotu odvrátila zrak na vlka vedľa mňa, na čo som hneď pookriala. Teda aspoň na okamžik, kým som som nezostala maximálne pohoršená, že tuto Beta-samec vyprskol v pomaly hurónsky smiech. Zrejme mu prišlo zábavné, keď pomaly trhám vlčicu na druhej strane pohľadom.
Lenivo som sa posadila a zízala na béžovú. Tá sa priblížila k okraju koryta a niečo vyhukovala, na čo sa môj objav v egoisticky teritoriálnom kožuchu (a milovaný partner samozrejme) postavil a naježil, ako keby urazila jeho. Prekvapene som zažmurkala.- Stále mi nedochádzala závažnosť situácie. Urazila by som sa, keby sa starám o svoj zovňajšok, ale to nemá nič lepšie?
Okato som zívla aby som preukázala, aká je nudná. "Lebo ty si zrejme taká humusáčka, že do čistej snehovobielej srsti sa natoľko zažrala špina, až zostala béžová!" zakričala som pohŕdavým hlasom a zachichotala sa vysokým hlasom. Ešte pohodlnejšie som sa uvelebila na svojom miestočku uležanej mokrej trávy v blate a mierne sa naježila, no skôr kvôli tomu, že mi začalo byť chladno a snažila som sa o rovnaký pokus, aký som videla kedysi u vtákov - našuchoria sa a je im teplo, parchantom.
Veselo vrtiac chvostom som prizerala, ako Radny spustil hŕbu kamenia priamo pred vlčicu a tú tak oprskala voda, že vyzerala ešte skvostnejšie. Na to aj on drzo odpovedal a ja som sa zasmiala. "Veď hovorím, čistý odpad toto, ktorý si neuvedomuje, že za neprimeraným zadkom k jej telu má cudzie územie." Na neznámu som sa zaškerila a žmurkla zlatým okom, lebo o vlastne pravde som bola priveľmi presvedčená a jej urážky mali asi taký vplyv, ako keby si teraz ponorí hlavu do rieky na pol dňa a uverí, že tak niečo chytí. Chytila by ju akurát kmotrička spávajúca v kostiach.

//Ehm, Sav je bez mobilu a tudíž tu neni celý deň. Jop, Radny vie gramatiku tiež :D

Pohŕdavo som pohodila hlavou, keď hnedá štíhla vlčica odvrátila zrak, bol to vlastne znak spokojnosti nad opätovne získaním pocitom súkromia. No tá béžová s bielym prekvitnutím srsti musela trojfarebnému odpovedať... Ale k tomu neskôr.
Uškŕňala som sa nad jeho tradičným prevracaním očí, na čo následne vyprskol a ja som si mohla veru živo predstaviť všetko, čo sa mu asi s obrazom jeho otca so šatkou zobrazilo. "Mať mágiu myšlienok, smiala by som sa ešte viac," podotkla som, aby som prerušila nával smiechu. Nikto predsa nechcel, aby sa mi tu udusil na mieste.
Olizol mi ucho na čo som prevrátila oči zas ja a hravo mu hrabla labkou s natrčenými pazúrmi po tvári, na čo som mu prečesla srsť. Zavrtela som chvostom a venovala mu pohľad dôležitý ktorý vyjadroval blízku budúcnosť. Veď ešte bude čas aj na hry a nie len krv, ktorú som chcela vidieť momentálne na kožuchu tej zvedavej, ktorá musela čumieť. Radny čosi podotkol a nemohla som si nevšimnúť jeho rozhorčneie, ba možno väčšie, ako to moje. Naježil kompletne celý chrbát, niečo si hrkútal na ich účet a na to si sadol do blata, kde ich pozoroval a čosi odvetil. "Ani trošku si nenamýšľaš," podpichla som ho a zamerala sa na béžovú. "Aby ťa kameň netrafil do toho pyšného ňufáku, suka!" zvýšila som hlas, aby ma mohla počuť cez šum rieky, ktorá sa stále nevedela celkom upokojiť. Daždivé počasie si rado vyberá svoju daň... a my sa tu prekrikujeme ako idioti. Dotieravé sú, neodídu a nič nerobia, bedákala som znechutene, na čo som sa ponaťahovala a poklusom sa vydala skúmať stav zátočín v rieke. Jedna sa mi aj zdala prijateľná, no voda ma dokonale odpudila taklže s kyslým výrazom som od nej odbehla hneď po tom, čo mi uštedrila spršku do tváre. Stiahla som chvost a podozrivo sa na vodný živel mračila. "Nie je to tvoje ego, ale si teritoriálny," skonštatovala som a dala som discovery fakt číslo 1. Pozorovala som druha a občas zamyslene naklonila hlavu či už na jeden, alebo na druhý bok.

Trojfarebný zrejme tiež dospel k rozhodnutiu, že k predošlej téme sa vracať netreba, s čím som súhlasila. Zľahka som z chvosta striasla kvapky dažďa, ktorý našťastie utíchol. "Asi nebude spať v ružovej cukrovej vate," znela moja odpoveď na jeho popis Smrtinho úkrytu sarkastickým hlasom a sledovala som jeho pohľad k vlčiciam a následne aj ku mne, aby dal premočenú, ťažkú vec zo mňa dolu. "Že ti to napadlo," zamumlala som a zaškerila sa na jeho občasné reakcie k neznámym. Bolo to pochopiteľné, zízali na nás a hoci som ich cez šum spenenej vody nepočula, bolo mi jasné, že sa rozprávajú o nás... minimálne to bolo zrejmé z ich výrazov tváre, ktoré na nás hľadeli s maximálnym rozhorčením. Otočila som sa na Radnaydena, snažiac sa čumilky nevnímať. Nevedela som povedať, či jeho otieranie bolo príjemné alebo nie, koniec koncov - boli sme mokrí obaja, len on o kúštik viac. Jeho smiech bol nákazlivý, čiže som sa aspoň na chvíľku prebrala z tranzu. "To je tajné asi ako Atrayove nočné aktivity," prehlásila som pevne, keď sa opýtal na bližší význam vety. Jeden pohľad plný zloby však prerušil ostatné a na jeho výzvu k vlčiciam som len krátko vyprskla. "Nech mi aj vylezú na chrbát..." zazerala som po nich s ďalej neskrývaným hnevom z ich prítomnosti. Z Radonovej reakcie som usúdila, že ani on ich nepozná, čo ma zaskočilo. Spozorovala som jeho snahu o vyrovnanie nálady, no tušila som, že ak z nás nespustia oči, asi k nim priskočí voda, nevoda.

Po tvári mi prebehol víťazoslávny, hoc letmý úškrn, pretože nebol zrejme natoľko hlúpy, aby riskoval ešte väčší výdaj energie. Na chrbte som ucítila váhu kože a prevrátila oči. Zrazu bol zbytočne starostlivý a chcela som mu čosi odvrknúť, no zahryzla som si do jazyka. Ututlali sme jednu menší hádku, či skôr omyl v názoroch a nebolo potrebné vyvolávať niečo iné, zbytočne by sme sa tu škriepili. A napokon by mal pravdu ten krík za nami, potichu som si vzdychla a zaujato zastrihala ušami, keď sa ma opýtal na mágie. "Neviem nič svetoborné, ani len oheň ovládať. Smrť som videla len v akcii, nie ako osobnosť," odvetila som neurčito a odvrátila zrak na prúd v rieke, ktorý bol stále prisilný a pohľad na kalnú vodu plnú blata, konárov a kde čoho nebol pekný. Lejak sa natoľko zosilnil, že som začala mať pochybnosti aj o tej oštare na chrbte, nevidela som pred seba poriadne ani na Radnyho a otrávene žmurkala či triasla hlavou, aby som nemala zahmlený zrak vodou, čo mi tie kvapky stále oči triafali. No tu prišla temná noc, to doslova a mračá sa upokojili, hoci stále spočívali na nebesiach. Úľavne som vydýchla a po tom, čo sa mi mierne podlomili nohy som sa na ne i posadila. Bolo miu pridlho bez oddychu, avšak spať by sa malo v takom lejaku, keď je dobrý vzduch a deň pochmúrny priam stvorený na lenivé vylihovanie v úkryte, najmä pri milovanom vlkovi. Slabo som sa pousmiala a prichystala si niečo ohľadom brata smrti. "Povráva sa tak, ale vraj je niekde južnejšie," znela moja odpoveď vyrieknutá pomerne neurčitým hlasom. Netušila som o tej bytosti nič viac, ako trojfarebný. Počúvala som, ako rozprával i o užitočnosti mágií a pobavene vyprskla. "Z mojich emócií by ťa bolela hlava a nechci vedieť koľkokrát ti vynadám v duchu, tvoje ego by to bolelo občas...srandujem." Odpovedala som úprimne, no napokon po ňom strelila ospravedlňujúcim pohľadom.
Zatiaľ som si všímala pobiehajúcej vlčej populácie, ktorá v tom lejaku nemala nič iné na robote, ako behať. Zostali tu podľa nevýrazných pachov dve vlčice opodiaľ, no keďže som na svojom kožuchu ucítila dva pohľady, podráždene som cvakla zubami a zavrčala ich smerom. Ak máte chuť na romantické predstavenie, choďte inam, suky, zneli moje myšlienky a s prevrátením očí som hodila po Radnym spýtavý pohľad, či jednu z nich pozná.

<- V.v.j. (cez galtavar)

Neisto som cupkala blatovými kalužami za ním po rozdupanej pôde plnej jám. Niesol oba úlovky a zostala som v pomykove, či mu pomôcť, alebo by taká žiadosť snáď urazila jeho ego. Odkedy sa prispôsobujem? spýtala som sa zrazu samej seba adobehla ho so snahou strhnúť mu z chrbta časť bremena. Prekvapene som však zažmurkala, keď sa to ocitlo nado mnou, no to už som sa začala mračiť. "Pri tomto štýle nebudeš ani vládať vliezť do jaskyne a ver, že nemám toľkej sily ťa tam hore vytrepať," poznamenala som, no napokon moja tvár pookriala, pretože som si vážila toh všetkého, čo robil a najmä v posledných dňoch pre mňa.
Jeho priznanie ma pobavilo a hoci s trochu kyslým výrazom som sa k nemu pritisla a môj kožuch účinne vpil vodu z toho jeho. Otriasla som sa, kým mi neodstávala všetka srsť na všetky svetové strany. "To je v poriadku, vykradnem bratovi Smti úkryt za také nemožné počasie," odvetila som s humorom a zavrtela strapatým chvostom. Ktovie, či sú top povery alebo pravda o tom bratovi...
Radnayden podotkol, že som voľajako ticho, na čom som sa bezducho uškrnula a vypočula si, že tu budeme musieť počkať. "Raz sa chcem naučiť nechať vysušiť koryto rieky, bolo by to prospešné. A možno by ma prúd zaniesol bližšie k brehu," poznamenala som ironicky a otrávene zavzdychala. Napokon som sa zvrtla a chňapla po koži nado mnou v snahe strhnúť ju na zem, ale márne. Hodila som po ňom škaredý pohľad, akože som si nepriala byť zvýhodňovaná ba pred ním samým.

Jeden by tomu ani.neveril... Moje oči sledovali sice chabé plamienky, no strážila som si každé jedno slovo, aby môjmu sluchu neuniklo. Problémy a malé nedorozumenie boli skutočne preč takže som zostala opreta o Radnyho srsť. Olizla som mu sánku a trošku sebou zamrvila, ked aj čo to z ohňa vyhaslo a zostalo pršať, bars nie priveľmi.
Pri srdci ma vsak zahrial fakt, že mi.naozaj verí ba čo som potešene zavrtela chvostom a dokonca súhlasila s návrhom ísť za jeho sestrou. Pršať vsak neprestalo, takže nás trojfarebny oboch prikryl kozami sŕn, no napokon on mi prenechal väčšiu časť a zostal na daždi. Chcela som mu povedat, nech sa prisunie, no on ma predbehol s otázkou, podľa ktorej som hneď vedela, že aj jemu nepriazeň počasia spôsobuje značne nepohodlné podmienky. Mlčky som kývla a zhodila zo seba ťažkú kozusinu. Spýtavo som naznačila, že môžme ísť. Išla by som aj popredu, ale chcela.som pomôcť či aspoň byť nápomocná. Napokon sme sa obaja premočení - respektíve on o dosť viac ako ja - vydali na cestu cez šíru pláň, z ktorej sme sa tu náhodne ocitli, no tánáhoda patrila ka najšťastnejším v mojom živote.

-> Rieka Mahtae

Nakoľko som mala labky znecitlivené vodou z jazera, v podstate som ani nevnímala dážď, ktorý mi z nebies kropil hlavu. Zaznamenala som však zmenu v jeho postoji a potmehúdsky sa usmiala - viacmenej sama pre seba. Netuším, čo si myslíš, ale odhadnúť ťa viem pekne. Bola som na seba hrdá, lebo som zrejme zažehnala situáciu aj na dlhší čas.
Nna šiji ma pošteklil Radnyho dych a jemne si položil hlavu za tú moju. Keby som bola mačkou, zrejme by som nadmieru spokojne priadla. Pritisol sa ku mne pevnejšie a spokojnosť z vyrovnania nedorozumenia vrcholila, kým sa neodtiahol, aby ma postrkovaním dostal z vody, čo som po každom kroku protestovala. Až na brehu som si však uvedomila, aká veľká mi je zima a drkotala zubami, keď ma prefúklo. Ccez to všetko som upierala zvedavé oči na jeho činnosť. Stváral čosi s kameňmi, pieskom a inými neživými prírodninami, až som musela prekvapene vydýchnuť, keĎ moje ušká začuli najpríjemnejší zvuk na svete - pukot ohňa. Omámene som si ľahla a sledovala ihrajúce plamene.
Pochopila som úplne až po tom, čo mi objasnil situáciu. netušila som či ho ľutovať alebo nie, ale ďalšie rýpnutie na môj účet s vyznaním úprimnej lásky a náklonnosti. Nápodobne, bodyguard severský odvetila som mu jemným hlasom, ktorému už nechýbala nežnosť, ktorá však tentoraz nebola strojená. Vychutnávala som si jeho dotyk v srsti, ktorá sa pri ohníku konečne zahriala. Smiala som sa, až kým mi neodpovedal na vtedy kladené rečnícke otázky, až som sa musela krátko zasmiať. Neutiekla by som, labku do ohňa" padlo prehlásenia slávnostným hlasom a s jeho nápadom povedať to rodine s čím som súhlasila vrtiac chvostom, hoci z jho sestry som mala zmiešané pocity.

Celý môj postoj pôsobil neisto, ale nebolo to preto, že by som mala nejaký problém so situáciou teraz či snáď Radnaydenov - kdeže. Topila som sa sama vo svojich pocitoch, z čoho som zostala natoľko frustrovaná, že ani moje skvelé herecké umenie pri tejto náročnej skúške neobstálo. Už nech v tom mám jasno! vrčala som na seba v duchu, no napriek tomu som tieto podstatné záležitosti odsunula bokom, takže zostávali v pozadí môjho naozaj šťastného ja. Evidentne to bola chyba nechať to týmto smerom plynúť, lebo ovzdušie sa zmenilo - a tým som nemala na mysli mračná, hmlu a začínajúci jemný dážď.
Trhlo mi skoro celým telom, keď som postrehla jeho až príliš tichú odpoveď, že sa zrejme snaží až moc. Hoci hlas mal neutrálny, táto veta keď vezmeme do úvahy moju otázku neveštila čosi kladné, byť najmä negatívne. Úsmev prirodzene zmizol a sledovala som, ako premohol strojenosť a odpovedal už normálne, no jeho oči smerovali kamsi do diaľky. Premerala som si jeho telo, ktoré bolo napnuté a okolo niečoho ako 'uvoľnené' ani len nebežalo.
Keď som mu pomohla od koží, venoval mi úsmev, no jeho pohľad m,a zamrazil, na čo som sa krátko striasla. Takéhoto som ho nepoznala a zlaté oči toho trojfarebného vlka, ktorého som zrejme skutočne zbožňovala boli ako pravé sklo, teda skôr zamrznutá hladina jazera. Stála som meravá a prikovaná na mieste sledujúc, ako sa cez hmlu predral do vody a zostal v nej po brucho. Pohľad mal stále prišpendlený k neexistujúcej veci na obzore. Váhavo som podišla tri kroky vpred a opäť prudko zastavila, keď sa ponoril, len aby zrejme umyl špinu zo srsti. Pochybovačne som vykrivila ústa a zazrela na svoje rovnako špinavé a krvavé boky, srsť zlepenú snáď na všetkých miestach. No k vode som lásku nemala a navyše mierne pršalo a bolo pomerne chladno. A zrejme ma môj ochranca bude odmietať zohriať, povzdychla som si ba až smutne čiastočne prekvapená, aké nové pocity vo mne vedel Radny vyvolať.
Rozprával, že je tu princeznina mama, ma čo som sa s výdychom uvoľnila, lebo to vyzeralo, že všetko bude v poriadku. Od jazera som teda cúvla pretínajúc hmlistú clonu, vďaka ktorej som videla siluetu bez farby. No posledné tri slová, ktoré už zneli až príliš ľahostajne, ba možno trochu aj hrubo rozhodli. Hlasno som zavrčala. On si myslí, že ja budem plakať?!rozhorčovala som sa. ...ale zrejme aj budeš Jenna, ozval sa vnútorný hlások a ja som si uveodmila pravdivosť tej myšlienky.
Preglgla som a opatrne s apriblížila k jazeru, s veľmi tichým zaúpením som vliezla do vody. Akonáhle s amoje laby ocitli v nej, zvykla som si na chlad a už neriešila. Svedomito som sa brodila zabárajúc laby do piesčitého dna k nemu. Problém bol, že bol o čosi vyšší a mne bola voda po krk, kým on mal chrbát ešte v pohode na vzduchu. "Radnayden," zavrčala som jeho celé meno, no hlas som mala iba mierne rozčúlený, avšak skôr prosebný. Natiahla som krk a jemne mu zovrela koniec chvosta v čeľustiach, hoci som musela zadržať akosi dych, keďže som sa donútila ponoriť si ňufák. Snažiac sa čo najjemnejšie som ho zaň potiahla a naznačila mu aj pohľadom, aby sme šli aspoň do plytšej vody, keď už teda trvá na tom v tej mláke chladu zotrvať. Nestačí ti toľko, že som dobrovoľne šla plávať? prebehlo mi mysľou ťažko a potichu som zakňučala. Potrebovala som to nejako napraviť, zistiť - čo sa mu stalo. Ale v podmienkach pre mňa absurdných to predsa nešlo tak ľahko.
Napokon som sa naštvala, po špičkách labiek s aprebrodila k jeho boku a sotila doňho ramenom - nakoľko vo vode mal nižšiu hmotnosť, bola som si istá, že ho to z miesta pohne.
"Ty to stále nechápeš však? Ani ja som to doteraz nechápala, preto som zostala neistá a frustrovaná." Začala som spočiatku trasúcim sa hlasom, no tichým a snažila som sa pôsobiť krotko, aby som ho nevykoľajila od normality ešte viac. "Skôr ako utečieš, prosím..." zaúpela som a s v duchu víťazne vykríkla, keď sa mi podarilo ho posunúť kúštik do normálnej plytkejšej vody (//prepáč, nedomyslela som to o pár odstavcov vyššie). Prikročila som k nemu a otrela sa mu celým svojim bokom tela o to jeho, hlavou sa mu otrela o spodok krku a hruď. Napokon či už hcel alebo nie, nechala som hlavu spočívať kdesi pod jeho tvárou s ňufákom zaboreným v srsti na krku. "Pochopíš konečne, že ťa mám rada viac ako kamaráta? Že ťa zrejme milujem tým spôsobom, že chcem pri tebe byť, že súhlasím - počuješ ty idiot?! (zvýšila som krátko hlas, ktorý bol frustrovaný) - s každou tvojou myšlienkou budúcnosti, že chcem byť pri tebe na jar, skutočne..." došiel mi dych, pretože môj hlas bol frustrovaný, o toho i mierne rozčúlený, ale napokon som skončila akurát parádne deprimovaná. "Chcem teba, tvoju prítomnosť a vedieť, že ty aj vlci, ktorých mám rada sa majú dobre či sú šťastní. Myslíš, že žiadam veľa?" položila som unavene rečnícku otázku a s povzdychom sa k nemu pritisla ešte viac, preukázajúc mu všetko, čomu som bránila, hoci aj každý malý črep v mojich citoch - lebo konečne som si to uvedomila aj ja. Uteč, ak to považuješ za správne. Nemohla by som ti brániť, napadlo mi sklesnuto a odvrátila sa, pričom som mu ešte letmo pritisla ňufák o ten jeho a venovala mu jeden vážny a veľmi úprimný pohľad. Opätovne som musela potlačiť triašku, lebo mi začínala byť zima a labky mali cit len na polovicu. Ale práve teraz som bola odhodlaná prekonať nedôležité problémy v bežnom živote vlka v mojom kožuchu.

<- Z. Galtavar

Dostali sme sa k veľkej vodnej ploche, čo ani omylom nemohla byť rieka. To by snáď i slepý vlk poznal. Mierne zahanbená som nechala vstrebať význam jeho slo pred odchodom z pláne. Netušila som, že vezme moju otázku tak naozaj. Horlivo začal diskutovať, že sa mu páčia zlúčeniny našich mien počínajúc písmenami začiatočnými zas z našich dvoch mien. Neisto som sa naňho obrátila. "Neviem či je dobré nad tým premýšľať," uvažovala som opatrným hlasom, aby som sa nedotkla náhodou jeho citlivej struny, ktorú som vlastne ešte moc nepoznala a evidentne za tie týždne ani nemala čas. Mala by som ho spoznať viac. Ale asi až postupne, potichu som si vzdychla a silene sa usmiala na veci ohľadom jari a jej podobné, príbuzné. Nemohla som mu povedať nie, lebo to by som nedokázala tvrdiť ani sama sebe. Lenže Radnayden nemal protichodné pocity spojené s partnerom, ktorý bol zavraždený kedysi dávnejšie.
"Ten tatko sa však už aj tak dosť snaží," riekla som strasúc zo seba zvyšky neistoty a šťastne sa naňho usmiala. Ba ani mi nevadilo, že sa na mne musel zasmiať, rada som počúvala hlas trojfarebného. Napokon som k nemu však priskočila a s úškrnom - ktorý by sa niekedy neskôr dal popísať ako ľútostivý - mu pomohla dať dole úlovok. Stále som nechcela priznať, že som uvažovala iracionálne a pomýlila si jazero s riekou, ktorá bola blízko ich územiu. Za to toto jazero bolo veľké, malo piesčité brehy a hemžilo sa to tu vlkmi, ktorých som nepoznala. Jediné, čo som si tu pamätala bol obraz môjho hnedého brata a jeho strieborných očí. Kde si...
Znova som sa rozhliadla a zamyslene obrátila pohľad k Radnymu. "Poznáš tu niekoho? A prepáč mi..." začala som spýtavo no napokon odvrátila pohľad a dodala akoby mimochodom: "...jazero nie je rieka." Neveselo som sa zaškerila a trochu zvedavo sa priblížila k jazeru, no môj pohľad na vodu bol nabitý ostražitosťou, avšak ja som len skusmo položila tmavú labku do piesku a prehrabla sa v ňom. Bolo to čosi tak čisté a príjemné proti rozdupanej hline od losov a sŕn na predošlej pláni a spomenúc si, ako sme sa v tom váľali... Podvedomie na mňa čosi kričalo, skandovalo, usmievalo sa a ja som skutočne nechápala. Obzrela som sa na Radnaydena a váhavo zavrtela chvostom venujúc mu zriedkavý úprimný úsmev. Netušila som práve, čo so sebou.

V hlave mi hučalo, ako keby niekto trieskal o seba dva činely, avšak snažila som sa nejako pripraviť na to, čo vlk zase z tej papule drzej vypustí - nie že by mi to prekážalo, prirodzene. Ja som mala zmýšľanie momentálne zabrzdené, no jemu zrejme pracovalo na plný plyn, pretože to, s čím vyrukoval ma priklincovalo na mieste. Zmeravela som a rovnakým pohľadom si premeriavala jeho tvár, či to myslí vážne. Na teraz ale žarty bokom, lebo Radny zabrnkal na tú mimoriadnu strunu. Špeciálne miesto? Váľať sa na zemi plnej blata rozdupanej od vysokej? Zaujímavý výber, poznamenala som v duchu a vydýchla zadržiavaný vzduch z pľúc. Trojfarebný ma skoro zahnal do kúta a činely neprestávali - neposkytli mi nápad, ako mu to oplatiť alebo aspoň rozumne odpovedať. "Miláčik a vybral si im už mená?" opýtala som sa sladkým hlasom, no podtónom bolo moje krátke tiché zavrčanie. Pozorne som ho sledovala s istou dávkou pokoja, hoci s tým jarným obdobím vlčíc ma vykoľajil, zmätok som rýchlo zahnala. Vyhrával, ja som sa len ticho rozhodovala nad prevahou a zároveň koncom hry - čo je zaručené víťazstvo.
Uškrnul s apri spomenutí nekalých úmyslov a ja som sa len apaticky usmiala niekam poza neho. Vyskočila som elegantne na nohy a otriasla sa, snažiac sa zbaviť rozstrapatenej srsti. Váhavo som zavrtela chvostom a spravila okolo neho malé kolečko dotýkajúc s aho úplne letmo. V podstate tam úmysel žiadny nebol, len čo som si natiahla stuhnuté laby.
Radnayden pôsobil stále sebavedomo s istým nádychom arogancie, čo bol len rámec hry. Potuteľne som sa usmiala a nechala ho, aby sa ma opäť dotkol. Napokon som sa nemotornosťou vĺčaťa zas prevalila na zem a jeho poznámku o jedináčikovi som nechala len vstrebať. Aby som Freyu nezavesila za chvost o strom. Zrazu vypískol zo seba niečo o svojich plánoch, na čo som zrazu zostala podozrievavá. "Plány ako...jar?" vydrala som zo seba mierne úzkostlivým hlasom, čo sa mi normálne nepodobalo a sledovala ho, ako sa zvalil vedľa mňa.
Zostala som prekvapene civieť, že som možno aj zabudla zavrieť papuľku, lebo on sám tu navrhoval akúsi bitku, za ktorou boli obmedzenia a vyhrážanie sa. Pobavene som vyskočila, vymanila sa spod jeho labiek a vrtela chvostom. "To by si ma najprv musel chytiť," zasmiala som sa zlomyseľne a skočila po ňom. Prevalili sme sa až kdesi na okraj vŕšku a stačil jediný pohyb a ako sme si predtým rozprávali - zgúľali by sme sa kamsi do neznáma. Napokon, má mágiu predmetov, srnčie kože priletiaaaa, chichotala som sa v duchu. Aby sa nebránil, ešte som sa pomrvila, zablokujúc mu laby, no ten pohyb spôsobil spomínaný 'pád'. Krátko som niečo vykríkla a rýchlosťou utekajúcej srny sme sa kotúľali v tej blatovej zmesi kamsi mimo, preč, k veľkému jazeru. Nastala medzitým noc a aby to nebolo málo, začalo poprchať. Prepáč? skúsila som v myšlienkach a po prvom pokuse sa nepokúšala zastaviť, lebo by som si akurát zbrúsila kompletne celé pazúry a snáď aj srsť z labiek.

-> V.v. jazero (//hej vážne :D)