Gallirea - Příspěvky uživatele

Skrúšená vlastnými myšlienkami premýšľajúc o všetkom, od toho najabsurdnejšieho po normálne a reálne som stočila pohľad naspäť na vlka, aby mi akurát oblizol ňufák. Slabo som sa pousmiala a zavrtela chvostom, ktorý som rýchlo šľahla o zem pod seba, keď sa po ňom hravo zahnali Radnyho zuby. Skúsil by si ho chytiť, uškrnula som sa a zamračila sa, keď nahodil akýsi urazený výraz.
Ja som neskôr počúvala zvuky a hlasy zo spodnej jaskyne, na čo ma on potiahol za kožuch. V duchu som sa miernila, nech po ňom neskočím, lebo už by som nevedela, či by to bolo v rámci hry. Beztak si sa napokon otočila jedným skokom a naprázdno cvakla zubami pri jeho hlave. Vycerený chrup som však zamaskovala úsmevom a jeho protesty som sa stroho zasmiala. "Nebuď netrpezlivý, času máme vždy dosť," riekla som pobavene a premerala si ho pohľadom, pričom som prešla otierajúc sa o jeho bok, zozadu, o druhý a zastavila pri ňom s provokatívnym výrazom. "Nechcem ísť dole, lebo to nie je spoločnosť pre mňa, iba sa chcem rozprávať s Atrayom." Na sekundu som nahodila úprimný úsmev, no to už som sa škerila ako mucha na hnoji a ďubla do vlka vedľa seba nosom.
Tešiť sa, že daždivé obdobie možno ustalo bolo unáhlené. Zavetrila som, tzastrihala ušami a čo nevidieť s nástupom zrejme ranných hodín sa spustil opäť lejak. Nečujne som vzdychla, nevediac čo so sebou obišla Radnyho pohladiac ho ryšavým chvostom po tvári a sadla som si napokon späť na náš vyhriaty flek. "Máš ešte nejakých nepriateľov krom' červenohnedého od Tailly?" ozvala som sa, len aby reč nestála, no ja som zvedavo naklonila hlavu. Keď už sme teda nemohli byť v súkromí a nemohli ísť ani von, len tak sa prebehnúť či loviť, zostávalo jedine prečkať počasie. čo to sa dozvedieť od trojfarebného.

Trhla som mierne hlavou pri dotyku zubov na mojom uchu a škaredo naňho zagánila očami. Jasné, že on sa baví, kedy to tak nebolo? nadýchla som sa sviežeho vzduchu prúdiaceho od vchodu jaskyne a tváriac sa silene znechutene po jeho útoku na moju tvár som sa odplazila trošku ďalej. Radnayden bol stále plný nádeje, že raz to príde, na čo som prevrátila okato oči, no nechala som ho, keď sa priplazil túliac sa ku mne. Rezignovane som si vzdychla a položila hlavu cez jeho krk, keďže jeho tvár bola schovaná v mojej - už takmer suchej - srsti.
Vlk sa nemusel ani len pohnúť, aby pretvoril kompletne vchod do jaskyne a padla múdrosť z neba, že súkromia máme len toľko, koľko si ho zariadime. "Vieš ako som to myslela," odvetila som skepticky a švihla chvostom, ktorý nečujne pristál na jeho boku. Zapátrala som teda v krátkodobej pamäti spomenúc si na Vodopády a to tajné (možno nie tak tajné) miesto a toľkej vody, ktorej som musela zdolať, až som mala chuť sa zasmiať.
Tento dohovor, hru, nazvime si to ako chceme som v podstate ukončila ja. Zastrihala som uškami s tmavými koncami a započúvala sa do skalou tlmených hlasov v úkryte. Bola to predsa jaskyňa a na niektorých miestach rezonoval zvuk, Atray, toho potrebujem, napadlo mi a s miernym podvihnutím hlavy sledovala líniu tela Bety vedľa mňa. "Tvoj otec je doma zdá sa..." Bolo to len tak do vetra trepnuté, ale potrebovala som prerušiť rezonujúce ticho a harmóniu našich nádychov a výdychov.
Navyše, s jeho otcom som sa potrebovala na čomsi uistiť (skôr ako dohodnúť) aj ja, hoci som mala pocit, že tu dlho nebol a veľa vlkov Erynijského lesa ho bude potrebovať, preto som len nastražila uši a letmo sa o Radnyho otrela. Spánok nehrozí, hry už asi tiež nie, aby sme nezbúrali skalu, takže myšlienky? Mimovoľne som zatrepala hlavou, lebo som nemala rada náhle prúdy myšlienok a nápadov, akurát ma vždy rozbolela hlava.

Keby niet docela príjemnej atmosféry plus domáckej vďaka útulnému úkrytu - v ktorom prirodzene nerpšalo - vyprskla by som nad jeho drístom, že sa baví. Blázon, tak on sa baví hm? zamyslela som sa a na chvíľu mi úškrn povädol z tváre. Zase mi ňufákom prečesával srsť, na čo som po ňom strelila upozorňujúci pohľad, no napokon som sa rozosmiala a nos mu oblizla, na čo som bedlivo prešla jazykom po celej jeho - teraz mokrej - tvári. Dusila som v sebe chechot a pozametala trochu chvostom zem.
Ohľadom otázky na budúcnosť zostal zamyslený a ja som sa odvrátila k východu, od ktorého nebolo počuť síce klapot kvapiek, ale občas sem náhodne zavítal zblúdilý vietor, na čo som sa ihneď tisla bližšie k Radnymu. Napokon som naňho obrátila pohľad, lebo si svoje predstavy vyložil ako krásne. Neurčito som zažmurkala a nechala ho, nech sa hrá s mojim kožuchom, no napokon opäť zablúdil tam kam predtým a jeho laba spočívala na mojom boku. Skúmavo som mu hľadela do očí trpko si povzdychnúc. Pritisla som sa viac proti jeho labe a cestujúcemu ňufáku,len čo som si schovala tvár do jeho trojfarebnej srsti. Odrazu som nemala slov. Budem vôbec niekedy mať odvahu mu povedať niečo priamo do očí, čo s apriamo rovnako týka aj mňa? vzdychla som v duchu a napokon zdvihla hlavu a stratila sa v jeho jantárových očiach. "Raz áno, drahý," riekla som trošku zakríknutým hlasom na celé toto tu intímne ovzdušie, ale zostávala som úprimná. Nemyslela som si, že by to bolo možné. Za prvé bola jeseň, za druhé sme mali nedoriešených hromadu iných záležitostí. "Navyše, tu nie je práve toľko súkromia na (ne)mravné hry." Zaškerila som sa hovoriac spikleneckým šeptom a na to sa trochu pootočila, aby som si mohla položiť hlavu na jeho bok pri slabinách,aby som mu videla aj vôbec trochu do tváre.

Akoby čítal myšlienky, zablyslo sa mu v očiach a ja som teatrálne zívla. "Spánok teda...nič?" Zachechtala som sa a tisla sa naproti dotykom jeho ňufáku, ktorý mi robil cestičky v mokrej srsti, ktorá sa teraz skôr podobala dikobrazovi. Medzitým som nosom ďalej skoby skúmala štruktúru srsti a dovolila si mu z nej vyšklbnúť pomerne surovo zapletené bodliaky. Možno mu tam narastie štvorfarebná srsť, ospravedlňujúco som zaklipkala očami a otrela sa mu o bok.
V duchu som víťazoslávne vykríkla, keď Rradnayden vyprskol, pretože to znamenalo len toľko, že moje zámery sa nevyhli úspechu a on je šteklivý. Škodoradostne som sa zasmiala a chcela sa ešte natiahnuť, no on zákerne využil mojej chvíľkovej spomalenosti a zadnými nohami ma prevalil preč. "Hej čo rob-", zalapala som po dychu cítiac na brucho jeho labky, ktoré sa napokon zmenili na ňufák a ja som poplašene zatrepala nohami. Napokon som vyprskla v záchvat smiechu vo vyššej tónine ako môj hlas a snažila sa Radnyho odsotiť od seba kopaním láb, kým teda (určite náhodou) nenatrafil na citlivejší bod, na čo som zaúpela, no nie od bolesti či niečo podobné; keby mohol mať vlk zimomriavky, bolo by tak.
Skúmavo som mu hľadela do tváre a skusmo mu chňapla po tvári. Napokon som sa pomrvila a akýmisi pohybmi alá žížala na daždi sa odsunula pod jeho zadné nohy, kde som sa postavila a narušila tak jeho rovnováhu - i svoju. Zvaliac sa späť na kožušiny som sa k nemu vrelo pritúlila a teraz už to nebolo hrané. "Uvidíme, akú ti prinesiem budúcnosť," zavrnela som hravým hlasom so skrytým podtónom mysliac pritom na jeho narodeniny a dospelosť. Vlastne fyzicky i psychicky v niektorých ohľadoch bo ltaký už iste dávnejšie...

Bolo síce totálne absurdné mať výčitky kvôli takej banalite, ale predsa mi to prišlo na chvíľu čudné. Avšak jeho milé gesto mi vyčarovalo na tvári mierne nesmelý úsmev, na čo som napokon nahodila tradičnú vyškerenú grimasu. "Keď myslíš vĺčik," vypustila som do éteru a pomaly sa k nemu späť blížila, čo to boli možno štyri kroky, avšak ladnej chôdze a prekladania láb, čo inokedy som ako tank a nie ako laň. Niekto hold potrebuje osláviť narodeniny, vzdychla som si a pricupkala teda k nemu.
Na jeho filozofiu pochádzajúcu z umu vznešeného - jeho hlavy - som len zagúľala očami. Nebolo potrebné s ak tomu nejako vyjadrovať, cítila som, ako mi v tele prúdia návaly energie, čo bolo vlastne svojim spôsobom príjemné. "Dá sa zaspať, ale morbídnym spôsobom, nie ja - samozrejme," dodala som k jeho filozofii, ktorá nebola tak celkom presná. A ja som sa v duchu tešila, že som našla prasklinu.
To všetko bolo po tom, čo som sa od neho odtiahla, farebné kamene ma zaujali dosť na to, aby som od neho poodišla a prezrela si ich. Teraz som však bola späť a pritúlila sa k nemu nezvyčajným spôsobom, ktorý mohol byť snáď aj nežný, ktovie? Prehla som chrbát chvostom vrtiac a škeriac sa, no napokon som bachla predné laby a hrudník cez neho a potiahla ho hravo za ucho. "Ty si prekazil oddychové plány, čo sa mňa pýtaš," frkla som prechádzajúc mu nosom v srsti na zátylku. Vdýchla som jeho tak dôverne známu vôňu a napokon prechádzala ňufákom od hlavy cez líniu chrbta až k bruchu, kde som skusmo hľadala miesto, ktoré by mohlo byť citlivé a štekliť. Neviem, či je to u týchto huňatých jedincov možné, ale vĺčatá šalejú, spomenula som si na vlastné detstvo, ako som neznášala mamino jemné štuchanie do brucha, len aby som nebila sestru, no ja precitlivená na práve tú partiu... Opätovne som zavrtela chvostom a venovala vlkovi pod sebou krátky, mierne roztopašný pohľad.

Viečka mi pomaly padali, ustato som zívla, ale cez to sa snažila hľadieť do východu jaskyne, kde zo seba môj druh striasal vodu. Fascinovane som sledovala jeho srsť, o čosi dlhšiu ako moju, ktorá sa leskla už len pod letmým a krátkym zábleskom slnečných lúčov, ktoré však boli zrejme posledné, ktoré som za tento deň videla. Začula som slabý klapot pazúrov o skalu a Rradnayden mieril kamsi k horu, kde o seba treskli farebné kamene. Samozrejme tie vzácne, no pri predstave, že on pôjde ku smrti a nebude mať náladu ako u Tailly... Vyrvem tej beštii kukadlá.
Pomaly som zavrela oči, spokojne drichmala, keď tu sa trojfarebný pojašený vydal ku mne a rozhorčene vypískol čosi ako zákaz spania. Pootvorila som jedno oko a na just zívla a obrátila sa na druhý bok. Keď však spomenul narodeniny, zmeravela som. Pýtala si sa vôbec, koľko má tento mladý statný vlk rokov? Samozrejme, samý sval, pekná stavba, tak aj keby to bolo šteňa! Odrazu som zostala zhrozená a efektne zamaskovala zádrhel v mojej hlave zavrtením chvosta, no neobrátila som sa. Nie som naňho pistará?! Začala som panikáriť, aby sa Atray kvôli tomu nenahneval, avšak aj tie úvahy boli čoskoro aspoň na čas pasé, lebo som pri sebe cítila ešte bližšie jeho prítomnosť a zrazu na mňa čosi ľahlo, no on to nebol. Zmätene som vyskočila a prikrčila sa. Bolo to však celkom zbytočné, lebo ma prikryl nejakou žiarivou vecou. Skusmo som kožušinu oňuchala a kývnutím povedala svoj dík a už-už sa chcela upelešiť, no zrazu bola únava fuč. A radnayden vyškerený ako zubaté zimné slnko.
Zrazu som na to prišla. Kožušinou do mňa vlial energiu, tkaže som skôr maal náladu na skákanie zo skál ako spánok. Urazene som zafunela, bachla sa vedľa neho. „Ale ja som chcela...nič.“ Zahundrala som sa zrazu predviedla výpad labou po jeho krku, ktorý som mu zľahka prigniavila k podlahe stojac nad ním. „Gratulácia,“ povedala som už naozaj úprimne a opätovala mu úsmev. Tešila som sa, že ukončil ďakší rok života, no stále ma deptal fakt, koľko medzi nami je. „Aj tak som zrejme starááá,“ natiahla som mrzutým hlasom a odcupitala si do kúta pod akýsi výčnelok v skale, z ktorého mi beztakčochvíľa padne kryštál na hlavu.

<- les

Jeho štuchanec do boku som nevnímala, len sa prešmykla okolo iných vlkov do horných jaskýň, ktoré obýval Radnayden s Freyou a nu, dočasne teda i ja, kým ma Atray nevyhodí. Potešene som uvítala tmavý priestor, do ktorého sa len snažili dostať ranné lúče slnka, no nešlo im to cez husté mračná, ktoré značili dážď či minimálne prehánky na celý deň. Zase kdesi zavretá, ale aspoň tu nefúka, usúdila som a poriadne sa otriasla, kým zo mňa neprestala prskať voda. Slabo som sa chvela, lebo som poriadne zmokla a riadne ma prefúklo. Odšuchtala som sa teda k stene prechádzajúc po machu ako úteche pre unavené laby a zvalila sa naň a čiastočne akúsi kožušinu. Radny niečo spomínal o Smrti, zrejme to malo byť milé, no ja som zostala príliš unavená a navyše aj mrzutá, lebo sa mi zdala Tailla ako nudná a nedostatočná obeť mojich záujmov. Hlasno som zívla natiahnúc sa po celej svojej dĺžke, na čo som sa potom schúlila späť do nepodareného klbka, aby neuniklo zo mňa už ani len trochu tepla. Nehovorila som nič, len po trojfarebnom chvíľu jastrila očami, kedy sa objaví. Akonáhle som bola takto pomerne v teple a suchu, nastúpila lenivosť.

Mračiac sa po očku na Radnyho, ktorý bol prekvapivo zdvorilý po odchode červenohnedého som sa posunula kúsok bližšie ku skale, už len kvôli vlastnému pohodliu. "Aby si ty raz neskončil indisponovaný, môj drahý kráľ blatových jám," pípla som a hundrúc si pod ňufák sa prestala mračiť na spoločnosť, ale skôr na oblohu, pretože slnko, ktoré mi doteraz príjemne hrialo na kožuch zmizlo a nahradila ho čierňava. Trpko som si povzdychla a kyslo sa na druha uškrnula, keď predviedol krátku divadelnú ukážku teatrálnosti a spojil ju s komplimentom ako na moju, tak aj na Freynu stranu. "Dlho však nebudem s kožuchom sťa premočený mach," utrúsila som neveselým hlasom prekvapene žmurknúc, keď mi prvá veľká kvapka nadobro zamokrila nos. Nespustil sa však len lejak, ale do chrbta mi udierali krúpy, ktoré sa kvapaline, akou bola voda, príliš nepodobali. V snahe utiecť počasiu som sa zdvihla a cúvla kamsi k najbližšiemu stormu, čo som vlastne spravila ledva dva kroky. Napokon som sa len otriasla a silene usmiala, lebo druhá Beta v tomto lese ma ešte raz poprosila, aby som v tej jaskyni pokojne zostala. Mágie?
Netušila som, či Freya neovláda náhodou mágiu ovládajúcu počasie, pretože sa podozrivo vzhľadom na situáciu rozpršalo, ale zrazu som nemala námietky. "Napokon, možno to nebude na chvíľu tak zlý nápad," odvetila som neisto a napokon nahodila tradičný úškŕňajúci sa výraz, hoci vždy som mala v tvári náznak silenosti. Pozornosť sa obrátila k Taille, ktorá rozprávala opätovne o svorke. Znovu som otrepala z kožucha vodu a ľadové guličky a obrátila sa na návštevníčku, ktorou si i ty. "Snáď bude mať Smrť dobrú náladu, až sa tam raz zastavím, také opachy..." dumala som smerom k Taille a zľahka pohodila chvostom. "...ak nie, za všetko môžeš ty," zaškerila som sa, kývla na znamenie pozdravu a šuchtala sa okolo Freyi k úkrytu. Počasie nie iné než otrasné spojené s vetrom a zimou mnou striaslo. "Vďaka za starosti, ktoré si kvôli mne prirábaš," šepla som Freyi do čiernobieleho ucha, no aspoň som sa pokúšala o pokorný hlas, hoci mi to skutočne nevyšlo. Letmo som jej priložila nos ku krku, iba náznak naozaj vďačnosti a bez pohľadu na trojfarebného, ktorý sa ochladeniu tešil si to pelášila k úkrytu. Mierne som zaváhala kvôli tomu, čo budem po rímsach musieť vyštverať, ale odhodlanie neváhalo.

-> Skala Erynijská

//Mrte školy, slohy etc. ...

Sústrediac sa na vlčice a krásne počasie, ktoré som sa snažila si aj nasilu vychutnať mi celkom ušiel náhly odchod trojfarebného, ktorý sa proste zobral a odišiel. Mierne dotknutá som po ňom vyštekla, no jeho už nebolo. Namrzená som si len povzdychla a ľahostajným pohľadom prešla cez vlčice k neďalekým stromom, nakoľko som bola totálne nezaujatá voči téme toho červenohnedého a rozpadu svorky. Len čo som postrehla, že Tailla mala k tomu neutrálny postoj. Ešte aby áno, keď ona mala svoj les a netýkalo sa jej to...
Stočila som pohľad k Taille s očakávaním, čo z nej vypadne ohľadom kameňov na jej hlave, no jej odpoveď mi prišla trošku nepostačujúca, len čo som zdvihla 'obočie'. "A kedy mala Smrť dobrú náladu?" ozvala som sa rečníckou otázkou a zagúľala očami, no ľahkým kývnutím vlčici naznačila, že som rada za jej odpoveď na môj záujem. Na jej smiech som sa letmo pousmiala, koniec koncov bolo príjemné byť v spoločnosti, ktorá sa cíti príjemne, hoci som sa zamýšľala nad tým, prečo je tomu tak, keď som v tej skupinke aj ja. Mala by som sa polepšiť, táto domácka atmosféra a štýl života nie sú pre mňa, usúdila som a zistila, že sa vlastne krotím len kvôli Freyi, lebo jej výstup voči neslušnému správaniu člena Taillinej svorky ma takmer rozosmial a v duchu som jej len ako sestre gratulovala. Bola rozumná, ale schladila mu ego až pod stupeň mrazu, čo bola inokedy moja špecialitka, no nie taká efektívna.
A zrazu sedela vedľa mňa a vravela mi, že mám byť v jaskyni Biet, s jej bratom, bez nej, lebo ona bude bývať medzi vlkmi podradnejšími jej samej - čoby nebol problém, ale princípy zostávajú. Premerala som si ju teda pochybovačným pohľadom. "Prečo by si sa mala vzdať kožušín a pohodlia?" pýtala som sa neveriackym hlasom a mračiac sa. Nikdy som nemala pohodlie ani nezažila moc šťastia. Nenavyknete ma zrazu na niečo prívetivé. Skusmo som zdvihla zrak ku skale Erynijskej, zatriasla hlavou a vyčkávala odpovedi tunajšej bety samičieho pohlavia. "Pošlem ho za Freyou, ktorá ho zmrazí len pohľadom...nemám rada ľad," skonštatovala som mierne pobaveným hlasom komentujúc tak predošlú situáciu s prišelcom z Borúvkovej svorky.
Hoci ma ubezpečila, že je to tak správne a porozpráva sa s Atrayom - ako Alfou, nedokázala som si pripustiť niečo dobré, no aby som toľko nereptala váhavo som prikývla a zamávala medeným chvostom. Medzitým sa uráčil Radnayden vrátiť zubatý ako zimné slniečko, ktoré sa vysmieva každému južanskému vlku ako ja, ktorí v tom období trpeli. "Zmeškal si len ten blesk, čo ma pred chvíľou trafil, a ako Freya objavila svoje liečiteľské schopnosti," zabrblala som trucovitým hlasom a zagúľala očami. Samozrejme, že on to pochopí. Vyhla som sa teda svedomito jeho pohľadu a nezaujato si naťahovala chrbát a potom aj zadné hnáty.

//Napíšem večer...

Hoci som sa uvelebila späť na miesto, kúštik od toho pôvodného, keďže na novom stihlo preschnúť pod severským vánkom ihličie, neprestávala som sa mračiť na vlka červeno-hnedej srsti, ktorý teda zjavne podľa tu odznetých predtým slov patril pod moc statnejšej vlčie Tailly, po ktorej som len na chvíľu zagúľala očami. Nechcela som príliš vynášať súdy, no týmto moc nenasvedčovala o tom, že by tam u nich doma bola akási disciplína, či vlci s rozumom. Groteskne som sa zavrtela a zašilhala pohľadom po neznámom, ktorý vyrukoval najmä kvôli Freyinmu ľadovému hlasu s akýmsi ospravedlnením, ktoré malo prináležať trojfarebnému. Neveriacky som pretočila očami a odvrátila sa na Taillu. Vôbec sa mi nepáčilo, že miesto toho, aby ho upozornila na nevhodnosť takýchto výletov (najmä nezdvorilých), sa ho zastala s tým, že by ho bránila. Netušila som tiež, ako mohla počuť moju ironickú poznámku, ktorá bola skutočne šepkaná Radnaydenovi a nie jej. Ona beztak zostala visieť na mojom druhovi pohľadom, na čo som sa nepríjemne mračila. Oon mal svoje ego, Tailla zrejme ako Alfa tiež no i moja hrdosť tu bola. Nebudem sa pliesť do udzích záležitostí, ale ak sa to týka jeho, potom aj mňa, nenútene som pohodila hlavou a venovala Radnyho sestre celkom prívetivý náznak úsmevu. Jej počínanie bolo správne ako sa na dámu a Betu hodí, pričom ma stále prekvapoval fakt, že je rovnako stará ako Radny. Ten ju neskôr nazval aj diplomatkou danej situácie, čo bolo možno trochu príliš, no trefné prirovnanie.
Začala som sa však znova zamotávať do situácie, keď mal neznámy prišelec pod ochrannými krídlami Tailly pohľad spočinutý na mne s nevyslovenými otázkami, ktoré mu prýštili z očí. Znechutene som po ňom fľochla, už len jeho kontrastujúci pohľad bol nesympatický, no neprechovávala som k nemu ani štipku zášti. Za to Radnayden sa mi oprel o bok, ku ktorému zostal pritisnutý a v očiach som mu videla majetnícky záblesk. Trpko som si povzdychla, no ľahkosťou vánku mu opätovala gesto a submisívne sklonila hlavu. Objavovala som stále samu seba a zrejme som dokázala autoritu vidieť a poslúchať len v ňom, či jeho sestre akože na inom území. Iba tvoja nestrachuj sa, za tie srny a všetko by to nestálo. A vodu! V duchu som sa smiala, no stále som zostala okrajovo udivená, aký má na mňa vlk vplyv, a že aj cez vlastnú dominantnú stránku povahy som vlastne ja tá podriadená.
Červeno-hnedému som len venovala ľahostajný pohľad v zmysle ‚čo tu ešte chceš‘ a napokon si radšej schovala tvár do hnedočiernej srsti vedľa seba. Nemala som náladu, celé moje ja bolo rozhádzané a nevedela som sa dokonca už ani spoľahnúť na vlastné umenie pretvarovať sa. Nedaj vlk, aby sa stalo, že to teraz zlyhá.

//Pôvodný plán bol vyčítať to herne Radonovi ale nevydalo =D Poradie je tak fajn ako si navrhla =)

//Zrejme skazím u Freyi dobrý dojem, čo už... je nejaké poradie alebo každý píše ako chce?

Postávajúc len tak na premočenom ihličí, ktoré bolo pre zmenu aspoň príjemnejšie pre labky som pokukovala po vlčiciach a uvedomila si, že mám komplexy sama zo seba. Pritom nikdy som sa o seba nejako zvlášť nestarala, ale zrejme to bolo tým, že predo mnou sa týčili vlčice jednak vysokého postavenia, jednak pod záštitou svorky a jednak (aspoň Freya) s elegantným vystupovaním - čo už bolo skutočne najmenej podstatné. Aspoň už neprší...a slnko, uvedomila som si s krátkym pohľadom na nebo, kým sa ku mne trojfarebný už bez obáv a ostychu pritúlil, nakoľko reakcia rodiny bola možno viac ako kladná. Zrazu sa opýtal, kde je vlčica, ktorej meno tak zúfalo vyvolával. S opatrným výrazom v tvári som sa odtiahla a zostala tak bližšie pri boku jeho dvojfarebnej sestry, ktorá po mne hodila zvedavý pohľad. Neurčito som pokrčila ramenami. Neviem o nič viac, ako ty.
Následne sa predstavila návštevníčka, alfa akejsi Bborúvkovej svorky ako Tailla. "Jenna," odvetila som rovnako strohým hlasom bez štipky citov, presne ako Freyi prvý krát. Nepoznala som ju, nepotrebovala som sa hrať na kamarátku, keď poriadne neviem, čo z nej vylezie. Rozprávala pomerne vyrovnaným hlasom o rozpadej tej svorky a akési mená vlkov boli spomenuté, na čo som nezaujato odvrátila hlavu a zvesila hlavu k hrudníku. Moju pozornosť si však späť získal nový návštevník. Jeho srsť bola taká nejaká...pripomínajúca mahagón, no jeho tyrkysové zraky škodili kontrastu ostatných farieb. Hrubým nedôstojným spôsobom zahučal na môjho druha, ktorý ho automaticky s jeho egom kráľa blatových jám nepustil bližšie a jeho hlas voči nemu pôsobil ostro.
Zostala tu však nevyriešená situácia s tým menom, ktoré toľko vykrikoval. Neisto som prešľapla a preniesla váhu na druhú prednú nohu, kmitajúc pohľadom z partnera na jeho sestru. Toto už nevyzerá na pokojnú návštevu, skonštatovala som a na vysvetlenie Freyi o kamzíčej koristi som zmeravela. Nie kvôli kamzíkovi, či niečomu podobnému, ale tým dvom srnám, ktoré sme nechali napospas ostatným na pláni. Oči s ami na chvíľu rozšírili, no Freyin pokoj vedľa mňa zapôsobil aj na mňa, na čo som zažmurkala a obrátila sa telom k dvom vlkom, ktorí sa zrejme nemali príliš v láske. "Pardon," zamumlala som k dvom vlčiciam a odhodlaným krokom prešla tú malú vzdialenosť za Radnyho chrbát, ktorému som náhle schmatla kožuch na zátylku a potiahla ho smerom k sebe. Prikročila som tesne k nemu a v očiach m blýskalo. "Ty trdlo s egom Bety Erynijskej, tam si sadni na zadok a nezhusťuj atmosféru a ty," obrátila som sa pohľadom a našla tyrkysové oči, "nevyvolávaj tu spory na území, ktoré nepatrí k vášmu rajónu a uvedom si, že nie si na svete jediný," prižmúrila som oči a pohodila hlavou smerom k našej spoločnosti, či už tam stála jeho Alfa alebo aj nie. Napokon som sa silene sladko usmiala na Radnaydena, obchádzajúc ho smerom na svoje pôvodné miesto. "Jeho Alfa to snáď vyrieši, keď je vaša kamarátka, pravda," dodala som ticho len pre jeho uši a so zagúľaním očí si napokon prisadla k vlčicicam. Moje uši tu hádku dvoch mladých nebudú počúvať, kde nechali rozum? zostala som mlčky s čiastočne ospravedlňujúcim pohľadom na Freyu za vlastný výstup, no napokon som sa zazubila a zľahka pohodila chvostom, ktorý opätovne pristál na mäkkom v zmesi trávy, blata a ihlíc.

//Pre Bohuša, Napoleona, Poseidona aj kade koho!
Moje oči

...Rieka sa my?! Keď píšeš o sebe - mne, mne sa vzdialila rieka, niekto niečo mne povedal, to tvoje "my" sa píše s mäkkým I!
Rieka sa mi pomaly vzďaľovala...
To isté platí pre druhú osobu - tebe = ti
Nominatív plurálu u prídavných mien u teba - ty vlci, má vyzerať -> Tí vlci.