Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Bude vadiť, ak odpíšem za Castora ráno? Som K.O

Od Neona by som takéto zdržanie očakávala a pripísala to medvediemu spánku, ale žeby aj Cora... a o tej hnedej nehovorím, potlačila som otrávený povzdych, ktorý sa mi takmer vydral z hrdla a okamžite presunula pozornosť na "jedlo", ako som pred chvíľou počastovala neznámu hnedú vlčicu, ktorá sa napokon nezdala až tak ufňukaná, ako sa mi spočiatku javila. Namiesto toho, aby sa stiahla pred mojou reakciou sa mi v očiach odrazil lesk jej zubov, na čo som sa automaticky naježila, no napokon po nej s maximálnym pohrdaním fľochla nevraživý pohľad a venovala sa radšej Core.
Protivná hnedá aj so sprievodnými slovami od druhej vlčice a utiahli stranou, kamsi medzi stromy, ale iste nás mali pod dohľadom, zatiaľ čo sa mi dostala až moc veselého privítania, kým vlčica pochopila tón môjho hlasu. Kyslo som sa uškrnula. "Neviem si vybrať z troch možností, medzi svorkami..." načala som a neodpustila si trochu drzé zívnutie, ale hold keď je vlk unavený...
"Oh a vie to loviť? Kedy sme naposledy normálne jedli?" trepala som jednu nezmyselnejšiu otázku ako druhú a nechápavo vrtela hlavou smerom k vlčici. Corina otázka však ešte pred rozborom takzvanej večere prijatej do svorky mi vŕtala hlavou a ja som uhla pohľadom, hoc len na chvíľu. "Jedná sa o vlka z Erynijskej svorky, ktorého mám rada, ale neviem sa roztrhať byť tam aj tu naraz, no prípadne ešte presuny, ale to by som potrebovala leteckú mágiu, nemá také niečo Neon? V jeho srsti by sa istedobreteplocestovalo," mlela som napokon piate cez deviate bez rozmyslu, no pevný pohľad v mojich očiach by utvrdil každého v tom, že zatiaľ psychicky labilná nie som, ani som sa takou dobrovoľne či nedobrovoľne nehodlala stať. Zostalo mi len konečne zmĺknuť a čakať, či nebudem teda na večeru ja, hoci z kostí obalených srsťou by sa isto nenažrali.

<- Lúka vlčích makov

Nadýchla som sa vône lesa, spomenula si na svoj príchod sem a razom ma obklopila nostalgia. Ako sa to všetko tak otočilo? Stále mi neprichádzala na um odpoveď na túto otázku, preto som sa len ďalej vliekla lesom so zvesenými plecami. Istá časť podvedomia však mala chuť ma prefackať za to, ako som dovolila vlastne samej sebe, aby som sa takto potopila.
Zdvihla som hlavu, zavetrila pátrajúc po pachu nejakom tom výraznom, avšak priamo toho huňatého, ktorého som potrebovala nebol v dosahu, no neďaleko som cítila Coru, vlčicu, ktorej som dlžila naozaj veľa. Mrzutosť pretrvávala už len z dôvodu, že sa budem musieť rozprávať práve s ňou.
Nedbajúc na ostatné pachy som zdvihla hrdzavú hlavu a rozbehla sa po čuchu. Začalo sa zvečeriavať a ja som bola rozhodnutá stihnúť aspoň úvod tohto odchodu pred západom slnka. Nie že by ma teda čas nejako extra tlačil, ale... vtom som zbadala povedomý bielo-sivočierny kožuch jednej obrovskej diktátorky s horiacim chrbtom tunajšej akoby zástupkyne Alfy, ktorá bola v spoločnosti bielo čiernej vlčice s modrými odznakmi. Aj tej sa na krku hompáľal nejaký brak, napodobenina šperku, až som v duchu pohŕdavo po nej fľochla očami - len v duchu. Spomalila som, otrasením sa narovnala srsť a podišla neďaleko Cory. Do zorného poľa sa mi dostala drobná vlčica pieskovej farby, ktorá bola neznáma a rozhodne sem nepatrila. To nebudeš ani ty, zradkyňa. Zahnala som otravný hlások v hlave, ktorý mi bol ochotný vyčítať aj to, že som dýchala.
"Nerada ruším, ale ak budeš mať čas, potrebujem s tebou prebrať niečo dôležité...ale asi až po večeri," začala som úvodom priamo ku Core a ku koncu sa zlomyseľne usmiala na pieskovú /Neylinn/. Nie že by som teda bola kanibalka, ale ˇpriplietlo sa mi pod nohy ďalšie indivíduum vhodné na...čo vlastne?

Odrazu mi cez labky prebehla vlna únavy a ja som voľky nevoľky musela na chvíľu zastaviť a odpočinúť si. Pomaly som sa obzerala po okolí lúky, no nepostrehla som ani pohyb, ani nejak čerstvý pach, preto som zvesila plecia a uvažovala radšej nad tým, že táto časť zrejme tiež patrí Zlatavému lesu. Mala som odrazu možnosť fascinovane sledovať kývajúce sa hlávky červených kvetov vo vetre, presne tých, o ktorých Neon toľko básnil, a ktorých mágiu preukázal predtým po svojom lese proti tomu šialencovi. Niektoré už začínajú odkvitať...
Môj pohľad prešiel na les za touto červenou bariérou, cez ktorú som ja však mala vstup povolený - zatiaľ, ako mi napadlo a náhle mi po tvári prešli chmáry.
S trpkým výrazom som už pomalým krokom šla cez záplavu vlčích makov, niekedy s chuťou to tu všetko spáliť, lebo mi bol proste nepríjemný pocit, ako sa mi rastliny motali do nôh. Príliš som zlenivela, postrehla som šokovane a skaskajúc sťa srnka pri vlčom love som prebehla hranice.

-> Fjärilský les

<- Krištáľový lesík

Rieka sa v lesíku točila takým mätúcim spôsobom, že som hodnú chvíľu bola v tom, že som sa ocitla na opačnej strane a nevedela prejsť k juhu, pretože tento vodný tok bolo skutočne vodné zlo. Zamietla som okamžite každý nápad prebrodenia či plávania cez rieku - nakoľko bola zima a zrejme by som sa utopila, no ešte pred zistením, že som na správnej strane mi skrsla bláznivá myšlienka. Kedy si naposledy jedla? S Radnym na love? Ako na zavolanie sa mi stiahol bolestivo žalúdok, takže som len klusala pozdĺž rieky a blýskala očami po vodnom koryte, kým som neobjavila žiadaný záblesk vo vode, ktorý značil veľkú tlstú rybu.
Rybacinu ako takú som skutočne neobľubovala, no vedela zasýtiť a z rýb sa dalo nazbierať na telo dosť zdravých tukov. A momentálne sa mi predstava veľkého lososa zdala tak lákavá, že som pri tom riskla minimálne vlastné zdravie.
Stačilo iba raz, čo som počkala na rybu, ktorá sa vymrštila kúsok nad hladinu, aby som predviedla bleskurýchly a nebezpečný manéver smerom k hladine, odrazila som sa a chňapla po rybe, ktorá sa mi čochvíľa mrskala v papuli a skoro ma svojou váhou stiahla do vody, len čo som si dobre obrúsila všetky pazúry na klzkých kameňoch v rieke. Laby a brucho mi zmáčala ľadová voda až to bolo kruté, no prioritou zostalo dostať sa preč z koryta, pretože som uviazla na jednej klzkej skale, z ktorej som sa nie a nie odraziť. To máš za svoju chamtivosť, posmieval sa mi vnútorný hlások, zatiaľ čo mne sa kĺzali zadné behy do rozbúrenej bielej peny, no rybu som nepustila.
S vypätím všetkých síl som sa vydriapala na skalu a plnou silou odrazila k brehu, hoci som nepristála elegantne, ako by si hoc kto z dobrodružných príbehov myslel, ale ako kopa odpadkov na smetisku - ibaže ja v akýchsi šašinách. Ešte trošku nemotorne som sa odtiaľ vyhrabala, otriasla sa a pustila na zem tučného lososa. Ryba sa samozrejme automaticky začala mrskať späť. S víťazoslávnym pohľadom plným krutosti som jej prehryzla hlavu vezmúc pritom telo lososa do papule. Odmietala som jesť tu, pretože bolo známe, že medvede sem rady chodia loviť - skôr sa udržia na skale ako ja také nič. A navyše som sa klepala zimou.

-> Lúka vlčích makov

<- Západné lúky

Celú časť toku som prebehla tak rýchlo, že som si ani nestihla všimnúť nejakej zátočiny, z ktorej by som sa mohla napiť bez toho, aby ma stiahol prúd. Po ceste som dokonca mala možnosť vidieť kaskády a vodopády, kde bola ukrytá jaskyňa a kde sme sa už tak bližšie zoznámili s Radnaydenom. Prišlo mi to už len ako staré dejá vue, hoci to vzhľadom na vlčí život bolo len nedávno. Nikdy mi neprestane byť divné, že je odo mňa o dosť mladší, hundrala som v duchu a pri prvej možnosti voľného behu zase len mierne zrýchlila, aby som si šetrila sily na zvyšok cesty. Nechcela som zas skončiť ako handrová bábika, ktorú bude musieť Cora zachraňovať, však áno...
Dostala som sa do riedkeho lesíka, ktorý kypel životom. Vvtákov, stromov, zurčala tu voda z rieky, ktorá tadiaľto pretekala. Istým spôsobom čarovné miesto, pokým som nezačula škrek a vytie zvierat, s ktorými som už mala tú česť. Trošku ma ovládla panika, len aby som prchla zatúlaným šakalom.

-> Medvedia rieka

<-Erynijský les

Akonáhle som sa ocitla mimo lesa, oprel sa mi do prepadnutých bokov ostrý vietor, na čo som len zaúpela a značne natiahla krok k behu, aby som sa aspoň takto udržala v teple. Stále som tak úplne nechápala, čo alebo aký cit ma ťahal k tejto studenej oblasti ku všetkému v severnej časti Gallirei. Pre môj kožuch z juhu to rozhodne nebolo nič príjemné a stále ma fascinovalo, ako sa taký Atray - tiež pôvodne južan - aklimatizoval na takýto studený prechod. Stačilo ny na seba nabrať trochu tuku, on ako Alfa je dobre živený pravda, poznamenalo sarkasticky moje podvedomie.
Spleť lúk, po ktorých som sa momentálne pohybovala sa mi zdala rpiam nekonečná. Jesenné počasie bolo vidieť aj tu, nakoľko hromady kvetov boli už bez utešujúcich sýtych farieb a odkvitali. Práve tieto nádhery prírody, ktoré by som najradšej vytrhala zo zeme aj s koreňmi či ich všetky spálila mi obmedzovali pohyb. Nemohla som byť predsa ako srnka a poskakovať tu, preto som s nevrlým zavrčaním prešla do klusu a zrovna obchádzala skupinku troch vlkov, pričom dvaja mi prišli obyčajný a jeden sa mi podobal na fľak na srsti, keď sa parádne vlk vyváľa. Zachechtala som sa dostatočne nahlas, aby ma dotyčný (Kishan) počul. "Ako blato, ako rok neumytý, ten trapas!" Vykríkla som chichotavo a pobrala sa ďalej. Rozhodne som si vlka zapamätala a zapísala si, že raz sa s ním musím stretnúť, pretože by to mohlo byť zábavné. Teraz som však zamierila na juh po toku rieky.

-> Krištáľový lesík

//Ups, sekla som sa ja prepáč :)

Nie že by nebola obhliadka územia zaujímavá, ale aj tak som napokon skončila na dohľad veľkej skupiny, ale registrovala akurát tak Freyu, ktorá vyšla z úkrytu a ako správna Beta zamierila k tým všetkým. Znudene som zívla a vydala zo seba akési protestné zakňučanie, pretože ma to tu skutočne prestávalo baviť. Proste všetkých vyrazte a nech chodia s odstupom týždňovým po jednom! kvílila som v duchu a nezaujato si prezerala červenohnedé labky.
Predstavovala som si pritom len koľkými útrapami prešli a akoby mimovoľne zacítila v boku kus železa, ktorý tam však už dávno nebol. Bailei, prečo si zradila? Stále som hľadala na tú otázku odpoveď, ale ľadový chlad, z ktorého mi tŕpli údy ma prinútil k pohybu a nezamierila som nikam inam, ako k tým všetkým vlkom.
Akonáhle som sa priblížila s temer povýšenecky zdvihnutou hlavou a fľochla po každom mne nesympatickom indivíduu (ako dvoch hrdličkách) výsmešný pohľad, presunula som sa očami k môjmu partnerovi, ktorý sršal testosterónom a robil si kvázi svoje povinnosti, až som voľky nevoľky pretočila oči. Viem kam pôjdem. Je na čase. Urobím to opačne a aspoň ma potom osud môže potrestať do podoby vyvrheľa...
Ignorujúc akúsi nevyslovenú etiketu som pristúpila priamo pred Radnaydena nevšímajúc si tie štvornohé navyše záležitosti okolo, ktoré sa aj tak najviac hŕbili pri Atrayovi a venovala trojfarebnému hlboký pohľad. Nebolo v ňom už ani štipky po optimizme. Vvystriedali ho obavy, mierny strach a letmý závoj smútku. Snáď sa vrátim.
"Treba sa postaviť čelom k nedoriešenému," zašepkala som a nato sa hrdo vzpriamila a zdvihla chvost, aby som potvrdila svoje slová, no pohľad mi zostal naďalej pomerne skrúšený. Jemne som mu pritisla svoj ňufák na ten jeho, raz sa naňho pozrela už skôr s nevyspytateľnou tvárou a obratom sa rozbehla preč. Vrátim sa, aj keby len k oznámeniu, že je zo mňa nechcený tulák. Zavše k tomuto mi bola obrovská zima a potrebovala som vôbec k prežitiu pohyb, keď už jeho prítomnosť ctila tých ostatných bezdomovcov. Tých som pri odchode obdarovala len pobavenými pohľadmi, lebo tá neistota z ich budúcnosti bola jednoducho smiešna. Boli silní, zdraví a dôvody na prijatie dávali absurdné. Loviť vie každý.
Hranice lesa prišli k dohľadu prirýchlo.

-> Západné lúky

//Atray daj si nahrať proste ten prvý z Okarimu (?) =)

<- Úkryt

Očakávajúc po tak zdĺhavom čase v tme zopár slnečných lúčov sa dostavilo len sklamanie, čiže moja mrzutá trucovitá nálada stále pretrvávala. Teda snáď ani nepozerajúc sa pod nohy som zoskákala po rímse dole dopadajúc tlmene na ihličie,pričom mi do pochudnutých bokov prudko narazil vietor. Naježila som ryšavú srsť, trochu sa otriasla, aby som sa zbavila dôkazov o dlhom vylihovaní a pustila sa presne opačným smerom, ako napredovali všetky pachy, hoci som si ešte chvíľu čosi mumlala pred skalou. "Keď si vybavíš všetky audiencie, hodíme reč Atray..." povedala som to tak do vetru, hoci som dúfala, že ma započul.
Les sa hemžil vlčími pachmi, kdesi bola aj výraznejšia zmeska mne známych , no nezamierila som za nimi. Nevedela som, či narýchlo utiecť späť na juh a utvrdiť sa v mŕtvej situácií, alebo čo tu robiť. Akosi automaticky pudovo (následkom dlhodobého pobytu v kruhu aktívnej svorky) som sa ocitla poklusom pri hraniciach s ňufákom skloneným nižšie k zemi a rozbehla sa po hraniciach vôbec objavujúc, kde sa asi zhruba nachádzajú. Obzerala som si územie, hľadala niekoho, kto mohol byť votrelcom neuvedomujúc si spočiatku, že tento les a ja nie sme jedno a to isté. A kým vôbec došlo k tomuto zisteniu, prešla som skrúšene do kroku a posadila sa na akýsi zakrpatený ker nevnímajúc bodavé konáriky. No vďaka polohe tohoto kríka a smrekov okolo mňa som si akosi našla aspoň závetrie a pozorovala zamračenú oblohu, z ktorej sa každú chvíľku mohol spustiť dážď; v takom prípade by som bola po stránke reči iste veľmi neslušná, nakoľko takýchto dní už stačilo. Nechala som sa len obliať nostalgickou náladou podfarbenou miernou depresiou. Dívajúc ss na nič.

Až ma boleli zraky ako som ich pretáčala nad jeho jedovatým jazykom, ktorý sa zrazu prejavil. Celkom som tak nepochopila jeho náladu, lebo sa náhle presunul a mňa ovial chlad, keďže som pri sebe už necítila jeho hrejivú srsť. Nebolo to ani tak stupňami Celzia, ale skôr vnútorným nepríjemným pocitom. Až teraz som si uvedomila, ako na ňom ľpiem. A on sa len tak zodvihol a s urazeným egom Bety Erynijskej, ako som ho veľmi rada provokovala, sa odobral ku vchodu jaskyne a ukázal mi chrbát.
Zopár ráz som zažmurkala, kým som to vstrebala a trucovito zakňučala, pričom som odvrátila pohľad a tisla očné viečka čo najviac dolu, snáď v snahe utiecť. Takáto atmosféra mi rozhodne nevyhovovala. Hoci som zdvihla halu, jeho stavy ma privádzali do veľmi trucovitej nálady, za to som ani len nedvihla zrak, keď pomaly odišiel a ja som chvíľu mohla ešte počuť dopad jeho labiek na spodnú rímsu - kde som predpokladala v prítomnosť čiernobielej Freyi.
A zrazu nič, len mdloby, tma, zatočila sa mi hlava... svetlo..

Zobudila som sa s vyľakaným pohľadom rozšírených zreničiek a so zrýchleným dychom. Nemám rada sny, ktoré si nepamätám a vždy sú hrozné. Vydýchla som dávajúc samu seba dokopy a rozhliadla sa spomínajúc na udalosti pred týmto všetkým. Napokon som sa rozhodla ponaťahovať sa ako na imaginárnom škripci a okúsiť to vonku. Po dlhom čase.

-> Les

//Po tatínkovi =D

Bolo to ako deja vue. Len tak sa tu povaľovať, nič nerobiť, rozprávať sa o blbostiach. Natiahla som krk a snažila sa dovidieť von, avšak mi môj úmysel prekazila hmla, z čoho som usúdila, že je ráno. Tá sa lenivo prevaľovala po rímsach a pri vchode do úkrytu preto som len zafunela a v duchu zostala pobavená nad Radnyho rozhorčením. Vlastne... ja som začala. Ohradzoval sa ohľadom svojej trpezlivosti, ale už som ho radšej nekomentoval, ešte aby prišiel s nejakým svetoborným nápadom a to by zas nemuselo dobre dopadnúť – na čo som si už vlastne zvykla.
Spytoval sa, čo chcem po Atrayovi a povšimla som si miernu paniku z jeho hlasu. „Ále len mu zhrniem udalosti predošlých dní, ako si pred návštevou skoro roztrhal člena svorky a bol nevychovaný, že ohováraš.“ Naoko dôležito som prikývla a povzbudila vlastné slová úsmevom, ktorý bol ako inak hraný. Chcela som ho len trošku podpichnúť.
Mojej otázke sa nedostalo nejakej obšírnej odpovedi, skôr len odvetil, že do spomínanej kategórie patria vlci, ktorí odišli a zradili tunajších. Zostala som atypicky mlčať a len opätovala jeho prázdny pohľad. Ja som zášť neprechovávala zatiaľ k nikomu okrem Píchaka, čiže takéto strasti moju myseľ ešte nesužovali. Radnayden však ešte dal dodatok, že ako malý vyvolával vlastne rozbroje on. „A ak ich stretneš teraz?“ skúmala som jeho tvár. „Povieš ‚prepáč bol som krpec, už je všetko v pohode?‘ Alebo ako?“ pýtala som sa ho s ironickým nádychom v hlase Ďubnúc doňho nosom. Započúvala som sa opäť do zvukov vôkol, no v skutočnosti aj hlas hnedého Alfa vlka v tomto lese doznel, až som sa cítila stiesnene a mala pocit, že hovoriť nesmiem. Rozhodla som sa teda len počkať čo mi druh odpovie a odobrať sa nižšie na krátky (snáď) rozhovor.

//Nič lepšie nestíham, odpoveď nedohľadne

//Som odpojená od paušálu aj internetu, takže kým nenahrabem na 3 nezaplatené faktúry, ani sa sem neprihlásim... (platí ja pre Radnaydena)