Příspěvky uživatele

< návrat zpět

//Namietam proti tým zdrobneninám :D Ja píšem Nejuška, lebo sa nechcem v tom tvojom nelogickom mene pomýliť :D

<- Zlaťák

"Dosť rečí!" okríkla som tých dvoch spomalených vlkov, ktorí sem konečne dobehli, hoci tomu nebolo tak dávno, čo som aj ja zastavila. Nie že by sa na tejto lúke dalo vlastne niečo uloviť, keďže bola prakticky rovná ako doska, no len chvíľu som si užila v ušiach svist vetra a zrazu mi ich zase zaplnilo bľabotanie Nejušky, ktorej som mala chuť skočiť po krku. A čo bolo horšie - nastal večer a stále sa stmievalo, takže som dúfala, že hnedá má aspoň ňufák k niečomu užitočný, keď zatiaľ sa činila jej papuľa. Pripomienka pre mňa: Niečím jej zavri hubu.
Cora však bola beztak prvá, ktorá viedla a nasledovala stopu, ktorá viedla k jazeru - jednoducho pomenovanému Ohnivé. Vlastne pri postupe nás aj ona upozornila, aby sme okamžite zmĺkli, no mne nebolo treba hovoriť dvakrát. Vrátila som sa o rok či dva naspäť, do malebných lesov plných najrôznejšej zveri a vôní, hoci prostredie reálne okolo mňa bolo skutočne fádne, ak som teda mala premýšľať nad niečím, čo bolo. V prikrčenom postoji som nasledovala Coru bedlivo strážiac, na čo šliapem, aby mi nezapraskal nedajvlk nejaký konár pod labou; tým pádom som ticho postupovala kdesi pri ľavom boku vlčice, no dodržiavajúc si postup. Oceňovala som na nej, že si udržuje rešpekt, hoc je jej základ pomerne priateľský. No, možno to zvážim dvakrát, napadlo mi a nasilu som v sebe zadusila chechot.

-> Ohnivé jazero

//Vyhovuje a nezabudni na náš tajný plán! (A moc zranení jej nenarob)

Od láb mi odletovali ešte kusy nezaschnutého blata, ktoré najskôr keď tak zamrzne, pretože som s nástupom večera pocítila zmenu, pre mňa značne neprijateľnú. A práve Cora mi pokazila posledné slnečné chvíle! zanadávala som v duchu snažiac sa aspoň pohľadom gániť na Corin chvost, ktorý sa mi však po chvíli stratil. Prečo nešetrí energiu a nenechá si práve šprint až na uštvanie nejakého toho jedinca? Nejušku by síce ale pokorila rýchlo, či nie? Vytriasla som z hlavy somariny a spomalila do rýchlejšieho poklusu. Sklonila som hrdzavý ňufák k zemi, privrela oči a vydala sa vlčici po stope. V hlave mi stále znelo varovanie od Cory ohľadom môjho ucha, preto som skusmo zastrihala oboma ušami. Náhle som naďabila na čerstvú stopu, ktorá mierila viac a viac k severu (//na mape to má byť veď sever lesa :D) kam zamierila a došlo mi, že zrejme tento les osídlený Neonom a lasičkami najskôr opustíme, keďže nič normálne tu na jedenie nebolo. S výnimkou hnedej, zachechtala som sa a pustila sa do rovnomerného cvalu a ešte trochu natiahla, aby som sa dostala Core za chrbát aspoň na tých 6 skokov, vďaka ktorým som videla, kam sa uberá a mohla som si nos šetriť na neskôr. Raz som si dovolila obrátiť sa, no medzi stromami som vlkov nevidela, iba počula dopady láb na mäkkú zem. Neilynn však mala pod Coriným dohľadom viesť lov, alebo respektíve sa na ňom aspoň dostatočne angažovať, a pre mňa bolo preto zarážajúce, prečo je tak vzadu. No pamätala som si poznatky z mladosti aj jednoduchý logický fakt - každý vlk je iný a má aj iné vlastnosti. Možno je silná ako Cora, ale strašne pomalá, hútala som.

-> Lúka vlčích makov

Všetko sa zvrtlo na môj vkus akosi prirýchlo. Ja som stále vylihovala vo zvyškoch trávy po lete v tieni Cory, z ktorého som sa však snažila doplaziť bez upútania na seba zbytočnej pozornosti, Nejuška sa zrazu cítila ako doma, čo ma mimoriadne vytočilo, takže som si takmer neustále niečo hundrala popod nos s prižmúrenými jantárovými očami priamo na ňu. Videla som, že niečo jej hnedá papuľa melie a tušila som, o koho asi ide. Následne som počula svoj popis a mojej srsti ako hrdzavej, na čo som sa žiaľ uraziť nemohla, pretože to bola pravda. A jej dodatok o tom, aká som nezaujímavá ma trošku zabolel. Odkedy som taká cintľavka? okamžite sa mi naježila srsť, takže keby sa postavím vedľa nej, teraz by som ju možno prevyšovala, hoc som o tom sama pochybovala. Lenže na rozdiel od Nejušky som si ja uvedomovala prioritný lov a nie kdejaké flirtovanie. A začala sa dušovať, aby sme šli, ako keby je tu ona vodca, ktorým však bola naša poverená beta. Vyprskla som vo výbuch sarkastického smiechu, no stíchla takmer okamžite s očami prišpendlenými kdesi a Corinom zadku, kým sa neunúvala otočiť.
Vôbec sa mi nepozdával popis, ktorý mi určila. Nedbala som na to, či je to Beta alebo nie, vycerila som zuby a ticho pre seba zavrčala. Máš šťastie, že si si to rovno vyžehlila, pomyslela som si, keď zdôraznila moje prekvapivé členstvo, na rozdiel od drzej Nejušky. Ale aj tak ma škrelo, že ma predstavila ako tú vypelichanú. Zraz mi pristáli na tvári vlastné sliny. S meravým ksichtom som vyskočila na rovné nohy ako srnka a podišla k jej krku, o ktorý som sa naoko láskyplne utrela, aby zo mňa zliezol všetok ten sliz. "To je pocta Corušinečka, aj ja ťa mám tak moc moc moc rada!" vypískla som detským hláskom, no v očiach mi ihral oheň rebela.
Medzitým sa mi pripomenul Blueberry, s ktorým som mala byť ako rodina vo svorke nejeden piatok a takmer sa mi podaril skrúšený pohľad, no v hlave mi vŕtalo toho tak veľa, že som len mykla plecom. "Nežijem pre to, aby som si zapamätala mená. Ale ak si tie flirty necháte na neskôr do pelechu, možno si druhý raz spomeniem," uškrnula som sa a s tupým výrazom bola zrazu zrazená k zemi práve Corou, ktorej váha mi vyrazila dych a zrazu som mala v jej papuli svoje ucho!
Metala som sa, hoci proti jej sile som šancu nemala a prebodla ju tak pekelným pohľadom, že mala šťastie na moju slabú znalosť mágie. Vykríkla, že ju musím chytiť. Pohŕdavo som zafrkala, vyskočila na nohy a otriasla sa. Bluberrymu som venovala pobavený úškrn a Nejuške zas... niečo ako pohľad satana. Nič neskúšaj. Cítila som sa sebaistá kvôli vlastnej južanskej postave a vedela som, že nie som najpomalšia, preto som zostala aspoň so sebou spokojná, keď už nie zo zostavou, ktorá šla loviť. Odpichla som sa od môjho vyležaného miesta nasledujúc Coru.

//Nemohli sme dať rovno presun? Či ešte je v pláne, že sa s Nejuškou zožerú?
Ja som aktívna na 110%, veď som furt doma. Ak si zvyknete na moje vstávanie o tretej poobede.

Prišlo mi, že v takej nepohodlnej polohe v tom schnúcom bahne ležím snáď celú večnosť. Keď som sa odvážila pootvoriť oko, všimla som si, že už je skutočne večer. Nepôjdem loviť v noci, lebo bude Nejuška úlovok. A z toho by sme sa moc nenajedli, veď tomu trčia rebrá viac ako mne, keď som sa sem doplazila! Zabránila som radšej toku svojich myšlienok, lebo som sa zrazu cítila ponížene, keĎ mi pripomenuli moje nie dvakrát slávne entrée do Fjärilského lesa, kde ma našla práve Cora. Aj tá vtedy zvažovala môj stupeň výživnosti, ktorý by som jej svojim krkom poskytla, no natoľko som bola samá kosť a koža, zamietla to. A teraz je tu hnedá novinka a nesúhlasí, podrazila ma! Ozvalo sa moje ukrivdené podvedomie a mimovoľne som si pritisla ňufák na hruď snažiac sa vypátrať vlastný tep. Aj tak som ho našla kdesi na labke, ktorou som si opätovne zakryla tvár, pretože za mnou to šušťalo, vykrikovalo a nechcelo sa mi pozrieť, čo sa stalo. Napokon ma však ovládla zvedavosť a ja som sa otočila a bola svedkom nádherného nástupu, pri ktorom svišťala vzduchom béžová srsť, lietaly kusy blata, ktoré sa zachytávali v kožuchu Neona, na ktorom vlčica béžovej srsti pristála. Neovládla som sa a bujaro sa rozosmiala, pretože také niečo sa predsa nevidí každý deň. Bod pre teba, vlčica bez mena, pomyslela som si a smiala sa do vlastných láb, kým sa smiech nezmenil na štikútku, na čo som bola nútená zavrieť papuľu.
Na tvári sa mi usadil škodoradostný výraz, ktorý bol – áno, presne tak – poškvrnený nevinnosťou úbohého a slabého vĺčaťa. Veď aj si ešte dosť slabá... kuš! Upútal ma pohľad Nejušky, ktorá súhlasila po akýchsi na môj vkus až moc dlhých duševných pochodoch s lovom, premeriavala si nás a pohľadom až moc intenzívne zavadila o farebného. Preplazila som sa ten kúsok k nemu a zakryla mu zrak labkou. „Kuš, úchylák!“ zahrmela som mu do ucha a rovnako rýchlo a nenápadne som sa stiahla. O mňa však hnedá ani nezavadila pohľadom, keďže so mnou nepočítala. Na to sa mi v mysli ozvala moja hrdosť. Sakra to ja som tu tá, čo kedysi pre celý Shiwon lovila a komandovala ich! Idem!
Nemusela som sa ani pohnúť, pretože predošlý výbuch smiechu a káranie farebného na mňa asi pritiahlo dostatočnú pozornosť. A hlavne tieň. „Kde sa zas podelo to slnko, ktorý otravný mrak zas...!“ Začala som nahlas nadávať a potom si povšimla toho takzvaného mraku, ktorý mi tienil. Bola to Cora v celej svojej paráde, následne ma vyzvala, aby som šla s nimi a naučila sa tolerovať každého. „To sa zrovna pri krvilačnej činnosti nenaupfffmmhhmpf!“ snažila som sa jej jedovato odvrknúť, no ona sa obrátila zas čelom k Neonovi a mňa mlátila chvostom. V očiach mi zaiskrilo a opätovne som jej po chvoste chňapla a minimálne špičku oslintala. Tak keď s ním budeš švihať, dobre sa s tým oprskaj! Priala som jej naoko zlomyseľne, no inak sa v jej tieni len šibalsky usmievala.
Neon nám všetkým pripomenul, že sa nemáme vracať domov bez tak úchvatného úlovku ako je on sám. Môj pohľad venovaný jemu bol špeciálny skeptický, no nenamietala som a dívala sa na farebného, ktorý predstúpil k vlčici a pýtal si jej meno. „Nejuška!“ zaprskala som otrávene a napokon sa snažila poležiačky preskúmať jeho výraz. „A ja som tu tiež a neviem tvoje meno – ctihodný Blueberry,“ vyčítala som mu a hľadela radšej na Corin kmitajúci sa chvost, aby som už nič nevypustila z tej drzej držky. Alebo aby som nemusela zostať a čistiť z Neona blato. -> //Hor sa na lov!!!

Bola som urazená. Skutočne si ma tu nikto nevšímal a začalo to hnedým a vlčicou s farbou plesne, pokračovalo to farebným, ktorý sa vedľa mňa neprítomne usmieval nad kvetinkami v jeho gebuli a vrchol bol Neon, ktorý to prepočul a chvastal sa tu s mágiou červených kvetov, ktoré obkolesili farebného. Namrzene som si povzdychla a prevalila sa na druhý bok, aby som si zašpinila aj ten, hoci už bolo dlhší čas tak dusno, že blato sa pomaly strácalo. Ležala som natiahnutá a spokojnosť mi udržovalo jedine slnko, ktoré sa začalo pomaličky vynárať spod obzoru a hrialo mi bronzový kožuch. (//chytááá bronz).
Medzitým som sa zaškerila na Coru, ktorá opätovne zmenila plány a jej najnovší spočíval v tom, že skončím bez ucha. Bezuchá... bez. Ucha. Potlačila som hysterické vyprsknutie a ušetrila Neilynn od mojich poznámok, keď sa snažila (žiaľ neúspešne) zapadnúť do Makovníkova. "Ale potom ho chcem naspäť ty sadistka," venovala som Core ešte jedne pokrivený úsmev a počúvala pre zmenu - prekvapivo - aj teda tú našu Alfu, ktorá strašne lenivým pohľadom pozerala na Nei... Nejuška. Pfuj! ...Nejušku a rozprávala pomaličky o živote vo svorke. Je fajn tu byť. Pohodlný Neon, pohodlný život! Alebo nie? dumala som a stuhla na mieste ako paralyzovaná, keď sa Neon konečne obrátil na nás s prosbou, (či príkazom?) aby sme vzali Nejušku na lov. Respektíve jej robili sprievod. Farebný vedľa mňa sa ohlásil ako prvý, takže som očakávala, že na seba automaticky strhne pozornosť, preto som sa bez váhania pretočila na bok a chrbtom k Neonovi zakrývajúc si prednými labkami ňufák v snahe stať sa neviditeľnou. Ani omylom, veď by som lovila ju! Ona mala byť večera, kde je zo sveta spravodlivosť? Otestuj ju a nech ide len s farebným! hulákala som v duchu tisnúc si labky pevne na ňufák a držiac tuho zavreté oči.

//Nemám o čom... Blueberry - ona sa urazí :(

Len som si tak posedávala bokom od ostatných dosť blízko k šatkovému, zamračenému, kým Cora precitla do tranzu, sťa by postojačky zaspala a ja som unudene zívla zároveň premýšľajúc, čo by som do nej hodila, bez vypichnutia oka. Nakoľko som neprišla na nič rozumné a blato som si dávať do papule nechcela, nechala som ju tak a trpezlivo si počkala na to známe zažmurkanie.
A ona sa miesto togo začala dušovať, že je Beta a vezme mi kožuch. To by som si pozrela. Všetka nevrlosť zo mňa vyprchala preč a ja som na to venovala vlčici pobavený úškľabok a okato prevrátila oči. "Abys' potom neľutovala, srsť krátka, zimu prepúšťajúca," fľochla som jej jedovato, no hlas som mala stále podfarbený pobavením a vtipom. Teda aspoň do času, kým sa vrátila Hnedá... Neilynn ju Cora predstavila? ... a neskazila mi ten príjemný úškľabok na tvári. Predhodila Core lasičku, na čo som schválne zakašľala a môcť tak pľuť kyselinu, už by mala lisý fľak na zadku. Corinu predošlú poznámku o mojom zadku so mprešla len s pohŕdavým odfrknutím si a mrzutým hundraním popod nos. "Objavíš sa tu a hráš sa na tieň, pch," prskla som zrazu farebnému (//Blueberry) do očí, hoci skoro šeptom, nakoľko bol ku mne najbližšie a tiež sa stránil našej väčšej spoločnosti.
Prerušilo ma vytie našej diktátorskej Bety, ktorá volala pôvodcu smradu z huňatého kožucha Neonovho, ktorý sa k nezvyčajne horúce,u počasiu nehodilo. Zza to ja som sa ako doma Ale ja som doma! vyvalila do zvädnutej trávy a zmesi blata, ktorá zostala po roztopení snehu, len aby slnečné lúče oblizujúce pahýle stromov dosiahli aj na moju srsť a to všade. A ležiac som zostala aj vtedy, keď sa sem náš Alfa konečne dostavil, pozdravil a zisťoval novinky. "Veď medvede v zime spia," oznámila som mu miesto pozdravu mierne šokovaným hlasom a premerala si ho podozrievavým pohľadom. "Nové sú tie kvety... a že tuto hnedý podrazák sa teraz vrátil po večných vekoch a chystá sa preč,"povedala som dodatočne a po hnedom (//nox) hodila nanajvýš nevinný pohľad, ktorý sa mi však astavil na jeho krku, kde mal zrejme najviac hustú srsť a zavrtela chvostom so zákernými myšlienkami snažiac sa spojiť s mysľou Cory - a to aj bz mágie myšlienok, čo bolo vlastne absurdné. Neon vlastne nepotrebuje pelech a úkryt, keď ho nosí na sebe, smiala som sa podvedomky a hodila po tej srsti ešte jeden túžobný pohľad, kým som sa odvrátila a dôsledkom nudy sa snažila hypnotizovať hnedého s tým bronzovým niečím na krku. (//NOXISKO odpisuj ). Ale či aj úspešne?

Nevedela som kam sa skor obratit, no dokonale ma prebrala dalsia snehova nadielka, zrazu teplo a zavrsila to facka Corinym chvostom, po ktorom som reflexivne chnapla zubami a vytrhla jej kus srsti. "A Corušinečka bude plesataaaa," odvetila som jej napodobnujuc jej prizvuk vlcata co zistilo, ze z tej huby vie aj nieco vypustit a nevinne na nu zaklipkala ocami. Nebudes mi kvoli hnedej kazit naladu a tu atmosferu...! Sice som sama nevedela o ake dristy v mojej mysli ide no zostala som so sebou spokojna vlastne ako vzdy.
Plesniva a Noxo sa vsak nemali k odpovedi preto som len gánila pohladom po Core az dovtedy, kym sa Hneda s par neprijemnymi poznamkami neodpratala na lov. Jedine za to som bola rada ze sa vratila sulovkom vpodobe lasicky ktpru si vsak Cora privlastnila, takze som sa mrzuto odpelasildalej. Medzitym sa vratil ten farebny so satkami nlabkach a ja som skoncila uvahami ci sa mu s tym zle nebezi. *8ch

// diktatorka povedala tak je tu nezmyselny post z mobilu.

// Makovník sa dištancuje. A chce piškota.

Nie že by mi bol ten priamy stret s Corou medzi štyrmi červenými očami nejako zvlášť nepríjemný, no jedna hendá vlčica si zmyslela, že ten ohnivý kruh naruší a drzo sa sem vocpe. Nemala som ani potuchy ako sa Hnedá volá, no nemala som ani najmenší záujem zistiť to, najmä po tých jej pohľadoch na moju osobu a isto nepekným myšlienkam. Nu, ja jej tiež nič pekné nedarujem, suke hnedej. Ako ona ku mne, tak aj ja. Vlčici som po jej príchode venovala nanajvýš apatický pohľad evidentného nezáujmu ba dokonca i cez to, že sa sem nasilu votrela, aby sa mohla Cory čosi opýtať. Kde je ten NEON?! Možno by sme zatiaľ miesto neho mohli oholiť ju, hmmm málo srsti, nekvalitnej, skonštatovala som bez jediného žmurknutia vyčkala, kým prestane dotyčná rozprávať a len som sa tisla bližšie k ohnivej bariére, ktorá mi bola útechou pre dušu. “Zmizneš jedine tak bezsrstá,” zamrmlala som si potichu, no môj výraz sa javil stále ako apatický. A ku všetkému – Cora sa zatiaľ nejavila, akoby chcela odpovedať.
Nespokojne som prešľapla na mieste v zmesi blata, ktorým by som Hnedú najradšej len z čírej roztopaše oprskala a počúvala zvuky lesa. Zvetrila som dva pachy, oba len slabo povedomé a nedokázala som k nim ani žiaľ priradiť mená. Ale to na neskôr, horšie bolo, že les bol tak presýtený pachmi, že som ani nepostrehla sivú strelu s hnedými škrvnami, ktorou bol sám donedávna nezvestný Píchák. S výkrikom ožužlal Core completne celý chvost a akosi som nepostrehla čo bolo Ďalej, len že som mala odrazu naježený chrbát a stála v obrannom postoji pred Corou, ktorá sa za mňa (ako nebojácna hrdá beta) skryla. Uvoľnila som napäté svaly až po tom, čo sa ten blázon vrhol do ohnivej steny a začal jačať, že to páli. “Kto by si to pomyslel ty blázon,” zahundrala som a zároveň s otočením sa hodila po Core veľký úškrn. “Neon má značný vplyv na vás obvyteľov tohto lesa, nesmie ma zmeniť,” zhodnotila som situáciu a trhla sebou, keď sa k nám zavše pridali aj dvaja noví.
Tí noví vlastne neboli, tiež boli tunajšími členmi. Jeden hnedý vlk s medeným cimprlátkom na krku a na chrbte ako miss perfect niesol tú plesnivú princeznú. Správa sa ako jej otrok, až je to úbohé. Vlci mali byť bojovníci a mať hrdosť, teraz nimi manipulujú vlčice, haha, svedomito som odignorovala jeho bujarý pozdrav a len sa pohŕdavo uškrnula. Moje myšlienky mi stále hatili priestor v mysli na racionálne rozmýšľanie.
Cora medzitým prehovorila a niečo aj mne... No na ňu spustila tretia strana akoby nestačila tá Hhnedá strana, a mala som problém udržať pozornosť všade. Hnedý sa chcel ísť zas flákať niekam, čo Core priviedlo zas mrzutý tón nálady. “Nechcem byť obeť, ale dotiahnem ho sem aj zubami. Jeho oholiť môžeš, on má tej srsti až-až,” zasmiala som sa nad nadšením priateľky, kým teda prišla tá delegácia pozostávajúca z až dvoch vlkov.
Počkala som, kým si to vybavia natešená predstavou, že Hnedá má čosi loviť (especially) pre mňa a Coru. Pre Coru a pre mňa. Zostala som teda otočená na ňu. “Ono vie dáma loviť?” poznamenala som ležérne a provokatívne na ňu žmurkla. Cora ani nik iný (kto by ma teda poznal) mi nemohla vyčítať nič. Aspoň trochu čo ma poznala, apoň tak mohla zistiť, že provokovanie a rýpanie do iných je takpovediav mojou záľubou, v ktorej sa s adekvátnym nadšením plne venujem. A rozhodla som sa venovať viac, kžm tu bolo aspoň troška života. “Taký špinavý nezaujímavý kožuch a niečo plesnivé nebude chýbať. Ešte by to chytil zvyšok lesa,” riekla som na oko zhrozene a podozrievavo si vlčicu, ktorá sa sem doviezla na tom hnedom chrbte, premeriavala. “Flákači,” odfrkla som nevrlo a zagúľala po tých dvoch nevinne očami. Zostala som trochu smutná, no len kdesi hlboko vo vnútri, že tu nezostalo to šidlo, ktoré sa talo terorizovať bez toho, aby ho jeho fyzická ujma nejako zvlášť trápila. Trápila by skôr mňa, ale to je vedľajšie.

Jej odpoveď bola neurčitá a vlastne som si až po nej všimla, že okolo nás horel jasným ohňom kruh, zrejme výsledok jej mágie, ktorá bola na omnoho vyššej úrovni, ako moja. Aké mrzuté! No stále sa mi predstava Neona v snehu a my vnútri páčila, no svoje predstavy vyvolávajúce vo mne záchvaty škodoradostného smiechu som si radšej pre tentokrát nechala pre seba - až to nebolo možné. Cora poznamenala, že jej už je teplejšie a blýskla po mne očami so značnou chuťou zapáliť mi chvost. "To by sa ti páčilo... A ja by som sa k tebe pritúlila, aby zhorel kožuch aj tebe," uškrnula som sa a tvár sa mi uvoľnila, ..."a potom nám nezostane nič iné, len Neona oholiť!" krátko som sa zasmiala - nastupovala mi totiž lepšia nálada s pribúdajúcim teplom. Plus naše odklonenie od témy ma donútilo zabudnúť na tie zbytočnosti, ktoré ma trápili. Pri jej poznámke o kopaní hrobu som len zagúľala očami.
Nemohlo mi ujsť, že sa jej výraz zmenil a ona stuhla, no razom sa silene uvoľnila a obhájila svorku ako takú. Buďme k sebe úprimné Cora, rodiny niet... objaví sa? obzerala som si ju zvláštnym pohľadom, ktorý jasne vyjadroval, že jej neverím, ale aspoň som sa o to pokúsila. Zrazu som bola rada, že sme si okolnosti vyjasnili, aspoň do určitej miery.
Následný opis môjho vlka bol... no vtipný, zrejme. Nevedela som, či vyprskmúť v hysterický smiech, alebo jej kvalitne uraziť a poškodiť ego, no napokon vyhral hrdelný smiech. Isteže a má pleseň v kožuchu. Je trochu mladší odo mňa, statný, Beta - čím so msi zavarila a premýšľam, že mi možno pomôže, ak priložím svojou srsťou na tento oheň," poukázala som na kruh a znechutene prešľapla v zmesi čohosi, čo bývalo kedysi (pred pár hodinami) snehom. "Prísť sem však nemôže, má povinnosti. Vlk severu, zimy... a ja teplomilné stvorenie, čo sa rado túli k plameňom," dodala som o čosi skrúšenejším hlasom, no napokon dostala nápad - ktorý je blbší ako blbý - "Niekoho zotročím a vyšlem ho na záchrannú misiu... a môžeš si h potom opiecť ako ražniči!" Mierne som sa zasekla v strede vety, pretože som skutočne nemala ani potuchy, aké záľuby Cora má opkrem pálenia niečích chvostov a ja som chcela ten huňatý chvost, aby ma zahrieval so zvyškom jeho hustej srsti. Stáva sa zo mňa majetnícka mrcha?

Ako som ju tak miestami pozorovala, zrovna vo chvíľach, keď som nemala až prílišné nery na padajúci sneh, došlo mi, že tiež nie je na tom so zimnou srsťou nejako extra, preto som nasilu zadrkotala zubami, len aby na mňa chvíľu stočila pohľad, hoci za moc zrejme nestál, keď som bola taká odporná. Ale hold, nie každý deň máme úžasnú náladu. Pravda.
"Keď teda ten medveď kdesi spí, čo tak si uzurpovať jeho úkryt pre debatu? Som teplomilný tvor," zafňukala som na konci a otriasla zo seba sneh, ktorý na moju srsť vlastne ešte ani nestačil poriadne napadnúť. Na to ma však rozhorčila jej nevedomosť a evidentne veľmi slabá pamäť, až som si nahlas musela povzdychnúť. "Za život. Mohla si mi kopať hrob, keby ma odtiaľto vtedy vyženieš," riekla som pevným hlasom, no v očiach sa mi zablysol silný príval vďačnosti k šedočiernej vlčici predo mnou. "Svorku tu akosi nevidím. Necítim sa tu ako rodina, lebo svorkou si tu dlhší čas len ty. Inak povedané - lojalita je oprávnená." Zmĺkla som oponujúc najprv jej argument a počúvala, čo má ešte na srdci. Medzitým som sa nespokojne ošívala a presadla si.
Cora len sucho skonštatovala, že dôsledky vlastného rozhodnutia, ak si zle vyberiem priority budú závisieť len odo mňa a ja som zostala akurát naštvaná na samú seba. "Nechcem opustiť rodinu. Jjednu som stratila, druhú nechcem, aj keby si ňou len ty. A rynijský les je moc severne... moc zima," zabrblala som už značne krotkejším hlasom a odvrátila sa. Labou som medzitým čmárala do snehu nezmyselné obrazce.

Akoby nestačil ten otravný sneh, na mrzutosti mi pridal i väčší pokles teplôt. No nebola som tu len ja mrzutá, keďže i vlčica predo mnou mala zrejme náladu 'pod psa', ktorú si na mne takmer úspešne vylievala. Bola som si istá, že ak by som mala mágiu myšlienok a zrejme aj ona, tak už by sme boli v sebe a na snehovú prikrývku by padali kropaje krvi. Jej živlom bol oheň, aj mojim. Dvojnásobný oheň.
Jej zjavný nezáujem a irónia v hlase ma takmer vytočili do nepríčetnosti, ale napokon som len nevrlo zavrčala a takmer oduto si sadla do snehu - beztak mio bola zima, takže horšie to už byť nemohlo. "Ani ja, kým sa mi do života nepriplietol ten vlk," zamrmlala som ako odpoveď a po chvíli zazerania po Core - ktoré bolo úmyselne dotieravé a tým aj nepríjemné - som to vzdala, pretože obe sme vedeli, že to ja som tá, čo bude a musí hovoriť. VeĎ ja ju donútim dostať zo seba niečo zmysluplné, povzdychla som si a chvíľu sa zamýšľala, ako asi začať - netrvalo to dlho, prirodzene. "Na to, aby som odišla, pociťujem až prílišnú lojalitu k tebe - dlžím ti a to veľa," začala som spočiatku zas ostrým hlasom, no napokon značne pookriala a svoj dlh preniesla len šeptom kamsi smerom k vlčici, no v očiach mi jasne panoval zmätok. Nechcela si sa hádať - pripomenulo mi podvedomie, čo bola vlastne pravda, pretože som sa na Coru obrátila najmä kvôli mojej dôvere k nej, nakoľko od nej záležalo moje prežitie, a to doslova.

Hoci som len čakala na odpoveď, neskutočne ma iritovala tá hnedá vlčica, ktorá sa tu promenádovala ako Neonovo stvorenie opačného pohlavia a ešte si dovoľovala ukazovať zuby. Bodaj by jej vypadali na hnilobu, pomyslela som si a potlačila škodoradostný výbuch smiechu, ktorý sa mi takmer vydral z hrdla. Po tom, ako sa obrátila naposledy som jej venovala úsmev typu 'americký' a pobavene zacvakala zúbka,mi, pričom časť úsmevu som venovala aj Core, ktorá sa nás chystala zahrdúsiť zrejme obe. Nemrač sa, budeš mať akurát vrásky, pomyslela som si, skrotila svoj posmešný výraz na len mierne pobavený až napokon späť na vážny k situácií. Ba dokonca som si ani nevšimla, že medzitým začalo snežiť a mne bola ukrutná kosa, lebo labky mi zostali úplne meravé. Nespokojne som sa zamrvila a podozrievavo počúvala Corino naťahovanie času.
Medzitým to predĺžil príchod tej divno sfarbenej modrej, ktorá sa ospravedlňovala a prchala preč. Zagúľala som očami a skúmala zhoršenie nálady vlčice predo mnou, ktoré sa pohybovalo na dvoch hranách. Otázne zostávalo, kedy sa to prevalí. Padla otázka, či chcem odísť. Pevne som zovrela čeľuste. "Pýtala som sa, či nemáš nápad, ako to riešiť. Neviem sa rozdvojiť. O odchode zatiaľ nebolo reči," odvetila som a uhla pohľadom niekam mimo, no skôr len preto, aby som pozorovala, ako sa snehový poprašok mení na menšiu prikrývku, ktorá sa vyskytla aj na mojom kožuchu, hoci som ju rýchle striasla. Začala som sa nudiť a skutočne ma trápil mráz. Ba dokonca ma pohltili obavy, že sa už nedostanem teraz za vlkom ochráncom, keĎ nastúpi poriadna zima.