Gallirea - Příspěvky uživatele

Verila som, že som nadobudla rovnako zmäteného a prekvapeného výrazu ako on. Podozrievavo som prižmúrila oči. "Nehrab sa mi v hlave!" znel môj jasný protest na čo som si pohŕdavo odfrkla, no napokon a uráčila mu odpovedať. "Niečo cenné a ak to neposlúcha, vec na týranie," šepla som už zmierlivejším hlasom a počúvala jeho výklad sťa od múdrej sovy. Koľko má rokov, že žije v nostalgii a používa tu na mňa múdre slová? premýšľala som urputne po ňom zazerajúc, aby sa mi nevtieral do hlavy a prípadne sa svedomito tváril, že nič nepočuje a ignoruje.
"Och, to nebolo v sebaobrane. Dával nám do klietky jedlo," vyprskla som a pobavene zašvihala chvostom. Hoci som jeho slová vyvrátila, predsa to malo aspoň trošku logiku. Určite som sa s ním nehodlala hrať....fuj. Zatrepala som hlavou v snahe odohnať myšlienky a zároveň striasť napadaný sneh, ktorý sa mi takto akurát dostal do nosa a donútil ma hlasno kýchnuť. Čosi nevrlé som si zahundrala popod nos a prekvapene zažmurkala, keď sa mi vlk zdôveril s tým, že má Neona rád. "Trošku silné a zle položené slová, nie? Škoda, že on má rad len tie kvety a svoj kožuch," zamumlala som neurčitým hlasom a znudeným pohľadom prečesala okolie. Kde toľko trčíš?! Ja chcem spať, chcem spať niekde v suchu a v tom lese zrejme len pod nejakými koreňmi stromu, ale chcem spať! fňukala som v duchu a porazenecky si položila hlavu, keď sa rozhodol mi Blueberry až príliš obšírne opísať jeho minulosť - respektíve to bolo tiež objasnenie toho, ako na tom psychicky je. Nemusel však dopovedať ani prvé tri vety, aby som o pochopila. Na revanš som ho nechala však rozprávať dlho - niečo za niečo, samozrejme. Dovolil depresii, aby ho premohla.
"Už rodinu máš," prehovorila som do ticha a mlčky sa postavila. Jeleňa zasypal snehový závej z môjho chrbta. Pomalým krokom som obišla zviera k farebnému a celou silou zdravej labky ho udrela do lopatky. "Iba sa ľutuješ! Postav sa na nohy, zmeň svoj pohľad na svet a ber to s humorom," zavrčala som s vážnym pohľadom v očiach, ktoré som napokon pretočila a spustila labku z jeho boku. Pazúre mi prečesali jeho hnedo-béžovú srsť. Porazenecky som si povzdychla a prudko zavrtela hlavou venujúc mu opäť len chladný meravý pohľad. Možno niekde v kútiku očí bola tá iskra povzbudenia. Napokon som odišla späť na svoje vyležané miesto, kde som sa zvalila. "Ja neviem, ale úspešný lov takéhoto pekného kusu," hodila som veľavýznamný pohľad na môj vankúš v podobe jeleňa, "zdvíha sebavedomie." Dokončila som viac menej zívaním a nevzrušene hľadela kamsi severným smerom očakávajúc sivočierny kožuch s plameňmi na chrbte.

Premerala som si ho pochybovačným pohľadom. Ale oni nás nepovažujú za jedlo! kričala som na vlka v duchu, pretože jeho úvahy sa trošku pohli iným smerom. "Nemyslím si, že budem dobrá, keď ma teší spomienka na utrhnutú končatinu jedného tyrana," poznamenala som skepticky no na záver sa pousmiala a so švihnutím chvosta si zmietla zo zadných nôh napadaný sneh, pretože ma naozaj oziabalo. "Nikto nemôže byť viac sexy ako Neon, to je tam zákon, tam v lese, či?" uškrnula som sa a v očiach mi blyslo.
Jeho ďalšia veta ma troška zarazila. Ja sa tu nenechám terorizovať otázkami ako vo spovednici a ty nič, to nie, zaumienila som a odignorovala celkom jeho otázku, alebo čo to vlastne bolo. "A ty? Akým sa cítíš?" nadhodila som na oplátku mierne zlomyseľne sa usmievajúc, no tým som si doňho len rýpla. Aby sa dostavil pocit zadosťučinenia, prirodzene. Ba som sa aj čudovala, že ešte si Blueberry toľko nezvykol; stále ho trápili nevinné poznámky.
Ako som si myslela, neprešlo ho to. Zvalil sa do snehu a udržiaval so mnou očný kontakt. Všetky pohľady vrátane jedného špecifického smutného som mu vracala po svojom - mojím štýlom, dalo by sa povedať. "Tak hold si budeš musieť zvyknúť nebrať si všetko osobne. Pre mňa sú uštipačné a nemiestne poznámky denným chlebom, mojou prirodzenosťou," dodala som trošku polopatistickejšie a nevinne zažmurkala. Medzitým som svedomito pozorovala snehové opachy, ktoré sa pokúšali pristáť na mne - práve na mne, ćhápete to?!

Debata ma mierne podráždila, no snažila som sa to nedať najavo. Jeho beztak frustrovali moje poznámky, teda minimálne mu bolo nepríjemné - čo aj sám naznačil.
Počúvala som jeho úvahy o Neonovi a jeho spokojnosti a len som sucho prikývla. Aspoň niečo pozitívne, no nie? ďubla som labkou do snehu nasledujúc Blueberryho príklad.
Prikývla som aj na jeho myšlienku o dvojnohých a tvárila sa len skepticky. "Sú, my sme pre nich rovnaké nič ako kamene v lese- iba cennejšie," opäť nastal čas zapchať su papuľu úlovkom, hoci už som cítila, že sa blížim k vlastnému limitu.
"Neon sa nás ani nedotkne, keď vyzeráme, akoby sme zmasakrovali celé stádo," zachechtala som vrtiac chvostom a prskajúc roztopený sneh s krvou všade okolo. Na vzhľad som ja nedbala, hoci som čistotná bola. No vzhľadom na intenzívne sneženie z nás ten humus dá sneh rýchlo dole. Aby sme neriskovali kúpanie v potoku, pozrela som veľavýznamne na Bluberryho a počúvala, že uznal to všetko, cez čo moje labky prešli. "Aspoň nie som ako z cukru," zabrblala som neurčito a spokojne odfukujúc si opätovne položila hlavu na jeleňa. Jeho poznámky o mojej milosti a to, že tým ubližujem ostatným som prešla krátkym uchechtnutím sa. Ale on to len nechápe. Radonovi som neublížila... alebo áno? Musím sa ho opýtať... Nie, každý sme inde. Na inom konci zeme. Kuš! Zahnala som otravné myšlienky a premýšľala, ako mu na to asi odpovedať. "Ale ja to vidím," zasmiala som sa, no smiech bol podfarbený sarkazmom a nebol príjemný na počúvanie. Taký, ktorý ani na pôvabe nepridá. "Tak spoznám tých, ktorí mi stoja za to, aby som si ich zapísala do života. Tí vlci to berú s humorom, alebo mi to oplatia. No neodvrhnú ma," zdôraznila som posledné slová a prepichla ho pohľadom, spočiatku mierne nevrlým, no napokon som pookriala. Neobviňovala som ho priamo, no sám si protirečil v tých rečiach o rodine. Preto som sa začala len po očku rozhliadať, či už sa k nám nevracia Cora, alebo tak vyhladovaný Alfa, ktorý sa rozhodol nás pohľadať.

//Tak fajn, trochu sa mi to natiahlo... sekol mi net a myslela som, že si neodpísal.
Ja to ešte trochu asi rozviniem, som s tým nespokojná, nerada to flákam :D A zajtra tu zhodou okolností 2/3 dňa nebudem, až navečer :)

Tie otravné zvuky čo pri jedení vydával som radšej nekomentovala. Naňho som skutočne nemala byť prečo naštvaná, moja zlosť bublala pod povrchom kvôli hnedej zradkyni. Možno síce mala pádny dôvod, ale moja horká hlava na tento aspekt nebrala ani štipku ohľadu. Zadumane som si utrhla ďalší kúsok tváriac sa troška pochybovačne, keď môj spoločník nahlas uvažoval. "Jemu aj tak zostanú vnútornosti a to najlepšie," podotkla som jasne narážajúc na Neona a naoko zafňukala. V skutočnosti som po ničom takom netúžila, len sa najesť a to dostatočne, pričom niečo muselo zostať aj tým pár vlkom v lese. Ešteže nás nie je ktovie ako veľa, to by bol problém. Ale jeleň je mladý a zdravý, to bude luxusná večera, uvažovala som spokojne prechádzajú očami po krvavom zvierati a svojich rovnako špinavých labkách.
Blueberry si pamätal. Zostala som zmätená. Krátky okamžik mi zabralo premýšľanie, čo si z mojej minulosti pamätá, kým som si vybavila obraz samej seba. S rebrami, ktoré sa dali počítať a údoliami medzi nimi. S trčiacou panvou, špinavá, polepená všetkým s pohasnutou iskrou nádeje v očiach. Automaticky som sa otriasla. Prišla som si zrazu veľmi slabá a neuvedomujúc si vlastné pohyby som sa schúlila do nepodareného klbka pokladajúc na chvíľu hlavu na stehno jeleňa. "Z domova ma so súrodencami vytrhli lovci - dvojnohí," pri spomienke som nakrčila nos a nepatrne vycerila zuby. V jednom okamihu jeho zrazu nápadnej a náhlej starostlivosti som sa rozhodla, žw budú moja rodina. Zabudla som, prečo som odišla a vlastne aj bola v Erynijskom lese.
"Uväznili nás v drôtených kotercoch - tak sa to volalo - a jesť nám prestali dávať, pretože som jednému uhryzla ruku," po tvári mi prebehol zlomyseľný úsmev, "Sestru s bratom odvliekli, moja druhá sestra sa priatelila so psom! S podradným krížencom, s niečím zmutovaným, pre mňa neprirodzeným. Trhala som všetkých, ktorí sa mi dostali pod labky, kým som nezdrhla. Blúdila som, občas sa usadila, našla sestru a potom sa znovu stretli s dvojnohými, ktorí jej ublížili... Bolo toho veľa a najmä zlého, kým som sa dostala na Gallireu." Oodmlčala som sa s pohľadom pevne upreným do jeho rubínových očí. Napokon som sa odvrátila dúfajúc, že vstrebával. Zapchala som si papuľu malým kúštikom z nohy, hltavo prehltla bez požutia a s nádychom sa snažila dokončiť.
"Sestra sa pridala do Temnej svorky na čele s Ettelwen. Ja som sa túlala mimo, kde som si našla druha, ktorého mi pred očami zabil medveď... Neon je ako medveď, však?" vyprskla som náhle hystericky a zavrtela hlavou v pochybách sama o sebe a svojom duševnom zdraví. "Pridala som sa a žila v Temnom lese. Do doby, než Alfa záhadne zmizla, než bolo zemetrasenie a to všetko. Skončila som bez potravy, bez síl, bez sestry, bez všetkého. Bez vody. Doráňala som sa v neďalekom lese na skalách, ktoré som nevedela zdolať. A obča szatúlaný šakal. Kým som sa nedoplazila do Zlatavého lesa..." odfrkla som si, "je to ponižujúce!" prehlásila som napokon omnoho ráznejším hlasom, ktorý už nemal ani stopy po úzkosti, ktorú som cítila počas spomienok.
Mierne som sa prevalila natŕčajúc ľavú nohu, ktorá bola na konci opuchnutá, vyššie ju škrtil kvet a ešte vyššie na pleci mi kožu hyzdili jazvy. Staré, ale rpedsa ako brázdy zostali. "A pochválim sa, že aj na boku pri slabinách od dvojnohých a toho kovu. Ešte že mám tak krásnu srsť a hustú!" vyštekla som napokon hrdým, no silno ironickým hlasom a chabo sa pokúsila o úsmev. Nešlo mi to. Znovu som si položila hlavu na jeleňa a sfukovala si z nosa svedomito každú snehovú vločku. Začínala mi byť zima a nedokázala som sama prísť na iné myšlienky a rozhovor, hoc na tému mne nepríjemnú, som zrazu vítala s otvorenou náručou.
"Jedinou zábavou bolo ubližovať. Fyzicky alebo slovne tým psom a všetkým. Cítim sa tak šťastná..." zašepkala som s odvráteným pohľadom od vlka akoby mimovoľne používajúc prítomný čas. A ja som bola v tom, že som sa nepomýlila. Blueberry by si z toho koniec koncov mohol vyvodiť, prečo som taká uštipačná, večne. A bolo by to zlé? Ty hlupaňa, určite!

Mlčky som súhlasila s červeným - a teraz ale doslova červeným, nakoľko sa mu krv nepodarilo dostať z kožucha. Voda nemala žiaden efekt... a vlastne v nej stál možno tri sekundy. Ocenila som však Corin - hoc čierny - humor a pobavene sa zachechtala a buchla zo dvakrát chvostom o zem, čím som sa akurát zmeskou roztopeného snehu a krvi ofŕkala aj na chrbte. Mala som v pláne presunúť sa k jeleňovi a začať s porcovaním (len pre seba), ale vyrušilo ma faux pas od našej Bety, ktorá si nevšimla krvavej mláčky a hodila papuľu priamo do nej. Nnebránila som sa smiechu ako Blueberry, no jej slová, že tu máme čakať mi neprišli ako dvakrát vábivé. Ale veď je zima! Zneli mi hlavou protesty.
Napokon som mohla len mrzuto sledovať jej chvost, kao sa vzďaľuje. Osamela som preto s vlkom, ktorý sa odrazu stal starostlivým. Nenápadne som naňho zagánila pohľadom. Zrazu sa staráš a vnímaš ma, keď som dobitá, pomyslela som si no napokon pookriala, pretože ma bolel skutočne celý vlk. Ako keby prespím dvanásť hodín v polohe vačice.
Na jeho prianie k chuti som len zastrihala uškami s tmavými špičkami a začala sa v tom hnuse plaziť smerom k jeleňovi. Veruže sa mi nechcelo ešte postaviť a aspoň raz som rešpektovala rozkaz dokonca úplne bez reptania a súhlasila s odpočinkom. Ako však Blueberry poznamenal, nemali sme ako dvaja krypli šancu odtiahnuť mladého jeleňa - mŕtveho jeleňa - sami a nezostalo nám nič iné, len čakať na Betu.
Všimla som si jeho opatrného pohľadu na labku, takže som ten pohľad nasledovala a len nevzrušene mykla hlavou zašvihajúc pritom chvostom. "Proti mojej minulosti je toto zranenie ako vločka, čo ti práve pristála na ňufáku," odfrkla som si poukazujúc na jednu, ktorá sa naozaj zniesla vlkovi medzi oči. "Ale vďaka za starosť. Ja by som sa skôr obávala, čo bude až naše krvavé trio uvidí Neon," preniesla som naoko vydeseným a úzkostlivým hlasom, no náhle sa zachechtala a zaryla zuby s patričnou prudkosťou jeleňovi do chrbta utrhávajúc kus väčší než moja hlava. Ale mala som aspoň skvelý pocit, taký majetnícky. Blueberry mi zatiaľ rozprával o jeho dávnom zranení na čo som si nedôverčivo premerala šatky na jeho labkách. Bude to tým? Musela som sa zamračiť, pretože zrazu bol až príliš milý a ja som sa tak trochu cítila ako pod dohľadom úchyla, no aspoň celkom slušného. Relatívne, haha. Nevzrušene som si pridržiavala kus jeleniny a odšklbávala z neho. "Ak sú tie šatky niečo ako podpora po zlomenine, sú nanajvýš nevkusné a určite plesnivé... no fuuuj," otriasla som sa naoko a popri prežúvaní zvedavo naklonila hlavu, ako vlk zareaguje, pretože stále rozumel môjmu správaniu len ako niečomu zlostnému.

//Budem písať v krátkosti posty ako tento krátky, lebo nestíham :D

Nevedela som tak celkom polapiť dych, pretože v porovnaní s jeleňom som bola o dve tretiny užšia a o toľko asi aj menšia. Hrudník sa mi v plytkých pokusoch o nádych prudko zdvíhal a klesal, takže som svoju pozornosť radšej strhla ku Core, ktorá mi vyčítala, že ona jediná má právo ma akokoľvek zmrzačiť. V ten moment som sa konečne poriadne nadýchla a miesto odpovede prepichla mŕtvolu jeleňa pohľadom. "Ty z pekla poslaný jeleň, sprostý, nemožný, nemotorný, necitlivý, parchant...!" vychŕlila som zo seba na nebohé zviera jedným dychom a keby to nebola cenná korisť, ale len nejaká nanič dobrá lasička, asi by som tomu vyrvala oči z lebky len od zlosti, ktorá m chytila na môj fyzický stav - tak isto aj Corin a Blueberryho. Bodaj by aspoň Hnedú napichol tamten paroháč! pomyslela som si naštvane uvedomujúc si, že sa musm zbaviť okolia, v ktorom ma irituje až také kvantum vecí.
"Minimálne som natoľko v pohode, aby som zardúsila aj Nejušku," odvrkla som Core tváriac sa nanajvýš skepticky, keď som pozorovala stekajúcu krv paroháča, ktorej sa Blueberry šikovne vyhol, ale mne obalila brucho akoby som bola vianočná cukrovinka a polievali ma čokoládou. Prudko som vydýchla radšej nekomentujúc situáciu. Zavrela som oči a na chvíľu sa len tak rozvalila do tej zmesi krvi a snehu počúvajúc pár tichách hnevlivých slov od vlka, pretože ten sa podľa žblnkotu vody rozhodol umyť.
Zlaté zraky som otvorila až po tom, čo sa dostal ku mne a vypytoval sa ma na labku. Pozrela som na ňu zničeným pohľadom a otrávene pretočila očami nad kvetom, ktorý som mala trvale omotaný okolo nohy. Ak som s aprizrela bližšie, mal obhorené listy od Corinho ohňa. "Ako som hovorila Core - hnedú aj v takomto stave dostihnem a to neprežije ona," ubezpečila som Blueberryho s takmer úprimným vďačným úsmevom za jeho starosti, no v očiach mi planula pomstychtivosť. Jeho návrh som ignorovala. Odvlečte mňa domov, nie jeleňa! Neon si raz za rok môže dopriať detox... alebo túru za úlovkom na zhodenie nadbytočných kíl, myslela som si a zahundrala len čosi v zmysle, že je mi to jedno.

<- Ohnivé jazero

Musela som na chvíľu zastaviť a lapiť dych. A poriadne si uľaviť hlasnou smršťou nadávok. Privrela som oči a zlostne zazerala na zdanlivo nevinný kvet na mojej labke, ktorá začala mierne opúchať. Triasla sa od námahy a ako som sa dívala na tú neprestajnú triašku, obávala som sa, že mi upadne. Konečne som mala čas sa obzrieť za Hnedou - Nejuškou. Tak kde si? Zmlátil ťa ten paroháč? Vzdala si sa myšlienky na rodinu? Ty otravná Nejuška, alebo ako sa voláš! Potrebuješ pomoc? Mohla som byť akokoľvek ako drzá spoločnosť nepríjemná a otravná, no nikdy som nebola bezcitná. Nenamietala, keď sa s nami vydala na lov, no iste rozumela rozkazu, že máme všetci ísť naháňať a nie sa hrať s veľkým paroháčom, ktorý by sa po jej úteku beztak vydal hľadať stádo. Zostala som v pomykove so zdvihnutou ovenčenou labou strieľať pohľadom smerom k severu, kde som odtušila jazero a za dvomi vlkmi, ktorý pripravovali už iste mladého jeleňa o život. Nevedela som kam skôr, nevedela som, ku komu cítim väčšiu nenávisť. Napokon som sa rozhodla, že ak i budem chcieť vybiť nervy na Neilynn, bude lepšie, ak ešte počkám.
Rozbehla som sa pajdavo zase za tými dvoma akurát všas, aby som si povšimla bojové pole všade z oboch brehov, okolo koryta potoka. Brehy postriekané krvou, krvácajúci jeleň a celý Blueberry od krvi. "Snáď nehodláš skapať skôr ako ten jeleň..." štekla som po ňom, no neovládla som vlastné hlasivky, pretože tá veta neznela arogantne ako obvykle, ale skôr úzkostlivo. A aj tak ti do očí nevypľujem, že nechcem, aby sa ti niečo stalo, vrčala som na seba v duchu a starostlivo mrkla po Core, ktorá sa taktiež asi stala obeťou jeho parožia. To už som klusala bokom, obkľukou od mladého, snažila som sa ho predbehnúť - beztak bol väčší kripel ako ja, hoc som krívala. Napadla ma zaiste samovražedná myšlienka, no tú som chcela neskôr Neilynn dať poriadne vyžrať - akože dvojnásobná obetavosť aj za ňu.
S niečím ako výkrikom agónie a zlosti som vbehla jeleňovi priamo pod kopytá chránená len menším snehovým závejom. Prudkým výpadom som mu rafla po nohe hneď ako sa ocitol u mňa. V mojom pôvodnom pláne bolo, že uskočí a potkne sa o nejakú tú skalu vedľa nás, ale on sa potkol zlým smerom - priamo na mňa! Prekvapene som vydýchla a odrazila sa s tichým syknutím bokom, no predsa mi zavadil o bok zadnou nohou. A výsledok? Vlčica aj jeleň sklátený k zemi vlastnou nešikovnosťou. Podlomili sa mi nohy a nezmohla som sa na viac, len krívať a krokom sa vliecť k nemu a hádzať pohľady po Core a Blueberrym. Tak ho dorazte. Kým. Ešte. Leží!

//Blue ono to nie je lov vedený osudom a hra má spočívať v nečakaných situáciách - je to predsa len iné keď sa zrazu musíš prispôsobiť a momentálne aj rozmýšľať :)
Sám to vidíš v Corinom príspevku - Jenna sa zamotala. A aj v mojom, ovplyvnila som lov presunom na reálnom základe

Nepočula som nič. Iba vlastný dych a dopady labiek na zem, ktorú časom začal pomerne rýchlym tempom prikrývať sneh. Videla som svoj dych, cítila svoj zrýchlený tep a vedela, že by mi pľúca nezvládli ešte aj nahlas nadávať na výkyv počasia - v náš lovecký neprospech, čoho som sa však odmietala držať. Mladý jeleň vykopol oboma zadnými a minul ma naozaj len o kúštiček - keďže mi ohol nárazom pravé ucho, ktoré aspoň nebolo stavané z kostí a tak neutrpelo. Zmohla som sa len vrčať, cvakať pri ňom zubami a občas rafnúť, chvíľu kožu podržať a urýchlene pustiť - keď už nadávať nie. Toto mi niekto vynahradí! soptila som spočiatku, no vyvážil to pocit sily z toho, kým som. Hrdou členkou vlčieho plemä, členkou lovcov. Zabúdala som tak na minulosť, pretože už som nebola ja tá lovená.
Akoby nám však nestačil sneh, pridal sa aj dážď a táto zmes nám zmáčala srsť. Kožuch mladého pred mojimi očami nabral tmavohnedú farbu a ja som mierne spomalila. Bola som ako guma - pružná a flexibilná - ktorá sa prispôsobovala každučkým krokom aj nádychom či výdychom mladému jeleňovi a jeho urputnom boji o život.
Jazero sme mali iste už celé kilometre za chrbátami a mňa utešoval zvuk dopadajúcich láb mojich spoločníkov - hoci keď som sa započúvala lepšie cez hukot počasia - nepočula som všetkých troch. Bežali za mnou len dvaja. Zlikvidoval hnedú vodca? Alebo sa Blueberrymu niečo stalo? obávala som sa v duchu (len o člena svorky) a zabočila prudším obratom než by sa patrilo k juhu, no akosi som to ustála, hoci som sa musela hecnúť a dobehnúť nepatrný rozdiel. Mladý jeleň mlel už len z polovice, ale asi mu niečo napadlo, pretože sme sa stále vzďaľovali od jeho stáda. Mieril prudko na juh a ja som nejako automaticky ucítila, že čochvíľa, o pár skokov, sa dostane na druhé územie.
Moja nerozvážnosť a strata koncentrácie však zapríčinila, že som sa snažila vyhnúť jeho výpadu kopytom, skočila som do akéhosi hlbšieho záveja, ktorý skrýval diablovu pascu. Trhlo mi celým telom prudko späť a na zem, hodilo mnou o zmrznutú zem a v ľavej prednej labke som ucítila pálčivú bolesť. Vzduchom sa ozvalo uši trhajúce vytie. Skučala som a sama som v tú chvíľu nevedela, či od bolesti alebo hnevu. Nosom som odhrabala sneh a zistila príčinu môjho pomerne bolestivého pádu. Predsa len to nie je sranda zo šesťdesiat kilometrovej rýchlosti prudko spadnúť na hubu. Labu mi obopínali šľahúne popínavej rastliny. Hrýzla som korene, trhala stonku, stoj čo stoj. "Sakra!" dovolila som si konečne zanadávať do éteru zavyla spolulovcom takmer panovačný príkaz, aby sa ani neopovážili pri mne zastaviť. Chcem vidieť toho jelenieho bastarda krvácať, vidieť vyhasínajúci život. Potom bude dobre! zlostila som sa a stále zápasila s rastlinou a vlastnými mukami, kým ku mne nedoľahol hlas.
Bola to Cora a neodtušila som síce význam slov, no jej hlas znel dostatočne siln ona to, aby ma upokojil, preto som si bezvládne ľahla a čakala.
Nakrčila som nos, pretože tu čosi začalo strašne smrdieť. Zaostrila som na dym a oheň, ktorý láskal rastlinu a svojou žiarou ju zabíjal. Víťazoslávne som zaštekala, čo prešlo do opätovného hoc tichého skuvíňania. Rastlina sa rozhorela a zrazu oheň prestal, no ja som na labe stále cítila šľahúň. Zmätene som vyskočila na rovné nohy, na čo som sa automaticky zapotácala. Prekvapene som zízala na ľavú prednú nohu na zápästie, na ktorom zostal šľahúň rastliny následkom ohňa a dymu sfarbený takmer do modra a z neho rašil kalich veľkého bieleho kvetu so zlatokrvavými perličkami vnútri. Bolo by to krásne, keby ma to nepripravilo o smrť jeleňa! prerušila som chvíľkové omámenie a nestarala sa, že mi to prakticky nastálo uviazlo na nohe. Podstatné bolo, že sa viem hnúť.
Pohla som sa za miznúcimi chvostmi vlčími. Neilynn som nevidela a ak som sa obrátila, tak vlastne ani jazero. Klusom vpred. Krívala som na tú prednú nohu, bolel ma každý dopad. Pomstychtivosť, ktorá vo mne plápolala ako divý oheň a túžba niečo dosiahnuť ma však popohnali postupne aj do cvalu, hoci už zďaleka bolo vidieť ako ťažkopádneho, ako zle som došliapala na labku. Predsa sa mi však podarilo ich dostihnúť aspoň natoľko, aby sme sa počuli v prípade náhodnej komunikácie.
"Je tam...potok!" vykríkla som chrapľavo na Coru a Blueberryho, pretože jeleň nadobro opustil územie jazera a zamieril si to k potoku - asi si myslel, že sa bojíme vody a že ho spasí. Blueberry ho však medzitým zasiahol ohnivou guľou, čo ho spomalilo. Stále som bola guma, ktorá sa prispôsobuje -akurát som bola na chvoste zaostávajúc za vlkmi. No spomalila som spolu s jeleňom a chŕlila z papule toľko nadávok, že ani samotná Smrť nevie byť tak zlostná. Postupne som na labu došľapovala takmer minimálne. A fandila obom vlkom, aby jeleňa čoskoro lapili a usmrtili. Ale chcem parohy! robila som si v duchu osobitné vlčie nároky a snažila sa potlačiť zlostný takmer až previnilý pocit, že som Core už dvojnásobne dlžná.

A hurhaj sa akurát načas začal. Najväčší z nich bol už beztak až moc podozrievavý, no jeho i ostatných pozornosť upútala drobná hnedá bodka, ktorá zavýjala natoľko, že to týralo aj moje citlivé uši. Potichu sama pre seba som zaskučala, čo prešlo vo vytrvalé nadávky, medzi ktoré som teda občas miesila i pochvaly. Sledovala som ju v prikrčenom postoji ako behá, vrčí, cerí chrup, kým si vodca nezmyslel, že ju naberie parohmi. To je ono, ideš, pokračuj! Zrazu som nevedela, či v duchu povzbudzujem Neilynn, alebo paroháča, no prikláňala som sa k obom a na tvári sa mi zjavil veselý úškrn od ucha k uchu. Kým som teda nezostala sama. Zmätene som zažmurkala, kým sa spätne dostavila na miesto moja koncentrácia. Cora ich rozohnala od seba a následne sa zaujala na mladého samca, až som si myslela, že je to len hra dvoch roztopašných mláďat - keby niet Coriných vycerených zubov a mohutných plameňov, na ktoré sa zmenila jej srsť na chrbte. Impozantné, toto je absolútne to pravé, vidíš to hnedá? Nemohla som si pomôcť a prestať si ju doberať, hoc šlo o vážnu situáciu.
Cora mi pomohla, rovnako ako Blueberry, ktorý vyštartoval medzi samice tesne po nej. Obaja vlci mi ukázali správanie jelenieho stáda. A nemýlila som sa, napadlo mi, keď sa konečne ukázalo, že charakter jednotlivej zveri je iný, ako ich vonkajší vzhľad a pôsobenie. Stará samica, ktorá sa zdala byť vetchou mala v sebe toľkej životnej energie, ako všetci dokopy a oháňala sa po Blueberrym najviac. Samozrejme, že prvá podľahla panike a prestala chrániť mladých snažiac sa spasiť vlastný život. Rovnako to bolo s matkou.
Naposledy som si dovolila popraskať si chrbát a dívala sa na Coru, no z nej sa stala len ohnivá čmuha. Vyštartovala som najprv poklusom cvakajúc zubami po srne, ktorá sa zdržala a snažila dobojovať ku Core. Stačilo jej, aby prchla. Moje zraky však boli upnuté len na mladého samca, ktorý sa tvrdošijne nevzdával. Bolo neskoro keď si uvedomil, že zostal sám, poskakovať pred mojou vyškerenou tvárou, ktorá sa razom zmenila na dielo satana a mne stačil jeden odpich, poriadny nádych a vyštartovať po ňom. Keďže otáľal a spočiatku si nevedel vybrať smer, vyskočila som cvaknúc mu zubami tesne pri stehne, aby som ho pekne usmernila. Bola som pripravená na kopanec, ktorý nasledoval, preto som zostala prikrčená a vyrazila za ním, nevnímajúc všade po pláni rozoštvané srny, ktoré stále zdrhali. "Mladý!" stihla som ešte šteknúť hlasom ovládaným zlosťou na to štvornohé stvorenie, ktoré odmietalo rezignovať.
Nabrala som na tempe a na intenzite nabralo aj moje vrčanie. Stará by niekoho udupala, usúdila som a uistila sa, že hoci bol mladý samec celkom náročný cieľ, stále pôsobil neohrabaným dojmom, čo sa mohol kde tu potknúť. V duchu som si predstavila niečo čo neznášam, aby ma vyhecovalo viac. Aby hrdzavé labky natiahli krok a zadné behy sa odrážali s ľahkosťou. Vedela som, že vydržím bežať dostatočne dlho, no uvedomovala som si, že Cora je rýchlejšia, preto som vytrvala a dúfala, že napadne práve ju ma časom vystriedať.

~ Takový krasavec...

V ušiach mi maximálne rezonovala ironická odpoveď hnedej vlčice, kým sa odobrala druhým smerom a ja som sa ťahala na chvoste tých dvoch, s ktorými sme si šli zblízka obzrieť stádo. Neboli potrebné reči, každý bol zahĺbený vo svojich myšlienkach, no napriek tomu som si pri behu dávala bedlivo pozor na labky, kam stúpajú, pretože zatiaľ nehrozilo, že by nasnežilo dva metre snehu. A to ani nemusí! protestovala som vydychujúc pravidelne obláčiky vzduchu, kým sme napokon zastavili a labky mi samovoľne prešli do kroky, ba až nakoniec do zastavenia.
Sledovala som ich pohľad k jeleniemu stádu. Hoci som tieto tvory považovala len za niečo, čo kosí trávu a robí bobky, a samozrejme tvorí základ vlčej výživy, musela som uznať, že sú to impozantné zvieratá. Hlavne nutno dodať, že ten, ktorý najviac vyčnieval vďaka mohutným parohom bol naozaj statný a iste medzi svojimi aj vážený vodca. A najmä trikrát väčší ako Neilynn. Ak to pokašle, ja sa vážne naštvem! zaumienila som si a zlostne si odfrkla, ako práve rozzúrený býk. Emócie sa vo mne búrili a aby som zabránila štartu medzi nich, tvrdošijne som zatínala pazúry do zeme.
Okrem samca boli v málo početnom stáde tri srny, z toho jedna matka. Vylúčené, pochabé a nebezpečné. Samozrejme, že mala aj mláďa, no to by sa vošlo akurát len do škáry medzi Neonovými zubami. Nasledovala stará samica, ktorá bola síce utiahnutá a ďalej od stáda, no z jej hnedo-striebornej srsti vyžarovali roky skúseností, roky života koristi. V stáde pobehoval mladý samec, mojim odhadom tak možno čochvíľa dvojročný, ktorý sa pýšil menším parožím ako jeho otec, no predsa pôsobil celkom mocne. Ako som však tak sledovala jeho roztopašné poskakovania alá Bambi, nezdal sa mi až tak ako hrozba. A predsa len som v túto chvíľu nevedela určiť, čo by bolo pre nás najpohodlnejšie a čo by uspokojilo až príliš náročnú Alfu.
"Tak ako nikdy," pošepla som Coriným smerom.

Kým sa ozval konečný verdikt dívala som sa na zem, občas počítala vločky, ktoré sa s nástupom noci snažili padať na zem, no následne ich zahlušil vietor. Pohmkávala som si melódiu, ktorá nemala pôvod, ktorá však veľmi dávno tvorila súčasť mojich dní a rutinného života. Po pravde som nerozumela Coriným pohnútkam najprv nám dať na výber a napokon plán aj tak pozmeniť. No znel logicky. A ja som si ďalej išla svoje, pretože sa ma chytala mierne depresívna nálada, hoci sa môj kúštik kdesi vnútri na lov ukrutne tešiť. A teraz si priznaj, čo v skutku loviť chceš. Nejušku nie, z tej by sa nedalo nažrať, usúdila som a a zdvihla ňufák vyššie, zavetrila. Stále sa okolím niesol pach jeleňov, ale aj pach náš. A ešte kohosi... On?! skríkla som v duchu a poriadne si cvakla zubami do jazyka, aby som nezanadávala nahlas. Snažiac sa tváriť nenápadne som sa poobzerala, no keďže mi môj zrak nič nové neoznámil, vytriasla som z hlavy myšlienku na trojfarebný kožuch a pach, ktorý som na sekundu cítila. Nahodila som radšej výraz storočného skeptika a počúvala s občasným pretáčaním očí plán našej Bety.
Hnedá mala za úlohu upútať pozornosť a nechať sa zabiť vodcom. Tak dobre, Ccora ju zachráni. My zvyšní sme mali ísť z druhej strany stádo postupne obkľúčiť, hoci ako sa ochladilo, mne sa krátko zívlo. Otrávene som zašvihala chvostom a rozklusala sa za červenými labkami sledujúc červenú šatku na jeho ľavej zadnej. Skutočne som neočakávala, že nám vlčica zdelí úplne celý plán a najmä nie tak detailne, pretože som s azbytočne dopredu musela zamýšľať nad správnym výberom. Hoc mám vždy vybraté skôr, ako sa vyberieme loviť, zasmiala som sa a nechala zvuk vypustiť z úst. Nijak hlasný, ale moju dušu aspoň trochu potešil . "Nie že budeme musieť Neonovi dotiahnuť pod nos teba," zachechtala som sa odovzdávajúc Neilynn svoj povzbudzujúci prejav a nasledovala farebného nocou, ktorá sa mi celkom nepozdávala, no spoliehala som sa na vlastné zmysly a inštinkty - a predovšetkým súdruhov vlčích, s ktorými som tvorila jednu svorku.

//To je v pohode, Nox nie je prvý, čo nad tým kožuchom uvažoval :D *tajné plány*

<- Lúka vlčích makov

Nedbala som na nevraživé pohľady od toho, čo nosil na labách šatky a jeho meno je príliš zložité a dlhé, preto som ho nechcela menovať. Či od Neilynn, od ktorej som si na to v priebehu posledných dní takpovediac zvykla. Nnetrápilo ma, že si tí vlci myslia, že nemám výchovu. Že som iba hlúpa, drzá a nevychovaná, pritom oni boli tí, ktorí mi podrážali labky ako takzvaná rodina. A pritom mi pripadá, že mojej povahe porozumela len Cora. Ale oni sa o to nesnažia, posťažovala som si dobiehajúc sivočierny chvost a dúfala, že jej opäť nevzbĺkne srsť podobne, ako tomu bolo predtým, keď jej v Zlatavom lese iskrilo v očiach.
Jedinú vec som po príchode na územie s jazerom nemohla farebnému odoprieť - konečne sa vzdialil od hnedej vlčice a držal s nami tempo, s ktorým sme to zatiaľ nikto ...s výnimkou Cory možno... nepreháňali. Postavil sa na svoje laby oviazané šatkami a nechal vlčicu, aby sa sama postavila osudu, ktorý jej pripravil Neon s nápomocnou Corou. A ja som zostala zrazu ako tichá huba, ktorá nevedela čo so sebou, ktorá nevedela či sa smiať alebo pohŕdať nad nedostatkom umu v tej hnedej palici. Má ukázať schopnosti. Fajn, možno jej život do vienka nedal rýchlosť, ale zatiaľ tára nezmysly farebnému a v očiach ani znak sústredenia sa, začala som hromžiť v mysli, len aby som sa nejako zabavila a odpútala od depresívnych stavov, ktoré sa ma snažili chytiť ako nejaké lepkavé vlákna.
Dostali sme návrh a mali sme sa rozdeliť. Dvaja obkľúčiť stádo jeleňov, dvaja rozháňať, naťahovať si kĺby a vytrvalo bežať. V duchu som zvážila vlastné fyziologické myšlienky, aby som mohla dospieť k záveru. Prvý tak učinil Blueberry, ktorý sa vrhol do riskantnejšej situácie vyžadujúcej pokojne aj slabšiu kondičku. Som vytrvalá a primerane rýchla, ale chce sa mi tu len tak pobehovať? pomyslela som si bezradne a uvažovala, že by bolo predsa len lepšie zostať na chvoste, nech sa ozvem ako posledná. "Medzi moje prednosti patrí vytrvalosť, ale aj taktické premýšľanie. Ako uznáš za vhodné, Cora," ozvala som sa mechanickým hlasom ako robot a na chvíľu upustila od svojho sarkastického základu. Kým teda Cora alebo niekto nevydá zvuk či príkaz, ktorému by sa dalo aspoň vzdorovať.