Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Z tranzu ako som si len tak plávala a tešila sa z vody ma prebral až Cattanov výkrik, ako jačal na všetky svetové strany naše mená. Každé jedno bola zdrobnenina a to ma trochu naštartovalo, takže o chvíľu mohol žralok spozorovať, ako k nemu mieri maximálne naštvaný mrož, ktorému sa nebezpečne blýskali oči. Ach, aká to len škoda, že jedna prekliata vlna vodná nás vymrštila od seba, vysoko a preč...
Toto je zlý sen! hromžila som v duchu spočiatku ignorujúc, že zase akosi lietame. Podarilo sa mi dokonca postupne sa dokĺzať k Píchakovi a zahnala som sa po ňom ostrými zubami klami, no maximálne jeho tvrdú kožu doudierala a dopichala. Už nechcem byť táto tlstá opacha, ktorá sa pohybuje len pomocou prevaľovania tuku na jej tele, fňukala som v duchu a tým pádom aj celkom precitla späť do reality, keď som začula Corin hlas.
Naskytol sa nám na krátky okamih výhľad na celú Galireu, čo som i ja uznala, že bolo naozaj impozantné. Jedna časť môjho ja hľadala náš les, či ešte stoj ía tá druhá naivná trikolórny kožuch mesiace nezvestného druha - keď mne sa dostane pod labky...
Situácia nebola práve ružová, pretože ak by sme spadli z tohoto prúdu vody a vlny, asi by sme už nechodili ani len po troch. Postupne som si začala uvedomovať, že kly sa mi značne zmenšili a všetci sme sa menili späť na vlkov. Ale Nessie mi bude chýbať, usúdila som v duchu s chabým pokusom o rozveselenie vlastného ja a opätovne som to bola ja - pretáčala som zlatými zrakmi po Core, ktorá sa nás snažila strhnúť do reality a Neon sa k nej pridal. "S tým guľatým malým telíčkom to vyznie vtipne," utrúsila som na účet Alfy a potom už zavrela papuľu plnú slanej nechutnej vody a snažila sa plávať a udržať sa aspoň nad hladinou kdesi vedľa Cattana, ktorý by mi eventuálne mohol poslúžiť aj ako surfovacia doska.

Podráždením som si ani nevšimla, kedy som zavadila o to tučné telo klom a príšera len vyprskla. Pretáčala som len očami nad Neonovou panikou a uvedomila si, že všeti chcú odstrániť hmlu. Mne naopak neprekážala, ba tuším mi aj prospievala. Takto si plávať... plávam, plávam, stále plávam... len som sa pohybovala vo vode, plávala, potápala sa, potom sa nadýchla a ignorovala ostatných. Kým nás teda tá obluda nevymrštila nad hladinu. "Letíme?" zjojkla som prekvapene a so zavretými očami očakávala tupý náraz späť na vodnú hladinu. Moje telo však obaľovalo toľko tuku alebo čoho to vlastne, že som to skoro ani nepocítila.
"A čo tak tu zostať? Nie je to skvelé, len tak sa tu vznášať, lietať, máme tu aj kamarátku..." zasnila som sa a bolo očividné, že mi z tej hmly čiastočne preplo, pretože som následne začala hľadať onu potvoru - Nessie. Hovorila o surfovaní, tak ju musím nájsť nie? pomyslela som a začala vykrikovať po oblude všelijaké skomoleniny, ktoré by som jej dala ako meno. To, že sa k nám blížila obrovská vlna bolo nezaujímavé, ja som chcela svoju Nessie a keď sa mi do cesty priplietla nejaká biela ryba (Yakira), nemilosrdne som do nej bodla tú bielu dlhú opachu z mojich úst ba plávala si ďalej.

Akoby nestačilo, že sme sa všetci akosi menili a mňa zrazu obťažovali dva obrovské a nebezpečne vyzerajúce kly, neboli sme v tom víre nechutnej slanej vody sami. Vnímala som len tlsté hnedé Neonovo telo, ako to tu plávalo všade a schovávalo sa za obrovskú čiernobielu Coru, ako sa nejaký biely huňatý medveď rozvaľuje na kryhe ľadu, ktorá sa tu znenazdjaky zjavila. Mne sa zdala voda aj tak odpudivá a studená čiže...
...ani som si nevšimla príšery, ktorá sa vynorila z vody a začala prskať, že sme mäso. Všetci sa jej začali predstavovať, len ja som po nej fľochla nanajvýš pohŕdavým pohľadom - ako to na mroža ide - a odvrátila sa snažiac sa prevrhnúť béžovú medvedicu z kryhy a usadiť sa na nej sama.
Vnímala som len hmlu okolo a niečo čo tá beštia spomínala. Neregistrovala som, kým sa huňatá medvedica nerozrečnila a neobjasnila mi reč obludy, že bývala vlkom. Prekvapene som zažmurkala a neodolala záchvatu smiechu. "Takže nás vítaš v klube, že si tu budeme plávať s tebou, aké skvelé!" prskala som sarkasticky a plávala vôkol nevnímajúc, že som prevalcovala Ppícháka v podobe zubatej opachy.

//Som mimo, zas nie som doma, ak budem večer tak napíšem, ale ak nie tak asi hold nie, lebo pc ide zas do opravy akurát... :/

Či už to bolo vlnou za vlnou, kilogramami soli v očiach alebo čímsi iným, zrejme som sa načisto pomiatla. V ušiach mi znelo burácanie vĺn aj výkriky mojej rodiny - svorky. Tiež som začala čím ďalej tým viac panikáriť - pretože voda bolo pre mňa niečo otrasné, niečo príšerné...! Zdochnem tu ako nejaká slizká ryba! Toto je teror... nevládala som už ani prmeýšľať. Nejako som sa zrazu priplavila (ma more priplavilo) k bielemu zmáčanému kožuchu patriacemu Yakire.
Počas toho krátkeho pohľadu na ňu som usúdila, že nevyzerám o nič lepšie a ustavične som kašlala vodu. Pľúca, oči, hrdlo som mala v jednom ohni vydriapané od soli a nevedela, čo si počnúť. S neurčitým zahmleným pohľadom som sa poobzerala a zočila tmavého vlka, ,zrejme hendošedej srsti. Aj som sa snažila spomenúť si, čí je, kým som neobjavila v spomienkach meno. Zasnene som poštuchla Yakiru a obe sme začali zaberať labkami a plávať k nemu. "Cattan, tak krásne meno," zašepkala som skôr, ako ma stihli zavaliť vlny a rozhodla som sa, že ten vlk musí byť len môj.
Akoby nebolo všetkého málo, akosi som ucítila zmenu. Jednak som sa ja menila a aj ostatní. Z béžovej sa stal biely medveď, z ktorého mohol mať nejeden vlk i obavy - veľké, biele, huňaté s dlhýmo pazúrmi... a pritom, sa to vľúdne usmievalo. Ostatní boli nejaké iné morské tvory a Nneon si to ako tuleň fičal a plával všade okolo zatiaľ čo ja vedľa čohosi rybacieho... Akosi som stále nechápala sled udalostí len zamilovane pozerala po nie šialenom vlkovi, ale žralokovi. Už to samo o sebe bola kombinácia pomaly na smrť.

//Nečakajte nejako kvalitu, som na smrť unavená a počas písania tohto som zo dva krát zaspala...

//Post hodím večer

Len tak si jeden vlk spokojne leží a zrazu ho chladí voda na bruchu. čo? položila som si jednoduchú, nijak zložitú ba až primitívnu otázku. Na nič viac som sa ezmohla, kým som si uvedomila, čo sa stalo. Okolo mňa a vlastne v ovzduší narastala panika, ktorá sa nedala prehliadnuť a ja som len mierne hlúpo pozerala po vlkoch a ádzala pohľaf z Neona na šialeného Ccttana, ktorý sa vode tešil ako aj na súdruhov s mágiou ohňa, ktorí neboli nadšení. Ani ja.
Nepostrehla som, kedy všetko zaplavilo. Iba niečie zúfalé a niečie (veselé, čože?) kvílenie a odrazu sme sa ocitli mimo územia v rozľahlom mori. Slanej nekonečnej vodnej ploche. Spočiatku trošku zúfalo som sťa nepríčetná hrabala labkami vôkol seba, kým som nerezignovala. Nejaká vlna sa mi prevalila cez hlavu, na čo som sa stáe rozhodla žiť a vynoriť sa s hlbokým nádychom a očami, ktoré parádne vyštípala morská soľ. No nič nebolo perfektné, jendoducho me sa ocitli tu, naše laby na dno nedosiahli a nám hrozilo...čo vlastne? Záhuba?

//Ppoprosím ignroovať tento post a pre duševné zdravie nečítať. Nie som toľko pri zmysloch, aby som niečo zmysluplné písala. Pardon

Nevedno kedy som sa usalašila vedľa značne podráždenej Cory a ľahla si tak, aby som sa chrbtom opierala o ten jej. Vôbec ma v tú chvíľu nezaujímalo, či bude mať nejaké námietky, či ma podpáli. Beztak mi už horel oheň na labke. Nezaujato som si začala prezerať biely kvet na napuchnutej labe a skúmať ho ňufákom. Predsa len sa nedialo nič zaujímavé a hodné mojej pozornosti.
Neon bol zdesený a tak ďalej, niečo hovoril, utrhol jeleňovi nohu. Béžová mala asi stavy nenažranosti a vrhla sa na mäso, ako keby roky nejedla. A akoby to nestačilo, prirútil sa odkiaľsi aj Píchák.
Zaspala som. Konečne pokoj, teplá srsť ako závetrie, hmmm...
Prebrala som sa na zvuky. Neboli to také tradičné Fjärilské like a Cattans' scream, alebo nejaké fňukanie kvôli blatu všade vôkol, ale iné. Nedbala som na to a až na tretí podobný výbuchu sopky som otvorila lenivo oči a prekvapivo zažmúrila do hustej hmly. Počula som kdesi z pozadia len meno tej novo prijatej a znudene si premeriavala béžovú s Píchákom. "Hold asi sa sem sťahuje stádo takých ako ty," preniesla som mrzutým hlasom smerom ku Cattanovi a opätovne zavrela oči skrývajúc mierne znepokojenie. Je horšie ak vybuchne sopka alebo mať 150 takých, ako on?

//Náhodou, prakticky to 15 je, když pominu ty dva krátké ukončující odstavce... :D Nox, který nechtěl pořád stalkovat neherně

- myslela som v prípade, že som normálna, dnes píšem príspevky len nasilu a flákam to, aby hra nestála... ~Sav

// Zrejme ja? Vypojili nám net či nejaká porucha, ak tonezapoja zas sa dnes k ničomu nedostanem a bude na mňa čakať X ľudí. Ale keby dačo celá noc to istí :D

//Zabijem ťa. Ja sa tu ***** s príspevkom pol hodiny ak nie viac a ty odpíšeš skôr. Odmietam to zas prepisovať, ber to tak, že ťa odignorovala.

//Ja som bola v tom, že po Core vždy písal Blue :D Ale okey.

<- Ronherský potok

Už som viac nereagovala na jeho až príliš veselú náladu a len okato pretáčala očami. Prirodzene a automaticky som mu po chvoste chňapla, keď som ho ucítila na tvári, no hneď sa stiahla, keďže som už videla aj čistejšie veci ako ten polepený chumáč srsti. Chýba ti určite Píchák čo? Bez neho je to tu tak všedné, že sa skoro žívaš do jeho úlohy, podpichla som si Blueberryho v myšlienkach a následne nasala vôňu, pachy, okolie Zlatavého lesa hneď po prekročení hraníc. Nezmohla som sa zatiaľ na slová - čo bolo v mojom prípade až prekvapujúce - nakoľko čeľuste som mala stŕpnuté kŕčovitým držaním jeleňa. V boľavej labke mi znova pulzovala bolesť, pretože či som chcela alebo nie, ťahať pomocou troch nôh sa nedalo. Aspoň že chodiť - či vlastne skackať - áno, utrúsila som v myšlienkach a skúmavo si premeriavala našu Betu, ktorá sa snažila neprirodzene, ba až nasilu skrývať svoju značnú podráždenosť. "Budeš mať vrásky ohnivá, pristane ti viac aj ten úškrn," zabrblala som jej smerom a letmo sa usmiala, hoci toto gesto mi bolo stále prakticky cudzie.
Unavene krátko zavyla a ja som si medzitým v lese uveodmila aj niečí iný pach. Položila som si opuchnutú labku uväznenú v zovretí kvetu na nevládne telo losa a s naklonenou hlavou čakala na procesiu kdesi v duchu sa škeriac. Ako zareaguješ Alfa?
Napokon som zostala mierne prekvapená ba až zmätená. Neon bol však prekvapenejší a jeho chvíľkový výraz ma donútil, aby sa vo mne čosi pohlo. Možno neskrývaná odvaha prehovoriť - alebo drzosť, ako to u mňa mnohí vlci nazývali. "Ponaťahovali sme si zopár svalov, utŕžili pár modrín, podaktorí si leteli vzduchom," hodila som krátky veľavýznamný pohľad na Bluberryho a Coru, "a podaktorí vyskúšali, aké je to mať na sebe pol tony a byť udusený v snehu, či aké zákerné vedia byť popínavé rastliny," dokončila som nonšalantne vlastný opis príhôd a venovala Neonovi vážny pohľad. V tom mojom čnelo stále zrnko pomstychtivosti. Môžem byť dobitá, život to zo mňa nevyženie, napadlo mi a krátko hodila pohľad po Core, ktorú som chcela ušetriť ďalšieho prívalu nervov.
Obrátila som sa zas na Alfu. "Neilynn je dezertér. Nekúpali by sme sa v krvi, keby niet zrady," prehovorila som ostrým hlasom, ktorý prešiel postupne do šepotu. Krotila som vlastú zlosť, ktorá stále kdesi bublala. "Všetci sú živí až na tuto - kamoša," dodala som krotkým tichým hlasom potľapkajúc jeleňa chvostom po hlave. Napokon som sa radšej odvrátila sledujúc čisto bielu srsť a zelené oči, ktoré dovalili spolu s Noxom v závese za Neonom. Podľa bezstarostnosti v aure Noxa som usúdila, že je to novopečená členka. Aj tak ju nebudem mať v láske. Nie po tej hnedej pobehlici, napadlo mi a radšej som sa odvrátila a uprela nevidomý pohľad kamsi medzi stromy.

Jeho upozornenie som brala na ľahkú váhu a len pretočila oči. Ako keby ma to zabilo, nevinne som sa pousmiala tváriac sa, že v skutočnosti nehla ani brvou. Že tú tlapku na tvári si tam nejako spravil sám - alebo, že to je odtlačok kopyta. Možno by na to menej bystrý vlk aj skočil, na chabé vysvetlenie.
V momente ako na mňa dopadli jeho špinavé labky som vykríkla a v polovici vetu zmenila na nejakú nadávku. Jednu z mnohých v mojom repertoári. Ale pomohlo mi to, ostatne ako vždycky. Jeho smiech ma však prebral do reality. Nebudem sa tu hrať na chudinku! Nedbajúc na blatovú kaluž v zložení - blato, krv, sneh - som sa prudko prevalila doprava a podrazila vlkovi väzniacemu ma pod sebou nohy. Šikovne som vyskočila na nohy, hoc som sa trošku zapotácala následkom tej jednej napuchnutej. Blueberry s hlasným "čľup" skončil v tej zmeske tak, ako predtým ja.
Core som venovala jeden zlostný pohľad. Akoby si zabudla, že som ti niekoho spomínala, odfrkla som si a pretočila oči. "Iba pri mojom pokuse ho v tom blate utopiť," odvetila som sarkastickým hlasom otriasajúc zo seba všetko blato a svedomito sledujúc, koľko blata zasiahne aj vlčicu. Obzrela som sa na Blueberryho a víťazoslávne ho ťapla po pleci labkou. "Aspoň máš späť sebavedomie, ale nerob si žiadne vlčie nároky," šplechla som a odcupkala trošku ďalej, aby som si vypočula Corino zhrnutie o tej zradkyni.
Ako sa ukázalo, Neilynn bola skutočne dezertér a utiekla aj od ohnivého jazera opačným smerom. "Potom ma ohlás, z jednej fašírky ich vždy môže byť viac," uškrnula som sa a v očiach mi blysla iskra zlomyseľnosti, no najmä som bažila po pomste. A možno bude lepšie, ak chvíľu vydržím. No možno mi trpezlivosť prinesie to, čo chcem, premýšľala som a okato zagúľala pred Corou očami, keď sa s hraným optimizmom chmatla jeleňa. Nasledovala som jej príklad snažiac sa čo najmenej došľapovať na ľavú prednú, pretože keb sa mi podlomí, nič tým nezískam. Ani ja, ani oni a predovšetkým Neon. Hoci ten možno toho hnedého poslal niečo predbežne uloviť, ale kto sa v ňom vyzná?

-> Zlatavý les

//Stalo sa :D

Iste že sa mu priečili tie predstavy, tak by to bolo asi v prípade každého. Každopádne som sa s tým už nezaoberala len opatrne s ohľadom na plný žalúdok sa prevalila von zo záveja prekvapená slovami, ktoré vlk vypustil z huby. Napokon som sa nenápadne potmehúdsky usmiala. Takže si to vzal k srdcu, hmmm? Aspoň neklamal a konečne so sebou niečo robí! Na druhú stranu, reči ohľadom tej mojej otravnej ozdoby na labe neboli vôbec lichotivé. Rovnako jeho kompliment v podobe mňa zahrabanej v snehu.
Niekoľko krát kýchnuc som sa vyhrabala von a strelila po ňom zlostným pohľadom. Už aj predtým bola zima, ale teraz dvojnásobne. Sama som si bola vedomá slabej schopnosti použiť mágiu, no vzduch v mojom okolí sa značne oteplil takmer až na letný, takže mi bolo zrazu docela príjemné teplo a sneh okolo mňa i na mne sa roztopil. Premáčal mi srsť a ja som sa postavila do roztopenej blatovej mláčky. Zdvihla som hlavu s nevinnými očami a elegantne krívajúc si to odklusala k vlkovi, pri ktorom som sa mohutne otriasla. Schytal krásnu spršku vody a krvi, takže ja som vyzrela o čosi lepšie. A bolo by krajne nevhodné nepoďakovať sa... pomyslela som si, zaklipkala očami a nonšalantne mu priložil labku na ľavú stranu tváre. V bielej srsti mu zostal blatovo neviemaký odtlačok labky. "Ďakujem za kompliment," mrkla som odovzdávajúc mu slová čiastočne ironicky a rovno sa vybrala k jeleňovi, ktorého bok som použila ako hradby proti nečakaným útokom. Zavše som cítila, ako veľmi pokročil čas - chýlilo sa k večeru.
Onedlho sa v diaľke zamihotali ohnivé plamienky a s nimi dobehla naša Beta, pomerne v optimistickej nálade. "Aspoň si jej odtrhla jednu nohu?" pýtala som sa a neskrývaným nadšením a prepichla vlčicu zvedavým pohľadom. Jej otázku som ignorovala - jedlo mi s opuchom nič nespraví.

Jeho slová vôbec nezneli presvedčivo, takže som si popod nos zamumlala len čosi neurčitého. Avšak jeho záujem - dozvedieť sa viac - ma trochu prebral k životu a donútil obrátiť sa. Na tvári sa mi usadila vyškerená grimasa. Začala som s názornou ukážkou na sebe, nakoľko sa mi veru nechcelo znova vstať a ísť naťahovať jeho chvost a ťahať ho za uši. Ešte by som ho zbavila všetkej tej krvi, čo má v kožuchu, zhrozila som sa a náhle sa posadila, pripravujúc sa na ďalší zrejme zdĺhavejší monológ.
"Tvoja hlava v ich príbytku, niekde zavesená ako trofej," začala som tou najmorbídnejšou časťou a nevinne zatrepala hlavou. Následne som vstala, spravila kolečko prezentujúc svoju krásnu... no dobre vlastne medenú a krvou zbrázdenú srsť. "Kožuch, vraj sa dá predať. Neviem za čo to menia oni, či majú tiež drahé kamene ako Smrť," zauvažovala som a znovu sa posadila. Napokon som len mykla plecami, pretože zvyšok bol pre mňa stále záhadou. No neprejavovala som taký horlivý záujem ako tuto Blueberry.
Otázku ohľadom Neona som považovala skôr za rečnícku, preto som lenivo prikývla, sotva počúvajúc, čo mi vlastne hovoril. No naoko som občas zastrihala ušami, aby som si takto nezískala zavše aj povesť ignoranta.
Aspoň som z neho dostala, že sa pokúsi byť lepší. Po tvári mi prebehol takmer úprimný úsmev. Avšak bolo to tak krátke gesto, že stačilo raz žmurknúť a už som sa úškŕňala, to bolo zvyčajné. "Ešte aby nie. Tie šatky máš mať za odvahu postaviť sa Smrti a nie, aby si si s nimi zakryl oči a skryl sa pod ne. Ktovie aké baktérie sa v nich nahromadili," preniesla som podozrievavým hlasom a len naňho v rýchlosti žmurkla. V akomkoľvek podpichovaní ma však nezastavila ai tak jeho veta, že by sme mali niečo robiť. A zabaviť sa, pretože tu umrzneme, nie že sa nudíme! Skôr ten snežný poprašok, ktorý na mňa prskol s chvostom. Prekvapene som zažmurkala analyzujúc vlastné duševné pocity a nálady - či vybuchnúť v prívale hnevu, alebo sa raz stať niekým bezstarostným ...ale ja som bezstarostná! a mladým? Spomenula som si krátko na trojfarebného, že to bola celkom zábava. Avšak u Blua som si nebola istá, či by zvládol opätovať slovnú prestrelku.
Napokon som sa zmohla len na chabý pokus o skok zabúdajúc, že nehrozí, aby som doskočila na kvetom ozdobenú labu, ktorá s ami podlomila, čím som sa prevalila cez vlka a napokon viac-menej uspokojila svoj prvotný cieľ - pochovať ho v prvom snehovom záveji.