Gallirea - Příspěvky uživatele

//LOTÉRIA 6 (1/1.)

Nevidela som nikoho, keď som sa prevrátila cez okraj. Bol to zvláštny pocit, taký nehmotný, padať a byť len tak v priestore. Hlad mi zatemnil vedomie však skôr, než by som stihla pocítiť nejaký pád. Skôr, než by ma pohltila tma nekonečnej priepasti, ktorá ma pohltila. Už nebolo počuť ani hlasy.
Trvalo to, než som sa dala nejako k sebe a otvorila oči. Ležala som na studenom, mrzlo mi celé telo, hlad už bol prirodzený, takže ten som na moment prestala vnímať. Som tu ja ten slaboch, že nikomu z nich, ani tej chrdej so šperkom na nohe, nechýba jedlo?
Cítim sa hrozne, bleslo mi ešte mysľou, kým som otvorila zalepené viečka. Zlepila ich námraza a chlad. Očami som pozorovala okolie a chvíľu mi cez tie všetky neduhy trvalo dôjsť na fakt, že som pod javorom, naspäť v lese. Zdvihla som hlavu v snahe rozhliadnuť sa, no hneď som to oľutovala. Začala sa mi akurát tak točiť a mne trvalo ďalších pár minút, kým som zvládala znova vnímať. Tak kde si, uvrešťanica, pomyslela som si spomínajúc na svoj prísľub, že zabijem nejakú vydru hneď, ako budem slobodná. Napokon to nebol tak zlý nápad. Kto by bol povedal, že hodiť sa do nekonečnej priepasti vám zachráni život. Zasmiala som sa chrapľavo nad touto iróniou, no smiech sa zmenil okamžite na kašeľ. Nebola som len hladná, stihla som aj ochorieť. Asi tomi teda neprispelo vylihovanie na snehu, ktorým som bola načito pokrytá.
Po pár vratkých pokusoch vstať sa mi to predsa len podarilo a stiahla sa zo mňa azda aj dvadsať centimetrová vsrtva snehu. Klepala som sa ako osika, div mi drkotajúce zuby nescvakli vlastný jazyk. Idem nalov. Jasné a ako?! Môj vnútorný oheň začal ožívať. Verila som, že ak sa mi nepodarí uloviť niečoi zubami, tak to proste zapálim.
Rozišla som sa preč z tohto čudného miesta, brodiac sa snehom vyšším, než ja. Išla som proste naslepo.

//Sarumenský hvozd

Príspevky:
5x na Mýtine, jeden samostatne, ďalšie v jeden deň (03.01.22)

Miniakcie:
1. - 3x lístok
2. - 5x lístok

Spolu: ~ 13 lístkov
Celkovo: 18

//LOTÉRIA 5 (1/4.)

My sme les umlčali a spálili a ktosi iný z neho usekol. Stáli sme na okraji priepasti azda hlbšej, než z ktorej sme sem prišli. Ak to nie je práve tá istá, napadlo mi, keď som sa opatrne naklonila nad okraj, pričom som kŕčovito zarývala pazúry do zeme. Ako keby mi to snáď pomohlo sa udržať labami na zemi, keby sa niečo prihodí a ja letím dole.
Práve hnedá Zorea bola tá, ktorá sa odhodlala vôjsť na vratký prechod skrz priepasť. Našla akýsi most. Boli to doslova len drevené kusy obrastené machmi, lišajníkmi a páchli silne hnilobou. So značne nedôverčivým pohľadom som si premerala ako most, tak aj hnedú vlčicu. "Chceš tam zahučať?" Reagovala som na jej nápad, že pôjde prvá. Samozrejme to ani nemohlo dopadnúť inak, než prelomením dreva. Vlčica sa zachytila okraja a ja som len skočila po chvoste Wolfganie, ktorá sa už už chystala jej ísť na pomoc, no Zorea začala padať do tmy. "Prepáč," ospravedlnila som sa bete za vyškblnutú srsť v chvoste, no ju jedinú som bola ochotná zachraňovať či jej pomáhať. A dobre, jej hysterickej dcére asi tiež.
V očiach som však nemala také zdesenie, ako Wolfgania. V živote som videla otrasnejšie veci a toto mnou nezamávalo. Obzvlášť, keď sa hnedá vynašla a pristála v priepasti na vznášajúcej sa hube, z ktorej sa pomocou vymyslených kamenných schodov dostala na druhú stranu. Dieru po svojom páde preplietli chabé korene a ja som naklonila hlavu, prezerajúc si ostatných. Wolfi sa jala vydať druhá a ja som len stihla stopnúť vlastným telom jej dcéru, aby nešla za ňou. "Hlavne po jednom, inak zahučíme všetci," precedila som skrz zuby a nechala vlčicu s padnutými ušami, nech nasleduje matinku akonáhle bola bezpečne ďaleko.
Ja som však mala iné plány. "Pozdravte tú zas*anú vydru, radšej skočím do pekla ako zachraňovať jej problémy," prehovorila som, no môj hlas smeroval skôr do priepasti. Práve koreňmi spevnená diera mi bola osudná, pretože moja laba o dve čísla menšia ako u zvyšku svorky sa mi prepadla a potknutím sa som sa zgúľala k okraju, kde sa naštiepili ďalšie drevá. A moje malé, naštvané ja sa rútilo do priepasti. Nevydala som ani hláska, v tvári som mala zmierený výraz a zároveň tak nejak verila, že v tomto imaginárnom svete sa nedá umrieť. Nazdar na druhej strane, pokakanci. Konečne bude ticho...

//Prepáčte za rozpisovanie kvôli lotérii.
Jenna v skratke: V lese ignorovala skupinu viac menej až na tých pár slov a vysvetlenie Marion, že si musí predstavovať veci, na most išla za Wolfi (až po tom, čo sa Wolfi vzdialila k druhej strane), potkla sa, padá do priepasti. Úmyselne si nevymýšľa nejaký druh záchrany, chce padnúť a nič nevidieť ani nepočuť.

//LOTÉRIA 4 (1/3.)

Upokojoval ma akurát tak ten oheň, ktorý ničil toto miesto. Onedlho začal horieť celý les a ja som len spokojne mľaskla, snažila sa vytesniť si ten spev ostatných z uší. Namiesto toho som sa koncentrovala na pukotanie dreva. Tak, to by sme mali, pomyslela som si o čosi pokojnejšie. Dokonca sa mi zazdalo, že mám odrazu energiu na chôdzu.
Zodvihla som sa teda a otriasla si srsť od sadzí, kým sa ostatní dali na pochod spálenou pustinou. "Aké nádherné miesto, keď je mŕtve," zhodnotila som zvesela, keď som sa pripojila na chvost skupinky. Necítila som strach, len ten blbý pocit, že nás to niečo nebezpečné stále sleduje. Nech sa pozrie, uhorí aj on...ono... to je fuk, pokračovala som v pokladaní láb na popol, ktorý bol prednedávnom trávou a krami v obrovskom lese. Oheň bol tak impozantný živel, že dokázal zabiť stromy väčšie ako pol Sarumenského hvozdu a to behom prá minút.
Akonáhle sme však došli na koniec, prestalo mi byť do smiechu, čo bolo spôsobené náhlym prílevom novej energie. Akoby nás tá vydra povzbudila, že musíme byť silní a pokračovať. Pobehla som trošku a odpojila sa, obzerajúc si les. Nnevnímala som džavot vĺčat či ostatných. Všetci sme pospolu kráčali jedným smerom, hoci som si jeden moment uvedomila, že sme stratili jak Nickolasa, tak aj toho sivého, tichého vlka. Ppoobzerala som sa, no nevidela som ani ich, ani nejaké spálené kosti, že by tie plamene aj ich premenili na popol a zožrali zaživa. Zadumane som sa zdržala, takže som si ani nevšimla, kedy sa z ostatných členov svorky stali malé vlčie bodky.
Po precitnutí som zaklapla tlamu, pretože som si zakázala po nich štekať či na nich volať - veď som bola dospelá a samostatná! Dobehla som ich pomalým poklusom a aj to oľutovala, pretože nárazy spôsobené rýchlejším pohybom mi podráždili prázdny žalúdok.
Mali sme tu iný problém, došli sme na okraj, doslova.

//LOTÉRIA 3 (1/2.)

Z rozhovoru tých dvoch som moc nepochytila, aspoň nie do chvíle, než sa pridala Wolfganie, ktorá mala cez seba prevesenú jej dcéru s padnutými ušami. Vyzerala naozaj biedne. Skoro ako ty, ďobol ma uštipačný hlások v podvedomí, no mňa pri živote ešte držala asi len mágia a húževnatá nátura. Keď ste raz nižší vlk ako všetci ostatní a ešte aj útlejší, musíte si predsa poradiť inak. Zavše som si arogantne myslela, že mám právo byť hnusná, prežila som toho omnoho viac, ako nejakú sfetovanú vydru a nástrahy v jej mysli.
Akurát keď začali spievať viacerí, pretočila som oči a vzdychla si. „Oheň ich zabije, skúste prestať škriekať skôr, než sa to červenoočko vynorí a niekoho z nás zlupne,“ štekla som po vlčiciach a krpcovi, ktorí si hmkali akúsi uspávanku. Tento spevácky zbor mi však pílil nervy rovnako ako škriekanie vĺčaťa predtým, bolo to spôsobené najskôr otrasnou migrénou, z ktorej mi treštilo v hlave. Aby nebolo málo, jeho sestra Amis, ktorá sa ktovie kde flákala s tou koňovitou obludou, sa pridala k spevu tiež. Mladí, ktorým sa menil hlas a začali spievať boli vyložene utrpením. Zaskučala som podobne ako dcéra našej bety, ktorá trošku prišla k sebe a začala vyvolávať paniku. „Proste si predstav, že si zdravá a korene na teba neútočia, prejde to. Je tak ťažké si niečo vymyslieť a pochopiť, že TU sa to naozaj stane?“ otočila som pohľad na strakatú s padnutými ušami a pretočila oči. Hlas som mala viac menej rezignovaný ako naštvaný, agresia odplávala s únavou. Ach, ako jednoduché a krásne by bolo zaspať! A neriešiť problémy niekoho druhého! A ako krásne by bolo mať niekoho, kto by sa o mňa staral a tie problémy vyriešil mne, fňukla som si pre seba v duchu, lebo v tomto fantázijnom divnom prostredí sa mi vynárali nepríjemné spomienky, ktoré boli späté zároveň s príjemnými chvíľami po boku vlkov, ktorí už na tomto svete neboli.

//LOTÉRIA 2 (1/1.)

Víťazoslávne som sa škerila na horiace stromy a les. Zlepšilo mi to náladu, hoci som stále dumala, či nepodpáliť aj toho zas*ana Stara, ktorý sa mi v tuneli pichol s tým svojim smradľavým zadkom pred nos. Poštvala by som si však tak proti sebe zrejme celú svorku, takže som predstavy o mučení vĺčaťa nechala len vo svojich predstavách.
Amnesia našla svoj spôsob a dokonca i reč, pretože sa začala prihovárať tej novej, z ktorej aspoň vyliezlo meno. Nemala som najmenšiu chuť sa zoznamovať či byť na kohokoľvek zo sarmenských milá a príjemná. Žalúdok sa zmietal v bolestivých kŕčoch a na mňa šli akurát tak mdloby. Nejaká nová členka s fancy bielymi ponožkami na labách ma nezaujímala. Zničene som sa posadila k horiacemu kmeňu, pričom plamene sem tam lizli aj môj kožuch. Žiaden zápach spálenej srsti, dym ani panika. Živel ma akurát tak láskal a ja som si užívala teplo, ktorého v tomto divnom svete vydrej mysle bolo nedostatok. Debatu vlčíc som nevnímala, len som ostražito sledovala dianie, aby som bola aspoň zhruba v obraze.
Vĺča sa mordovalo s koreňmi, na čo ho napadlo čosi pohmkávať a uspať rastliny ako nejaký zaklínač. Nová s Amnesiou si ho moc nevšímali, boli zabrané do vlastnej debaty. A ja som sa ani nepozastavila nad tým, či ísť vpred, keĎ nás tu niekde sledoval záhadný netvor, veď cestu nazad nám zahatil a nechal zmiznúť. Aspoň som myslela, že to bude on. Bbolo zjazvné, že to viacerých rozhodilo, najmä vlčice a prišlo mi až komické, ako sa tí malí nebáli. Mmne naopak červené oči pripomenuli ďalšiu stratu mne blízkej vlčice, takže ma skôr pohltila nostalgia ako strach. Telo bolo na tom tak mizerne, že už sa azda nedalo ani báť sa. Čo horšie ako vlastná smrť vyhladovaním mi mohlo asi tak hroziť?

//LOTÉRIA 1.

Hnedá sa mi začala hneď ospravedlňovať, no okrem pretočenia mojich očí sa jej inej reakcie nedostalo. Momentálne a v danej situácii som bola v bojovom móde a azda krom bety mi liezli na nervy všetci. Každého by som zahryzla, keby mi bránil si niečo uloviť - len škoda, že to vĺča bolo nedostupné, lebo so sestrou unikli balvanom na tých koňoch.
Skalný previs nás skutočne ochránil, maximálne čo mi sem tam do labiek ustrelili úlomky kameňa. Nickolas mi prišiel, že možno omdlel strachom, pretože z neho nevyšli slová, ktoré predtým išli neustále prúdmi.
Po utlmení aj posledného rachotu som sa presunula zas kus nižšie a zízala kamsi nad seba. útočník tu nebol, pachy mi nič nehovorili. Už už som chcela frustrovane nadávať, keď som si všimla pohyb čiernobielej. Vlastne ma upútalo cinknutie tej ozdoby na jej hnáte, ako strkala hlavu do akejsi diery. Počkaj, až ti niečo uhryzne nos, pomyslela som si zlomyseľne a chvíľu zaváhala, čo je pre mňa zaujímavejšie na pozorovanie. Či ten tunel alebo skôr trojfarebná, evidentne dcéra bety, ktorá sa klátila k zemi? Nuž, tá mi bola ukradnutá, sama som mala na mále, aby som prežila. Žalúdok som mala veľkosti slivkovej kôstky a kŕče som už aj prestala vnímať, okrem toho, že som sem tam vypľula zo seba kyselinu.
Vidina vlezenia do tunela sa mi taktiež nepozdávala, no napokon som tam šla za jednou vlčicou a následne i hnedou, novou.
Ocitli sme sa mimo priepasti, mimo tmy, na území obrovitánskeho lesa. Pripadala som si malá ako obyčajný mravec, pretože obísť jeden kmeň by mi vzalo hodinu života. Vlčice mali rozhodne podobné pohľady, kým nás neupútalo čosi iné. Pohyb. Nie živočíchov, ale tých obrovských stromov, ktoré sa rozhodli pre náhly útok s koreňmi. Amnesiu začali dusiť, no nehlo ma, jej pomôcť, akosi si sama poradila. Zato hnedá vykrikovala už znova meno, ktoré tu nie je. "Spamätaj sa, žiadny Aidan tu nie je! Radšej mysli na svoj život," štekla som po nej, no omnoho krotkejším hlasom, nebla v ňom vlna zášti ako predtým.
Zášť prišla až púo tom, čo mi koreň chytil nohu a takmer ma strhol k zemi. Sykla som a nechala vybublať svoju frustráciu aj všetok hnev na povrch.
A ako inak, než ohňom.
"Všetko to tu zhorí aj ten haj*el, čo nás chcel rozmliaždiť!" Zavyla som s vrčaním zízajúc na najbližšie stromy, ktoré začali oblizovať plamene. Plamene vyšľahli od koreňov, ktoré sa ma snažili chytiť a pevne som dúfala, že zhoria všetky stromy. Všetko, čo ma tu drží. Ani mi v tej chvíli nedošlo, že to nie je mojou mágiou, ale fantáziou zmagorenej vydry, v ktorej spomienkach sme tápali.

To je banda, ale najhoršia je tá vydra, prisahám, že bude po nej, až sa zjavíme zas v lese, hútala som si pre seba a opatrne zoskakovala po kameňoch do priepasti. Isto, nemohlo to byť ani moc múdre, no jačanie Stara a tej trojfarebnej vlčice ma vytáčalo do tej miery, že aj pud sebazáchovy musel ísť bokom. K tomu tá okrídlená konina, z ktorej si vlk nemohol ani ušklbnúť, no všetko na houby.
Nickolas si niečo všimol a ja som tak na okamih stratila pozornosť. Obrátila som však hlavu nazad po smere chôdze, na čo som šokovane vyštekla. Predo mnou stála akási hnedá, zelenooká vlčica. "Vyzeráme, že vieme, kde sme?!" Oborila som sa na ňu a s vrčaním nas*anej čivavy sa pretlačila popri nej smerom do hlbín. Akoby však nestačil jeden vlk naviac, ktorý by mohol a nemohol byť lovnou posilou, začali sa na nás rúcať kamene. Niekto sa pleskol o zem, bol to práve čiernobiely. Wolfganie sa ho snažila postrčiť, takže som sa automaticky zvrtla a vratko na nohách sa dostala až čiernobielemu. Nebola som tak nežná ako naša beta, zdrapila som mu srsť na zátylku zubami a trochu trhla. "Vvstávaj babrák," zahučala som, ako som mu pustila srsť a nosom mu naznačila smer. Akýmsi mafickým zázrakom sa podarilo našej bete nájsť skalný previs, ktorý sa začal utvárať do podoby strechy jaskyne nad nami. Neváhala som, prečo by som sa predsa neskryla, však?

Nikto sa nechcel rozhýbať. Cesta viedla dole, no koho to napadlo, že by mohli skúsiť stúpať? A kam, do prázdna? Pomyslela som si a už ani nereagovala na odpoveď Amnesie, ktorá sa hrala s tým malým, ktorého sestra kdesi zmizla. Hájil si však svojho koníčka, na čo som sa naježila a začala sa blížiť k nemu a tomu koni, nech aj odtrhnem Stara od hry. "Takže podľa teba budeme čakať, až kým niekto skape hladom? Ak nie kôň, tak ponúkaš snáď seba?" V očiach som mala smrteľnú vážnosť. Nemala som chuť ani z ukrutného hladu na vĺča, no ak mi mienil brániť v pokuse o zaobstaranie si obživy, kľudne som ho mohla zhodiť do tej priepasti. Smerom k tomu jeho bielemu koni som nebezpečne cvakla zubami, netrápilo ma, že sa tu vzpína. Rozhodla som sa len labou nahrnúť si sneh, utľapkať z toho hrudu a šmariť ju rovno do odhaleného pupku toho okrídleného koňa. "Sa tu neukazuj, na nič dobrý nie si," zabrblala som si ešte popod fúzy a trochu sa stiahla, prekvapivo k čiernobielemu Nickolasovi.
Zrovna vo chvíli, kým sa k nám pridala vlčica s padnutými ucháľmi. Začala hystericky po Starovi prskať, nech je ticho. "Presne tak, drž už hubu," podporila som ju a vĺčaťu venovala len zamračený pohľad.
Keďže sa však začal ohrádzať, uťapkala som si labami zo snehu Ďalšiu muníciu. Trochu snehu z tejto strany, potom z opačnej, zas aby sa nerozpadla vo fáze letu. A potom si stačilo už len namieriť na ten čiernobiely kožuch, ktorý mi tu brnkal na nervy azda viac, ako Nickolas. To máš za to, že si chamtivý a nechceš zožrať toho koňa! Myslela som na to, ako sa ten jeho kôň zjavil z ničoho nič - predsa nemohlo byť tak ťažké si ďalšieho nejako pričarovať či vymyslieť?
Zvažovala som popri neporiadku v hlave aj uhol dopadu a napokon guľu vrhla. Letela len krátko, niečo málo z nej síce odletelo, no stred zostal celý a dostatočne tvrdý, aby to mladý cítil. Guľa minula hlavný cieľ - ksicht - no na druhú stranu som sa uspokojila aj s iným miestom nárazu, a to jeho otvorenou tlamou, kam sa však dostala len časť. Zvyšok sa mu rozprskol v srsti na krku a v oblasti hrdla. Tak ak toto nepochopí, čo znamená... Neviem akú nápovedu mu dať, povzdychla som si a otriasla si srsť aj laby, ktoré začali seriózne omŕzať.
V diaľke za kamenným oblúkom sa však mihol čudný tieň. Neupozorňovala som ostatných, ak si nevšimli môj pohľad, proste som zoskočila o shcod nižšie a vydala sa dole do tmy. "Tak ja sa obetujem, lebo keď nemôžeme uloviť toho de*ilného koňa, idem si hľadať žrádlo inde," riekla som Nickolasovi, ktorý prišiel s týmto taktickým plánom a ešte mu venovala žmurknutie, keď som sa opatrne snažila dostať nižšie a nižšie.

//berte Jennino správanie sa s nadhľadom prosím, nejedla niekoľko dní, je vysilená po chorobe a to posledné čo chce, je pomáhať vydre

"Môžeš ho okadiť ty," navrhla som Starovi so žmurknutím a na škaredé pohľady Amnesie jej venovala len grimasu s vyplazeným jazykom. "Aj realitu musí okúsiť, nie je to malý fagan už," zamumlala som len a všímala si postupne reakcie ostatných vlkov na okolie. Nikomu sa tu veľmi nepáčilo, dokonca ani tomu okrídlenému koňovi nie, na ktorého mi skĺzol pohľad. Fakt som tak blbá? Večera mi tu pochoduje pod nosom celý čas, mlsne som sa oblízla a priblížila sa k vlčkovi, čo na tom lietajúcom hybridovi doletel. "Onedlho tvoj koník poslúži k dobru všetkých, tak sa s ním rozlúč," poradila som mu a znova sa oblízla s pohľadom upreným na koňa. Nemala som ešte predstavu, ako ho skolím, no dúfala som, že nie som jediná vyhladovaná duša. Ako sa môžem dať na pochod, keď mám hlad?
A čo táto nechutná zima! Dostanem sa z normálneho lesa, normálneho jesenného mrazu do ešte väčšieho mrazu! A aby nebolo málo, ešte tu padá aj ten odporný sneh, čo sa lepí na kožuch. Ani vločky nemôžem striasť, kto má toto trpieť?
Začalo najhoršie ročné obdobie - aspoň z môjho uhla pohľadu. Nebola som na mráz a sneh absolútne stavaná so svojou kratučkou srsťou, ktorá nepodrástla ani o piaď či už sa zima blížila alebo rovno bola. Ani toľko snehových búrok mi nepomohlo, aby som si ju nejakým spôsobom obľúbila. Asi najviac zo všetkého som v zime neznášala ten lepivý sneh, ktorý obaľoval labky pri každučkom kroku, zachytával sa medzi prsty, na vankúšiky a vlk ho nemohol striasť. Len som sa vždy z tohoto ježila. Nehovoriac o padajúcom snehu. Nestačilo, že mla schopnosť sa hromadiť na zemi, on musel padať aj z nebies. A to keď vám padla vločka do oka, alebo ste ju vdýchli! Zakaždým som potom kýchala ako sprostá chŕliac pri tom nadávky všeho možného druhu. Ku všetkému mohol vlk ľahko prechladnúť a ochorieť a ak nemal úkryt, mohol s ním byť amen.
Nemala som rada ani triašku vlastného tela, ktorému klesla telesná teplota a nemohla som to nijak regulovať, pretože nie vždy mal vlk aj energiu na nejaké magické triky, s ktorými by si pomohol. S triaškou sa spájalo aj drkotanie zubov a to je len nepríjemný pocit, až si zahryznete omylom do jazyka! Pachuť vlastnej krvi, slabá bolesť, ktorá nie je vážna, no iritovala ma vždy dosť dlho na to, aby som si zas vyčerpala repertoár nadávok. A to brodenie sa snehovými závejmi! Jeden vlk ide po brucho v snehu, už sa s ým zmieri, že musí vlastným telom rozrážať sneh a zrazu sa prepadne viac, až po hlavu! Z ničoho nič. Nemala som rada, že nebolo nikdy vidno, ka jeden šlape. Zamrznuté rieky boli síce výhodou, že sa dalo cestovať, no čo pitný režim? A nabitý nos, ktorý som okúsila veľa ráz za život? Akurát ma vždy týždeň bolel a nechcela som ani pomyslieť na zamrznutý vodný tok.
Tteraz som však pocítila závan tepla, ako sa čiernobiely ku mne priplechtil. Ani jemu a ani vlčici neušlo, že mi budú stavby trochu povedomé. "Stretla som sa s takouto hranatou cestou a tými kamennými tvarmi u dvojnohých, ak tu žijú, odporúčam vám sa skryť, lebo im nepôjde o pomojkanie si vlka," riekla som proste. Nemala som čo zatajovať, no nemusela som mať ani pravdu, Boli to len moje domnienky, koniec koncov.
Nickolasova poznámka o tme mala niečo do seba. "Tak čo navrhuješ? Zariadime sa," uškrnula som sa a sadla si, aby som zahnala vlastnú triašku. Použitie mágie v takomto stave by ma najskôr zabilo.

Skutočnosť, že je môj osud zas ovládaný nejakým magickým tvorom, ma vôbec ale vôbec neupokojovala. Nejaká zas*aná veľryba si tu o sebe myslí, že môže hocičo. Spôsobiť nevoľnosť žalúdka, uniesť celú svorku, no prečo nie? A prečo áno? Lebo jedna šlahnutá vydra na nejakých psychobylinkách si stratí kamarátku. A načo by ju sama hľadala, miesto vresku, kdeže. Pošle bandu vlkov hľadať. A mne kto nájde rodinu? Musím byť sebec, za toto mi to nestojí, aby sa potom na mňa usmiala a povedala ‚Ďakujem‘ za zabitie môjho života, ktorý sa chýli ku koncu, len som si povzdychla a frustrovane zavrčala do priestoru. A k tomu všetkému tu bola čiernobiela vlčica s jasným náramkom na zadnej nohe. Presne tá, ktorá sa nervovo zhrútila a teraz skoro s plačom prosila tvora, ktorý nás niesol, že sme jej nechceli nič zlé. „To ako fakt? A čakáš, že ti odpovie? Tá vydra tiež len vrešťala a nič súce z nej nevyšlo,“ osopila som sa nervóznym hlasom na Amnesiu a pretočila oči. Bola môj najmenší problém. Nechápem týchto slabochov, že ako tak dlho dokázali prežiť, odfrkla som si a odvrátila od nej hlavu. Skôr som poodišla ďalej, keďže som kdesi za nami začula hlasy – zrejme sa pridali aj ostatní vlci po osviežení vo vodopáde.
Ja som mala zas osobný prívesok – Nickolasa so stiahnutým chvostom. Asi ho studí náradie, uškrnula som sa, keď som zbadala, v akej póze za mnou zas docupital. Tomu vlkovi osobný priestor skutočne nič nevravel. „Každý sa niečoho bojí, si srab, ak sa to bojíš aj priznať,“ skonštatovala som s miernym úsmevom a nedobrovoľne ďalej počúvala jeho tliachanie, začial čo sa zdalo, že veľryba zmenila smer a zrýchlila.
Na jednu stranu začal vlk celkom rozumne uvažovať, na druhú sa mu rozutekali myšlienky. „Medveď by ti urval hlavu, ver mi, videla som také čosi naživo,“ schladila som ho a venovala mu vážny pohľad. Že si fakt srandu nerobím. Začal sa váľať v machu, do ktorého som sa ja pre zmenu len posadila. A keď prišiel jeho hysterický záchvat, že mach zničím, len som sa sucho zasmiala. „Och prepáč! Taký krásny, hebučký je. To si potom nebudeš mať kam dať riťku, až ho zničím, že?“ Zahrala som teatrálne s prehnane afektovaným hlasom a ešte raz šklbla pazúrmi do machu, z ktorého kus odletel. Veľryba, ako sa zdalo, na to i naše slová nijako nereagovala.
Krajina sa však začínala postupne premieňať a ovzdušie sa ochladilo. Striasla som sa už len z predstavy, že nás to zviera vlečie niekam do zimy, nedajživot do ľadovej krajiny. Ak nás nevezmeš za tou kamarátkou vydry, asi ťa načnem zubami, lebo čochvíľa zožeriem nejakého vlka, ak to nepôjde inak, prihovárala som sa so stupňujúcou nervozitou a agresiou v srdci k veľrybe, ktorá nás svedomito ignorovala. Cez les sa začala prevalovať hmla podobná, aká bola stále v Sarumenskom hvozde. Keď sa viditeľnosť znížila na nulu, potichu som zavrčala a cúvla k najbližšiemu stromu, ktorý mi mal kryť chrbát.
A ono zrazu voilá– ocitli sme sa na inom mieste. Nahlas som kýchla, keď som vdýchla snehové vločky, ktoré sa znášali z nebies. Tým som venovala ešte otrávenejší pohľad ako myšlienky smerované k veľrybe. Otriasla som sa, vietor bol fakt studený a mne ubudlo zo síl – tých životných. Kvôli vydre som nestihla lov, zostala som zaseknutá v tomto divnom svete a nedalo sa tu nič. Našťastie som si zvládla ohriať okolo seba vzduch, pretože tento úkon s mágiou už pre mňa nepredstavoval žiadny energetický problém.
Bol však zrejme čas vystúpiť. Tá obluda nás nešetrne vyklopila cez plutvu na kamennú zem. Cítila som náraz do bedrových kĺbov a ramena, ako som dopadla a vľrybe som stihla sotva venovať jeden nenávistný pohľad, kým zmizla. Rozhliadla som sa asi podobne, ako všetci ostatní. Nachádzali sme sa v kamennom svete, s čudným oblúkom neďaleko. Chvíľu mi trvalo, kým som prešla pár krokov a analyzovala stavby. Akonáhle mi zrak padol na sochu, skamenela som ja. To nie je možné. Ak je kamarátka tej vydry dvojnožec, zabijem ju a zožeriem hneď, ako sa vrátime domov, pomyslela som si spriadajúc vlastné plány. Srsť som mala na zátylí zježenú, keď som stúpila na prvý schod či skok z kameňa. Presne toto mali dvojnohí a chodili po tom do jaskýň, vrátila som sa o mnoho rokov dozadu, do vlastnej minulosti. Ostatní neboli zrejme tak vydesení, no nedokázala som ani otrasením sa narovnať si naspäť krátku srsť. Hnusilo sa mi to tu.
Nickolas sa však chcel vrátiť, Amnesia naopak navrhla jediné rozumné riešenie, kým tomu vĺčaťu vysvetľovala, čo je to sneh. „Sú to studené, biele ho*ná mladý. Ty si v tom užiješ možno srandu, ak nezmrzneš,“ zavyla som očosi hlasnejšie k nim dvom uvádzajúc mladého vĺčka do reality. Síce im pripadalo, že tu nič nežije, no po zodvihnutí zraku hore by som prisahala, že som zbadala vlniaceho sa tvora bielej farby, ako zmizol za skalami neďaleko. „Buď počkáme, až si tu po nás niečo príde – pretože tie kamenné útvary nepostavili vlci – alebo pôjdeme do tmy tam dole,“ zhodnotila som možnosti dívajúc sa dole do rokliny a rozhliadla sa, ako sa rozhodnú ostatní.

Nerozumela som, prečo by som sa mala držať s ostatnými, obzvlášť keď máme niečo alebo niekoho nájsť. Určite vám to pôjde v jednej grupe, napadlo mi, keď som stále bezpečne nohami na väčšom ostrove pri lese a dívala som sa na zvyšok sarumenských, ktorí si zvolili rôzne dopravné prostriedky na odchod na ostrv s padajúcim vodopádom. Pár kvapiek sa dostalo aj mne na tvár, na čo som sa naježila a bez obzretia vošla medzi prvé stromy.
Až potom som vlastne začula za mnou zvuky a unáhlený výkrik - koho iného, než čiernobieleho vlka. "Dostal si snáď strach?" Uškrnula som sa naňho, keď som ho počkala. Medzitým a na kraji lesa objavila aj Amnesia, no zrejme nik ďalší. Dívala som sa poza jej chrbát medzi stromy, no nezdalo sa, že by sa vlkom páčil les. Však je len taký obyčajný, v akom žijete doma, prečo neísť do prázdnoty, kam aj voda padá do stratena?
Nechala som si ironické poznámky pre seba a pozrela na tých dvoch, kým som sa odhodlala kráčať hlbšie do stredu lesa. "Má niekto šajnu, ako vyzerá ta vydrina kamarátka? Lebo už ma to tu prestáva baviť, zahodila som lov kvôli tomu, že v lese vrieskal hlodavec alebo čo to je," ozvala som sa dokončujúc mierne naštvaným hlasom. Takéto hry proste neboli nič pre mňa, no možno za moju tlamu rozprával niekedy len vysoký vek a nie rozum.
Pokračovala som viac do útrob lesa, či už sama alebo so spoločníkmi a rozhliadlaa sa vôkol. Stromy mi prišli obyčajné, ničím neobvyklé. Rástli tu kry, klasicky aj šípové, nech sa má návštevník kde dobre dod*bať. A pod nohami... nebola tráva. To bolo neobvyklé. O chvíľu po vstupe do lesa som si to ťapkala po mäkučkom machu, avšak ako som po pár metroch zakopla a pazúry rozryli mach pod labou, zachytila som periférne odlesk. Zmätene som zažmurkala, obzrajúc sa po ostatných, či si to všimli, na čo som skúsila začať hrabať a šklbať mach z miesta, kde sa lesklo.
Ani som však nestihla rozlúštiť záhadu, keďže sa otriasla zem. Bola som stále chorá a slabá, takže som sa ako suché, polámané drevo zosypala a nabila si nos. Vydra už viem akú budem mať na obed... teba chytím,. len teba, myslela som si mnúc si labou bolestivé miesto na tlame, kým Nickolas vykríkol ďalší nezmysel. Kým si moja hlava spojila súvislosti vďaka spomienkam a vlastným zážitkom, naježil sa mi celý kožuch. To snáď nie je pravda! Nie je možné, aby sa zas vrátila nejaká morská potvora... a prečo je obrastená zelinou? A je na nej ostrov? Vv hlave sa mi rojili len otázky bez odpovedí, čo zvyšovalo úroveň frustrácie. Bezmocne som si sadla na miesto, kde som šklbala pred chvíľou mach a nechala sa unášať živým ostrovom do preč. "Hej veľryba, ty si tá kamoška uvreštanice? Mlhahule?" Spomenula som si na meno vydry a snažila sa kamsi do korún stromov klásť otázky. Nezostávalo mi vlastne ani nič moc iné. Sedela som na ohrabanom machu a pohyby tvora mi rozburcovali vyhladovaný žalúdok. Schválne, či by sa našiel kus mäsa na tomto ostrove, že by sa dala veľryba zjesť? Hlad mi načisto zatieňoval mozog, takže som ani nevedela určiť, či sa pohybuje ostrov s nami rýchlo alebo nie. Proste som sa snažila si namyslieť, že som len v obyčajnom lese. Vôbec ani trochu divnom. V§bec nerastie z ničoho uprostred priestoru.

Nickolas bol stále nadšený. Až do chvíle, kým nezacítil zápach spálenej srsti. A vieš čo je najlepšie? Že je to tvoj kožuch, smiala som sa chudákovi vlkovi v duchu a pobavene vyprskla, keď začal kričať "nie nie nie" dookola v snahe uhasiť chvost. Plamienok zmizol ako prišiel, dokonca skôr, než by si to ťululum popálilo prsty.
Venovala som mu zubatý úsmev. "Tak aký je to pocit? A čo máš ty za mágiu, oplatíš mi to?" Provokatívne som zašvihala chvostom a obišla si ho, pričom pri končení kolečka som natiahla drobnú labu a poťapkala ho po čele. "To prejde," žmurkla som zlatým okom a strhla sa, pretože okolo nás sa začal diať pomerne hurhaj. A to ten ostrov mal byť spomienka... Nemá mať vydra pokojné spomienky? Premýšľala som a zamračene sledovala dve vĺčatá - skoro dospelé vlky - ako sa zvítavajú a pištia. Tak misia splnená, našli sme sestru, ona našla brata, napadlo mi mierne kyslo a udivene som pískla, keĎ sa pri nich objavili nohaté kopytníku neznámeho charakteru s krídlami, na ktoré vĺčatá vyliezli a svišťali si to vzduchom. "Predbehneme tie okrídlené potvory... s našimi potvorami!" Vvyhlásila som sebavedomo neuvedomujúc si, že optimistická nátura čiernobieleho vlka na mne začínala zanechávať stopy.
Aj naše príšerky s obrovsými, hladkými krídlami doplachtili k nám. Skusmo som hryzla do tvrdej kože toho tvora, no ten na to zareagoval akurát tak otočkou, že ide teda preč od ostrova. Štekla som ešte poza plece na Nickolasa a prípadne ostatných, že máme dobrý spôsob prepravy, kde sa na jedno zviera zmestíme všetci. Následne som len vyhopla a pazúrmi sa nejako vyškriabala k oblasti lopatiek, ktoré však nebolo nijak cítiť. Smrdelo to rybinou a ja som len verila, že nás to odvezie správnym smerom...
...ukázal sa les a to bola moja voľba. Nechcela som pokračovať s ostatnými, nebola som tímový hráč a z vresku mladých ma bolela hlava. Z neschopnosti Amnesie, ktorá ležala kdesi na pupku aj s tým sivým vlkom, zo všetkých. Chcela som byť len sama a nejako to prečkať, kým ostatní nájdu tú kamarádku vydry a uvrešťaná Lady Mlhahule nás prepustí.

//Jenna si vyberá možnosť ísť do lesa a s*ať na všetkých :D nedbám ak sa k nej niekto pridá

Zagúľala som nad Nickolasovými slovami okáľmi. Nemalo asi zmysel ho komentovať. "Ja neviem, či to sú tie spomienky, vydra také čosi mlela. Skôr ako odtiaľto preč?" Uvažovala som ďalej už bez snahy krotiť jeho divoké nadšenie a mrskajúci sa chvost, s ktorým by čiernobiely isto raz vedel niekomu ustreliť palicu. "Jasné, bežne leziem druhým do spomienok a plním tajné misie a dobrodružstvá!" Dodala som mu na odpoveď teatrálne nadšeným hlasom a ešte si aj drobnou labou dupla. Toto bude obetný baránok ak nemá v hlave, pomyslela som si, kým on sa zaujímal skôr o to, prečo neuhorím.
Taktiež som naoko zaujato počúvala, že Nora je jeho super kamarátka, hovorí divným jazykom a čo nemá rada. "Ale mňa fakt nezaujíma Nora, chcela som, aby si sa upokojil," vyprskla som napokon a znova pretočila zlaté oči. "Je super, že máš peknú kamarátku," dodala som napokon nepresvedčivým hlasom v snahe ho trochu povzbudiť, nech nie som len kopa negatívnych emócií.
"A teba drahý?" Odpovedala som na otázku otázkou, pričom bleskovo hmýriaci sa chvost Nickolasa vzbĺkol malým plameňom, takže bolo jasné, že si odo mňa na pamiatku vlk odnesie aspoň nejaké lysé miesto - teda jedine že by urýchlene konal. Pobavene som sa zaškerila, pričom sa mi samovoľne rozšíril plamienok na lupeňoch kvetu skrz celú hlavičku a okolo mojej laby. "Ako by ma mohol páliť môj vrodený živel," zavrtela som nechápavo hlavou a pustila na okamih z hlavy fakt, že sa musíme odtiaľto dostať preč.

Dunelo mi pod mojimi malilinkatými labkami. Tie jeho boli asi dvakrát tak veľké a dopadasli po nadšených výskokoch vlka na zem. Otrasy som reálne cítila. Podivín, čudovala som sa nad osobnosťou pri sebe, pričom si moja hlava nemohla predstaviť, e realita môlže byť aj jasná, šťastná a vlk sa môže podľa toho správať. Len vo mne však hrklo, keď okamžite reagoval - dokonca i na šeptané slová. Vôbec si ich nevyložil zle. "Si očividne tak sladký, ako sladko a milo vidíš svet, hm," nadhodila som zaskočeným hlasom a venovala mu len úškrn. Dokonca mi sľuboval, ako si dá pozor. Pretočila som očami, jeho opsud ma fakticky nezaujímal.
Otriasla som sa v snahe uhladiť si beztak veľmi krátku srsť a narovnala sda, v snahe pôsobiť dôstojnejšie ako to šidlo. Možno ho budú považovať za nebezpečného a schopného činu! Potom naskočím, až sa budú na ňom baviť, vymýšľala som si stretagický postup, pričom som chodila dostatočne od okraja ostrova sem a tam a snažila sa štekotom či vrčaním upútať viac na nás pozornosť.
Zo všetkých jeho vzrušených slov som však pochytila čosi normálne, dokonca inteligentné. "Vydra nám chcela ukázať spomienky... Sme teda v jej spomienkach?" Pripojila som sa teda do debaty, ke´d sa začala vyvíjať aj rozumným smerom. Neladila som s touto šťastnou guľou čiernobielkych chlpov, to vôbec. Zavše Nickolas, ako sa predstavil ...kto by bol povedal, že sa to neudeje... si vôbec nevšimol, že je vedľa neho podviživený liliput, jedno zjazvené telo starej vlčice. NBemôžeš si myslieť, že tu budem poskakovať ako blbka, odfrkla som si aj nahlas a strihla ušami k oblohe, či sda tí tvorovia nepribližujú.
"Kto je Nora?" Prehlušila som jeho jačanie, pretože informácia, že horím ma nijak nevzrušila, ani som nepohla ušami. No dúfala som, že zmenou témy ho upokojím. A bezbolestne, zatiaľ.