Příspěvky uživatele

< návrat zpět

S nezaujatým pohľadom namiereným takpovediac do blba som prežívala hodiny na tom istom mieste, pretože medzitým sa stihol spustiť aj dážď a kadejaké iné počasie, ktoré mi moc po vôli nebolo. Skúsila som si ísť dokonca k rieke aj uloviť rybu. no po tom, čo ma jeden chvost akosi preplieskal po tvári a skončila som premočená som to vzdala. Ba ani tie korytnačky sa nedali loviť a zrejme by som ich nedokázala skonzumovať.
Ležiac tak v úkryte som premýšľala nad tým, prečo voda žblnká, ako som sa tu vôbec ocita a či sa čas pre mňa zastavil.
Lenže to by som chcela asi priveľa, to málo ako byť sama, však?
Dovalila sa ku mne mimoriadne arogantne vystupujúca vlčica s tmavohnedým kožuchom. Na krku sa jej hompáľali akési hrdzavé kolieska. Pohŕdavo som odfrkla tej pani kráľovnej Weriosase, ako sa mi predstavila. To by bolo ešte v pohode, uraziť spätne jedného vlka, ale čo tá delegácia, ktorá musela ísť s ňou?! Jeden vlk, jedna "slúžka", ktorej srsť mala celkom neidentifikovateľnú červenú farbu a sivú a kadečo iné... a zavše som ucítila Yakiru, ktorá tiež patrila do Zlatavého lesa. Dajte mi pokoj, pomyslela som si spočiatku svedomito ignorujúc namyslenú a jej poddaných, ktorí sa medzičasom rozpŕchli - asi ich otrávila pohľadom alebo niečím iným.
Vlčicu, ktorá mokla na daždi oslovila iná, ktorá bola matkou. Ako som pochopila. Tíško som sa uchechtla a chňapla Weriosase po prednej natrčenej labe. "Som poctená, že Vás spoznávam Veličenstvo," riekla som naoko sladko a omámená žiarivou aurou Weriosasy zaklipkala očami. "Keby si mi však nesmrdela pod nosom a šla sa radšej vykúpať, ty blatom obalená arogancia," usmiala som sa pritom sa posadiac a nenápadne ju bokom postrčila von z úkrytu. Po ostatných vlkoch som škaredo gánila pohľadom. "Sluhovia by mohli zmiznúť, pretože s tvojim veľkým egom sa sem ledva vmestíme dve," prevrátila som oči na hnedú vlčicu ospanlivo zazívala.

//Pardon, som cez 2 týždne mimo civilizácie s internetom a bez ntb, dostala som sa až teraz.

<- Medvedia rieka

Napokon som bola aj šťastná, akého som učinila rozhodnutia v nedávnej minulosti. A to takého, že som sa proste napila predtým a nie teraz, pretože ako som tak klusala popri koryte rieky a ako po mne striehol každý jeden nehbný a maximálne nezaujímavý kameň, usúdila som, že tu by som sa tak skôr utopila. Pohľad na vodu ma donútil striasť sa.
Radšej som sa mierne vzdialila a pohodlne sa upelešila do závetria tvoreného neveľkou skalou a najbližším stromom. Bola som v suchu, napitá hoci hladná, ale každopádne spokojná. A aby nebolo málo, n enudila som sa, to vôbec, tobôž si sťažovať. Začali tu plávať kolo mňa - v rieke - korytnačky. Uuž už spom potešene vyskočila, kým som nepočula tánin krik, aby ju to ani len vo sne nepadlo.

//dopíšem raz

<- Lúka vlčích makov

Na moje ohromné sklamanie som šedú nezastihla. Cítila som v okolí rieky síce veľmi starý pach jej zablšenej srsti, no prakticky sa mohla podieť úplne kamkoľvek. Nešťastne som zavrčala dupnúc si labkou tvrdšie do zeme a chvíľu sa dezorientovane rozhliadala. Viem vôbec, ke som? Mám pocit... medvede, oblialo ma neblahé tušenie a s čiastočne stiahnutým chvostom som si to trielila na severovýchod. Vonkoncom ma nezaujímalo, že na severe mi nie je najpríjemnejšie, ale čo tam po tom, keď bolo leto. Všetko za to vyhnúť sa týmto nesympatickým končinám. čiastočne som však myslela jednak na svorku, jednak na druha, ktorý tam zostal drichmať a nemienil sa prebrať spätne k životu. Jeden chumáč šialenej srsti... šialene farebnej, vzdychla som si.
Pri jazere som si urobila asi tak päťsekundovú prestávku, aby som sa napila a už ma nebolo.

-> Midiam (okolo medvedieho jazera)

Znateľne som sa uvoľnila, keď vyčarovala na tvári úsmev a zavrtela chvostom, na čo som jej toto gesto opätovala. Následne som si vypočula tirádu o tom, ako mám dávať na seba pozor a okato pretočila očami. "Tí vlci si majú dávať pozor na mňa," zaškerila som sa a posadila sa dusiac pod sebou te červené kvietky, ktoré tu boli skutočne všade.
Bola som v pohode, kým sa nezačala podozrivo usmievať čím ma uviedla čiastočne do rozpakov. Na vonok som sa tvárila, akoby nič, no ona až moc zarýpla do témy "trojfarebný". Len som potichu teda prikývla snažiac sa zakryť automatický úsmev, ktorý sa mi objavil na tvári. Skôr však než som čokoľvek stihla učiniť sa Cora rozhodla pre menšiu prechádzku, pretože iste mala svorky a tak podobným veciam plné zuby. Uznala som, že je to výborný nápad a nakoľko ma Radnayden ignoroval, tak som sa rozhodla pre to isté, avšak opačným smerom, po stopách protivnej Parysy.

-> Medvedia rieka

Sebavedomo so zdvihnutou hlavou som jej opätovala ten ohnivý pohľad a pohadzovala mierne nervózne chvostom. To mi skutočne neverí? mrzelo ma v duchu a čakala som, akú múdrosť zo seba vypotí. Chňapla mi po uchu na čo som jej cvakla naprázdno zubami pri tvári a takmer vyprskla, pretože som ju zrejme zahnala do kúta. "A niekto by mi zapálil to málo srsti, čo na sebe mám," uškrnula som sa a úmyselne pretočila očami.
Ako som nasledovala jej pohľad po lúke, ktorá nemala na juhu súpera v červenej farbe a snáď i kráse, tak som premýšľala, ako jej to asi objasniť. "Ako sme tu po sebe s tou zmijou štekali, zviazali nás stonky kvetov, no mňa pustili, nejaká vlastná mágia," šepla som a na každý jeden kvet vôkol mňa som hodila veľmi podozrievavý pohľad. Do červenej hlávky, ktorá ma šteklila na bruchu som vrazila labkou, no s trhnutím sa kvet odtrhol a zavadil sa mi o tú kvetinovú ozdobu na labe. Takže aby nebolo málo, ešte aj Neonove deti budem vláčiť všade?! zhrozila som sa a neurčito ňou potriasla snažiac sa zbaviť nového telesa. Neúspešne.
Ako som sa tak len ošívala a snažila sa zbaviť červenej záplavy, všimla som si, že Corin postoj sa zmenil a bola zrazu o čosi starostlivejšia. Horko som si vzdychla a odvrátila sa smerom k nášmu lesu. "Iba ma rozbolela tá noha, ktorú som si zranila na love, tá suka mi ju podrazila... A tak nejak bažím po niečej krvi, môj trojfarebný lenivý druh spí kdesi v Zlatavom lese a ja asi pôjdem niekam na potulky," objasnila som jej situáciu a napokon sa celkom milo pousmiala na potvrdenie svojich slov. Toto gesto si zaslúžila skutočne len táto vlčica, nik iný. "Vveď vieš, robiť nervy niekomu, kto za nič iné nestojí," zasmiala som sa a v očiach mi šibalsky zaiskrilo.
Popri tom všetkom som sa poriadne ponaťahovala a skusmo obišla jendo kolečko okolo vlčice, či náhodou zle nedopadám na tú nohu, no nebolela ma. Tiež ma zaujímalo, ako si vylepšiť svoje vlastnosti, keďže som si uvedomovala, že moja sila je pomerne slabá. Ale bola som vytrvalá a chcela som si zachovať kondíciu, preto som popri čakaní na Corin monológ spisovala trasu ez najrôznejšie územia a tvorila si vlastnú mapu.

Sivá drzaňa si skutočne koledovala na niečo viac ako obyčajný výprask. Horko som oľutovala vlastné rozhodnutie len ju dotrhanú odvliecť preč a tým ju ešte viac zraniť. Mala som počúvnuť Coru, fňukala som v duchu, pretože tá ma povzbudzovala, aby som ju nešetrila a rovno zabila, pretože takého zablšenca by nebola škoda.
Podarilo sa mi Parysu odvliecť skoro až na okraj nášho územia posiateho vlčími makmi, keď ju napriek všetkej bolesti napadlo mi podraziť nohy. Obyčajne by som takýto - hoc nečakaný - úskok ustála a oplatila úder, no arogantnému sivému veličenstvu sa zmyslelo ma nakopnúť do nedávno zahojenej labe po love, s kvetom na zápästí, ktoré som mala vyvrtnuté. Protestne som zavrčala a zavyla za ňou čosi v zmysle, že najbližšie bude prosiť, aby si ju Smrť vzala, no to už sa šedivá vzdialila príliš a mne sa nechcelo za ňou krívať.
Prvé kroky cestou naspäť s namosúreným výrazom v tvári som absolvovala ako krivý húpací koník, potom sa mi však v labke rozprúdila opätovne krv a mohla som chodiť. Ako som však očakávala, po príchode k Beta vlčici sa spustil príval nadávok aj na mňa. Okato som pretočila oči a zdvihla hrdo hlavu. "Prepáč, že všetci boli oslnení krásou Neona, že všetkých zamestnal Cattan, že ty si spala, ja tiež a predsa som šla hneď," hundrala som jedovatým hlasom žmúriac na vlčici celkom vyššiu odo mňa oči. Bola som proti nej drobná a jeden vlk by si aj myslel, že budem rozkošná, no môj slovník a moja jedovatosť vôbec nesedeli k zovňajšku. Ani len ten kvet mi totiž nepridal na pôvabe. A je mi lepšie, uvedomila som si spokojne a počúvala Corine tirády a poučné prednášky.
"Nabudúce bude roniť slzy, aby si ju Smrť už zobrala," zavrčala som a nevraživo zazerala po miestach neďaleko, odkiaľ sa Parysa vytrepala konečne preč. "Inak tie vlčie maky sú prekliate, asi na ne prestanem hromžiť," podotkla som na reakciu spred pár minút, keď nás stonky kvetov temer udusili.

Obrátila som sa na ňu predsa len ešte, pretože ma niečo inštinktívne varovalo, že sa o niečo pokúsi. Jej úsmev prefíkanej suky ma takmer zložil na zem, ako sa mi začali triasť údy od zlosti a nenávisti. Snažila sa mi oplatiť urážku srsti, no ja som zo seba vylúdila len hysterický smiech. Odjakživa som ja urážala ego druhých a znižovala im sebavedomie, voči takýmto narážkam som bola jednoducho až príliš rezistentná. To úbohé stvorenie si myslí, že ma položí na kolená? Tiež jej dôvody k pobytu na našom území boli proste absurdné a radšej som ich ani nekomentovala, beztak som od nej bola vzdialená a len v ševelení vetra zachytávala slová, ktoré ma bodali ako útoky paralyzérom a vrel vo mne adrenalín.
Jej jedovaté reči o tom, aká som proti nej drobná a ako ma rozpučí som prešla len pretočením očí, no zuby som nechala vycerené.
Ako sa čochvíľa ukázalo, dobre som spravila, pretože Parysa sa nehodlala poddať mojej vôli a opustiť územie. Ocitla som sa ponorená v mori vlčích makov a sťažka prehĺtala, pretože ma jej laby dusili. V jantárových očiach sa mi objavili slzy, ktoré boli zapríčinené množstvom hnevu a zášti, ktorú som k nej prechovávala. Cítila som podľa tlaku a jej sily, že sme na tom s vlastnosťami asi podobne, no ja som sa nevzdávala a minimálne jej zadnými nohami dodriapala nechránené brucho a slabiny.
Náhle odskočila skôr, ako som jej stihla zaťať zuby do tepny na nohe, odklusala si a hrala sa na primitívnu a preafektovanú dámu. Nečakala som a rozbehla sa za ňou. „Až ja ťa chytím ty suka prašivá...“ nadávala som na ňu a používala nespočetne veľa vulgárnych aj urážlivých oslovení, len aby som trochu zvoľnila, čo sa mi napokon aj podarilo. Potrebovala som zachovať rozvahu.
Napokon sa mi aj zišla, nakoľko lúka posiata červenými kvetmi zareagovala sama od seba, strhli ma výhonky kvetov k zemi a rovnako aj ju, hoci táto mocnosť trvala iba pár sekúnd. Zrazu to bola len spomienka a ani ja ani Parysa sme nemali tušiť, čo sa vlastne stalo. Asi si začnem viacej vážiť tých otráv červených... má to niečo do seba, usúdila som napokon a pomalým plíživým tempom sa vydala za Parysou, kým som neucítila veľmi známy pach. Členky rodiny, priateľky a taktiež dosť nebezpečnej Beta vlčice Zlatavej svorky.
Kde si toľko spala ty potvora? Rýpla som si na Corin účet, avšak ako som započula jej slová a zbadala plápolajúci oheň jednak v jej očiach aj na chrbte, vedela som, že drzú Parysu práve doháňa práve niečo horšie ako Smrť. No ja som nezostala sedieť na zadku a pridala sa. S maximálne pohŕdavým výrazom som doklusala z dvojici vlčíc, pretože Cora ju prudko zrazila k zemi. Zaujato som pozorovala tak meter od dvojice ten pád a počula dutý úder, ako zadunelo cudzej vlčici v hrudnom koši. Mne osobne pri mojej drobnej postave by mi asi srdce vyletelo z hrudníka.
Bola som tak blízko Cory, že oheň horiaci ako jej srsť mi zohrieval kožúšok. Aby nebolo málo, pridala som sa aj ja a sústredila sa vyslovene na hlavu šedej vlčice, ktorá mala možnosť dýchať tropický nedýchateľný vzduch a po správnosti sa mala začať dusiť. Nepotrebovala som ani pohnúť labkou, len som ju prepichovala pohľadom diabla, ktorý doplňoval ešte zlostnejší – Corin pohľad. V duchu som bola však vďačná. Je mi hlúpe, že mi zachránila krk, no raz sa jej poďakujem... úprimne ma totiž potešilo, ako si ma Cora zastala, aj keď to mala byť síce jej povinnosť ako zástupkyne Alfy.
Na tvári sa mi objavil nevinný letmý úsmev. Cora začala z cudzinky trhať kožu aj s mäsom, rozhrýzla jej krk a Paryse smrť dýchala na tylo, hoci tepnu moja akoby nadriadená vynechala. Opatrne som pristúpila a jemne ďubla do rozzúrenej priateľky nosom, napriek plameňom, ktoré mi čiastočne oškvŕkli srsť – hoci mne to ako vlčici s mágiou ohňa extra neprekážalo. „Pripomeň mi nabudúce, že nemám byť milá a slušne žiadať o odchod z územia, ale rovno trhať a zubami odprevadiť z územia,“ zavrčala som smerom k neznámej a cvakla zubami. Následne som sa skoro s prosebným pohľadom obrátila späť na Coru. „Dovoľ mi však láskavosť a to osobne ju dostať z nášho územia, ak sa bude brániť, nedbám, ak by si jej krvi mala v papuli viac,“ pousmiala som sa zľahka zavrtiac chvostom a následne sa obrátila na šedú, ktorej som venovala bezcitný pohľad.
Pomaly som sa naklonila nad Parysynu hlavu, spočiatku hravo ju chmatla zubami za ucho a následne s prudkosťou útoku kobry zaň potiahla a cítila pod zubami, ako sa jej láme chrupavka v tom ľavom uchu. S otráveným výrazom som ju chmatla za krk úmyselne narážajúc do jej otvorenej rany po Core, potiahla za roztrhanú kožu pri hrdle, avšak bližšie k zátylku a potiahla. „Nech ti navždy pred očami zostane moja takzvaná špinavá červená srsť, pretože na tebe tej tvojej moc nezostane ty naničhodná, arogantná hlupaňa!“ doslova som jej vypľula slová do tváre, ešte raz hodila po Core žiadúci pohľad a potiahla. Plánovala som ju vlastnými silami odtiahnuť na druhé územie a nešetrne z nej trhať srsť aj mäso, aby si to vychutnala čo najviac. „Volám sa Jenna, ty malá šedivá zmija. Až to meno budeš počuť nabudúce, tak sa budeš modliť k Smrti,“ zasipela som ako rozdráždený had a vytrvalo sa ju snažila ťahať, no najprv som potrebovala, aby od nej Cora odstúpila. Beztak mi bolo jasné, že sa dotyčná bude ešte brániť, no nedbala som. Ak by som ju aj celú dotrhala ako lovenú korisť, bola by som viac než len spokojná a myslela som, že aj Cora jej zaprisahala smrť, ba dokonca nebola ani natoľko milosrdná ako ja, že by jej ju prisľúbila až nabudúce ako ja. V podstate som sa mohla považovať za hrdinu dňa, pretože som plánovala Parysu maximálne zohyzdiť, aby zostala večne šeredná a nepríťažlivá pre vlčie oči a jedného dňa sa jej pomstiť ešte viac, pretože ja som bola z tých spoľahlivých. Vždy sa všetci mohli zaprisahať, že svoje sľuby dodržím a z zlovestne vážneho výrazu mojich očí mohla neznáma chudera poznať, že nič nie je vážnejšie a úprimnejšie ako ja a Cora teraz.

To arogantné, hlúpe a naivné stvorenie šedej srsti si evidentne myslelo, že ak si vojde priamo do brlohu vlčej svorky bez úmyslu niekoho navštíviť alebo sa pridať, že budem milá a ústretová, keď ma donúti nasilu sa prebudiť, odísť od partnera a ešte sa rozčuľovať, pretože jej zadok odmieta opustiť územie. Mám dosť, ona je tak hlúpa alebo si toľko o sebe myslí? premýšľala som svedomito ju pozorujúc, keby sa chystala na nedajvlk nejaký útok. Po pravde som si nemohla príliš uplatniť autoritu, keďže mi trčali rebrá rovnako ako jej, keďže bola pachom zablšená tuláčka. Každopádne priveľmi ťažkú hlavu som si z toho nerobila. Skôr som zadržala dych, pretože by so inak po jej rečiach vybuchla ako Felgatarská sopka.
"Práve kvôli tomu, že sa správaš ako vlča, keď sa stane nejaký problém viem, že si zablšená," usmiala som sa krátko vyprskla, keď mi bolo oznámené, ž som jej nepovedala, aby odišla. "Si naozaj tak hlúpa, ako vyzeráš? Už len to, že donútiť jedného člena svorky nasilu sa zobudiť a prenasledovať ťa na vlastnom území udáva jasne, že tu nemáš čo robiť. Povedala som ti to aj druhý raz, ak patríš k tým dementným nechápajúcim vlkom, tak proste pozbieraj všetky tvoje blchy a zmizni skôr, než o ten kožuch prídeš." Prižmúrila som oči vychŕliac dlhý monológ zrozumiteľným, čistým a veľmi vážnym hlasom.
To, že sa na truc posadila a byť tak Neon ešte aj rozmliaždila ďalšie vlčie maky ma takmer doviedlo k nepríčetnosti. Horko ťažko som sa upokojila po tom, čo som si hryzla do jazyka, pristúpila k Paryse a krátkym skokom ju strhla vlastnou váhou k zemi, pričom pazúry jednej mojej labky jej spočívali pri očiach striebornej farby. "Zmizni a neopováž sa nabudúce vkročiť nám na územie," pretisla som pomedzi stisnuté zuby a venovala jej do očí nenávistný pohľad. A dôvod? Jednoducho ma zobudila.
Jemne som pritlačila k jej oku aby videla, že oň mohla pokojne prísť, napokon som zoskočila, otriasla sa od bĺch a prachu z nej a voľným krokom sa pustila naprieč lúkou, no nie smerom k lesu. Potrebovala som si odkontrolovať, či naozaj odíde.

Neskutočne sa mi protivilo, ako si ma tá šedá vlčica prezerala. Pozastavila sa snáď na každom jednom chlpe v mojej hrdzavej srsti, zvlášť na kvete na prednej labe, v očiach... venovala som jej nenávistný pohľad. Vôbec som netušila kde sa vo mne zrazu vzala toľká zlosť, no jednak vola votrelec, ktorý sa sem drzo nasáčkoval, a jednak ma vytiahla z pelechu. Ja ju prizabijem ak odtiaľto čo najrýchlejšie nevypadne, zlostila som sa v duchu a otrávene švihala chvostom.
Jej obdiv tohoto miesta, územia Zlatavej svorky ma absolútne nezaujímal. Arogantným hlasom prehlásila, že sa nudila a rozhodla sa vyvaľovať práve tu a vraj ju moja návšteva vyrušila. Výstražne som zavrčala, aby si dávala pozor na jazyk. "Nie si v postavení, aby si mohla niekomu vnucovať svoje drzé reči, vlčica," štekla som po nej a o krok sa priblížila. Trochu viac ma naštartovalo, že sa ešte na drzovku predstavila a ako ku mne pristúpila, ja som nechala chvost varovne zdvihnutý. "A ty si na jej území, tak ešte raz a stručnejšie, keďže tvoja zablšená hlava to nechápe - Vypadni!" vycerila som zuby a naprázdno nimi cvakla. Následne som ich schovala, trochu sa narovnala a premerala si ju pohľadom. Nešlo mi vonkoncom do hlavy, prečo tu rieši, že na juhu je všetko červené. Hoc to podala takým milším spôsobom, bolo mi jasné, že do tejto kategórie sa vzťahuje aj moja srsť.
Moje ublížené ego ma rozčúlene vnútri hlavy mlátilo, aby som jej ukázala, aký ona bude mať červený krvavý ksicht, ak neprestane, no zostávala som zatiaľ rozumná.
"Milá Parysa, prestaň si brať do tej tvojej špinavej škaredej papule moju srsť a naše územie a láskavo z neho vypadni ak nechceš, aby si sa kúpala v takých pekných červených plameňoch aj ty," prižmúrila som oči a vystrúhala ten najnevinnejší milý úsmev. Aby som potvrdila svoje slová, že to nie ona ale ja bude pánom ohňa, oteplil sa okolo nás výrazne vzduch na horúce, letné a dusné počasie. Ako slnko priamo na obed, keď je najhorúcejšie a to už sa zvečeriavalo. Iba ďalší tŕň v oku, vzdychla som si v duchu nespúšťajúc z vlčice oči a neprestávajúc sa usmievať. Pretekal mi pomaly ale isto pohár trpezlivosti.

//Oči má zlate, by the way... Napíšem až zajtra poobede

<- Fjärilský les

Vzďaľovala som sa od všetkého a všetkých ignorujúc, že dupem Neonovi po záplave vlčích makov, keď som prefrčala neďaleko jeho a zopár iných vlkov s riadne naštvaným výrazom. Kým som bežala, zvažovala som, či sa hrať na milú a nevinnú, alebo byť proste rozčúlená, že ma donútila vstať, aj keď som reálne moc nespala iba podriemavala.
Nie, žiadna milá Jenna, rozhodla som sa spomaliac si do pravidelného klusu a sústredila sa chvíľku aj na niečo iné ako zlostné pocity, a to v prvom rade dýchanie. Tiež som si až teraz uvedomila, že už si vôbec nevšímam obhorený kvet na prednej labke, ktorá ma prestala možno aj vďaka morskému dobrodružstvu a Nessie bolieť. A neprekážalo mi to, bolo to malé upozornenie, že každý môže zhorieť rovnako ako ten kvet.
Netrvalo dlho a nebolo to vôbec ťažké nájsť neznámu vlčicu, ktorá si len tak bez štipky chochmesu a úcty prebehla našim lesom a teraz sa brodila na lúke červených kvetín, ktoré som paradoxne ja nemala v láske, lebo sa mi plietli do ich tenkých stoniek labky. Ako som sa priblížila všimla som si, že sa jedná o vlčicu šedej srsti rôznych odtieňov. Tvár mala bledú a ako som sa priblížila s naježeným chrbtom a hrdo zdvihnutou hlavou, hoc som nevyzerala práve naj-úchvatnejšie, jej oči mi prezradili mágiu myšlienok. Aj tak je to len nejaká vlčia zmija, ktorá nepozná pravidlá, napadlo mi a s vážnym výrazom som zastala drviac pod labami desiatky vlčích makov.
Bledosivý nos jej hyzdila jazva a pár ich mala aj na nohe, čo ma priviedlo k myšlienke, ako k nim asi došla, či nie je nejaká bitkárka. Hoci je to nepravdepodobné, keď aj mňa hyzdia jazvy a nebolo to z takej príčiny, pomyslela som si a mierne na ňu vycerila zuby. "Prečo sa prechádzaš po území vlčej svorky, keď tu nemáš čo robiť?" opýtala som sa a tón hlasu som mala dosť výstražný, nakoľko som mala stále zježenú srsť a mierne vycerený chrup. Vlastne som sama neverila, že sa jej pýtam takú blbosť, prečo ju proste nechmatnem za kožuch a neodvlečiem kade ľahšie. Uvidíme, čo múdre sa z nej vysúka.

Pri tom prevracaní očami som sa v duchu len krátko pozastavila, či bol aj on predtým taký, alebo to nejako chytil odo mňa. Pravda, ja som občas tiež mala svetlé chvíľky a aspoň sa snažila byť milá, no...neviem.
Zostala som zaryto mlčať, pretože trojfarebný bol utopený v jeho úvahách, tak som mu len nevedomky prechádzala ňufákom po hnedočiernych labách. Následne som mierne nevinným a prekvapeným pohľadom prebodla vlka vedľa seba, keď mi naoko vyčítavo rýpol, že som tu tiež nebola. A on hrdina dobrodruh sa trpela mesiace na juh Gallirei a flákal sa s nejakým Životom. No čo je to potom za život?
Napokon som sa prevalila na bok už naplno otvoriac zlaté oči a prehliadla si ho. Tiež mi nemal čo diktovať do zdravotného stavu, nakoľko bol pochudnutý a už aj jeho srsť strácala na lesku. "Och, máš ty ale šťastie, že už nemám tie kly... béžová ti povie, aké je to príjemné dostať medzi rebrá," podotkla som s prižmúrenými očami, pretože moje ego niekde vnútri docela urazilo, že ma nazval tlstou opachou. Ako keby sa musel so mnou zahadzovať, nech sa páči... odfrkla som si a odvrátila sa.
Z lesa sa ozval krik a podľa hlasu a pachu som zistila, že je to Cattan, ktorému načisto preplo v koži žraloka a zrejme to nie je o nič lepšie, keď má opäť štyri laby a chvost obalený srsťou. Zavše zvuky sa ozývali nebezpečne blízko, preto som spozornela a mierne stuhla na mieste. "Ak ho napadne sem ísť ožužlávať nám chvosty, zdrháme, jasné?" riekla som mierne vydesene a napokon sa sa pozastavila nad tým, kam by sme šli. "Aj keď neviem, kam by sme šli," premýšľala som nahlas. "Povieš mi niečo o životovi? POznám len Smrť," opýtala som sa napokon celkom prívetivo a buchla dva razy o skalu hrdzavým chvostom.

Trikolórny ma začal presviedčať, že je určite lepšie byť obeťou Cattana, Neonovho kvílenia a mrzutej Cory, ako trčať v tom ich ihličnatom lese na kopci s vodopádmi v kruhu samých podivných cudzincov. To je údel bety ty hrdina, pretočila som očami a nespokojne zamľaskala, pretože skala, ktorá mi prišla predtým ako vhodný flek na spanie zrazu bola nedostačujúca, mala som z nej studené labky a ostala som mierne mrzutá, hoci to som bola odkedy som hltala tú slanú vodu a bodala Nebínu v podobe medveďa klami do brucha a rebier. Ale to bola tá najlepšia časť! uvedomila som si a zostala prekvapená, že nakoniec to divné čudo s béžovým kožuchom mi vyčarovalo chabý úsmev.
Spokojne som sa zavrtela, keď si ku mne Radnayden ľahol a s úsmevom v duchu si vychutnávala pocit, že jemu moja drzá papuľa až tak nevadí a snažila sa netrápiť nad tým, že tento môj niekedy až moc ukecaný druh strávil istý čas práve v Noxovej alebo Blueberryho spoločnosti, čo nie je veľká výhra - pre mňa, prirodzene.
"A čo také skvelé je u Života, že si tam bol pár mesiacov?" rýpla som si doňho a pootvorila oko po prespaní sa. "Niečo lepšie ako ja?" poznamenala som mierne namysleným hlasom, no napokon ho len hravo potiahla za ucho a zložila si hlavu na jeho labky.

Ako obvykle nedbajúc na okolie či nejaké nepísané pravidlá som sa rozhodla odísť z tej preplnenej časti lesa, do ktorej sa navyše vmiesil Píchák s jeho až moc srdečným a uslintaným privítaním. Neušiel mi ani trojfarebného pohľad na moju nohu, kde som sa aj ja po zastavení zadívala. Nezvykla som si stále nejako na kvet na ľavej nohe s obhorenými lupeňmi. Bolo to zvláštne a celkom ma to otravovalo.
Skôr však, než som si tú opachu dala dole ma oslovila moja polovička s kyslým úškrnom na tvári, ktorý som mu horlivo opätovala a napokon nasadila vyčítavý výraz. "Ako asi celé mesiace zašitá tu s bandou makových hláv a psychopatom?" frflala som a trucovito odfrkla. Na to som si vyhliadla menšiu skalku, ku ktorej som sa zvalila s úmyslom zohriať sa trochu na slnku, ktoré sa začínalo pomaličky prebúdzať. "Ako sa má masochistická Beta?" rýpla som do Radnaydena s chabým úsmevom a unavene zložila hlavu na predné labky.

//Poprosím do taktiky lovu a zafíry :)