Příspěvky uživatele

< návrat zpět

Svitlo nám ďalšie ráno, pomerne chladné, ako každé iné jesenné. A ja som stále snáď aj mierne naivne očakávala, že to toho egoistu prestane baviť sa tu so mnou zapodievať. Koniec koncov sedela som tu tak dlho, že rôznofarebné listy mi na chrbte vytvorili plášť. Zostarnem napokon s vlkom, ktorého ego nemá hraníc, zafňukala som v duchu a na to zo seba nedbanlivo otriasla lístie a nánosy prachu, ponaťahovala som si laby a napokon sa usalašila zadkom na svoje pôvodné, celkom vyhriate miesto.
Ako som tak Smyrilla počúvala, nedalo mi nevyprsknúť a premerať si ho pochybovačným pohľadom. "Vzhľadom na to aký si narcis, ani by som sa nečudovala, keby ti vadilo v kožuchu hoc čo len zrnko prachu, takže sa tu len pretvaruješ ako veľmi ti to nevadí, pričom zalezieš za prvý ker a začneš zmýšľať prvý plán, ako sa umyť," odbila som ho pevným hlasom a na dôvažok žmurkla. A pretáčať očami môžem len ja! napadlo mi zlostne, keď tento vlk to gesto použil. Nemal proste nárok.
"Úžasný asi ako kopa hnoja kopytníkov," odvetila som mu na to presladeným hlasom spojeným s okatým pretočením očí. "Nič zaujímavé, rovnako ako ja," precedila som skrz zuby odpoveď na jeho nadmieru prehnaný kompliment ohľadom môjho mena. Možno som zase hlúpo verila, že mi uverí a odíde... hoci...
Napriek mojej dočasnej tolerancii k Smyrillovi, dovolil si až príliš. Bolo vidieť, že nie je začiatočník čo sa týkalo luhárstva, podvodov a podobných záležitostí. Moju urážku na jeho kožuch ba priam nevinným spôsobom otočil na mňa a mal tú drzosť, že sa ku mne naklonil s presvedčením, že mu tie zuby ukážem. Máš čo si chcel, hlasno som zavrčala, vyskočila na nohy a o sekundu na to móje čeľuste zvierali jeho ľavé ucho, ktoré som bez milosti prehryzla, no moc ho to bolieť nemohlo, pretože bol príliš zahľadený v sebe. Na to som ho pustila, bleskovo uskočila a znechutene vypľula hŕstku jeho srsti, ktorá sa mi zachytila v papuli. "Tak hrozné, že ti urvú ucho, ak budeš zasa drzý," varovala som ho pomedzi hrdelné vrčanie, ktoré hoci bolo krátke - vydralo sa na povrch.
Následne som sa otriasla, nahodila opäť podráždený výraz no vrčanie stíchlo a len som naňho hľadela s výzvou v očiach: Zmizni. Už.

Aj cez hustnúcu tmu prichádzajúcej noci som pobadala na jeho tvári znateľný záujem. Aha, tak v tomto obore si doma, pomyslela som si krátko a neveriacky pokrútila hlavou. Ten čudák totiž nepochopil, že ja tiež nie som práve jedna z tých naj-úprimnejších vlčíc - ak sa nejednalo o priamočiare podpichovanie toho druhého. Avšak snáď i pre svoj osobný prospech som to radšej nechala plávať a tvárila sa, že som naozaj presvedčená, že tu vlci typu 'luhár až za hrob' sú na denno poriadku. "Možno keby si tu nesedel na tom zadku - na ktorom máš mimochodom blato - tak by si niekoho našiel," poznamenala som mračiac sa na jeho polepenú špinavú srsť na zrejme velectenom pozadí.
Snažila som sa ovládať svoje emócie, pretože vlk sa zrazu okúňal, aký je neslušný, že sa nepredstavil skôr. Prevrátila som očami. "Kkeby si nebol zahľadený sám do seba, aj by si si všimol," utrúsila som uštipačne a takmer sa zakuckala pri poslednom slove, pretože mi skočil do reči s tým, že ak mu neprezradím meno, bude mi nejako príliš sladko a nechutne hovoriť, čo ešte aj intonoval tak falošne, až sa mi zdvíhal žalúdok. Na tie reči som zlostne zacvakala zubami tľosknúc jazykom, čím som ho ofŕkala vlastnými slinami.
"Jenna," vyštekla som jedovato prižmúriac oči s varovaním, nech na mňa neskúša také hlúposti. Na anti-romantický typ to skrátka nezaberalo.
"Máš pravdu, ja som sa nezľakla, skôr mi to spôsobilo traumu na nasedujúcich pár rokov." Počuteľne som si vzdychla, otriasla sa mierne od zimy, pretože sa značne ochladilo a mierne s obavami som vzhliadla k nebu, na ktorom hustli mračná a začalo hrmieť. Kvôli nejakému indivíduu predsa nezmoknem, no nie?

Popri mojej otázke som aj akosi dúfala v kútiku duše, že sa ten vlk naivne obráti a ja budem mať šancu zdrhnúť mu spred nosa, len aby som mala svoj pôvodný pokoj, za ktorým som pôvodne prišla aj na toto územie, ktoré sa zdalo tiché, nikým nerušené... kým mi vlk takmer nestrčil labu do nosa.
A veru, stalo sa tak, ako som predurčila. Vlčia hlava sa obrátila dozadu s vyplašeným pohľadom, ktorý sa však na mňa mračil, akonáhle pochopil pravdu. Prekvapivo nedostavil sa žiadny náhly efekt amoku, zlosti, nevrlosti... nič. Očakávala som také čosi, pretože mojím podozrením bolo, že ten vlk je len jedna maska falošnosti. Zakoktal sa a snažil sa ma trumfnúť s tým, že ja som mu klamala. Nevinne som zaklipkala očami, ktoré som následne aj pretočila pohodiac pritom chvostom. "Ak je mnoho tak naivných ako ty, tento svet pôjde do pekla zachvíľku," zašomrala som skôr pre vlastné uši ako tie jeho hnedé.
Medzitým sa zvečeriavalo a postupne aby jeden na toho druhého aj žmúril. Bola som skutočne rada, že mrholenie prestalo, no nastúpil severný vietor, ktorý mojim kĺbom a aj každému jednému chlpu v srsti nerobil dobre. Po ničom inom som netúžila viac, ako prepašovať sa do pelechu alfy Zlatavých.
Náhle ma však prekvapil môj cudzí spoločník. Ppo tvári sa mu rozprestrel úškľabok nehodný bojazlivého a hanblivého vlka, akým sa tváril byť od začiatku tohto stretnutia, či skôr nezmyselného rozhovoru. Zvedavo som zdvihla hlavu a ostražito si premerala vlka, ktorého chvost zrazu nebol stiahnutý medzi stehnami. Takže som mala predsa len pravdu? pýtala som sa samej seba, nakoľko tým výstupom s imaginárnym jeleňom ma celkom presvedčil, že nemusí byť klamár. Takmer ma obalamutil. Takmer.
"Nie len ty si zdatný v ume lží a podvodov. Možno je tu viacero takých vlkov," prižmúrila som oči syknúc tú krátku vetu podráždeným hlasom, v ktorom som však nedokázala skryť prekvapenie a možno aj zmätok, ktorý sa mi sekundovo mihol na tvári, avšak čochvíľa už tejto zradnej emócie nebolo.
Vlk rozprával nič čo by som nevedela. Pochádzal z veľkej diaľky, na čo som otrávene vzdychla. "Neprahnem po tom vedieť o tebe viac. A ani ja neviem tvoje meno, ak si ho hovoril, tak ten bojko nebol pre mňa zaujímavý, aby som si niečo také pamätala," odvrkla som pohŕdavo a nadhodila tak argument, prečo by som ja mohla byť ticho o sebe a mojej minulosti, respektíve živote.
"Moc neukazuj tie štrbavé zuby, ktoré by ani kožu líšky neprehryzli, ešte sa niekto zľakne," uškrnula som sa na záver a len periférne postrehla, že vlk si asi cení svojho kožucha, keď sa snaží si ani len ten chvost nezašpiniť. Ja som sa len pohodlne posunula do strany ignorujúc fakt, že sa vlk priblížil. Nebol pre mňa hrozbou. Pretože som prežila horšie veci, zelenáč.

Akoby vopred nestačilo to, že je tichý, len sa trasie, sťahuje chvost emdzi nohy... ešte k tomu mu to aj trvalo. Zrejme nebol tak inteligentný. Maximálne znudene som si povzdychla a naklonila hlavu na bok. V žalúdku mi škvŕkalo, kukátka sa mi zatvárali a tento bojko... predstiaral to, alebo som naozaj vyzerala až tak zle? Nnie, nič také ako tento vlk ma nedonúti si o sebe myslieť niečo zlé, presne tak, upokojila som sa v duchu sebavedomo.
No on mlčal. A potom sa len ospravedlnil. Okato som pretočila očami a definitívne si tým zvolila, že budem jedovatá a rozmrzelá ako doteraz, ba ma ani nebavilo si z neho uťahovať...hoci...
"Hovor tomu jeleňovi za tebou, zľakne sa tej ohyzdnej jazvy na tvojom nose," poznamenala som mrzuto čiastočne aj dúfajúc, že mi vlk naletí a otočí sa. A ja by som mala možnosť prchnúť, len tak sa otočiť na tých malých labách, využiť vlastnú obratnosť a byť preč v tú sekundu, ako by cudzinec pochybil. A zavše mi nepripadal až tak vyľakaný, keď si spokojne naťahoval konverzáciu. Podozrievavo som prižmúrila oči. "Nechutný klamár," sykla som a zlostne švihla chvostom o zem, kde s krátkym zadunením dopadol do blata a oprskal laby ako mne, tak aj tie jeho biele. A vieš čo? Je mi to jedno, možno odíde, napadlo mi a skúsila som to vziať z iného konca.
"Odkiaľ si, že ťa baví tu len otravovať vlkov a akože sa báť?" vyzvedala som o stupeň prívetivejšie, hoci tiež som nepatrila medzi tých klamárov, ktorí by tento um neovládali. Ja som ho vedela, Temná svorka ma tiež naučila svoje a najmä jej Alfa. Krátko som si takto spomenula urputne odolávajúc nostalgii, pretože to čudo predo mnou... ktovie čo je zač?

Pretože tento vlk bol evidentne značne zabrzdený, keďže počas celej noci zo seba nevydal ani len hláska, pritisla som si hlavu k hrudi a podriemkávala, aby ma aspoň toľko neboleli oči od únavy a pohľadu na jeho neurčito sfarbenú hnedú srsť a tú jazvu, ktorá mu pretínala tvár. A čo horšie - začalo predchádzajúci deň intenzívne pršať. Tíško som zafňukala a snažila sa zo seba docela často otriasať vodu bez záujmu, či to zasiahne aj vlka. Aj tak ma zobudil, možno to bolo dobré pre to, aby som si našla rýchlo úkryt, napadlo mi.
Zostala som prekvapená. Nečakala som takú prehnane bojazlivú reakciu, pretože som sa s takým charakterom ešte nestretla. No to neznamenalo, že by mi ho prišlo snáď ľúto. Skôr to bolo otravné, ako zo seba ledva vykoktal súvislú vetu - ktorá súvislá vôbec nebola. "Prestaň koktať, ešte ti zapadne jazyk a budem ťa musieť zachraňovať," poznamenala som jedovatým hlasom, nakoľko moja hrdzavá srsť sa teraz skôr podobala na akési blato rozdupané nohami kopytníkov. Bola som premočená, začínala mi byť zima. A tento vlk tomu nepridával - ba ešte s tým úzkostlivým ustupovaním vzad.
Nechápavo som zavrtela hlavou. "Prečo sa bojíš? Si tá posledná vec, ktorú by som mala chuť zožrať," zachechtala som sa a nechala si na tvári usadený pobavený úškrn. Opätovne som sa otriasla dúfajúc, že sa ten bojko nezľakne ešte viac - ktovie, čo na mne mu pripadalo tak strašné, taká drobná vlčica...

Nič nebolo treba, len ležať, nadychovať sa, vydychovať z pľúc vzduch... oddýchnuť si. Chcela som tak moc? Dobre, bola pravda, že žalúdok mi hladom skrúcalo, čo som to i stoj čo stoj potláčala, no nedokázala som túto potrebu zahnať úplne. Preto som sa len občas prevalila z boka na bok - to ma prezradilo? A čo? Pred čím?
Zastrihala som ušami s tmavými špičkami, švihla chvostom očakávajúc príchod toho, ktorý mohol j dupať a vyť a nebol by o moc nápadnejší ako teraz. Vyčkala som si, kým nositeľ toho pachu, čo sa mi vkradol do nosa, podíde bližšie. Napokon sa tak stalo. Lenivo som otvorila jantárové zraky a uprela ho na cudzinca premeriavajúc si ho zmesou pohŕdania a akéhosi ironického úškrnu. Nejaká tá hnedá laba, akási biela, mágia ohňa, preťatý ksicht, zhodnotila som krátko a štatisticky a potichu zanadávala, že ma vôbec rušil.
"Cudzinec, hmpf," zamrmlala som smerom k nemu a napokon sa unavene zdvihla do sedu. Nebol to náznak mojej predpokladanej radosti z novej známosti a nastávajúcej konverzácie - ba ani omylom! Iba malý pud sebazáchovy a ostražitosť. čo ak to bol kanibal?

<- Midiam

Cupitala som vytrvalým klusom smerom k juhu, bez cieľa, bez myšlienok čo robiť ďalej. Bola som mierne hladná, to asi tak všetko. Rozhodla som sa aspoň zlepšiť si kondíciu, keď už som bola dlho mimo domova a vlastne som veľa času zabila len podpichovaním jej veličenstva nafúkaného. Unavene som si povzdychla prebiehajúc po pláni zaliatej mesačným svetlom do neznámeho lesíka, ktorý sa mi ani zďaleka nezdal prívetivý. No budiž, bol cestou k tomu lesu, kam som reálne aj mala namierené.
Aké je to tu tmavé! A nezáživné, a tiché...a aáu! skríkla som v duchu, pretože som sa vlastnou nepozornosťou zosypala na zem vďaka šikovne narastenému koreňu trčiacemu zo zeme. Škaredo som zanadávala a vyplašila sovu, ktorá otrávene zahúkala. Ozval sa šuchot krídel a nočný tvor sa presunul niekam inam. Otrávene som sa pozviechala a otriasla si bronzovú srsť od lístia a prachu. Poučila som sa a bola opatrnejšia. Kráčala som preto vpred rezkým krokom občas musiac urobiť väčšiu obkľuku kvôli zlému terénu. Laby som bola nútená zdvíhať vysoko až soém si pripadala ako nejaký bocian či niečo podobné.
Ako som zavetrila, nezacítila som nič, čo by sa dalo zjesť. Iba čerstvý vlčí pach, možno dva, avšak ten jeden išiel z lesa preč... Takže mám spoločnosť, usúdila som a na sekundu zvažovala sovje možnosti - či vôbec nie som príliš psychicky vyčerpaná na nové stretnutie s niekým, koho zaiste nepoznám. Napokon som usúdila, že ak sa bdue dotyčný chcieť spoznať, nech príde aj sám.
Obrátila som sa od pachu žmúriac do tmy a hľadajúc niečo ako... Aha, tam je to! Spleť koreňov, ktoré tvorili akoby sieť, kde som sa následne uložila stočiac sa do klbka. Predné laby som si prikryla chvostom a ľahla si hlavou vedľa. Upadla som do driemot počúvajúc nočný život vtákov. Vedela by som, keby ma niečo vyrušilo a bola by som v momente na nohách. No i tak som cítila, že oddychujem a energia sa mi vráti postupne naspäť, hoc pomaly.

Kým Izara stihla spravodlivosť v podobe letu do tŕnia a kríkov, stihol mi vytrhať pár chlpov. Mohol sa však mykať akokoľvek, neublížil mi. Za to o niekoľko sekúnd na to som sa pobavene zasmiala, keď sa vyrútil z krovia - v srsti čo to samá vetvička a lístie - zhrozene zízajúc, aké malé rany utŕžil. Tak ti treba, naivné šteňa.
Medzitým mi stihla príchodzia odpovedať, že vlčici neslúži, no technicky zato aj áno, pretože je opatrovateľka tej malej beštie (žiaľ ako som sa dozvedela z tej vety, táto nepodarená matka má viac potomkov). Predstavila sa mi pod menom Indil - na čo som mala mierne dejá vue, či už som ju predsa len v tom Smrekovom lese nevidela. Taktiež to ona zavrčala, keď som vĺča hodila za jeho matkou. Vôbec som tomu však nedávala význam - ba len potlačila prekvapený výraz, nakoľko predsa len ich mala daných do opatery a zrejme nie Weriosasou. A zrejme by to poriadne schytala, keby sa Iizarovi - chudáčikovi - niečo vážnejšie stalo. Išla mu predsa len pomôcť vylízať sa z rán, zatiaľ čo tichá vlčica zostala so mnou.
Zamyslene som naklonila hlavu na stranu, pretož ten malý nevďačník s rozhodol ujsť so svojou matkou kamsi preč, pretože sa zrejme báli, že by moje sliny opätovne poznačili ich srsť, čo ma trápilo asi toľko ako fakt, že tráva sa hýbe vo vetre. Aj ja som trochu poodišla od vlčíc smerom na juh, avšak napokon som zastavila obrátiac sa k Indil. "Teší ma, volám sa Jenna. Myslím, že sa ešte stretneme," kývla som jej zľahka na pozdrav a nechala si pre seba poznámku o tom, že sa asi poznáme, že poznám ich les... a podobne.
Netušila som ani to, kam sa ma moje laby rozhodli zaniesť.

-> Čerešňový háj

Úprimne? Začala ma z tej dvojice seriózne bolieť hlava. Jednak hnedá začala zase jačať, jednak ten jej syn bol asi ešte otravnejší.
A hľa, tu ho máme... Čo zas po mne chce? Hryznúť ma s tými jeho ihličkami? pomyslela som si otrávene, no nasadila pobavený výraz, keď ku mne prikráčal a snažil sa mi vyvrátiť slová. „Myslím, že vlci od vás by radi videli Weriosasu poníženú, aj jej ego to potrebuje, krpec“ odpovedala som to mierne posmešným tónom a vztýčila hlavu, pričom som sa však musela dívať do zeme, pretože Izar mohol mať sotva pár mesiacov. Každopádne už teraz som vedela, že pri najbližšej návšteve ich lesa sa veľmi dobre pobavím.
Nedbanlivo som natiahla prednú labu a odsunula vĺčika bokom, pretože som jastrila po jeho matke. Ku sledu udalostí sa pridal však príchod dvoch vlčíc, ktoré tu pobehovali aj predtým, keď tak veľmi pršalo. Vlastne stále som mala premočený kožuch a protivilo sa mi to.
Jedna čiernosivá ma odignorovala, zaujímala sa len o Izara. Fakt sa všetko točí len okolo jeho? Čo je toto za svet?! zostala som zhrozene zízať, kým na scénu nedobehla červenohnedá vlčica...s nejakou tou bielou na sebe a potichu nepozdravila. Zdala sa mi taká utiahnutá. Na čierno-všelijakú (//Indil) som len fľochla pohľadom, v ktorom však čnela aj zvedavosť, na čo som napokon neodolala sa aspoň opýtať. A možno sa mi i marilo, že ju z videnia poznám.„Nebodaj ste sa nechali zmanipulovať jej aroganciou,“ mrkla som po húští, ktoré okolo seba medzitým Weriosasa vytvorila, „a slúžite jej, alebo niečo podobné?“ uškrnula som sa pobavene a napokon pomaly zostúpila ku korytu rieky ďalej od vlčice a Izara smerom k jej veličenstvu, z ktorého mi zostalo zle od žalúdku.
Prekvapivo sa tu medzitým teleportovala aj červená neznámeho pôvodu, pretože Weriosasa a jej nafúkanosť jačali o pomoc a požadovali, aby vliezla k nej. Ba matka sa rozhodla obetovať svojho syna, Izara, preto som sa rozhodla o menší pokus.
Nakoľko som neovládala mágiu zeme, aby som ju z jej úkrytu – zároveň väzenia – vyprostila, vydriapala som sa naspäť k Izarovi, pričom som sa obrátila k tomu húštiu. „Ty hrdinka úbohá, nanič dobrá, povýšenecká matka, radšej syna obetuješ len aby si ty neutrpela... je mi zle,“ zhodnotila som a zo zadu za kožuch na zátylku chmatla vĺča a herkulovským úsilím zdvihla. Poklusom som s ním v zuboch zbehla ku kroviu, kde bola schovaná jeho matka. Vyhľadala som menšiu dieru, čo bolo zrejme dôsledkom nepozornosti a najviac ako som vládala som tým smerom šmarila vĺča, nech je spolu s matkou.
„Zdochnite od hladu za svoje reči spolu, aspoň bude svet čistejší,“ riekla som a pohoršene sa pozrela na červenú (//Litai), pretože ona mala byť tou, ktorá by Weriosasu vyslobodila. „Nechaj ju tak, sama to húštie pričarovala tak nech sa aj vyslobodí,“ zašomrala som už pomerne pokojnejším hlasom, pretože som mala to hnedé egoistické duo z rodu Assi-hocičo z krku. Unavene som vydýchla, už so sklonenou hlavou sa vydriapala a obišla vlčicu, ktorá bola mimo toho deja. Usalašila som sa pri skale, kde som bola aj pôvodne a húštie okolo nej mi tvorili úkryt. Zavrela som stočiac sa na zemi, ale len natoľko, aby som čiastočne videla dej okolo seba a rovnako som si občas neodpustila zastrihanie ušami, aby mi nedajvlk neušiel ďalší krik trvajúci niekoľko minút.

Na celom tomto stretnutí mi od začiatku niečo smrdelo (a nie, nebol to špinavý kožuch tej arogantnej Milady). Jednak som začínala byť hladná a pociťovala som mimoriadne nepohodlie a všetko negatívne sa len na mňa valilo, jednak to bola strata času. Síce som si zablbla, no ego tejto na oko kráľovskej rodinky bolo privysoké na to, aby vôbec pochopilo, že sa ich snažím uraziť. Ba dokonca ten malý – Izar – mal toľko rozumu, že to pochopil prvý. Od rieky som začula, ako navrhoval odchod, pretože svorka by sa bez nich nezaobišla, na čo som úmyselne nahlas vyprskla a podozrivo sa priblížila. Tak svorka? Začínam mať podozrenie, že...
Vyšla som z úkrytu plaziac sa pomedzi priľahlé kríky na brehu rieky, no obaja ma mohli jasne vidieť. Weriosase sa zase papuľa išla roztrhať od prívalu slov, nezmohla som sa na začiatok na nič iné iba hysterické vyprsknutie do smiechu a prevracanie očami.
„Je to tak staré, až je to bezcenné, rovnako ako ty pre tento svet, pyšná princezná,“ odvetila som už bez stopy humoru s ľadovo chladným hlasom, že aj tá voda im mohla pripadať teplá. Unavovali ma jej reči, ktoré boli čisto prostoduché, nezáživné, detinské, arogantné, povýšenecké a zase napokon len bezvýznamné a úbohého rázu.
Na to, že moja postava bola drobná, boky prepadnuté, srsť zlepená a špinavá som stále bola rovnako obratná a vytrvalá. S obratnosťou kamzíka som zoskákala do dna koryta rieky namočiac si so znechuteným výrazom predné laby do vody vyčkajúc si, až zaujatá hnedá vlčica bude tak blízko, aby som po nej chňapla – stalo sa, moje zuby zachytili jej chvost a potiahli tak, aby mi prúd pomohol jej zadnú časť čiastočne vytiahnuť na breh. Nepotrebovala som však mať v papuli svinstvo jej srsti, aby som cítila typický pach ihličia, smrekov a vôňu, ktorá mi bola duši blízka a poznala som ju, ako by som do toho lesa patrila.
Zostala som na ňu chladne zazerať a s odporným úškľabkom pustila jej chvost, pričom som si dala záležať, aby som pri tom konečnom vyslobodení zaborila zuby trochu silnejšie, no neublížila som jej. „Atray isto nebude nadšený ak sa dozvie, že nejaká Kappa alebo čosi nízko sa stavia na jeho postavenie, zavše vyhrožujúc družke miestnej Bety a zároveň jeho syna,“ zavrčala som a pri závere vety som dala dôraz na každé slovíčko a slastne sa usmiala. „Zlatko, som ďalej ako ty kedy budeš,“ zašvitorila som prehnane sladkým hláskom a počúvala jej dohady so synom – pretože jej som prišla zábavná.
Medzitým som prezieravo vyliezla hore na breh otriasajúc zo seba tú trošku vody a napodobnila Weriosasin povýšenecký výraz s vypnutým hrudníkom vpred, hlavou hore impozantne stojac tak, aby mi vietor čechril srsť, aby sa lupene bieleho kvetu na mojej labe zľahka kolísali. Využila som moment prekvapenia a bola zvedavá, ako zareaguje, pretože cez všetok sarkazmus moje slová sršali úprimnosťou.

Zas ja by som Brno videla dosť reálne (celkovo slováci), no termín nie je zas až tak ideálny a ak by mal byť ďalší zraz v Prahe neskôr, niekedy zas cez vianočné prázdniny alebo v zimnom období, tak skôr pôjdem tam, aj keď cestovanie by bol masaker.
Každopádne najskôr budem vedieť začiatkom októbra, takže Blue - píšem.

Otvorila sa mi papuľa v dlhom zívnutí, kým v tom hnedom mláďati zrejme kypelo toľko hnevu, koľko len bolo možné. Zavše ako som ho odstrčila tak sa prevalil cez chrbát, priamo do akéhosi bordelu vonku. Začal po mne vrčať. "Aké pekné mliečne zúbky, šteňa," zašvitorila som Izarovi sladko a sebavedomo sa narovnala ukazujúc, že nie len oni tu môžu byť považovaní za niečo viac ako kopu hnoja. Jeho matka sa nechcela zašpiniť, lebo bola asi psychopaticky narušená na svoj kožuch a ten malý... škoda reči, koho by bavilo biť sa s ledva pár mesačným vĺčaťom? Má zuby síce ihličky, ale veď jeho krk je tak tenký, že jediným prehryznutím pri prišiel o život.
Zahnala som morbídne a čiastočne sadistické úvahy, bolo to tak lepšie, mimo iné pre moje zdravie. Mlčky som sa dívala, ako sa malý zdvihol a išiel do rieky zmyť zo seba špinu, ktorú som mala údajne na svedomí ja, no ja som si skôr myslela, že ten jeho blatový kožuch svedčí o niečom inom, napríklad hlboko zažranej špine a nehygienickom stvorení.
"Alfa je silná a ty ten šeredný kov nosíš ledva na krku, čo sa ti tie tenké laby podlamujú," riekla som pomerne zamysleným hlasom sústredene sa dívajúc na kolieska divných tvarov i veľkostí, ktoré vševediaca Weriosasa považovala za hotový poklad.
Kráľovná sa do krvi urazila a počas toho jej bliakania do vetra do mojej tváre som sa bujaro rozosmiala. Možno preto mi aj ušlo, že odišla do rieky rovnako ako jej syn, preto som vyšla o kúsok z úkrytu."Drahá, ani voda z teba nezmyje všetky tie klamstvá a špinu," riekla som s vážnym výrazom a premýšľala o ďalších zbytočne preafektovaných drístoch, akého má ona partnera a iné hlúposti. "Pprvé čo mi napadlo je nejaký kostrbatý vlk, ktorý škúli... a pošli na mňa koho chceš, dovtedy sa zadusíš svojou pýchou."Alebo alergiou na vlastnú srsť, ktorá je od prachu, pomyslela som si ešte a pomaly si ľahla. Padal na mňa útlm.

Pobavene som sa usmiala na malého hnedého Izara, ktorého mierne vyľakalo nevinné ukázanie mojich zúbkov. Bolo vidieť, že je to ešte obyčajné hlúpe mláďa, ktoré kryje tieň jeho matky, ktorá si evidentne myslí, že zvládne naozaj čokoľvek na svete, čo mu ona predurčí. Nik iný, ale ona. Znudene som teda tľoskla jazykom vyzývajúc ho, či sa na nič iné nezmôže, ale napokon len potichu vzdychla. „Je vidieť, že ťa život toho ešte veľa nenaučil. No v závese milujúcej mamičky toho moc nedosiahneš, ona baží po moci,“ dohovorila som mu miernejším tónom a milostivej matke Weriosase venovala tak kyslú grimasu, ktorá by vedela nahnať mráz na chrbát už len z toho, že bola odpudivá. A mne na kráse nezáležalo, všakže.
„Och čo ty vieš, možno ťa tá krv otrávi a aspoň budeš hrdina, ktorý zomrel v boji, ktorý mal dávno pred začiatkom prehratý.“ Môj hlas znel zrazu zlovestne ľadovo na čo som vĺča prepichla pohľadom. Napokon som sa sladko usmiala, pretože ma ani prinajmenšom nezaujímalo, z akého on rodu pochádza, či jeho podarená mamička. A áno, mamička...
...Ty ho šikanuješ ty obluda obalená blatom, dômyselne som si pomyslela a s pobaveným úškrnom na tvári sledovala, ako sa len ďalej naparuje a ako vypína hruď a zrejme v nej vrela krv, lebo mi zostalo nejako teplo. A áno – bol tu taktiež smrad, z tých ich pokazených zubov, čo toľko hnoja na ostatné vlky kydali.
Bola som oboznámená s tým, že počet ozdôb určuje postavenie a ona ma presviedčala, že ich má mnoho. Znudene som zívla a prezerala si vlastný kvet na labe a na to ten jej náhrdelník. „Ty nebodaj myslíš ten hrdzavý bezcenný kov na tvojom krku?“ štekavo som sa rozosmiala a veselo pohodila chvostom, kaoby som lepší vtip ešte nepočula. Ale naopak som bola hrdá na kvetinu, ktorá mi kedysi skoro urvala úd z tela.
"Nezhorím a áno, je to kvet a ja som sa nepokúšala moriť vzduch," zaklipkala som nevinne očami, "ale snažila som sa teba udusiť, aby zase tvoja prítomnosť nemorila svet." Dokončila som s podpichovačným úsmevom a zvesela zavrtela chvostom, pričom som si dala záležať, aby som jej ním pár rát "pozametala" laby. Avšak keď pred seba predsunula syna, aby ju bránil, neudržala som sa a naozaj rozosmiala. Na to som sa zdvihla, položila mimoriadne blatovú labu po daždi na Izarovu hruď tesne pod krkom a odstrčila ho smerom na matku. "Nenechám sa vypoklonkovať preč dvojicou namyslených a povýšeneckých indivíduí, ktoré vyzerajú ako kopa losieho trusu. Leb aby sme si to vyjasnili," vycerila som zúbky v oslnivom úsmeve, avšak oči som mala mierne rozčúlením prižmúrené.

Obaja mi prišli zároveň čudní a zároveň smiešni. Hoci som sa v duchu smiala, ani na vonok som nedokázala zakryť pobavený úškrn, keď sa vlčica rozkýchala. No ja som sa začala mračiť na toho jej malého parchanta, ktorý si dovoľoval otvárať papuľu. Nebyť jeho matky, zrejme by bol jeho nos niekde medzi mojimi čeľusťami - až k takej krutosti by som sa znížila a to aj na vĺča. Najprv zrejme zvolil opatrnejší postup, ktorý schvaľujem!, no napokon ma nazval slovom, ktoré som si ani v duchu nechcela zopakovať a protestne som vyštekla a cvakla naprázdno zubami takou intenzitou, že malého Izara vo veľkej dávke zasiahli moje neprehltnuté sliny. "Určite by si mamička nezašpinila laby, keby ťa niekto uhryzne, musel by si sa sám brániť, mláďa," odfrkla som a na truc naňho žmurkla zlatým okom.
Následovala jeho matka, medzitým som sa nepohodlne zamrvila, pretože sa ma zmocňoval pocit klaustrofóbie, pretože tí dvaja boli odpudivo...zábavní.
Tvrdila, že vedie svorku na severe, na čo som sa neudržala a pobavene vyprskla a rozosmiala sa. "To by veličenstvo muselo mať pach ako Alfa," prekukla som ju a nevinne sa usmiala. Avšak keď na mňa kýchla, teatrálne som zatrepala najprv jednou a potom druhou labkou s mimoriadne vystrúhanou grimasou hrôzy. Bacily! Fuj! kričala som a veselo ignorovala jej pohŕdavé pohľady, na čo som sa vyrovnala a napodobnila ju a rozhadzovala labkou, snažiac sa prikazovať synovi naznačujúc mu, aby mi šiel uloviť rybu.

Až teraz som si všimla drobného hnedého vĺčika, ktorý sa schovával v tieni arogancie a ustavične naňho ziapala Weriosasa, ktorá bola podľa všetého jeho matkou. "Nehanbíš sa chodiť po svete v závese tvojej matky? Nehabníš sa za ňu?" vyprskla som mierne opovážlivo a mierne sa narovnala no posunula tak, aby som hnedú ešte viac tisla von z úkrytu.
"Nechceš ho utopiť už teraz? Možno by bol šťastnejší..." poznamenala som kyslo a okázalo jej otrčila prednú ľavú labu, na ktorej bola biela obhorená ľalia, ktorá na dôvažok mierne vzbĺkla, no o sekundu na to z nej stúpal už len sivý dym a víril Weriosase pred ňufákom. Len nech sa ho nadýcha a aj ju zadusí, potvoru, usmeivala som sa v duchu a naoko aj reálne. Taktiež neodolala a jej synovi - Izarovi, ktorého meno začala jačať mne pred tvárou - začala vyčítať nejaké hlúposti a ukazovala mu, čo nerobiť a robiť ak chce byť Alfa vlk. Až sa raz oslobodí z tvojej nadvlády, pomyslela som si a provokatívne zavrtela chvostom, keď na mňa hnedá skúsila úlisný tón
"Vlastne dočasný. A ty, kde máš svorku, arogantná?" ozva sa môj trúfalý sebavedomý hlas a vedela, že nemôže byť tuláčka, keďže pri pokladaní otázky zaváhala. Hhoci som ja sama bola dlho zaviazaná v jednom spoločenstve vlkov, tulácky život som si pamätala veľmi živo.